znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 62/08-28

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 29. júla 2008 v senáte zloženom   z   predsedu   Ľubomíra   Dobríka   a   zo   sudcov   Jána   Auxta   a Rudolfa   Tkáčika v konaní o sťažnosti V. V., B. a A. V., B., zastúpených advokátom JUDr. P. D., Advokátska kancelária, Ž., vo veci namietaného porušenia ich základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 38 ods.   2   Listiny   základných   práv   a slobôd   postupom   Okresného   súdu   Žilina   v konaní vedenom pod sp. zn. 13 C 1031/95 takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo V. V. a A. V. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd postupom Okresného súdu Žilina v konaní vedenom pod sp. zn. 13 C 1031/95 p o r u š e n é   b o l o.

2.   Okresnému   súdu   Žilina   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   13   C   1031/95 p r i k a z u j e konať bez zbytočných prieťahov.

3. V. V. p r i z n á v a primerané finančné zadosťučinenie v sume 80 000 Sk (slovom osemdesiattisíc slovenských korún), ktoré je Okresný súd Žilina p o v i n n ý   zaplatiť mu do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. A. V. p r i z n á v a primerané finančné zadosťučinenie v sume 90 000 Sk (slovom deväťdesiattisíc slovenských korún), ktoré je Okresný súd Žilina p o v i n n ý   zaplatiť mu do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu

5.   Okresný   súd   Žilina   je p o v i n n ý   uhradiť   V.   V.   a A.   V.   trovy   právneho zastúpenia v sume 10 216 Sk (slovom desaťtisícdvestošestnásť slovenských korún) na účet ich   právneho   zástupcu   JUDr.   P.   D.,   Advokátska   kancelária,   Ž.,   do   dvoch   mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

6. Vo zvyšnej časti sťažnosti nevyhovuje.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením   č.   k. III. ÚS 62/08-8 zo 4. marca 2008 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a   o   postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť V. V. (ďalej len „sťažovateľ v 1. rade“) a A. V. (ďalej len „sťažovateľ v 2. rade“, spolu ďalej len „sťažovatelia“), ktorou namietali porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a podľa čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) postupom Okresného súdu Žilina (ďalej len „okresný   súd“)   v konaní o vyrovnanie dedičských   podielov   vedenom   pod   sp.   zn.   13   C 1031/95.

Po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie ústavný súd vyzval 26. marca 2008 okresný súd, aby sa k sťažnosti vyjadril.

Podpredseda okresného súdu vo vyjadrení k sťažnosti z 15. apríla 2008 okrem iného uviedol:

Po   oboznámení   sa   so   spisovým   materiálom   a vyjadrením   konajúcej   sudkyne konštatujem, že od podania návrhu na súd, súd vo veci konal. O tejto skutočnosti svedčia pojednávania   uskutočnené   v priebehu   r.   2006,   kedy   Okresný   súd   v Žiline   vo   veci   aj rozhodol rozsudkom, ktorý následne Krajský súd v Žiline zrušil. Ďalší postup konania bol do   značnej   miery   ovplyvnený   činnosťou   práve   sťažovateľov,   nakoľko   návrh   na   začatie konania nespĺňa všetky potrebné náležitosti. Preto zo strany konajúceho súdu boli viackrát zasielané sťažovateľom výzvy na odstránenie vad podaní a na doplnenie týchto podaní tak, aby súd vo veci mohol ďalej konať.   Zdržanie pri   vybavovaní veci spôsobil aj samotný sťažovateľ tým, že žiadal o odročenie riadne nariadeného termínu pojednávania z dôvodu, že   si   chce   zvoliť   právneho   zástupcu.   Napriek   tomu   si   právneho   zástupcu   zvolil   až   po viacerých   výzvach   zo   strany súdu konajúceho   súdu   a následne   mu na   jeho   žiadosť   bol ustanovený   zástupca   z radov   advokátov.   Nemožno   sa   preto   stotožniť   sa   vyjadrením sťažovateľov v podanej sťažnosti, že Okresný súd Žilina je vo veci nečinný. Naopak, zo spisového   materiálu   je   zrejme,   že   konajúci   súd   vo   veci   konal   a uskutočňoval   úkony nevyhnutné na rozhodnutie vo veci samej. Treba tiež prihliadnuť na skutočnosť, že sa jedná o skutkovo a právne zložitú vec, ktorá je poznačená tiež tým, že v priebehu súdneho konania zomrel odporca a preto súd koná ďalej s jeho dedičmi.“

Súčasťou   vyjadrenia   podpredsedu   okresného   súdu   je   aj   vyjadrenie   vo   veci konajúceho   sudcu,   ktorý   uviedol   stručný   prehľad   úkonov   vo   veci.   V závere   svojho vyjadrenia podpredseda okresného súdu súhlasil, aby ústavný súd prerokoval sťažnosť bez nariadenia pojednávania.

