znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 62/07-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 3. apríla 2007 predbežne prerokoval sťažnosť Z. G., L., zastúpeného advokátom Mgr. B. S., N., ktorou namieta   porušenie   svojho základného   práva   vlastniť   majetok   podľa   čl.   20   Ústavy Slovenskej republiky a základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 Ústavy Slovenskej republiky rozsudkom Okresného súdu Žilina č. k. 9 C 401/1998-185 z 31. októbra 2005 a rozsudkom Krajského súdu v Žiline sp. zn. 6 Co 162/2006 z 20. septembra 2006, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Z. G.   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 19. decembra 2006   doručená   sťažnosť   Z.   G.,   L.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   zastúpeného   advokátom Mgr. B. S., N., ktorou namieta porušenie svojho základného práva vlastniť majetok podľa čl.   20   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   a základného   práva   na súdnu ochranu podľa čl. 46 ústavy rozsudkom Okresného súdu Žilina (ďalej len „okresný súd“) č. k. 9 C 401/1998-185 z 31. októbra 2005 o vypratanie garáže a rozsudkom Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 6 Co 162/2006 z 20. septembra 2006, ktorým bol potvrdený rozsudok súdu prvého stupňa.

Sťažovateľ uviedol, že:„V   konaní   sp.   zn. 9 C 401/98   Okresného   súdu   v Žiline   som   sa   domáhal   proti odporkyni E. M., rod. G. (...) vypratania garáže, ktorá je súčasťou môjho rodinného domu postaveného   na   pozemku   parc.   č.   618/3,   kat.   úz.   L.   a vypratanú   garáž   mi   odovzdať do užívania. Nároku som sa domáhal na základe vlastníckeho práva ku garáži a práva užívať predmet vlastníctva podľa § 123 Občianskeho zákonníka. Okresný súd Žilina moju žalobu zamietol a na odvolanie Krajský súd v Žiline potvrdil 1.-st. rozsudok. (...)

V rámci dokazovania bolo nesporné, že na pozemku pôvodného parc. č. 618, kat. úz. L. stál iba rodičovský dom súpisné č. 3, ktorého vlastníčkou na základe darovacej zmluvy od rodičov je v súčasnosti E. M. V rokoch 1980 – 85 som si postavil vedľa rodičovského domu môj dom, ktorý v súčasnosti užívam so svojou rodinou. Pozemok pôvodného parc. č. 618, na ktorom stáli oba domy, resp. rodičovský dom a rozostavaná stavba môjho domu, darovacou   zmluvou   zo   dňa   23.   09.   1982,   napísanou   na štátnom   notárstve   v Žiline č. N 395/82, vlastníčka pozemku, matka účastníkov konania, A. G., rod. Š., darovala mne pozemok pod mojím domom, ktorý získal parc. č. 618/3 o rozlohe 85 m2, pozemok pod pôvodným rodičovským domom dostal parc. č. 618/1, tento naša matka darovala odporkyni a dvor   a záhrada   pod oboma   domami získali   parc.   č.   618/2 o   rozlohe 178   m2 a tento pozemok sme získali s odporkyňou z pôvodného konania (mojou sestrou) rovnakým dielom taktiež   darovaním   od   matky.   Pri   dokazovaní   pred   1.-st.   súdom   bolo   preukázané, že stavebnou súčasťou môjho domu súpisné č. 4, postaveného na parc. č. 618/3 je aj garáž. V pôvodnom konaní odporkyňa E. M. tvrdila, že garáž, ktorá je súčasťou môjho domu bola postavená skôr než môj dom, a to našimi rodičmi ako súčasť domu súp. č. 3. (...) Je však nepochybné, že prinajmenšom dokončenie garáže sa uskutočnilo spolu s dokončením môjho rodinného domu, súp. č. 4 a garáž je súčasťou kolaudačného rozhodnutia odboru životného prostredia OÚ Žilina zo dňa 07. 08. 1997 č. 97/003835/OÚ-OŽP/KD, ktorým vec – môj rodinný dom súp. č. 3 vrátane garáže nadobudol fyzickú a právnu úplnosť. V odôvodnení kolaudačného   rozhodnutia   sa uvádza,   že   stavba   bola   realizovaná   v súlade   s   vydaným stavebným povolením.   Zo stavebného povolenia ONV Žilina č. ÚP 504/80-Gch zo dňa

