znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 624/2015-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 8. decembra 2015predbežne prerokoval sťažnosť štátneho podniku LESY Slovenskej republiky, š. p.,Námestie SNP 8, Banská Bystrica, zastúpeného advokátkou JUDr. Evou Mihókovou, 1.mája 22, Zlaté Moravce, vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 20ods. 1, čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky, práv podľa čl. 36 ods. 1Listiny základných práv a slobôd a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochraneľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republikysp. zn. 2 M Cdo 16/2013 z 30. apríla 2014 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť štátneho podniku LESY Slovenskej republiky, š. p.,o d m i e t aakozjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 25. augusta2014 doručená sťažnosť štátneho podniku LESY Slovenskej republiky, š. p. (ďalej len„sťažovateľ“, v citáciách aj „žalovaný“ alebo „sťažovateľ“), ktorou namieta porušeniesvojich základných práv vlastniť svoj majetok a na súdnu ochranu zaručených v čl. 20ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a v čl. 36 ods. 1Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), základného práva na rovnosťúčastníkov konania zaručeného v čl. 47 ods. 3 ústavy a práva na spravodlivé súdne konaniezaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len„dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)sp. zn. 2 M Cdo 16/2013 z 30. apríla 2014 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“).

Z obsahusťažnostivyplýva,žesťažovateľbolžalovanýmv sporeso vydanie veci podľa zákonač. 161/2005 Z. z. o navrátení vlastníctva k nehnuteľným veciam cirkvám a náboženskýmspoločnostiam a prechode vlastníctva k niektorým nehnuteľnostiam v znení neskoršíchpredpisov.

Sťažovateľ okrem iného uvádza:„Okresný súd v Spišskej Novej Vsi rozsudkom sp. zn. 5 C 124/2006 z 29.9. 2009 uložiť sťažovateľovi povinnosť vydať žalobcovi nehnuteľné veci v k. ú. Letanovce a to i napriek tomu, že sťažovateľ okrem iných námietok namietal aj preklúziu práva podľa ustanovenia § 5 ods. 3) z. č. 161/2005 Z. z., s čím sa súd nestotožnil.“

Krajský súd v Košiciach v odvolacom konaní rozsudkom sp. zn. 6 Co 326/2009z 27. apríla 2010 rozsudok okresného súdu potvrdil a sťažovateľ podľa jeho názoru nemal„zákonne dovolený iný prostriedok nápravy nezákonného rozhodnutia inak, ako sa dožadovať nápravy prostredníctvom podania podnetu generálnemu prokurátorovi postupom podľa štvrtej hlavy O. s. p.“.

Sťažovateľ ďalej tvrdí, že«Najvyšší súd sa vo svojom rozhodnutí nezaoberal „prípustnosťou“ dovolania sťažovateľa podľa tretej hlavy O. s. p., iba konštatoval, že túto možnosť sťažovateľ nevyužil, v dôsledku čoho nemohol už podať podnet generálnemu prokurátorovi na podanie jeho mimoriadneho dovolania.»

Uvedené považuje sťažovateľ„- za porušenie jeho práva na súdnu ochranu ako aj práva na spravodlivý proces, najmä za situácie, keď vo všetkých reštitučných konaniach riešiacich nároky podľa z. č. 161/2005 Z. z. boli akceptované účastníkmi konania ako aj súdmi počítanie prekluzívnej lehoty na podanie návrhu na súd odo dňa doručenia výzvy na organizačné zložky štátneho podniku LESY Slovenskej republiky a bez toho, aby bolo požadované a potrebné ich duplicitné doručovanie do sídla štátneho podniku a

- za procesné pochybenie žalobcu nie je zodpovedný sťažovateľ, čo nie je možné ozdraviť odkazom na účel reštitučného zákona ak samotný reštitučný zákon je súdnym rozhodnutím porušený formou priznania zaniknutého práva.“.

Podľa sťažovateľa„všeobecné súdy priznaním prekludovaného práva porušili ustanovenie § 5 ods.3) z. č. 161/2005 Z. z. o zániku práva a ich rozhodnutia sú nezákonné“,pričom tvrdil, že„odstránenie nezákonnosti, ktorej sa dopustili súdy v uvádzaných konaniach je možne podľa platného právneho poriadku Slovenskej republiky dosiahnuť iba prostredníctvom mimoriadneho dovolania generálneho prokurátora podľa príslušných ustanovení štvrtej hlavy Občianskeho súdneho poriadku, t. j. § 243e ods. 1 v spojení s § 243f ods. 1 písm. c)“.

