znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 62/2015-50

Ústavný súd Slovenskej republiky   na neverejnom zasadnutí senátu 2. júna 2015v senáte zloženom z predsedu senátu Rudolfa Tkáčika, sudkyne Jany Baricovej a sudcuĽubomíra   Dobríka   prerokoval   sťažnosť ⬛⬛⬛⬛,

zastúpeného   obchodnouspoločnosťou Kubicová, Benkóczki, Baláž – advokáti, s. r. o., Záhradnícka 68, Bratislava,v mene ktorej koná advokát JUDr. Juraj Baláž, ktorou namieta porušenie základného právana zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 38 ods. 1 Listinyzákladných práv a slobôd a základného práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6ods. 1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   uznesením   Najvyššiehosúdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 TdoV 15/2013 z 25. júna 2014 a takto

r o z h o d o l :

1. Základné   právo ⬛⬛⬛⬛ na   zákonného   sudcu   podľa   čl.   48   ods.   1Ústavy Slovenskej republiky a čl. 38 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a základnéprávo   na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudskýchpráv a základných   slobôd uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republikysp. zn. 1 TdoV 15/2013 z 25. júna 2014 p o r u š e n é   b o l i.

2. Uznesenie   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky sp.   zn.   1   TdoV   15/2013z 25. júna 2014 z r u š u j e   a vec v r a c i a   na ďalšie konanie.

3. Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky j e   p o v i n n ý   uhradiť

trovy konania v sume 340,89 € (slovom tristoštyridsať eur a osemdesiatdeväťcentov) na účet obchodnej spoločnosti Kubicová, Benkóczki, Baláž – advokáti, s. r. o.,Záhradnícka 68, Bratislava, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

4. Vo zvyšnej časti sťažnosti ⬛⬛⬛⬛ n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesenímč. k. III. ÚS 62/2015-13 zo 17. februára 2015 prijal na ďalšie konanie sťažnosť (ďalej   len   „sťažovateľ“),   zastúpeného   obchodnou   spoločnosťou   Kubicová,Benkóczki, Baláž – advokáti, s. r. o., v časti, ktorou namieta porušenie základného právana zákonného   sudcu   zaručeného   čl.   48   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len„ústava“) a čl. 38 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a právana spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práva základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskejrepubliky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 1 TdoV 15/2013 z 25. júna 2014 (ďalej aj„uznesenie o dovolaní“) a vo zvyšnej časti túto sťažnosť spolu s ďalšou sťažnosťou podanousťažovateľom a ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len „spoluobžalovaný“) odmietol.

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ bol rozsudkom Špecializovaného trestného súdu(ďalej len „špecializovaný súd“) uznaný za vinného z obzvlášť závažného zločinu úkladnejvraždy podľa § 144 ods. 1 zákona č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení neskoršíchpredpisov   (ďalej   len   „Trestný   zákon“) formou   účastníctva   podľa   §   21   ods.   1   písm.   c)Trestného   zákona,   za   čo   bol   odsúdený   na   trest   odňatia   slobody   vo   výmere   22   rokova na jeho výkon zaradený do ústavu na výkon trestu s maximálnym stupňom stráženia.Označeným rozsudkom mu bol zároveň uložený ochranný dohľad na dobu 3 rokov.

Proti rozsudku špecializovaného súdu sp. zn. PK-2 T/12/2012 z 25. septembra 2012(ďalej len „rozsudok špecializovaného súdu“) podali sťažovateľ, jeho spoluobžalovaný akoaj prokurátor Úradu špeciálnej prokuratúry Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky(ďalej len „prokurátor špeciálnej prokuratúry“) odvolania, ktoré najvyšší súd uznesenímsp. zn. 1 To 10/2012 z 3. apríla 2013 zamietol. Dovolanie proti označenému uzneseniupodané sťažovateľom a jeho spoluobžalovaným najvyšší súd ako súd dovolací uznesenímsp. zn. 1 TdoV 15/2013 z 25. júna 2014 podľa § 389 písm. c) Trestného poriadku taktiežzamietol.

K tej časti sťažnosti, ktorá bola prijatá na ďalšie konanie, sťažovateľ uvádza, že v jehoveci   mal   ako   jeden   zo   zákonných   sudcov   rozhodovať   aj   predseda   senátu   JUDr.   MilanLipovský, pretože nikdy nebol daný dôvod jeho vylúčenia podľa § 31 ods. 3 Trestnéhoporiadku. Dôvodom jeho vylúčenia „by bola len skutočnosť, ak by sa JUDr. Lipovský v prejednávanej   veci   zúčastnil   na   rozhodovaní   ako   sudca   alebo   prísediaci   súdu   iného stupňa vo veci samej (teda pri rozhodovaní o vine a treste sťažovateľa)“. V danej veci všakna   základe   označeného   ustanovenia   mali   byť   podľa   sťažovateľa   v 1.   rade   vylúčení   lensudcovia   najvyššieho   súdu   rozhodujúci   o jeho   odvolaní   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.1 To 10/2012 (t. j. JUDr. Pavol Toman, JUDr. Pavol Farkaš a JUDr. Gabriela Šimonová).Sťažovateľ   tvrdí,   že   ak   by   sa   mal   aplikovať   a pripustiť   postup,   ktorý   touto   sťažnosťounamieta,   potom   by   sa   na   rozhodovaní   nemohol   zúčastniť   ani   sudca   JUDr.   ViliamDohňanský, pretože aj on v danej veci rozhodoval 2. mája 2012 v konaní o dovolaní protisťažovateľom   napadnutom   uznesení.   Nadväzne   na   to   sťažovateľ   spochybňuje   aj   celýprocesný postup najvyššieho súdu v danej veci, teda že 23. júna 2014 sa sudca JUDr. MilanLipovský „po   5   mesiacoch   svojho   pôsobenia   ako   predseda   senátu,   navyše   po   už vykonaných úpravách a úkonoch v spise, vylúči z rozhodovania o dovolaní a menuje nového predsedu senátu, ktorým je JUDr. Michalík.

