znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 620/2015-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 8. decembra 2015predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, zastúpenej advokátom ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, ktorou namieta porušenie základného práva na súdnu ochranupodľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky rozsudkom Okresného súdu Vranovnad Topľou sp. zn. 7 C 57/2013 z 21. mája 2014 a rozsudkom Krajského súdu v Prešove. k. 15 Co 67/2014-72 z 28. januára 2015, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť obchodnej spoločnosti ⬛⬛⬛⬛, o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 27. apríla 2015doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len „sťažovateľka“ v citáciách aj „sťažovateľ“),ktorou namieta porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ÚstavySlovenskej republiky (ďalej len „ústava“) rozsudkom Okresného súdu Vranov nad Topľou(ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 7 C 57/2013 z 21. mája 2014 (ďalej aj „rozsudokokresného súdu“) a rozsudkom Krajského súdu v Prešove

. k. 15 Co 67/2014-72 z 28. januára 2015 (ďalej aj „rozsudok krajského súdu“).Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka v procesnom postavení žalobkyne bolaúčastníčkou konania vedeného okresným súdom pod sp. zn. 7 C 57/2013, ktoréhopredmetom bolo peňažné plnenie s príslušenstvom z titulu kúpnej zmluvy. Okresný súdoznačeným rozsudkom žalobu zamietol, pričom krajský súd rozsudkom

. k. 15 Co 67/2014-72 z 28. januára 2015 rozsudok súdu prvého stupňa ako vecnesprávny potvrdil, aj keď z iných dôvodov, aké vo svojom rozsudku uviedol okresný súd.

Sťažovateľka v sťažnosti odmieta právne závery krajského súdu o znevýhodňujúcompostavení spotrebiteľa v ich právnom vzťahu, v dôsledku ktorého krajský súd priznalspotrebiteľovi špecifickú súdnu ochranu. Prezentuje pritom názor, že dohodnutá výhradavlastníctva v kúpnej zmluve je platná a účinná, pričom dohodnutá možnosť spotrebiteľazaplatiť za tovar v splátkach„je znakom dobromyseľnosti a prejavom snahy umožniť spotrebiteľovi nadobudnúť tovar, ktorý mu jeho finančná situácia neumožňuje zaplatiť jednorázovo“. Poukazuje pritom na žiadosť spotrebiteľa využiť„možnosť zaplatiť kúpnu cenu nie jednorázovo, ale vo forme splátok“.

Sťažovateľka ďalej uvádza, že„rozhodnutie porušovateľa II odvolávajúce sa na ust. § 53 ods. 1, 4 a 5 OZ odráža nesprávne právne posúdenie skutkového stavu veci a svojvoľnú interpretáciu zákonnej úpravy bez opory v akomkoľvek zákone“, pretože z § 53 ods. 1Občianskeho zákonníka vyplýva, že„posudzovanie neprijateľnej podmienky sa nemôže týkať podstatných náležitostí zmluvy a to predmet plnenia a cena“. Poukazujena skutočnosť, že z obsahu kúpnej zmluvy„jednoznačne vyplýva možnosť výberu úhrady kúpnej ceny zo strany kupujúceho spotrebiteľa... a to jednorázovo alebo v splátkach. Dĺžka a výška jednotlivých splátok je v dispozičnej moci spotrebiteľa, ktorý svojim rozhodnutím stanoví uvedené podmienky. Na základe uvedeného teda máme zato, že dojednanie spôsobu úhrady kúpnej ceny je podmienkou individuálne dojednanou, preto sa ani z tohto dôvodu nemožno dovolávať jej neprijateľnosti. V súvislosti s úhradou kúpnej ceny súvisí aj doba dodania tovaru, ktorú mohol kupujúci spotrebiteľ ovplyvniť skorším zaplatením kúpnej ceny.“. Zároveň poukazuje na predchádzajúcu rozhodovaciu prax všeobecných súdov(rozsudok Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 3 Co 307/2010), z ktorej nevyplývaneprijateľnosťtýchtozmluvnýchpodmienokodôvodňujúcich vyhláseniezmluvyza neplatnú.