Napokon sťažovateľ zdôraznil, že podľa jeho názoru„odmietnutie mimoriadneho dovolania generálneho prokurátora s právnym záverom nesplnenia kritérií na jeho akceptovanie z dôvodu nevyčerpania iných právne dostupných prostriedkov na nápravu nezákonného súdneho rozhodnutia nie je v tomto prípade; dôvodné, nakoľko sťažovateľ nemá súdne rozhodnutie, proti ktorému je prípustné dovolanie podľa príslušných ustanovení tretej hlavy Občianskeho súdneho poriadku, rozhodnutie najvyššieho súdu o odmietnutí mimoriadneho dovolania generálneho prokurátora je v rozpore s uvádzaným zákonom“.

Vzhľadom na uvedené sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd po prijatí jeho sťažnostina ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„Práva sťažovateľa, LESY Slovenskej republiky, štátny podnik, so sídlom Námestie SNP 8, 975 66 Banská Bystrica, IČO 36 038 351, dané mu podľa článku 20 ods. 1) Ústavy Slovenskej republiky, základné právo na súdnu ochranu podľa článku 46 ods. 1) Ústavy Slovenskej republiky v spojení s článkom 36 ods. 1) z. č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd, základné právo na rovnosť účastníkov v konaní podľa článku 47 ods. 3) Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa článku 6 ods. 1). Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd Uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 30.04.2014 sp. zn. 2 M Cdo 16/2013 boli porušené

Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 30.apríla 2014 sp. zn. 2 M Cdo 16/2013 sa zrušuje a vec sa vracia na ďalšie konanie.“

II.

Ústavný súd je podľa čl. 127 ods. 1 ústavy oprávnený konať o sťažnostiachfyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných právalebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnejzmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanovenýmzákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutímvysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené právaalebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred níma o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnomsúde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnostinavrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každéhonávrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súdenebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonompredpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavneneoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnomprerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuťaj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti podľa ustálenej judikatúry ústavného súdumožno hovoriť vtedy, ak namietaným postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsťk porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď prenedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátua základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z inýchdôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú sťažnosť, pripredbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označenéhopráva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie(II. ÚS 70/00, IV. ÚS 66/02, I. ÚS 56/03, III. ÚS 77/05, III. ÚS 198/07).

1. K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 od. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti okrem iného navrhol, aby ústavný súd vyslovil,že uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 2 M Cdo 16/2013 z 30. apríla 2014 bolo porušenéjeho základné právo zaručené v čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny a právo zaručené včl. 6 ods. 1 dohovoru.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupomsvojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonomna inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom svojhopráva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bolaspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdomzriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch aleboo oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Sťažovateľ považuje za porušenie svojich v sťažnosti označených práv konštatovanienajvyššieho súdu v napadnutom uznesení, že opomenutie podania dovolania sťažovateľomproti právoplatnému rozhodnutiu odvolacieho súdu nie je možné nahradiť pripustenímmimoriadneho dovolania generálnym prokurátorom Slovenskej republiky (ďalej len„generálny prokurátor“).

Sťažovateľ je presvedčený, že„nespĺňa ani jednu zo skutkových podstát uvádzaných v § 237 a 238 prípustnosti možnosti podať dovolanie proti právoplatnému rozsudku odvolacieho súdu vo veci“, a preto„nemala zákonne dovolený iný prostriedok nápravy nezákonného rozhodnutia inak ako sa dožadovať nápravy prostredníctvom podania podnetu generálnemu prokurátorovi...“.

Za porušenie v sťažnosti označených práv sťažovateľ považuje aj to, že „Najvyšší súd sa vo svojom rozhodnutí nezaoberal prípustnosťou dovolania sťažovateľa, iba konštatoval, že sťažovateľ túto možnosť nevyužil, v dôsledku čoho nemohla už podať podnet generálnemu prokurátorovi na podanie mimoriadneho dovolania“.