Dňa 24.06.2014 JUDr. Michalík už ako nový predseda senátu v danej veci určil 5 - členný senát v zložení: JUDr. Michalík, JUDr. Hudák, JUDr. Dohňanský, JUDr. Szabo a JUDr. Hatala. Zároveň tým istým opatrením určil predseda senátu termín neverejného zasadnutia   na   25.06.2014   a   uložil   kancelárii,   aby   každému   členovi   senátu   doručila rozhodnutia oboch súdov a dovolanie. Celý spis (viac ako 3000 strán) mal byť na štúdium u predsedu senátu.“.

V dôsledku uvedeného sťažovateľ namieta, že takýto spôsob a postup rozhodovania,pri ktorom je naštudovaných 3000 strán spisu za 1, resp. 2 dni, najmä „ak sú súčasťou dovolacích námietok početné procesné pochybenia súdov nižšieho stupňa, ktoré je potrebné overiť   nielen   preštudovaním   mnohostranných   zápisníc,   ale   aj   prepočutím   nahrávok z hlavných pojednávaní, nakoľko prepisy nezodpovedajú zvukovým záznamom“, ale senát konajúceho súdu rozhodne „už po 1 dni od svojho kreovania, keď predmetná vec napadla na dovolací súd 11 mesiacov predtým“, je potrebné vyhodnotiť ako zasahujúci do práva na zákonného sudcu zaručeného čl. 48 ods. 1 ústavy, čl. 38 ods. 1 listiny a čl. 6 ods. 1 dohovoru.

S prihliadnutím   na   uvedené   sťažovateľ   v prijatej   časti   sťažnosti   navrhuje   vysloviťporušenie základného práva na zákonného sudcu zaručeného čl. 48 ods. 1 ústavy a čl. 38 ods. 1 listiny, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 1 TdoV 15/2013 z 25. júna 2014 zrušiť, vec mu vrátiť na ďalšie konanie, sťažovateľovi priznať finančné zadosťučinenie v sume 50 000 € a na účet jeho právneho zástupcu uhradiť aj trovy konania v sume 340,89 €.

II.

K prijatej časti sťažnosti sa prípisom č. k. KP 3/2015-19 z 22. marca 2015 vyjadril ajnajvyšší   súd,   ktorý   v podstate   odkázal   na   predchádzajúce   vyjadrenie   k sťažnostiz 24. októbra 2014. Z tohto vyjadrenia vyplýva, že najvyšší súd vyhodnotil sťažnosť akovecne   neopodstatnenú,   keďže   uznesením   o dovolaní   nedošlo   k porušeniu   sťažovateľomoznačených práv alebo slobôd zaručených ústavou, listinou alebo dohovorom. K námietkenezákonného zloženia dovolacieho senátu najvyšší súd uviedol, že dovolanie bolo pridelenéelektronickou podateľňou „do senátu 1 Tdo V pod sp. zn. 1 Tdo V 15/2013. Zákonnými sudcami v tejto veci sú všetci sudcovia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ktorí sú zaradení podľa rozvrhu práce na konanie a rozhodovanie vo veciach zapísaných do registra 1 Tdo V.

Riadiaci   predseda   senátu   prideľuje   veci,   ktoré   boli   pridelené   do   senátu   na   ich vybavenie jednotlivým členom, pričom dbá na rovnomerné zaťaženie jednotlivých členov. Ak   má   v   senáte   viac   sudcov   funkciu   predsedu   senátu,   riadiacim   predsedom   senátu   je predseda senátu uvedený v osobitnej časti rozvrhu práce na prvom mieste. Každý predseda senátu má právo predsedať senátu vo veci, ktorá mu bola pridelená ako spravodajcovi. V záujme   plynulého   vybavovania   vecí   môže   riadiaci   predseda   senátu   vo   veciach pridelených senátu zmeniť v jeho rámci ich pridelenie jednotlivým sudcom (Rozvrh práce NS SR čl. II., ods. 12).

Riadiacim   predsedom   bol   JUDr.   Harald   Stiffel   do   23.   januára   2014   a   po   jeho odchode do dôchodku vzhľadom na zmenu v obsadení súdu sudcami v zmysle bodu 4 písm. c) Opatrenia č. 1, ktorým sa mení a dopĺňa Rozvrh práce Najvyššieho súdu Slovenskej republiky na rok 2014, sa stal riadiacim predsedom senátu JUDr. Milan Lipovský. Tento riadiaci   predseda   senátu   pridelil   vec   sťažovateľa ⬛⬛⬛⬛ na   referovanie a predsedanie JUDr. Štefanovi Michálikovi.

