znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 62/2011-68

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 8. februára 2011 predbežne   prerokoval   sťažnosť   Mgr.   M.   Š.,   Č.,   vo   veci   namietaného   porušenia   jeho základného   práva   na   súdnu   a inú   právnu   ochranu   podľa   čl.   46   Ústavy   Slovenskej republiky, práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd,   práva   na   účinný   prostriedok   nápravy   podľa   čl.   13 Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd,   práva   nebyť   diskriminovaný podľa čl. 21 Charty základných práv Európskej únie, práva na dobrú správu vecí verejných podľa čl. 41 Charty základných práv Európskej únie v spojení s porušením čl. 17 a čl. 14 Dohovoru   o ochrane ľudských   práv a   základných   slobôd a práva na účinný   prostriedok nápravy a na spravodlivý proces podľa čl. 47 Charty základných práv Európskej únie listom prezidenta Slovenskej republiky číslo... z 5. októbra 2010 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Mgr. M. Š. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 8. decembra 2010 doručená sťažnosť Mgr. M. Š. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorá bola doplnená takmer totožným podaním   doručeným   ústavnému   súdu   10.   januára 2011,   vo   veci   namietaného porušenia   jeho   základného   práva   na   súdnu   a inú   právnu   ochranu   podľa   čl.   46   Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), práva na účinný prostriedok nápravy podľa čl. 13 dohovoru, práva na účinný prostriedok nápravy a na spravodlivý proces podľa čl. 47 Charty základných práv Európskej únie (ďalej len „charta“), práva na dobrú správu vecí verejných podľa čl. 41 charty v spojení s porušením čl. 17 a čl. 14 dohovoru a čl. 21 charty listinou prezidenta Slovenskej republiky (ďalej len „prezident“)   číslo  ...   z 5.   októbra   2010   majúcou   povahu   opatrenia,   ktorým   odvolal sťažovateľa z funkcie sudcu (ďalej aj „opatrenie prezidenta“).

Sťažovateľ   tvrdil,   že   k   porušeniu   uvedených   základných   práv,   resp   označených článkov dohovoru a charty malo dôjsť jeho odvolaním z funkcie sudcu prezidentom, ktorý tak urobil vychádzajúc z návrhu Súdnej rady Slovenskej republiky (ďalej aj „Súdna rada“) prijatého uznesením č. 692 z 1. decembra 2009. Sťažovateľ poukázal na svoje oznámenie Súdnej rade z   2. novembra 2009, ako aj na svoje vyjadrenie prezidentovi z 2. decembra 2009, v ktorých upozornil na následky svojho odvolania z funkcie sudcu, teda že podľa jeho právneho názoru mu bude „odopreté právo na spravodlivé súdne konanie“ z dôvodu, že súd zastaví konanie o jeho žalobe z 2. novembra 2009,   nebude môcť podať odvolanie a ani dovolanie v súdnom konaní ani využívať opravné prostriedky v správnom konaní (napríklad vo veci návrhu na náhradu straty na zárobku) z dôvodu straty procesnej spôsobilosti, ktorú predpokladá § 114 ods. 4 zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o sudcoch“). Sťažovateľ tiež namietal, že v súvislosti s jeho odvolaním z funkcie sudcu boli predsedom Okresného   súdu   Čadca   (ďalej   len   „okresný   súd“)   žiadané   aj   jeho   osobné   údaje o jeho zdravotnom stave.

Sťažovateľ v podstatnom formuloval dôvody sťažnosti takto: „Podstatou a zmyslom obmedzenia základných práv a slobôd u sťažovateľa a to práva na spravodlivý súdny proces nemôže byť iba fakt, že Súdna rada Slovenskej republiky podala prezidentovi Slovenskej republiky   návrh   na   odvolanie   z   funkcie   sudcu   pri   formálnom   splnení   podmienok stanovených vnútroštátnym právom.