Pokiaľ ide o základné práva a slobody, ústava rozdeľuje ochranu ústavnosti medzivšeobecné súdy a ústavný súd. Systém tejto ochrany je založený na princípe subsidiarity,ktorý určuje aj rozsah právomoci ústavného súdu pri poskytovaní ochrany základnýmprávam a slobodám vo vzťahu k právomoci všeobecných súdov (čl. 142 ods. 1 ústavy), a totak, že všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov, ale ajza dodržiavanie základných práv a slobôd (čl. 144 ods. 1 a 2 a čl. 152 ods. 4 ústavy).

Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názoryvšeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo vecisamej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležitezistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súdvyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejtointerpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právacha základných slobodách (mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00,I. ÚS 17/01).

Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutievšeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutímdošlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecnéhosúdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodenézávery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiskaneospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základnéhopráva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/01).

Podstata základného práva na súdnu a inú právnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny spočíva v tom, že každý sa môže domáhať ochrany svojich právna súde. Tomuto oprávneniu zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konaťtak, aby bola právu, ktorého porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov,ktorú tento článok ústavy (resp. listiny) o základnom práve na súdnu ochranu vykonáva(čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 51 ústavy).

Do obsahu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu patrí aj právo každéhona to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže maťzáklad v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodnýchzmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorýpredpisuje zákon.

Ústavný súd zásadne nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názoryvšeobecných súdov, ktoré ich viedli k rozhodnutiu vo veci samej alebo k inému súdnemurozhodnutiu, ktorým končí konanie pred nimi. Tento postup je dôsledkom toho,že všeobecné súdy vychádzajú pri prerokovaní a rozhodovaní vecí patriacich do ichprávomoci zo zákonnej úpravy a z vlastnej interpretácie zákonov.

Základné právo na súdnu ochranu neznamená nárok na to, aby bol účastník konaniapred všeobecným súdom úspešný, t. j. aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho požiadavkami,resp. s jeho právnymi názormi. Neúspech v súdnom konaní nemožno bez ďalšiehopovažovať za porušenie základného práva. Je v právomoci všeobecných súdov vykladaťa aplikovať zákony. Ak tento výklad nie je arbitrárny a je náležite zdôvodnený, ústavný súdnemá príčinu doň zasahovať.

Tieto zásady týkajúce sa vzťahu ústavného súdu a všeobecných súdov pri ochraneústavnosti, ktoré možno vyvodiť z doterajšej konštantnej judikatúry ústavného súdu, bolirelevantné aj v danej veci. A preto z týchto hľadísk posudzoval ústavný súd aj sťažovateľomnapadnuté rozhodnutie najvyššieho súdu.

Uznesením sp. zn. 2 M Cdo 16/2013 z 30. apríla 2014 najvyšší súd mimoriadnedovolanie generálneho prokurátora podané na podnet sťažovateľa ako neprípustné odmietol[§ 243i ods. 2 v spojení s § 218 ods. 1 písm. c) Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj„OSP“)], a to z dôvodu, že sťažovateľ pred podaním predmetného podnetu generálnemuprokurátorovi na podanie mimoriadneho dovolania nepodal dovolanie, ktoré moholodôvodniť identicky ako generálny prokurátor.

Podľa § 243e ods. 1 OSP ak generálny prokurátor na základe podnetu účastníkakonania, osoby dotknutej rozhodnutím súdu alebo osoby poškodenej rozhodnutím súduzistí, že právoplatným rozhodnutím súdu bol porušený zákon (§ 243f OSP), a ak to vyžadujeochrana práv a zákonom chránených záujmov fyzických osôb, právnických osôb alebo štátua túto ochranu nie je možné dosiahnuť inými právnymi prostriedkami, podá proti takémutorozhodnutiu súdu mimoriadne dovolanie.

Najvyšší súd, ako už bolo uvedené, odmietnutie mimoriadneho dovolania odôvodniltým, že sťažovateľ pred podnetom generálnemu prokurátorovi na podanie mimoriadnehodovolania sám nepodal dovolanie proti rozsudku Krajského súdu v Košiciach sp. zn.6 Co 326/2009 z 27. apríla 2010, ktorý potvrdil v odvolacom konaní rozsudok Okresnéhosúdu Spišská Nová Ves sp. zn. 5 C 124/2006 z 29. septembra 2009.