JUDr. Milan Lipovský bol riadiacim predsedom senátu 1 Tdo V a nebol formálne určený ako predsedajúci senátu v tejto konkrétnej trestnej veci. Ako riadiaci predseda senátu   mal   právo   v   zmysle   rozvrhu   práce   prideliť   vec   ako   predsedovi   senátu/sudcovi spravodajcovi inému konkrétnemu sudcovi, a to bez ohľadu na poradie podľa zoznamu v rozvrhu práce. Pokiaľ je tento sudca v rozvrhu práce uvedený aj ako predseda senátu, má právo vzhľadom na rovnomerné zaťaženie jednotlivých členov, určiť ho aj ako predsedu senátu v danej veci.

Riadiaci   predseda   senátu   v   spolupráci   s   predsedom,   ktorý   predsedal   v   tejto konkrétnej veci, predbežne určili zo zoznamu určeného rozvrhom práce konkrétny senát a náhradníkov, ktorí sa s trestnou vecou dôkladne oboznámili. Formálne boli   členovia senátu určení až opatrením predsedu senátu krátko pred neverejným zasadnutím.

Ďalšie   námietky   sťažovateľa   v   ústavnej   sťažnosti   sú   len   prenosom   z   jeho predchádzajúceho dovolania, s ktorými sa v plnom rozsahu dovolací súd a rovnako tak odvolací   súd   v napadnutých rozhodnutiach   vysporiadali, a   preto   je   potrebné   poukázať na odôvodnenie vyhotovení týchto rozhodnutí.

Vychádzajúc z vyššie uvedeného možno konštatovať, že zo strany senátu konajúceho o   mimoriadnom   opravnom   prostriedku   sťažovateľa   nedošlo   k   porušeniu   jeho   práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1, ods. 2, čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 36 ods. 1 a § 38 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a práv a plne bol rešpektovaný článok 6 ods. 1, ods. 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, preto najvyšší súd považuje predmetnú sťažnosť za vecne neopodstatnenú.“.

Ústavný   súd   podľa   §   30   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   v danej   veci   upustilod ústneho   pojednávania,   pretože   po   oboznámení   sa   s obsahom   sťažnosti,   vyjadrenianajvyššieho súdu č. k. KP 3/2014-38 z 24. októbra 2014, ako aj napadnutého uzneseniao dovolaní a spisu vedeného špecializovaným súdom pod sp. zn. PK-2 T/12/2012, ako ajzberného spisu najvyššieho súdu vedeného pod sp. zn. TdoV 15/2013 dospel k názoru, žeod   tohto   pojednávania   nemožno   očakávať   ďalšie   objasnenie   veci   a účastníci   konanias takýmto postupom súhlasili (sťažovateľ podaním z 11. mája 2015 a najvyšší súd podanímz 22. marca 2015).

III.

Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje ústavný súd o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názoryvšeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo vecisamej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležitezistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súdvyvodil. Úloha   ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejtointerpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právacha   základných   slobodách   (mutatis   mutandis   II.   ÚS   1/95,   II.   ÚS   21/96,   I.   ÚS   4/00,I. ÚS 17/01).   Z   tohto   postavenia   ústavného   súdu   vyplýva,   že   môže   preskúmavať   takérozhodnutie všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotnýmrozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne záveryvšeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, akby   vyvodené   závery   boli   zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne   a   zároveň   by   maliza následok   porušenie   základného   práva   alebo   slobody   (mutatis   mutandis   I.   ÚS 37/95,II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/01).

K   úlohám   právneho   štátu   patrí   vytvorenie   právnych   a   faktických   garanciíuplatňovania a ochrany základných práv a slobôd občanov. Ak je na uplatnenie aleboochranu   základného   práva   alebo   slobody   potrebné   uskutočniť   konanie   pred   orgánomverejnej   moci,   úloha   štátu   spočíva   v   zabezpečení   právnej   úpravy   takýchto   konanídostupných bez akejkoľvek diskriminácie každému z nositeľov základných práv a slobôd.Koncepcia týchto konaní musí zabezpečovať reálny výkon a ochranu základného právaalebo slobody, a preto ich imanentnou súčasťou sú procesné záruky takéhoto uplatňovaniaa ochrany základných práv a slobôd. Existencia takýchto konaní však nevyčerpáva ústavnépožiadavky   späté   s   uplatňovaním   základných   práv   a   slobôd.   Ústavnosť   týchto   konanípredpokladá aj to, že orgán verejnej moci, pred ktorým sa takéto konania uskutočňujú, konázásadne nestranne, nezávisle a s využitím všetkých zákonom vytvorených prostriedkovna dosiahnutie účelu takýchto procesných postupov. Ústavný súd v tomto smere osobitnepripomína objektivitu takéhoto postupu orgánu verejnej moci. Len objektívnym postupomsa v rozhodovacom procese vylučuje svojvôľa, ako aj ničím nepodložená možnosť úvahyorgánu   verejnej   moci   bez   akýchkoľvek   objektívnych   limitov,   ktoré   sú   vymedzenézákonnými spôsobmi zisťovania skutkového základu, prijať rozhodnutie (II. ÚS 143/02,III. ÚS 60/04, obdobne aj II. ÚS 9/00, III. ÚS 300/06, III. ÚS 199/08).

