SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
III. ÚS 623/2015-14
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 8. decembra 2015predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti RAVEN a. s., Šoltésovej 420/2,Považská Bystrica, zastúpenej spoločnosťou ADVOKÁTSKA KANCELÁRIA ŠTRBÁŇ,s. r. o., Ulica 1. mája 1455/5, Púchov, v mene ktorej koná konateľ advokát JUDr. BranislavŠtrbáň, vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, právana spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základnýchslobôd, základného práva na vlastníctvo podľa čl. 20 ods. 1 a 4 Ústavy Slovenskej republikya čl. 11 ods. 1 a 4 Listiny základných práv a slobôd a práva na ochranu majetku podľa čl. 1Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôdrozsudkom Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 4 Co 319/2011 z 8. novembra 2012a uznesením Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 6 Co 494/2014 z 29. apríl 2014 a takto
r o z h o d o l :
Sťažnosť obchodnej spoločnosti RAVEN a. s., o d m i e t a.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 30. júla 2014doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti RAVEN a. s., Šoltésovej 420/2, PovažskáBystrica (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou sa domáha vyslovenia porušenia základnéhopráva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len„ústava“) a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), právana spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základnýchslobôd (ďalej len „dohovor“), základného práva na vlastníctvo podľa čl. 20 ods. 1 a 4 ústavya čl. 11 ods. 1 a 4 listiny a práva na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokoluk dohovoru (ďalej len „dodatkový protokol“) rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne (ďalejlen „krajský súd“) sp. zn. 4 Co 319/2011 z 8. novembra 2012 (ďalej aj „napadnutýrozsudok“) a uznesením krajského súdu sp. zn. 6 Co 494/2014 z 29. apríla 2014 (ďalejlen „napadnuté uznesenie“).
Z obsahu sťažnosti vyplýva, že rozsudkom Okresného súdu Považská Bystrica (ďalejlen „okresný súd“) č. k. 4 C 144/2010-224 z 30. júna 2011 bola sťažovateľke z titulubezdôvodnéhoobohateniazaužívaniepozemkovuloženápovinnosťzaplatiťnavrhovateľom v 1. až vo 4. rade každému po 1 496,93 € s príslušenstvom, ako aj zaplatiťnáhradu trov konania. Konanie v časti o zaplatenie sumy 823,67 € okresný súd samostatnýmuznesením č. k. 4 C 144/2010-223 z 30. júna 2011 zastavil. Predmetný rozsudok okresnéhosúdu bol v napadnutej časti potvrdený rozsudkom krajského súdu sp. zn. 4 Co 319/2011z 8. novembra 2012.
Ako sťažovateľka v sťažnosti uvádza, výška bezdôvodného obohatenia bolav súdnom konaní vedenom okresným súdom stanovená na základe znaleckého posudkusp. zn. 42/2011 znalkyne, so závermi ktorého sťažovateľkanesúhlasila a v konaní vedenom na okresnom súde, ako aj v konaní vedenomna súde krajskom navrhovala vykonať kontrolné znalecké dokazovanie, ktoré však ani jedenzo súdov nevykonal.
V sťažnosti sťažovateľka ďalej poukazuje na skutočnosť, že v analogickej právnejveci vedenej na okresnom súde pod sp. zn. 7 C 158/2011 bola výška bezdôvodnéhoobohatenia za užívanie nehnuteľností určená znaleckým posudkom Ústavu súdnehoinžinierstva Žilinskej univerzity v Žiline v podstatne nižšej sume, ako to bolo v znaleckomposudku vypracovanom v jej právnej veci. Keďže podľa sťažovateľky išlo o dôkaz, ktorýbez svojho zavinenia nemohla predložiť v pôvodnom konaní a ktorý jej nesporne moholprivodiť priaznivejšie rozhodnutie v merite veci, podala návrh na obnovu konaniaz dôvodov podľa § 228 ods. 1 písm. a) a b) zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdnyporiadok (ďalej len „OSP“).
Okresný súd uznesením č. k. 10 C 192/2013-91 z 29. januára 2014 návrhsťažovateľky na obnovu konania zamietol. Na základe odvolania podaného sťažovateľkoukrajský súd napadnutým uznesením toto rozhodnutie okresného súdu potvrdil ako vecnesprávne.
