znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 621/2014-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 21. októbra 2014 predbežne prerokoval sťažnosť E. B., zastúpeného advokátom JUDr. Ľubošom Petrovským, Štúrova 20, Košice, vo veci namietaného porušenia základných práv zaručených v čl. 17 ods. 1, 2 a 5 v spojení s čl. 1 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, základných práv zaručených v čl. 8 ods. 1, 2 a 5 Listiny základných práv a slobôd v spojení s čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práv zaručených v čl. 5 ods. 1, 3 a 4 a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Košice – okolie v konaní vedenom pod sp. zn. 5 T 213/2012 a jeho uznesením z 19. decembra 2012 a postupom Krajského súdu   v Košiciach   v konaní   vedenom   pod sp. zn. 7   Tos   49/2013   a jeho   uznesením z 23. júla 2013 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť E. B. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 5. augusta 2013 doručená sťažnosť E. B. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie základných práv   zaručených   v čl.   17   ods.   1,   2   a 5   v spojení   s čl.   1   ods.   1   a 2   Ústavy   Slovenskej republiky   (ďalej   len   „ústava“),   základného   práva   zaručeného   v   čl.   48   ods.   2   ústavy, základných práv zaručených v čl. 8 ods. 1, 2 a 5 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) v spojení s čl. 46 ods. 1 ústavy a práv zaručených v čl. 5 ods. 1, 3 a 4 a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Košice – okolie (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 5 T   213/2012   a jeho   uznesením   z 19.   decembra   2012   a postupom   Krajského   súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 7 Tos 49/2013 a jeho uznesením z 23. júla 2013.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ je okresným súdom v konaní vedenom pod sp. zn. 5 T 213/2012 trestne stíhaný pre zločin zabitia podľa § 147 ods. 1 zákona č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný zákon“)   v   spolupáchateľstve   podľa   §   20   Trestného   zákona   v jednočinnom   súbehu s prečinom výtržníctva podľa § 364 ods. 1 písm. a) Trestného zákona a pre prečin ublíženia na zdraví podľa § 156 ods. 1 Trestného zákona.

V tejto trestnej veci bol sťažovateľ uznesením okresného súdu sp. zn. 0 Tp 429/12 z 12.   apríla   2012   vzatý   do   väzby   z dôvodu   uvedeného   v   §   71   ods.   1   písm.   c)   zákona č. 301/2005   Z.   z.   Trestný   poriadok   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „Trestný poriadok“), keďže podľa okresného súdu existovala dôvodná obava, že bude pokračovať v trestnej činnosti.

Dňa   3.   decembra   2012   Krajská   prokuratúra   v Košiciach   (ďalej   len   „krajská prokuratúra“)   podala na sťažovateľa   a ďalších   troch   spoluobvinených   obžalobu a v tejto súvislosti   okresný   súd   podľa   §   238   ods.   3   Trestného   poriadku   uznesením   sp.   zn. 5 T 213/2012   z   19.   decembra   2012   rozhodol   o ďalšom   pokračovaní   väzby   všetkých obvinených,   teda   aj   sťažovateľa.   Sťažnosti   obvinených   proti   ich   ponechaniu   vo   väzbe krajský súd uznesením sp. zn. 7 Tos 4/2013 z 10. januára 2013 zamietol.

Sťažovateľ podal 22. mája 2013 okresnému súdu (prostredníctvom obhajcu) žiadosť o prepustenie z väzby na slobodu, ktorú okresný súd uznesením č. k. 5 T 213/2012-1083 z 26. júna 2013 podľa § 79 ods. 3 Trestného poriadku zamietol, a podľa § 80 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku   neprijal ani jeho návrh na nahradenie väzby dohľadom   probačného a mediačného úradníka.

Proti   tomuto   rozhodnutiu   súdu   prvého   stupňa   podal   sťažovateľ   sťažnosť,   ktorú krajský súd uznesením č. k. 7 Tos 49/2013-1116 z 23. júla 2013 podľa § 193 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku zamietol (spolu so sťažnosťami ďalších dvoch obžalovaných).

Podľa názoru sťažovateľa okresný súd svojím postupom pri rozhodovaní o žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby na slobodu podanej 22. mája 2013 porušil jeho základné právo   na   osobnú   slobodu   zaručené   v čl.   17   ods.   2   ústavy,   ako   aj   právo   na   urýchlené rozhodnutie   o osobnej   slobode   sťažovateľa   zaručené   v čl.   5   ods.   4   dohovoru.   Svoje presvedčenie o tomto odôvodnil tým, že pojednávanie, na ktorom okresný súd rozhodoval o jeho žiadosti o prepustenie z väzby, nariadil až na 26. jún 2013, a písomné vyhotovenie rozhodnutia   a jeho   doručenie   okresným   súdom   trvalo   ďalšie   dva   týždne   (obhajcovi sťažovateľa bolo rozhodnutie okresného súdu doručené 8. júla 2013). Sťažovateľ zastáva názor, že táto doba rozhodovania o jeho osobnej slobode bola neprimerane dlhá. Pritom, podľa jeho slov, okresný súd počas rozhodovania o žiadosti pojednával iné veci, a to aj neväzobné.

V ďalšom sťažovateľ napadnutému uzneseniu krajského súdu sp. zn. 7 Tos 49/2013 z 23. júla 2013 vytýka jeho arbitrárnosť a tvrdí, že konajúci súd sa pri jeho odôvodnení odchýlil od znenia príslušných ustanovení právnych predpisov natoľko, že došlo k popretiu ich účelu.

