znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 62/06-41

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 11. júla 2006 v senáte zloženom z predsedu Juraja Babjaka a zo sudcov Eduarda Báránya a Ľubomíra Dobríka prerokoval sťažnosť L. M., Ž., a Ing. A. B., Ž., zastúpených advokátkou JUDr. M. P., Ž., ktorou namietali porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a čl.   38   ods.   2   Listiny základných   práv   a slobôd   Okresným   súdom   Žilina   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 12 C 44/96,   Krajským   súdom   v   Žiline   v konaní   vedenom   pod   sp. zn. 7 Co   1267/97 a Najvyšším   súdom   Slovenskej   republiky   v konaní   vedenom   pod   sp. zn.   5 Cdo   96/00, a takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo L. M. a Ing. A. B. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 38. ods. 2 Listiny základných práv a slobôd Okresným súdom Žilina v konaní vedenom pod sp. zn. 12 C 44/96 (v súčasnosti 13 C 150/2005)   p o r u š e n é   b o l o.

2. Základné právo L. M. a Ing. A. B. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 38. ods. 2 Listiny základných práv a slobôd   Krajským   súdom   v   Žiline   v   konaní   vedenom   pod   sp. zn. 7 Co 1267/97 p o r u š e n é   b o l o.

3. Základné právo L. M. a Ing. A. B. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 38. ods. 2 Listiny základných práv a slobôd Najvyšším súdom Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Cdo 96/00 p o r u š e n é   b o l o.

4.   Okresnému   súdu   Žilina   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   13   C   150/2005 p r i k a z u j e   konať bez zbytočných prieťahov.

5. L. M.   p r i z n á v a   primerané finančné zadosťučinenie vo výške 40 000 Sk (slovom štyridsaťtisíc slovenských korún), ktoré je mu Okresný súd Žilina   p o v i n n ý vyplatiť vo výške 13 000 Sk, Krajský súd v Žiline vo výške 12 500 Sk a Najvyšší súd Slovenskej   republiky   vo   výške   14   500   Sk   do   dvoch   mesiacov   od právoplatnosti   tohto rozhodnutia.

6.   A.   B. p r i z n á v a   primerané   finančné   zadosťučinenie   vo   výške   65 000   Sk (slovom šesťdesiatpäťtisíc slovenských korún), ktoré je jej Okresný súd Žilina p o v i n n ý vyplatiť vo výške 21 000 Sk, Krajský súd v Žiline vo výške 20 000 Sk a Najvyšší súd Slovenskej   republiky   vo   výške   24   000   Sk   do   dvoch   mesiacov   od právoplatnosti   tohto rozhodnutia.

7. Okresný súd Žilina j e   p o v i n n ý   uhradiť trovy právneho zastúpenia L. M. a Ing.   A.   B.   advokátke   JUDr.   M.   P.,   Ž.,   vo   výške   10   772   Sk   (slovom desaťtisícsedemstosedemdesiatdva slovenských korún).

8. Vo zvyšnej časti sťažnosti L. M. a Ing. A. B.   n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 23. januára 2006   doručená   sťažnosť   L.   M.,   Ž.,   a   Ing.   A.   B.,   Ž.   (ďalej   aj   „sťažovatelia“   alebo „navrhovatelia v 4. a 10. rade“), ktorá bola upresnená podaním z 20. februára 2006 a ktorou namietajú   porušenie   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) Okresným súdom Žilina (ďalej len „okresný súd“) v konaní sp. zn. 12 C 44/96, Krajským súdom v Žiline (ďalej len „krajský súd“) v konaní sp. zn. 7 Co 1267/97 a Najvyšším súdom Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní sp. zn. 5 Cdo 96/00.

Porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl.   48   ods.   2   ústavy   a   čl.   38   ods.   2   listiny   vidia   sťažovatelia   v   nasledovne   opísanom skutkovom stave.

Sťažovatelia podali ako navrhovatelia v 4. a 10. rade na okresnom súde 17. januára 1996 návrh na začatie konania, ktorým sa domáhali, aby žalovaným v 1. až 5. rade bola uložená   povinnosť   uhradiť   finančnú   sumu,   ktorá   predstavovala   podiel   ich   právnych predchodcov na odpredaných, resp. vyvlastnených nehnuteľnostiach, ktoré boli predmetom dedičského konania po ich právnych predchodcoch.

Okresný súd rozsudkom č. k. 12 C 44/96-65 z 29. októbra 1996 návrh zamietol. Sťažovatelia podali proti predmetnému rozsudku odvolanie. Krajský súd rozsudkom sp. zn. 7 Co 1267/97 z 29. októbra 1997 potvrdil rozsudok   prvostupňového súdu. Sťažovatelia podali proti rozsudku krajského súdu dovolanie.

