znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 626/2014-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 21. októbra 2014 predbežne prerokoval sťažnosť A. J., zastúpeného advokátskou kanceláriou MULARČÍK A PARTNERI, s. r. o., Námestie M. Benku 15, Bratislava, v mene ktorej koná advokát JUDr. Ondrej Mularčík, vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 17 ods. 2 a 4 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa čl. 5 ods. 1 písm. c) a 2 a čl. 6 ods. 1 a 3 písm. a) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Žilina v konaní vedenom pod sp. zn. 0 Tp 626/2013 a jeho uznesením z 12. januára   2014   a uznesením   Krajského   súdu   v   Žiline   sp.   zn.   1   Tpo   3/2014 z 28. januára 2014 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť A. J. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 18. marca 2014 doručená   sťažnosť   A.   J.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   ktorou   namieta   porušenie   svojich základných práv podľa čl. 17 ods. 2 a 4 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práv podľa čl. 5 ods. 1 písm. c) a 2 a čl. 6 ods. 1 a 3 písm. a) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Žilina (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 0 Tp 626/2013 a jeho uznesením z 12. januára 2014 a uznesením Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 1 Tpo 3/2014 z 28. januára 2014.

Sťažovateľovi bolo „uznesením vyšetrovateľa PZ, PPZ, UHCP, NJBPNM, oddelenie operatívnych   činností   a   vyšetrovania   -   Stred   z   13.11.2013,   ČVS:   PPZ-UHCP-50/NJ-S- 2013“ vznesené obvinenie „za obzvlášť závažný zločin obchodovanie s ľuďmi podľa § 179 ods. 1, ods. 3 písm. d, ods. 5 písm. a, Trestného zákona s poukazom na § 138 písm. b, j, Trestného zákona v bodoch 1, 2, 3, 4, 5, 7, za zločin obchodovanie s ľuďmi podľa § 179 ods. 2, ods. 3 písm. a, Trestného zákona v bode č. 6“.

Uznesením sudkyne pre prípravné konanie okresného súdu sp. zn. 0 Tp 626/2013 z 12. januára 2014 bol sťažovateľ vzatý do väzby z dôvodov podľa § 71 ods. 1 písm. a) a c) zákona   č.   301/2005   Z.   z.   Trestného   poriadku   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len „Trestný poriadok“). Proti tomuto uzneseniu podal sťažovateľ v zákonnej lehote sťažnosť. O sťažnosti rozhodol krajský súd uznesením sp. zn. 1 Tpo 3/2014 z 28. januára 2014 tak, že zrušil sťažnosťou napadnuté uznesenie okresného súdu v časti výroku, ktorým okresný súd určil začiatok plynutia lehoty väzby.

Sťažovateľ   tvrdí,   že   postupom   okresného   súdu   v   konaní   vedenom pod sp. zn. 0 Tp 626/2013 a jeho uznesením z 12. januára 2014 a postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. l Tpo 3/2014 a jeho uznesením z 28. januára 2014 „bol porušený čl. 5 ods. 1, písm. c), ods. 2 a čl. 6 ods. 1, ods. 3, písm. a) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 17 ods. 2 a čl. 46 ods. 1 Ústavy SR“.

Sťažovateľ v súvislosti s tvrdeným porušením označených práv a základných práv uviedol,   že   už   pri   svojom   výsluchu   uskutočnenom   vyšetrovateľom   Policajného   zboru 11. januára 2014 namietal „nezákonnosť takéhoto postupu“, pretože „v zmysle § 73 ods. 5 trestného poriadku, jediný, kto je oprávnený vykonávať akékoľvek procesné úkony v zmysle trestného poriadku s mojou osobou, je sudkyňa pre prípravné konanie, ktorá ako výslovne uvádza   §   73   ods.   5   trestného   poriadku   vypočuje   obvineného   a   rozhodne   o   jeho   vzatí do väzby“.

V tejto súvislosti považuje sťažovateľ za nedostatočné aj odôvodnenie namietaného uznesenia okresného súdu, pretože podľa jeho názoru nie je podstatné, či o konaní takéhoto výsluchu mala vedomosť sudkyňa pre prípravné konanie, prípadne či bol výsluch vykonaný s   jej   súhlasom,   keďže „v   zmysle   §   73   trestného   poriadku,   takáto   možnosť   procesného postupu nie je daná a s poukazom na ustanovenie § 73 je prísne, v rámci zadržania osoby, stanovený postup sudu, ktorý vydal zatýkací rozkaz“.

Sťažovateľ   tiež   namietal   nezákonnosť   európskeho   zatýkacieho   rozkazu   vydaného vo vzťahu k jeho osobe, k čomu v sťažnosti uviedol: „... obmedzenie mojej osobnej slobody je nezákonné od samotného počiatku, nakoľko k obmedzeniu mojej osobnej slobody došlo na základe   vydaného   Európskeho   zatýkacieho   rozkazu   zo   dňa   28.11.2013,   sp.   zn. 0 Tp/626/2013, ktorý bol vydaný v rozpore so zákonom o Európskom zatýkacom rozkaze č. 154/2010 Z. z. v znení neskorších predpisov. V samotnom návrhu prokurátora krajskej prokuratúry v Žiline na vydanie EZR zo dňa 27.11.2013 sa uvádza, že v čase podania návrhu   som   sa   nachádzal   vo   výkone   trestu   odňatia   slobody   na   území   Talianska,   bolo potrebné   ma   vyžiadať   a   zabezpečiť   pre   potreby   slovenských   policajných   a   justičných orgánov.   Okresný   súd   Žilina   dňa   28.11.2013   vydal   Európsky   zatýkací   rozkaz,   sp.   zn. 0 Tp/626/2013,   pričom   vo   svojom   odôvodnení   poukázal,   že   vzhľadom   k   tomu,   že   sa nachádzam vo výkone trestu odňatia slobody na území Talianska, nie je možné zabezpečiť moju účasť na vyšetrovacích úkonoch a z toho dôvodu sú splnené podmienky na vydanie predmetného Európskeho zatýkacieho rozkazu.

Ako   vyplýva,   z   vyšetrovacieho   spisu,   návrhu   prokurátora   na   vydanie   EZR, Európskeho zatýkacieho rozkazu vydaného Okresným súdom Žilina dňa 28.11.2013, sp. zn. 0Tp/626/2013, bolo známe po celý čas, že sa nachádzam v ústave na výkon trestu odňatia slobody na území Talianska, a teda z týchto známych skutočnosti, nemohli byť naplnené zákonné   podmienky   na   vydanie   príkazu   na   zatknutie   v   zmysle   §   73   ods.   1   Trestného poriadku a Európskeho zatýkacieho rozkazu v zmysle zákona č. 154/2010 Z. z. v znení neskorších predpisov.“

V tejto súvislosti sťažovateľ poukazuje aj na skutočnosť, že «účelom zatknutia je zistenie   pobytu obvineného,   jeho   následné   zadržanie a obmedzenie   osobnej   slobody na účely jeho dodania predsedovi senátu alebo v prípravnom konaní sudcovi pre prípravné konanie, ktorý príkaz vydal. Zatknúť možno iba obvineného a to za predpokladu, že je daný niektorý z dôvodov väzby a obvineného nemožno predvolať, predviesť alebo zadržať, a tak zabezpečiť jeho prítomnosť na vypočúvaní. K naplneniu podmienky, že nemožno obvineného predvolať, predviesť alebo zadržať, je potrebné dať do pozornosti ustanovenie § 120 ods. 1 Trestného   poriadku,   ktoré   znie:   „Ak   sa   obvinený,   ktorý   bol   riadne   a   včas   predvolaný na výsluch alebo iný úkon, bez dostatočného ospravedlnenia nedostaví, možno ho na tento úkon   predviesť.   Na to,   ako   aj   na   ďalšie   následky   nedostavenia   sa   musí   byť   obvinený v predvolaní upozornený.“».

Podľa   názoru   sťažovateľa   sa   orgány   činné   v   trestnom   konaní ani   len   nepokúsili doručiť mu uznesenie o vznesení obvinenia a neexistuje ani žiadna zmienka o tom, že sa ho pokúšali   predvolať   ako   svedka   alebo   obvineného   na vyšetrovací   úkon   v   predmetnom trestnom   konaní,   keďže   skutočnosť,   že   sa   nachádza   vo   výkone   trestu   odňatia   slobody v cudzine, bola orgánom činným v trestnom konaní známa od samého začiatku.