05. 11. 1980 na prístavbu rodinného domu vyplýva, že súčasťou môjho rodinného domu taktiež   bola   aj   sporná   garáž.   Vyplýva   to   zo   situačného   náčrtu   uvedeného   v stavebnom povolení. 1.-st. súd uvádza vo svojom rozsudku výpoveď našej matky a brata, že spodná garáž sa stavala najskôr, resp. súčasne so stavbou môjho rodinného domu. Keďže spodná garáž   tvorí   zďaleka   menšiu   stavebnú   súčasť   môjho   rodinného   domu   súp.   č.   4,   je   jeho súčasťou a zdieľa aj jeho vlastníctvo. Okresný a Krajský súd vyhodnotili dokazovanie inak a svoje   zamietané   rozhodnutie   mojej   žaloby   založili   na   darovacej   zmluve   z r.   1993 č. V 2057/93, ktorou naši rodičia darovali pôvodný rodičovský dom súp. č. 3 mojej sestre a odporkyni E. M. V darovacej zmluve sa uvádza, že súčasťou domu je aj garáž. O túto skutočnosť   opreli   súdy   svoje   zamietavé   rozhodnutie.   Rozhodnutie   však   pokladám za nesprávne z dôvodov, ktoré uvádzam vyššie.“

Podľa názoru sťažovateľa bolo rozsudkom okresného súdu a rozsudkom krajského súdu porušené jeho základné právo vlastniť majetok podľa čl. 20 ústavy a základného právo na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ústavy   tým,   že   okresný   súd   zamietol   jeho   návrh na vypratanie   garáže   a krajský   súd   rozsudok   súdu   prvého   stupňa   potvrdil.   Sťažovateľ v konaní   pred   okresným   súdom   navrhol   ustanovenie   znalca   z odboru   stavebníctva na preukázanie skutočnosti, že sporná garáž stavebne súvisí so sťažovateľovým rodinným domom technológiou výstavby, no okresný súd navrhovaný dôkaz neuskutočnil. Okresný súd a krajský súd nesprávne vyhodnotili dôkazy vykonané v súdnom konaní, vo svojich rozhodnutiach vychádzali z darovacej zmluvy, v ktorej sa uvádza, že súčasťou domu je aj garáž, a nevzali do úvahy stavebné povolenie a kolaudačné rozhodnutie, z ktorých vyplýva, že súčasťou sťažovateľovho rodinného domu je aj sporná garáž.

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti navrhol, aby ústavný súd takto rozhodol: „Ústavný súd Slovenskej republiky zisťuje porušenie ústavného práva sťažovateľa v konaní 9C 401/98 Okresného súdu v Žiline v spojení s rozsudkom 6 Co 162/06 Krajského súdu v Žiline.

Ústavný súd Slovenskej republiky uvedené rozsudky zrušuje a vec vracia Okresnému súdu v Žiline na nové prejednanie a rozhodnutie.“

II.

Podľa čl. 124 ústavy je ústavný súd nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   čl.   20   ods.   1   ústavy   každý   má   právo   vlastniť   majetok.   Vlastnícke   právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Dedenie sa zaručuje.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a nestrannom   súde   a v prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Ústavný   súd   podľa   ustanovenia   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom   súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti sťažovateľa podľa § 25 ods. 1 zákona   o ústavnom   súde   skúmal,   či   v danom   prípade   nejde   o zjavne   neopodstatnenú sťažnosť.   Namietať   porušenie   svojich   práv   v konaní   pred   ústavným   súdom   sú   totiž oprávnené len tie fyzické alebo právnické osoby, ktoré splnili všetky zákonné podmienky spojené   s nadobudnutím   a uplatňovaním   takýchto   práv.   Z konania   o ústavnej   sťažnosti sú preto   vylúčené   také   návrhy,   v ktorých   sťažovateľ   nesplnil   niektorú   zo   zákonných podmienok potrebnú pre vznik právneho vzťahu, porušenie ktorého namietal na ústavnom súde. Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu jedným z dôvodov odmietnutia sťažnosti je jej zjavná neopodstatnenosť, ktorú možno vysloviť v prípade, ak ústavný súd nezistí priamu príčinnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých namietal sťažovateľ (I. ÚS 53/96, I. ÚS 62/96, I. ÚS 20/97).

O zjavne   neopodstatnený   návrh   ide   vtedy,   ak   ústavný   súd   pri   jeho   predbežnom prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98). Teda úloha ústavného   súdu   pri   predbežnom   prerokovaní   návrhu   nespočíva   v tom,   aby   určil, či preskúmanie   veci   predloženej   navrhovateľom   odhalí   existenciu   porušenia   niektorého z práv   alebo   slobôd   zaručených   ústavou,   ale   spočíva   len   v tom,   aby   určil,   či   toto preskúmanie   vylúči   akúkoľvek   možnosť   existencie   takéhoto   porušenia.   Inými   slovami, ústavný súd môže pri predbežnom prerokovaní odmietnuť taký návrh, ktorý sa na prvý pohľad a bez najmenšej pochybnosti javí ako neopodstatnený (I. ÚS 4/00).