Najvyšší súd rozsudkom sp. zn. 5 Cdo 96/00 z 26. novembra 2003 zrušil rozsudok krajského   súdu   a vec   mu   vrátil   na   ďalšie   konanie.   Krajský   súd   uznesením sp. zn. 23 Co 55/04 z 21. marca 2005 zrušil rozsudok okresného súdu č. k. 12 C 44/96-65 z 29. októbra 1996 a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Od vrátenia veci okresnému súdu nebolo   vo   veci   nariadené   pojednávanie   napriek   tomu,   že   uvedené   konanie   trvá od roku 1996.

S   prihliadnutím   na   uvedené   skutočnosti   sťažovatelia   vo   svojom   návrhu   výroku rozhodnutia   (petite)   žiadajú,   aby   ústavný   súd   vyslovil   porušenie   ich   základného   práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 38 ods. 2 listiny v konaní okresného súdu sp. zn. 12 C 44/96, krajského súdu sp. zn. 7 Co 1267/97 a najvyššieho súdu sp. zn. 5 Cdo 96/00 a prikázal okresnému súdu konať v uvedenej veci bez   prieťahov.   Zároveň   sťažovatelia   žiadajú,   aby   ústavný   súd   uložil   okresnému   súdu povinnosť zaplatiť sťažovateľom primerané finančné zadosťučinenie, a to každému v sume 200 000 Sk a náhradu trov právneho zastúpenia.

Ústavný   súd   sťažnosť   predbežne   prerokoval   na   neverejnom   zasadnutí   senátu 1. marca 2006 a podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“)   ju uznesením   č.   k.   III. ÚS   62/06-11   prijal   na   ďalšie   konanie.   Na   výzvu   ústavného   súdu účastníci   konania   oznámili,   že   súhlasia   s prerokovaním   veci   bez   ústneho   pojednávania. Preto ústavný súd využil možnosť podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde a upustil od ústneho pojednávania, ktoré vzhľadom na charakter konania nemohlo prispieť k ďalšiemu objasneniu veci.

Na základe výzvy ústavného súdu predseda okresného súdu predložil chronologický prehľad   úkonov,   ktoré   boli   doteraz   vo   veci   uskutočnené,   a   stanovisko   sudkyne. Z uvedeného stanoviska vyplýva, že sudkyňa nepopiera, že v uvedenej právnej veci došlo k prieťahom   v konaní.   Namieta   však   svoju   subjektívnu   zodpovednosť   za   daný   stav. Skutočnosť, že sa vo veci nekonalo priebežne, je podľa jej názoru spôsobená objektívnymi okolnosťami   spočívajúcimi   v neprimeranom   množstve   vecí   v jej   senáte   (ako   aj   v iných senátoch tohto súdu), v dôsledku čoho nemá a ani nemala možnosť prejednávať veci bez zbytočných prieťahov. Poukázala aj na to, že na uvedenú situáciu podľa § 30 ods. 4 zákona č.   385/2000   Z.   z.   o sudcoch   a prísediacich   a o zmene   a doplnení   niektorých   zákonov upozornila a upozorňuje štátnu správu súdov. Na záver stanoviska uviedla, že neuznáva subjektívnu zodpovednosť za prieťahy v danom spore.

Predseda   krajského   súdu   na   základe   výzvy   ústavného   súdu   predložil   vyjadrenie k sťažnosti, z ktorého vyplýva, že v dotknutom konaní bol krajský súd v merite veci činný dvakrát, a opísal priebeh konania na uvedenom súde. Poukázal aj na to, že v prejednávanej veci   ide   o právne   zložitejšiu   problematiku,   čo   sa   prejavilo   aj   v tom,   že   krajský   súd rozhodnutím sp. zn. 7 Co 1267/97 z 29. októbra 1997 pripustil dovolanie. Ďalej uviedol, že konanie,   ktoré   po   druhýkrát   prebiehalo   na   krajskom   súde,   bolo   z hľadiska   jeho   dĺžky výrazne ovplyvnené značnou personálnou poddimenzovanosťou uvedeného súdu. Napriek výrazne   nadštandardným   výkonom   sudcov   krajského   súdu   (niekedy   až   dvojnásobným v porovnaní   s kolegami   z iných   odvolacích   súdov)   nie   je   možné   vo   všetkých   veciach dosiahnuť ich prejednanie v primeraných lehotách.

