SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
III. ÚS 625/2015-12
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 8. decembra 2015predbežne prerokoval sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛,zastúpeného advokátom
, vo veci namietaného porušenia základného práva na súdu a inú právnu ochranuzaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdnekonanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôdpostupom Krajského súdu v Košiciach v konaní vedenom pod sp. zn. 16 CoE 141/2014a jeho uznesením z 3. septembra 2014 a takto
r o z h o d o l :
Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a pre neprípustnosť.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola12. januára 2015 telefaxom doručená (doplnená predložením originálu 14. januára 2015)sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len „sťažovateľ“), ktorounamietal porušenie základného práva na súdu a inú právnu ochranu zaručeného v čl. 46ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdnekonanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd(ďalej len „dohovor“) postupom Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“)v konaní vedenom pod sp. zn. 16 CoE 141/2014 a jeho uznesením z 3. septembra 2014.Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol rozsudkom Okresnéhosúdu Rožňava (ďalej len „okresný súd“) č. k. 9 C 54/2010-106 z 27. augusta 2010„zaviazaný prispievať na výživu maloletej dcéry... a na výživu maloletého syna“obomrovnako po 200 € mesačne,„a to vždy do 15. dňa toho ktorého mesiaca do rúk matky“.Vo februári 2012 však uhradil výživné s omeškaním niekoľkých dní v dvoch splátkach,konkrétne 150 € uhradil 17. februára 2012 a 250 € 22. februára 2012. O týchtoskutočnostiach sťažovateľ„vopred informoval matku... detí..., ktorá... uhradené sumy výživného prijala, napriek tomu bol z jej strany podaný návrh na vykonanie exekúcie o vymoženie bežného výživného... počnúc februárom 2012 do budúcna“.
Po doručení upovedomenia o začatí exekúcie sťažovateľ podal„u... súdneho exekútora... 13. 04. 2012 námietky proti trovám exekúcie a... 25. 04. 2012 námietky proti exekúcii. V oboch podaniach sťažovateľ namietal neprípustnosť exekúcie, a to z dôvodu, že sťažovateľ uspokojil všetky nároky oprávnených na výživné ešte pred vydaním poverenia na vykonanie exekúcie... Zároveň akcentoval nemožnosť vzniku trov exekúcie, a to z dôvodu, že súdny exekútor v čase do vydania poverenia na vykonanie exekúcie nevykonával exekučnú činnosť.“.
Uznesením č. k. 9 Er 246/2012-81 z 20. marca 2013 okresný súd rozhodolo neprípustnosti exekúcie a zastavil ju a námietky povinného proti trovám exekúciezamietol.
Proti uvedenému uzneseniu okresného súdu podal sťažovateľa 18. apríla 2013odvolanie, a to proti výroku o zamietnutí námietok sťažovateľa proti trovám exekúciea 3. júna 2013 to isté rozhodnutie napadol sťažnosťou podanou ústavnému súdupre namietané porušenie základných práv podľa čl. 127 ods. 1 ústavy.
Ústavný súd uznesením č. k. I. ÚS 434/2013-9 z 3. júla 2013 sťažnosť sťažovateľaodmietol pre nedostatok svojej právomoci na jej prerokovanie a za podstatné z jehoodôvodnenia sťažovateľ považoval:„... proti uzneseniu okresného súdu z 20. marca 2013 v časti jeho výroku o zamietnutí námietok sťažovateľa proti trovám exekúcie bol prípustný riadny opravný prostriedok - odvolanie. Pokiaľ sťažovateľ vidí porušenie ním označených práv aj v absencii výroku v uznesení okresného súdu z 20. marca 2013 o trovách exekučného konania (či už v podobe meritórneho rozhodnutia o trovách, resp. rozhodnutia, že o trovách rozhodne okresný súd samostatným uznesením), takýto ním tvrdený nedostatok namietaného uznesenia patrí prioritne do prieskumnej právomoci odvolacieho súdu a sťažovateľ mal možnosť tieto svoje výhrady proti postupu a uzneseniu okresného súdu namietať v prípustnom odvolaní. Sťažovateľ teda mal v systéme všeobecného súdnictva k dispozícii účinný opravný prostriedok na ochranu svojich práv, ktoré mali byť napadnutým uznesením okresného súdu a postupom predchádzajúcim jeho vydaniu podľa jeho názoru porušené.“
O odvolaní sťažovateľa proti rozhodnutiu okresného súdu z 20. marca 2013 krajskýsúd rozhodol uznesením č. k. 16 CoE 141/2014-119 z 3. septembra 2014 tak, že ho odmietola účastníkom konania nepriznal náhradu trov odvolacieho konania.
Sťažovateľ je presvedčený, že krajský súd mal jeho odvolanie„meritórne prejednať, a to v zmysle vyššie uvedených záverov Ústavného súdu, a vysporiadať sa s jeho argumentáciou, čo však neurobil. Sťažovateľ proti napadnutému rozhodnutiu už podal dňa 10. 12. 2014 dovolanie, o ktorom zatiaľ nebolo rozhodnuté. Touto ústavnou sťažnosťou napáda sťažovateľ prvý výrok napadnutého rozhodnutia o odmietnutí ním podaného odvolania.“.
Sťažovateľ poukázal na rozpor medzi uvedenými rozhodnutiami, kde„na jednej strane Ústavný súd skonštatoval, že v danej veci mal sťažovateľ podať odvolanie ako riadny opravný prostriedok, pričom keď tak urobil, tak na druhej strane mu porušovateľ jeho odvolanie v rámci konania na druhom stupni odmietol“.