Sťažovateľ ďalej uviedol, že podľa jeho názoru zo strany orgánov činných v trestnom konaní „ide o účelové konanie, nakoľko od začiatku trestného konania a to konkrétne už 25.03.2011 OČTK vedeli, že sa voči mne vedie trestné konanie v Taliansku. Z výsluchov svedkov vyplývajú skutočnosti, z ktorých má vyplývať konkrétne konanie konkrétnej osoby, tieto výsluchy boli vykonané v období od januára do marca 2011 a z vyšetrovacieho spisu ďalej   nevyplývajú   iné   úkony,   z   ktorých   by   mali   pripadne   vyplynúť   iné   skutočnosti pre vznesenie   obvinenia   voči   konkrétnej   osobe.   Z   tohto   dôvodu   namietam   nezákonnosť postupu OČTK s poukazom na § 206 ods. 1 Trestného poriadku z dôvodu, že uznesenie o vznesení obvinenia bolo vydané až dňa 13.11.2013. Táto nezákonnosť a účelovosť vyplýva aj zo samotného vyšetrovacieho spisu, v ktorom sú uvedené správy o výkone trestu, ktoré si žiadali naše OČTK aj s dobou predpokladaného ukončenia výkonu trestu, čo im bolo riadne oznámené viackrát, či už 01.02.2013 ako aj 08.11.2013. S poukazom na správu zo dňa 08.11.2013   z   ktorej   vyplýva,   že   predpokladaný   termín   ukončenia   výkonu   trestu   je

01.01.2014, vzhliadam účelovosť a načasovanie vznesenia obvinenia k predpokladanému termínu ukončenia výkonu trestu odňatia slobody.“.

K samotným dôvodom väzby sťažovateľ uviedol, že orgány činné v trestnom konaní „nevykonali   žiadne   šetrenie   vo   vzťahu   k   mojim   majetkovým   pomerom   alebo   osobným pomerom, nevypočuli mojich rodinných príslušníkov na Slovensku. Ja som sa zdržiaval v Taliansku vo V. a súčasne som žil so svojou rodinou v B., nevyhýbal som sa a neutekal som pred talianskymi orgánmi, ktoré ma stíhali. Taktiež, nie je možné vyvodiť záver, že by som mal pevné zázemie a kontakty v Taliansku, a takto by som mal pokračovať v trestnej činnosti. Som ženatý, mám manželku, dvoch synov, dcéru z prvého manželstva, a aj počas toho ako som bol v Taliansku, som riadne udržiaval manželský a rodinný život, a riadne som žil so svojou rodinnou na území Slovenska.“

Z odôvodnenia napadnutého uznesenia okresného súdu podľa názoru sťažovateľa „nie je zrejmé aké sú konkrétne skutočnosti, že ujdem a alebo sa budem skrývať, ak táto skutočnosť nie je ničím preukázaná, a tvrdenia súdu prvého stupňa, že som sa zdržiaval na viacerých   miestach   nie   sú   preukázané,   pretože   som   sa   zdržiaval   na   adrese   môjho trvalého pobytu. Odôvodňovať dôvod útekovej väzby s poukazom na skutočnosť, že som sa v minulosti zdržiaval v zahraničí je absolútne irelevantná a nezákonná. Akékoľvek úvahy, ktoré ďalej rozvádza súd vo svojom odôvodnení vo vzťahu k útekovej väzbe, sú len čisto hypotetické úvahy súdu, bez toho aby mali akýkoľvek základ a opodstatnenie z vykonaného dokazovania, a z tohto dôvodu nie je možné vôbec k týmto hypotetickým úvahám relevantne oponovať.   Poukazovanie   zo   strany   súdu   prvého   stupňa,   na   páchanie   trestnej   činnosti a zarobenie   značných   finančných   prostriedkov,   je   s   poukazom   na   vyššie   uvedené k materiálnym   podmienkam   väzby,   opätovne   hypotetická   úvaha   súdu,   bez akýchkoľvek konkrétnych skutočnosti vo vzťahu k mojej osobe.“.

Vo vzťahu k preventívnej väzbe podľa § 71 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku sťažovateľ namietal, „že súd opätovne neuviedol žiadnu konkrétnu skutočnosť, ktorý by mala preukazovať, že budem pokračovať v páchaní trestnej činnosti. Súd uviedol, že musím mať bohaté skúsenosti s páchaním takejto trestnej činnosti a musím sa dobre vyznať v jej organizovaní. Opätovne ide len o hypotetické úvahy súdu, nakoľko súd neskúmal dôkladne dôkaznú   situáciu,   v   zmysle   vykonaného   dokazovania,   pričom   samotné   výpovede poškodených   sú   v   značnom   rozpore   a   bez   akýchkoľvek   konkrétnych   preukázaní   môjho konania.“.

Sťažovateľ napokon tiež poukázal na „zmätočnosť a nezákonnosť začatia trestného stíhania podľa § 199 ods. 1, 2 Tr. por. z dôvodu, že v spise sa nachádza uznesenie o začatí trestného stíhania zo dňa 14.12.2011 a zároveň identické uznesenie podľa § 199 ods. 1 Tr. por. zo dňa 18.01.2012 s totožnou skutkovou vetou uznesenia s tým istým ČVS: PPZ- 157/BOK-ST-2011.   Z   tohto   nie je zrejmé kedy   a na   základe čoho   bolo začaté   konanie vo veci skutku, za ktoré bolo následne vznesené obvinenie. Zároveň chcem ešte poukázať na uznesenie o začatí trestného stíhania a vznesenie obvinenia zo dňa 30.08.2013 voči mojej osobe, pre trestný čin kupliarstva podľa § 367 Trestného zákona, ktoré mi nebolo doručené, a v spise sa nenachádza žiadny záznam o pokuse o doručenie. Uznesenie o začatí trestného stíhania a vznesenie obvinenia zo dňa 30.08.2013 voči mojej osobe, pre trestný čin   kupliarstvo   §   367   Trestného   zákona,   bolo   dozorujúcim   prokurátorom   Krajskej prokuratúry   Žilina   zrušené   ako   nezákonné,   avšak   mi   nie   je   známe,   na   základe   čoho predmetné uznesenia bolo doručované na príslušnú prokuratúru a mojej osobe doručované nebolo, či už na adresu trvalého pobytu alebo adresu výkonu trestu v Taliansku.“.

V závere sťažnosti sťažovateľ navrhol vo veci rozhodnúť týmto nálezom:„1.   Postupom   a   rozhodnutím   Okresného   súdu   Žilina   z   12.01.2014   pod   sp.   zn. 0 Tp/626/2013   a   Krajského   súdu   v   Žiline   z   28.01.2014   pod   sp.   zn.:   1Tpo/3/2014,   boli porušené základné práva A. J., garantované čl. 5, ods. 1, písm. c), ods. 2 a čl. 6 ods. 1, ods. 3, písm. a) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 17 ods. 2, ods. 4 a čl. 46. ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.

2.   Uznesenie   Okresného   súdu   Žilina   z   12.01.2014   pod   sp.   zn.   0Tp/626/2013 a Krajského súdu v Žiline z 28.01.2014 pod sp. zn.: 1Tpo/3/2014 sa zrušuje.

3.   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   je   povinný   uhradiť   trovy   konania   k   rukám advokáta JUDr. Ondreja Mularčíka z Advokátskej kancelárie MULARČÍK A PARTNERI, s.r.o. so sídlom Nám. M. Benku 15, P.O.Box 285, 810 00 Bratislava, IČO: 36860522 zap. v Obchodnom registri Okresného súdu Bratislava 1, vl. 54981/B, odd. Sro, a to do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje ústavný súd o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej   republiky, o konaní pred ním   a o postavení   jeho sudcov   v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   ktorých prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Sťažovateľ   namieta   vo   vzťahu   k   postupu   a   rozhodnutiu   okresného   súdu,   ako   aj krajského súdu porušenie práv vyplývajúcich z čl. 5 ods. 1 písm. c) a 2 a čl. 6 ods. 1 a 3 písm. a) dohovoru, ako aj porušenie základných práv vyplývajúcich z čl. 17 ods. 2 a 4 a čl. 46 ods. 1 ústavy.

1.   K   namietanému   porušeniu   práv   sťažovateľa   vyplývajúcich   z   čl.   5   ods.   1 písm. c) a 2, čl. 6 ods. 1 a 3 dohovoru a základných práv vyplývajúcich z čl. 17 ods. 2 a 4 a čl. 46 ods. 1 ústavy postupom a uznesením okresného súdu

Z ustálenej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že namietané porušenie niektorého zo základných   práv   alebo   slobôd   nezakladá   automaticky   aj   právomoc   ústavného   súdu na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby zistí, že ochrany toho základného práva alebo slobody, porušenie ktorých namieta, sa sťažovateľ mohol domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy, prípadne iným zákonom upraveným spôsobom pred iným súdom   alebo   pred   iným   štátnym   orgánom,   musí   takúto   sťažnosť   odmietnuť   z   dôvodu nedostatku   svojej   právomoci   na   jej   prerokovanie   (m.   m.   I.   ÚS   6/04,   IV.   ÚS   179/05, IV. ÚS 243/05, II. ÚS 90/06, III. ÚS 42/07).