Sťažovateľ namiesto tohto relevantného postupu dal podnet generálnemuprokurátorovi, ktorý podal mimoriadne dovolanie, na základe ktorého najvyšší súduznesením sp. zn. 2 M Cdo 9/2011 z 31. mája 2012 zrušil rozsudok Krajského súduv Košiciach z 27. apríla 2010 a rozsudok Okresného súdu Spišská Nová Vesz 28. septembra 2009, ktorému bola vec vrátená na ďalšie konanie.

Po podaní sťažnosti však ústavný súd nálezom sp. zn. III. ÚS 259/2013 z 2. októbra2013 uznesenie najvyššieho súdu z 31. mája 2012 zrušil, pričom v odôvodnení nálezuokrem iného uviedol:

«Preskúmaním napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu ústavný súd zistil, že tento pri posudzovaní ne/splnenia podmienok prípustnosti mimoriadneho dovolania postupoval nielen v rozpore s vlastnou judikatúrou, ale aj s judikatúrou ústavného súdu, pretože v podstate žiadnym spôsobom nereagoval na skutočnosť, že žalovaný pred podaním podnetu generálnemu prokurátorovi nepodal dovolanie, ktoré mohol odôvodniť rovnako ako on [§ 243f ods. 1 psím. c) OSP] tým, že rozhodnutie všeobecných súdov spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci [§ 241 ods. 2 písm. c) OSP]. Okrem toho najvyšší súd nerešpektoval ani princíp viazanosti dôvodmi uvedenými v mimoriadnom dovolaní generálneho prokurátora, keď konštatoval „inú vadu v konaní, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci“, čo je však samostatným dôvodom podľa § 243f ods. 1 písm. b) OSP, ktorý v danom prípade generálny prokurátor neuplatnil. Rovnako aj tento dôvod mohol žalovaný uplatniť vo svojom prípadnom dovolaní proti rozhodnutiam všeobecných súdov [§ 241 ods. 2 písm. b) OSP].

Podľa názoru ústavného súdu sa najvyšší súd pri posudzovaní prípustnosti mimoriadneho dovolania v danej veci dôsledne nezaoberal tým, či sú naplnené predpoklady prelomenia právoplatnosti napadnutého rozsudku krajského súdu týmto mimoriadnym opravným prostriedkom. Princíp stability súdneho rozhodnutia vyjadrený jeho právoplatnosťou vyplýva z princípu právnej istoty ako jedného zo základných princípov právneho štátu. Takýmto postupom sa najvyšší súd bez odôvodnenia odchýlil od ústavne súladného výkladu aplikovaného zákonného ustanovenia o mimoriadnom dovolaní (§ 243e ods. 1 OSP).»

V súlade s právnym názorom vysloveným v predmetnom náleze ústavného súdunajvyšší súd v odôvodnení napadnutého uznesenia uviedol:

„Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací opätovne preskúmal rozsudok odvolacieho súdu a súdu prvého stupňa a viazaný právnym názorom vysloveným Ústavným súdom Slovenskej republiky dospel k záveru, že mimoriadne dovolanie generálneho prokurátora je v danej veci neprípustné. Žalovaný pred podaním podnetu generálnemu prokurátorovi na podanie mimoriadneho dovolania nepodal dovolanie, ktoré mohol odôvodniť rovnako ako generálny prokurátor a preto z dôvodov uvedených v odôvodnení nálezu ústavného súdu, mimoriadne dovolanie generálneho prokurátora najvyšší súd ako neprípustné odmietol (§ 243i ods. 2 v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O. s. p.).“

V zmysle už citovanej judikatúry ústavného súdu je teda jeho úlohou posúdiť,či najvyšší súd v napadnutom uznesení ústavne súladným spôsobom vyložil právnu normu,ktorú vo svojom rozhodovacom procese aplikoval, a či v tomto smere nedošlo k porušeniuzákladného práva sťažovateľa na súdnu ochranu a práva na spravodlivý súdny proces.Rovnako je z hľadiska poskytnutia ochrany označených práv sťažovateľa potrebnépreskúmať, či rozhodnutie najvyššieho súdu nevykazuje znaky arbitrárnosti a či je ústavnekonformným spôsobom odôvodnené.