V ďalšej časti sťažnosti sťažovateľka argumentuje, že rozsudok okresného súdua rozsudok krajského súdu„nemajú oporu vo vykonanom dokazovaní a teda porušovatelia zo zisteného skutkového stavu dospeli k vágnemu právnemu záveru, čím merito veci bolo posúdené svojvoľne, na základe domnienok a predpokladov oboch porušovateľov, čo je v rozpore so zásadou kontradiktórnosti konania a zásadným porušením princípu právnej istoty...

... spotrebiteľ, ktorému porušovatelia poskytli nimi deklarovanú ochranu na úkor sťažovateľa, bol v súdnom konaní (rovnako ako pri plnení svojej právnej povinnosti) pasívny... svoje práva nebránil, k žalobnému návrhu či odvolaniu sťažovateľa sa nevyjadril, písomne ani ústne nerozporoval skutočnosti tvrdené sťažovateľom, ani len tvrdením porušovateľom neprejavil žiadne pochybnosti o konaní sťažovateľa a napriek tomu porušovatelia I a II poskytli pasívnemu spotrebiteľovi, ignorujúcemu tak záväzky zo zmluvy ako aj súdne konanie vedené proti nemu... súdnu ochranu bez akéhokoľvek dôkazu, tvrdenia, len na základe domnienok, predpokladov, údajných charakteristík priemerného spotrebiteľa s odkazom na jeho vek, údajné zmýšľanie, ničím nepodloženú majetkovú, psychickú a inú situáciu.“.

Na základe uvedených skutočností sťažovateľka žiada, aby ústavný súd vo veci vydaltakéto rozhodnutie:

„1. Základné právo spoločnosti ⬛⬛⬛⬛ zaručené v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky Rozsudkom Krajského súdu v Prešove sp. zn. 15 Co/67/2014-72 zo dňa 28. 01. 2015 a Rozsudkom Okresného súdu Vranov nad Topľou sp. zn. 7 C 57/2013 z 21. mája 2014 porušené bolo.

2. Rozsudok Krajského súdu v Prešove sp. zn. 15Co/67/2014-72 z 28. 01. 2015 a Rozsudok Okresného súdu Vranov nad Topľou sp. zn. 7 C 57/2013 z 21. mája 2014 zrušuje a vec vracia Okresnému súdu Vranov nad Topľou na ďalšie konanie.

3. Spoločnosti ⬛⬛⬛⬛ priznáva primerané finančné zadosťučinenie vo výške 608,- EUR a náhradu trov právneho zastúpenia v sume 355,73 €, ktoré sú sťažovatelia povinní uhradiť na účet jej právneho zástupcu... a to do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konaniapred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej radySlovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákono ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje,či nie sú dôvody na jeho odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnomprerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovaniektorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustnénávrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podanéoneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnomprerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98). V zmyslekonštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnúneopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom aleboslobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto právaalebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosťmedzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušeniektorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne(obdobne napr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 300/06).

Ústavný súd nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkochv rámci sústavy všeobecných súdov. Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavaťa posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonovviedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebolnáležite zistený skutkový stav, a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavuvšeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnostiúčinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvamio ľudských právach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, žemôže preskúmavať rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mupredchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva aleboslobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontrolyzo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené aleboarbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveňby mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandisI. ÚS 13/00, I. ÚS 17/01, III. ÚS 268/05).

2.1 K namietanému porušeniu označeného základného práva rozsudkom okresného súdu

Z čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práva slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecnýchsúdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje inýsúd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranuzákladným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôdnerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri uplatňovaní svojej právomoci riadizásadou, že všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť.Preto je právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je danáprávomoc všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07). Ak ústavný súd pri predbežnomprerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany základných práv alebo slobôd môžedomôcť využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným súdom,musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci na jej prerokovanie(m. m. IV. ÚS 115/07).

