znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 62/04-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 18. februára 2004 predbežne   prerokoval   sťažnosť   spoločnosti   FÉNIX   VP,   s.   r.   o.,   Košice - Šaca,   ktorou namieta porušenie svojho práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky uznesením Okresného úradu justičnej polície Policajného zboru Košice II sp. zn. ČVS: OUV-1251/10-K2-2001 z 1. marca 2002, čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením   Okresnej   prokuratúry   Košice   II   č.   k.   Pn   2453/2000-82   z   28.   marca   2002 a odložením   jej   podnetu   Generálnou   prokuratúrou   Slovenskej   republiky   č. k.   IV   Gn 2781/00-47 z 3. novembra 2003, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť FÉNIX VP, s. r. o., o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 9. januára 2004 doručená sťažnosť spoločnosti FÉNIX VP, s. r. o., Košice - Šaca, (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) uznesením Okresného úradu justičnej polície Policajného zboru Košice II (predtým Okresného úradu vyšetrovania Policajného zboru Košice II; ďalej len „okresný úrad   justičnej   polície“)   sp.   zn.   ČVS:   OUV-1251/10-K2-2001   z   1.   marca   2002,   čl.   13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Okresnej prokuratúry Košice II (ďalej len „okresná prokuratúra“) č. k. Pn 2453/2000-82 z 28. marca 2002 a odložením jej podnetu Generálnou prokuratúrou Slovenskej republiky (ďalej len „generálna prokuratúra“) č. k. IV Gn 2781/00-47 z 3. novembra 2003.

Porušenie   svojich   práv   vidí   sťažovateľ   v nasledovnom,   ním   opísanom   a z príloh sťažnosti vyplývajúcom skutkovom stave.

Opatrením č. k. K 249/98-32 z 25. októbra 1999 vydal Krajský súd v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) ako konkurzný súd súhlas na predaj majetkovej podstaty úpadcu KAVEKO International, spol. s r. o., Košice (ďalej len „úpadca“) predajom mimo dražby za podmienok uvedených v opatrení.

Sťažovateľ   uviedol,   že   v   denníku   Korzár   bol   8.   marca   2001   uverejnený   inzerát, ktorým správkyňa konkurznej podstaty úpadcu JUDr. I. S. (ďalej len „správkyňa konkurznej podstaty“)   ponúkla   na   odpredaj   hnuteľný   aj   nehnuteľný   majetok   úpadcu.   Obhliadka nehnuteľností bola stanovená na 15. marec 2001 o 8.00 h v objekte úpadcu.

Keďže   podľa   sťažovateľa   sa   správkyňa   v stanovený   deň   do   8.30   h   obhliadky nezúčastnila   ani   nezabezpečila   na   určenú   hodinu   účasť   ňou   poverenej   osoby,   ani   inak dodatočne   neumožnila   obhliadku   nehnuteľností,   sťažovateľ   upozornil   krajský   súd na nedodržanie   zverejnených   podmienok   odpredaja   majetku   úpadcu   a požiadal   ho o zjednanie nápravy, ktorá mala spočívať v umožnení dodatočnej obhliadky a v posunutí termínu otvárania obálok. Na uvedenú žiadosť mu krajský súd neodpovedal.

Sťažovateľ sa následne dozvedel, že ponúkaný majetok úpadcu bol predaný firme BETOX, s. r. o., Košice. Preto sa sťažovateľ obrátil na okresnú prokuratúru s podnetom z dôvodu podozrenia z ľstivého konania správkyne v procese speňažovania majetku úpadcu verejnou   súťažou,   pretože   podľa   neho   správkyňa   vo   svojom   stanovisku   adresovanom krajskému   súdu   na odôvodnenie   zmarenej   obhliadky   nehnuteľností   neuviedla   pravdivé informácie.

Okresný úrad justičnej polície podnet sťažovateľa uznesením z 1. marca 2002 odložil s odôvodnením,   že   obhliadka   bola   vykonávaná nad rámec povinností   správkyne,   keďže predaj   sa   neuskutočňoval   verejnou   dražbou   ani   verejnou   súťažou.   Proti   predmetnému uzneseniu sťažovateľ podal 21. marca 2002 sťažnosť okresnej prokuratúre.