Zmyslom a účelom uvedeného princípu subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale je úlohou všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Všeobecné súdy, ktoré sú povinné vykladať a aplikovať príslušné zákony na konkrétny prípad v súlade s ústavou alebo   kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou   podľa   čl.   7   ods.   5   ústavy,   sú   primárne zodpovedné   aj   za   dodržiavanie   tých   práv   a   základných   slobôd,   ktoré   ústava   alebo medzinárodná   zmluva   dotknutým   fyzickým   osobám   zaručuje.   Ústavný   súd   predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti   všetkých   ostatných   orgánov verejnej moci,   ktoré sa   na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu   podľa   zásad uvedených   v   §   53   ods.   1   zákona o   ústavnom   súde   (III.   ÚS   149/04, IV. ÚS 135/05).

Z obsahu sťažnosti a pripojených listín je zrejmé, že postup okresného súdu vo veci vedenej   pod   sp.   zn.   0   Tp   626/2013   bol   predmetom   preskúmavania   krajským   súdom v konaní o sťažnosti proti uzneseniu o vzatí sťažovateľa do väzby, a to v celom rozsahu. V súvislosti s namietaným porušením označených práv a základných práv bolo preto z   ústavného   hľadiska   podstatné   a   určujúce   len   preskúmanie   uznesenia   krajského   súdu. Vzhľadom   na   uvedený   princíp   subsidiarity   považoval   ústavný   súd   sťažnosť   v   časti smerujúcej proti uzneseniu špecializovaného súdu za dôvodné podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietnuť pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie.

2. K namietanému porušeniu práv podľa čl. 6 ods. 1 a 3 dohovoru a základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy uznesením krajského súdu

O   zjavnej neopodstatnenosti   sťažnosti   podľa   ustálenej   judikatúry   ústavného   súdu možno   hovoriť   vtedy,   ak   namietaným   postupom   orgánu   štátu   nemohlo   vôbec   dôjsť k porušeniu   toho   základného   práva   alebo   slobody,   ktoré   označil   sťažovateľ,   a   to   buď pre nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi   označeným   postupom   orgánu   štátu a základným právom   alebo slobodou,   porušenie ktorých   sa   namietalo, prípadne z iných dôvodov.   Za zjavne   neopodstatnenú   sťažnosť   preto   možno   považovať   takú   sťažnosť, pri predbežnom   prerokovaní   ktorej   ústavný   súd   nezistil   žiadnu   možnosť   porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (II. ÚS 70/00, IV. ÚS 66/02, I. ÚS 56/03, III. ÚS 77/05, III. ÚS 198/07).

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a v prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne   a   v   primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a nestranným   súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podľa čl. 6 ods. 3 písm. a) dohovoru každý, kto je obvinený z trestného činu, má právo byť bez meškania a v jazyku, ktorému rozumie, podrobne oboznámený s povahou a dôvodom obvinenia vzneseného proti nemu.

Ústavný súd považuje vo vzťahu k namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 1 a 3 dohovoru za nevyhnutné v prvom rade uviesť, že konania všeobecných súdov, ktorými sa rozhoduje o väzbe, nie sú konaniami o trestnom obvinení samotnom (konaniami vo veci samej o vine obvinenej osoby) a ani konaniami o právach alebo záväzkoch občianskoprávneho charakteru, na ktoré sa vzťahuje čl. 6 ods. 1 dohovoru. V rámci konania o väzbe preto nemôže dôjsť k porušeniu čl. 6 ods. 1 dohovoru,   keďže   túto   oblasť   ochrany   práv   upravuje   vo   svojich   ustanoveniach   čl.   5 dohovoru   (napr.   I.   ÚS   200/06,   III.   ÚS   277/07).   Ustanovenie   čl.   6   dohovoru   pritom predstavuje z hľadiska jeho pôsobnosti, výkladu a aplikácie jeden celok. Procesnoprávne garancie vyplývajúce z čl. 6 ods. 3 dohovoru sa preto tiež týkajú tej časti trestného konania, ktorej predmetom je rozhodovanie o samotnom trestnom obvinení (resp. o obžalobe) osoby, a nie sú priamo aplikovateľné na konanie týkajúce sa väzby.

Aj pokiaľ ide o vzťah ustanovenia čl. 46 ods. 1 ústavy upravujúceho základné právo na súdnu ochranu a ustanovení čl. 17 ústavy týkajúcich sa špecificky základného práva na osobnú slobodu, ústavný súd konštatoval, že čl. 17 ústavy zahŕňa základné hmotné a tiež procesné atribúty základného práva na osobnú slobodu vrátane práva na jej súdnu ochranu v prípadoch   pozbavenia   osobnej   slobody   väzbou.   Táto   súdna   ochrana   zahŕňa   základné procesné garancie spravodlivého súdneho konania s prihliadnutím na povahu a účel konania o   väzbe,   a   preto   sú   na   konanie   a   rozhodovanie   súdu   o   väzbe   aplikovateľné   špeciálne ustanovenia čl. 17 ústavy o osobnej slobode, a nie všeobecné ustanovenie čl. 46 ods. 1 ústavy (napr. III. ÚS 135/04, III. ÚS 277/07).

Na   základe   toho   ústavný   súd   sťažnosť   vo   vzťahu   k   namietanému   porušeniu základného práva sťažovateľa zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy a práva zaručeného čl. 6 ods. 1   a   3   dohovoru   odmietol   ako   zjavne   neopodstatnenú   podľa   §   25   ods.   2   zákona o ústavnom   súde   pre   nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi   sťažnosťou napadnutým   uznesením   krajského   súdu   v   spojení   s   uznesením   okresného   súdu a označenými právami zaručenými v ústave a dohovore.

3.   K   namietanému   porušeniu   práv   sťažovateľa   vyplývajúcich   z   čl.   5   ods.   1 písm. c) a 2 a dohovoru a základných práv vyplývajúcich z čl. 17 ods. 2 a 4 ústavy uznesením krajského súdu

Sťažovateľ namieta vo svojej sťažnosti doručenej ústavnému súdu postup krajského súdu   pri   rozhodovaní   o   väzbe,   poukazujúc   pritom   aj   na rozhodovaniu   o   väzbe predchádzajúci postup orgánov činných v trestnom konaní a súdu pre prípravné konanie.

1.   Sťažovateľ   v   prvom   rade   namieta   nezákonnosť   postupu   orgánov   činných v trestnom   konaní   v   čase   po   obmedzení   jeho   osobnej   slobody,   keď   bol   ako   obvinený vypočutý vyšetrovateľom Policajného zboru ku skutkom, ktoré sú mu kladené za vinu, a až následne bol vypočutý sudcom pre prípravné konanie.

2. Sťažovateľ ďalej v podstatnej časti sťažnostnej argumentácie namieta nezákonnosť vydania európskeho zatýkacieho rozkazu voči jeho osobe, keďže na jeho vydanie podľa názoru sťažovateľa neboli splnené zákonné podmienky.

3. Sťažovateľ v súvislosti s trestným stíhaním svojej osoby namieta tiež zmätočnosť postupu orgánov činných v trestnom konaní pri vznesení obvinenia jeho osobe.

4.   Bezprostredne   vo   vzťahu   k   rozhodovaniu   súdov   o   väzbe   sťažovateľ   namieta neexistenciu väzobných dôvodov podľa § 71 ods. 1 písm. a) a c) Trestného poriadku.

Ústavný súd pri uplatnení svojej právomoci vychádza z názoru, že nie je zásadne oprávnený   preskúmavať   a   posudzovať   právne   názory   všeobecného   súdu,   ktoré   ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu. Z ustálenej judikatúry ústavného súdu ďalej vyplýva, že právomoc ústavného súdu vo vzťahu k rozhodovaniu všeobecných súdov vo väzobných veciach je daná len na preskúmanie dôvodu a spôsobu obmedzenia osobnej slobody, t. j. či proti osobe, ktorá sa berie do väzby, bolo vznesené obvinenie, rozhodnutie o väzbe sa odôvodnilo aj skutkovými okolnosťami, o väzbe rozhodoval súd, obvinený bol vzatý do väzby pre konkrétne skutočnosti, resp. že osoba bola vzatá a držaná vo väzbe len na čas dovolený zákonom, resp. konkrétnym rozhodnutím väzobného súdu o predĺžení väzby. Do obsahu právomoci ústavného súdu nepatrí preskúmať postup, ako aj správnosť   skutkových   a právnych   záverov   všeobecných   súdov,   ktorý   viedol   k   záveru o existencii   zákonného   dôvodu   na   vzatie   do   väzby.   Tento   postup   skúma   opravný   súd v riadnom   inštančnom   postupe,   ktorý   je   funkčne   uspôsobený   na   preskúmanie   obsahu trestného   spisu,   súvisiacich   listín,   podaní   obvineného   a   prípadne   aj   ďalších   dôkazov osvedčujúcich použitie takéhoto zabezpečovacieho prostriedku, akým je väzba v trestnom konaní   (II.   ÚS   76/02).   Skutkové   a právne   závery   všeobecného   súdu   by   mohli   byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery všeobecného súdu   boli   zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak   z   ústavného   hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (obdobne napr. I. ÚS 13/00, III. ÚS 151/05).