Sťažovateľka namieta porušenie svojich práv napadnutým rozsudkom okresnéhosúdu, ktorým bola jej žaloba zamietnutá. Proti napadnutému rozsudku okresného súdu bolasťažovateľka oprávnená podať odvolanie, o ktorom bol oprávnený a aj povinný rozhodnúťkrajský súd. V danom prípade sťažovateľka toto svoje právo aj využila. Preto právomockrajského súdu vylučuje právomoc ústavného súdu na konanie o sťažnosti proti rozsudkuokresného súdu. Vzhľadom na to ústavný súd túto časť sťažnosti odmietol podľa § 25 ods. 2zákona o ústavnom súde z dôvodu nedostatku svojej právomoci.

2.2 K namietanému porušeniu označeného základného práva rozsudkom krajského súdu

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupomsvojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonomna inom orgáne Slovenskej republiky.

Ústavný súd vo svojej konštantnej judikatúre opakovane uvádza, že obsahomzákladného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je umožniť každému reálnyprístup k súdu, pričom tomuto základnému právu zodpovedá povinnosť súdu o veci konaťa rozhodnúť (napr. II. ÚS 88/01, III. ÚS 362/04), ako aj zabezpečiť konkrétne procesnégarancie v súdnom konaní. K porušeniu tohto základného práva by mohlo dôjsťpredovšetkým vtedy, ak by bola komukoľvek odmietnutá možnosť domáhať sa svojho právana nezávislom a nestrannom súde, teda pokiaľ by súd odmietol konať a rozhodovaťo podanom návrhu fyzickej osoby alebo právnickej osoby (II. ÚS 216/06).

Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu (napr. IV. ÚS 77/02, IV. ÚS 299/04,II. ÚS 78/05) do obsahu základného práva na súdnu ochranu patrí aj právo každého na to,aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základv právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách, ktoréSlovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý predpisuje zákon.Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne súladný výkladaplikovanej právnej normy. Z toho vyplýva, že k reálnemu poskytnutiu súdnej ochranydôjde len vtedy, ak sa na zistený stav veci použije ústavne súladne interpretovaná platnáa účinná právna norma (IV. ÚS 77/02).

Integrálnou súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavyje aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasnea zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiaces predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu(IV. ÚS 115/03, III. ÚS 60/04). Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázkynastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Odôvodnenierozhodnutia všeobecného súdu (prvostupňového, ale aj odvolacieho), ktoré stručne a jasneobjasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektuje plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (III. ÚS 209/04).

Do práva na spravodlivý proces však nepatrí právo účastníka konania,aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotenímdôkazov, teda za porušenie tohto základného práva nemožno považovať neúspech(nevyhovenie návrhu) v konaní pred všeobecným súdom (napr. I. ÚS 8/96, III. ÚS 197/02,III. ÚS 284/08). Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia(po vykonaní dôkazov a ich vyhodnotení) skutkový stav a po použití relevantných právnychnoriem vo veci rozhodnú za predpokladu, že skutkové a právne závery nie sú svojvoľné,neudržateľné a že neboli prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysela podstatu práva na spravodlivý proces.

V nadväznosti na sťažovateľkinu argumentáciu sa ústavný súd oboznámil s obsahomnapadnutého rozsudku krajského súdu, z ktorého zistil, že krajský súd najskôr procesným„postupom podľa § 213 ods. 2 O. s. p. vyzval účastníkov konania, aby sa vyjadrili k možnému použitiu ustanovení § 53 ods. 1 a § 53 ods. 4 písm. h) Občianskeho zákonníka v súvislosti so zmluvnou podmienkou v Kúpnej zmluve“a následne po prerokovanípodaného odvolania v relevantnej časti odôvodnenia svojho rozsudku uviedol:

«Súd prvého stupňa vykonal vo veci dokazovanie zodpovedajúce úprave § 120 ods. 1 O. s. p. keď vykonal vo veci dôkazy označené žalobcom a aj vecne správne vo veci rozhodol, pokiaľ žalobu zamietol, aj keď odvolací súd k rovnakému záveru dospel z iných dôvodov. Pri právnom posúdení nároku súd prvého stupňa nepostupoval správne, pokiaľ neprihliadol na zákonné ustanovenie, ktoré sa vzťahuje na záväzkovoprávny vzťah medzi účastníkmi konania a je pre rozhodnutie vo veci právne významný.

Pre komplexné posúdenie skutku je potrebné zohľadniť charakter poskytovanej služby, úroveň odbornej starostlivosti požadovanej v oblasti, v ktorej pôsobí účastník konania, ako aj úroveň informovanosti, vedomostí a obozretnosti priemerného spotrebiteľa cieľovej skupiny, ktorej boli ponúkané služby adresované. V neposlednom rade je tiež potrebné prihliadnuť k spôsobu, akým účastník konania realizuje uzatváranie zmlúv so spotrebiteľmi, ako aj zohľadniť ďalšie okolnosti a špecifiká prípadu, a to vo vzájomnej súvislosti tak, aby bolo možné dospieť k jednoznačnému záveru, či konanie vykazovalo znaky nekalosti vo vzťahu k spotrebiteľovi.

Východiskom spotrebiteľskej ochrany je názor, podľa ktorého sa spotrebiteľ ocitá vo fakticky nerovnom postavení s profesionálnym dodávateľom a to s ohľadom na okolnosti, za ktorých dochádza ku kontraktácii, s ohľadom na väčšiu profesionálnu skúsenosť predávajúceho, lepšiu znalosť práva a lepšiu dostupnosť právnych služieb a nakoniec možnosť stanovovať zmluvné podmienky jednostranne cestou formulárových zmlúv. Pre takéto zmluvné vzťahy je charakteristické, že podnet na uzavretie zmluvy vychádza spravidla od dodávateľa, pričom spotrebiteľ nie je na zmluvné dojednania pripravený, pri kontraktácii je využívaný moment prekvapenia a neskúsenosti spotrebiteľa. Spoločným znakom spotrebiteľských zmlúv je teda snaha cestou práva vyrovnať túto faktickú nerovnosť, a to formou obmedzenia autonómie vôle. Túto ochranu spotrebiteľa podporuje aj doktrinálne pôsobenie komunitárneho práva.

Autonómia vôle, ktorá je elementárnou podmienkou fungovania materiálneho právneho štátu, nie je celkom absolútna, ale je limitovaná v rámci spotrebiteľských vzťahov princípom ochrany tej osoby, ktorá vykonala úkon s dôverou v určitý, druhou stranou prezentovaný stav. Celkové okolnosti uzatvorenia zmluvy, samotné zmluvné dojednania (obdržanie zmluvnej protihodnoty až po zaplatení poslednej splátky, okamih podania žaloby a výzvy na zaplatenie mohol po tak dlhej dobe vyvolávať pocit, že od zmluvy odstúpil, atď.), ale aj súdu z jeho činnosti známe obchodné praktiky žalobcu napovedajú tomu, že žalovaný konal v dôvere v prezentované informácie a bol v postavení, ktorému je hodné priznať ochranu.

Nároku žalobcu nemožno poskytnúť súdnu ochranu z dôvodu rozporu celého jeho konania s princípom dôvery, resp. princípom právnej istoty.

Odvolací súd poukazuje na to, že právne princípy ako interpretačné pravidlá umožňujú prekonať malaplikáciu a malinterpretáciu právnych predpisov, teda javy, akými sú napr. zneužívanie právnych noriem, ich obchádzanie či ich porušovanie. Princíp „vigilantibus iura scripta sunt“ v spotrebiteľských veciach v konkrétnych súvislostiach (teda v závislosti od konkrétnych okolností) ustupuje dôležitejšiemu princípu, ktorým je ochrana práv spotrebiteľa.

