znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 622/2015-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 8. decembra 2015predbežne prerokoval sťažnosť Poľnohospodárskeho družstva so sídlom v Kamienke,Kamienka, zastúpeného advokátom JUDr. Michalom Dicom, advokátska kancelária,17. novembra 20, Stará Ľubovňa, pre namietané porušenie jeho základného práva na súdnuochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdnekonanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôdrozsudkom Krajského súdu v Prešove č. k. 21 Co/106/2014-242 z 30. apríla 2015 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Poľnohospodárskeho družstva so sídlom v Kamienkeo d m i e t a akozjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 29. septembra2015 doručená sťažnosť Poľnohospodárskeho družstva so sídlom v Kamienke, Kamienka(ďalej len „sťažovateľ“), pre namietané porušenie jeho základného práva na súdnu ochranupodľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivésúdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd(ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“)č. k. 21 Co/106/2014-242 z 30. apríla 2015 (ďalej aj „napadnutý rozsudok“).

Zo sťažnosti a z k nej pripojených príloh vyplýva, že 16. septembra 2010 bolaOkresnému súdu Stará Ľubovňa (ďalej len „okresný súd“) doručená žaloba,(ďalej len „žalobkyňa“), ktorou sa proti sťažovateľovi akožalovanému domáhala zaplatenia sumy 66 387,84 € s prísl. z titulu bezdôvodnéhoobohatenia predstavujúceho nárok žalobkyne na vrátenie kúpnej ceny z kúpnej zmluvyuzatvorenej medzi sťažovateľom ako predávajúcim a právnym predchodcom žalobkyne akokupujúcim 8. marca 2001, od ktorej sťažovateľ odstúpil listom z 10. apríla 2002; veci bolapridelená sp. zn. 2 C/230/2010. Žalobkyňa v žalobe uviedla, že predmetná vec súvisís vecou vedenou okresným súdom pod sp. zn. 3 Cb/82/2003, v ktorej rozsudkomč. k. 3 Cb/82/2003-58 zo 4. mája 2004 určil, že výlučným vlastníkom nehnuteľnostíje sťažovateľ; tento rozsudok v spojení s rozsudkom krajského súdu sp. zn. 1 Cob/45/2005z 19. septembra 2006 nadobudol právoplatnosť 24. októbra 2006. Zo spisu okresného súdusp. zn. 3 Cb/82/2003 je pritom zrejmé, že právny predchodca žalobkyne zaplatilsťažovateľovi kúpnu cenu za nehnuteľnosti vo viacerých splátkach, a to sumu 1 000 000 Skpri podpise zmluvy, 14. marca 2001 sumu 270 000 Sk, 12. novembra 2003 sumu 700 000Sk a 21. novembra 2003 sumu 30 000 Sk, t. j. spolu 2 000 000 Sk, ktorá predstavuježalovanú sumu.

Okresný súd (druhým) rozsudkom č. k. 2 C/230/2010-189 z 30. decembra 2013rozhodol, že sťažovateľ je povinný zaplatiť žalobkyni sumu 33 193,92 € s úrokomz omeškania vo výške 9,5 % ročne od 1. septembra 2010 do zaplatenia, v prevyšujúcej častikonanie zatavil a zároveň sťažovateľa zaviazal uhradiť žalobkyni trovy konania v rozsahu27 % s tým, že o ich výške rozhodne samostatným uznesením po právoplatnosti veci samej.Po vykonaní dokazovania okresný súd v odôvodnení svojho rozsudku uviedol:

«Predmetom konania ostal nárok žalobkyne na vydanie bezdôvodného obohatenia – vrátenie kúpnej ceny v sume 33 193,92 eur (1 000 000,- Sk) žalovaným, uvedená suma podľa tvrdenia žalovaného je jeho nárokom na zmluvnú pokutu v súlade s čl. V. kúpnej zmluvy.