Splnenie   podmienky   a   to   nemožnosti   vykonávať   riadne   funkciu   sudcu   po   dobu najmenej jedného roka z dôvodu zdravotného stavu sťažovateľa - jeho liečby, nemôže byť dané   nad   právo   sťažovateľa   na   spravodlivé   súdne   konanie   a   zneprístupnenia   resp. sťažovania prístupu k spravodlivosti zo strany štátnych orgánov.

Vydaním   listiny   prezidenta   Slovenskej   republiky   zo   dňa   05.10.   2010  ,   ktorá   je evidovaná v evidencii prezidenta Slovenskej republiky pod číslom :... ktorou odvolal z funkcie sudcu sťažovateľa podľa čl. 102 ods. 1 písm. t), čl. 145 ods. 1 a čl. 147 ods. 2 písm. a) Ústavy Slovenskej republiky a podľa § 18 ods. 2 písm. a) zákona č.385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich... de facto a de iure došlo k skutočnému naplneniu - dania práva sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie a zneprístupnenia resp. sťažovania prístupu k spravodlivosti   zo   strany   štátnych   orgánov   nad   právo   splnenia   formálnych   podmienok stanovených zákonom a takéto konanie je nehumánne a výsostne anti-sociálne (skutok sa stal na chorej osobe, ktorá sa lieči)...

Prezident   Slovenskej   republiky...   zapríčinil   to,   že   týmto   konaním   došlo k nerešpektovaniu   a   odopretiu   práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   voči   sťažovateľovi v právnej   veci   evidovanej   na   Krajskom   súde   v   Trenčíne,   pod   sp.   zn.   11S/78/2010   a   v právnej veci evidovanej na Krajskom súde v Banskej Bystrici pod sp. zn. 24S/87/2010 a tým aj k znemožňovaniu   prístupu   k   spravodlivému   súdu   sťažovateľovi.   V   hore   označených konaniach z titulu odvolania z funkcie sudcu - sťažovateľa, musí súd zastaviť konania, pretože došlo k strate procesnej spôsobilosti u sťažovateľa...

Súdna rada Slovenskej republiky neprijala žiadne účinné opatrenia voči konaniu Okresného súdu Čadca a to JUDr. K. K. predsedu Okresného súdu Čadca, JUDr. M. G. podpredsedu - ohľadom protiprávneho a úplne amorálneho konania ktorého sa dopustili tým spôsobom, že žiadali veľmi citlivé osobne údaje o sťažovateľovi - o jeho zdravotnom stave a to dokonca v mene prezidenta Slovenskej republiky... prezident Slovenskej republiky taktiež neprijal účinné a efektívne opatrenia tak i on sa stotožnil s absolútne a morálnym konaním...

Ďalej sťažovateľovi nebolo i zo strany Súdnej rady Slovenskej republiky oznámené, že niekto podal návrh na jeho odvolanie z funkcie sudcu, nemohol sa ani k nemu vyjadriť. Súdna rada Slovenskej republiky nezarodila bod rokovania prerokovanie a to bod pod názvom návrh na odvolanie sudcu Mgr. M. Š. - sťažovateľa.

Súdna   rada   Slovenskej   republiky   neodôvodnila   svoje   rozhodnutie   o   odvolaní sťažovateľa zo sudcu.

Súdna rada Slovenskej republiky účelovo tvrdila pred médiami, že sťažovateľ súhlasí s odvolaním z funkcie sudcu. Toto tvrdenie nedáva logický zmysel, že sťažovateľ súhlasí s odvolaním   z   funkcie   sudcu,   že   by   túto   skutočnosť   oznamoval   Súdnej   rade   Slovenskej republiky, pretože sudca sa môže funkcie sudcu vzdať písomným oznámením prezidentovi Slovenskej republiky...