Z dôvodov prvostupňového rozsudku vyplýva, že tento vyhodnotil zmluvu uzavretú medzi účastníkmi dňa 22. 9. 2010 ako platný záväzkovoprávny vzťah - kúpnu zmluvu a nárok žalobcu na zaplatenie kúpnej ceny zamietol s poukazom na to, že správanie sa žalovaného, ktorý v situácii, že žalobca mu nedodal objednaný tovar tomuto nezaplatil kúpnu cenu kvalifikoval ako uplatnenie práva na odstúpenie od zmluvy a v náväznosti na to uzavrel, že pokiaľ žalovaný od zmluvy odstúpil, zanikli jej aj všetky záväzky voči žalobcovi a teda aj záväzok zaplatiť kúpnu cenu, ktorá je predmetom konania. Odvolací súd nepovažuje takéto právne závery súdu prvého stupňa za správne. Dospel totiž k záveru, že na právny vzťah medzi účastníkmi konania sa vzťahuje aj ust. § 53 Občianskeho zákonníka.

Podľa ust. § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa (ďalej len „neprijateľná podmienka“). Podľa § 53 ods. 4 písm. h) OZ za neprijateľné podmienky uvedené v spotrebiteľskej zmluve sa považujú najmä ustanovenia, ktoré prikazujú spotrebiteľovi, aby plnil všetky záväzky aj vtedy, ak dodávateľ neplnil záväzky, ktoré vznikli.

Pri extenzívnom výklade týchto ustanovení dospel odvolací súd k záveru, že za neprijateľnú zmluvnú podmienku je treba považovať aj podmienku, ktorá prikazuje spotrebiteľovi aby plnil svoje záväzky po dobu pre neho nie zanedbateľnú a v nie zanedbateľnej výške bez toho, aby došlo k plneniu aj zo strany dodávateľa, teda aby počas tejto doby mohol spotrebiteľ tovar užívať. O takúto situáciu sa jedná aj v prípade zmluvy uzavretej medzi účastníkmi, keďže podľa jej obsahu sa žalovaný zaviazal uhradiť kúpnu cenu formou prvej splátky vo výške 108 eur a zostávajúcu časť kúpnej ceny v sume 500 eur uhradiť v 5-ich mesačných splátkach po 100 eur. Dátum prvej splátky bol dohodnutý na 15. 10. 2010 a dátum poslednej splátky na 15. 3. 2011, pričom v zmluve bol dohodnutý termín dodania tovaru maximálne 28 dní od pripísania poslednej splátky na účet predávajúceho.

Takto dohodnutú zmluvnú podmienku ohľadne úhrady kúpnej ceny považuje odvolací súd za neprijateľnú a teda aj neplatnú, keďže zakladá značný nepomer medzi právami a povinnosťami žalovaného ako spotrebiteľa a žalobcu ako dodávateľa. Z toho odvolací súd vyvodil, že nárok žalobcu na zaplatenie kúpnej ceny je nedôvodný.

Na margo námietok odvolateľa a poukazu na to, že dojednanie o kúpnej cene nemôže byť neprijateľnou zmluvnou podmienkou odvolací súd poznamenáva, že pri posudzovaní konania dodávateľa vychádzal komplexne z konkrétnych skutočností, ktoré sú obsahom spisu, celkových okolností uzatvorenia zmluvy, samotných zmluvných dojednaní (obdržanie zmluvnej protihodnoty až po zaplatení poslednej splátky, okamih podania žaloby a výzvy na zaplatenie u spotrebiteľa po tak dlhej dobe), známych obchodných praktík žalobcu napovedajúcim tomu, že žalovaný konal v dôvere v prezentované informácie a bol v postavení, ktorému je hodné priznať ochranu.