Vzhľadom na úlohu, ktorá bola tunajšiemu súdu uložená krajským súdom v súvislosti s dostatočným vyrovnaním sa s otázkou oprávnenia žalovaného požadovať zaplatenie zmluvnej pokuty súd udáva:

... V súdenej veci kúpna cena nehnuteľností bola stanovená vo výške 2 000 000,- Sk, výška zmluvnej pokuty bola stanovená v sume 1 000 000,- Sk, t. j. 1/2 kúpnej ceny, pričom nehnuteľnosti podľa znaleckého posudku mali hodnotu 615 350,- Sk, teda ešte nižšiu ako dojednaná výška zmluvnej pokuty, už na základe toho možno hodnotiť zmluvnú pokutu ako neprimerane vysokú. Ďalšou významnou skutočnosťou, ktorá zohráva dôležitú úlohu pri posudzovaní dojednanej zmluvnej pokuty z hľadiska dobrých mravov, je skutočnosť, že žalovaný mohol odstúpiť od zmluvy, čo v konečnom dôsledku aj využil, a nehnuteľnosti, ktoré boli predmetom kúpnej zmluvy, sa mu vrátili do jeho vlastníctva. Uvedené potom vedie k tomu, že žalovanému porušením zabezpečenej povinnosti (povinnosti právneho predchodcu žalobkyne doplatiť kúpnu cenu) nevznikla žiadna škoda, keďže opätovne nadobudol vlastnícke právo k nehnuteľnostiam – pozemkom, ktoré boli predmetom prevodu. Pokiaľ žalovaný tvrdí, že nehnuteľnosti boli zdevastované (myslel stavby), súd poznamenáva, že predmetom zabezpečeného prevodu boli pozemky a nie stavby na nich stojace...

Po zohľadnení všetkých okolností existujúcich v čase uzavretia dohody o zmluvnej pokute... súd dospel k záveru, že dojednanie o zmluvnej pokute v čl. V kúpnej zmluvy je v rozpore s dobrými mravmi a preto v zmysle § 39 Obč. zák. je toto dojednanie absolútne neplatným právnym úkonom...

Aj keď súd vyššie konštatoval absolútnu neplatnosť právneho úkonu – dohody o zmluvnej pokute, zaoberal sa aj otázkou vzniku nároku na zmluvnú pokutu.

Primárnym predpokladom vzniku nároku na zmluvnú pokutu je platná dohoda o zmluvnej pokute, následne porušenie zmluvnej povinnosti zabezpečenej zmluvnou pokutou, ktoré musí byť zavinené. Ak zabezpečená povinnosť bola porušená, vzniká oprávnenie veriteľa požadovať uhradenie dohodnutej zmluvnej pokuty a povinnosť dlžníka zmluvnú pokutu uhradiť. Vznik nároku však treba odlišovať od času spratnosti (zročnosti) zmluvnej pokuty...

V prejednávanej veci strany zmluvného vzťahu nedohodli čas plnenia zmluvnej pokuty, dohodli citujem: „... pričom prvá zaplatená splátka kúpnej ceny sa kupujúcemu nevráti, pripadne predávajúcemu, lebo zmluvnými stranami bolo dohodnuté, že bude tvoriť zmluvnú pokutu za nedodržanie zmluvy...“

Žalovaný tvrdil, že nárok za zaplatenie zmluvnej pokuty si uplatnil listom zo dňa 10. 04. 2002 (č. l. 5 spisu 3 NcCbP/1/2003), v uvedenom liste, ako už bolo súdom vyššie konštatované nie je zmienka o zmluvnej pokute, podľa názoru súdu ani použitím čo najširšieho výkladu z obsahu uvedeného listu nemožno dedukovať, že žalovaný využíva nárok na zaplatenie zmluvnej pokuty...

Pokiaľ by aj súd nekonštatoval absolútnu neplatnosť právneho úkonu – dojednania o zmluvnej pokute – má za to, že žalovanému od odstúpenia o zmluvy nevznikol nárok na zaplatenie zmluvnej pokuty na základe kúpnej zmluvy podľa čl. V kúpnej zmluvy..., keďže si ho u právneho predchodcu žalobkyne neuplatniť do odstúpenia od zmluvy.

