SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
III. ÚS 62/2015-50
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 2. júna 2015v senáte zloženom z predsedu senátu Rudolfa Tkáčika, sudkyne Jany Baricovej a sudcuĽubomíra Dobríka prerokoval sťažnosť ⬛⬛⬛⬛,
zastúpeného obchodnouspoločnosťou Kubicová, Benkóczki, Baláž – advokáti, s. r. o., Záhradnícka 68, Bratislava,v mene ktorej koná advokát JUDr. Juraj Baláž, ktorou namieta porušenie základného právana zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 38 ods. 1 Listinyzákladných práv a slobôd a základného práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššiehosúdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 TdoV 15/2013 z 25. júna 2014 a takto
r o z h o d o l :
1. Základné právo ⬛⬛⬛⬛ na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1Ústavy Slovenskej republiky a čl. 38 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a základnéprávo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudskýchpráv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republikysp. zn. 1 TdoV 15/2013 z 25. júna 2014 p o r u š e n é b o l i.
2. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 TdoV 15/2013z 25. júna 2014 z r u š u j e a vec v r a c i a na ďalšie konanie.
3. Najvyšší súd Slovenskej republiky j e p o v i n n ý uhradiť
trovy konania v sume 340,89 € (slovom tristoštyridsať eur a osemdesiatdeväťcentov) na účet obchodnej spoločnosti Kubicová, Benkóczki, Baláž – advokáti, s. r. o.,Záhradnícka 68, Bratislava, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.
4. Vo zvyšnej časti sťažnosti ⬛⬛⬛⬛ n e v y h o v u j e.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesenímč. k. III. ÚS 62/2015-13 zo 17. februára 2015 prijal na ďalšie konanie sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného obchodnou spoločnosťou Kubicová,Benkóczki, Baláž – advokáti, s. r. o., v časti, ktorou namieta porušenie základného právana zákonného sudcu zaručeného čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len„ústava“) a čl. 38 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a právana spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práva základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskejrepubliky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 1 TdoV 15/2013 z 25. júna 2014 (ďalej aj„uznesenie o dovolaní“) a vo zvyšnej časti túto sťažnosť spolu s ďalšou sťažnosťou podanousťažovateľom a ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len „spoluobžalovaný“) odmietol.
Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ bol rozsudkom Špecializovaného trestného súdu(ďalej len „špecializovaný súd“) uznaný za vinného z obzvlášť závažného zločinu úkladnejvraždy podľa § 144 ods. 1 zákona č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení neskoršíchpredpisov (ďalej len „Trestný zákon“) formou účastníctva podľa § 21 ods. 1 písm. c)Trestného zákona, za čo bol odsúdený na trest odňatia slobody vo výmere 22 rokova na jeho výkon zaradený do ústavu na výkon trestu s maximálnym stupňom stráženia.Označeným rozsudkom mu bol zároveň uložený ochranný dohľad na dobu 3 rokov.
Proti rozsudku špecializovaného súdu sp. zn. PK-2 T/12/2012 z 25. septembra 2012(ďalej len „rozsudok špecializovaného súdu“) podali sťažovateľ, jeho spoluobžalovaný akoaj prokurátor Úradu špeciálnej prokuratúry Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky(ďalej len „prokurátor špeciálnej prokuratúry“) odvolania, ktoré najvyšší súd uznesenímsp. zn. 1 To 10/2012 z 3. apríla 2013 zamietol. Dovolanie proti označenému uzneseniupodané sťažovateľom a jeho spoluobžalovaným najvyšší súd ako súd dovolací uznesenímsp. zn. 1 TdoV 15/2013 z 25. júna 2014 podľa § 389 písm. c) Trestného poriadku taktiežzamietol.
K tej časti sťažnosti, ktorá bola prijatá na ďalšie konanie, sťažovateľ uvádza, že v jehoveci mal ako jeden zo zákonných sudcov rozhodovať aj predseda senátu JUDr. MilanLipovský, pretože nikdy nebol daný dôvod jeho vylúčenia podľa § 31 ods. 3 Trestnéhoporiadku. Dôvodom jeho vylúčenia „by bola len skutočnosť, ak by sa JUDr. Lipovský v prejednávanej veci zúčastnil na rozhodovaní ako sudca alebo prísediaci súdu iného stupňa vo veci samej (teda pri rozhodovaní o vine a treste sťažovateľa)“. V danej veci všakna základe označeného ustanovenia mali byť podľa sťažovateľa v 1. rade vylúčení lensudcovia najvyššieho súdu rozhodujúci o jeho odvolaní v konaní vedenom pod sp. zn.1 To 10/2012 (t. j. JUDr. Pavol Toman, JUDr. Pavol Farkaš a JUDr. Gabriela Šimonová).Sťažovateľ tvrdí, že ak by sa mal aplikovať a pripustiť postup, ktorý touto sťažnosťounamieta, potom by sa na rozhodovaní nemohol zúčastniť ani sudca JUDr. ViliamDohňanský, pretože aj on v danej veci rozhodoval 2. mája 2012 v konaní o dovolaní protisťažovateľom napadnutom uznesení. Nadväzne na to sťažovateľ spochybňuje aj celýprocesný postup najvyššieho súdu v danej veci, teda že 23. júna 2014 sa sudca JUDr. MilanLipovský „po 5 mesiacoch svojho pôsobenia ako predseda senátu, navyše po už vykonaných úpravách a úkonoch v spise, vylúči z rozhodovania o dovolaní a menuje nového predsedu senátu, ktorým je JUDr. Michalík.