V   predmetnom   prípade   sťažovateľ   nemal   k   dispozícii   k   namietanému   porušeniu práva   na   prejednanie   záležitosti   zaručeného   článkami   6,   13,   14   „účinný   prostriedok nápravy", ktorý by mohol vyčerpať, pretože sťažovateľovi sú zneprístupnené informácie ohľadom podania návrhu na odvolanie z funkcie sťažovateľa zo strany Slovenskej republiky a   z   toho   dôvodu   nemôže   sa   domáhať   ochrany   prostredníctvom   vnútroštátnych   súdov   v Slovenskej republike. Nevie či k porušeniu došlo iba Súdnou radou Slovenskej republiky, alebo i Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky...

Sťažovateľ zvýrazňuje, že v žiadnom z podaní ktoré vykonal neuviedol, že súhlasí s tým, aby mu boli porušované základné práva a slobody hoci kým, opak je pravdou.“

Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd vydal takéto rozhodnutie: „1. Základné právo sťažovateľa na spravodlivé konanie vyplývajúce z čl. 6   ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 46 ods. Ústavy SR, čl. 47 Charty základných práv Európskej únie, k zničeniu práva sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie   vyplývajúce   z   čl.   17   Dohovoru,   právo   sťažovateľa   na   jeho   nediskrimináciu vyplývajúce z čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a z čl. 21 Charty základných práv Európskej únie, právo na účinný prostriedok nápravy sťažovateľa vyplývajúce čl.   13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a z čl. 47 Charty   základných   práv   Európskej   únie,   právo   na   dobrú   správu   vecí   verejných   u sťažovateľa vyplývajúce z čl. 41 Charty základných práv Európskej únie listinou prezidenta Slovenskej republiky z 05.10. 2010, ktorá je evidovaná v evidencii prezidenta Slovenskej republiky pod číslom:... ktorou odvolal z funkcie sudcu sťažovateľa... porušené bolo.

2. Listina prezidenta Slovenskej republiky zo dňa 05. 10. 2010, ktorá je evidovaná v evidencii prezidenta Slovenskej republiky pod číslom :... ktorou odvolal z funkcie sudcu sťažovateľa... sa z r u š u j e   a vec sa vracia na ďalšie konanie.

3. Prezident Slovenskej republiky je povinný do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto   nálezu   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky   zaplatiť   finančné   zadosťučinenie   vo výške 100 000,- EUR... k rukám navrhovateľa.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   § 25 ods.   1 zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“)   ústavný   súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu (sťažnosti) podľa ustanovení § 20, § 50 a § 53 zákona o ústavnom súde vrátane okolností, ktoré by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   návrhy   vo veciach,   na   ktorých prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom   prerokovaní   odmietnuť uznesením   bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je zjavne neopodstatnený.

Podľa čl. 147 ods. 2 ústavy prezident Slovenskej republiky na návrh Súdnej rady Slovenskej   republiky   môže sudcu   odvolať,   ak mu   zdravotný   stav dlhodobo   nedovoľuje najmenej počas jedného roka riadne vykonávať sudcovské povinnosti.

Podľa   čl. 46   ústavy   každý   sa   môže   domáhať   zákonom   ustanoveným   postupom svojho   práva   na   nezávislom   a nestrannom   súde   a v prípadoch   ustanovených   zákonom na inom   orgáne   Slovenskej   republiky. Kto   tvrdí,   že   bol   na   svojich   právach   ukrátený rozhodnutím orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť takéhoto   rozhodnutia,   ak   zákon   neustanoví   inak.   Z   právomoci   súdu   však   nesmie   byť vylúčené preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podľa čl. 13 dohovoru každý, koho práva a slobody priznané týmto dohovorom boli porušené, musí mať účinné právne prostriedky nápravy pred národným orgánom, aj keď sa porušenia dopustili osoby pri plnení úradných povinností.

Podľa čl. 47 charty každý, koho práva a slobody zaručené právom Únie sú porušené, má za podmienok ustanovených v tomto článku právo na účinný prostriedok nápravy pred súdom. Každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom. Každý musí mať možnosť poradiť sa, obhajovať sa a nechať sa zastupovať.