Predseda   najvyššieho   súdu   vo   vyjadrení   k sťažnosti   uviedol,   že   právna   vec sťažovateľov napadla v dôsledku dovolania proti rozsudku krajského súdu z 29. apríla 1997 sp.   zn.   7   Co   1267/97   na   najvyšší   súd   20.   septembra   2000   a bola   vedená   pod   sp.   zn. 5 Cdo 96/00.   Vzhľadom   na   právnu   náročnosť   bola   vec   niekoľkokrát   členmi   senátu podrobne   študovaná   a niekoľkokrát   senátom   prejednávaná.   K skončeniu   veci   došlo 26. novembra 2003, keď bol vo veci vyhlásený rozsudok, ktorým bol rozsudok krajského súdu zrušený a vec mu bola vrátená na ďalšie konanie. Ďalej poukazuje na to, že o právnej náročnosti predmetnej veci (o náročnosti právnej otázky dovtedy súdmi neriešenej) svedčí aj skutočnosť, že rozsudok najvyššieho súdu bol na rokovaní občianskoprávneho kolégia Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   14.   apríla   2005   prijatý   na   zovšeobecnenie a uverejnený   v Zbierke   stanovísk   najvyššieho   súdu   a rozhodnutí   súdov   Slovenskej republiky. Predseda najvyššieho súdu navrhol, aby ústavný súd sťažnosti nevyhovel.

II.

Z obsahu sťažnosti a k nej pripojených písomností a predovšetkým z obsahu na vec sa vzťahujúceho súdneho spisu ústavný súd zistil následovný priebeh a stav konania vo veci vedenej na okresnom súde pod sp. zn. 12 C 44/96 (v súčasnosti 13 C 150/2005).

Na okresný súd 17. januára 1996 podali sťažovatelia (ako navrhovatelia v 4. a 10. rade) návrh na začatie konania, ktorým sa domáhali, aby žalovaným v 1. až 5. rade bola uložená   povinnosť   zaplatiť   finančnú   čiastku,   ktorá   predstavovala   podiel   ich   právnych predchodcov na odpredaných, resp. vyvlastnených nehnuteľnostiach, ktoré boli predmetom dedičského konania po ich právnych predchodcoch. Dňa 5. februára 1996 bol okresnému súdu   doručený   návrh   na   predbežné   opatrenie   týkajúce   sa   zákazu   výplaty   kúpnej   ceny. Okresnému súdu bol 1. apríla 1996 doručený list od právnej zástupkyne navrhovateľov JUDr. M. B., v ktorom žiadala okresný súd, aby jej oznámil, v akom štádiu sa nachádza konanie o predbežnom opatrení. Okresný súd uznesením č. k. 12 C 44/96-35 z 18. apríla 1996 rozhodol o vydaní predbežného opatrenia.

Právny zástupca odporcov listom z 5. septembra 1996 ospravedlnil svoju neúčasť na pojednávaní,   z dôvodu   nutnej   obhajoby   v inom   konaní   a zároveň   ospravedlnil   neúčasť odporcov, ktorí trvali na prejednaní veci za jeho prítomnosti. Prvé pojednávanie vo veci sa uskutočnilo 6. septembra 1996. Na uvedené pojednávanie sa nedostavili navrhovatelia v 2., 5.,   7.   a 13.   rade.   Nedostavili   sa   ani   odporcovia   v 1.   až 4.   rade,   doručenie   mali riadne vykázané.   Zistilo   sa,   že   navrhovateľ   v 2.   rade   zomrel.   Na   pojednávaní   boli   vypočutí prítomní účastníci a pojednávanie bolo odročené na 27. september 1996.

Krajský súd v Banskej Bystrici ako súd odvolací uznesením č. k. 17 Co 1037/96-38 zo 4. apríla 1996 zrušil uznesenie okresného súdu č. k. Nc/54/95-29 zo 17. januára 1996 a vec vrátil na ďalšie konanie. Napadnutým uznesením okresný súd vydal celý predmet úschovy dedičom (v uznesení vymenovaným) F. K., ktorý dedil po pozemkovoknižnom vlastníkovi J. K.

Na pojednávaní, ktoré sa konalo 27. septembra 1996, sa nezúčastnili navrhovatelia v 1., 3., 6. a 13. rade, doručenie mali riadne vykázané. Nedostavil sa ani zástupca odporcu v 5. rade. Okresný súd pojednával bez prítomnosti vyššie uvedených účastníkov. Právna zástupkyňa   navrhovateľov   predložila   súdu   zmenu   petitu   návrhu   z 26.   septembra   1996. Právny zástupca odporcov v 1. – 4. rade predložil súdu písomne vyjadrenie odporcov. Súd pripustil zmenu žalobného návrhu a odročil pojednávanie na 29. október 1996.

Na pojednávanie, ktoré sa uskutočnilo 29. októbra 1996, sa nedostavili navrhovatelia v 6.   a 13.   rade   a odporcovia   v 1.,   4.   a 5.   rade,   doručenie   mali   riadne   vykázané.   Súd pojednával bez ich   prítomnosti. Na tomto pojednávaní bol vyhlásený rozsudok,   ktorým okresný súd návrh zamietol.