Dňa 24.06.2014 JUDr. Michalík už ako nový predseda senátu v danej veci určil 5 - členný senát v zložení: JUDr. Michalík, JUDr. Hudák, JUDr. Dohňanský, JUDr. Szabo a JUDr. Hatala. Zároveň tým istým opatrením určil predseda senátu termín neverejného zasadnutia na 25.06.2014 a uložil kancelárii, aby každému členovi senátu doručila rozhodnutia oboch súdov a dovolanie. Celý spis (viac ako 3000 strán) mal byť na štúdium u predsedu senátu.“.
V dôsledku uvedeného sťažovateľ namieta, že takýto spôsob a postup rozhodovania,pri ktorom je naštudovaných 3000 strán spisu za 1, resp. 2 dni, najmä „ak sú súčasťou dovolacích námietok početné procesné pochybenia súdov nižšieho stupňa, ktoré je potrebné overiť nielen preštudovaním mnohostranných zápisníc, ale aj prepočutím nahrávok z hlavných pojednávaní, nakoľko prepisy nezodpovedajú zvukovým záznamom“, ale senát konajúceho súdu rozhodne „už po 1 dni od svojho kreovania, keď predmetná vec napadla na dovolací súd 11 mesiacov predtým“, je potrebné vyhodnotiť ako zasahujúci do práva na zákonného sudcu zaručeného čl. 48 ods. 1 ústavy, čl. 38 ods. 1 listiny a čl. 6 ods. 1 dohovoru.
S prihliadnutím na uvedené sťažovateľ v prijatej časti sťažnosti navrhuje vysloviťporušenie základného práva na zákonného sudcu zaručeného čl. 48 ods. 1 ústavy a čl. 38 ods. 1 listiny, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 1 TdoV 15/2013 z 25. júna 2014 zrušiť, vec mu vrátiť na ďalšie konanie, sťažovateľovi priznať finančné zadosťučinenie v sume 50 000 € a na účet jeho právneho zástupcu uhradiť aj trovy konania v sume 340,89 €.
II.
K prijatej časti sťažnosti sa prípisom č. k. KP 3/2015-19 z 22. marca 2015 vyjadril ajnajvyšší súd, ktorý v podstate odkázal na predchádzajúce vyjadrenie k sťažnostiz 24. októbra 2014. Z tohto vyjadrenia vyplýva, že najvyšší súd vyhodnotil sťažnosť akovecne neopodstatnenú, keďže uznesením o dovolaní nedošlo k porušeniu sťažovateľomoznačených práv alebo slobôd zaručených ústavou, listinou alebo dohovorom. K námietkenezákonného zloženia dovolacieho senátu najvyšší súd uviedol, že dovolanie bolo pridelenéelektronickou podateľňou „do senátu 1 Tdo V pod sp. zn. 1 Tdo V 15/2013. Zákonnými sudcami v tejto veci sú všetci sudcovia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ktorí sú zaradení podľa rozvrhu práce na konanie a rozhodovanie vo veciach zapísaných do registra 1 Tdo V.
Riadiaci predseda senátu prideľuje veci, ktoré boli pridelené do senátu na ich vybavenie jednotlivým členom, pričom dbá na rovnomerné zaťaženie jednotlivých členov. Ak má v senáte viac sudcov funkciu predsedu senátu, riadiacim predsedom senátu je predseda senátu uvedený v osobitnej časti rozvrhu práce na prvom mieste. Každý predseda senátu má právo predsedať senátu vo veci, ktorá mu bola pridelená ako spravodajcovi. V záujme plynulého vybavovania vecí môže riadiaci predseda senátu vo veciach pridelených senátu zmeniť v jeho rámci ich pridelenie jednotlivým sudcom (Rozvrh práce NS SR čl. II., ods. 12).
Riadiacim predsedom bol JUDr. Harald Stiffel do 23. januára 2014 a po jeho odchode do dôchodku vzhľadom na zmenu v obsadení súdu sudcami v zmysle bodu 4 písm. c) Opatrenia č. 1, ktorým sa mení a dopĺňa Rozvrh práce Najvyššieho súdu Slovenskej republiky na rok 2014, sa stal riadiacim predsedom senátu JUDr. Milan Lipovský. Tento riadiaci predseda senátu pridelil vec sťažovateľa ⬛⬛⬛⬛ na referovanie a predsedanie JUDr. Štefanovi Michálikovi.