Sťažovateľ je presvedčený že „V súčasnej dobe už neobstojí paušálne a po dobu viac ako   roka   sa   opakujúce   odôvodňovanie   existencie   dôvodov   väzby,   pretože   uplynutím dlhšieho časového odstupu - obdobia viac ako 14 mesiacov od vzatia do väzby už neexistujú konkrétne skutočnosti odôvodňujúce dôvodnú obavu z pokračovania v trestnej činnosti... Celé odôvodnenie rozhodnutia o mojej žiadosti považujem za účelové v snahe držať ma naďalej vo väzbe aj pri absencii skutočných a konkrétnych väzobných dôvodov, tak ako ich predpokladá Trestný poriadok...

Pokiaľ   ide   o neprijatie   návrhu   na   nahradenie   väzby   dohľadom   probačného a mediačného úradníka súd opätovne uvádza ako dôvod povahu prejednávanej veci a moju údajnú   náchylnosť   na   páchanie   trestnej   činnosti.   Povaha   prejednávanej   veci   absolútne nesúvisí   s mojou   väzbou,   jej   dôvodmi   a nemôže   preto   odôvodňovať   zamietnutie   môjho návrhu na nahradenie väzby.

Oboje moje predchádzajúce odsúdenia sú zahladené a preto sa na mňa hľadí, ako keby som nebol odsúdený so všetkými z toho vyplývajúcimi dôsledkami. Právnym dôsledkom zahladenia odsúdenia je fikcia neodsúdenia a preto moje odsúdenia, ktoré sú navyše ešte z roku 2008 nemôžu odôvodňovať moju väzbu, ani zamietnutie mojej žiadosti o prepustenie z väzby....

Záver   súdu   o mojom   sklone   k páchaniu   trestnej   činnosti   je   z vyššie   uvedených dôvodov vykonštruovaný, vymyslený a neopiera sa o reálne skutočnosti.

Rozhodnutie súdu o neprijatí návrhu na nahradenie väzby dohľadom probačného a mediačného úradníka nie je z vyššie uvedených dôvodov ničím odôvodnené....

Krajský súd Košice sa v odôvodnení napádaného uznesenia len odvolal na dôvody uvedené v uznesením Okresného súdu Košice - okolie.“.

Ako   sťažovateľ   tvrdí,   za   danej   dôkaznej   situácie   nepostačovalo   len   poukázanie na predchádzajúce rozhodnutia prvostupňového súdu, brutalitu, akou bol skutok spáchaný a následok konania. Tieto všeobecné dôvody nesúvisia s väzbou a jej dôvodmi a nemôžu byť skutočnosťami odôvodňujúcimi väzbu.

Sťažovateľ   rovnako   napáda   uznesenie   okresného   súdu   sp.   zn.   5   T   213/2012 z 19. decembra 2012 (rozhodnutie o väzbe po podaní obžaloby), ktoré nesúvisí s konaním o jeho   žiadosti   o   prepustenie   z   väzby   z   22.   mája   2013,   avšak   považuje   ho za nepreskúmateľné, všeobecné a neobsahujúce konkrétne odôvodnenie, na základe akých skutočností   dospel   okresný   súd   k záveru   o dôvodnosti   vzneseného   obvinenia,   existencii väzobných dôvodov, a dostatočným spôsobom sa nevysporiadal ani s otázkou nahradenia väzby.

Vzhľadom   na   uvedené   sťažovateľ   navrhol,   aby   ústavný   súd   po   prijatí   sťažnosti na ďalšie konanie nálezom vyslovil, že:

„1. Základné právo sťažovateľa na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 1, ods. 2, ods. 5 v spojení s čl. 1 ods. 1, ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, obsiahnuté v čl. 5 ods. 1, ods. 3, ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj v čl. 8 ods. 1, ods. 2, ods.   5   Listiny   základných   práv   a   slobôd,   v   spojení   s   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej republiky bolo postupom, zásahmi a rozhodnutiami Okresného súdu Košice okolie, sp. zn. 5 T   213/2012   zo   dňa   19.   12.   2012,   Krajského   súdu   Košice,   sp.   zn.   7   Tos   49/2013 zo dňa 23. 07. 2013 porušené.

2. Základné právo sťažovateľa na konanie bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, základné právo na spravodlivé konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru bolo postupom, zásahmi a rozhodnutiami Okresného súdu Košice okolie, sp. zn. 5 T 213/2012 zo dňa 19. 12. 2012, Krajského súdu Košice, sp. zn. 7 Tos 49/2013 zo dňa 23. 07. 2013 porušené.

3. Základné právo sťažovateľa, aby súdy urýchlene rozhodli o žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby na slobodu, podľa čl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných   slobôd   a   podľa   čl.   17   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   bolo   v   konaní vedenom na Okresnom súde Košice okolie, sp. zn. 5 T 213/2012, Krajskom súde Košice, sp. zn. 7 Tos 49/2013 porušené.

4.   Okresnému   súdu   Košice   -   okolie   v   trestnom   konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 5 T 213/2012   zakazuje   pokračovať   v   porušovaní   základných   práv   a   slobôd   sťažovateľa zaručených Ústavou Slovenskej republiky a Listinou základných práv a slobôd a práva zaručeného Dohovorom o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

5.   Okresnému   súdu   Košice   -   okolie,   v   trestnom   konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 5 T 213/2012 prikazuje ihneď prepustiť E. B... z väzby na slobodu.