Podľa názoru sťažovateľa krajský súd„odmietnutím jeho odvolania, a teda neprejednaním veci riadne v druhostupňovom konaní (v rozpore s právnym názorom Ústavného súdu vyjadreným v uznesení Ústavného súdu), odňal možnosť konať pred súdom, čím došlo k porušeniu jeho práva na súdnu a inú právnu ochranu, zaručeného čl. 46 ods. 1 Ústavy, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd“.
Vzhľadom na uvedené sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd po prijatí sťažnostina ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:
„Základné právo ⬛⬛⬛⬛ na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy, a jeho právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, postupom a rozhodnutím Krajského súdu v Košiciach č. k. 16 CoE/141/2014-119 zo dňa 03. 09. 2014 porušené bolo.
Uznesenie Krajského súdu v Košiciach č. k. 16 CoE/141/2014-119 zo dňa 03. 09. 2014 zrušuje a vec vracia Krajskému súdu v Košiciach na ďalšie konanie.
priznáva náhradu trov právneho zastúpenia advokátom, ktorú je Krajský súd v Košiciach povinný zaplatiť na účet právneho zástupcu ⬛⬛⬛⬛, a to do jedného mesiaca od právoplatnosti nálezu.“
II.
Podľa čl. 124 ústavy je ústavný súd nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutímvysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené právaalebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah...Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie...
Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konaniapred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jehosudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súdkaždý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa,ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súdskúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiunávrhu na ďalšie konanie.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na ktorýchprerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísanézákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, akoaj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuťuznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorýje zjavne neopodstatnený.
Predmetom sťažnosti je namietané porušenie základného práva zaručeného v čl. 46ods. 1 ústavy a práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom krajského súdu v konanívedenom pod sp. zn. 16 CoE 141/2014 a jeho uznesením z 3. septembra 2014
Vo vzťahu k namietanému porušeniu sťažovateľom označených práv postupoma rozhodnutím krajského súdu bola pre rozhodovanie ústavného súdu relevantnouinformácia vyplývajúca z odôvodnenia sťažnosti, a to že„Sťažovateľ proti napadnutému rozhodnutiu už podal dňa 10. 12. 2014 dovolanie, o ktorom zatiaľ nebolo rozhodnuté.“.
Podľa zistenia ústavného súdu dovolanie sťažovateľa je Najvyšším súdomSlovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) vedené pod sp. zn. 3 ObdoEr 72/2015a do predbežného prerokovania sťažnosti ústavným súdom o tomto nebolo rozhodnuté.
Vzhľadom na skutočnosť, že dovolacie konanie ešte nie je skončené, musela byťsťažnosť sťažovateľa odmietnutá pre jej predčasnosť, pretože o ochrane označených práv,ktorých porušenie namieta, bude vo vzťahu ku krajskému súdu rozhodovať najvyšší súdako súd dovolací. Súbežné podanie dovolania a sťažnosti ústavnému súdu navodzujesituáciu, keď uvedený princíp subsidiarity síce vylučuje právomoc ústavného súdu,ale iba do rozhodnutia najvyššieho súdu o dovolaní. Tejto situácii zodpovedá aplikácia § 53ods. 1 zákona o ústavnom súde, podľa ktorého je sťažnosť neprípustná, ak sťažovateľnevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranujeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje.
Ústavný súd preto zaujal názor (podobne napr. I. ÚS 358/09, III. ÚS 26/09,III. ÚS 109/2010, III. ÚS 114/2010, III. ÚS 199/2010), že v prípade podania mimoriadnehoopravného prostriedku (dovolania) a súbežne podanej sťažnosti ústavnému súdu je sťažnosťpovažovaná za prípustnú až po rozhodnutí o dovolaní.
Ústavný súd sa v daných okolnostiach musel zaoberať aj úvahou, aké dôsledky budemať pre sťažovateľa prípadné posúdenie dovolania najvyšším súdom ako dovolanianeprípustného. Pre tento prípad ústavný súd majúc na zreteli účel základného právana súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konaniezaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru konštatuje, že v prípade procesného rozhodnutianajvyššieho súdu o dovolaní bude sťažovateľovi lehota na podanie sťažnosti ústavnémusúdu považovaná za zachovanú aj vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnémurozhodnutiu krajského súdu (porovnaj tiež rozsudok Európskeho súdu pre ľudské právaz 12. 11. 2002 vo veci Zvolský a Zvolská verzus Česká republika, sťažnosť č. 46129/99,body 51, 53 a 54). A contrario potom platí, že v prípade vecného posúdenia a rozhodnutianajvyšším súdom o dovolaní bude mať sťažovateľ k dispozícii už iba podanie sťažnostiústavnému súdu, čo sa týka tohto rozhodnutia, za obvyklých podmienok.
Vzhľadom na uvedené skutočnosti sa ústavný súd podanou sťažnosťou meritórnenezaoberal, ale podľa zásady ratio temporis ju vo vzťahu ku krajskému súdu odmietolako neprípustnú pre predčasnosť podľa § 53 ods. 1 v spojení s § 25 ods. 2 zákonao ústavnom súde.
Pretože sťažnosť bola ako celok odmietnutá, bolo bez právneho významu zaoberať saďalšími požiadavkami sťažovateľa uvedenými v návrhu na rozhodnutie (petite).
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 8. decembra 2015