Ústavný súd z predmetného spisu sp. zn. 13 C 1031/95, ktorý mu predložil okresný súd, zistil, že napadnuté konanie začalo na okresnom súde 8. septembra 1995 na základe žaloby sťažovateľov a ďalšej navrhovateľky o vyrovnanie dedičských podielov. Okresný súd   uskutočnil   v období   od   začatia   konania   do   27.   júna   1996,   keď   rozhodol   vo   veci rozsudkom, celkovo štyri pojednávania.

V období   od   13.   augusta   1996   prebiehalo   odvolacie   konanie   na   Krajskom   súde v Žiline, ktorý po rozhodnutí o zrušení prvostupňového rozsudku a vrátení veci na ďalšie konanie doručil predmetný spis okresnému súdu 15. júna 1998.

Okresný súd v období od vrátenia spisu odvolacím súdom až do podania sťažnosti ústavnému (26. novembra 2007), resp. do rozhodovania ústavného súdu o sťažnosti, síce uskutočnil dve pojednávania (8. septembra 2005 a 7. novembra 2006), ale inak sa počas tohto takmer 10-ročného obdobia zaoberal najmä záležitosťami týkajúcimi sa doplnenia návrhu   na   začatie   konania,   ustanovenia   opatrovníka   jednému   zo   žalovaných,   návrhu na vydanie   predbežného   opatrenia   (konanie   o ktorom   zastavil   uznesením   zo   7.   januára 2002)   a pod.,   to   znamená,   že   činnosť   okresného   súdu   počas   tohto   štádia   konania   sa nevyznačovala takými úkonmi súdu, ktoré by efektívne smerovali k rozhodnutiu vo veci samej a v dôsledku toho napadnuté konanie nebolo v čase rozhodovania ústavného súdu o sťažnosti ešte právoplatne skončené.

Právny zástupca sťažovateľov v podaní z 12. mája 2008, oznámil ústavnému súdu, že sťažovatelia súhlasia s upustením od ústneho pojednávania.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovatelia sa svojou sťažnosťou domáhali vyslovenia porušenia svojho základného práva zaručeného čl. 48 ods. 2 ústavy a podľa čl. 38 ods. 2 listiny.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných   prieťahov   a v jeho   prítomnosti   a aby   sa   mohol   vyjadriť   ku   všetkým vykonávaným dôkazom.  

Podľa čl. 38 ods. 2 každý má právo, aby jeho vec bola prerokovaná verejne, bez zbytočných   prieťahov   a v jeho   prítomnosti   a aby   sa   mohol   vyjadriť   ku   všetkým vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť iba v prípadoch ustanovených zákonom.

Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu (IV. ÚS 220/04, IV. ÚS 365/04).

Základnou   povinnosťou   súdu   a   sudcu   je   preto   zabezpečiť   taký   procesný   postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie. Táto povinnosť súdu a sudcu vychádza z § 6 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“), ktorý súdom prikazuje, aby v súčinnosti so všetkými účastníkmi konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 OSP, podľa ktorého len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd zásadne bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 38 ods. 2 listiny, v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (IV. ÚS 74/02, III. ÚS 247/03, IV. ÚS 272/04) ústavný súd zohľadnil tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje, správanie účastníka súdneho konania a postup samotného súdu. Za súčasť prvého kritéria ústavný súd považuje aj povahu prerokúvanej veci.

1. Predmetom konania pred okresným súdom je vyrovnanie dedičských podielov. Pokiaľ ide o kritérium zložitosti veci, ústavný súd konštatuje, že akceptuje názor okresného súdu, že ide o fakticky zložitú vec, ale dĺžka tohto konania, ktoré trvá na okresnom súde takmer 13 rokov, podľa názoru ústavného súdu nebola závislá len od zložitosti veci.