V pozitívnom práve sa ochrana spotrebiteľa premieta do podoby vyššej informačnej povinnosti dodávateľa, do práva spotrebiteľa odstúpiť od zmluvy, do zákazu niektorých dojednaní v spotrebiteľských zmluvách, či do podoby príkazu v pochybnostiach o význame spotrebiteľských zmlúv vykladať ich pre spotrebiteľa najpriaznivejšie. Princíp autonómie vôle a princíp rovnosti je doplnený a korigovaný princípom ekvity a spravodlivosti, preto spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať dojednanie, ktoré v rozpore s požiadavkou dobrej viery znamenajú na ujmu spotrebiteľa značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach strán. Uvedený pojem dobrej viery, resp. zásady poctivosti je potrebné vykladať v objektívnom slova zmysle, teda blíži sa poňatiu dobrých mravov, prípadne poctivého obchodného styku. Výklad takejto interpretácie pojmu dobrej viery ako princípu ekvity podporuje aj článok 3 ods. 1 Smernice Rady č. 93/13/EHS.

Vychádzajúc z vyššie uvedených argumentov odvolací súd nepovažoval odvolanie žalobcu za dôvodné, preto potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa v odvolaním napadnutých výrokoch ako vecne správny postupom podľa § 219 ods. 1 O. s. p.»

Po oboznámení sa s obsahom sťažnosťou napadnutého rozsudku ústavný súd dospelk záveru, že krajský súd potvrdením rozsudku okresného súdu sťažovateľom označenézákladné právo na súdnu ochranu neporušil, pretože vychádzal z ústavne zlučiteľnejinterpretácie na prípad dopadajúcich relevantných právnych noriem. Dodržal pritomzákonom predpokladaný postup, keď pred vydaním rozhodnutia vyzval účastníkov konaniak možnému použitiu § 53 ods. 1 a 4 písm. h) Občianskeho zákonníka. Zároveň vo svojomrozsudku poskytol primeranú odpoveď na sťažovateľkine námietky proti použitiuuvedených ustanovení Občianskeho zákonníka, ktoré obsahujú všeobecnú právnu úpravuprávnych vzťahov spotrebiteľského charakteru.

Ústavný súd konštatuje, že argumentácia krajského súdu zodpovedá príslušnýmustanoveniam Občianskeho zákonníka. Krajský súd potvrdzujúc napadnutý rozsudok súduprvého stupňa poukázal na osobitosti kúpnej zmluvy uzatvorenej medzi sťažovateľkoua spotrebiteľom, pričom zrozumiteľne odôvodnil svoj právny názor v súvislosti so záveromo neplatnosti kúpnej zmluvy. Ústavný súd rešpektuje, že je primárnou úlohou všeobecnéhosúdu vykladať zákony a ďalšie právne predpisy, pričom právny názor krajského súdua jeho závery možno v posudzovanej veci považovať za zrozumiteľné a vyvážené, a pretoz ústavného hľadiska za akceptovateľné a udržateľné. Nemožno pritom dospieť k záveru,že krajský súd sa v danom prípade dopustil svojvoľnej interpretácie zákonnej právnejúpravy a že by účinky tejto interpretácie boli nezlučiteľné s obsahom základného právana súdnu ochranu. Ústavný súd v tejto súvislosti pripomína, že jeho úlohou nie je pôsobiťako tzv. štvrtá inštancia súdnictva a poskytovať ochranu pred skutkovými a/alebo právnymiomylmi všeobecných súdov. Výklad a aplikácia zákonov (v danom prípade Občianskehozákonníka) patrí do právomoci všeobecných súdov, a pokiaľ tento výklad nie je arbitrárnya je náležite zdôvodnený, ústavný súd nemá príčinu do neho zasahovať.