Ústavný súd pripomína, že jeho úlohou ako nezávislého súdneho orgánu ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy) nie je konať ako súd tretej alebo štvrtej inštancie, ale jeho úlohou je preskúmať zlučiteľnosť opatrenia, ktorým je jednotlivec pozbavený slobody, s ústavou alebo medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách (I. ÚS 165/02).

Podľa čl. 17 ods. 2 ústavy nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako z dôvodov   a   spôsobom,   ktorý   ustanoví   zákon.   Nikoho   nemožno   pozbaviť   slobody   len pre neschopnosť dodržať zmluvný záväzok.

Podľa čl. 17 ods. 4 ústavy obvineného možno zatknúť iba na odôvodnený písomný príkaz sudcu. Zatknutá osoba musí byť do 24 hodín odovzdaná súdu. Sudca musí zatknutú osobu do 48 hodín a pri obzvlášť závažných trestných činoch do 72 hodín od prevzatia vypočuť a rozhodnúť o väzbe alebo o jej prepustení na slobodu.

Podľa   čl.   5   ods.   1   písm.   c)   dohovoru   každý   má   právo   na   slobodu   a osobnú bezpečnosť. Nikoho nemožno pozbaviť slobody okrem nasledujúcich prípadov, pokiaľ sa tak stane na základe postupu stanoveného zákonom: zákonné zatknutie alebo pozbavenie slobody   za   účelom   predvedenia   pred   príslušný   súdny   orgán   pre   dôvodné   podozrenie zo spáchania trestného činu alebo ak je to dôvodne považované za potrebné za účelom zabránenia spáchaniu trestného činu alebo úteku po jeho spáchaní.

Podľa   čl.   5   ods.   2   dohovoru   každý,   kto   je   zatknutý,   musí   byť   bez   meškania a v jazyku,   ktorému   rozumie,   oboznámený   s   dôvodmi   svojho   zatknutia   a   s   každým obvinením proti nemu.

Základné právo podľa čl. 17 ods. 2 ústavy, ako aj čl. 5 ods. 1 písm. c) dohovoru vo svojom znení odkazujú na zákon, a preto pri posudzovaní otázky jeho rešpektovania alebo porušenia musí brať ústavný súd do úvahy zákonnú úpravu a jej aplikáciu príslušným orgánom, pričom v prípade zistenia závažného porušenia zákonnosti ide aj o porušenie ústavnosti (III. ÚS 48/00). Príslušná zákonná úprava obsiahnutá predovšetkým v Trestnom poriadku   je   tak   integrálnou   súčasťou   ústavného   rámca   zaručenej   osobnej   slobody (II. ÚS 55/98).

Ústavný súd z obsahu sťažnosti a z jej príloh zistil, že sťažnostné námietky týkajúce sa   postupu   orgánov   činných   v   trestnom   konaní   a   súdu   pre prípravné   konanie   čase pred rozhodnutím okresného súdu o väzbe uplatnil sťažovateľ už v rámci konania o väzbe na okresnom súde.

Sťažovateľ svoje námietky proti postupu, ktorý predchádzal rozhodovaniu o väzbe, zopakoval aj v sťažnosti proti uzneseniu okresného súdu, pričom krajský súd v odôvodnení svojho uznesenia k týmto námietkam iba stručne uviedol: „Obvinený sťažnosť založil aj na opakovaných dôvodoch svojej obhajoby použitej v konaní pred sudkyňou pre prípravné konanie. S jeho námietkami, skutkovými a právnymi, sa ale súd prvého stupňa v rozhodnutí riadne vysporiadal a nenechal otvorenú žiadnu spornú otázku, riešenie ktorej by zostalo na nadriadenom súde.“

Vzhľadom na skutočnosť, že krajský súd v odôvodnení svojho rozhodnutia v tejto časti   iba   odkázal   na   rozhodnutie   súdu   prvého   stupňa,   ako aj   s   ohľadom   na   obsahovú spojitosť uznesenia krajského súdu sp. zn. 1 Tpo 3/2014 z 28. januára 2014 s uznesením okresného   súdu   sp.   zn.   0 Tp 626/2013   z   12.   januára   2014,   považoval   ústavný   súd za potrebné uviesť aj podstatnú časť argumentácie z napadnutého rozhodnutia okresného súdu.

K prvej sťažovateľovej námietke týkajúcej sa výsluchu sťažovateľa vyšetrovateľom Policajného zboru ešte pred výsluchom vykonaným sudcom pre prípravné konanie okresný súd uviedol: „Výsluch obvineného vyšetrovateľom dňa 11.01.2014 skôr, ako bol obvinený predvedený pred sudkyňu pre prípravné konanie za účelom rozhodovania, o jeho väzbe, nemožno považovať za odporujúci zákonu. Obvinený bol odovzdaný policajným orgánom SR dňa 10.01.2014 o 22.00 hod., počnúc týmto momentom sa nachádzal na území SR, sudkyňa   pre   prípravné   konanie   o   tomto   mala   riadnu   vedomosť   od   momentu   vstupu obvineného   na   územie   SR,   o   čom   bola   telefonicky   informovaná.   Momentom   vstupu obvineného   na   územie   SR   tu   nebol   žiaden   zákonný   dôvod,   ktorý   by   bránil   príslušným policajným orgánom SR - vyšetrovateľovi, vykonať výsluch obvineného, naviac, o tom mala sudkyňa pre prípravné konanie vedomosť. Sudkyňa pre prípravné konanie, rovnako v ničom neporušila zákon, keď obvineného vypočula a o väzbe rozhodla v zákonom určenej lehote. Nemožno pritom opomenúť skutočnosť, že sa jedná o rozsiahlejší dôkazný materiál, ktorý bolo   potrebné   naštudovať   pred   rozhodovaním   o väzbe,   naviac   obvinený   si   po   príchode na územie SR v tejto veci zvolil dvoch obhajcov z B., preto sudkyňa pre prípravné konanie určila termín výsluchu aj s prihliadnutím na to, aby obhajcovia mali možnosť docestovať do Žiliny, vykonať poradu s obvineným, naštudovať spis a pripraviť si obhajobu obvineného v danej   veci,   aby   nedošlo   k   porušeniu   práva   obvineného   na   riadnu   obhajobu   (nielen formálne právo obvineného mať obhajcu).“

K   druhej   sťažnostnej   námietke   týkajúcej   sa   nezákonnosti   vydania   európskeho zatýkacieho   rozkazu   okresný   súd   uviedol: „Sudkyňa   pre prípravné   konanie   nepovažuje za nezákonné   vydanie   EZR   na   osobu   obvineného.   V návrhu   na   vydanie   EZR zo dňa 27.11.2013,   ktorý bol rovnakého dňa doručený Okresnému súdu Žilina   (konanie vedené pod sp. zn. OTp/626/2013), vyplýva splnenie zákonných podmienok pre vydanie EZR na   obvineného   tak,   ako   to   vyžaduje   zákon   o   EZR   a   ako   uvedené   podrobne   zdôvodnil prokurátor v návrhu na vydanie EZR. V tom čase sa obvinený nachádzal vo výkone trestu odňatia slobody na území Talianska, bolo potrebné vyžiadať ho a zabezpečiť pre potreby slovenských policajných a justičných orgánov, súčasne prokurátor poukázal na existenciu väzobných dôvodov u obvineného podľa § 71 ods. 1 písm. a), c) Tr. por. Vydaniu EZR na obvineného   predchádzalo   vydanie   príkazu   na   zatknutie   na obvineného   (v   konaní vedenom na Okresnom súde Žilina pod sp. zn. 0Tp/625/2013 ).“