Na základe uvedeného potom prvá splátka kúpnej ceny v sume 33 193,92 aur (1 000 000,- Sk) nezmenila charakter, ostala kúpnou cenou, a preto súd považuje nárok žalobkyne na vydanie bezdôvodného obohatenia za dôvodný...

Po odstúpení od zmluvy sumu 1 000 000 Sk (33 193,92 eur) mal žalovaný vrátiť v zmysle § 457 Obč. zák. V tomto smere námietka premlčania zo strany právneho zástupcu žalovaného neobstojí vzhľadom na § 107 ods. 3 Obč. zák., keďže uvedené ustanovenie vylučuje vznik neprípustnej nerovnováhy...

Na základe uvedeného súd považuje žalobu v zostávajúcej časti, ž. j. 33 193,92 eur za dôvodnú.»

Proti uvedenému rozsudku okresného súdu podal sťažovateľ odvolanie, v ktorompoukázal„na jeho nezákonnosť, na to, že bolo vydané v rozpore so zisteným skutkovým stavom a na základe nesprávneho právneho posúdenia veci“. Sťažovateľ vyslovilpresvedčenie, že v jeho prípade„boli splnené podmienky kúpnej zmluvy o tom, že v prípade nezaplatenia druhej splátky druhej splátky riadne a včas, predávajúci môže od zmluvy odstúpiť a prvá splátka sa nevracia, pripadne predávajúcemu ako zmluvná pokuta... Dokazovaním bolo preukázané, že odstúpenie bolo včas a včas aj bolo doručené.“.Na podporu týchto argumentov sťažovateľ poukázal na viaceré rozhodnutia Najvyššiehosúdu Slovenskej republiky, ako aj na rozhodnutie ústavného súdu vydané vo veci vedenejpod sp. zn. I. ÚS 457/2010, ktoré podľa jeho názoru riešili obdobné prípady.

Krajský súd napadnutým rozsudkom„rozsudok vo výroku I. v časti o povinnosti žalovaného zaplatiť žalobkyni istinu 33 193,92 Eur“potvrdil;„v prevyšujúcej vyhovujúcej časti o úroky z omeškania a vo výroku III. o trovách konania rozsudok“zrušil a vec vrátilokresnému súdu na ďalšie konanie.

Rozsudok okresného súdu č. k. 2 C/230/2010-189 z 30. decembra 2013 v spojenís napadnutým rozsudkom krajského súdu„len v časti istiny 33.193,92 €“nadobudolprávoplatnosť 29. júla 2015.

Sťažovateľ v sťažnosti predloženej ústavnému súdu zopakoval svoje odvolacienámietky, pričom uviedol, že„odvolací súd pri svojom rozhodnutí vychádzal z nesprávneho právneho posúdenia veci, bez toho, aby sa vo svojom rozhodnutí náležitým spôsobom vysporiadal s dôvodmi podaného odvolania sťažovateľa, ktorý poukázal na súdnu prax v tomto smere, a to citáciou viacerých v odvolaní uvedených rozsudkov Najvyššieho súdu SR, ako aj nálezu Ústavného súdu SR, ktoré riešili obdobnú problematiku... iným spôsobom.“. Sťažovateľ považuje napadnutý rozsudok krajského súdu za svojvoľný, ktorý„nemá náležité odôvodnenie a vzbudzuje pochybnosť o správnosti rozhodnutia, ktoré, dá sa povedať ani nekorešponduje so skutočným stavom veci“, a ktorým„došlo k zjavnému výkladovému porušeniu práva sťažovateľa na súdnu ochranu/spravodlivý proces“.

Na základe uvedeného sťažovateľ v petite žiada, aby ústavný súd nálezom vyslovil,že rozsudkom krajského súdu č. k. 21 Co/106/2014-242 z 30. apríla 2015 bolo porušenéjeho základné právo podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, abynapadnuté rozhodnutie zrušil a vec vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie a abysťažovateľovi priznal náhradu trov konania.