Podľa čl. 41 ods. 1 charty každý má právo, aby inštitúcie, orgány, úrady a agentúry Únie vybavovali jeho záležitosti nestranne, spravodlivo a v primeranej lehote.

Podľa čl. 14 dohovoru užívanie práv a slobôd priznaných týmto dohovorom sa musí zabezpečiť bez diskriminácie založenej na akomkoľvek dôvode, ako je pohlavie, rasa, farba pleti, jazyk, náboženstvo, politické alebo iné zmýšľanie, národnostný alebo sociálny pôvod, príslušnosť k národnostnej menšine, majetok, rod alebo iné postavenie.

Podľa čl. 21 charty sa zakazuje akákoľvek diskriminácia najmä z dôvodu pohlavia, rasy,   farby   pleti,   etnického   alebo   sociálneho   pôvodu,   genetických   vlastností,   jazyka, náboženstva   alebo viery,   politického   alebo iného   zmýšľania, príslušnosti   k národnostnej menšine,   majetku,   narodenia,   zdravotného   postihnutia,   veku   alebo   sexuálnej   orientácie. V rozsahu pôsobnosti   zmlúv a bez toho, aby boli dotknuté ich   osobitné ustanovenia, je zakázaná akákoľvek diskriminácia z dôvodu štátnej príslušnosti.

Podľa čl. 17 dohovoru nič v tomto dohovore sa nemôže vykladať tak, akoby dávalo štátu, skupine alebo jednotlivcovi akékoľvek právo vyvíjať činnosť alebo dopúšťať sa činov zameraných   na   zničenie   ktoréhokoľvek   z   tu   priznaných   práv   a   slobôd   alebo   na obmedzovanie týchto práv a slobôd vo väčšom rozsahu, než to dohovor ustanovuje.

O zjavne   neopodstatnený   návrh   ide   vtedy,   ak   ústavný   súd   pri   jeho   predbežnom prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98). V zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť aj absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (obdobne napr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 300/06, III. ÚS 282/09).

Ústavný súd konštatuje, že právo na prístup k voleným a iným verejným funkciám podľa   čl.   30   ods.   4   ústavy   zahrňuje   aj   právo   volené   a iné   verejné   funkcie   nerušene vykonávať,   vrátane   práva   na   ochranu   pred   protiprávnym   zbavením   funkcie.   Takouto funkciou je nepochybne aj funkcia sudcu. Sudca je súčasťou súdnej moci, ktorá je podľa princípu deľby moci nezávislá od moci zákonodarnej a výkonnej. Zásada neodvolateľnosti sudcu je jednou z bŕzd a protiváh, ktorou je garantované oddelenie moci súdnej od moci zákonodárnej   a predovšetkým   výkonnej   (obdobne   judikatúra   Ústavného   súdu   Českej republiky, napr. PL. ÚS 18/06, III. ÚS 1076/07). Podľa čl. 147 ústavy možno sudcu proti jeho vôli z funkcie odvolať len výnimočne, a to len z taxatívne uvedených dôvodov. Zatiaľ čo dôvody vymenované v čl. 147 ods. 1 ústavy sú natoľko závažné, že prezident má na ich právnom   základe   povinnosť   sudcu   odvolať,   dôvody   uvedené   v čl.   147   ods.   2   ústavy umožňujú prezidentovi rozhodnúť na základe svojej úvahy, či sudcu z funkcie odvolá.

Podstatu porušenia základného práva na spravodlivé konanie podľa čl. 46 ústavy, resp. práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru sťažovateľ vidí v tom, že odvolaním z funkcie sudcu mu prezident znemožnil realizovať práva vyplývajúce z § 114 zákona o sudcoch, najmä iniciovať súdny prieskum rozhodnutí vydaných v správnom konaní predsedom krajského súdu,   pričom   svoju   argumentáciu   opiera   o doslovný   výklad   označeného   zákonného ustanovenia. Súčasne tým malo podľa neho dôjsť k odopretiu práva na účinný prostriedok nápravy podľa čl. 13 dohovoru, resp. čl. 47 charty.