6. Sťažovateľovi priznáva primerané zadosťučinenie v celkovej výške 5.000 EUR, ktoré mu je povinný vyplatiť O do 30 dní od právoplatnosti rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky.

7. Okresný súd Košice - okolie je povinný uhradiť sťažovateľovi trovy právneho zastúpenia   na   účet   jeho   právneho   zástupcu   JUDr.   Ľuboša   Petrovského,   advokáta, Advokátska kancelária Štúrova 20, Košice do 30 dní od právoplatnosti nálezu.“

II.

Podľa čl. 124 ústavy je ústavný súd nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo   slobody   podľa   odseku   1,   a   zruší   také   rozhodnutie,   opatrenie   alebo   iný   zásah. Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie, zakázať pokračovanie v porušovaní základných práv a slobôd alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, alebo ak je to možné, prikázať, aby ten, kto porušil práva alebo slobody podľa odseku 1, obnovil stav pred porušením.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Podľa   § 25 ods.   1 zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu (v tomto prípade sťažnosti) podľa § 49 až § 56 zákona o ústavnom súde vrátane okolností, ktoré by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.

Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne neopodstatnený.

O   zjavnej neopodstatnenosti   sťažnosti   podľa   ustálenej   judikatúry   ústavného   súdu možno   hovoriť   vtedy,   ak   namietaným   postupom   orgánu   štátu   nemohlo   vôbec   dôjsť k porušeniu   toho   základného   práva   alebo   slobody,   ktoré   označil   sťažovateľ,   a   to   buď pre nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi   označeným   postupom   orgánu   štátu a základným právom   alebo slobodou,   porušenie ktorých   sa   namietalo, prípadne z iných dôvodov.   Za   zjavne   neopodstatnenú   sťažnosť   preto   možno   považovať   takú   sťažnosť, pri predbežnom   prerokovaní   ktorej   ústavný   súd   nezistil   žiadnu   možnosť   porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (II. ÚS 70/00, IV. ÚS 66/02, I. ÚS 56/03, III. ÚS 77/05, III. ÚS 80/2010).

Z obsahu sťažnosti, ale predovšetkým z jej petitu, ktorý v súlade s § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde tvorí východisko pre rozhodnutie ústavného súdu, nepochybne vyplýva, že sťažovateľ   namietal   porušenie   základných   práv   zaručených   ústavou   a listinou   a práv zaručených   dohovorom   uznesením   okresného   súdu   (z   19.   decembra   2012),   ktorým po podaní   obžaloby   bolo   rozhodnuté   o ponechaní   sťažovateľa   vo   väzbe,   ďalej   namietal porušenie   práv   rozhodnutím   krajského   súdu   (sp.   zn.   7   Tos   49/2013   z 23.   júla   2013) o zamietnutí   sťažnosti   sťažovateľa   (a   ďalších   dvoch   obžalovaných)   proti   uzneseniu okresného súdu   z 26. júna 2013,   ktorým   boli zamietnuté žiadosti   o prepustenie   z väzby na slobodu,   a   napokon   aj   postupmi   tak   prvostupňového,   ako   aj   druhostupňového   súdu v súvislosti   s   rozhodovaním   o   osobnej   slobode   sťažovateľa.   Sťažovateľ   tvrdil,   že rozhodnutia   všeobecných   súdov   neobsahujú dostatočné   a   konkrétne   dôvody   jeho   väzby podľa § 71 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku, a tvrdil aj to, že pri rozhodovaní o jeho väzbe všeobecné súdy nepostupovali urýchlene.

1.   K namietanému   porušeniu   základných   práv   uznesením   okresného   súdu sp. zn. 5 T 213/2012 z 19. decembra 2012

Pokiaľ ide o namietané porušenie základných práv sťažovateľa uznesením okresného súdu sp. zn. 5 T 213/2012 z 19. decembra 2012, preskúmaniu sťažnosti v tejto časti bráni princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127 ods. 1 ústavy, obsahom ktorého je pravidlo, že sťažovateľ   má   právo   domáhať sa   ochrany základného   práva   pred   ústavným súdom   iba v prípade,   ak   mu   túto   ochranu   nemôže   poskytnúť   iný   súd.   Pokiaľ   ústavný   súd pri predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   fyzickej   osoby   alebo   právnickej   osoby   zistí,   že ochrany toho základného práva alebo slobody, porušenie ktorých namieta, sa sťažovateľ môže domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy, prípadne iným zákonom upraveným spôsobom pred iným súdom alebo pred iným štátnym orgánom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie (m. m. IV. ÚS 243/05, II. ÚS 90/06, III. ÚS 42/07).

Podľa   §   83   ods.   1   Trestného   poriadku   proti   rozhodnutiu   o   väzbe   je   prípustná sťažnosť.

Podľa § 190 ods. 2 písm. b) Trestného poriadku ak lehota na podanie sťažnosti už všetkým oprávneným osobám uplynula a sťažnosti sa nevyhovelo podľa odseku 1, predloží vec na rozhodnutie prokurátor alebo súd nadriadenému prokurátorovi alebo súdu.