II.

Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konaniapred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskejrepubliky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konanípred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákono ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bezprítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedenév ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súdprávomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebonávrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môžeústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) pritom možno hovoriť vtedy, aknamietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základnéhopráva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzinapadnutým postupom tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa namietalo,ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia aleboprocesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretožeuvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05,II. ÚS 20/05, IV. ÚS 55/05, IV. ÚS 288/05, I. ÚS 264/2011).

Predmetom sťažnosti je námietka porušenia základného práva sťažovateľa na súdnuochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1dohovoru rozsudkom krajského súdu č. k. 21 Co/106/2014-242 z 30. apríla 2015,ktorým potvrdil rozsudok okresného súdu č. k. 2 C/230/2010-189 z 30. decembra 2013„vo výroku I. v časti o povinnosti žalovaného zaplatiť žalobkyni istinu 33 193,92 Eur“.Podstata vznesených námietok pritom spočíva v nespokojnosti sťažovateľa s napadnutýmrozsudkom krajského súdu, ktorému vytýka, že je svojvoľný a že nemá náležitéodôvodnenie.

Z konštantnej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že jeho úlohou pri ochraneústavnosti nie je chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániťho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska neospravedlniteľnéa neudržateľné (I. ÚS 17/01); ústavný súd totiž nie je opravnou inštanciou vo veciachpatriacich do právomoci všeobecných súdov (I. ÚS 19/02).

Ústavný súd zásadne nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názoryvšeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, anipreskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom bol alebo nebol náležite zistenýskutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretáciea aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právacha základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavaťrozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebosamotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkovéa právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavnéhosúdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a takz ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následokporušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 13/00).

Súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavyje aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasnea zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiaces predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu.Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania,ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujúskutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporuuvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoréstručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom,že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces(IV. ÚS 115/03).

Citovaný čl. 46 ods. 1 ústavy je vyjadrením základného práva domáhať sa súdnejochrany. Tento článok ústavy je primárnou ústavnou bázou pre zákonom upravené konaniesúdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných na poskytovanie právnej ochrany,a tým aj „bránou“ do ústavnej úpravy jednotlivých aspektov práva na súdnu a inú právnuochranu. Zároveň v zmysle čl. 51 ods. 1 ústavy sa možno domáhať práv podľa čl. 46 ústavylen v medziach zákonov, ktoré toto ustanovenie vykonávajú, pričom však v súlade s čl. 152ods. 4 ústavy musí byť výklad a uplatňovanie ústavných zákonov, zákonov a ostatnýchvšeobecne záväzných právnych predpisov v súlade s ústavou, a súčasne v zmysle čl. 154cods. 1 ústavy majú príslušné medzinárodné zmluvy vrátane dohovoru prednosť predzákonom, ak zabezpečujú väčší rozsah ústavných práv a slobôd (I. ÚS 22/03).

Keďže medzi obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nemožno vidieťzásadnú odlišnosť (m. m. II. ÚS 71/97, II. ÚS 27/07, I. ÚS 221/2010, III. ÚS 135/2013),citované právne východiská sa vzťahujú na obe označené práva, porušenie ktorýchsťažovateľ namietal v súvislosti s rozsudkom krajského súdu č. k. 21 Co/106/2014-242z 30. apríla 2015.