JUDr. Milan Lipovský bol riadiacim predsedom senátu 1 Tdo V a nebol formálne určený ako predsedajúci senátu v tejto konkrétnej trestnej veci. Ako riadiaci predseda senátu mal právo v zmysle rozvrhu práce prideliť vec ako predsedovi senátu/sudcovi spravodajcovi inému konkrétnemu sudcovi, a to bez ohľadu na poradie podľa zoznamu v rozvrhu práce. Pokiaľ je tento sudca v rozvrhu práce uvedený aj ako predseda senátu, má právo vzhľadom na rovnomerné zaťaženie jednotlivých členov, určiť ho aj ako predsedu senátu v danej veci.
Riadiaci predseda senátu v spolupráci s predsedom, ktorý predsedal v tejto konkrétnej veci, predbežne určili zo zoznamu určeného rozvrhom práce konkrétny senát a náhradníkov, ktorí sa s trestnou vecou dôkladne oboznámili. Formálne boli členovia senátu určení až opatrením predsedu senátu krátko pred neverejným zasadnutím.
Ďalšie námietky sťažovateľa v ústavnej sťažnosti sú len prenosom z jeho predchádzajúceho dovolania, s ktorými sa v plnom rozsahu dovolací súd a rovnako tak odvolací súd v napadnutých rozhodnutiach vysporiadali, a preto je potrebné poukázať na odôvodnenie vyhotovení týchto rozhodnutí.
Vychádzajúc z vyššie uvedeného možno konštatovať, že zo strany senátu konajúceho o mimoriadnom opravnom prostriedku sťažovateľa nedošlo k porušeniu jeho práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1, ods. 2, čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 36 ods. 1 a § 38 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a práv a plne bol rešpektovaný článok 6 ods. 1, ods. 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, preto najvyšší súd považuje predmetnú sťažnosť za vecne neopodstatnenú.“.
Ústavný súd podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde v danej veci upustilod ústneho pojednávania, pretože po oboznámení sa s obsahom sťažnosti, vyjadrenianajvyššieho súdu č. k. KP 3/2014-38 z 24. októbra 2014, ako aj napadnutého uzneseniao dovolaní a spisu vedeného špecializovaným súdom pod sp. zn. PK-2 T/12/2012, ako ajzberného spisu najvyššieho súdu vedeného pod sp. zn. TdoV 15/2013 dospel k názoru, žeod tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci a účastníci konanias takýmto postupom súhlasili (sťažovateľ podaním z 11. mája 2015 a najvyšší súd podanímz 22. marca 2015).
III.
Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým orgánom ochrany ústavnosti.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje ústavný súd o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názoryvšeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo vecisamej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležitezistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súdvyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejtointerpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právacha základných slobodách (mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00,I. ÚS 17/01). Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať takérozhodnutie všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotnýmrozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne záveryvšeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, akby vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne a zároveň by maliza následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 37/95,II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/01).
K úlohám právneho štátu patrí vytvorenie právnych a faktických garanciíuplatňovania a ochrany základných práv a slobôd občanov. Ak je na uplatnenie aleboochranu základného práva alebo slobody potrebné uskutočniť konanie pred orgánomverejnej moci, úloha štátu spočíva v zabezpečení právnej úpravy takýchto konanídostupných bez akejkoľvek diskriminácie každému z nositeľov základných práv a slobôd.Koncepcia týchto konaní musí zabezpečovať reálny výkon a ochranu základného právaalebo slobody, a preto ich imanentnou súčasťou sú procesné záruky takéhoto uplatňovaniaa ochrany základných práv a slobôd. Existencia takýchto konaní však nevyčerpáva ústavnépožiadavky späté s uplatňovaním základných práv a slobôd. Ústavnosť týchto konanípredpokladá aj to, že orgán verejnej moci, pred ktorým sa takéto konania uskutočňujú, konázásadne nestranne, nezávisle a s využitím všetkých zákonom vytvorených prostriedkovna dosiahnutie účelu takýchto procesných postupov. Ústavný súd v tomto smere osobitnepripomína objektivitu takéhoto postupu orgánu verejnej moci. Len objektívnym postupomsa v rozhodovacom procese vylučuje svojvôľa, ako aj ničím nepodložená možnosť úvahyorgánu verejnej moci bez akýchkoľvek objektívnych limitov, ktoré sú vymedzenézákonnými spôsobmi zisťovania skutkového základu, prijať rozhodnutie (II. ÚS 143/02,III. ÚS 60/04, obdobne aj II. ÚS 9/00, III. ÚS 300/06, III. ÚS 199/08).