Podľa   čl.   48   ods.   1   ústavy   nikoho   nemožno   odňať   jeho   zákonnému   sudcovi.Príslušnosť súdu ustanoví zákon.

Rovnako   aj   podľa   čl.   38   ods.   1   listiny   nemožno   nikoho   odňať   jeho   zákonnémusudcovi. Príslušnosť súdu aj sudcu ustanoví zákon.

Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bolaspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdomzriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Zásada zákonného sudcu predstavuje v právnom štáte jednu zo základných garanciínezávislého a nestranného rozhodovania súdu a sudcu. Táto zásada je ústavnou zárukou prekaždého účastníka konania, že v jeho veci bude rozhodovať súd a sudcovia, ktorí sú na topovolaní podľa vopred známych pravidiel, ktoré sú obsahom rozvrhov práce upravujúcichprideľovanie   súdnych   prípadov   jednotlivým   sudcom   tak,   aby   bola   zachovaná   zásadapevného prideľovania súdnej agendy a aby bol vylúčený (pre rôzne dôvody a rozličné účely)výber súdov a sudcov „ad hoc“ (m. m. I. ÚS 239/04, IV. ÚS 257/07). Rozhodovanie vecizákonným sudcom (aj súdom) je tak základným predpokladom na naplnenie podmienokspravodlivého procesu (IV. ÚS 345/09, III. ÚS 212/2011).

Pojem zákonného sudcu je definovaný viacerými na seba nadväzujúcimi kritériami,ktoré súčasne tvoria navzájom prepojené garancie reálneho obsahu tohto základného práva.Prvoradým účelom základného práva na zákonného sudcu vyplývajúceho z čl. 48ods. 1 ústavy je zabrániť tomu, aby súd, ktorý má konkrétnu vec prerokovať a rozhodnúť, bolobsadený spôsobom, ktorý by sa dal označiť za svojvoľný alebo prinajmenšom za účelový.Toto základné právo je konkretizované v procesných kódexoch pre posudzovaný prípadv Trestnom   poriadku   a   v   predpisoch   upravujúcich   organizáciu   súdnictva   a   postaveniesudcov.

K týmto kritériám treba priradiť v prvom rade vecnú, funkčnú a miestnu príslušnosťsúdov. Potom nasleduje obsadenie súdu, ktoré je v procesných poriadkoch a v zákoneč. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskoršíchpredpisov   (ďalej   len  ,,zákon   o súdoch“)   vymedzené   od   samosudcu   až   po   rozmanitérozhodovacie útvary (senáty) zložené z troch a viacerých sudcov. Na to nadväzuje zásadaprideľovania vecí jednotlivým sudcom alebo senátom v súlade s pravidlami obsiahnutýmiv rozvrhu práce a spôsobom, ktorý určuje zákon (IV. ÚS 116/2011).

Zo   stabilnej   judikatúry   ústavného   súdu   je   zrejmé,   že   za   zákonného   sudcu   trebapovažovať sudcu, ktorý spĺňa zákonom určené predpoklady na výkon sudcovskej funkcie,bol   natrvalo   alebo   dočasne pridelený   na   výkon funkcie   k určitému súdu,   jeho funkcianezanikla a bol určený na prejednanie konkrétnej veci v súlade s rozvrhom práce súdu(III. ÚS 116/06)

Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej aj „ESĽP“) týkajúcej sa právzaručených   čl.   6   ods.   1   dohovoru   vyplýva,   že   zákonnosť   súdu   musí   byť   okrem   inéhozaložená   na   jeho   zložení.   Súd   zriadený   zákonom   musí   byť   teda   obsadený   zákonnýmspôsobom (napr. rozsudok ESĽP vo veci Buscarini v. San Marino zo 4. 5. 2000). V každomjednotlivom prípade musia byť aplikované jasné pravidlá a existovať jasné záruky, ktorézaistia objektivitu a transparentnosť a vylúčia akýkoľvek náznak svojvôle pri prideľovaníjednotlivých vecí sudcom (napr. rozsudok DMD Group, a. s., proti Slovensku z 5. októbra2010).

Podľa § 3 ods. 3 zákona o súdoch zákonný sudca je sudca, ktorý vykonáva funkciusudcu na príslušnom súde a bol určený v súlade so zákonom a s rozvrhom práce na konaniea rozhodovanie o prejednávanej veci. Ak súd rozhoduje v senáte, zákonnými sudcami súvšetci sudcovia určení podľa rozvrhu práce na konanie a rozhodovanie v senáte. Účastníkkonania alebo strana v konaní, v ktorom rozhoduje súd v senáte, nemá právo na vopredurčeného sudcu spravodajcu. Zákonným sudcom je aj sudca určený podľa odseku 4.

Podľa § 3 ods. 4 zákona o súdoch zmenu v osobe zákonného sudcu možno vykonaťlen v súlade so zákonom a s rozvrhom práce.

