znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 622/2014-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 21. októbra 2014 predbežne   prerokoval   sťažnosť   obce   Lipníky,   zastúpenej   spoločnosťou   Advokát   Pirč, s. r. o., Kpt. Nálepku 17, Košice, v mene ktorej koná advokát a konateľ JUDr. Ján Pirč, vo veci   namietaného porušenia základných práv podľa čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 38 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   postupom   Krajského   súdu v Prešove v konaní vedenom pod sp. zn. 10 Co 97/2012, 10 Co 98/2012 a jeho rozsudkom z 28. februára 2013 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť obce Lipníky   o d m i e t a   ako oneskorene podanú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 2. apríla 2014 doručená sťažnosť obce Lipníky (ďalej len „sťažovateľka“) vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 38 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 10 Co 97/2012, 10 Co 98/2012 a jeho rozsudkom z 28. februára 2013 (ďalej len „napadnutý rozsudok krajského súdu“).

Zo   sťažnosti   a z   pripojených   listinných   dôkazov vyplýva,   že na Okresnom   súde Prešov (ďalej len „okresný súd“) bolo pod sp. zn. 17 C 17/1996 vedené konanie o určenie vlastníckeho   práva   medzi   účastníkmi   konania   C.   ako   žalobcom   a sťažovateľkou   ako žalovanou.

Podaním z 28. apríla 2004 žalobca navrhol zmenu jednoduchého petitu na eventuálny petit, prostredníctvom ktorého navrhol ako subsidiárny petit zaplatenie sumy 1 703 000 Sk s príslušenstvom.

Následne 23. januára 2007 žalobca zobral žalobu o určenie vlastníckeho práva späť a navrhol v tejto časti konanie zastaviť. Zároveň navrhol, aby okresný súd ďalej konal len o subsidiárnom petite (ako petite jednoduchom) a zaviazal sťažovateľku na zaplatenie sumy 1 703 000 Sk s príslušenstvom.

Okresný súd uznesením sp. zn. 17 C 17/1996 z 26. februára 2007 zastavil konanie o určenie vlastníckeho práva a konanie o zaplatenie sumy 1 703 000 Sk s príslušenstvom vylúčil na samostatné konanie, ktoré bolo ďalej vedené pod sp. zn. 16 C 299/2007.

Proti tomuto uzneseniu v spojení s dopĺňacím uznesením, a to konkrétne proti výroku o trovách konania, podal odvolanie žalobca. O tomto odvolaní žalobcu rozhodol krajský súd v   senáte   2   Co   (JUDr.   Marianna   Muránska,   predsedníčka   senátu),   a to   uznesením sp. zn. 2 Co 170/2007 z 27. novembra 2007.

Ďalší priebeh konania sťažovateľka opisuje takto: „... okresný súd uznesením zo dňa 17. 02. 2010, sp. zn. 16 C/299/2007, pripustil eventuálny petit o zaplatenie peňažnej sumy vo výške 1.703.00,- Sk s prísl. (vydané vyšším súdnym úradníkom). Proti tomuto uzneseniu podal odvolanie sťažovateľ. Uznesením zo dňa 13. 07. 2010, sp. zn. 16 C/299/2007, sudca Okresného   súdu   Prešov   potvrdil   rozhodnutie   vyššieho   súdneho   úradníka   a   pripustil eventuálny petit na zaplatenie sumy 1.703.000,- Sk s prísl.“

Vo   veci   samej   rozhodol   okresný   súd   rozsudkom   sp.   zn.   16   C   299/2007 zo 4. júna 2012 v spojení s dopĺňacím rozsudkom sp. zn. 16 C 299/2007 zo 4. júna 2012. Proti   predmetnému   rozsudku   podala   sťažovateľka   odvolanie,   o ktorom,   ako   v sťažnosti uvádza,   rozhodol   krajský   súd   napadnutým   rozsudkom   v zložení   senátu „10   Co   (JUDr. Irena Dobňáková, predsedníčka senátu 10 Co podľa rozvrhu práce), a to konkrétne v tomto zložení: JUDr. Branislav Breza, predseda senátu a JUDr. Martin Fiľakovský, JUDr. Anna Kovaľová, ako sudcovia“.

Dňa 14. januára 2014 adresovala sťažovateľka, resp. jej právny zástupca krajskému súdu „žiadosť   o   poskytnutie   informácie,   či vo vyššie uvedenej právnej   veci   rozhodoval zákonný sudca resp. zákonný senát“. Následne jej bola 20. februára 2014 doručená odpoveď predsedníčky krajského súdu z 11. februára 2014, prostredníctvom ktorej bol sťažovateľke vysvetlený spôsob   prideľovania   veci   jednotlivým   senátom,   ako aj záverečné   stanovisko o tom, že „v danej právnej veci rozhodoval zákonný senát“.