V relevantnej časti odôvodnenia napadnutého rozsudku pritom krajský súd uviedol:„Z obsahu spisu odvolací súd zistil, že súd prvého stupňa správne zistil skutkový stav veci, ako aj správne vec posúdil vo vzťahu k nároku žalobkyne na vydanie 33.193,92 Eur... Žalovaný v podanom odvolaní namieta, že prvostupňový súd vydal napadnutý rozsudok v rozpore so skutkovými zisteniami a na základe nesprávneho právneho posúdenia veci... Odvolací súd v prejednávanej veci dospel k záveru, že tento dovolací dôvod nie je naplnený vo vzťahu k časti posúdenia nároku žalobkyne na vydanie sumy 33.193,92 Eur. Rozhodnutiu súdu vo vzťahu k tejto časti vyhovujúceho výroku nemožno vytknúť nedostatočné zistenie skutkového stavu, ani to, že by vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov účastníkov nevyplynuli a ani nevyšli za konania najavo. Ani, že by opomenul niektoré rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané, alebo že by v jeho hodnotení dôkazov bol logický rozpor, prípadne, že by výsledok jeho hodnotenia dôkazov nezodpovedal tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z ust. § 133 až 135 O. s. s., alebo že by na zistený skutkový stav aplikoval nesprávne zákonné ustanovenia, alebo použité zákonné ustanovenia nesprávne vyložil. Odvolateľ nesúhlasí s prijatým právnym záverom prvostupňového súdu, že dohodnutá zmluvná pokuta vo výške 1.000.000,- Sk, t. j. polovica dohodnutej kúpnej ceny je neprimerane vysoká. Dôvody prvostupňového súdu, pre ktoré posúdil zmluvnú dohodnutú pokutu medzi účastníkmi v kúpnej zmluve uzavretej medzi nimi dňa 08. 03. 2001 ako neprimerane vysokú považuje za nesprávne...

Prvostupňový súd prijal zver, podľa ktorého účastníci konania písomnou formou v článku V. kúpnej zmluvy dohodli zmluvnú pokutu určite a zrozumiteľne, špecifikovali zmluvnú povinnosť, na porušenie ktorej sa má zmluvná pokuta vzťahovať, t. j. riadne a včasné nezaplatenie druhej splátky kúpnej ceny. Taktiež určite a zrozumiteľne si podľa názoru prvostupňového súdu vymedzili výšku zmluvnej pokuty pevnou sumou – prvou splátkou zaplatenej kúpnej ceny.

Z týchto skutkových záverov a následne právneho záveru je zrejmé, že prvostupňový súd totožne s názorom odvolateľa považoval zmluvnú pokutu za dohodnutú medzi účastníkmi právneho úkonu a vychádzajúcu z prejavu vôle zmluvných strán.

Prvostupňový súd však dohodnutú zmluvnú pokutu podrobil preskúmaniu z hľadiska jej primeranosti. Prvostupňový súd náležitým spôsobom odôvodnil svoje úvahy, od ktorých sa vyvíjal záver, či zmluvná pokuta je dojednaná v zodpovedajúcej a primeranej výške, a aký je vzájomný pomer pôvodnej a sankčnej povinnosti. Konkretizoval dôvody, pre ktoré túto pokutu považuje za neprimeranú v rozpore s dobrými mravmi...

Možno prisvedčiť prvostupňovému súdu, že takáto výška zmluvnej pokuty prekračuje účel zmluvnej pokuty spočívajúci najmä v hrozbe dostatočne citeľnej majetkovej sankcie voči dlžníkovi pre prípad, že nesplní zabezpečovaciu povinnosť a v dostatočnom zabezpečení veriteľa proti prípadným škodám, ktoré by mu mohli nesplnením zabezpečenej povinnosti vzniknúť...

Pokiaľ odvolateľ odkazuje v tomto smere na... rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2 MObdo 3/2009 a nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 457/2000 je potrebné uviesť, že primeranosť výšky zmluvnej pokuty je treba posúdiť v každom prípade individuálne s ohľadom na všetky zvláštnosti daného prípadu; závery o primeranosti či neprimeranosti výšky zmluvnej pokuty možno preto len veľmi obtiažne zovšeobecniť a predchádzajúce súdne rozhodnutia môžu byť len určitým vodítkom pri rozhodovaní súdu v inej konkrétnymi okolnosťami determinovanej veci.

Vzhľadom na vyššie uvedené odvolací súd zhodne s názorom prvostupňového súdu dospel k záveru, že v tomto konkrétnom prípade sa dojednanie účastníkov o zmluvnej pokute prieči dobrým mravom (§ 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka), a je teda v zmysle § 39 Občianskeho zákonníka neplatné...