Podľa   §   18   zákona   o súdoch   senát   najvyššieho   súdu   sa   skladá   z   troch   sudcov,z ktorých   jeden   je   predsedom   senátu.   Ak   rozhoduje   o   riadnych   alebo   mimoriadnychopravných   prostriedkoch   proti   rozhodnutiam   senátov   najvyššieho   súdu,   skladá   sa   senátnajvyššieho súdu z predsedu a zo štyroch sudcov. Predpis o konaní pred súdmi môžeustanoviť, že senát najvyššieho súdu sa skladá aj z väčšieho počtu sudcov. Senát musí byťvždy zložený z nepárneho počtu sudcov. Predseda senátu riadi a organizuje činnosť senátu.Ustanovenie § 16 ods. 2 platí rovnako.

Podľa § 16 ods. 2 zákona o súdoch ak má v senáte viac sudcov funkciu predsedusenátu, určí predsedu senátu, ktorý riadi a organizuje činnosť senátu, rozvrh práce. Každýpredseda   senátu   má   právo   predsedať   senátu   vo   veci,   ktorá   mu   bola   pridelená   akospravodajcovi.

Podľa § 50 ods. 1 zákona o súdoch na účely tohto zákona sa rozvrhom práce rozumieakt   riadenia   predsedu   súdu,   ktorým   sa   riadi   organizácia   práce   súdu   pri   zabezpečovanívýkonu súdnictva na príslušný kalendárny rok.

Podľa § 50 ods. 2 písm. a) až c) zákona o súdoch rozvrh práce obsahuje

a)   určenie   senátov,   samosudcov,   súdnych   úradníkov   a   notárov   poverenýchvybavovaním jednotlivých druhov vecí, ktoré došli na súd,

b) zloženie senátov s uvedením predsedu senátu a ďalších sudcov; v rozvrhu práce satiež uvedie, ktorý z viacerých predsedov senátov určených do toho istého senátu riadia organizuje činnosť senátu,

c) určenie spôsobu zastupovania senátov, sudcov, samosudcov, predsedov senátova súdnych   úradníkov   tak,   aby   bolo   možné   zabezpečiť   v   súlade   s   osobitnými   zákonmikonanie a rozhodovanie v prejednávanej veci v prípade vylúčenia sudcu alebo súdnehoúradníka a v prípade náhlej prekážky brániacej sudcovi alebo súdnemu úradníkovi vykonaťjednotlivé úkony.

Podľa čl. II ods. 12 všeobecnej časti Rozvrhu práce Najvyššieho súdu Slovenskejrepubliky   na   rok   2014   vydaného   opatrením   predsedu   najvyššieho   súdu   pod   sp.   zn.1217/2013   (ďalej   len   „rozvrh   práce“)   veci,   ktoré   boli   pridelené   senátu   na   vybavenie,prideľuje jednotlivým členom riadiaci predseda senátu, pričom dbá na rovnomerné zaťaženiejednotlivých   členov.   Ak   má   v senáte   viac   sudcov   funkciu   predsedu   senátu,   riadiacimpredsedom senátu je predseda senátu uvedený v osobitnej časti rozvrhu práce na prvommieste. Každý predseda senátu má právo predsedať senátu vo veci, ktorá mu bola pridelenáako   spravodajcovi.   V záujme   plynulého   vybavovania   môže   riadiaci   predseda   senátu   voveciach pridelených senátu zmeniť v jeho rámci ich pridelenie jednotlivým sudcom.

Podľa osobitnej   časti rozvrhu práce v znení bodu 4 písm. c) opatrenia č. 1 bolido senátu 1 TdoV zaradení títo sudcovia:

1. JUDr. Milan Lipovský – predseda senátu

2. JUDr. Štefan Michálik – predseda senátu

3. JUDr. Peter Krajčovič – stály člen senátu/predseda senátu

4. JUDr. Martin Piovartsy – stály člen senátu/predseda senátu

5. JUDr. Daniel Hudák – stály člen senátu

6. JUDr. Viliam Dohňanský – náhradný člen senátu

7. JUDr. Pavol Farkaš – náhradný člen senátu

8. JUDr. Ing. Anton Jakubík – náhradný člen senátu

9. JUDr. Peter Szabo – náhradný člen senátu

10. JUDr. Peter Hatala – náhradný člen senátu

11. JUDr. Gabriela Šimonová – náhradná členka senátu.

Podľa poznámky č. 1 k osobitnej časti rozvrhu práce upravujúcej zloženie senátovtrestnoprávneho kolégia ak došlo k vylúčeniu predsedu senátu alebo člena senátu TdoValebo ak je senát TdoV z rôznych dôvodov neúplný, vykoná doplnenie riadiaci predsedasenátu výberom spomedzi náhradných členov senátu podľa poradia, v akom sú v prehľadeo zložení   senátu   uvedení.   Ak   nie   je   možné   takto   senát   doplniť,   postupuje   sa   podľavšeobecnej časti rozvrhu práce.

Podstata sťažovateľovej námietky o porušení jeho práva na zákonného sudcu spočívav jeho   nesúhlase   s dôvodmi,   pre   ktoré   bol   sudca   JUDr.   Milan   Lipovský   vylúčenýz prerokovania a rozhodovania vo veci a nahradený iným sudcom – náhradným členomsenátu 1 TdoV.