2.   Správanie   účastníkov   konania   je   druhým   kritériom   pri   rozhodovaní   o tom,   či v konaní pred súdom došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a podľa čl. 38 ods. 2 listiny. Ústavný súd pri preskúmaní spisu zistil, že sťažovatelia čiastočne prispeli k doterajšej dĺžke konania pred okresným súdom. Ústavný súd zistil, že návrh na začatie konania nespĺňal všetky potrebné náležitosti (predovšetkým identifikácia parciel), preto boli sťažovatelia   v priebehu   konania   viackrát   vyzvaní   na   odstránenie   nedostatkov   návrhu. Ústavný súd ďalej zistil, že 12. januára 2001 sťažovatelia podali okresnému súdu návrh na nariadenie predbežného opatrenia. Okresný súd uznesením zo 7. januára 2002 konanie o nariadení   predbežného   opatrenia   zastavil,   keďže   zo   strany   sťažovateľov   došlo k späťvzatiu   návrhu.   Ústavný   súd   ďalej   zistil,   že   na   pojednávaní,   ktoré   sa   uskutočnilo 7. novembra 2006, sťažovateľ v 1. rade navrhol jeho odročenie z dôvodu, že si chce zvoliť právneho zástupcu, pričom až na základe výzvy okresného súdu 18. mája 2007 doložil do spisu   splnomocnenie   pre   zástupcu,   ktorého   však   okresný   súd   nepripustil.   Následne po opätovnej   výzve   okresného   súdu   sťažovateľ   v 1.   rade   požiadal   18.   februára   2008 o oslobodenie od súdnych poplatkov a o ustanovenie advokáta, ktorý mu bol ustanovený uznesením zo 7. marca 2008. Uvedené skutočnosti týkajúce sa sťažovateľa v 1. rade ústavný súd zohľadnil pri svojom rozhodovaní.

3. Napokon   ústavný   súd   z   hľadiska   existencie   zbytočných   prieťahov   hodnotil samotný   postup   okresného   súdu   v   napadnutom   konaní.   Pri   skúmaní   skutočnosti,   či v dôsledku postupu okresného súdu došlo k porušeniu označených práv, ústavný súd zistil, že okresný súd bol v určitých obdobiach nečinný, pričom plynulému prerokovaniu danej veci nebránila žiadna zákonná prekážka.

Nečinnosť ústavný súd zistil v období od 15. júna 1998, keď okresnému súdu bolo doručené uznesenie Krajského súdu v Žiline sp. zn. 6 Co 1934/97 z 31. marca 1998, ktorým bol   zrušený   rozsudok   okresného   súdu   č.   k.   13   C   1031/95-27   z 27.   júna   1996, do 20. decembra 2000, keď okresný súd uznesením vyzval sťažovateľa v 1. rade, aby svoj návrh z 24. novembra 2000 doplnil a opravil (nečinnosť dva roky a šesť mesiacov). Ústavný súd zistil nečinnosť okresného súdu aj v nasledujúcom období, a to od 7. januára 2002, keď okresný súd uznesením zastavil konanie o nariadení predbežného opatrenia, do 16. augusta 2004, keď okresný súd uskutočnil informatívny výsluch účastníkov konania (nečinnosť dva roky   a   sedem   mesiacov).   Ústavný   súd   zistil   nečinnosť   okresného   súdu   aj   v období od 13. septembra   2005,   keď   okresný   súd   zrušil   uznesenie   o ustanovení   opatrovníka odporcovi   v 5.   rade,   do   21.   augusta   2006,   keď   bol   nariadený   termín   pojednávania na 7. november   2006   (nečinnosť   13   mesiacov). Spolu   takto   zbytočné   prieťahy v predmetnom konaní predstavujú šesť rokov a dva mesiace.

Vychádzajúc z uvedeného a po zvážení všetkých okolností pri hodnotení postupu okresného súdu, najmä s prihliadnutím na skutočnosť, že konanie začalo ešte v roku 1995, ústavný   súd   konštatuje,   že   doterajšia   dĺžka   konania   -   takmer   13   rokov   -   nemôže byť považovaná   za   zodpovedajúcu   požiadavke   konania   bez   zbytočných   prieťahov, ako to vyžaduje čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 38 ods. 2 listiny. Uvedené okolnosti sú dostatočné na to, aby oprávnili ústavný súd k záveru, že právna vec sťažovateľov nebola prerokovaná bez zbytočných prieťahov a že postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 13 C 1031/95 bolo porušené označené základné právo sťažovateľov.

