znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 62/09-16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 24. februára 2009 predbežne   prerokoval   sťažnosť   spoločnosti   P.,   a. s.,   B.,   a spoločnosti   T.,   s. r. o.,   B., zastúpených   advokátom   Mgr.   M.   H.,   Advokátska   kancelária,   B.,   vo veci   namietaného porušenia   základných   práv   zaručených   čl.   46   ods.   1   a čl.   48   ods. 2   Ústavy   Slovenskej republiky a práva zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Bratislave z 26. júna 2008 vydaným v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Cob 118/2008 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť spoločnosti P., a. s., a spoločnosti T., s. r. o., o d m i e t a pre nedostatok právomoci.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 19. septembra 2008 faxom doručená sťažnosť spoločnosti P., a. s., B., a spoločnosti T., s. r. o., B. (ďalej len „sťažovatelia“), v ktorej namietajú porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu zaručeného   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“),   porušenie základného práva na vyjadrenie sa ku všetkým vykonávaným dôkazom zaručeného čl. 48 ods.   2   ústavy   a porušenie   práva   na spravodlivé   súdne   konanie   zaručeného   čl.   6   ods.   1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) z 26. júna 2008 vydaným v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Cob 118/2008. Sťažnosť bola ústavnému súdu v písomnej forme doručená   22.   septembra   2008.   Na   základe   výzvy   sťažovatelia   doplnili   svoju   sťažnosť podaním doručeným ústavného súdu 30. decembra 2008.

Zo   sťažnosti   vyplýva,   že   sťažovatelia   vystupujú   v procesnej   pozícii   odporcov v konaní Okresného   súdu   Bratislava   II   (ďalej len „okresný   súd“)   vedenom   pod sp.   zn. 25 Cb 31/2006,   ktorého   predmetom   je   neplatnosť   hromadnej   akcie,   neplatnosť   zmluvy o založení   cenných   papierov,   neplatnosť   realizácie   záložného   práva   a nariadenie predbežného opatrenia.

V predmetnom   konaní   okresný   súd   uznesením   č.   k.   25   Cb   31/2006-388 z 12. februára 2008 rozhodol o pripustení ďalších účastníkov do konania, a to tak na strane navrhovateľa, ako aj na strane odporcu. Zároveň tým istým uznesením okresný súd pripustil zmenu   návrhu   tak,   že   ho   rozšíril.   Právny   zástupca   sťažovateľov   prevzal   uznesenie okresného súdu na pošte 25. marca 2008. Následne právny zástupca sťažovateľov podal 9. apríla 2008 na poštovú prepravu odvolanie proti prvostupňovému uzneseniu okresného súdu.

Krajský   súd   uznesením   č.   k.   1   Cob   118/2008-423   z 26.   júna   2008   rozhodol o podanom odvolaní sťažovateľov tak, že ho odmietol s poukazom na ustanovenie § 218 ods.   1   písm.   a)   zákona   č.   99/1963   Zb.   Občiansky   súdny   poriadok   v znení   neskorších predpisov (ďalej aj „OSP“). Krajský súd vychádzal zo skutkového zistenia, že odvolaním napadnuté uznesenie okresného súdu bolo právnemu zástupcovi sťažovateľov doručované 3. marca 2008 a opätovne 4. marca 2008, a „keďže doručovanie bolo bezúspešné, v tento deň mu bola i zásielka doručená na pošte. Keďže si advokát zásielku do 3 dní od uloženia nevyzdvihol, považuje sa posledný deň tejto lehoty za deň doručenia (7.3.2008), i keď sa advokát o uložení nedozvedel (§ 47 ods. 2 O.s.p.).“. Podľa názoru krajského súdu teda posledným dňom lehoty na podanie odvolania bol 24. marec 2008 (22. marca 2008 bola sobota). Odvolanie podané 9. apríla 2008 bolo preto podané oneskorene.