Podľa čl. 48 ods. 1 ústavy nikoho nemožno odňať jeho zákonnému sudcovi.Príslušnosť súdu ustanoví zákon.
Rovnako aj podľa čl. 38 ods. 1 listiny nemožno nikoho odňať jeho zákonnémusudcovi. Príslušnosť súdu aj sudcu ustanoví zákon.
Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bolaspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdomzriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
Zásada zákonného sudcu predstavuje v právnom štáte jednu zo základných garanciínezávislého a nestranného rozhodovania súdu a sudcu. Táto zásada je ústavnou zárukou prekaždého účastníka konania, že v jeho veci bude rozhodovať súd a sudcovia, ktorí sú na topovolaní podľa vopred známych pravidiel, ktoré sú obsahom rozvrhov práce upravujúcichprideľovanie súdnych prípadov jednotlivým sudcom tak, aby bola zachovaná zásadapevného prideľovania súdnej agendy a aby bol vylúčený (pre rôzne dôvody a rozličné účely)výber súdov a sudcov „ad hoc“ (m. m. I. ÚS 239/04, IV. ÚS 257/07). Rozhodovanie vecizákonným sudcom (aj súdom) je tak základným predpokladom na naplnenie podmienokspravodlivého procesu (IV. ÚS 345/09, III. ÚS 212/2011).
Pojem zákonného sudcu je definovaný viacerými na seba nadväzujúcimi kritériami,ktoré súčasne tvoria navzájom prepojené garancie reálneho obsahu tohto základného práva.Prvoradým účelom základného práva na zákonného sudcu vyplývajúceho z čl. 48ods. 1 ústavy je zabrániť tomu, aby súd, ktorý má konkrétnu vec prerokovať a rozhodnúť, bolobsadený spôsobom, ktorý by sa dal označiť za svojvoľný alebo prinajmenšom za účelový.Toto základné právo je konkretizované v procesných kódexoch pre posudzovaný prípadv Trestnom poriadku a v predpisoch upravujúcich organizáciu súdnictva a postaveniesudcov.
K týmto kritériám treba priradiť v prvom rade vecnú, funkčnú a miestnu príslušnosťsúdov. Potom nasleduje obsadenie súdu, ktoré je v procesných poriadkoch a v zákoneč. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskoršíchpredpisov (ďalej len ,,zákon o súdoch“) vymedzené od samosudcu až po rozmanitérozhodovacie útvary (senáty) zložené z troch a viacerých sudcov. Na to nadväzuje zásadaprideľovania vecí jednotlivým sudcom alebo senátom v súlade s pravidlami obsiahnutýmiv rozvrhu práce a spôsobom, ktorý určuje zákon (IV. ÚS 116/2011).
Zo stabilnej judikatúry ústavného súdu je zrejmé, že za zákonného sudcu trebapovažovať sudcu, ktorý spĺňa zákonom určené predpoklady na výkon sudcovskej funkcie,bol natrvalo alebo dočasne pridelený na výkon funkcie k určitému súdu, jeho funkcianezanikla a bol určený na prejednanie konkrétnej veci v súlade s rozvrhom práce súdu(III. ÚS 116/06)
Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej aj „ESĽP“) týkajúcej sa právzaručených čl. 6 ods. 1 dohovoru vyplýva, že zákonnosť súdu musí byť okrem inéhozaložená na jeho zložení. Súd zriadený zákonom musí byť teda obsadený zákonnýmspôsobom (napr. rozsudok ESĽP vo veci Buscarini v. San Marino zo 4. 5. 2000). V každomjednotlivom prípade musia byť aplikované jasné pravidlá a existovať jasné záruky, ktorézaistia objektivitu a transparentnosť a vylúčia akýkoľvek náznak svojvôle pri prideľovaníjednotlivých vecí sudcom (napr. rozsudok DMD Group, a. s., proti Slovensku z 5. októbra2010).
Podľa § 3 ods. 3 zákona o súdoch zákonný sudca je sudca, ktorý vykonáva funkciusudcu na príslušnom súde a bol určený v súlade so zákonom a s rozvrhom práce na konaniea rozhodovanie o prejednávanej veci. Ak súd rozhoduje v senáte, zákonnými sudcami súvšetci sudcovia určení podľa rozvrhu práce na konanie a rozhodovanie v senáte. Účastníkkonania alebo strana v konaní, v ktorom rozhoduje súd v senáte, nemá právo na vopredurčeného sudcu spravodajcu. Zákonným sudcom je aj sudca určený podľa odseku 4.
Podľa § 3 ods. 4 zákona o súdoch zmenu v osobe zákonného sudcu možno vykonaťlen v súlade so zákonom a s rozvrhom práce.