Z citovaných   ustanovení   Trestného poriadku   vyplýva, že   v prípade   sťažovateľom napadnutého   rozhodnutia   bol   súdom,   ktorý   preskúmaval   uznesenie   okresného   súdu sp. zn. 5 T   213/2012   z   19.   decembra   2012,   krajský   súd,   ktorý   uznesením   sp.   zn. 7 Tos 4/2013 z 10. januára 2013 zamietol riadne opravné prostriedky obvinených, teda aj sťažovateľa, proti prvostupňovému rozhodnutiu. Sťažovateľ teda uplatnil možnosť v tomto štádiu   konania   využiť   na   ochranu   ním   označených   práv   zákonom   poskytnutý   opravný prostriedok. Na základe uvedeného ústavný súd mohol sťažnosť v tejto časti smerujúcej proti rozhodnutiu okresného súdu z 19. decembra 2012 odmietnuť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nedostatok svojej právomoci na jej prerokovanie.

2. K namietanému porušeniu základných práv zaručených v čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy v spojení s čl. 1 ods. 1 a 2 ústavy, čl. 8 ods. 1, 2 a 5 listiny v spojení s čl. 46 ods. 1 ústavy   a namietanému   porušeniu   práv   zaručených   v čl.   5   ods.   1,   3   a 4   dohovoru postupom   krajského   súdu   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   7   Tos   49/2013   a jeho uznesením z 23. júla 2013

Sťažovateľ   uzneseniu   krajského   súdu   vytýka   jeho   nedostatočné   odôvodnenie, resp. stále sa opakujúce odôvodňovanie existencie dôvodov väzby, ktoré už nemôže obstáť. Sťažovateľ   tvrdí,   že   už neexistujú   konkrétne   skutočnosti   odôvodňujúce   dôvodnú   obavu z pokračovania   v trestnej   činnosti,   a preto   rozhodnutie   o ponechaní   vo   väzbe   považuje za účelové. Za neodôvodnené považuje aj rozhodnutie všeobecných súdov o neprijatí jeho návrhu na nahradenie väzby dohľadom probačného a mediačného úradníka.

Podľa čl. 1 ods. 1 ústavy Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický a právny štát. Neviaže sa na nijakú ideológiu ani náboženstvo.

Podľa čl. 1 ods. 2 ústavy Slovenská republika uznáva a dodržiava všeobecné pravidlá medzinárodného   práva,   medzinárodné   zmluvy,   ktorými   je   viazaná,   a   svoje   ďalšie medzinárodné záväzky.

Podľa čl. 17 ods. 1 ústavy osobná sloboda sa zaručuje.

Podľa čl. 17 ods. 2 ústavy nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako z dôvodov   a   spôsobom,   ktorý   ustanoví   zákon.   Nikoho   nemožno   pozbaviť   slobody   len pre neschopnosť dodržať zmluvný záväzok.

Podľa čl. 17 ods. 5 ústavy do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený zákonom a na základe rozhodnutia súdu.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 8 ods. 1 listiny osobná sloboda je zaručená.

Podľa čl. 8 ods. 2 listiny nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak než z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Nikoho nemožno pozbaviť slobody len preto, že nie je schopný dodržať zmluvný záväzok.

Podľa čl. 8 ods. 5 listiny do väzby možno vziať iba z dôvodov a na dobu ustanovenú zákonom a na základe rozhodnutia súdu.

Podľa   čl.   5   ods.   1   písm.   c)   dohovoru   každý   má   právo   na   slobodu   a   osobnú bezpečnosť. Nikoho nemožno pozbaviť slobody okrem nasledujúcich prípadov, pokiaľ sa tak stane v súlade s konaním ustanoveným zákonom...

... zákonné zatknutie alebo iné pozbavenie slobody osoby za účelom predvedenia pred príslušný súdny orgán pre dôvodné podozrenie zo spáchania trestného činu, alebo ak sú oprávnené dôvody domnievať sa, že je potrebné zabrániť jej v spáchaní trestného činu alebo v úteku po jeho spáchaní;...

Podľa čl. 5 ods. 3 dohovoru každý, kto je zatknutý alebo inak pozbavený slobody v súlade   s   ustanoveniami odseku   1 písm.   c)   tohto   článku,   musí   byť ihneď   predvedený pred sudcu alebo inú úradnú osobu splnomocnenú zákonom na výkon súdnej právomoci a má právo byť súdený v primeranej lehote alebo prepustený počas konania. Prepustenie sa môže podmieniť zárukou, že sa dotknutá osoba ustanoví na pojednávanie.

Podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru každý, kto bol pozbavený slobody zatknutím alebo iným spôsobom,   má   právo   podať   návrh   na   konanie,   v   ktorom   by   súd   urýchlene   rozhodol o zákonnosti   jeho pozbavenia slobody   a   nariadil   prepustenie, ak je pozbavenie slobody nezákonné.

Ústavný súd vo svojej judikatúre k čl. 17 ústavy uviedol, že vo vzťahu k väzbe obsahuje také práva, akými sú napríklad právo byť vo väzbe len zo zákonného dôvodu a na základe rozhodnutia sudcu alebo súdu; právo podať návrh na konanie, v ktorom by súd neodkladne alebo urýchlene rozhodol o zákonnosti väzby a nariadil prepustenie, ak je táto nezákonná; právo nebyť vo väzbe dlhšie ako po dobu nevyhnutnú, resp. primeranú dobu alebo byť prepustený počas konania, pričom prepustenie môže byť podmienené zárukou (III. ÚS 7/00, I. ÚS 100/04). Z čl. 17 ods. 2 ústavy vyplýva neodmysliteľná súvislosť medzi väzobným dôvodom   uvedeným   v   zákone a   rozhodnutím   sudcu   alebo súdu,   a to   nielen pri rozhodnutiach o vzatí do väzby, ale aj počas ďalšieho trvania väzby. Zákonnosť väzby je zároveň determinovaná aj skutkovými okolnosťami, ktoré by svojou podstatou mali dať ratio decidendi (nosné dôvody) na uplatnenie vhodného zákonného ustanovenia. S touto konštatáciou úzko súvisí aj obsah základného práva podľa čl. 17 ods. 5 ústavy, z ktorého vyplýva oprávnenie konkrétnej osoby na preskúmanie okolností   svedčiacich pre a proti väzbe, ale zároveň aj povinnosť súdu rozhodnúť na základe konkrétnych skutočností, a nie na základe abstraktnej úvahy (obdobne III. ÚS 271/07).