V zmysle § 31 ods. 3 druhej vety Trestného poriadku je z rozhodovania o dovolanívylúčený   ten,   kto   sa   v   prejednávanej   veci   zúčastnil   na   rozhodovaní   ako   sudca   aleboprísediaci súdu iného stupňa.

Z § 18 zákona o súdoch vyplýva, že o mimoriadnych opravných prostriedkoch protirozhodnutiam   senátov   najvyššieho   súdu   rozhoduje   senát   zložený   z predsedu   senátua zo štyroch sudcov. Rozvrh práce však do dovolacích senátov najvyššieho súdu (1 TdoVa 2 TdoV) zaraďuje vyšší počet sudcov ako päť, v danom prípade dokonca až jedenásťsudcov. Zároveň však v poznámke č. 1 k tejto časti rozvrhu práce ustanovuje výkladovépravidlo, z ktorého vyplýva, že sudcovia uvedení v rozvrhu práce v poradí od 6. miesta súlen náhradnými členmi senátu a na rozhodovaní senátu sa môžu zúčastniť, len ak je senátTdoV z rôznych dôvodov neúplný. Navyše, toto doplnenie neúplného senátu sa má vykonaťpodľa poradia, v akom sú sudcovia v prehľade o zložení senátu uvedení.

Z ústavným súdom zapožičaného spisu špecializovaného súdu sp. zn. PK-2T/12/2012vyplýva, že úpravou z 23. júna 2014 evidovanou pod č. l. 2988 sudca JUDr. Milan Lipovskýako riadiaci predseda senátu s poukazom na „zoznam senátov“, ktoré na najvyššom súderozhodovali v trestnej veci sťažovateľa, oznámil svoje vylúčenie „v zmysle ustanovenia § 31 ods. 3 Tr. por.“.

Z opatrenia sp. zn. 1 Tdo V 15/2013 z 24. júna 2014, ktoré je súčasťou zbernéhospisu najvyššieho   súdu, vyplýva,   že predseda   senátu JUDr.   Štefan   Michálik, ktorý bolv danej veci aj referujúcim sudcom, určil termín neverejného zasadnutia a zároveň aj určilzloženie senátu – stali sa nimi sudcovia JUDr. Daniel Hudák, JUDr. Viliam Dohňanský,JUDr. Peter Szabo a JUDr. Peter Hatala.

Z prehľadu   zloženia   senátov   najvyššieho   súdu,   ktoré   v trestnej   veci   sťažovateľarozhodovali pred prerokovaním jeho dovolania vedeného pod sp. zn. 1 Tdo V 15/2013, všakvyplýva, že o jeho odvolaní proti rozsudku špecializovaného súdu rozhodoval najvyšší súduznesením sp. zn. 1 To 10/2012 z 3. apríla 2013, a to v senáte zloženom s predsedu senátuJUDr. Pavla Tomana a sudcov JUDr. Pavla Farkaša a JUDr. Gabriely Šimonovej. SudcaJUDr. Milan Lipovský sa na rozhodovaní sťažovateľovej veci ako sudca súdu iného stupňanezúčastnil. Z uvedeného prehľadu zloženia senátov najvyššieho súdu vyplýva, že sa akočlen senátu najvyššieho súdu JUDr. Milan Lipovský zúčastnil len pri vydaní uzneseniasp. zn. 3 Tost 7/2012 zo 7. marca 2012, ktorým sa rozhodovalo o sťažnosti sťažovateľa protiväzobnému uzneseniu, a nie o odvolaní proti rozsudku vydanému v merite veci.

Na základe uvedených skutočností ústavný súd dospel k záveru, že riadiaci predsedasenátu   JUDr.   Milan   Lipovský   sa   na   rozhodovaní   senátu   1   TdoV   v sťažovateľovej   vecinepodieľal, hoci nemohol byť považovaný za vylúčeného v zmysle § 31 ods. 3 Trestnéhoporiadku. Keďže namiesto neho sa na rozhodovaní o dovolaní podieľal iný – náhradný člensenátu, bolo zloženie senátu najvyššieho súdu rozhodujúceho v danej veci postihnuté vadou,ktorá ústavne neprípustným spôsobom zasiahla do obsahu základného práva sťažovateľana zákonného sudcu zaručeného čl. 48 ods. 1 ústavy a čl. 38 ods. 1 listiny, ako aj do obsahupráva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru zaručujúceho prerokovanie veci zákonne zriadenýma obsadeným súdom.