Podľa § 18 zákona o súdoch senát najvyššieho súdu sa skladá z troch sudcov,z ktorých jeden je predsedom senátu. Ak rozhoduje o riadnych alebo mimoriadnychopravných prostriedkoch proti rozhodnutiam senátov najvyššieho súdu, skladá sa senátnajvyššieho súdu z predsedu a zo štyroch sudcov. Predpis o konaní pred súdmi môžeustanoviť, že senát najvyššieho súdu sa skladá aj z väčšieho počtu sudcov. Senát musí byťvždy zložený z nepárneho počtu sudcov. Predseda senátu riadi a organizuje činnosť senátu.Ustanovenie § 16 ods. 2 platí rovnako.
Podľa § 16 ods. 2 zákona o súdoch ak má v senáte viac sudcov funkciu predsedusenátu, určí predsedu senátu, ktorý riadi a organizuje činnosť senátu, rozvrh práce. Každýpredseda senátu má právo predsedať senátu vo veci, ktorá mu bola pridelená akospravodajcovi.
Podľa § 50 ods. 1 zákona o súdoch na účely tohto zákona sa rozvrhom práce rozumieakt riadenia predsedu súdu, ktorým sa riadi organizácia práce súdu pri zabezpečovanívýkonu súdnictva na príslušný kalendárny rok.
Podľa § 50 ods. 2 písm. a) až c) zákona o súdoch rozvrh práce obsahuje
a) určenie senátov, samosudcov, súdnych úradníkov a notárov poverenýchvybavovaním jednotlivých druhov vecí, ktoré došli na súd,
b) zloženie senátov s uvedením predsedu senátu a ďalších sudcov; v rozvrhu práce satiež uvedie, ktorý z viacerých predsedov senátov určených do toho istého senátu riadia organizuje činnosť senátu,
c) určenie spôsobu zastupovania senátov, sudcov, samosudcov, predsedov senátova súdnych úradníkov tak, aby bolo možné zabezpečiť v súlade s osobitnými zákonmikonanie a rozhodovanie v prejednávanej veci v prípade vylúčenia sudcu alebo súdnehoúradníka a v prípade náhlej prekážky brániacej sudcovi alebo súdnemu úradníkovi vykonaťjednotlivé úkony.
Podľa čl. II ods. 12 všeobecnej časti Rozvrhu práce Najvyššieho súdu Slovenskejrepubliky na rok 2014 vydaného opatrením predsedu najvyššieho súdu pod sp. zn.1217/2013 (ďalej len „rozvrh práce“) veci, ktoré boli pridelené senátu na vybavenie,prideľuje jednotlivým členom riadiaci predseda senátu, pričom dbá na rovnomerné zaťaženiejednotlivých členov. Ak má v senáte viac sudcov funkciu predsedu senátu, riadiacimpredsedom senátu je predseda senátu uvedený v osobitnej časti rozvrhu práce na prvommieste. Každý predseda senátu má právo predsedať senátu vo veci, ktorá mu bola pridelenáako spravodajcovi. V záujme plynulého vybavovania môže riadiaci predseda senátu voveciach pridelených senátu zmeniť v jeho rámci ich pridelenie jednotlivým sudcom.
Podľa osobitnej časti rozvrhu práce v znení bodu 4 písm. c) opatrenia č. 1 bolido senátu 1 TdoV zaradení títo sudcovia:
1. JUDr. Milan Lipovský – predseda senátu
2. JUDr. Štefan Michálik – predseda senátu
3. JUDr. Peter Krajčovič – stály člen senátu/predseda senátu
4. JUDr. Martin Piovartsy – stály člen senátu/predseda senátu
5. JUDr. Daniel Hudák – stály člen senátu
6. JUDr. Viliam Dohňanský – náhradný člen senátu
7. JUDr. Pavol Farkaš – náhradný člen senátu
8. JUDr. Ing. Anton Jakubík – náhradný člen senátu
9. JUDr. Peter Szabo – náhradný člen senátu
10. JUDr. Peter Hatala – náhradný člen senátu
11. JUDr. Gabriela Šimonová – náhradná členka senátu.
Podľa poznámky č. 1 k osobitnej časti rozvrhu práce upravujúcej zloženie senátovtrestnoprávneho kolégia ak došlo k vylúčeniu predsedu senátu alebo člena senátu TdoValebo ak je senát TdoV z rôznych dôvodov neúplný, vykoná doplnenie riadiaci predsedasenátu výberom spomedzi náhradných členov senátu podľa poradia, v akom sú v prehľadeo zložení senátu uvedení. Ak nie je možné takto senát doplniť, postupuje sa podľavšeobecnej časti rozvrhu práce.
Podstata sťažovateľovej námietky o porušení jeho práva na zákonného sudcu spočívav jeho nesúhlase s dôvodmi, pre ktoré bol sudca JUDr. Milan Lipovský vylúčenýz prerokovania a rozhodovania vo veci a nahradený iným sudcom – náhradným členomsenátu 1 TdoV.