Ak ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby podľa čl. 127 ods. 2 ústavy vysloví, že k porušeniu práva alebo slobody došlo právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom, prípadne nečinnosťou, zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah, prípadne prikáže tomu, kto právo alebo slobodu porušil, aby vo veci konal.

Pretože namietané konanie nebolo do času rozhodovania ústavného súdu o sťažnosti právoplatne skončené, ústavný súd prikázal okresnému súdu, aby v konaní vedenom pod sp. zn. 13 C 1031/95 v ďalšom období konal bez zbytočných prieťahov (2. bod výroku nálezu).

III.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa § 56 ods.   5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Sťažovatelia   v sťažnosti   žiadali priznať primerané finančné   zadosťučinenie spolu v sume 300 000 Sk.

Pri určení primeraného finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádzal zo zásad spravodlivosti   aplikovaných   Európskym   súdom   pre   ľudské   práva,   ktorý   spravodlivé finančné   zadosťučinenie   podľa   čl. 41   dohovoru   priznáva   so   zreteľom   na konkrétne okolnosti prípadu.

V   danom   prípade   podľa   názoru   ústavného   súdu   prichádza   do   úvahy   priznanie primeraného finančného zadosťučinenia.

Zohľadňujúc   predovšetkým   obdobie,   v ktorom   došlo   k zbytočným   prieťahom, zložitosť veci, správanie sťažovateľov ako účastníkov konania, povahu prerokovanej veci, ktorá   je   predmetom   posudzovaného   konania, ústavný   súd   dospel   k záveru,   že   v danom prípade   bude   priznanie   finančného   zadosťučinenia   pre sťažovateľa   v 2.   rade v   sume 90 000 Sk a pre sťažovateľa v 1. rade v sume 80 000 Sk primerané konkrétnym okolnostiam prípadu (3. a 4. bod výroku nálezu). Vo zvyšnej časti sťažnosti nevyhovel (6. bod výroku nálezu).

Ústavný   súd   rozhodol   napokon   podľa   §   36   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   aj o úhrade trov konania sťažovateľov, ktoré im vznikli v súvislosti s ich právnym zastúpením advokátom JUDr. P. D. v konaní pred ústavným súdom, ktorý ich vyčíslil v sume 26 912 Sk (za štyri úkony právnej služby a 4-krát režijný paušál), avšak ich nešpecifikoval.

Pri určení výšky náhrady trov vychádzal ústavný súd z priemernej mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2006, ktorá bola 17 822 Sk, a z toho, že za jeden úkon vykonaný v roku 2007 patrí odmena v sume 2 970 Sk a k tomu režijný   paušál   178   Sk.   Úhradu   priznal   za dva   úkony   právnej   služby pre   každého zo sťažovateľov (prevzatie a prípravu zastúpenia a podanie sťažnosti) v súlade s § 1 ods. 3, § 11   ods. 2   a   § 14   ods. 1   písm. a)   a c)   vyhlášky   Ministerstva   spravodlivosti   Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „vyhláška“),   pričom   celkovú   sumu základnej sadzby tarifnej odmeny (11 880 Sk) bolo potrebné v súlade s § 13 ods. 3 vyhlášky znížiť o 20 %, lebo ide o spoločné úkony pri zastupovaní „dvoch alebo viacerých osôb“. Takto upravená úhrada za dva úkony právnej služby vykonané v roku 2007 predstavuje spolu   s režijným   paušálom   sumu   5 108 Sk   a trovy   právneho   zastúpenia   obidvoch sťažovateľov v konaní boli priznané v celkovej sume 10 216 Sk (5. bod výroku nálezu).

Priznanú úhradu trov právneho zastúpenia je okresný súd povinný uhradiť na účet právneho zástupcu sťažovateľov (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP) v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu (§ 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde).

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný   opravný   prostriedok,   toto   rozhodnutie   nadobúda   právoplatnosť   dňom   jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 29. júla 2008