Napriek   predmetnej   odpovedi   sa   sťažovateľka   domnieva,   že   v   konaní   vedenom na krajskom súde pod sp. zn. 10 Co 97/2012, 10 Co 98/2012 rozhodol nezákonný senát, a ďalej uvádza, že «Ako vyplýva z odpovede predsedníčky Krajského súdu v Prešove, zo dňa 11. 02. 2014, pôvodne bola vec 10 Co 97/2012, 98/2012 pridelená dňa 06. 11. 2012 senátu 10 Co   (JUDr.   Irena   Dobňáková,   predsedníčka   senátu   10 Co   podľa   rozvrhu   práce).   Až na základe výnimky bola vec prevedená do senátu 7 Co (JUDr. Branislav Breza, predseda senátu). Konkrétne predsedníčka súdu k tejto veci uvádza: „Vec sp. zn. 10 Co 97/2012, 98/2012   Krajského   súdu   v   Prešove   napadla   dňa   06. 11. 2012   do   senátu   1   Co.   Dňa 12. 11. 2012   na   základe   výnimky   bola   vec   prevedená   do   senátu   7 Co   (podľa   bodu   2.4 rozvrhu práce). Výnimku udelila predsedníčka Krajského súdu v Prešove».

Napriek   uvedenému   sťažovateľka   zastáva   názor,   že   z   predmetnej   odpovede nevyplýva,   na   základe   akej   konkrétnej   výnimky   došlo   k   prevedeniu   veci   sťažovateľky zo senátu   10   Co   (JUDr.   Irena   Dobňáková,   predsedníčka   senátu)   do   senátu   7   Co (JUDr. Branislav Breza, predseda senátu). Taktiež z tejto odpovede nie je podľa názoru sťažovateľky „možné vyvodiť, či v prípade, ak bola udelená výnimka na prevedenie veci do iného senátu, či na udelenie tejto výnimky boli splnené zákonné podmienky“.

Sťažovateľka cituje z rozvrhu práce krajského súdu na rok 2012 (ďalej len „rozvrh práce krajského súdu“), kde je v bode 2.4 (na ktorý odkazuje aj predsedníčka krajského súdu vo svojej odpovedi) uvedené jedno z pravidiel prideľovania veci zákonnému senátu. Nejde teda o výnimku, ktorá by v zmysle rozvrhu práce pripúšťala zmenu zákonného sudcu, resp. senátu po tom, ako už bola vec pridelená. Ostáva preto pre sťažovateľku sporné, „na základe akej výnimky rozhodoval senát označený ako 10 Co v inom zložení ako je uvedené v rozvrhu práce, t. j. v zložení senátu 7 Co.“

Sťažovateľka opakovane pripomína, že podľa rozvrhu práce krajského súdu „senát 10 Co bol obsadený sudcami: JUDr. Irena Dobňáková, JUDr. Milan Šebeň, JUDr. Milan Majerník,   avšak   o   predmetnej   právnej   veci   sťažovateľa   rozhodoval   v   skutočnosti   senát v zložení senátu 7 Co, a to v zložení týchto sudcov: JUDr. Branislav Breza, JUDr. Martin Fiľakovský, JUDr. Anna Kovaľová, a to napriek tomu, že bol v priebehu celého konania označený ako senát 10 Co“.

Sťažovateľka poukazuje na rozvrh práce krajského súdu [stranu 16 a taktiež § 51 ods. 4 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o súdoch“)], že medzi výnimky pripúšťajúce zmenu zákonného sudcu patrí len:

„-   dlhodobá   neprítomnosť   zákonného   sudcu   presahujúca   6   týždňov,   zmena obsadenia súdu sudcami,

- výrazná nerovnováha zaťaženosti sudcov,

- a nakoniec, ak bol zákonný sudca z rozhodovania veci vylúčený.“

Avšak predsedníčka krajského súdu podľa sťažovateľky neuviedla, na základe akej uvedenej výnimky, ktorú rozvrh práce pripúšťa, previedla vec do senátu 7 Co. Výnimka, tak ako ju formulovala predsedníčka súdu, v rozvrhu práce (ani v samotnom zákone o súdoch) neexistuje,   a   preto   sťažovateľka   zastáva   názor,   že   k   zmene v   obsadení   senátu   nedošlo v súlade s rozvrhom práce.