V zmysle § 31 ods. 3 druhej vety Trestného poriadku je z rozhodovania o dovolanívylúčený ten, kto sa v prejednávanej veci zúčastnil na rozhodovaní ako sudca aleboprísediaci súdu iného stupňa.
Z § 18 zákona o súdoch vyplýva, že o mimoriadnych opravných prostriedkoch protirozhodnutiam senátov najvyššieho súdu rozhoduje senát zložený z predsedu senátua zo štyroch sudcov. Rozvrh práce však do dovolacích senátov najvyššieho súdu (1 TdoVa 2 TdoV) zaraďuje vyšší počet sudcov ako päť, v danom prípade dokonca až jedenásťsudcov. Zároveň však v poznámke č. 1 k tejto časti rozvrhu práce ustanovuje výkladovépravidlo, z ktorého vyplýva, že sudcovia uvedení v rozvrhu práce v poradí od 6. miesta súlen náhradnými členmi senátu a na rozhodovaní senátu sa môžu zúčastniť, len ak je senátTdoV z rôznych dôvodov neúplný. Navyše, toto doplnenie neúplného senátu sa má vykonaťpodľa poradia, v akom sú sudcovia v prehľade o zložení senátu uvedení.
Z ústavným súdom zapožičaného spisu špecializovaného súdu sp. zn. PK-2T/12/2012vyplýva, že úpravou z 23. júna 2014 evidovanou pod č. l. 2988 sudca JUDr. Milan Lipovskýako riadiaci predseda senátu s poukazom na „zoznam senátov“, ktoré na najvyššom súderozhodovali v trestnej veci sťažovateľa, oznámil svoje vylúčenie „v zmysle ustanovenia § 31 ods. 3 Tr. por.“.
Z opatrenia sp. zn. 1 Tdo V 15/2013 z 24. júna 2014, ktoré je súčasťou zbernéhospisu najvyššieho súdu, vyplýva, že predseda senátu JUDr. Štefan Michálik, ktorý bolv danej veci aj referujúcim sudcom, určil termín neverejného zasadnutia a zároveň aj určilzloženie senátu – stali sa nimi sudcovia JUDr. Daniel Hudák, JUDr. Viliam Dohňanský,JUDr. Peter Szabo a JUDr. Peter Hatala.
Z prehľadu zloženia senátov najvyššieho súdu, ktoré v trestnej veci sťažovateľarozhodovali pred prerokovaním jeho dovolania vedeného pod sp. zn. 1 Tdo V 15/2013, všakvyplýva, že o jeho odvolaní proti rozsudku špecializovaného súdu rozhodoval najvyšší súduznesením sp. zn. 1 To 10/2012 z 3. apríla 2013, a to v senáte zloženom s predsedu senátuJUDr. Pavla Tomana a sudcov JUDr. Pavla Farkaša a JUDr. Gabriely Šimonovej. SudcaJUDr. Milan Lipovský sa na rozhodovaní sťažovateľovej veci ako sudca súdu iného stupňanezúčastnil. Z uvedeného prehľadu zloženia senátov najvyššieho súdu vyplýva, že sa akočlen senátu najvyššieho súdu JUDr. Milan Lipovský zúčastnil len pri vydaní uzneseniasp. zn. 3 Tost 7/2012 zo 7. marca 2012, ktorým sa rozhodovalo o sťažnosti sťažovateľa protiväzobnému uzneseniu, a nie o odvolaní proti rozsudku vydanému v merite veci.
Na základe uvedených skutočností ústavný súd dospel k záveru, že riadiaci predsedasenátu JUDr. Milan Lipovský sa na rozhodovaní senátu 1 TdoV v sťažovateľovej vecinepodieľal, hoci nemohol byť považovaný za vylúčeného v zmysle § 31 ods. 3 Trestnéhoporiadku. Keďže namiesto neho sa na rozhodovaní o dovolaní podieľal iný – náhradný člensenátu, bolo zloženie senátu najvyššieho súdu rozhodujúceho v danej veci postihnuté vadou,ktorá ústavne neprípustným spôsobom zasiahla do obsahu základného práva sťažovateľana zákonného sudcu zaručeného čl. 48 ods. 1 ústavy a čl. 38 ods. 1 listiny, ako aj do obsahupráva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru zaručujúceho prerokovanie veci zákonne zriadenýma obsadeným súdom.