Ústavný súd poznamenáva, že prípadné porušenie práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ústavy a jeho porovnateľného práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je potrebné posudzovať spoločne a niet medzi nimi zásadných odlišností.

V sťažovateľovom prípade Súdna rada navrhla prezidentovi odvolanie sťažovateľa z funkcie sudcu uznesením č. 692 z 1. decembra 2009 a prezident na základe svojej úvahy tento návrh akceptoval tak, že listom číslo... z 5. októbra 2010 sťažovateľa z funkcie sudcu odvolal.   Ústavný   súd   považuje   uvedený   postup   prezidenta   len   za   uplatnenie   jeho oprávnenia,   ktoré   mu   vyplýva   z ústavy   (mutatis   mutandis   II.   ÚS   11/01).   Prezident   pri realizácii svojej kompetencie odvolávať sudcov   podľa   čl. 102 ods. 1 písm. t) v spojení s čl. 147   ods.   2   písm.   a)   ústavy   nie   je   podľa   žiadneho   ustanovenia   ústavy   ani   zákona o sudcoch,   prípadne   iného   zákona,   ktorý   by upravoval   podrobnosti   o výkone   ústavných právomocí prezidenta (vydaného podľa čl. 102 ods. 4 ústavy), obmedzený v tom smere, že by bol oprávnený sudcu odvolať až po skončení všetkých správnych, prípadne súdnych konaní podľa § 114 zákona o sudcoch vo veciach náhrady škody začatých odvolávaným sudcom.

Vzhľadom   na   sťažovateľom   namietané   okolnosti   prípadu   sa   ústavný   súd v potrebnom rozsahu zaoberal aj právnou úpravou konania vo veciach náhrady škody podľa § 114 zákona o sudcoch, z ktorej vyplýva, že o náhrade škody uplatnenej sťažovateľom ako sudcom rozhoduje predseda súdu, na ktorom sudca vykonáva svoju funkciu, a v odvolacom konaní predseda inštančne nadriadeného súdu, a ďalej, že na konanie o náhrade škody sa vzťahujú všeobecné predpisy o správnom konaní a napokon že sudca má právo podať proti druhostupňovému rozhodnutiu vydanému v správnom konaní žalobu o súdne preskúmanie rozhodnutia, a to do 30 dní odo dňa jeho doručenia.

Z obsahu §   114   zákona   o sudcoch   vyplýva,   že   prezident   nemá žiadnu   právomoc rozhodovať   o právach   sudcu   na   náhradu   škody   podľa   označeného   ustanovenia   zákona o sudcoch. O týchto právach sudcov rozhodujú orgány riadenia a správy súdov v postavení správnych orgánov, ktorými sú v zmysle § 33 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch v znení neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o súdoch“)   predseda   súdu   a   podpredseda   súdu, pričom zákon o sudcoch umožňuje aj súdny prieskum rozhodnutia vydaného v správnom konaní   v   druhom   stupni   (v   prípade   sťažovateľa   by   malo   ísť   o rozhodnutie   predsedu príslušného krajského súdu). Pretože prezident nerozhoduje o právach sudcov na náhradu škody   podľa   §   114   zákona   o sudcoch,   nemohol   ani   využitím   svojho   ústavného   práva odvolávať sudcov porušiť sťažovateľovo základné právo na spravodlivé konanie   podľa čl. 46 ústavy, resp. právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Podľa názoru ústavného súdu by mohol v súvislosti s konaním o náhradu škody porušiť označené základné práva len orgán, ktorý   o týchto   nárokoch   sudcov   rozhoduje,   teda   v správnom   konaní   orgány   riadenia a správy súdov, resp. v prípade preskúmania rozhodnutia vydaného správnym orgánom na podklade žaloby len súd konajúci vo veci. Sťažovateľ pritom nielenže nepreukázal, ale ani netvrdil,   že   by   orgány   rozhodujúce   podľa   §   114   zákona   o sudcoch   vydali   rozhodnutie o zastavení   konania,   v ktorých   sa   má   rozhodovať   o právach   sťažovateľa   z dôvodu   jeho odvolania z funkcie sudcu a straty jeho doterajšieho postavenia sudcu. Sťažovateľ vo svojej sťažnosti iba formuluje svoj právny názor, obsahom ktorého je jeho výklad ustanovenia § 114 zákona o sudcoch   a ktorý   nemusí   byť vôbec správny. Relevantný právny   výklad označeného ustanovenia zákona o sudcoch sú však v tejto situácii oprávnené urobiť iba orgány rozhodujúce o návrhoch sťažovateľa, pričom z okolností prípadu vyplýva, že tak dosiaľ neurobili.