Napokon   okresný   súd   zaujal   stanovisko   aj   k   námietke   sťažovateľa   týkajúcej   sa postupu   orgánov   činných   v   trestnom   konaní   pri   vznesení   obvinenia   jeho   osobe: „K vážnemu procesnému pochybeniu nedošlo ani pri vznesení obvinenia obvinenému v tejto trestnej   veci.   Pri   vyhotovovaní   uznesenia   o   vznesení   obvinenia   bolo   plne   rešpektované ustanovenie § 206 ods. 3 Tr. por. Vznesenie obvinenia obvinenému A. J. v tejto trestnej veci aj z časového hľadiska zodpovedá ustanoveniu § 206 ods. 1 Tr. por. V zmysle tohto zákonné ustanovenia § 206 ods. 1 Tr. por. je možné obvinenie vzniesť až vtedy, ak zistené skutočnosti dostatočne   odôvodňujú   záver   o   spáchaní   trestnej   činnosti   určitou   konkrétnou   osobou. Vznesenie obvinenia v tejto veci, vzhľadom na povahu, závažnosť, rozsah páchanej trestnej činnosti,   vyžadovalo   vykonanie   pomerne   rozsiahleho   vyšetrovania,   než   bolo   možné postupom   podľa   § 206   ods.   1   Tr.   por.   vzniesť   obvinenie   konkrétnej   osobe.   Nemožno opomenúť ani skutočnosť, že aj vydanie uznesenia o vznesení obvinenia vyžadovalo určitý čas   -   štúdium   spisu,   prípadnú   konzultáciu   vyšetrovateľa   s prokurátorom,   jeho   samotné vyhotovenie, nakoľko sa nejedná o jednoduchú trestnú činnosť, ani povahou, ani rozsahom. Sudkyňa pre prípravné konanie ďalej poznamenáva, že uznesenie o vznesení obvinenia bolo v tejto veci vydané už skôr, 30.08.2013, toto uznesenie však bolo prokurátorom zrušené a následne   bolo   vyšetrovateľom   vydané   nové   uznesenie   o vznesení   obvinenia dňa 13.11.2013.   Ako   sa prokurátor   vyjadril,   bola   tu   snaha prokurátora   cestou   žiadosti o právnu pomoc toto uznesenie o vznesení obvinenia doručovať obvinenému do väznice do Talianska, nakoľko obvinený mal byť až neskôr prepustený z výkonu trestu, no toto sa nepodarilo,   pretože   obvinený   bol   skôr   prepustený   z   výkonu   trestu   a   vydaný   do   SR. Pred vznesením   obvinenia   obvinenému   bol   rešpektovaný   zákon   aj   pokiaľ   ide   o   začatie trestného stíhania vo veci podľa § 199 ods. 1 Tr. por.“

Ústavný   súd   po   ústavnom   prieskume   napadnutého   rozhodnutia   krajského   súdu (a príslušnej   časti   odôvodnenia   napadnutého   rozhodnutia   okresného   súdu,   na   ktorého dôvody   poukazuje   a   stotožňuje   sa   s   nimi   aj   krajský   súd,   pozn.)   konštatuje,   že   z   ich odôvodnenia   vo   vzťahu   k sťažovateľom   vzneseným   námietkam   týkajúcim   sa   postupu orgánov činných v trestnom konaní a súdu pre prípravné konanie v čase pred rozhodovaním o väzbe nevyplýva nič, čo by signalizovalo arbitrárny alebo zjavne neopodstatnený výklad relevantnej zákonnej úpravy vo veci konajúcimi súdmi. Ústavný súd konštatuje, že krajský súd v nadväznosti na rozhodnutie okresného súdu konal v medziach svojej právomoci, keď príslušné   ustanovenia   Trestného   poriadku   podstatné   pre   posúdenie   veci   interpretoval a aplikoval s poukazom na odôvodnenie rozhodnutia prvostupňového súdu, pričom jeho úvahy vychádzajú z konkrétnych faktov, sú logické, a preto aj celkom legitímne a právne akceptovateľné.

Konajúce   všeobecné   súdy   dostatočne   podrobne   skúmali   okolnosti   pozbavenia osobnej   slobody   sťažovateľa   nielen   z   hľadiska   relevantných   zákonných   ustanovení Trestného poriadku a zákona č. 154/2010 Z. z. o európskom zatýkacom rozkaze v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o EZR“), ale aj z hľadiska rešpektovania základných práv a slobôd sťažovateľa garantovaných ústavou a dohovorom.

Pokiaľ   ide   o   stručné   odôvodnenie   uznesenia   krajského   súdu   vo   vzťahu k tu posudzovaným námietkam, ústavný súd stabilne judikuje názor, podľa ktorého konajúci súd   nie   je   povinný   v   odôvodnení   svojho   rozhodnutia   dať   na každý   argument   a   návrh sťažovateľa podrobnú odpoveď. Všeobecný súd sa musí vysporiadať s tými námietkami, ktoré majú pre vec podstatný význam (napr. I. ÚS 27/2011, III. ÚS 522/2011). Všetky sťažovateľom prednesené argumenty, ktoré boli zohľadnené súdom prvej inštancie, boli prítomné aj v rozhodovacej činnosti krajského súdu, ktorý sa s nimi vo svojom napadnutom rozhodnutí   vysporiadal   síce   iba   odkazom   na   príslušnú   časť   odôvodnenia   rozhodnutia okresného súdu, avšak v ústavne akceptovateľnej podobe.

V súvislostiach sťažovateľom formulovaných námietok týkajúcich sa nezákonnosti vydania európskeho zatýkacieho rozkazu, ako aj účelovosti a zmätočnosti postupu orgánov činných v trestnom konaní ústavný súd pripomína, že pri poskytovaní individuálnej ochrany základných práv a slobôd nie je jeho úlohou vyjadriť sa „in abstracto“ k tomu, aký má byť správny výklad príslušnej zákonnej úpravy, alebo k tomu, aký postup a prostriedky má všeobecný   súd   zvoliť   na   svoj   postup.   Úlohou   ústavného   súdu   je   len   preskúmať,   či v konkrétnych   okolnostiach   rozhodovania   bol   postup   a   rozhodnutie   súdu   zlučiteľný s ústavou   alebo   príslušnou   medzinárodnou   zmluvou   o   ľudských   právach   a   základných slobodách (I. ÚS 67/03).

Ústavný   súd   vo   svojej   rozhodovacej   činnosti   uprednostňuje   materiálne   poňatie právneho štátu, ktoré spočíva okrem iného na interpretácii právnych predpisov z hľadiska ich   účelu   a   zmyslu,   pričom   pri   riešení   (rozhodovaní)   konkrétnych   prípadov   sa   nesmie opomínať,   že   prijaté   riešenie   (rozhodnutie)   musí   byť   akceptovateľné   aj   z   hľadiska všeobecne   ponímanej   spravodlivosti   (m.   m.   IV.   ÚS   1/07,   IV.   ÚS   75/08,   I.   ÚS   57/07, I. ÚS 82/07, IV. ÚS 182/07). Priorizovanie formálnych požiadaviek vyplývajúcich z noriem bežného   zákonodarstva   (formálne   poňatie   právneho   štátu)   môže   totiž   v   konkrétnych súdnych   konaniach   (alebo   iných   právom   upravených   konaniach   pred   orgánom   verejnej moci) viesť k rozhodnutiam, ktoré budú v zjavnom rozpore s účelom a zmyslom príslušnej právnej úpravy.

K   námietke   sťažovateľa   týkajúcej   sa   jeho   výsluchu   vyšetrovateľom   Policajného zboru   10.   januára   2014,   teda   ešte   v   čase   pred   jeho   výsluchom   sudcom   pre   prípravné konanie,   ústavný   súd   poznamenáva,   že   Trestný   poriadok   v   §   73   upravuje   postup bezprostredne súvisiaci s rozhodovaním o väzbe zatknutej osoby alebo o jej prepustení na slobodu. Z ustanovenia § 73 ods. 4 a 5 Trestného poriadku celkom jednoznačne vyplýva povinnosť, aby bola zatknutá osoba do 24 hodín dodaná súdu, ktorý následne do 48 hodín od prevzatia   osoby   rozhodne.   Trestný   poriadok   však   v   tomto   ustanovení   neupravuje explicitne postup orgánov činných v trestnom konaní v čase od zatknutia osoby do jej odovzdania súdu rozhodujúcemu o väzbe. Nie je preto možné vylúčiť, aby v tomto čase, pokiaľ takto nedôjde k ohrozeniu dodržania lehoty pre dodanie zatknutej osoby súdu na účel rozhodovania o ďalšom   obmedzení jej osobnej slobody,   bolo zatknutej osobe doručené uznesenie   o   vznesení   obvinenia,   ani   aby   bol   realizovaný   jej   výsluch   orgánmi   činnými v trestnom konaní. Pokiaľ teda sťažovateľ namieta, že výsluch mal byť v zmysle § 73 ods. 5 Trestného poriadku realizovaný iba a výlučne sudcom pre prípravné konanie, a teda že výsluch obvineného vykonaný orgánmi činnými v trestnom konaní bol nezákonný, táto argumentácia   nemá   v   citovanom   ustanovení   Trestného   poriadku   oporu,   keďže   tam zmienený výsluch konaný sudcom pre prípravné konanie sa viaže na okolnosti významné pre   rozhodnutie   o   väzbe   alebo   prepustení   osoby   na   slobodu   a   nemožno   ho   stotožniť s výsluchom   obvineného   vo   veci   samej,   na   ktorého   uskutočnenie   je   právomoc   daná vyšetrovateľovi   Policajného   zboru   v   rámci   realizácie   prípravného   konania.   Navyše, sťažovateľ   vo   svojej   sťažnosti   žiadnym   spôsobom   nevysvetlil,   aký   vplyv   malo   mať uskutočnenie namietaného výsluchu na rozhodnutie súdu o väzbe, a teda akým spôsobom mal uvedený výsluch zasiahnuť do jeho práva na osobnú slobodu.