Pokiaľ ide o základné práva a slobody, ústava rozdeľuje ochranu ústavnosti medzi všeobecné súdy a ústavný súd. Systém tejto ochrany je založený na princípe subsidiarity, ktorý   určuje   aj   rozsah   právomoci   ústavného   súdu   pri   poskytovaní   ochrany   základným právam a slobodám vo vzťahu k právomoci všeobecných súdov (čl. 142 ods. 1 ústavy), a to tak, že všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov, ale aj za dodržiavanie základných práv a slobôd (čl. 144 ods. 1 a 2, čl. 152 ods. 4 ústavy).

Ústavný súd vo svojich rozhodnutiach opakovane vyslovil právny názor, že nie je zásadne   oprávnený   preskúmavať   a   posudzovať   právne   názory   všeobecného   súdu,   ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne   závery   zo   skutkového   stavu   všeobecný   súd   vyvodil.   Úloha   ústavného   súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutie všeobecného súdu v prípade,   ak   v konaní,   ktoré   mu   predchádzalo,   alebo   samotným   rozhodnutím   došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 139/02, I. ÚS 13/00, I. ÚS 115/02, III. ÚS 180/02, III. ÚS 117/06).

Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu (IV. ÚS 77/02, III. ÚS 63/06) každý má právo na to, aby sa v jeho veci v konaní pred všeobecnými súdmi rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základ v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo takých medzinárodných zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli   vyhlásené   spôsobom,   ktorý   predpisuje   zákon.   Súčasne   má   každý   právo   na   to, aby sa v jeho   veci   vykonal   ústavne   súladný   výklad   aplikovanej   právnej   normy,   ktorý predpokladá použitie ústavne súladne interpretovanej platnej a účinnej normy na zistený stav veci.

K   úlohám   právneho   štátu   patrí   vytvorenie   právnych   a   faktických   garancií uplatňovania   a   ochrany   základných   práv   a   slobôd   občanov.   Ak   je   na   uplatnenie   alebo ochranu   základného   práva   alebo   slobody   potrebné   uskutočniť   konanie   pred   orgánom verejnej   moci,   úloha   štátu   spočíva   v   zabezpečení   právnej   úpravy   takýchto   konaní dostupných bez akejkoľvek diskriminácie každému z nositeľov základných práv a slobôd. Koncepcia týchto konaní musí zabezpečovať reálny výkon a ochranu základného práva alebo slobody, a preto ich imanentnou súčasťou sú procesné záruky takéhoto uplatňovania a ochrany základných práv a slobôd. Existencia takýchto konaní však nevyčerpáva ústavné požiadavky   späté   s   uplatňovaním   základných   práv   a slobôd.   Ústavnosť   týchto   konaní predpokladá aj to, že orgán verejnej moci, pred ktorým sa takéto konania uskutočňujú, koná zásadne   nestranne,   nezávisle   a   s   využitím   všetkých   zákonom   vytvorených   prostriedkov na dosiahnutie účelu takýchto procesných postupov. Ústavný súd v tomto smere osobitne pripomína objektivitu takéhoto postupu orgánu verejnej moci. Len objektívnym postupom sa v rozhodovacom procese vylučuje svojvôľa, ako aj ničím nepodložená možnosť úvahy orgánu   verejnej   moci   bez   akýchkoľvek   objektívnych   limitov,   ktoré   sú   vymedzené zákonnými spôsobmi zisťovania skutkového základu, prijať rozhodnutie (II. ÚS 143/02, III. ÚS 60/04, obdobne aj II. ÚS 9/00, III. ÚS 300/06).

Ústavný súd v rámci svojej rozhodovacej činnosti uviedol, že podstata základného práva priznaného podľa čl. 46 ods. 1 ústavy spočíva v prvom rade v oprávnení každého reálne   sa   domáhať   ochrany   svojich   práv   na   súde,   že   tomuto   oprávneniu   zodpovedá povinnosť súdu   nezávisle   a nestranne vo   veci   konať tak,   aby bola namietanému právu poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktoré ustanovenie o súdnej ochrane vykonávajú, a teda   že   základné   právo   na   súdnu   ochranu   nespočíva   len   v práve   domáhať   sa   súdnej ochrany, ale ju aj v určitej   kvalite, t.   j.   zákonom   ustanoveným postupom   súdu,   dostať. Ďalej uviedol,   že   postup   súdov   v konaní   o veci   a jeho   kvalita   ustanovená   zákonom je vyjadrením   práva na súdnu   ochranu účastníka konania vyplývajúceho z čl. 46 ods. 1 ústavy.   Nakoniec   zdôraznil,   že   ochranu   základným   právam   a slobodám   poskytujú predovšetkým   všeobecné súdy,   pričom   ústavný   súd   súdnu   ochranu v konaní o sťažnosti poskytuje iba vtedy, ak porušenie procesných práv účastníkov konania chránených zákonmi (napr. Občianskym súdnym poriadkom) je súčasne aj porušením základného práva alebo slobody   upravených   ústavou   alebo   medzinárodnou   zmluvou   podľa   čl.   7   ods.   5   ústavy (I. ÚS 50/97, I. ÚS 54/97).