Okresná prokuratúra uznesením z 28. marca 2002 sťažnosť ako nedôvodnú zamietla, preto sa sťažovateľ obrátil 4. augusta 2002 na generálneho prokurátora Slovenskej republiky so   žiadosťou   o podanie   sťažnosti   Najvyššiemu   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „najvyšší súd“) pre porušenie zákona v zmysle § 266 Trestného poriadku.

Krajská prokuratúra v Košiciach (ďalej len „krajská prokuratúra“), ktorej generálna prokuratúra   listom   z 23.   augusta   2002   odstúpila   sťažovateľovo   podanie   na   priame vybavenie, odložila podnet listom zo 4. novembra 2002 ako nedôvodný.

Z uvedeného   dôvodu   sa   sťažovateľ   podaním   z 11.   septembra   2003   znova   obrátil na generálnu   prokuratúru   so   žiadosťou   o preskúmanie   postupu   vo   veci   jeho   podnetu zo 4. augusta 2002. Generálna prokuratúra žiadosť sťažovateľa vyhodnotila ako opakovaný podnet a odložila ho listom   z 3. novembra 2003 doručeným sťažovateľovi 7. novembra 2003.

Sťažovateľ tvrdí, že správkyňa konkurznej podstaty svojím konaním dňa 15. marca 2000   v deň   obhliadky   predávaného   majetku   úpadcu   neumožnila   rovnocennú   účasť sťažovateľa na súťaži. Je toho názoru, že jej konanie vyvoláva podozrenie, že by mohlo ísť o ľstivé   konanie   v procese   speňažovania   majetku   úpadcu   verejnou   súťažou,   a preto sa s príslušným podnetom obrátil na orgány činné v trestnom konaní.

Porušenie svojho práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy sťažovateľ vidí v tom, že mu postupom   vyšetrovateľa   okresného   úradu   justičnej   polície   bolo   toto   právo   priznané len formálne, bez účinku ochrany práv poškodeného sťažovateľa, pretože jeho vec bola posúdená   v rozpore   s listinnými   dôkazmi,   v rozpore   s príslušnými   ustanoveniami Obchodného   zákonníka   pojednávajúcimi   o verejnej   obchodnej   súťaži,   ako   aj   v rozpore so svedeckou výpoveďou správkyne konkurznej podstaty.

Porušenie svojho práva podľa čl. 13 dohovoru vidí sťažovateľ v tom, že napriek tomu,   že   využil   všetky   opravné   prostriedky,   ktoré   mu   dáva   Trestný   poriadok,   okresná prokuratúra,   krajská   prokuratúra   aj   generálna   prokuratúra   sa   stotožnili   s názorom vyšetrovateľa   a uznesenie   o odložení   podnetu   sťažovateľa   potvrdili.   Podľa   názoru sťažovateľa jeho právo na opravný prostriedok bolo degradované na formálne právo využiť opravný prostriedok bez účinného poskytnutia takejto ochrany.

Sťažovateľ   žiada,   aby   ústavný   súd   vyslovil,   že   „Uznesením   Okresného   úradu vyšetrovania   PZ,   Košice   II,   ČVS:   OÚV-1251/10-K2-2001   zo   dňa   1.   3.   2002,   vo   veci podozrenia z možného ľstivého konania správkyne konkurznej podstaty úpadcu KAVEKO International s. r. o. v konkurze, v procese speňažovania jeho majetku na základe opatrenia Krajského súdu v Košiciach č. K 249/98-32 zo dňa 25. 10. 1999, došlo k porušeniu práva sťažovateľa na jeho ochranu orgánmi činnými v trestnom konaní, v zmysle čl. 46 ods. 1 Ústavy   Slovenskej   republiky.   Uznesením   Okresnej   prokuratúry   Košice   II,   zo   dňa 28. 3. 2002,   č.   Pn   2453/2000-82,   ktorým   bola   zamietnutá   sťažnosť   sťažovateľa   zo   dňa 21. 3. 2002   proti   uzneseniu   vyšetrovateľa   ČVS:   OÚV-1251/10-K2-2001   a odložením podnetu sťažovateľa zo 4. 8. 2002 Generálnou prokuratúrou Slovenskej republiky listom zo dňa   3. 11. 2003   č. IV Gn 2781/00-47   došlo   k porušeniu   práva   na   účinný   opravný prostriedok v zmysle čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.“