K námietke týkajúcej sa zákonnosti vydania európskeho zatýkacieho rozkazu ústavný súd konštatuje, že ani v tomto prípade argumentácia predostretá konajúcimi všeobecnými súdmi   nevykazuje   známky   svojvôle   či   arbitrárnosti.   Podmienkou   vydania   európskeho zatýkacieho   rozkazu   je   podľa   §   5   ods.   1   zákona   o   EZR   v   prvom   rade   predpoklad,   že obvinený   by   sa   mohol   zdržiavať   alebo   sa   zdržiava   v   inom   členskom   štáte.   Druhou podmienkou je skutočnosť, že obvineného je potrebné vyžiadať pre účely trestného stíhania alebo výkonu   trestu.   Zároveň   podľa   §   5   ods.   2 zákona o EZR   je podmienkou   vydania európskeho   zatýkacieho   rozkazu   skutočnosť,   že   na   obvineného   je   pre   rovnaký   skutok vydaný príkaz na zatknutie podľa § 73 Trestného poriadku. Takýto príkaz je možné podľa § 73 ods. 1 Trestného poriadku vydať za predpokladu, ak je vo vzťahu k obvinenému daný niektorý   z   dôvodov   väzby   a   obvineného   nemožno   predvolať,   predviesť   alebo   zadržať a zabezpečiť jeho prítomnosť na výsluchu alebo na inom úkone. Z odôvodnenia uznesenia okresného súdu je zrejmé, že tento už v čase vydania príkazu na zatknutie, ako aj v čase vydania európskeho zatýkacieho rozkazu bol toho názoru, že u obvineného existujú dôvody väzby podľa § 71 ods. 1 písm. a) a c) Trestného poriadku. Z dôvodu, že sťažovateľ v čase vznesenia obvinenia vykonával trest odňatia slobody v Talianskej republike, okresný súd dospel k záveru, že obvineného objektívne pre túto prekážku nie je možné predviesť ani zadržať postupom podľa § 86 alebo § 120 Trestného poriadku, keďže sa nachádza mimo teritoriálnej pôsobnosti orgánov činných v trestnom konaní a súdu pre prípravné konanie. Pokiaľ   sťažovateľ   namieta,   že   okresný   súd   sa   ho   počas   trvania   trestu   odňatia   slobody v Talianskej republike ani nepokúsil predvolať, ústavný súd poukazuje na skutočnosť, že predvolanie obvineného, ktorý sa nachádza vo výkone trestu odňatia slobody v cudzine, by bolo procesným úkonom zjavne neefektívnym a neúčelným, keďže je od počiatku zrejmé, že   predvolaný   obvinený   by   sa   z   objektívnych   a známych   dôvodov   na   úkon   dostaviť nemohol. Z tohto dôvodu v nerealizovaní predvolania nie je možné vidieť porušenie zákona ústavne   významnej   intenzity.   Pokiaľ   sťažovateľ   tvrdí,   že   za   okolností,   keď   konajúci všeobecný súd má vedomosť o tom, kde sa obvinený nachádza, nie je naplnená podmienka pre   vydanie   príkazu   na   zatknutie   podľa   §   73   ods.   1   Trestného   poriadku,   ústavný   súd poukazuje   na   to,   že   citované   ustanovenie   neurčuje   explicitne   dôvod   nemožnosti predvolania, predvedenia či zadržania obvineného. Výklad uplatnený okresným súdom je preto jeden z možných výkladov citovaného ustanovenia, pričom nie je možné konštatovať, že   by   sa   takto   uplatneným   výkladom   okresný   súd   odchýlil   od   materiálneho   obsahu dotknutých   ustanovení   zákona   o   EZR   a   Trestného   poriadku,   a   zasiahol   tak   do práv a základných práv sťažovateľa, ktorých porušenie namieta.

Napokon, pokiaľ sťažovateľ v tejto časti sťažnosti namieta účelovosť a zmätočnosť vznesenia obvinenia jeho osobe, ústavný súd pripomína svoju už ustálenú judikatúru, podľa ktorej z princípu subsidiarity vyplýva, že trestné konanie je od svojho začiatku až po koniec procesom, v rámci ktorého sa pri vykonávaní jednotlivých úkonov môžu zo strany orgánov činných   v trestnom   konaní,   ako   aj   v   predmetnej   veci   konajúcich   všeobecných   súdov naprávať,   resp.   korigovať   jednotlivé   pochybenia,   ku   ktorým   došlo   v predchádzajúcich štádiách trestného konania. Preto spravidla až po právoplatnom skončení trestného konania možno na ústavnom súde namietať také pochybenia príslušných orgánov verejnej moci, ktoré neboli odstránené v jeho dovtedajšom priebehu a ktoré mohli vo svojich dôsledkoch spôsobiť porušenie práv a slobôd označených v čl. 127 ods. 1 ústavy (IV. ÚS 166/2010, m. m. tiež II. ÚS 3/02, III. ÚS 18/04, IV. ÚS 76/05, IV. ÚS 220/07).

Sťažovateľ   namietal   vo   vzťahu   k   napadnutým   rozhodnutiam   okresného   súdu a krajského   súdu   aj   neexistenciu,   resp.   nepreukázanie   dôvodov   útekovej   a   preventívnej väzby, pričom vo vzťahu k materiálnym podmienkam väzby tiež tvrdil, že doteraz zistené skutočnosti nenasvedčujú v dostatočnej miere tomu, že skutok, pre ktorý bolo začaté trestné stíhanie, bol spáchaný, že má znaky trestného činu a že sú dôvody na podozrenie, že tento skutok spáchal sťažovateľ.

Okresný   súd   v   odôvodnení   svojho   uznesenia   k   dôvodom   väzby   v   prvom   rade podrobne poukázal na výsledky dosiaľ vykonaného dokazovania, pričom sa neobmedzil iba na   strohý   výpočet   dôkazov,   ale   uviedol   tiež   ich   podstatný   obsah   v   súvislostiach nasvedčujúcich dôvodnosť podozrenia zo spáchania trestných činov uvedených v uznesení o vznesení obvinenia sťažovateľovi.