Ani sťažovateľkine námietky o popretí zmluvného dojednania o výhrade vlastníctvarozsudkom krajského súdu a o dobrovoľnosti uzavretej kúpnej zmluvy spotrebiteľomneodôvodňujú zásah ústavného súdu do výsledku napadnutého konania. Právne normyobsiahnuté v občianskom zákonníku je totiž potrebné aplikovať a vykladať vo vzájomnýchsúvislostiach. V týchto súvislostiach bolo posúdenie predmetnej kúpnej zmluvy podľavšeobecných ustanovení o spotrebiteľskej zmluve najrelevantnejšie, pričom na záverkrajského súdu o neplatnosti kúpnej zmluvy už v zmluve upravená výhrada vlastníctvasťažovateľky k predmetu plnenia nemá podstatný vplyv. Dôvody uvedené v rozsudkukrajského súdu tak nesignalizujú zjavný omyl krajského súdu pri výklade a aplikáciirelevantnej právnej úpravy.

K námietke o existencii aj inej rozhodovacej praxe všeobecných súdov k obdobnýmzmluvám ústavný súd uvádza, že ani rozdielnosť judikatúry všeobecných súdov ešteneznamená, že krajský súd v sťažovateľkinej veci rozhodol arbitrárnym, a teda ústavneneakceptovateľným spôsobom. Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva [napr.z rozsudku Beian v. Rumunsko (č. 1) zo 6. decembra 2007] vyplýva, že rozdielna judikatúrav skutkovo rovnakých, prípadne podobných veciach je prirodzenou súčasťou vnútroštátnehosúdneho systému (v zásade každého súdneho systému, ktorý nie je založenýna precedensoch ako prameňoch práva). K rozdielnej judikatúre dokonca prirodzenedochádza aj na úrovni najvyššej súdnej inštancie. Z hľadiska princípu právnej istotyje ale dôležité, aby najvyššia súdna inštancia pôsobila ako regulátor konfliktov judikatúrya aby uplatňovala mechanizmus, ktorý zjednotí rozdielne právne názory súdov v skutkovorovnakých alebo podobných veciach. Tento mechanizmus spočíva v inštitúte zverejňovaniasúdnych rozhodnutí zásadného významu najvyšším súdom a v inštitúte prijímania stanovískk zjednocovaniu výkladu zákonov a iných všeobecne záväzných právnych predpisovplénom najvyššieho súdu alebo príslušným kolégiom najvyššieho súdu (podobneIII. ÚS 348/2011). Preto, ak všeobecné súdy zaujímajú vo vzťahu k určitej otázke rôzneprávne názory, nemožno v takomto postupe automaticky vidieť porušenie čl. 46 ods. 1ústavy, keďže zaujatie stanovísk k výkladu zákonov a iných než ústavných predpisovje vo výlučnej kompetencii najvyššieho súdu (III. ÚS 376/09). Judikatúra totiž nemôže byťbez vývoja a nie je vylúčené, aby (a to aj pri nezmenenej právnej úprave) bola nielendoplňovaná o nové interpretačné závery, ale aj menená za splnenia povinnosti pristupovaťk zmene judikatúry nielen opatrne a zdržanlivo (t. j. výlučne v nevyhnutných prípadochopodstatňujúcich prekročenie princípu predvídateľnosti), ale tiež s dôkladným odôvodneníma presvedčivým vysvetlením takéhoto postupu (mutatis mutandis IV. ÚS 226/2012).

Na základe uvedeného ústavný súd poukazujúc na svoj ustálený právny názor,podľa ktorého základné právo podľa čl. 46 ods. 1 ústavy neznamená právo na úspechv konaní pred všeobecným (občianskoprávnym) súdom (III. ÚS 3/97, II. ÚS 141/04), dospelpri predbežnom prerokovaní sťažnosti k záveru, že medzi rozsudkom krajského súdua obsahom označeného základného práva neexistuje taká príčinná súvislosť, ktorá bypo prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie mohla viesť k vysloveniu porušenia tohtopráva. Ústavný súd preto sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákonao ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 8. decembra 2015