Dňa 20. januára 1997 bolo okresnému súdu doručené odvolanie navrhovateľov v 1., 4., 10. a 11. rade proti rozsudku okresného súdu č. k. 12 C 44/96-65 z 29. októbra 1996. Dňa 21. januára 1997 bolo okresnému súdu doručené odvolanie trinástich navrhovateľov proti uvedenému rozsudku okresného súdu. Okresný súd 26. februára 1997 vydal uznesenia sp. zn. 12 C 44/96, v ktorých uložil jednotlivým navrhovateľom povinnosť zaplatiť súdny poplatok za odvolanie. Navrhovatelia Ing. L. Ď., L. M., Ing. A. B. a Ing. E. Š. listom, ktorý bol okresnému súdu doručený 6. marca 1997, žiadajú postúpiť spis sp. zn. 12 C 44/96 na krajský súd, a to podľa § 10 ods. 1 písm. a) zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov v znení neskorších predpisov. Dňa 19. marca 1997 bolo   okresnému   súdu   doručené   vyjadrenie   odporcov   k odvolaniu   navrhovateľov   voči rozsudku   okresného   súdu   sp.   zn.   12   C   44/96   z 29. októbra   1996.   Právna   zástupkyňa navrhovateľov   listom,   ktorý   bol   okresnému   súdu   doručený   30.   apríla   1997,   doplnila odvolanie o skutočnosť, ktorá súvisela s vyjadrením odporcov k odvolaniu.

Dňa 22. augusta 1997 bol spis s opravným prostriedkom predložený krajskému súdu. Na pojednávaní 29. októbra 1997 krajský súd potvrdil rozsudok okresného súdu a pripustil proti svojmu rozhodnutiu dovolanie. Z úradného záznamu okresného súdu z 13. októbra 1998   vyplýva,   že   neboli   zaplatené   súdne   poplatky   za   odvolanie.   Právne   zástupkyne JUDr. B.   a JUDr.   P.   boli   okresným   súdom   listami   zo   14.   októbra   1998   vyzvané,   aby zaplatili   súdny   poplatok   za   odvolanie,   pretože   ak   súdny   poplatok   nezaplatia   v súdom stanovenej lehote, tak súd bude uvedenú sumu vymáhať.

Dňa 23. októbra 1998 bolo okresnému súdu doručené dovolanie navrhovateľov J. M. a S.   M.,   obidvaja   bytom   Ž.,   proti   rozsudku   krajského   súdu   sp.   zn.   7   Co   1267/97 z 29. októbra 1997, ktorý nadobudol právoplatnosť 29. septembra 1998.

Dňa 27. októbra 1998 bol okresnému súdu doručený návrh navrhovateľov v 3., 12. a 13. rade na oslobodenie od súdneho poplatku z návrhu na odvolanie. Dňa 21. decembra 1998   bolo   okresnému   súdu   doručené   potvrdenie   o majetkových   a osobných   pomeroch navrhovateľov v 1., 3. a 8. rade a tiež žiadosť o odpustenie poplatkov v predmetnom konaní. Dňa 23. decembra 1998 bola okresnému súdu doručená žiadosť Ing. L. Ď. (navrhovateľka v 1. rade), aby boli rozpísané sumy súdnych poplatkov na jednotlivých navrhovateľov, aby ich mohol každý zaplatiť jednotlivo. Dňa 7. januára 1999 vyzval okresný súd právneho zástupcu   odporcov   v 1.   až   4.   rade   a odporcu   v 5.   rade,   aby   sa   vyjadril   k dovolaniu. Dňa 20. januára 1999 bola okresnému súdu doručená žiadosť o oslobodenie od súdnych poplatkov spolu s potvrdením o majetkových, osobných a zárobkových pomeroch od Ing. E. Š. (navrhovateľka v 9. rade).

Dňa 4. februára 1999 bolo okresnému súdu doručené vyjadrenie odporcov v 1. až 4. rade k dovolaniu.

Na základe zmeny rozvrhu   práce bol   od 1. apríla 1999 spis sp.   zn. 12 C 44/96 pridelený na prejednávanie a rozhodovanie senátu JUDr. D. C.

Okresný súd uznesením sp. zn. 12 C 44/96 z 5. júna 2000 uložil navrhovateľom J. M. a S. M. súdny poplatok za dovolanie. Dňa 14. júna 2000 bol okresnému súdu doručený návrh na oslobodenie od súdneho poplatku navrhovateľov S. M. a J. M., o ktorom bolo rozhodnuté uznesením okresného súdu sp. zn. 12 C 44/96 zo 17. júla 2000.