Osobitne k dôvodom väzby podľa § 71 ods. 1 písm. a) a c) Trestného poriadku okresný   súd   uviedol: „Možno   dôvodne   konštatovať,   že   v   prípade   obvineného   sa   jedná o osobu   so   sklonmi   k   páchaniu   trestnej   činnosti   a   to   závažnej   povahy.   Obvinený   má v registri trestov zaznamenané jedno odsúdenia staršieho dáta, keď rozhodnutím Okresného súdu Bratislava 5 zo dňa 11.02.1997, bol uznaný vinným z trestného činu podľa § 146 ods. 1 Tr. zák. č. 140/1961 Zb., za spáchanie ktorého mu bol uložený peňažný trest, ktorý zaplatil a odsúdenie má zahladené. Pri hodnotení osoby obvineného a jeho sklonov k páchaniu trestnej činnosti v súvislosti so skúmaním existencie väzobného dôvodu u obvineného podľa § 71 ods. 1 písm. c) Tr. por. je však nutné prihliadať aj na zahladené odsúdenia. V prípade trestnej činnosti, pre ktorú je obvinený v tomto trestnom konaní stíhaný, sa nejedná o nejaké jednorazové protiprávne konanie, ale obvinený je stíhaný pre trestnú činnosť, ktorú mal páchať po dlhé časové obdobie od začiatku roku 2001, pričom jej páchanie mal ukončiť až 31.10.2011 a to za takých okolností, keď bol zadržaný talianskymi policajnými orgánmi pre organizovanie prostitúcie v Taliansku, následne bol vzatý do väzby a ďalej v Taliansku vykonával nepodmienečný trest odňatia slobody, z ktorého bol prepustený dňa 01.01.2014. Teda sám obvinený nemal z vlastnej vôle ukončiť páchanie trestnej činnosti, pre ktorú je stíhaný   v   tomto   trestnom   konaní,   ale   malo   to   byť   pod   vplyvom   väzobného   stíhania a následného výkonu trestu odňatia slobody pre obdobné protiprávne konanie na území Talianskej republiky. Vzhľadom na dobu, po ktorú obvinený mal trestnú činnosť páchať, viacero osôb poškodených, na ktorých sa tejto trestnej činnosti mal dopúšťať, páchanie tejto trestnej činnosti nielen na území SR, ale aj v zahraničí a to najmä v Taliansku, Rakúsku, ale aj v ČR, rozsah, v akom obvinený túto trestnú činnosť mal páchať, dobrú znalosť nielen domáceho, ale aj zahraničného prostredia ohľadne možností a podmienok pre páchanie takejto   trestnej   činnosti,   možno   dôvodne   konštatovať,   že   obvinený   musí   mať   bohaté skúsenosti s páchaním takejto trestnej činnosti a musí sa dobre vyznať v jej organizovaní. Obvinený   na   páchanie   trestnej   činnosti   mal   zneužívať   osoby   nepočujúcich,   sám   je nepočujúci, čo mu zjavne napomáhalo v získavaní osôb nepočujúcich a ich dôvery, ktoré neskôr pre neho pracovali. Ako už bolo opakovane uvádzané, obvinený na páchanie tejto trestnej činnosti mal zneužívať osoby nepočujúce, ktoré nepochybne vzhľadom na svoje zdravotné   postihnutie   nie   sú   tak   dostatočne   zdatné   orientovať   sa   v   cudzom   prostredí, v cudzom svete a náležite sa brániť voči iným osobám a ich zneužívaniu, ako v prípade zdravých   osôb.   Nemožno   opomenúť   ani   značný   finančný   prospech,   ktorý   mal   obvinený dlhodobým páchaním tejto trestnej činnosti dosahovať. Jedná sa o závažnú trestnú činnosť, vysoko spoločensky nebezpečnú a to osobitne vzhľadom na to, že obvinený na páchanie tejto trestnej činnosti mal zneužívať osoby ťažko zdravotne postihnuté - nepočujúcich, ako aj vzhľadom na väčší počet takýchto obetí trestnej činnosti obvineného a tiež s prihliadnutím na rozsah, v akom mal obvinený trestnú činnosť páchať, dlhú dobu, po ktorú mal túto trestnú   činnosť   páchať   a   osobitne   s   poukazom   na   prácu,   ktorú   zneužívané   osoby pre obvineného mali vykonávať - najmä výkon prostitúcie mladými, nepočujúcimi ženami, voči   ktorým   sa   obvinený   neštítil   používať   násilie,   vyhrážky,   so   zneužívanými   osobami manipuloval,   bránil   im   v   slobodnom   návrate   domov   a   v   skončení   práce,   na   ktorú   ich zneužíval, bránil im aj v slobodnom pohybe, často krát mali žiť v nedobrých podmienkach, trpieť nedostatkom stravy, ako aj nedostatkom odpočinku. Všetky vyššie uvedené skutočnosti potom vo svojom súhrne zakladajú dôvodnú obavu, že v prípade ponechania obvineného na slobode, tento by pokračoval v páchaní trestnej činnosti a to najmä závažnej trestnej činnosti, pre ktorú je stíhaný v tomto trestnom konaní, čím je u neho daný dôvod väzby podľa § 71 ods. 1 písm. c) Tr. por.

Zároveň podľa názoru sudkyne pre prípravné konanie u obvineného je daný aj dôvod väzby   podľa   §   71   ods.   1   písm.   a)   Tr.   por.,   keď   obvinenému   v   prípade   uznania   viny zo spáchania   tejto   trestnej   činnosti,   pre   ktorú   je   dôvodne   podozrivý,   hrozí   uloženie vysokého trestu   a to   trest odňatia   slobody   na dvadsať   až dvadsať   päť   rokov alebo   na doživotie, v súvislosti s hrozbou uloženia vysokého trestu za spáchanie tejto trestnej činnosti tu súčasne existuje dôvodná obava, že obvinený v prípade ponechania na slobode ujde alebo sa bude skrývať a to najmä v zahraničí, aby sa tak vyhol trestnému stíhaniu a najmä odsúdeniu   na   vysoký   trest.   Obvinený   nepochybne   má   dlhoročné   a   dobré   skúsenosti s pohybom a s pobytom v zahraničí, najmä v Taliansku, ale aj v Rakúsku, ČR, kde podľa výpovedí poškodených a svedkov mal dokázať zabezpečovať ubytovanie a prácu aj pre iné osoby   a   ich   prostredníctvom   mal   potom   zabezpečovať   nemalé   príjmy   pre   svoju   osobu. Obvinený sa takto dobre dokázal pohybovať v zahraničí a v cudzom prostredí aj napriek tomu, že sám je nepočujúci. Obvinený nemal problém zabezpečiť si iné osoby, ktoré mu mali byť   nápomocné   (doprava,   dozor   nad   ženami   vykonávajúcimi   prostitúciu,   ich   kontrola, preberanie peňazí od žien, dovoz peňazí obvinenému). Páchaním tejto trestnej činnosti si obvinený mal zarobiť značné finančné prostriedky, ktoré by mu zaiste umožnili finančné zabezpečenie   života   v   zahraničí.   Obvinený   mal   mať   dlhoročné   a   dobré   skúsenosti s páchaním trestnej činnosti, pre ktorú je stíhaný v tomto trestnom konaní, teda zjavne by bol schopný aj pokračovaním v páchaní takejto a obdobnej trestnej činnosti zabezpečovať si ďalšie finančné prostriedky na svoj život v zahraničí. Nemožno pritom opomenúť podstatnú skutočnosť, že obvinený nemá v zahraničí žiadne pevnejšie väzby na určité konkrétne miesto (napr. vlastníctvom nehnuteľnosti slúžiacej na bývanie, výkonom práce na riadnu pracovnú zmluvu,   výkonom   riadnej   podnikateľskej   činnosti   v   zahraničí,   pobytom   jeho   rodinných príslušníkov v zahraničí ), na ktorom by bol v zahraničí dosažiteľný pre slovenské policajné a justičné orgány. Aj keď obvinený poukazoval na to, že v prípade ponechania na slobode by sa zdržiaval na území SR, nemá dôvod ísť do zahraničia, nakoľko v B. má manželku, tri deti,   v   tejto   súvislosti   súd   poznamenáva,   že   ani   pobyt   najbližšej   rodiny   obvineného na Slovensku - manželky a detí, mu v minulosti dlhé roky zjavne nezabránili v tom, aby sa opakovane   nezdržiaval   v   zahraničí   a   to   najmä   za   účelom   páchania   trestnej   činnosti, pre ktorú je v tomto trestnom konaní stíhaný. Všetky vyššie uvedené konkrétne skutočnosti vo svojom súhrne potom zakladajú dôvodnú obavu, že v prípade ponechania obvineného na slobode, tento ujde alebo sa bude skrývať a to najmä v zahraničí, aby sa tak vyhol trestnému stíhaniu a najmä vysokému trestu, ktorého uloženie obvinenému v tomto trestnom konaní v prípade uznania viny hrozí, čím je u obvineného daný dôvod väzby aj podľa § 71 ods. 1 písm. a) Tr. por.“

Sťažovateľ námietku neexistencie, resp. nepreukázania dôvodov väzby uplatnil aj vo svojej sťažnosti proti uzneseniu okresného súdu sp. zn. 0 Tp 626/2013 z 12. januára 2014 adresovanej krajskému súdu. V odôvodnení svojho uznesenia krajský súd k dôvodom väzby sťažovateľa uviedol: „Po preskúmaní obsahu spisu ani nadriadený súd nemá pochybnosti o tom,   že   sú   splnené   všetky   formálne   podmienky   väzby   obvineného.   Rovnako   považuje za preukázané, že v prípade obvineného existujú aj základné materiálne podmienky väzby, ktoré tvoria:

a) skutkové okolnosti vzatia do väzby a to, či doteraz zistené skutočnosti nasvedčujú tomu, že skutok, pre ktorý bolo začaté trestné stíhanie, bol spáchaný, má znaky trestného činu, či existujú dôvody na podozrenie, že tento skutok spáchal obvinený, a

b) existencia niektorého z dôvodov väzby, ak z konania obžalovaného alebo ďalších konkrétnych skutočností vyplýva dôvodná obava pre tzv. útekovú väzbu (§ 71 ods. 1 písm. a/ Tr. por.) a preventívnu väzbu (§ 71 ods. 1 písm. c/ Tr. por.)