Podľa názoru sťažovateľky ňou navrhované vykonanie kontrolného znaleckéhodokazovania, ktoré okresný súd, ako aj krajský súd neuskutočnil, predstavovalo jedinýdôkaz, ktorý bol spôsobilý preukázať rozhodujúce skutočnosti v pôvodnom súdnom konaní,a ovplyvniť tak rozhodnutie v merite veci v jej prospech. Uvedeným postupom všeobecnýchsúdov tak bola sťažovateľka postavená do nevýhodnejšej pozície proti druhej stranekonania, čím bol porušený princíp rovnosti zbraní a kontradiktórnosti občianskeho súdnehokonania, a tým aj základné právo sťažovateľky na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny, ako aj právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6ods. 1 dohovoru.
Sťažnosť v časti namietajúcej porušenie základného práva vlastniť majetok podľačl. 20 ods. 1 a 4 ústavy a čl. 11 ods. 1 a 4 listiny, ako aj právo na ochranu majetku podľačl. 1 dodatkového protokolu rozsudkami okresného súdu a krajského súdu, ako ajuznesením krajského súdu sťažovateľka odôvodnila tým, že v prípade vykonaniakontrolného znaleckého dokazovania by bola zaviazaná zaplatiť bezdôvodné obohateniea trovy konania v podstatne nižšej výške, ako bola priznaná právoplatným rozhodnutím.Týmto postupom všeobecných súdov tak bolo zasiahnuté aj do jej majetkovej sféry, pričomkrajský súd sa podľa sťažovateľky vo svojom uznesení nevysporiadal s jej námietkouo tvrdenom porušení základného práva vlastniť majetok, čo je súčasne porušením § 157ods. 2 OSP, a teda je rozhodnutím arbitrárnym a nepreskúmateľným.
Na základe uvedeného sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd takto rozhodol:„Základné právo spoločnosti RAVEN a. s... vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 a 4 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 11 ods. 1 a 4 Listiny základných práv a slobôd a právo na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a právo na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 4 Co/319/2011 zo dňa 08.11.2012 a uznesením Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 6 Co/494/2014-109 zo dňa 29.04.2014, porušené bolo.
Rozsudok Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 4 Co/319/2011 zo dňa 08.11.2012 a uznesenie Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 6 Co/494/2014-109 zo dňa 29.04.2014 zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie.
Spoločnosti RAVEN a. s... priznáva náhradu trov právneho zastúpenia v sume 284,08 €, ktoré je Krajský súd v Trenčíne povinný vyplatiť na účet spoločnosti ADVOKÁTSKA KANCELÁRIA ŠTRBÁŇ, s. r. o...“.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred níma o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnomsúde“) sťažnosť sťažovateľky prerokoval na neverejnom zasadnutí a preskúmal juzo všetkých hľadísk uvedených v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde. Pri predbežnomprerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohtoustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhypodané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súdna predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súdmôže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť predovšetkým vtedy,ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základnéhopráva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzinapadnutým postupom tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa namietalo,ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia aleboprocesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretožeuvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05,II. ÚS 20/05, IV. ÚS 55/05, IV. ÚS 288/05).
V súlade s uvedenými zásadami ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosťsťažovateľky podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde a skúmal, či neexistujú dôvodyna jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
II.A K namietanému porušeniu označených práv napadnutým rozsudkom krajského súdu
V zmysle § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde sťažnosť možno podať v lehote dvochmesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inomzásahu. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa, keď sa sťažovateľmohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť.
Ústavný súd v rámci svojej rozhodovacej činnosti opakovane vyslovil právny názor,že sťažnosť podľa čl. 127 ústavy nemožno považovať za časovo neobmedzený právnyprostriedok ochrany základných práv alebo slobôd (napr. I. ÚS 33/02, II. ÚS 29/02,III. ÚS 55/02, III. ÚS 62/02). Jednou zo zákonných podmienok na jej prijatie na ďalšiekonanie je jej podanie v zákonom ustanovenej lehote dvoch mesiacov od právoplatnostirozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu do základných právalebo slobôd sťažovateľa.
Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že napadnutý rozsudok krajského súdu nadobudolprávoplatnosť a vykonateľnosť 16. novembra 2012 a sťažnosť sťažovateľky z 28. júla 2014bola odovzdaná na poštovú prepravu toho istého dňa. Ústavnému súdu bola doručená30. júla 2014, teda zjavne až po uplynutí lehoty dvoch mesiacov uvedenej v § 53 ods. 3zákona o ústavnom súde.
Z uvedeného dôvodu ústavný súd pri predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosťsťažovateľky v časti namietajúcej porušenie jej základných a iných práv rozsudkomkrajského súdu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako oneskorene podanú.
II.B K namietanému porušeniu práv podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 36 ods. 1 listiny a čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením krajského súdu
Sťažovateľka v sťažnosti namieta aj porušenie svojho základného práva podľa čl. 46ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny, ako aj a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesenímkrajského súdu, preto sa ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sústredil na posúdenie jejopodstatnenosti s prihliadnutím na argumentáciu sťažovateľky o nedostatočnomvysporiadaní sa krajského súdu s jej námietkami a nesprávnom právnom posúdení jejnávrhu na obnovu konania.
V nadväznosti na namietané porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavya práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru ústavný súd zdôrazňuje, že ich integrálnou súčasťou jeaj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasnea zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiaces predmetom právnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu(IV. ÚS 115/03, III. ÚS 60/04). V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje aj na judikatúruEurópskeho súdu pre ľudské práva (ďalej aj „ESĽP“), z ktorej vyplýva, že„právo na spravodlivý proces zahŕňa aj právo na odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia však neznamená, že na každý argument sťažovateľa je súd povinný dať podrobnú odpoveď. Splnenie povinnosti odôvodniť rozhodnutie je preto vždy posudzované so zreteľom na konkrétny prípad.“(napr. Georgidias v. Grécko z 29. 5. 1997, RecueilIII/1997). Obdobne ESĽP v rozsudku Ruiz Torija c. Španielsko z 9. 12. 1994, Annuaire,č. 303-B uviedol, že„právo na spravodlivý súdny proces nevyžaduje, aby súd v rozsudku reagoval na každý argument prednesený v súdnom konaní. Stačí, aby reagoval na ten argument (argumenty), ktorý je z hľadiska výsledku súdneho rozhodnutia považovaný za rozhodujúci.“.
V súlade s uvedeným je teda povinnosťou všeobecného súdu uviesť v rozhodnutídostatočné a relevantné dôkazy, na ktorých svoje rozhodnutie založil. Dostatočnosťa relevantnosť týchto dôvodov sa musí týkať tak skutkovej, ako i právnej stránkyrozhodnutia (napr. m. m. III. ÚS 328/05, III. ÚS 116/06).
V súvislosti s predbežným prerokovaním sťažnosti ústavný súd poukazuje ajna svoju stabilizovanú judikatúru, v ktorej zdôrazňuje, že vo veciach patriacichdo právomoci všeobecných súdov nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnouinštitúciou (m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96). Preto nie je oprávnený preskúmavaťa posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonovviedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdombol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavuvšeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnostiúčinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvamio ľudských právach a základných slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môžeústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavnenedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné,a zároveň by malo za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody(m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, IV. ÚS 16/09 atď.).
Podstatou sťažnosti na porušenie týchto práv napadnutým uznesením krajského súduje tvrdenie sťažovateľky, podľa ktorého krajský súd dostatočne svoje rozhodnutieneodôvodnil, pretože nereagoval na jeho námietku porušenia základného právana vlastníctvo, ako aj tvrdenie, podľa ktorého krajský súd ústavne nekonformným spôsobomvykladal podmienky povolenia obnovy konania, keď znalecký posudok Ústavu súdnehoinžinierstva Žilinskej univerzity v Žiline sp. zn. 92/2013 nepovažoval za dôkaz v zmysle§ 228 ods. 1 písm. a) OSP a neposkytol sťažovateľke zákonom vyžadovanú ochranupred postupom a rozhodnutím okresného súdu rozsudkom č. k. 10 C 192/2013-91z 29. januára 2014, ktoré s poukazom na tento znalecký posudok neobstojí.