Ústavný   súd   zastáva   názor,   že   obsahu   základného   práva   na   zákonného   sudcuzaručeného čl. 48 ods. 1 ústavy a čl. 38 ods. 1 listiny, resp. právu podľa čl. 6 ods. 1dohovoru vyhovuje len taká aplikácia dopadajúcich ustanovení Trestného poriadku, zákonao súdoch a na základe neho vydaného rozvrhu práce, podľa ktorého bude dovolací senátnajvyššieho súdu zložený na základe rozvrhom práce určeného poradia sudcov zaradenýchdo   konkrétneho   senátu,   teda   že   v prípade   rozhodovania   o mimoriadnych   opravnýchprostriedkoch   proti   rozhodnutiam   najvyššieho   súdu   ho   budú   tvoriť   prví   piati   sudcoviav poradí, ako sú tam uvedení, teda inými slovami, predseda senátu a stáli členovia senátu.Namiesto nich môžu v senáte zasadať aj náhradní členovia senátu, avšak len v prípadoch,v ktorých sú stáli členovia senátu vo veci vylúčení zo zákonného dôvodu (§ 31 a nasl.Trestného poriadku) alebo z iných dôležitých dôvodov (napríklad z dôvodu neprítomnostisudcu na pracovisku pre jeho práceneschopnosť alebo z dôvodu náhlej prekážky brániacejsudcovi vykonávať jednotlivé úkony alebo podieľať sa na rozhodovaní súdu).

Obrana   najvyššieho súdu,   podľa ktorého je   potrebné   považovať   všetkých   sudcovzaradených do senátu 1 TdoV za zákonných, nie je z hľadiska obsahu dotknutých právústavne akceptovateľná, pretože tento názor nereflektuje obsah poznámky č. 1 k zloženiudovolacích senátov trestnoprávneho kolégia najvyššieho súdu a nezohľadňuje ani zákonnomstanovený počet sudcov, ktorí majú podľa § 18 zákona o súdoch rozhodovať v senátocho riadnych a mimoriadnych opravných prostriedkoch proti rozhodnutiam najvyššieho súdu.V prípade pripustenia najvyšším súdom prezentovaného názoru by za extrémnych okolnostímohli byť považovaní za zákonných sudcov aj všetci sudcovia trestnoprávneho kolégia,pokiaľ by boli rozvrhom práce zaradení do jedného senátu, hoci skutočné zloženie senátu bybolo vždy určované len ad hoc opatrením riadiaceho (prípadne iného) predsedu senátuuvedeného   v rozvrhu   práce   pri   takomto   senáte.   Takýto   spôsob   určovania   konkrétnehozloženia senátu prerokúvajúceho danú právnu vec nezabezpečoval vyžadovanú objektivitua transparentnosť pri prideľovaní veci sudcom. Ústavný súd tiež poznamenáva, že najvyššísúd vo svojom stanovisku nevysvetlil (a nevyplýva to ani z obsahu jeho spisu), z akýchdôvodov   boli   pri   rozhodovaní   senátu   nahradení   aj   ďalší   stáli   členovia   senátu,   t.   j.JUDr. Krajčovič a JUDr. Piovartsy.

Za senát zložený zo zákonných sudcov možno považovať len senát zložený zo sudcovpríslušného   súdu,   ktorí   podľa   rozvrhu   práce   tvorili   tento   senát   v čase   pridelenia   veci.Ústavnej zásade neodňateľnosti zákonného sudcu, ktorá vyplýva zo základného práva nazákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 ústavy, však nezodpovedá prípad, ak sa zákonnísudcovia nezúčastnia na prerokovaní a rozhodovaní súdu vo veci bez splnenia zákonnýchpredpokladov   na   ich   nahradenie.   V okolnostiach   predloženej   veci   dospel   ústavný   súdk záveru,   že   opatrením   predsedu   senátu   najvyššieho   súdu   došlo   k určeniu   konkrétnychsudcov rozhodujúcich v senáte spôsobom nerešpektujúcim vopred ustanovené pravidlá prejeho zloženie. V sťažovateľovej veci tak konal senát v zložení, ktorý podľa ústavného súdunezodpovedal požiadavkám kladeným zákonom o sudcoch na zákonného sudcu (zákonnýchsudcov), a tak ani ústavným požiadavkám zaručeným čl. 48 ods. 1 ústavy, resp. čl. 38 ods. 1listiny. Uvedený postup najvyššieho súdu bol tak v rozpore so zásadou prideľovania vecísudcom podľa vopred daných pravidiel určených v rozvrhu práce tak, aby bol vylúčenýsvojvoľný a účelový výber sudcov.

Na základe uvedeného ústavný súd konštatuje, že vydaním napadnutého uznesenianajvyšší súd porušil základné právo na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 ústavy, resp.čl. 38 ods. 1 listiny, ako aj právo na prerokovanie veci nezávislým a nestranným súdomzriadeným zákonom podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

IV.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutímvysloví, že právoplatným rozhodnutím boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1,a zruší také rozhodnutie. Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie.

Vzhľadom na to, že ústavný súd vyslovil porušenie základného práva garantovanéhoústavou a práva zaručeného medzinárodnou zmluvou o ľudských právach, zrušil napadnutéuznesenie   najvyššieho   súdu   sp. zn.   1   TdoV   15/2013   z 25.   júna   2013   a vec   vrátilnajvyššiemu súdu na ďalšie konanie ( bod 2 výroku tohto rozhodnutia).

Po vrátení veci na ďalšie konanie bude úlohou najvyššieho súdu podané dovolanieproti uzneseniu najvyššieho súdu sp. zn. 1 To 10/2012 z 3. apríla 2013 znova prerokovať,v okolnostiach   prípadu   sa   dôsledne   vyrovnať   s námietkami   sťažovateľa   a   jehospoluobžalovaného,   ktoré   boli   formulované   v dovolaní,   a riadiac   sa   právnymi   názormiústavného súdu vyslovenými v tomto   náleze vec v ďalšom   konaní opätovne   prerokovaťa rozhodnúť v senáte zloženom zo zákonných sudcov rešpektujúc obsah a zmysel všetkýchpráv, ktorých porušenie bolo ústavným súdom v doterajšom konaní zistené.