Krajský súd zistil, že na základe doposiaľ zadovážených dôkazov možno považovať trestné stíhanie obvineného za dôvodné. Po splnení prieskumnej povinnosti nadriadený súd rovnako ako okresný súd dospel k záveru, že skutok, pre ktorý bolo začaté trestné stíhanie, vznesené obvinenie, bol spáchaný, má znaky trestného činu a je tu dôvodné podozrenie, že tieto   skutky   spáchal   práve   obvinený   A.   J.   Podľa   názoru   krajského   súdu   materiálne podmienky   väzby   obvineného   sú   v   súčasnom   štádiu   trestného   konania   nepochybne preukázané,   pričom   tento   názor   vychádza   z   dôkazov,   ktoré   boli   doteraz   zabezpečené v prípravnom konaní a sú súčasťou vyšetrovacieho spisu, ktorý bol predložený súdu. Podľa zistenia krajského súdu väzobné dôvody... pre ktoré bola obmedzená osobná sloboda   obvineného   jeho   vzatím   do   väzby   sa   opierajú   o   celkom   konkrétne   skutočnosti vyžadované zákonom, pričom z nich vyplýva reálna obava z následkov predpokladaných v ustanovení   upravujúcom   dôvody   tzv.   útekovej   väzby,   ako   aj   preventívnej   väzby.  ... Sudkyňa   pre   prípravné   konanie   v   napadnutom   uznesení   podrobne   rozpísala   skutkové   i právne   dôvody,   ktoré   odôvodňujú   existenciu   útekovej   aj   preventívnej   väzby.   Dôvody napadnutého uznesenia sú zrozumiteľné a dostatočne logické, vychádzajúce zo skutkových okolností   prípadu   a   relevantných   právnych   noriem.   Nadriadený   súd   pripomína,   že   v dvojinštančnom súdnom konaní rozhodnutia súdov tvoria jednotu a pri existencii vysoko kvalifikovaného rozhodnutia súdu prvého stupňa nadriadenému súdu neostáva nič iné, len v podrobnostiach   poukázať   na   správne   a   erudované   dôvody,   na   ktorých   sudkyňa   pre prípravné konanie založila svoje rozhodnutie.

Na tomto mieste krajský súd len dodáva, že ak okresný súd obvineného A. J. vzal do väzby   z   dôvodu   podľa   §   71   ods.1   písm.   a)   Tr.   por.,   rozhodol   správne,   v   súlade so zákonom. Rovnako je správne konštatovanie okresného súdu, že u obvineného A. J. je daný aj dôvod väzby uvedený v ustanovení § 71 ods. 1 písm. c) Tr. por. Nadriadený súd v tejto   súvislosti   zdôrazňuje,   že   pokračovaním   v   trestnej   činnosti   sa   rozumie   nielen opakovanie toho istého trestného činu, ale aj spáchanie trestného činu tej istej povahy. Z uznesenia o vznesení obvinenia a doteraz zabezpečených dôkazov vyplýva, že obvinený sa opakovane   dopúšťal   konaní,   ktoré   v   konečnom   dôsledku   môžu   byť   nestranným   súdom posúdené ako trestné činy (prečiny, zločiny, resp. obzvlášť závažné zločiny). Obava, že obvinený by v prípade prepustenia z väzby pokračoval v trestnej činnosti a ušiel by, resp. sa skrýval,   vyplýva   už   z toho,   že je   dôvodne   podozrivý   predovšetkým   z   rozsiahlej   trestnej činnosti závažného charakteru, za ktorý mu hrozí vysoký trest, trestná činnosť mala byť páchaná po dlhšiu dobu aj na území Talianskej republiky, v Rakúsku, v Českej republike, opakovaním   činov   napĺňajúcich   znaky   rovnakej   skutkovej   podstaty,   t.   j.   formou pokračovania v trestnom čine, ktorá predpokladá mnohosť útokov, vedených jednotným zámerom   páchateľa.   Z   obsahu   spisu   vyplýva,   že   obvinený   má   dlhoročné   skúsenosti so životom v zahraničí, najmä v Taliansku (napr. v meste V. je majiteľom obytného prívesu v kempe,   ktorého   prenájom   mali   platiť   vykorisťované   poškodené).   Vyššie   uvedené skutočnosti sú významným a dostatočným dôvodom pre držanie obvineného vo väzbe. Tieto skutočnosti   zároveň   vo   vzájomnej   súvislosti   dostatočne   odôvodňujú   obavu,   že   obvinený (bez väzby) by pokračoval v páchaní trestnej činnosti a ušiel by alebo sa skrýval, aby sa tak vyhol trestnému stíhaniu alebo trestu.“

Ústavný súd vo vzťahu k odôvodnenosti podozrenia pri vznesení obvinenia vo svojej judikatúre   už   uviedol,   že   Trestný   poriadok   (ako   zákon,   na   ktorý   poukazuje   ústava vo svojom čl. 17 ods. 2) nevyžaduje, aby existencia dôvodného podozrenia zo spáchania trestného   činu   bola   podložená   aj   zodpovedajúcimi   dôkazmi   proti   obvinenému. Pri rozhodovaní o väzbe postačuje dostatočne preukázať podozrenie, že obvinený spáchal skutok,   ktorým   naplnil   znaky   skutkovej   podstaty   príslušného   trestného   činu.   V   tejto súvislosti je, naopak, potrebné zdôrazniť, že až po vznesení obvinenia sa v rozhodujúcej miere otvára priestor na dokazovanie v prípravnom konaní, v dôsledku čoho sa dôvodnosť vzneseného   obvinenia   postupne   „odkrýva“   (t. j.   buď   potvrdzuje,   alebo   vyvracia)   práve dokazovaním.   Samotné   dôvody   väzby   podľa   §   71   ods.   1   Trestného   poriadku   rátajú s existenciou   takéhoto   dokazovania   počas   prípravného   konania   (m.   m.   IV.   ÚS   383/04, IV. ÚS 217/2013).

Vo   vzťahu   k   dôvodnému   podozreniu   ako   materiálnej   podmienke   uvalenia   väzby ústavný súd považuje za potrebné pripomenúť, že v súlade s judikatúrou ESĽP sa uznáva, že „dôvodné podozrenie“ („reasonable suspicion“) treba považovať za dôležitú súčasť záruk každého proti jeho svojvoľnému zatknutiu alebo väzbe. Dôvodné podozrenie predpokladá existenciu faktov alebo informácií, ktoré by objektívnemu pozorovateľovi umožnili úsudok o tom, že konkrétna osoba mohla spáchať trestný čin, pričom jeho dôvodnosť závisí vždy od všetkých okolností každého konkrétneho prípadu (rozsudok ESĽP vo veci Fox, Cambell a Hartley v. Veľká Británia z 30. augusta 1990).

Oba konajúce všeobecné súdy sa v dostatočnej miere zaoberali dosiaľ objasneným skutkovým stavom a svoje závery o existencii dôvodného podozrenia voči sťažovateľovi riadne, podrobne a zrozumiteľne odôvodnili. Rovnako tak sa vysporiadali aj s existenciou dôvodov pre útekovú a preventívnu väzbu na strane sťažovateľa.

Zo záverov, ku ktorým dospel krajský súd v spojení s uznesením okresného súdu pri posudzovaní   podmienok   väzby   sťažovateľa   v   jeho   trestnej   veci,   nevyplýva jednostrannosť alebo taká aplikácia príslušných ustanovení Trestného poriadku, ktorá by bola popretím   ich   podstaty   a   zmyslu.   Potrebu   väzby   sťažovateľa   zdôvodnili   poukazom na konkrétne   skutočnosti   vyplývajúce   z   hľadiska   materiálnej   interpretácie   podmienok útekovej   a preventívnej   väzby.   Podľa   názoru   ústavného   súdu   tak   skutkové   zistenia podporené dosiaľ vykonaným dokazovaním, ako aj z nich odvodené závery krajského súdu vychádzajúce   zo   záverov   okresného   súdu   sú   na   základe   týmito   súdmi   prezentovanými myšlienkovými   postupmi   a   hodnoteniami   dostatočne   odôvodnené   a   dávajú   odpovede na všetky   pre   záver   o   väzbe   sťažovateľa   z dôvodov   podľa   §   71   ods.   1   písm.   a)   a   c) Trestného poriadku podstatné skutkové a právne otázky. Vzhľadom na uvedené ústavný súd sťažovateľom   predostreté   námietky   považuje   za   zjavne neopodstatnené,   čo   podľa   §   25 ods. 2   zákona   o   ústavnom   súde   zakladá   dôvod   odmietnutia   sťažnosti   v   tejto   jej   časti z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 21. októbra 2014