Dňa 20. septembra 2000 bol spis sp. zn. 12 C 44/96 predložený najvyššiemu súdu na rozhodnutie   o dovolaní   navrhovateľov.   Najvyšší   súd   rozsudkom   sp.   zn.   5   Cdo   96/00 z 26. novembra   2003   zrušil   rozsudok   krajského   súdu   z 29. októbra   1997   sp.   zn. 7 Co 1267/97 a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Rozsudok bol krajskému súdu doručený 6. februára 2004.

Krajský   súd   uznesením   sp.   zn.   23   Co   55/04   z 21.   marca   2005   zrušil   rozsudok okresného súdu sp. zn. 12 C 44/96 z 29. októbra 1996 a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

V spise je vložené potvrdenie okresného súdu, z ktorého vyplýva, že 30. mája 2005 bol prijatý návrh na začatie konania v právnej veci Ing. L. Ď. a spol. proti Š. K. a spol. o zapl. 1 886 986,70 Sk a prísl. a je vedený pod sp. zn. 13 C 150/2005 a bol pridelený na prejednanie a rozhodnutie JUDr. D. C.

Dňa 16. júna 2005 bolo okresnému súdu doručené podanie Ing. A. B. a Ing. E. Š., ktorým „spresnili návrh na začatie konania“.

Okresný súd listom z 19. júla 2005 zisťoval na Matričnom úrade v Ž., kedy zomrela navrhovateľka v 6. rade M. K., naposledy bytom Ž.

Okresný   súd   listom   z 19.   júla   2005   žiadal   Register   obyvateľstva   Slovenskej republiky   v Banskej   Bystrici   o zistenie   pobytu   a oznámenie   presnej   adresy   trvalého a prechodného pobytu, na ktorej je hlásená A. R., keďže sa na adrese posledného trvalého bydliska   Ž.   nezdržiava,   súdne   zásielky   nepreberá,   čím   sťažuje   ďalší   postup   v konaní. Okresný súd taktiež listom z 19. júla 2005 žiadal Mestský úrad, Evidencia obyvateľstva v Ž., o oznámenie, či je navrhovateľka v 7. rade A. R., naposledy bytom Ž., prihlásená k trvalému, resp. prechodnému pobytu.

Okresný   súd   listom   z 19.   júla   2005   žiadal   Matričný   úrad   D.,   Česká   republika, o oznámenie,   kedy   zomrel   navrhovateľ   v 4.   rade   C.   M.,   naposledy   bytom   D.,   Česká republika, a žiadal aj o zaslanie úmrtného listu menovaného.

Dňa   25.   júla 2005   bol   okresnému   súdu   doručený   matričný   doklad   –   Oznámenie o úmrtí   M.   K.,   ktorá   zomrela...   Dňa   8.   augusta   2005   bolo   okresnému   súdu   doručené potvrdenie o trvalom pobyte A. R. z Registra obyvateľstva Slovenskej republiky v Banskej Bystrici.

Z obce   D.   v Českej   republike   bolo   okresnému   súdu   28.   júla   2005   doručené oznámenie o úmrtí C. M. a taktiež oznámenie o tom, že obec nemá jeho úmrtný list.

Okresný   súd   listom   z 25.   augusta   2005   vyzval   právnych   nástupcov   po   nebohej navrhovateľke v 6. rade M. K., aby súdu oznámili, či vstupujú do konania vedeného na okresnom   súde   pod sp.   zn. 13 C 150/2005   po nebohej navrhovateľke v 6. rade   M. K. Z úradného záznamu okresného súdu z 31. augusta 2005 vyplýva, že na okresný súd sa dostavil právny nástupca po nebohej navrhovateľke v 6. rade Mgr. D. K. a uviedol svoju novú   adresu   a taktiež   novú   adresu   svojho   otca.   Z úradného   záznamu   okresného   súdu z 5. septembra 2005 vyplýva, že Mgr. D. K. oznámil súdu právnych nástupcov po nebohom navrhovateľovi v 4. rade C. M.

Právni nástupcovia po nebohej navrhovateľke v 6. rade M. K. oznámili listami, ktoré boli okresnému súdu doručené 12. septembra a 19. septembra 2005, že vstupujú do konania vedeného na okresnom súde pod sp. zn. 13 C 150/2005.

Právna zástupkyňa navrhovateľov JUDr. M. P. žiadala listom, ktorý bol okresnému súdu doručený 20. októbra 2005, o vytýčenie termínu pojednávania.