Krajský súd v preskúmavanej veci zistil, že uznesenie súdu prvého stupňa vychádzazo správneho skutkového a právneho záveru, je odôvodnené podľa kritérií v ustanovení§ 157 ods. 2 OSP správne a presvedčivo, preto sa stotožnil s dôvodmi rozhodnutia súduprvého stupňa. Krajský súd ďalej odcitoval príslušné zákonné ustanovenia§ 228 ods. 1̶OSP a § 234 ods. 1 OSP a ďalej uviedol:
„Obnova konania je mimoriadny opravný prostriedok, ktorým možno za podmienok ustanovených v zákone dosiahnuť nápravu vo veci. v ktorej nebol skutkový stav v pôvodnom konaní zistený úplne alebo správne. Návrhom na obnovu konania sa nemožno domáhať nápravy prípadných pochybení pri právnom posudzovaní veci alebo nesprávností procesnej povahy; na nápravu týchto nesprávností slúžia podľa povahy rozhodnutia a charakteru namietanej nesprávnosti iné opravné prostriedky. Vecná nesprávnosť rozsudku napadnutého návrhom na obnovu konania nie je dôvodom zakladajúcim procesnú prípustnosť obnovy konania podľa § 228 ods. 1 O. s. p. (viď rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky publikované v časopise Zo súdnej praxe pod č. 15/2000).
Konanie o obnove prebieha v dvoch fázach. V prvej z nich (iudicium rescindens) súd skúma, či je obnova konania procesné prípustná; návrhu na obnovu konania v tejto fáze súd buď vyhovie alebo ho zamietne. Druhá fáza (iudicium rescíssorium) predstavuje nové prerokovanie a rozhodnutie vo veci. Jedným z predpokladov procesnej prípustnosti návrhu na obnovu konania, na ktoré sa zameriava súd v prvej z uvedených fáz, je medziiným existencia skutočností, rozhodnutí alebo dôkazov, ktoré ten, kto navrhuje obnovu konania, bez svojej viny nemohol použiť v pôvodnom konaní (§ 221 ods. 1 písm. a) O. s. p.), a ďalej možnosť vykonať dôkazy, ktoré sa nemohli vykonať v pôvodnom konaní (§ 221 ods. 1 písm. b) O. s. p.).
Použitie dôkazov zo strany účastníka spočíva v tom, či účastník splnil zákonom mu uloženú povinnosť (§ 101 ods. 1 O. s. p..) prispieť k tomu, aby bol dosiahnutý účel konania najmä tým, že pravdivo a úplne označí všetky potrebné dôkazné prostriedky. Okolnosť, či súd tieto dôkazy vykonal a či z nich vyvodil zistenie skutkového stavu pre svoje rozhodnutie, neznamená možnosť alebo nemožnosť účastníka použiť dôkazy v konaní. Pri inom výklade znenia, obsahu a účelu ustanovenia § 228 ods. 1 písm. a) O. s. p. by sa totiž cestou obnovy konania mohol domáhať revízie právoplatne skončeného súdneho konania každý účastník, ktorého dôkazným návrhom nebolo vyhovené, hoci súd tieto dôkazy (či právom alebo neprávom) nepokladal za rozhodujúce, a preto ich nevykonával. Takto by totiž obnova konania plnila účel iného mimoriadneho opravného prostriedku. Každý z mimoriadnych opravných prostriedkov je však Občianskym súdnym poriadkom upravený odlišne, aj keď ich spoločným účelom je náprava nesprávneho právoplatného rozhodnutia. Bez ohľadu na to, či dôkazy, ktoré odporca navrhol, mohli alebo nemohli privodiť pre odporcu priaznivejšie rozhodnutie vo veci samej, nie je daný dôvod obnovy konania podľa ustanovení § 228 ods. 1 písm. a) O. s. p.. ak tieto dôkazy boli v konaní už uplatnené. O možnosť vykonania dôkazov, ktoré sa nemohli vykonať v pôvodnom konaní (§ 228 ods. 1 písm. b) O. s. p.), ide vtedy, keď účastník v pôvodnom konaní síce označil dôkazy na preukázanie svojich tvrdení, avšak ním navrhnuté dôkazy nemohol súd vykonať z dôvodu prekážok objektívneho charakteru. Ustanovenie § 228 ods. 1 písm. b) O. s. p. sa vzťahuje na prípady, v ktorých účastník konania tieto dôkazy voči súdu v pôvodnom konaní použil (dôkazy označil a navrhol ich vykonanie), nemohli byť ale súdom (ktorý vykonáva dokazovanie - § 122 ods. 1 O. s. p.) vykonané preto, lebo tomu bránila nejaká objektívna prekážka (napr. označený svedok bol neznámeho pobytu, svedok býva v štáte, ktorý odmieta poskytovať právnu pomoc, listina sa stratila a pod.). Tu teda platí, že nemožnosť vykonať dôkaz znamená nemožnosť vykonania dôkazu na strane súdu alebo nemožnosť predloženia dôkazu účastníkom konania. Ani toto ustanovenie nedopadá na prípady, keď súdu bol dôkaz navrhnutý a predložený, ale súd ho nevykonal.