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavného   súdu   tento   nie   je   súčasťou   systému všeobecných   súdov,   ale podľa   čl.   124   ústavy   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany ústavnosti.   Pri   uplatňovaní   tejto   právomoci   ústavný   súd   nie   je   v   zásade   oprávnený preskúmavať   a posudzovať   ani   právne   názory   všeobecného   súdu,   ani   jeho   posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým   prislúcha   interpretácia   a aplikácia   zákonov.   Úloha   ústavného   súdu   sa obmedzuje   na kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a   aplikácie   s   ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 382/06).

Ústavný súd uvádza, že mu neprislúcha, aby v rámci konania o ústavnej sťažnosti posudzoval, či dokonca skúmal existenciu dôvodov väzby sťažovateľa alebo akéhokoľvek iného obvineného. To prislúcha zásadne všeobecným súdom. Ako už ústavný súd uviedol, v rámci   konania   o   sťažnostiach   vo   väzobných   veciach   skúma,   či   sa   v   konaní pred väzobnými   súdmi   dodržali   ústavno-procesné   princípy   obmedzenia   osobnej   slobody obvineného   väzbou.   Jedným   z   týchto   princípov   je   aj   zákonnosť   dôvodov   na   vzatie, resp. držanie obvineného vo väzbe.

Z uvedeného hľadiska ústavný súd pristúpil k preskúmaniu napadnutého rozhodnutia krajského súdu sp. zn. 7 Tos 49/2013 z 23. júla 2013, v odôvodnení ktorého okrem iného uviedol:

„... krajský súd... považuje za nutné uviesť, že od hlavného pojednávania, ktoré bolo vykonané... 4. 4. 2013, na ktorom boli vypočutí všetci obžalovaní... ako aj poškodený..., žiadne ďalšie dôkazy už pred súdom doposiaľ vykonané neboli. Toto hlavné pojednávanie bolo odročené na 15. 5. 2013 za účelom vykonania ďalších navrhovaných dôkazov,   ale z dôvodu   ospravedlnenej   práceneschopnosti   obžalovaného   M.   F.   bolo   preročené na... 26. 6. 2013.   Dňa   26. 6. 2013   hlavné   pojednávanie   bolo   opätovne   odročené na... 21. 8. 2013, a to z dôvodu neprítomnosti obžalovaného M. F..

Z...   uvádzanej   chronológie...   vyplýva,   že   pred   súdom   prvého   stupňa   iné   dôkazy, okrem   výsluchu   obžalovaných   a poškodeného...   vykonané   neboli,   preto   aj...   krajský   súd konštatuje, že v tomto štádiu konania nedošlo k takej zmene, na podklade ktorej by bolo možné robiť záver, že dôvody väzby pominuli, resp. väzbu nad obžalovanými je možné nahradiť niektorým z navrhovaných postupov.

Nepochybil   súd   prvého   stupňa,   pokiaľ...   neprijal   návrh   na   nahradenie   väzby dohľadom probačného a mediačného úradníka nad obžalovaným..., lebo pre takýto postup neboli splnené zákonom požadované podmienky...

Nahradenie   väzby   nad   obvineným   je   len   možnosť,   ktorú   predpokladá   zákon,   ale musia   byť   pre   jej   aplikáciu   splnené   ďalšie   tzv.   materiálne   podmienky,   ktoré   aj podľa názoru... krajského súdu v tomto štádiu trestného konania splnené neboli.

Nadriadený krajský súd považuje za nutné poukázať na skutkové okolnosti prípadu, na   osoby   obžalovaných,   ale   predovšetkým   na   dôvody   rozhodnutia   Krajského   súdu v Košiciach   zo...   6.   novembra   2012   sp.   zn.   5   Tpo   36/2012,   v ktorom   súd   poukázal na princípy   kontradiktórneho   trestného   konania   a existenciu   materiálnych   podmienok dôvodnosti trvania väzby. Aj v tomto štádiu trestného konania je potrebné zvýrazniť, že doposiaľ vykonané dôkazy v rozsahu, ako je to zrejmé z obsahu trestného spisu, nedovoľujú vyhovieť   žiadostiam   obžalovaných   o ich   prepustenie   z väzby   na   slobodu.   Rovnako neexistujú   ani   podmienky   pre   nahradenie   väzby   niektorým   z inštitútov   uvádzaných v Trestnom poriadku tak, ako sa toho domáhajú obžalovaní.