Okresný súd listom z 20. februára 2006 vyzval právnych nástupcov po nebohom navrhovateľovi C. M., aby mu oznámili, či vstupujú do konania ako účastníci na strane navrhovateľov. Na uvedenú výzvu odpovedali právne nástupkyne navrhovateľa v 4. rade listom, ktorý bol okresnému súdu doručený 2. marca 2006. Okresný súd listom z 8. marca 2006 vyzval ďalších právnych nástupcov po nebohom navrhovateľovi v 4. rade C. M., aby oznámili, či vstupujú do konania. Na uvedenú výzvu boli okresnému súdu 14. a 15. marca 2006 doručené odpovede.

Dňa 23. marca 2006 bola predsedovi okresného súdu doručená „Žiadosť o zmenu osoby   sudcu   z dôvodu   podozrenia   na   predpojatosť   a zaujatosť   pôvodnej   sudkyne“ od navrhovateľov Ing. E. Š., Ing. L. Ď., Ing. A. B. a L. M.

Uznesením z 21. apríla 2006 okresný súd vyzval Ing. E. Š. a spol., aby spoločne a nerozdielne zaplatili súdny poplatok za podaná námietku zaujatosti.

III.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo na to, aby sa jeho vec (...) prerokovala bez zbytočných prieťahov (...).

Podľa čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd každý má právo, aby jeho vec bola prerokovaná verejne, bez zbytočných prieťahov (...).

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavného súdu   sa   otázka,   či   v konkrétnom   prípade bolo alebo nebolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručené v čl. 48 ods. 2 ústavy, skúma vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti každého prípadu, najmä   podľa   týchto   troch   kritérií:   zložitosť   veci,   správanie   účastníkov   a   postup   súdu (II. ÚS 79/97, I. ÚS 70/98, I. ÚS 3/00).

Pokiaľ ide o kritérium „zložitosť veci“, ústavný súd bral do úvahy aj v predmetnom prípade   skutkový   stav   veci   a platnú   právnu   úpravu   (II.   ÚS   26/95,   I.   ÚS   92/97   a iné) relevantnú pre rozhodnutie, ako aj právnu náročnosť predmetnej veci, pričom na základe týchto hľadísk uvedené konanie považoval za sťažené. Bral do úvahy skutočnosť, že právna otázka, ktorá bola v danom prípade riešená (týkajúca sa rozdelenia náhrady za pôdu, ktorá podľa   právnej   úpravy   platnej   v čase   prejednávania   dedičstva   pripadla   do   výlučného vlastníctva   jednému   z dedičov,   by   mala   byť   v prípade   jej   scudzenia   rozdelená   medzi ustupujúcich dedičov podľa výšky ich dedičských podielov), nebola dovtedy predmetom súdneho rozhodovania súdov.

Správanie účastníkov je druhým kritériom pri rozhodovaní o tom, či v konaní pred súdom   došlo   k zbytočným   prieťahom,   a tým   aj   k porušeniu   ich   základného   práva   na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 38 ods. 2 listiny. Z hľadiska hodnotenia uvedeného kritéria je potrebné uviesť, že aj sťažovatelia mali určitý podiel na zdĺhavosti konania, pretože načas nezaplatili poplatok za odvolanie a ani nepožiadali o oslobodenie od súdnych poplatkov.

Tretím   hodnotiacim   kritériom,   použitím   ktorého   ústavný   súd   zisťoval,   či   došlo k porušeniu základného práva sťažovateľov na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   a   čl.   38   ods.   2   listiny,   bol   postup   jednotlivých   súdov   vec prejednávajúcich a rozhodujúcich, t. j. okresného súdu, krajského súdu a najvyššieho súdu.

Pri   skúmaní   toho,   či   v dôsledku   postupu   okresného   súdu   došlo   k porušeniu označeného   základného   práva,   ústavný   súd   zistil,   že   preskúmavaná   vec   bola   prvýkrát prejednávaná a rozhodnutá na okresnom súde v dobe od podania návrhu, t. j. od 17. januára 1996, do rozhodnutia vo veci samej, t. j. do 29. októbra 1996. V danom období okresný súd konal priebežne, vydal aj predbežné opatrenie a jeho konanie nemožno označiť ako konanie vyznačujúce sa zbytočnými prieťahmi.

Ústavný súd však zistil, že okresný súd konal so zbytočnými prieťahmi v období od 23. októbra 1998 do 20. septembra 2000, a to v súvislosti s postúpením uvedeného spisu na najvyšší súd po podaní dovolania a predovšetkým s uložením poplatkovej povinnosti navrhovateľom   za   dovolanie.   V danom   období   ústavný   súd   zistil   porušenie   základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov v dĺžke 16 mesiacov, a to v čase od 4. februára 1999, kedy bolo okresnému súdu doručené vyjadrenie odporcov k dovolaniu, do rozhodnutia okresného súdu o uložení poplatku za dovolanie, t. j. do 5. júna 2000.

