znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 620/2014-8

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 15. októbra 2014 predbežne   prerokoval   sťažnosti   obchodnej   spoločnosti   POHOTOVOSŤ,   s.   r.   o., Pribinova 25,   Bratislava,   zastúpenej   obchodnou   spoločnosťou   Fridrich   Paľko,   s.   r.   o., Grösslingová 4, Bratislava, v mene ktorej koná konateľ a advokát doc. JUDr. Branislav Fridrich,   PhD.,   vo   veci   namietaného porušenia   jej   základného   práva   na   súdnu   ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   postupom a uzneseniami Krajského   súdu v Žiline   sp. zn.   5   Co/531/2013   z 26.   novembra   2013 (Rvp 878/2014) a sp. zn. 8 Co/319/2013 z 28. októbra 2013 (Rvp 883/2014) a takto

r o z h o d o l :

1.   Sťažnosti   obchodnej   spoločnosti   POHOTOVOSŤ,   s.   r.   o.,   vedené   pod   sp.   zn. Rvp 878/2014 a sp. zn. Rvp 883/2014   s p á j a   na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn. III. ÚS 620/2014.

2. Sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o.,   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnené.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   boli 22. januára 2014   doručené   sťažnosti   obchodnej   spoločnosti   POHOTOVOSŤ,   s.   r.   o., Pribinova 25,   Bratislava   (ďalej   len   „sťažovateľka“),   vo   veci   namietaného   porušenia   jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   označenými   uzneseniami Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“ a „napadnuté uznesenia“).

Zo sťažností vyplýva, že sťažovateľka doručila Okresnému súdu Liptovský Mikuláš a Okresnému súdu Ružomberok (ďalej len „okresné súdy“) žaloby o náhradu majetkovej škody   a   nemajetkovej   ujmy   (ďalej   len   „žaloby   o náhradu   škody“),   ktorými   sa   proti Slovenskej   republike,   zastúpenej   Ministerstvom spravodlivosti   Slovenskej   republiky, domáha   svojich   nárokov   podľa   zákona č. 514/2003 Z. z.   o   zodpovednosti   za   škodu spôsobenú   pri   výkone   verejnej   moci   a o zmene niektorých   zákonov   v   znení   neskorších predpisov.   Po   tom,   ako   okresné   súdy   vo   veci   meritórne   rozhodli,   podala   sťažovateľka odvolania   proti   nimi   vydaným   rozsudkom,   na   základe   čoho   jej   bola   v sťažnostiach špecifikovanými uzneseniami (ďalej len „uznesenia okresných súdov“) uložená povinnosť „zaplatiť súdny poplatok za podané odvolanie proti rozsudku súdu prvého stupňa...   vo výške 20 €“ podľa položky 7a Sadzobníka súdnych poplatkov tvoriaceho prílohu zákona Slovenskej   národnej   rady   č. 71/1992   Zb.   o súdnych   poplatkoch   a   poplatku   za   výpis z registra trestov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o súdnych poplatkoch“). S uložením poplatkovej povinnosti sťažovateľka nesúhlasila a proti uzneseniam okresných súdov   podala   odvolania,   v ktorých   poukázala   na   to,   že   právna   úprava   účinná   v čase podania   žalôb   takúto   povinnosť   neobsahovala,   ako   aj   na rozsudok   Najvyššieho   súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 4 Cdo/39/2007 z 29. marca 2007, z ktorého vyplýva,   že   za   súdne   konania,   ktoré   nie   sú   uvedené   v Sadzobníku   súdnych poplatkov, sa súdne poplatky nevyberajú, pričom analogické určenie ich výšky neprichádza do úvahy. Krajský súd napadnutými uzneseniami potvrdil uznesenia okresných súdov ako vecne správne.

Sťažovateľka   v sťažnostiach   opätovne   tvrdí,   že   poplatková   povinnosť   jej   bola uložená   v rozpore   so   zákonom   o súdnych   poplatkoch   a „takéto   konanie   zo   strany   súdu predstavuje zásah do základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd“. Napadnuté uznesenia sú podľa jej názoru „rozhodnutím absolútne prekvapivým“, pretože „krajský súd judikoval justičnú pohľadávku, ktorá nevznikla na základe zákona“.