Z vyššie uvedených dôvodov tak napadnutý rozsudok vo vzťahu k povinnosti žalovaného vydať žalobcovi bezdôvodné obohatenie vo výške 33.193,92 Eur potvrdil ako vecne správny. Tento nárok správne posúdil prvostupňový súd ako nárok vyplývajúci z bezdôvodného obohatenia potom, čo došlo k platnému odstúpenie od kúpnej zmluvy uzavretej medzi účastníkmi dňa 08. 03. 2001. Odstúpením od zmluvy sa zmluva zrušila od začiatku (§ 48 O. z.).

Odvolací súd tak napadnutý rozsudok vo vyhovujúcom výroku v jeho časti potvrdil ako vecne správny (§ 219 ods. 1 O. s. p.).“

Z obsahu napadnutého rozsudku sa ústavný súd presvedčil, že krajský súd poskytolsťažovateľovi náležitú súdnu ochranu, jeho odvolacími námietkami sa zaoberal v rozsahu,ktorý postačuje na konštatovanie, že dostal odpoveď na všetky podstatné okolnostiprerokúvaného prípadu. Z ústavnoprávneho hľadiska preto niet žiadneho dôvodu, aby saspochybňovali právne závery rozsudku krajského súdu, ktoré nielenže majú oporuvo vykonanom dokazovaní, ale sú aj dostatočne a presvedčivo odôvodnené. Keďžesťažovateľ obsahovo identické námietky vzniesol už v konaní pred okresným súdom,z rozhodnutí oboch súdov je zrejmá jasná kontinuita ich záverov vyplývajúca z právomocítoho-ktorého súdu. Napadnutý rozsudok krajského súdu tak nevykazuje znaky svojvôle,jeho odôvodnenie je zrozumiteľné a dostatočne logické, vychádzajúce zo skutkovýchokolností konkrétneho prípadu. Krajský súd jasne uviedol, ktorými zákonnýmiustanoveniami príslušného procesnoprávneho kódexu sa pri posudzovaní predmetnej veciriadil, pričom na daný prípad správne aplikoval aj relevantné ustanovenia hmotnoprávnychpredpisov.

Ústavný súd už viackrát (II. ÚS 3/97, I. ÚS 225/05, II. ÚS 56/07) vyslovil, žezákladné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy nezahŕňa v sebe zárukuúspechu v konaní. Ak sa konanie pred všeobecným súdom neskončí podľa predstávúčastníka konania, táto okolnosť sama osebe nie je právnym základom pre namietnutieporušenia týchto práv sťažnosťou pred ústavným súdom. Skutočnosť, že sťažovateľ saso skutkovým a právnym názorom krajského súdu nestotožňuje, nemôže sama osebe viesťk záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá anioprávnenie ústavného súdu nahradiť jeho právny názor svojím vlastným už ani preto, žeústavný súd nie je opravným súdom právnych názorov krajského súdu. Okrem toho reálneuplatnenie a garantovanie základného práva na súdnu ochranu nielenže neznamená právona úspech v konaní, ale ani nárok na to, aby všeobecné súdy preberali alebo sa riadilivýkladom všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorý predkladá účastník konania(IV. ÚS 340/04, I. ÚS 232/08).

Ústavný súd konštatuje, že predložená sťažnosť je práve takéhoto charakteru, pričomz ústavnoprávneho hľadiska niet žiadneho dôvodu na spochybnenie právnych záverovkrajského súdu, ktorý napadnutým rozsudkom potvrdil rozsudok okresného súduč. k. 2 C/230/2010-189 z 30. decembra 2013„vo výroku I. v časti o povinnosti žalovaného zaplatiť žalobkyni istinu 33 193,92 Eur“.

Na základe uvedeného ústavný súd sťažnosť sťažovateľa, ktorou namietal porušeniezákladného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdnekonanie podľa čl. 6 dohovoru napadnutým rozsudkom krajského súdu, odmietol podľa § 25ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 8. decembra 2015