Podľa   §   36   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   v odôvodnenýchprípadoch podľa výsledku konania uložiť uznesením niektorému účastníkovi konania, abyúplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Právna zástupkyňa sťažovateľa si v návrhu uplatnila právo na náhradu trov právnehozastúpenia v sume 340,89 €, čo zodpovedá odmene, ako aj sume paušálnych náhrad spolus daňou z pridanej hodnoty za dva úkony právnej služby podľa § 11 ods. 3, § 16 ods. 3a § 18 ods. 3 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z.o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskoršíchpredpisov (ďalej len „vyhláška“).

Ústavný   súd   považuje   za   dôvodné   sťažovateľovi   priznať   právo   na   úhradu   trovprávneho zastúpenia za obidva vyúčtované úkony právnych služieb vykonané v roku 2014,t. j. prevzatie a príprava zastupovania a podanie sťažnosti (odmena za každý úkon právnejslužby predstavuje sumu 134 € a paušálna náhrada nákladov za jeden úkon právnej službysumu 8,04 €). Z uvedených dôvodov ústavný súd zaviazal porušovateľa základného právana zaplatenie úhrady trov právneho zastúpenia sťažovateľovi v sume 284,08 € (2 x 134 € + 2x 8,04 €), ktorá po zvýšení o daň z pridanej hodnoty predstavuje sťažovateľom požadovanúúhradu v sume 340,89 €. Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol o návrhu na úhradutrov konania tak, ako to je uvedené v bode 3 výrokovej časti tohto nálezu.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhoviesťažnosti, priznať tomu, koho   práva podľa   odseku 1   boli   porušené, primerané finančnézadosťučinenie.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeranéhofinančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa hodomáha.

Ústavný súd predovšetkým konštatuje, že jeho právomoc priznať primerané finančnézadosťučinenie podľa čl. 127 ods. 3 ústavy je fakultatívnej povahy a v žiadnom rozsahunijakým spôsobom nemodifikuje ani nerozširuje účel ochrany, ktorú ústavný súd v konanío namietanom porušení sťažovateľkou označených práv poskytuje. V súvislosti s uvedenýmpovažuje   ústavný súd za dôležité   zdôrazniť   aj to,   že jeho   právomoc priznať   primeranéfinančné zadosťučinenie podľa čl. 127 ods. 3 ústavy sťažovateľovi, ktorého sťažnosti vyhoviev merite veci, nie je samostatným nárokom sťažovateľa na akési odškodnenie za porušeniezákladného   práva,   ale   má   len   akcesorickú   povahu.   Satisfakčný   potenciál   rozhodnutiaústavného súdu teda nie je autonómnym prvkom ním poskytovanej ochrany ani akýmsiparalelným   titulom   pre   domáhanie   sa   tejto   ochrany.   Takýmto   titulom   je   len   a výlučnepotreba chrániť konkrétne základné právo sťažovateľa a prostredníctvom tohto   práva ajprincíp právnej istoty (I. ÚS 235/03). Takáto náprava vo forme kompenzácie prichádza doúvahy predovšetkým v tých prípadoch, keď porušenie základného práva alebo slobody užnie je možné napraviť zrušením rozhodnutia alebo opatrenia, resp. uvedením do pôvodnéhostavu (obdobne napr. I. ÚS 15/02).

Sťažovateľ   žiada   priznanie   finančného   zadosťučinenia   z dôvodu,   že   v sťažnostiuvedeným postupom súdov v trestnom konaní mu bola spôsobená ťažká psychická ujmaa trauma a v dôsledku toho sa cítil byť obeťou nezákonného a svojvoľného konania súdov.To malo za následok vážne obmedzenie jeho súkromného, rodinného i pracovného života.

Čo sa týka žiadosti o priznanie finančného zadosťučinenia, pri rozhodovaní o nejprihliadal   ústavný   súd   na   skutočnosť,   že   v podstatnej   časti   bola   sťažnosť   uznesenímč. k. III. ÚS 62/2015-13 zo 17. februára 2015 odmietnutá, a tiež na skutočnosť, že v ďalšomkonaní   (rozumej   dovolacom   konaní)   môže   najvyšší   súd   o podanom   dovolaní   opäťrozhodnúť,   a to   pri   plnom   rešpektovaní   obsahu   všetkých   práv,   ktorých   porušenie   bolov tomto konaní vyslovené, a tak napraviť pochybenia, ktoré boli ústavným súdom vytknuté.S prihliadnutím na uvedené ústavný súd návrhu na priznanie finančného zadosťučinenianevyhovel, tak ako to vyplýva z bodu 4 výroku tohto nálezu.

Vzhľadom   na   čl.   133   ústavy,   podľa   ktorého   proti   rozhodnutiu   ústavného   súdunemožno podať opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou nálezu uvedenou vo výrokutohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 2. júna 2015