Sťažovatelia sú toho názoru, že krajský súd na zistený skutkový stav neaplikoval správne   ustanovenie   právneho   predpisu,   pretože   ustanovenie   §   47   ods.   2   OSP   v znení účinnom   v rozhodnej   dobe   pri   náhradnom   doručovaní   advokátovi   ako   fyzickej   osobe oprávnenej   na   podnikanie   nemožno   použiť.   V takom   prípade   je   podľa   sťažovateľov potrebné aplikovať ustanovenie § 48 ods. 3 OSP. Sťažovatelia tak tvrdia, že odvolanie podané na poštovú prepravu 9. apríla 2008 bolo podané včas.

Podľa   sťažovateľov   krajský   súd   im   napadnutým   uznesením,   ktorým   odmietol odvolanie ako oneskorené, odňal možnosť konať pred súdom „a porušil tak základné právo sťažovateľov na spravodlivé súdne konanie a na súdnu ochranu“.

Navyše sťažovatelia v odôvodnení sťažnosti uviedli, že aj v prípade aplikácie § 47 ods.   2   OSP   je   potrebné   vyžadovať   kumulatívne   splnenie   tam   uvedených   podmienok, z ktorých v posudzovanom prípade nebola splnená najmenej jedna z nich, „pretože poštový doručovateľ právneho zástupcu sťažovateľov ako odporcov v 1. a 2. rade nijakým spôsobom neupovedomil   o   tom,   kedy   a či   vôbec   príde   písomnosť   doručiť   znova   (s   uvedením   dňa a hodiny),   a oznámením   zanechaným   v počtovej   schránke   ho   upovedomil   len   o uložení písomnosti na pošte“.

Napokon sťažovatelia namietli i zmätočnosť napadnutého uznesenia krajského súdu, v ktorom podľa ich názoru krajský súd „dospel k záveru o existencii dvoch rozdielnych dňoch, resp. momentoch, v ktorých malo byť právnemu zástupcovi odporcov v 1. a 2. rade doručené Uznesenie Okresného súdu Bratislava II...“, keď uviedol, že „bolo napadnuté uznesenie   doručované   dňa   3.3.2008,   opätovne   4.3.2008   a keďže   doručovanie   bolo bezúspešné, v tento deň mu bola zásielka doručená na pošte. Keďže si advokát zásielku do 3 dní   od   uloženia   nevyzdvihol,   považuje   sa   posledný   deň   tejto   lehoty   za   deň   doručenia (7.3.2008)...“.

V závere svojej sťažnosti, sťažovatelia navrhli, aby ústavný súd takto rozhodol:„1.   Uznesením Krajského súdu v Bratislave č.   kon. 1 Cob 118/2008-423 zo dňa 26.06.2008 boli porušené základné práva spoločnosti P. a. s. so sídlom B., spoločnosti T. s.r.o. so sídlom B., na spravodlivé súdne konanie a na súdnu ochranu podľa ustanovení čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a tiež podľa ustanovenia čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2.   Uznesenie   Krajského   súdu   v Bratislave   č.   kon.   1   Cob   118/2008-423   zo   dňa 26.06.2008 zrušuje a vec vracia Krajskému súdu v Bratislave na ďalšie konanie.

3. Krajský súd v Bratislave je povinný zaplatiť spoločnosti P. a. s. so sídlom B., primerané   finančné   zadosťučinenie   vo   výške   20.000,00   Sk   do   dvoch   mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Krajský súd v Bratislave je povinný zaplatiť spoločnosti T. s.r.o. so sídlom B., primerané   finančné   zadosťučinenie   vo   výške   20.000,00   Sk   do   dvoch   mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

5. Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný uhradiť spoločnosti P. a. s. so sídlom B.,   a spoločnosti   T.   s.r.o.   so   sídlom   B.,   trovy   konania   vo   výške,   v akej   budú   vyčíslené v písomnom vyhotovení nálezu, k rukám ich právneho zástupcu, do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo   ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných   prieťahov   a   v jeho   prítomnosti   a   aby   sa   mohol   vyjadriť   ku   všetkým vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne   a v primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a nestranným   súdom zriadeným zákonom.