Sťažovateľ   zároveň   navrhuje   ústavnému   súdu,   aby   zrušil   „uznesenie   Okresného úradu   vyšetrovania   PZ   Košice   II,   zo   dňa   1.   3.   2002,   ČVS:   OÚV-1251/10-K2-2001“ a „orgánu   činnému   v trestnom   konaní   nariadil,   aby   v predmetnom   konaní   pokračoval“ a priznal sťažovateľovi odškodnenie za morálne ujmy a ďalšie ujmy nemajetkovej povahy v sume 25 000 Sk.

Sťažovateľ   žiada   aj   pridelenie   právneho   zástupcu,   pretože   si   ho   z finančných dôvodov   nemôže   dovoliť.   Finančná   situácia,   do   ktorej   sa   dostal,   nebola   spôsobená podcenením podnikateľských rizík, ale výhradne vadným konaním orgánov štátu. Za svojho právneho zástupcu navrhol advokáta JUDr. A. T., K.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ústavný súd preto preskúmal opodstatnenosť predloženej sťažnosti v naznačenom smere, t. j. možnosť preukázania príčinnej súvislosti medzi postupom vyššie uvedených štátnych orgánov vyúsťujúcim v konečnom dôsledku do neumožnenia rovnocennej účasti sťažovateľa pri odpredaji majetku z konkurznej podstaty úpadcu a základnými ústavnými právami, porušenie ktorých sťažovateľ v sťažnosti namietal.

Zo   stabilnej   judikatúry   ústavného   súdu   vyplýva,   že   o zjavnej   neopodstatnenosti sťažnosti   možno hovoriť vtedy,   ak namietaným postupom   orgánu štátu   nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to pre nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi   označeným   postupom   orgánu   štátu a základným právom, porušenie ktorého sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú preto treba považovať sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol   posúdiť   po   jej   prijatí   na   ďalšie   konanie   (napr.   II.   ÚS   70/00,   IV.   ÚS   66/02, I. ÚS 140/03).

Konkurzné konanie ako každé iné súdne konanie je autonómne v tom, že postupovať v ňom, robiť úkony a iným spôsobom ovplyvňovať jeho priebeh môže len súd, na ktorom konkurzné konanie prebieha,   a len   v rámci   tohto   konania.   Usmerňovať činnosť   správcu konkurznej podstaty môže súd tiež len v rámci konkrétneho konkurzného konania.

Zákonný   postup   pri   speňažovaní   majetku   v konkurznej   podstate   úpadcu   je   daný zákonom č. 328/1991 Zb. o konkurze a vyrovnaní v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o konkurze a vyrovnaní“). V konaniach začatých do 1. augusta 2000 bolo možné konkurznú podstatu speňažovať predajom správcom mimo dražby so súhlasom súdu a za podmienok   súdom   stanovených   (po   novele   citovaného   zákona   po   1.   auguste   2000 podmienky predaja mimo dražby určuje schôdza konkurzných veriteľov tým, že ich schváli v pláne speňaženia).

V okolnostiach prípadu krajský súd svojím opatrením č. k. K 249/98-32 z 25. októbra 1999 vo veci konkurznej podstaty úpadcu rozhodol o predaji majetku úpadcu patriaceho do konkurznej podstaty mimo dražby. Súčasne uložil správkyni konkurznej podstaty uzatvoriť zmluvy s určenými záujemcami za ním stanovených podmienok.