Prihliadnuc na uvedené požiadavky ústavný súd dospel k záveru, že uznesenienajvyššieho súdu sp. zn. 2 M Cdo 16/2013 z 30. apríla 2014 spĺňa všetky požadovanéústavnoprávne kritériá na ochranu základných práv a slobôd. Jednoznačne dáva odpovedena všetky relevantné otázky, prečo mimoriadne dovolanie odmietol. Najvyšší súd uviedol,na základe ktorých ustanovení Občianskeho súdneho poriadku v tomto konaní postupoval,ako ich aplikoval, a svoj názor, prečo tak urobil, dostatočne odôvodnil, a to v súlades názorom ústavného súdu už v minulosti prezentovaným v uznesení sp. zn. PL. ÚS 57/99z 19. júla 2000. Podľa neho ochrana poskytovaná mimoriadnym dovolaním je prípustná lensubsidiárne, t. j. vtedy, ak osoba, ktorá sa domáha podania mimoriadneho dovolania,neúspešne využila všetky zákonom dovolené a efektívne prostriedky na ochranu svojichpráv a zákonom chránených záujmov [s výnimkou dovolania – § 243f ods. 2 písm. c) OSP]alebo takéto právne prostriedky nemala k dispozícii, tak ako to je vo veciach správnehosúdnictva, kde nie je prípustné (až na výnimku) ani odvolanie, alebo jej bolo zákonnýmiprekážkami znemožnené využiť tieto právne prostriedky nápravy. Z tohto zákonnéhopredpokladu vyplýva významné obmedzenie prípustnosti mimoriadneho dovolania, ktorézabezpečuje jeho výnimočnosť v súlade s teoretickou podstatou mimoriadneho opravnéhoprostriedku (PL. ÚS 57/99).

V uvedenej súvislosti ústavný súd poukazuje aj na svoje uznesenie sp. zn.PLz. ÚS 3/2015 z 18. marca 2015, v ktorom zaujal takéto stanovisko:

,,Rešpektujúc princíp právnej istoty, ktorá bola nastolená právoplatným rozhodnutím, zohľadňujúc princíp subsidiarity podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ako i výnimočnosť mimoriadneho dovolania ako mimoriadneho opravného prostriedku podávaného generálnym prokurátorom Slovenskej republiky je jeho prípustnosť v civilnom konaní akceptovateľná za podmienky vyčerpania všetkých zákonom dovolených riadnych, ako aj mimoriadnych opravných prostriedkov, ktoré mal účastník konania k dispozícii a ktoré mohol účinne využiť na ochranu svojich práv a oprávnených záujmov.“

Pokiaľ sťažovateľ v sťažnosti poukazuje na to, že všeobecné súdy v súvislostis posúdením výziev, ktorými boli uplatnené reštitučné nároky, nezákonne priznali právo,ktoré bolo podľa názoru sťažovateľa prekludované, ústavný súd poukazuje na to,že uvedenú skutočnosť už vyhodnotil vo svojom náleze sp. zn. III. ÚS 259/2013z 2. októbra 2013 voveci sťažnosti „R., S.“ pre namietané porušenie základného právavlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy, základného práva na súdnu ochranu podľačl. 46 ods. 1 ústavy, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovorua práva pokojne užívať svoj majetok podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k dohovoruuznesením najvyššieho súdu sp. zn. 2 M Cdo 9/2011 z 31. mája 2012,keď uviedol:„Z okolností posudzovaného prípadu je zrejmé, že sťažovateľka si svoj reštitučnýnárok uplatnila pred uplynutím lehoty ustanovenej § 5 ods. 1 zákona č. 161/2005 Z. z.S odkazom na citovanú judikatúru je preto ústavný súd toho názoru, že hoci prvá výzvasťažovateľky z 30. mája 2005 nebola, čo sa týka jej obsahových náležitostí právneperfektná, tieto vady boli sťažovateľkou neskôr odstránené – druhou výzvou z 26. januára2006, ktorú podľa jej obsahu možno považovať za nové podanie spĺňajúce požiadavkuminimálnej konkretizácie nehnuteľností (označením príslušnej pozemkovoknižnej vložkya katastrálneho územia, pozn.), ku ktorým si uplatňovala reštitučný nárok, a uvedeniadôvodu, o ktorý tento nárok opiera; toto podanie bolo doručené priamo žalovanému akopovinnej osobe podľa § 4 ods. 1 zákona č. 161/2005 Z. z. Dňa 13. júla 2006 sťažovateľkapodala okresnému súdu žalobu, čo znamená, že neprekročila ani 12-mesačnú lehotuvyplývajúcu z ustanovenia § 5 ods. 3 zákona č. 161/2005 Z. z., a teda nebol dôvod, abyo reštitučnom nároku sťažovateľky nebolo riadne rozhodnuté súdom. Ústavný súdpoznamenáva, že ako s námietkou uplynutia prekluzívnej lehoty na podanie reštitučnejžaloby, tak aj s námietkou nedostatku pasívnej vecnej legitimácie žalovaného sa okresnýsúd aj krajský súd vo svojich rozsudkoch jasne a presvedčivo vysporiadali, pričom ichinterpretácia príslušných ustanovení zákona č. 161/2005 Z. z. je plne v súlade s účelom,za akým bol tento zákon prijatý (t. j. zmiernenia následkov niektorých majetkových krívd,ku ktorým došlo voči sťažovateľke v dobe neslobody). Je preto v rozpore so zásadamimodernej demokratickej spoločnosti, aby k zrušeniu raz právoplatne priznanéhoreštitučného nároku došlo len v dôsledku opomenutia využitia mimoriadneho opravnéhoprostriedku (dovolania) účastníka konania v reštitučnom konaní.“