V nadväznosti na uvedené sťažovateľka žiada, aby ústavný súd vydal nález, v ktorom vysloví porušenie jej základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom a napadnutými uzneseniami krajského súdu, zruší uvedené uznesenia, veci vráti krajskému súdu na ďalšie konanie a prizná jej primerané finančné zadosťučinenie, ako aj úhradu trov konania.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

1. K spoločnému prerokovaniu vecí

Podľa § 31a zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci to   nevylučuje,   použijú   sa   na   konanie   pred   ústavným   súdom   primerane   ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku.

Podľa   §   112   ods.   1   OSP   môže   súd   v   záujme   hospodárnosti   konania   spojiť na spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých istých účastníkov.

Zákon o ústavnom súde nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí, avšak v súlade s citovaným § 31a zákona o ústavnom súde možno v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ústavy použiť na prípadné spojenie vecí primerane § 112 ods. 1 OSP.

S prihliadnutím   na   obsah   sťažností   vedených   ústavným   súdom   pod   sp.   zn. Rvp 878/2014   a sp.   zn.   Rvp   883/2014   a z tohto   obsahu   vyplývajúcu   právnu   a skutkovú súvislosť   uvedených   sťažností   a taktiež   prihliadajúc   na   totožnosť   v osobe   sťažovateľky a krajského   súdu   rozhodol   ústavný   súd   uplatniac citované   právne normy   tak, ako to je uvedené v bode 1 výroku tohto uznesenia.

2.   K   namietanému   porušeniu   základného   práva   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutými uzneseniami krajského súdu

Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať,   či   v   konaní   pred   všeobecnými   súdmi   bol   alebo   nebol   náležite   zistený skutkový stav, aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil, a ani mu neprislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a   aplikácie   s   ústavou,   prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v   konaní,   ktoré   mu   predchádzalo,   alebo   samotným   rozhodnutím   došlo   k   porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 13/00, I. ÚS 17/01, III. ÚS 268/05).

Právomoc   ústavného   súdu   nenahrádza   postupy   a rozhodnutia   všeobecných   súdov a nepoužíva sa na skúmanie namietanej vecnej nesprávnosti, pretože ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo vzťahu k všeobecným súdom. Kritériom rozhodovania ústavného súdu musí byť najmä intenzita, akou malo byť zasiahnuté do základných práv alebo slobôd, a v spojitosti s tým zistenie, že v okolnostiach daného prípadu ide o zásah, ktorý zjavne viedol k porušeniu týchto základných práv alebo slobôd (m. m. IV. ÚS 238/07).

Predmetom   sťažnosti   je   námietka   porušenia   označených   práv   sťažovateľky napadnutými uzneseniami odôvodnená tým, že „krajský súd judikoval justičnú pohľadávku, ktorá nevznikla na základe zákona“.

Preskúmaním   napadnutých   uznesení   ústavný   súd   zistil,   že   okresné   súdy   uložili sťažovateľke   poplatkovú   povinnosť   podľa   položky   7a   Sadzobníka   súdnych   poplatkov v spojení   s ďalšími   v jednotlivých   rozhodnutiach   konkrétne   citovanými   ustanoveniami zákona o súdnych poplatkoch. Krajský súd v napadnutých uzneseniach primerane reagoval na námietky sťažovateľky uvedené v jej odvolaniach proti uzneseniam okresných súdov, ale keďže sa nestotožnil s ňou podaným výkladom relevantných právnych predpisov, tieto ako vecne správne potvrdil. Ústavný súd konštatuje, že odôvodnenie napadnutých uznesení je vzhľadom na obsah sťažovateľkou namietaného porušenia označených práv zrozumiteľné a ústavne akceptovateľné. Uvedené zistenia v spojení s tým, že v danom prípade nemožno hovoriť o takom zásahu krajského súdu, ktorý by dosahoval ústavne relevantnú intenzitu porušenia označených práv sťažovateľky, preto viedli ústavný súd k záveru o odmietnutí sťažností z dôvodu ich zjavnej neopodstatnenosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 15. októbra 2014