Ústavný súd zastáva názor, že obsahu základného práva na zákonného sudcuzaručeného čl. 48 ods. 1 ústavy a čl. 38 ods. 1 listiny, resp. právu podľa čl. 6 ods. 1dohovoru vyhovuje len taká aplikácia dopadajúcich ustanovení Trestného poriadku, zákonao súdoch a na základe neho vydaného rozvrhu práce, podľa ktorého bude dovolací senátnajvyššieho súdu zložený na základe rozvrhom práce určeného poradia sudcov zaradenýchdo konkrétneho senátu, teda že v prípade rozhodovania o mimoriadnych opravnýchprostriedkoch proti rozhodnutiam najvyššieho súdu ho budú tvoriť prví piati sudcoviav poradí, ako sú tam uvedení, teda inými slovami, predseda senátu a stáli členovia senátu.Namiesto nich môžu v senáte zasadať aj náhradní členovia senátu, avšak len v prípadoch,v ktorých sú stáli členovia senátu vo veci vylúčení zo zákonného dôvodu (§ 31 a nasl.Trestného poriadku) alebo z iných dôležitých dôvodov (napríklad z dôvodu neprítomnostisudcu na pracovisku pre jeho práceneschopnosť alebo z dôvodu náhlej prekážky brániacejsudcovi vykonávať jednotlivé úkony alebo podieľať sa na rozhodovaní súdu).
Obrana najvyššieho súdu, podľa ktorého je potrebné považovať všetkých sudcovzaradených do senátu 1 TdoV za zákonných, nie je z hľadiska obsahu dotknutých právústavne akceptovateľná, pretože tento názor nereflektuje obsah poznámky č. 1 k zloženiudovolacích senátov trestnoprávneho kolégia najvyššieho súdu a nezohľadňuje ani zákonnomstanovený počet sudcov, ktorí majú podľa § 18 zákona o súdoch rozhodovať v senátocho riadnych a mimoriadnych opravných prostriedkoch proti rozhodnutiam najvyššieho súdu.V prípade pripustenia najvyšším súdom prezentovaného názoru by za extrémnych okolnostímohli byť považovaní za zákonných sudcov aj všetci sudcovia trestnoprávneho kolégia,pokiaľ by boli rozvrhom práce zaradení do jedného senátu, hoci skutočné zloženie senátu bybolo vždy určované len ad hoc opatrením riadiaceho (prípadne iného) predsedu senátuuvedeného v rozvrhu práce pri takomto senáte. Takýto spôsob určovania konkrétnehozloženia senátu prerokúvajúceho danú právnu vec nezabezpečoval vyžadovanú objektivitua transparentnosť pri prideľovaní veci sudcom. Ústavný súd tiež poznamenáva, že najvyššísúd vo svojom stanovisku nevysvetlil (a nevyplýva to ani z obsahu jeho spisu), z akýchdôvodov boli pri rozhodovaní senátu nahradení aj ďalší stáli členovia senátu, t. j.JUDr. Krajčovič a JUDr. Piovartsy.
Za senát zložený zo zákonných sudcov možno považovať len senát zložený zo sudcovpríslušného súdu, ktorí podľa rozvrhu práce tvorili tento senát v čase pridelenia veci.Ústavnej zásade neodňateľnosti zákonného sudcu, ktorá vyplýva zo základného práva nazákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 ústavy, však nezodpovedá prípad, ak sa zákonnísudcovia nezúčastnia na prerokovaní a rozhodovaní súdu vo veci bez splnenia zákonnýchpredpokladov na ich nahradenie. V okolnostiach predloženej veci dospel ústavný súdk záveru, že opatrením predsedu senátu najvyššieho súdu došlo k určeniu konkrétnychsudcov rozhodujúcich v senáte spôsobom nerešpektujúcim vopred ustanovené pravidlá prejeho zloženie. V sťažovateľovej veci tak konal senát v zložení, ktorý podľa ústavného súdunezodpovedal požiadavkám kladeným zákonom o sudcoch na zákonného sudcu (zákonnýchsudcov), a tak ani ústavným požiadavkám zaručeným čl. 48 ods. 1 ústavy, resp. čl. 38 ods. 1listiny. Uvedený postup najvyššieho súdu bol tak v rozpore so zásadou prideľovania vecísudcom podľa vopred daných pravidiel určených v rozvrhu práce tak, aby bol vylúčenýsvojvoľný a účelový výber sudcov.
Na základe uvedeného ústavný súd konštatuje, že vydaním napadnutého uznesenianajvyšší súd porušil základné právo na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 ústavy, resp.čl. 38 ods. 1 listiny, ako aj právo na prerokovanie veci nezávislým a nestranným súdomzriadeným zákonom podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
IV.
Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutímvysloví, že právoplatným rozhodnutím boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1,a zruší také rozhodnutie. Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie.
Vzhľadom na to, že ústavný súd vyslovil porušenie základného práva garantovanéhoústavou a práva zaručeného medzinárodnou zmluvou o ľudských právach, zrušil napadnutéuznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 1 TdoV 15/2013 z 25. júna 2013 a vec vrátilnajvyššiemu súdu na ďalšie konanie ( bod 2 výroku tohto rozhodnutia).