Druhýkrát bola preskúmavaná vec vrátená na okresný súd 30. mája 2005. Doteraz v uvedenej veci nie je právoplatne rozhodnuté, avšak okresný súd od júna 2005 do marca 2006,   keď   bola   vznesená   námietka   zaujatosti   voči   konajúcej   sudkyni   zo   strany navrhovateľov, zisťoval nové adresy niektorých navrhovateľov, a to predovšetkým adresy právnych nástupcov po nebohých navrhovateľoch, a taktiež zisťoval, či právni nástupcovia vstupujú   do   konania,   pretože   od   podania   návrhu   v roku   1996   nastali   zmeny   na   strane navrhovateľov.   V danom   období   ústavný   súd   zistil   nečinnosť   okresného   súdu   v trvaní 5 mesiacov, t. j. od 5. septembra 2005 do 20. februára 2006.

Konanie   na   krajskom   súde   sa   taktiež   uskutočnilo   dvakrát.   Prvýkrát   krajský   súd rozhodol   o odvolaní   navrhovateľov   proti   rozsudku   okresného   súdu   rozsudkom č. k. 7 Co 1267/97-101 z 29. októbra 1997 v lehote dvoch mesiacoch od postúpenia spisu z okresného   súdu.   Uvedený   rozsudok   krajského   súdu   nadobudol   právoplatnosť až 12. septembra 1998. Napriek rýchlemu rozhodnutiu vo veci samej vyhotovenie rozsudku a jeho doručenie účastníkom konania trvalo takmer jeden rok.

Po   zrušení   rozsudku   krajského   súdu   z   29.   októbra   1997   najvyšším   súdom   bola predmetná   vec   vrátená   na   rozhodnutie   krajskému   súdu 6.   februára   2004 a   krajský   súd rozhodol rozsudkom 21. marca 2005. V poradí druhé prejednanie a rozhodnutie uvedenej veci sa vyznačuje prieťahmi v konaní, pretože krajský súd rozhodol až po uplynutí viac ako jedného roka napriek tomu, že rozhodnutie v danom štádiu konania nebolo zložité, pretože krajský súd, na základe rozsudku najvyššieho súdu, mal iba zrušiť rozsudok okresného súdu.

Pri preskúmavaní priebehu konania na najvyššom súde ústavný súd z vyžiadaného spisu   sp.   zn.   5   Cdo   96/00   zistil,   že   aj   uvedené   konanie   bolo   poznačené   zbytočnými prieťahmi,   pretože   predmetná   vec   bola   najvyššiemu   súdu   predložená   na   rozhodnutie 20. septembra   2000   a najvyšší   súd   rozhodol   o zrušení   rozsudku   krajského   súdu   až   po uplynutí viac ako troch rokov, a to rozsudkom sp. zn. 5 Cdo 96/00 z 26. novembra 2003. Aj napriek tomu, že ústavný súd zohľadnil pri preskúmavaní dĺžky konania na najvyššom súde skutočnosť, že predmetom riešenia bola zložitá právna otázka, bolo nevyhnutné aj v danom prípade   rozhodnúť   o   porušení   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy,   pretože   lehota   41   mesiacov   (predloženie   spisu najvyššiemu súdu – jeho vrátenie krajskému súdu) je ústavne neakceptovateľná doba na riešenie akejkoľvek zložitej právnej otázky.

IV.

Ak ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby podľa čl. 127 ods. 2 ústavy vysloví, že k porušeniu práva došlo právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom, príp. nečinnosťou, zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

Ústavný   súd   rozhodol   o porušení   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných prieťahov a prikázal okresnému súdu, aby v označenom súdnom konaní konal bez   zbytočných   prieťahov,   pretože   vec   nebola   právoplatne   skončená   ani   v čase rozhodovania ústavného súdu.

V súvislosti s úpravou sťažnosti čl. 127 ods. 3 ústavy ustanovuje: „Ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.“

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde „Ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha“. Z ustanovenia § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde vyplýva, ústavný súd môže priznať   tomu,   koho   základné   právo   alebo   sloboda   sa   porušili,   aj   primerané   finančné zadosťučinenie.

Sťažovatelia požadovali, aby okresnému súdu bola uložená povinnosť zaplatiť im primerané finančné zadosťučinenie, a to L. M. vo výške 40 000 Sk a Ing. A. B. vo výške 120 000 Sk. Vo svojej žiadosti o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia uviedli, že predmetom sporu je značne vysoká suma a ich sociálna situácia je zlá, preto žiadajú o priznanie   primeraného   finančného   zadosťučinenia   podľa   zásad   spravodlivosti s prihliadnutím na všetky okolnosti zisteného porušenia ich práv.