Nemožnosťou použiť skutočnosti, rozhodnutia alebo dôkazy bez svojej viny v pôvodnom konaní sa rozumie nemožnosť vykonať dokazovanie súdom v občianskom súdnom konaní alebo nemožnosť označiť či predložiť tieto skutočnosti, rozhodnutia alebo dôkazy účastníkom konania voči súdu. Nejde tu o prípady nevykonania možného dokazovania súdom o tých skutočnostiach, rozhodnutiach a dôkazoch, ktoré účastníci konania označili, avšak súd ich nepokladal za rozhodujúce, a preto sa k ich dokazovaniu neprikročilo (viď R 19/1975).“
Ďalej krajský súd uviedol, že «V danej veci z odôvodnenia rozsudku Okresného súdu Považská Bystrica zo dňa 30. júna 2011, č. k. 4 C/144/2010-224 vyplynulo, že odporca nesúhlasil s cenou nájmu, ako ju určila znalkyňa a navrhoval doplnenie dokazovania ďalším znalcom, aj kontrolné znalecké dokazovanie znaleckým ústavom z dôvodu, že znalkyňa určila cenu nájmu dotknutých pozemkov; inak ako znalec a ako. Okresný súd v pôvodnom konaní navrhované dôkazy nevykonal a dôvody uviedol v odôvodnení citovaného rozsudku. Vychádzajúc z rozsudku odvolacieho súdu (Krajského súdu v Trenčíne zo dňa 08.11.2012, č. k. 4 Co/319/2011-270) odporca nevykonanie požadovaného kontrolného znaleckého dokazovania uplatnil ako odvolací dôvod podľa § 205 ods. 2 písm. c) a d) O. s. p. Odvolací súd sa s danou odvolacou námietkou vysporiadal, a uviedol, že dôvodom pre nariadenie kontrolného znaleckého dokazovania nemôže byť len subjektívny názor účastníka o nesprávnosť] výsledku znaleckého dokazovania bez uvedenia právne významných dôvodov tvrdenej nesprávnosti. Týmto dôvodom nemôže byť existencia znaleckého posudku vyhotovená iným súdnym znalcom, v inom súdnom konaní, týkajúca sa inej lokality, iného druhu využitia pozemku, prípadne iným subjektom a podobne.
Možno teda zhrnúť, že odporca i v konaní o jeho návrhu na obnovu konania vo veci samej poukazoval len na tie dôkazy, ktoré už vo veci samej navrhol, pričom u žiadneho z navrhnutých dôkazov ani netvrdil, že by v pôvodnom konaní vykonaný byť nemohol pre prekážku objektívneho charakteru, ide teda o prípad nevykonania navrhovaného dôkazu z dôvodu, že ho súd považoval pre právne posúdenie veci za nepotrebný. Takáto skutočnosť resp. dôkaz potom nespĺňa podmienku prípustnosti obnovy konania a to. že by šlo o skutočnosť alebo dôkaz,,nový“. Za tohto stavu vzhľadom na vyššie uvedený výklad relevantných zákonných ustanovení dospel odvolací súd v zhode s okresným súdom k záveru, že žiadny z uvedených dôvodov obnovy konania nie je v danej veci daný.».