Najvyšší   súd   už   rozhodol,   že   neúspešný   uchádzač   o kúpu   majetku   tvoriaceho konkurznú   podstatu   predávaného   mimo   dražby   sa   nemôže   úspešne   domáhať   určenia neplatnosti zmluvy, ktorou bol majetok predaný inému uchádzačovi, ani určenia, že jeho ponuka   bola   výhodnejšia.   Na   takéto   určenie   nie   je   aktívne   legitimovaný   (rozsudok najvyššieho   súdu   sp.   zn.   2   Obo   92/2001   zo   14.   novembra   2001).   Absentuje   tu   totiž naliehavý právny záujem tohto uchádzača na požadovanom určení.

Ten je podľa ustálenej judikatúry všeobecných súdov (napr. uznesenie najvyššieho súdu   sp.   zn.   3   Obo   314/2000   z 15.   novembra   2000)   daný   najmä   tam,   kde   by   bez požadovaného určenia bolo právo uchádzača ohrozené alebo jeho právne postavenie by sa stalo neistým. V okolnostiach prípadu (pri predaji správcom mimo dražby) tomu tak nie je a ani   požadované   určenie   (že   určitá   ponuka   je   výhodnejšia)   by   na   právnom   postavení uchádzača ako tretej osoby nič nezmenilo, pretože by nezakladalo povinnosť správkyne konkurznej podstaty uzavrieť kúpnu zmluvu s týmto uchádzačom. Sťažovateľ sa nemôže úspešne   domáhať určenia,   že   jeho   ponuka   bola   výhodnejšia,   pretože   takéto   hodnotenie sa robí v rámci konkurzného konania a iný orgán nie je oprávnený posudzovať správnosť výberu.   Navyše,   zásady   a postup   predaja   majetku   úpadcu   boli   schválené   opatrením konkurzného súdu, ktorý rovnakým spôsobom udelil súhlas správkyni konkurznej podstaty na predaj tohto majetku.

Podľa   vyššie   uvedeného opatrenia   krajského   súdu   pri   predaji majetku   úpadcu   sa nekonala   verejná   dražba   ani   verejná   súťaž.   Takto   v okolnostiach   daného   prípadu posudzovala skutočnosti namietané sťažovateľom aj generálna prokuratúra, keď odložila listom   č.   P   115/1   z 3.   novembra   2003   opakovaný   podnet   sťažovateľa   s   odôvodnením, že správkyňa konkurznej podstaty úpadcu sa nemohla dopustiť niektorého z trestných činov machinácie pri verejnej súťaži a verejnej dražbe a nebolo tiež preukázané, že by úmyselne oznámila   nepravdivé   údaje   spôsobilé   značnou   mierou   ohroziť   vážnosť   sťažovateľa. V týchto   intenciách   považovala   rozhodnutia   vyšetrovateľa   o odložení   veci   sťažovateľa, okresného prokurátora o zamietnutí jeho sťažnosti i krajského prokurátora o odložení jeho podnetu za zákonné.

Vzhľadom na vyššie uvedené do označených ústavných práv sťažovateľa mohlo byť v okolnostiach   prípadu   zasiahnuté   len   pri   vybavovaní   jeho   trestného   oznámenia   v časti týkajúcej sa trestného činu ohovárania (správkyňa konkurznej podstaty obvinila zástupcu sťažovateľa, že z nádrže odpadových vôd zatopil objekt ČOV), lebo iba v tomto prípade by mohol byť sťažovateľ aj poškodeným.

V prípade   oznámení   sťažovateľa   však   príslušné   orgány   činné   v trestnom   konaní rozhodli tak, že ich obsahom boli také skutočnosti, ktoré vylučovali, že boli spáchané vyššie uvedené trestné činy udávané sťažovateľom.

Hoci vo veci sťažovateľa bolo príslušnými orgánmi činnými v trestnom konaní takto rozhodnuté,   ústavný   súd   nemá   dôvod   predpokladať   vzhľadom   na   vyšetrovaním   zistené a preukázané skutočnosti, že tieto rozhodnutia sú svojvoľné a zjavne neodôvodnené.