S uvedeným vyhodnotením tejto skutočnosti sa ústavný súd v celom rozsahustotožňuje.

Podľa názoru ústavného súdu sa teda v posudzovanom prípade napadnuté uznesenienajvyššieho súdu v žiadnom smere neodchyľuje od ústavne súladného výkladu a aplikáciezákonného ustanovenia o mimoriadnom dovolaní, preto ním nemohlo dôjsť k porušeniuzákladného práva sťažovateľa na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36ods. 1 listiny a práva na spravodlivý súdny proces zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru.Z týchto dôvodov ústavný súd sťažnosť sťažovateľa v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2zákona o ústavnom súde už na predbežnom prerokovaní z dôvodu jej zjavnejneopodstatnenosti.

2. K namietanému porušeniu základných práv sťažovateľa podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 ústavy

K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy ústavný súdpovažuje predovšetkým za potrebné upriamiť pozornosť na svoju stabilizovanú judikatúru,súčasťou ktorej je aj právny názor, podľa ktorého všeobecný súd zásadne nemôže byťsekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ak totoporušenie nevyplynie z toho, že všeobecný súd súčasne porušil aj ústavnoprocesné princípypostupu vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy. Keďže ústavný súd nezistil porušenie čl. 46ods. 1 ústavy, nemohlo dôjsť ani k porušeniu sťažovateľom označeného základného právapodľa čl. 20 ods. 1 ústavy (obdobne napr. II. ÚS 71/07, III. ÚS 26/08, IV. ÚS 82/09,III. ÚS 103/2010).

Pokiaľ sťažovateľ namieta porušenie zásady rovnosti, ústavný súd poukazuje na to,že podľa čl. 47 ods. 3 ústavy všetci účastníci v konaní podľa odseku 2 sú si rovní. Rovnosťúčastníkov v občianskom súdnom konaní súd zabezpečuje vytvorením rovnakýchprocesných možností na uplatnenie ich práv a plnenie ich povinností. Všetci účastnícikonania majú rovnaké práva, ktoré uplatňujú a plnia za rovnakých procesných podmienok,bez zvýhodnenia alebo diskriminácie niektorej z procesných strán. Vychádzajúc z tejtointerpretácie čl. 47 ods. 3 ústavy a po posúdení okolností danej veci ústavný súd nezistilžiadnu príčinnú súvislosť medzi napadnutím uznesením najvyššieho súdu a namietanýmporušením označeného práva.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd odmietol sťažnosť aj v tejto časti z dôvodu jejzjavnej neopodstatnenosti.

Berúc do úvahy to, že ústavný súd odmietol sťažnosť ako celok, ďalšími návrhmisťažovateľa sa už nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 8. decembra 2015