V závere odôvodnenia napadnutého uznesenia krajský súd skonštatoval, že „z uznesenia okresného súdu nevyplýva jednostrannosť, ktorá by zakladala svojvôľu alebo takú aplikáciu príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich účelu, podstaty a zmyslu. Okresný súd dostatočne predstavil myšlienkové pochody, ktoré ho viedli k zamietnutiu návrhu, a preto jeho závery vyslovené v danej veci nemožno kvalifikovať ako zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne.
Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti bolo uznesenie okresného súdu v napadnutej časti výroku o zamietnutí návrhu na obnovu konania, ako vecne správne potvrdené.“.
Podľa § 228 ods. 1 OSP právoplatný rozsudok môže účastník napadnúť návrhomna obnovu konania, ak
a) sú tu skutočnosti, rozhodnutia alebo dôkazy, ktoré bez svojej viny nemohol použiťv pôvodnom konaní, ak môžu privodiť pre neho priaznivejšie rozhodnutie vo veci,
b) možno vykonať dôkazy, ktoré sa nemohli vykonať v pôvodnom konaní, ak môžuprivodiť pre neho priaznivejšie rozhodnutie vo veci...
Podľa § 230 ods. 1 OSP návrh na obnovu konania treba podať v lehote trochmesiacov od toho času, keď ten, kto obnovu navrhuje, sa dozvedel o dôvode obnovy, alebood toho času, keď ho mohol uplatniť.
Podľa § 232 ods. 1 OSP návrh na obnovu konania prejedná súd, ktorý o vecirozhodoval v prvom stupni.
Podľa § 234 ods. 1 OSP návrh na obnovu konania súd uznesením buď zamietne,alebo obnovu konania povolí.
Ústavný súd uznáva, že súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konaniepodľa čl. 46 ods. 1 ústavy je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdnehorozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovorelevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokova obranou proti takému uplatneniu. Vyjadruje to aj znenie § 157 ods. 2 OSP, podľa ktoréhov odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ domáhal a z akých dôvodov, akosa vo veci vyjadril odporca, prípadne iný účastník konania, stručne, jasne a výstižnevysvetlí, ktoré skutočnosti považoval za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazovvychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšienavrhnuté dôkazy a ako právne vec posúdil. Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď navšetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatnývýznam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, abyzachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenierozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základrozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právoúčastníka na spravodlivý proces (IV. ÚS 115/03).
Vychádzajúc z týchto ústavne významných úvah zaoberal sa ústavný súd posúdenímobsahu napadnutého uznesenia krajského súdu z uvedených hľadísk a dospel k záveru,že krajský súd na argumentáciu sťažovateľky reagoval primeraným spôsobom, vysporiadalsa s okolnosťami, ktoré majú pre vec podstatný význam a ktoré dostatočne objasňujúskutkový a právny základ rozhodnutia, a do odôvodnenia svojho rozhodnutia uviedolpostup, akým dospel k svojmu rozhodnutiu. Z odôvodnenia rozhodnutia krajského súdu jezrejmé, ako krajský súd vykladal a aplikoval § 228 OSP a na akých skutkových zisteniachsvoje rozhodnutie založil. Po dôslednom posúdení pre vec rozhodujúcich skutočností dospelkrajský súd k záveru, že návrhu na povolenie obnovy konania nebolo možné vyhovieť.
Pokiaľ sťažovateľka osobitne tvrdila, že krajský súd sa nevysporiadal s jej tvrdeniamiuvedenými v odvolaní, podľa ktorých rozsudkom súdu prvého stupňa došlo k porušeniu jejzákladného práva na vlastníctvo, v situácii, keď zjavne neboli splnené procesné podmienkyna povolenie obnovy konania, táto námietka sťažovateľky už nemohla mať pre vecpodstatný význam.
Ústavný súd zároveň konštatuje, že spôsob, akým vykladal podmienky na povolenieobnovy konania krajský súd, a to najmä okolnosť, že musí ísť o tzv. nový dôkaz, a nienevykonaný dôkaz z dôvodu, že ho prvostupňový súd považoval pre právne posúdenie veciza nepotrebný, nemožno považovať za ústavne nekonformný výklad jednoduchého práva,ktorý by nerešpektoval účel a zmysel procesného inštitútu obnovy konania akomimoriadneho opravného prostriedku.