Podstata základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy spočíva   v tom,   že   každý   sa   môže   domáhať   ochrany   svojich   práv   na   súde.   Tomuto oprávneniu zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktorú tento článok ústavy o základnom práve na súdnu ochranu vykonáva (čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 51 ústavy). Do obsahu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu patrí aj právo každého na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať   základ   v platnom   právnom   poriadku   Slovenskej   republiky   alebo   v takých medzinárodných   zmluvách,   ktoré   Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená spôsobom, ktorý predpisuje zákon. Ústavný súd zásadne nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecných súdov, ktoré viedli k rozhodnutiu vo veci samej alebo   k inému   súdnemu   rozhodnutiu,   ktorým   končí   konanie   pred   nimi.   Tento   postup je dôsledkom   toho,   že   všeobecné   súdy   vychádzajú   pri   prerokúvaní   a rozhodovaní   vecí patriacich   do   ich   právomoci   zo   zákonnej   úpravy   a z vlastnej   interpretácie   zákonov. Základné právo na súdnu ochranu neznamená nárok na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, t. j. aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho požiadavkami, resp. s jeho právnymi názormi. Neúspech v súdnom konaní nemožno bez ďalšieho považovať za porušenie základného práva. Je v právomoci všeobecných súdov vykladať a aplikovať zákony.   Ak   tento   výklad nie je arbitrárny   a je náležite zdôvodnený, ústavný súd   nemá príčinu doň zasahovať (II. ÚS 172/05).

Ústavný   súd   zistil   najmä   z rozsudkov,   ktorých   neústavnosť   sťažovateľ   namieta, že uvedenie   stavebníka   v administratívnom   rozhodnutí   o vydaní   stavebného   povolenia a kolaudačného rozhodnutia nie je pre súd záväzné vo vzťahu k preukázaniu vlastníckeho práva a súd ho posudzuje ako jeden z dôkazov. Právni predchodcovia žalovanej mali záujem začať   s výstavbou   garáže   k rodinnému   domu   súpisné   číslo   3.   Žalobca   prejavil   záujem o výstavbu   bytovej   jednotky   slúžiacej   pre   jeho   ďalšie   bývanie   realizovaním   prístavby k existujúcemu rodinnému domu. Výstavba bola začatá bez vydania stavebného povolenia niekedy okolo roku 1980 a stavebné povolenie bolo realizované dodatočne. Aj v stavebnom povolení je stavba uvádzaná ako prístavba k rodinnému domu súpisné číslo 3. Garáž bola pristavaná   k rodinnému   domu   a súvisí   s užívaním   bytovej   jednotky   v pôvodnom   dome. Garáž je potrebné považovať za nebytový priestor náležiaci k bytovej jednotke v pôvodnej stavbe súpisné číslo 3. Garáž slúžila v prospech vlastníkov pôvodnej nehnuteľnosti a pre tento účel bola aj zhotovená. Táto garáž bola darovacou zmluvou prevedená do vlastníctva žalovanej a žalobca o tom mal vedomosť.  

Pokiaľ ide o namietané porušenie základných práv sťažovateľa podľa čl. 20 ústavy a čl. 46 ústavy rozsudkom okresného súdu a rozsudkom krajského súdu, takéto porušenie ústavný súd nezistil. Ústavný súd z namietaných rozhodnutí nezistil skutočnosti, z ktorých by boli vyvodené závery zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné a zároveň by mali za následok   porušenie základného práva   alebo   slobody   sťažovateľa.   Samotný   neúspech   sťažovateľa   vo   veci   (zamietnutie žaloby a potvrdenie prvostupňového rozsudku krajským súdom) neznamená automaticky porušenie jeho základných práv.

Rozsudok   okresného   súdu   a   rozsudok krajského   súdu,   ktoré   sťažovateľ   napadol svojou   sťažnosťou,   nemajú charakter   zjavne neodôvodnený   alebo arbitrárny. Vzhľadom na to   je sťažnosť   sťažovateľa   zjavne   neopodstatnená.   Ústavný   súd   taktiež   zdôrazňuje, že voči rozhodnutiu okresného súdu nemá právomoc konať z dôvodu, že túto právomoc má krajský súd, ktorý aj vo veci konal a rozhodol.

Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto uznesenia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 3. apríla 2007