Neobstojí   ani   tvrdenie   obhajcov   obžalovaných,   že   súd   o podaných   sťažnostiach nekonal prednostne a urýchlene, ako mu to ukladá právna úprava, resp. ako to vyplýva z rozhodnutí   Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva   a Ústavného   súdu   SR   v obdobných trestných   veciach.   Predsedníčka   senátu   súdu   prvého   stupňa...   30. 5. 2013   žiadosti obžalovaných   odstúpila   na   vyjadrenia   Krajskej   prokuratúre   v Košiciach   a v dobe do rozhodnutia   o žiadostiach   navyše   trestný   spis   sa   nachádzal   u znalcov   z odboru zdravotníctva,   odvetvia   psychiatrie...   za   účelom   posúdenia   zdravotného   stavu   osoby poškodeného...“

Z citovanej   časti   napadnutého   rozhodnutia   vyplýva,   že   krajský   súd   síce   dôvody, pre ktoré nebolo možné sťažovateľovej žiadosti o prepustenie z väzby na slobodu a jeho návrhu   na   nahradenie   väzby   dohľadom   probačného   a mediačného   úradníka   vyhovieť, neodôvodnil absolútne vyčerpávajúcim spôsobom, avšak v spojení s rozhodnutím okresného súdu, ktorý v rozhodnutí upozornil na spôsob spáchania stíhaného skutku, na jeho brutalitu a následok, ako aj na náchylnosť k páchaniu násilnej trestnej činnosti obžalovanými (teda aj sťažovateľom) s poukazom na ich trestnú minulosť, sa odôvodnenie uznesenia krajského súdu javí dostatočným.

Vo   vzťahu   k   námietke,   ktorou   sťažovateľ   všeobecným   súdom   vytýka   spôsob odôvodnenia   rozhodnutia   odkázaním   na   rozhodnutia   z   minulosti   vydané   v   súvislosti s predošlými   konaniami   o osobnej   slobode   sťažovateľa   v tejto   trestnej   veci,   považuje ústavný súd za potrebné uviesť, že takýto spôsob formulovania odôvodnenia rozhodnutia možno považovať za síce krajnú, no ešte stále ústavnoprávne akceptovateľnú alternatívu odôvodnenia, pretože obsah predchádzajúcich rozhodnutí bol dotknutým osobám známy a dostupný (obdobne napr. II. ÚS 131/08, IV. ÚS 41/08, IV. ÚS 149/08, IV. ÚS 314/08).Podľa   názoru   ústavného   súdu   za   daného   stavu   nemožno   závery   krajského   súdu označiť za arbitrárne či zjavne neodôvodnené, preto neexistuje žiadny zákonný a iný dôvod na to, aby do jeho odôvodnenia ústavný súd zasahoval. Z druhostupňového rozhodnutia v spojení   s   rozhodnutím   súdu   prvého   stupňa   vyplývajú   skutkovo   a   právne   relevantné skutočnosti odôvodňujúce väzbu sťažovateľa. Rovnako je zreteľná aj reakcia konajúceho sťažnostného   súdu   na   návrh   sťažovateľa   na   nahradenie   väzby   dohľadom   probačného a mediačného úradníka, keď podmienky na takýto postup nepovažoval za splnené.

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd sťažnosť sťažovateľa v tejto časti odmietol pre jej zjavnú neopodstatnenosť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

3.   K namietanému   porušeniu   základného   práva   zaručeného   v čl.   48   ods.   2 ústavy a práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru

Sťažovateľ v bode 2 navrhovaného výroku, súc zastúpený kvalifikovaným právnym zástupcom, požadoval vyslovenie porušenia základného práva „na konanie bez zbytočných prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky“ a   práva „na   spravodlivé konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru... postupom, zásahmi a rozhodnutiami Okresného súdu Košice okolie, sp. zn. 5 T 213/2012 zo dňa 19. 12. 2012, Krajského súdu Košice, sp. zn. 7 Tos 49/2013 zo dňa 23. 07. 2013...“.

Zvláštnosť tejto formulácie spočíva v tom, že sťažovateľ požaduje vysloviť porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy   a práva   na   prejednanie   záležitosti   v primeranej   lehote   zaručeného   v čl.   6   ods.   1 dohovoru v konaní o osobnej slobode „postupom, zásahmi a rozhodnutiami“ všeobecných súdov, a to vo vzťahu k okresnému súdu pri rozhodovaní o ďalšom trvaní väzby po podaní obžaloby   (ktorého   výsledkom   bolo   uznesenie   z 19.   decembra   2012)   a vo   vzťahu ku krajskému súdu pri rozhodovaní o sťažnosti sťažovateľa proti uzneseniu okresného súdu, ktorým zamietol žiadosť o prepustenie z väzby na slobodu podanej 22. mája 2013, t. j. proti uzneseniu krajského súdu z 23. júla 2013.

Ústavný súd v prvom rade poznamenáva, že námietka o porušení základného práva na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov,   resp.   práva   na   prejednanie   veci v primeranej   lehote   je   irelevantná   v   prípadoch,   ak   ju   sťažovateľ   spája   s   konkrétnym rozhodnutím.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   k   porušeniu   týchto   práv   (ako   to   vyplýva   z ich charakteru)   dochádza   jedine   v   dôsledku   nečinnosti   alebo   nesprávnej   činnosti   orgánu verejnej moci, avšak rozhodnutiami všeobecných súdov tieto práva sťažovateľa porušené byť nemohli (obdobne III. ÚS 258/05, III. ÚS 26/2012, III. ÚS 245/2013).

V ďalšom   rade   ústavný   súd   k   sťažovateľom   namietanému   porušeniu   označených práv uvádza, že z doterajšej judikatúry ústavného súdu (m. m. III. ÚS 7/00, III. ÚS 255/03, III.   ÚS   135/04),   ktorá   reflektuje   judikatúru   Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva (napr. rozsudok vo veci De Wilde et al. v. Belgicko z 18. 6. 1971, séria A, č. 12, bod 76), vyplýva, že právo na prednostné a urýchlené rozhodovanie o väzbe a jej ďalšom trvaní je súčasťou práva na osobnú slobodu, ktoré je obsiahnuté v čl. 17 ústavy, resp. čl. 5 dohovoru. Nie   je   teda   súčasťou   ochrany   poskytovanej   základnému   právu   na   prerokovanie   veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, resp. právu na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (napr. IV. ÚS 253/2012).