Ústavný súd sa preto stotožňuje so závermi krajského súdu vyslovenýmiv odôvodnení napadnutého uznesenia krajského súdu a na rozdiel od sťažovateľa zastávanázor, podľa ktorého krajský súd v posudzovanej veci uplatnil svoju právomoc ústavneakceptovateľným spôsobom.
Vo vzťahu k namietanému porušeniu práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6ods. 1 dohovoru ústavný súd poukazuje aj na doterajšiu judikatúru ESĽP, z ktorej možnovyvodiť, že pod ochranu čl. 6 ods. 1 dohovoru nespadá konanie o mimoriadnych opravnýchprostriedkoch, za ktoré treba bezpochyby považovať aj obnovu konania (m. m. I. ÚS 5/02,A. B. v. Slovenská republika, rozsudok zo 4. 3. 2003 a v ňom odkaz na ďalšiu judikatúru),pretože ide o rozhodnutia, ktoré priamo nesúvisia s rozhodnutím o právach a záväzkochobčianskoprávneho charakteru. Článok 6 ods. 1 dohovoru neobsahuje právo na revíziusúdneho konania [bližšie pozri Svák, J.: Ochrana ľudských práv z pohľadu judikatúrya doktríny štrasburských orgánov ochrany práva. Žilina : Poradca podnikateľa 2003, s. 369– 370; (m. m. IV. ÚS 382/09, IV. ÚS 403/09)].
Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní dospel k záveru,že námietky sťažovateľky proti napadnutému uzneseniu krajského súdu sú zjavneneopodstatnené, keďže medzi týmto uznesením krajského súdu a základným právom podľačl. 46 ods. 1 ústavy, resp. čl. 36 ods. 1 listiny a ani právom podľa čl. 6 ods. 1 dohovoruneexistuje taká príčinná súvislosť, ktorá by zakladala reálnu možnosť na to, aby na ichzáklade ústavný súd mohol vysloviť ich porušenie po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšiekonanie. Ústavný súd preto podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol sťažnosťsťažovateľky v tejto časti ako zjavne neopodstatnenú.
II.C K namietanému porušeniu práv podľa čl. 20 ods. 1 a 4 ústavy, čl. 11 ods. 1 a 4 listiny a čl. 1 dodatkového protokolu napadnutým uznesením krajského súdu
Čo sa týka namietaného porušenia ďalších práv sťažovateľky, a to základného právavlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 a 4 ústavy a čl. 11 ods. 1 a 4 listiny, ako aj právana ochranu majetku podľa čl. 1 dodatkového protokolu, ústavný súd po preskúmanínapadnutého uznesenia krajského súdu dospel k záveru, že z jeho odôvodnenia nemožnovyvodiť nič, čo by signalizovalo, že by mohlo dôjsť k neprípustnému zásahu do týchto právsťažovateľky, keďže krajský súd v posudzovanom prípade ústavne konformným spôsobominterpretoval a aplikoval príslušné právne normy. Na základe uvedeného ústavný súdkonštatuje, že medzi napadnutým uznesením krajského súdu a základným právom podľačl. 20 ods. 1 a 4 ústavy (resp. podľa čl. 11 ods. 1 a 4 listiny), ako aj právom podľa čl. 1dodatkového protokolu neexistuje taká príčinná súvislosť, ktorá by zakladala možnosťvysloviť porušenie týchto práv po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie, v dôsledku čoho pripredbežnom prerokovaní sťažnosť sťažovateľky aj v tejto jej časti odmietol ako zjavneneopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Pozornosti ústavného súdu neušlo, že obdobné sťažnosti sťažovateľky založenéna tom istom skutkovom základe boli ústavným súdom odmietnuté z tých istých dôvodov(napr. uzneseniami sp. zn. I. ÚS 376/2014 z 9. júla 2014, sp. zn. I. ÚS 501/2014z 10. septembra 2014, sp. zn. II. ÚS 437/2014 z 29. júla 2014).
Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku sa už ústavný súd ďalšímipožiadavkami sťažovateľky na ochranu ústavnosti nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 8. decembra 2015