Po vrátení veci na ďalšie konanie bude úlohou najvyššieho súdu podané dovolanieproti uzneseniu najvyššieho súdu sp. zn. 1 To 10/2012 z 3. apríla 2013 znova prerokovať,v okolnostiach prípadu sa dôsledne vyrovnať s námietkami sťažovateľa a jehospoluobžalovaného, ktoré boli formulované v dovolaní, a riadiac sa právnymi názormiústavného súdu vyslovenými v tomto náleze vec v ďalšom konaní opätovne prerokovaťa rozhodnúť v senáte zloženom zo zákonných sudcov rešpektujúc obsah a zmysel všetkýchpráv, ktorých porušenie bolo ústavným súdom v doterajšom konaní zistené.
Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd v odôvodnenýchprípadoch podľa výsledku konania uložiť uznesením niektorému účastníkovi konania, abyúplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.
Právna zástupkyňa sťažovateľa si v návrhu uplatnila právo na náhradu trov právnehozastúpenia v sume 340,89 €, čo zodpovedá odmene, ako aj sume paušálnych náhrad spolus daňou z pridanej hodnoty za dva úkony právnej služby podľa § 11 ods. 3, § 16 ods. 3a § 18 ods. 3 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z.o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskoršíchpredpisov (ďalej len „vyhláška“).
Ústavný súd považuje za dôvodné sťažovateľovi priznať právo na úhradu trovprávneho zastúpenia za obidva vyúčtované úkony právnych služieb vykonané v roku 2014,t. j. prevzatie a príprava zastupovania a podanie sťažnosti (odmena za každý úkon právnejslužby predstavuje sumu 134 € a paušálna náhrada nákladov za jeden úkon právnej službysumu 8,04 €). Z uvedených dôvodov ústavný súd zaviazal porušovateľa základného právana zaplatenie úhrady trov právneho zastúpenia sťažovateľovi v sume 284,08 € (2 x 134 € + 2x 8,04 €), ktorá po zvýšení o daň z pridanej hodnoty predstavuje sťažovateľom požadovanúúhradu v sume 340,89 €. Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol o návrhu na úhradutrov konania tak, ako to je uvedené v bode 3 výrokovej časti tohto nálezu.
Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhoviesťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančnézadosťučinenie.
Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeranéhofinančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa hodomáha.
Ústavný súd predovšetkým konštatuje, že jeho právomoc priznať primerané finančnézadosťučinenie podľa čl. 127 ods. 3 ústavy je fakultatívnej povahy a v žiadnom rozsahunijakým spôsobom nemodifikuje ani nerozširuje účel ochrany, ktorú ústavný súd v konanío namietanom porušení sťažovateľkou označených práv poskytuje. V súvislosti s uvedenýmpovažuje ústavný súd za dôležité zdôrazniť aj to, že jeho právomoc priznať primeranéfinančné zadosťučinenie podľa čl. 127 ods. 3 ústavy sťažovateľovi, ktorého sťažnosti vyhoviev merite veci, nie je samostatným nárokom sťažovateľa na akési odškodnenie za porušeniezákladného práva, ale má len akcesorickú povahu. Satisfakčný potenciál rozhodnutiaústavného súdu teda nie je autonómnym prvkom ním poskytovanej ochrany ani akýmsiparalelným titulom pre domáhanie sa tejto ochrany. Takýmto titulom je len a výlučnepotreba chrániť konkrétne základné právo sťažovateľa a prostredníctvom tohto práva ajprincíp právnej istoty (I. ÚS 235/03). Takáto náprava vo forme kompenzácie prichádza doúvahy predovšetkým v tých prípadoch, keď porušenie základného práva alebo slobody užnie je možné napraviť zrušením rozhodnutia alebo opatrenia, resp. uvedením do pôvodnéhostavu (obdobne napr. I. ÚS 15/02).
Sťažovateľ žiada priznanie finančného zadosťučinenia z dôvodu, že v sťažnostiuvedeným postupom súdov v trestnom konaní mu bola spôsobená ťažká psychická ujmaa trauma a v dôsledku toho sa cítil byť obeťou nezákonného a svojvoľného konania súdov.To malo za následok vážne obmedzenie jeho súkromného, rodinného i pracovného života.
Čo sa týka žiadosti o priznanie finančného zadosťučinenia, pri rozhodovaní o nejprihliadal ústavný súd na skutočnosť, že v podstatnej časti bola sťažnosť uznesenímč. k. III. ÚS 62/2015-13 zo 17. februára 2015 odmietnutá, a tiež na skutočnosť, že v ďalšomkonaní (rozumej dovolacom konaní) môže najvyšší súd o podanom dovolaní opäťrozhodnúť, a to pri plnom rešpektovaní obsahu všetkých práv, ktorých porušenie bolov tomto konaní vyslovené, a tak napraviť pochybenia, ktoré boli ústavným súdom vytknuté.S prihliadnutím na uvedené ústavný súd návrhu na priznanie finančného zadosťučinenianevyhovel, tak ako to vyplýva z bodu 4 výroku tohto nálezu.
Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdunemožno podať opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou nálezu uvedenou vo výrokutohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 2. júna 2015