Sťažovateľka sa „o údajnej výnimke a prevedení veci do senátu 7 Co“ dozvedela až 20.   februára   2014,   keď   jej   bola   doručená   odpoveď   krajského   súdu.   Na   základe „tejto odpovede, upovedomení o inom zásahu“ má sťažovateľka odôvodnené pochybnosti o tom, či   jej   vec bola rozhodnutá   zákonným senátom.   Od tohto   momentu   sťažovateľka   počíta lehotu na podanie sťažnosti podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde.

Na   základe   uvedeného   sťažovateľka   žiada,   aby   ústavný   prijal   jej   vec   na   ďalšie konanie   a nálezom   vyslovil,   že   jej „Právo...   na   spravodlivé   súdne   konanie   zakotvené v článku 6 ods. 1 vety 1 Dohovoru a právo nebyť odňatý zákonnému sudcovi podľa čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 38 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd rozsudkom   Krajského   súdu   v   Prešove,   sp.   zn.   10 Co   97/2012,   10 Co   98/2012,   zo   dňa 28. 02. 2013 a konaním, ktoré mu predchádzalo boli porušené.

Ústavný súd SR zrušuje rozsudok Krajského súdu v Prešove, sp. zn. 10 Co 97/2012, 10 Co 98/2012, zo dna 28. 02. 2013 a vracia mu vec na nové konanie a rozhodnutie. Ústavný   súd   SR   zakazuje   Krajskému   súdu   v   Prešove   pokračovať   v   porušovaní namietaných právach sťažovateľa.

Ústavný súd Slovenskej republiky priznáva sťažovateľovi... finančné zadosťučinenie vo výške 8.000,- Euro.

Odporca je povinný nahradiť sťažovateľovi všetky trovy tohto konania.“.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde každý návrh predbežne prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti   navrhovateľa,   ak   tento   zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde sťažnosť možno podať v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť.

Ústavný súd v rámci svojej rozhodovacej činnosti uviedol, že sťažnosť podľa čl. 127 ústavy nemožno považovať za časovo neobmedzený právny prostriedok ochrany ústavnosti. Jednou   zo   zákonných   podmienok   na   prijatie   sťažnosti   podľa   čl.   127   ústavy   na   ďalšie konanie je jej podanie v lehote ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde, teda v lehote   dvoch   mesiacov   od   kvalifikovanej   právnej   skutočnosti   (napr.   I.   ÚS   22/02, III. ÚS 187/06, III. ÚS 121/07).

Napadnutý rozsudok krajského súdu (ktorým bolo právoplatne skončené konanie, ktoré   predchádzalo   jeho   vydaniu),   proti   ktorému   sťažnosť   smeruje,   nadobudol právoplatnosť 5. apríla 2013. Z toho je zrejmé, že sťažnosť ústavnému súdu, ktorá bola osobné doručená do podateľne ústavného súdu 2. apríla 2014, bola oneskorená.  

Sťažovateľka   v sťažnosti   uvádza,   že   lehotu   na   podanie   sťažnosti   začala   počítať až po tom, ako 20. februára 2014 bol jej právnemu zástupcovi doručený prípis krajského súdu   z   11.   februára   2014   oznamujúci,   že „na   základe   výnimky   bola   vec   prevedená do senátu 7 Co... Výnimku udelila predsedníčka Krajského súdu v Prešove“.

Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.

Z citovaných ustanovení je zrejmé, že iba vyčerpanie takých účinných opravných prostriedkov, použitie ktorých zákon dáva do oprávnenia neúspešného účastníka konania, môže odložiť začiatok plynutia zákonnej lehoty podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde až do doručenia rozhodnutia o použitom účinnom opravnom prostriedku. Za takýto opravný prostriedok nemožno považovať „Žiadosť o poskytnutie informácie – zákonný sudca/senát“ adresovanú predsedníčke krajského súdu.

Navyše,   ústavný   súd   dodáva,   že   podľa   platnej   právnej   úpravy   konania pred všeobecnými   súdmi   a   judikatúry   všeobecného   súdnictva   sú   závažné   procesné pochybenia (vrátane porušenia základného práva na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 ústavy) dôvodom na podanie dovolania [§ 237 písm. g) Občianskeho súdneho poriadku (pozri   napr.   IV.   ÚS   26/04,   IV. ÚS   201/04)].   Ako   zo   sťažnosti   a z jej   príloh   vyplýva, sťažovateľka dovolanie nepodala. Preto ústavný súd mohol sťažnosť odmietnuť aj z dôvodu nedostatku právomoci na jej prerokovanie.

Vzhľadom na to, že sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy je časovo obmedzený právny prostriedok ochrany ústavnosti a neexistuje možnosť odpustiť zmeškanie zákonnej lehoty podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde, berúc do úvahy uvedené skutočnosti, ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 21. októbra 2014