Ústavný   súd   podľa   ustanovenia   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom   súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom,   neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Sťažovatelia odôvodnili svoju sťažnosť tvrdením o nepreskúmateľnosti napadnutého rozhodnutia,   ktorá „zaťažuje   tak   napadnuté   uznesenie   vadou   spočívajúcou   v porušení všeobecných procesných princípov (ustanovení § 167 ods. 2 v spojení s § 157 ods. 2 O.s.p.), ktorá   je   podraditeľná   pod   vadu   konania   v zmysle   §   237   písm.   f)   O.s.p.“.   Ďalej   tvrdia, že krajský súd ako súd odvolací im odňal „ako odvolateľom v 1. a 2. rade možnosť konať pred súdom v zmysle ustanovenia § 237 písm. f) O.s.p. v spojení s ustanoveniami § 10 ods. 1 a   §   201   a nasl.   O.s.p.“,   keď   za   daných   skutkových   okolností   odmietol   ich   odvolanie ako oneskorené.

Ustanovenie   §   237   OSP   systematicky   zaradené   vo štvrtej   časti   tretej   hlavy Občianskeho súdneho poriadku upravujúcej dovolanie ako mimoriadny opravný prostriedok uvádza dovolacie dôvody, ktorých existenciu ak dovolací súd z okolností posudzovaného prípadu zistí, musí dovolanie považovať za prípustné a meritórne o ňom rozhodnúť. Podľa uvádzacej vety § 237 OSP je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu (teda aj proti uzneseniu), ak sa v postupe alebo rozhodnutí odvolacieho súdu vyskytla niektorá z tam uvedených vád. Žiadne ustanovenie Občianskeho súdneho poriadku pritom nevylučuje   prípustnosť   dovolania   proti rozhodnutiu   odvolacieho   súdu,   ktorým   bolo odvolanie proti prvostupňovému rozhodnutiu odmietnuté ako oneskorene podané.

Sťažovatelia svoju sťažnosť doručenú ústavnému súdu odôvodnili tvrdeným odňatím možnosti konať pred súdom, ktorého sa mal dopustiť krajský súd uznesením o odmietnutí ich   odvolania   pre   oneskorenosť.   Ide   teda   o tvrdenú   vadu   podľa   §   237   písm.   f)   OSP, čo potvrdzuje   aj   ustálená judikatúra   všeobecných   súdov   [napr.   rozhodnutie   Najvyššieho súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“)   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 2 Cdo 237/2004].   Preskúmanie   rozhodnutia   odvolacieho   súdu   z pohľadu   tejto   vady   je zákonom primárne vyhradené najvyššiemu súdu ako dovolaciemu súdu.

Vzhľadom   na   už   citovaný   čl.   127   ods.   1   ústavy   dospel   ústavný   súd   k záveru, že v okolnostiach   prípadu   sťažovateľom   poskytuje   ochranu   nimi   označeným   základným právam iný súd, a to najvyšší súd ako dovolací súd. Dovolanie z dôvodu uvedeného v § 237 písm. f) OSP totiž ústavný súd považuje za účinný právny prostriedok nápravy porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 1 aj podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (právo účastníka vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom) a v konečnom dôsledku aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (II. ÚS 31/00, II. ÚS 102/04). Táto okolnosť vzhľadom na princíp subsidiarity vyplývajúci z čl. 127 ods. 1 ústavy vylučuje právomoc ústavného súdu meritórne konať a rozhodovať o uplatnených námietkach   porušenia označených   základných   práv.   Z tohto dôvodu   ústavný   súd   sťažnosť odmietol   podľa § 25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde pre nedostatok právomoci.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 24. februára 2009