V kontexte so sťažovateľom uvádzanými argumentmi odôvodňujúcimi jeho sťažnosť a   spočívajúcimi   predovšetkým   v jednom   z možných   výkladov   §   114   zákona   o sudcoch považuje ústavný súd za potrebné uviesť, že správne orgány, resp. súdy sú okrem povinnosti zohľadňovať   doslovný   (jazykový)   výklad   povinne   brať   do   úvahy   aj   výklad   logický a systematický. V procese interpretácie právnej normy by mal súd, prípadne správny orgán vychádzať nielen z doslovného znenia použitej právnej normy, ale vziať do úvahy aj účel zákona a správnym použitím systematického výkladu, ktorý umožňuje vnímať vykladanú právnu   normu   v systémových   súvislostiach,   dospieť   k   relevantným   právnym   záverom. Súčasne musí racionálna a celistvá argumentácia orgánu aplikácie práva vylúčiť ľubovôľu vo výklade právnej normy. V okolnostiach prípadu však sťažovateľ vykladajúc si § 114 zákona o sudcoch len jedným z možných spôsobov dospel k záveru, že došlo k porušeniu označených práv, hoci zatiaľ ani jeden z orgánov oprávnených na konanie podľa dotknutého ustanovenia zákona o sudcoch k takémuto právnemu názoru nedospel a v týchto intenciách nevydal ani žiadne meritórne rozhodnutie.

Z uvedených   dôvodov   nemožno   podľa   ústavného   súdu   vyvodiť   žiadnu   spojitosť medzi   opatrením   prezidenta,   ktorým   bol   sťažovateľ   odvolaný   z funkcie,   a porušením základného práva vyplývajúceho z čl. 46 ústavy, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktoré sťažovateľ namietal.

Na   základe   totožných   skutkových   okolností   sťažovateľ   odvodzoval   aj   porušenie čl. 13   dohovoru   uznávajúceho   právo   na   účinný   prostriedok   nápravy,   ako   aj   porušenie obdobného práva podľa čl. 47 charty (ktorý zahŕňa aj právo na spravodlivý proces). Ani v prípade   námietky   týkajúcej   sa   porušenia   týchto   označených   práv sťažovateľa   nemôžu zistené okolnosti prípadu viesť ústavný súd k záverom o ich porušení opatrením prezidenta, keďže, ako je preukázané zo sťažovateľom pripojených listinných dôkazov, prezident pri odvolávaní z funkcie   sudcu   postupoval v súlade   s ústavou,   t.   j.   k odvolaniu   sťažovateľa pristúpil na základe návrhu Súdnej rady, ako to predpokladá čl. 147 ústavy. Sťažovateľ v dôvodoch   sťažnosti   nekonkretizoval   a   ani   neoznačil   žiaden   dôkaz   svedčiaci   o odňatí (zmarení)   možnosti   účinne   sa   domáhať   nápravy   v jeho   veciach   týkajúcich   sa   nárokov vyplývajúcich z jeho predchádzajúcej funkcie sudcu (napr. podania odvolania, dovolania). Pokiaľ sťažovateľ namietal možnosť, že Súdna rada navrhla prezidentovi jeho odvolanie bez   návrhu   ministerky   spravodlivosti   Slovenskej   republiky,   ústavný   súd   je   nútený konštatovať,   že   sťažnosť   nesmeruje   proti   rozhodnutiu   Súdnej   rady,   ale   proti   opatreniu prezidenta. S prihliadnutím na uvedené preto nemožno vidieť žiadnu relevantnú súvislosť medzi   opatrením   prezidenta   a   označeným   právom   podľa   čl.   13   dohovoru,   resp.   čl.   47 charty.