Námietka o porušení základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a rovnako tak práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru by prichádzala do úvahy, ak by sťažovateľ predostrel námietky o porušení týchto práv postupom príslušného orgánu verejnej moci, ktorý koná o jeho   trestnom   obvinení   vo   veci   samej.   Takúto   námietku,   ako   to   vyplýva   z obsahu sťažnosti, nevzniesol, a preto jeho sťažnosť v tejto časti ústavný súd odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

4. K namietanému porušeniu základného práva na osobnú slobodu zaručeného v čl. 17 ods. 2 ústavy a práva na urýchlené rozhodnutie o osobnej slobode zaručeného v čl.   5   ods.   4   dohovoru   postupom   okresného   súdu   v konaní   vedenom pod sp. zn. 5 T 213/2012   a postupom   krajského   súdu   v konaní   vedenom pod sp. zn. 7 Tos 49/2013

Sťažovateľ   sťažnosťou   podanou   ústavnému   súdu   namieta   aj   skutočnosť,   že všeobecné   súdy   v   konaní   o jeho   žiadosti   o prepustenie   z väzby   na   slobodu   podanej 22. mája 2013 nekonali urýchlene tak, ako mu to zaručuje ústava a dohovor.

Z konštantnej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že v ustanoveniach čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy a čl. 5 ods. 4 dohovoru týkajúcich sa práva na osobnú slobodu je obsiahnuté aj právo   podať návrh   na konanie,   v ktorom   by súd   neodkladne alebo urýchlene rozhodol o zákonnosti   väzby   a   nariadil   prepustenie,   ak   je   táto   nezákonná   (napr.   III.   ÚS   7/00, III. ÚS 4/2010). Jednotlivé lehoty z hľadiska požiadaviek neodkladnosti alebo urýchlenosti sa posudzujú podľa všetkých okolností prípadu, ale spravidla lehoty rátané na mesiace sú príliš dlhé a nevyhovujú požiadavke rýchlosti (obdobne pozri aj I. ÚS 18/03).

Podľa   judikatúry   Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva   väzba   má   mať   striktne obmedzené trvanie, a preto má byť zaručená možnosť jej kontroly v krátkych intervaloch. V texte čl. 5 ods. 4 dohovoru použitý anglický výraz „speedily“ a francúzsky výraz „bref délai“ (v slovenskom preklade „urýchlene“) jasne indikuje, čo musí byť v danom prípade hlavným predmetom záujmu. Aké časové obdobia budú akceptovateľné a aké nie, bude zrejme závisieť od konkrétnych okolností (Bezichieri z roku 1989, A-164, § 21, Neumeister z roku 1968, A-8, § 24 a Sanchez – Reisse z roku 1986, A-107, § 55).

Okresnému súdu bola žiadosť sťažovateľa o prepustenie z väzby na slobodu (spolu s návrhom na nahradenie väzby dohľadom probačného a mediačného úradníka) doručená 22.   mája   2013.   Prvostupňový   súd   o nej   rozhodol   uznesením   č.   k.   5   T   213/2012-1082 z 26. júna   2013,   ktoré   bolo   sťažovateľovi   doručené   4.   júla   2013   a jeho   obhajcovi 8. júla 2013.   O opravnom   prostriedku   proti   tomuto   rozhodnutiu   krajský   súd   rozhodol uznesením č. k. 7 Tos 49/2013-1116 z 23. júla 2013 doručeným obhajcovi 1. augusta 2013.

V súvislosti   s   konaním   o osobnej   slobode   sťažovateľa   na   prvom   stupni   lehota od podania žiadosti o prepustenie z väzby na slobodu (22. mája 2013) do rozhodnutia o nej okresným súdom (26. júna 2013) predstavuje 35 dní. Za ďalších 12 dní došlo k doručeniu tohto   rozhodnutia   obhajcovi   sťažovateľa.   K dĺžke   trvania   konania   na   prvom   stupni   sa vyjadril aj krajský súd vo svojom rozhodnutí č. k. 7 Tos 49/2013-1116 z 23. júla 2013, a to takto:„Neobstojí   ani   tvrdenie...,   že   súd   o podaných   sťažnostiach   nekonal   prednostne a urýchlene,   ako   mu   to   ukladá   právna   úprava,   resp.   ako   to   vyplýva   z rozhodnutí Európskeho súdu pre ľudské práva a Ústavného súdu SR v obdobných trestných veciach. Predsedníčka senátu súdu prvého stupňa dňa 30. 5. 2013 žiadosti obžalovaných odstúpila na   vyjadrenie   Krajskej   prokuratúre   v Košiciach   a v dobe   do   rozhodnutia   o žiadostiach navyše trestný spis sa nachádzal u znalcov z odboru zdravotníctva, odvetvia psychiatrie... za účelom posúdenia zdravotného stavu osoby poškodeného...“

Z judikatúry ústavného súdu, ako aj z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva vyplýva, že pri posudzovaní rýchlosti konania o osobnej slobode (o väzbe) je potrebné stále prihliadať   na   konkrétne   okolnosti   toho-ktorého   jednotlivého   prípadu.   Je   len   ťažko predstaviteľné   stanovenie   striktnej   paušálnej   lehoty,   v rámci   ktorej   sa   má   o väzbe rozhodnúť, pretože za určitých okolností by to mohlo byť v neprospech samotnej osoby, o osobnej slobode ktorej sa koná. Nemožno vylúčiť situácie, keď okolnosti trestnej veci neumožnia objektívne, zodpovedne a spravodlivo posúdiť potrebu zbaviť osobu slobody vo vopred učenej lehote.