Ústavný súd priznal sťažovateľom primerané finančné zadosťučinenie a pri určovaní jeho výšky vychádzal zo zásad spravodlivosti, z ktorých vychádza Európsky súd pre ľudské práva, keď priznáva spravodlivé finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.

Vzhľadom   na   to,   že   celková   doba   preskúmavaného   konania   bola   poznačená zbytočnými   prieťahmi   na   strane   okresného   súdu,   krajského   súdu   a najvyššieho   súdu, ústavný súd rozhodol aj o primeranom finančnom zadosťučinení podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom   súde.   Vzhľadom   na to,   že   ústavný   súd   je pri   rozhodovaní viazaný petitom sťažnosti, priznal sťažovateľovi L. M. primerané finančné zadosťučinenie v požadovanej výške, a zaviazal k jeho zaplateniu okresný súd vo výške 13 000 Sk, krajský súd vo výške 12 500 Sk a najvyšší súd vo výške 14 500 Sk. Okrem toho ústavný súd priznal primerané finančné zadosťučinenie sťažovateľke Ing. A. B., a to vo výške 65 000 Sk a zaviazal k jeho zaplateniu okresný súd vo výške 21 000 Sk, krajský súd vo výške 20 000 Sk a najvyšší súd vo   výške   24   000   Sk.   Vo   zvyšnej   časti   návrhu   Ing. A.   B.   o primeranom   finančnom zadosťučinení nevyhovel.

Pri rozhodovaní o výške finančného zadosťučinenia ústavný súd prihliadal aj na to, ako sa ten - ktorý súd podieľal na zbytočných prieťahoch v konaní, a dával dôraz aj na stupeň, na ktorom súd rozhodoval. Čím je súd vyššieho stupňa, tým je pre neho záväznejšie, keď sa dopustí zbytočných prieťahov v konaní.

Právna   zástupkyňa   sťažovateľov   žiadala   v sťažnosti   ústavný   súd   o priznanie   trov právneho zastúpenia. V liste, ktorý bol ústavnému súdu doručený 14. júna 2006, vyčíslila trovy   právneho   zastúpenia   za dva   právne   úkony a režijný   paušál, a to v celkovej   výške 12 282,40 Sk. Ústavný súd pri rozhodovaní o trovách požadovaných právnou zástupkyňou sťažovateľov vychádzal z ustanovenia § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde, podľa ktorého ústavný súd môže v odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Sťažovatelia   boli   vo   veci   úspešní,   a preto   je   potrebné   rozhodnúť   o úhrade   trov konania okresným súdom, pretože uvedené konanie doteraz prebieha na okresnom súde.

Podľa   §   1   ods.   3   vyhlášky   Ministerstva   spravodlivosti   Slovenskej   republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „vyhláška   č.   655/2004   Z.   z.“)   výpočtovým základom na účely tejto vyhlášky je priemerná mesačná mzda zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za prvý polrok predchádzajúceho kalendárneho roka.

V zmysle ustanovenia § 11 ods. 2 vyhlášky č. 655/2004 Z. z. základná sadzba tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby je jedna šestina výpočtového základu vo veciach zastupovania   pred   ústavným   súdom,   ak   predmet   sporu   nie   je   možné   oceniť   peniazmi. Predmetom konania pred ústavným súdom je ochrana základných práv a slobôd, ktorá nie je oceniteľná peniazmi.

Ústavný súd preto vychádzal pri priznaní náhrady trov právneho zastúpenia za úkony právnej   služby   vykonané   v roku   2006   z   oznámenia   Štatistického   úradu   Slovenskej republiky, podľa ktorého za prvý polrok 2005 bola priemerná mesačná mzda zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky 16 381 Sk.

V zmysle § 13 ods. 3 vyhlášky č. 655/2004 Z. z. základná sadzba tarifnej odmeny sa zníži   o 20   %,   ak   ide   o spoločné   úkony   pri   zastupovaní   alebo   obhajobe   dvoch   alebo viacerých osôb.

Ústavný súd priznal náhradu trov právneho zastúpenia podľa vyhlášky č. 655/2004 Z. z. v sume 10 772 Sk, a to za úkony prevzatie a príprava zastúpenia a podanie sťažnosti po 2 988,60 Sk (t. j. 2 730 Sk – 20 % + 19 % DPH) x 2 a dvakrát režijný paušál po 164 Sk.

Trovy   konania   je   okresný   súd   povinný   uhradiť   na   účet   právneho   zástupcu sťažovateľov   (§   31a   zákona   o ústavnom   súde   v spojení   s   §   149   Občianskeho   súdneho poriadku).

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 11. júla 2006