Ústavný súd nezistil porušenie ani ďalšieho zo sťažovateľom označeného práva, a to práva na dobrú správu vecí verejných podľa čl. 41 charty, obsahom ktorého je   právo na spravodlivé a nestranné vybavenie jeho záležitosti v primeranej lehote orgánmi Európskej únie. Prezident však nie je orgánom Európskej únie, ale orgánom výkonnej moci Slovenskej republiky,   preto   podľa   ústavného   súdu nie   je   možné   ani   vysloviť   záver   o porušení základného práva podľa tohto článku charty. Pretože sťažnosť smerovala proti opatreniu prezidenta,   ústavný   súd   sa   hlbšie   nezaoberal námietkami sťažovateľa   smerujúcimi proti postupu   predsedu   okresného   súdu,   ktorý   mal   zisťovať   údaje   o zdravotnom   stave sťažovateľa, a hodnotí ich len ako súčasť argumentácie sťažovateľa.

Napokon, pokiaľ ide o ustanovenie čl. 14 dohovoru zakotvujúceho princíp zákazu diskriminácie   a obsahovo   porovnateľného   čl.   21   charty,   ako   aj   čl.   17   dohovoru upravujúceho princíp zákazu zneužitia práv ústavný súd konštatuje, že podobne ako čl. 12 ods.   2   ústavy   majú   aj   tieto   uvedené   články   dohovoru   a charty   všeobecný,   deklaratívny charakter a neobsahujú garanciu konkrétneho základného práva a slobody. V nadväznosti na uvedené treba konštatovať, že v prípade sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje   vždy   o   porušení   konkrétneho   základného   práva   alebo   slobody   zakotveného v druhej hlave ústavy, prípadne práva zaručeného medzinárodnými zmluvami o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   a ich   použitia   sa   možno   dovolávať len v spojitosti s ochranou   konkrétnych   základných   práv   a slobôd   uvedených   v ústave   (obdobne I. ÚS 17/99, III. ÚS 224/08).

Keďže ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia základných práv sťažovateľa podľa označených článkov ústavy, dohovoru a charty, reálnosť ktorej by mohol ústavný súd posúdiť, pretože postup prezidenta, ktorý svojím listom číslo... z 5. októbra 2010 odvolal sťažovateľa   z funkcie   sudcu,   bol   realizovaný   za   splnenia   podmienok   predpokladaných ustanovením čl. 14 ústavy a zodpovedá ústavne konformnému výkladu relevantnej právnej úpravy,   bolo   potrebné   sťažnosť   sťažovateľa   odmietnuť   podľa   §   25   ods. 2   zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

Vzhľadom na všetky uvedené okolnosti a dôvody vedúce k odmietnutiu sťažnosti, ako   aj   s prihliadnutím   na   právnické   vzdelanie   sťažovateľa,   ústavný   súd   sťažovateľa nevyzýval na doplnenie splnomocnenia na jeho zastupovanie pred ústavným súdom, pretože odstránenie tohto nedostatku návrhu by nemalo vplyv na celkové posúdenie veci. Z dôvodu odmietnutia   sťažnosti   sa   už   ostatnými   návrhmi   sťažovateľa   (na   zrušenie   opatrenia prezidenta   a priznania   navrhovaného   finančného   zadosťučinenia)   nebol   dôvod   ďalej zaoberať.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 8. februára 2011