Aj   v tomto   prípade   ústavný   súd   prihliadal   na   konkrétne   okolnosti,   ktoré rozhodovanie   o väzbe   sťažovateľa   sprevádzali.   Už   sám   druhostupňový   súd   čiastočne odpovedal sťažovateľovi na otázku plynulosti postupu okresného súdu. Ústavný súd nemá žiaden   dôvod   negovať závery   krajského   súdu   a s jeho   argumentáciou   sa   stotožňuje.   Pri napĺňaní účelu trestného konania (náležité zistenie trestného činu a spravodlivé potrestanie jeho   páchateľa)   nemožno   zazlievať   konajúcemu   všeobecnému   súdu,   ak   má   snahu   o čo najrýchlejšie rozhodnutie trestnej veci (v merite) pri čo najefektívnejšom postupe. Okresný súd   nariadil   znalecké   dokazovanie   20.   mája   2013,   keď   uznesením   pribral   do   konania súdnych znalcov z odboru zdravotníctva, odvetvia psychiatrie. Na 26. jún 2013 nariadil hlavné pojednávanie. Dňa 22. mája 2013 bola doručená žiadosť sťažovateľa o prepustenie z väzby na slobodu. K predloženiu znaleckého posudku došlo 21. júna 2013. Z uvedeného prehľadu je evidentné, že okresný súd sa usiloval o racionálne využitie časového priestoru, keď   v rámci   už   nariadeného   hlavného   pojednávania   mohol   súčasne   konať   o viacerých otázkach prebiehajúceho trestného konania (o osobnej slobode aj o merite) pri zachovaní ochrany základných práv a slobôd. Je otázne, či by v danom prípade snaha okresného súdu urýchliť konanie o osobnej slobode po podaní žiadosti o prepustenie z väzby na slobodu priniesla pozitívny výsledok, pretože požiadanie súdnych znalcov o vrátenie trestného spisu, jeho faktické vrátenie, nariadenie iného termínu, predvolanie a zabezpečenie prítomnosti dotknutých osôb predstavuje okolnosť, ktorá by nemusela priniesť želaný efekt z hľadiska urýchlenosti   rozhodnutia.   Okresným   súdom   zvolený   manažment   konania   dáva   zmysel zvlášť v situácii (a z rozhodnutí oboch všeobecných súdov to jednoznačne vyplýva), keď správanie   obžalovaných   a   ich   obhajcov   skutočne   neprispieva   k   rýchlemu   prerokovaniu trestnej veci.

Hoci   obdobie,   počas   ktorého   okresný   súd   rozhodoval   o žiadosti   sťažovateľa na prvom   stupni počtom   dní,   presahuje   jeden   mesiac,   ústavný   súd   s   prihliadnutím na uvedené okolnosti danej veci túto lehotu nevyhodnotil ako takú, dôsledkom ktorej by bolo sťažovateľom namietané porušenie čl. 17 ods. 2 ústavy a čl. 5 ods. 4 dohovoru.

Napokon aj Európsky súd pre ľudské práva vo svojej judikatúre akceptoval súladnosť rozhodovania   o   väzbe   aj v   prípadoch,   keď   toto   trvalo   dlhšiu   dobu,   samozrejme, s prihliadnutím na okolnosti daného konkrétneho prípadu, napr. Letellier c. Francúzsko, rozhodnutie z 26. júna 1991, Annuaire, č. 207 – konanie trvalo takmer jeden a pol roka; Navarra c. Francúzsko, rozhodnutie z 23. novembra 1993, Annuaire, č. 273-B – kasačné konanie trvalo sedem mesiacov.

Pokiaľ ide o dobu konania krajského súdu, táto zodpovedá lehote menej ako jeden mesiac,   preto   ju   ústavný   súd   hodnotí   ako   primeranú   a akceptovateľnú.   Vychádzajúc z jednoduchého   aritmetického   ponímania   zistenie   ústavného   súdu   signalizuje   dodržanie požiadavky   urýchleného   rozhodovania   v rámci   druhostupňového   konania   o sťažnosti uplatnenej proti prvostupňovému uzneseniu okresného súdu.

Vzhľadom   na   uvedené   ústavný   súd   sťažnosť   sťažovateľa   v   časti   týkajúcej   sa namietaného porušenia základného práva na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 2 ústavy a práva na slobodu a bezpečnosť podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru v súvislosti s požiadavkou na urýchlené   rozhodnutie   o   väzbe   postupom   okresného   súdu   v   konaní   vedenom pod sp. zn. 5   T   213/2012   a   postupom   krajského   súdu   v   konaní   vedenom pod sp. zn. 7 Tos 49/2013 kvalifikuje ako zjavne neopodstatnenú a z tohto dôvodu ju podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol.

Pretože   sťažnosť   sťažovateľa   bola   ako   celok   odmietnutá,   bolo   bez   právneho významu zaoberať sa jeho ďalšími požiadavkami, rozhodovanie o ktorých je podmienené vyslovením porušenia základného práva alebo slobody, k čomu v tomto prípade nedošlo.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 21. októbra 2014