Ústavný súd vychádza pritom z tej skutočnosti, že orgány činné v trestnom konaní sú povinné zákonom upraveným postupom vždy náležite zistiť skutkový stav veci v rozsahu nevyhnutnom   na   ich   rozhodnutie   v zmysle   §   2   ods.   5   Trestného   poriadku   a z neho vychádzať   pri   každom   ďalšom   procesnom   i hmotnoprávnom   rozhodnutí   vrátane rozhodnutia zániku trestnosti alebo naplnení znakov eventuálne niektorého iného trestného činu uvedeného v osobitnej časti Trestného zákona, než pre ktorý bolo vznesené obvinenie (uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 3 Tz 15/2001 z 20. septembra 2001).

Tak okresný úrad justičnej polície, okresná prokuratúra, krajská prokuratúra, ako aj generálna   prokuratúra   ako   plne   kompetentné   štátne   orgány   dospeli   k vyššie   uvedeným záverom po dôkladnom vyšetrení veci (listinami, vypočutím svedkov), čím tento ich postup sa   javí   ako   zjavne   nie   svojvoľný   a   neodôvodnený.   Tieto   orgány   zistili   skutkový   stav a aplikovali naň relevantné ustanovenia platného práva, pričom svoj postup v odôvodnení riadne   vysvetlili.   Opísaným   spôsobom   teda   zjavne   nebolo   zasiahnuté   do   sťažovateľom označených práv.

Sťažovateľ tvrdí, že uvedené orgány činné v trestnom konaní si voči nemu nesplnili povinnosť   poskytnúť   mu   ochranu,   v dôsledku   čoho   došlo   k závažnému   porušeniu   jeho základných práv. Ústavný súd v tejto súvislosti uvádza, že v právnom štáte plní štát svoju povinnosť   poskytnutia   ochrany   občanovi   vydávaním   právnych   noriem,   zvlášť   zákonov, a ďalším pôsobením svojich orgánov na základe a v rámci zákona. V konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ústavy musí ústavný súd vychádzať z prezumpcie ústavnosti platného práva. To   v okolnostiach   prípadu   znamená,   že   pokiaľ   by   došlo   k porušeniu   označených   práv sťažovateľa,   platná   právna   úprava   (Trestný   poriadok   ako   základný   procesný   predpis upravujúci trestné konanie) predstavuje dostatočný základ na dosiahnutie takej „nápravy“, aká je vôbec možná tam uvedenými procesnými prostriedkami (sťažnosťou, odvolaním, žiadosťou   o preskúmanie   postupu   vyšetrovateľa).   Na   druhej   strane   v   súlade   s touto základnou procesnou normou (§ 2 ods. 1) nikto nemôže byť stíhaný ako obvinený inak než zo   zákonných   dôvodov   a spôsobom,   ktorý   ustanovuje   tento   zákon.   Toto   ustanovenie   je premietnutím ústavných zásad, predovšetkým na ktorých trestný proces spočíva, a v danej veci je vyjadrením čl. 17 ods. 2 ústavy a sčasti aj čl. 5 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Orgány   činné   v trestnom   konaní   sú   povinné   trestné   oznámenie   prešetriť   a o ňom rozhodnúť. To sa aj stalo (bolo konané o podnetoch sťažovateľa). Neznamená to však, že ak kompetentné orgány v danom prípade po zvážení všetkých okolností prípadu nerozhodli o trestnosti   skutkov,   ktoré   sú   predmetom   sťažnosti   sťažovateľa,   porušili   jeho   zákonom chránené,   a to   i   ústavné   práva.   Nikto   nemá   právny   nárok   a už   vonkoncom   nie ústavnoprávny nárok na to, aby jeho podaniu (v prípade sťažovateľa trestnému oznámeniu) bolo   vyhovené.   Ak   dôkazy,   ktoré   boli   vykonané,   nedávajú   podklad   pre   začatie   alebo pokračovanie   v trestnom   stíhaní,   nemôže   vyšetrovateľ   začať   konať   alebo   pokračovať v konaní. Keď je sťažovateľ presvedčený, že vyšetrovateľ bezdôvodne odložil jeho podnet, čím porušuje zákon (Trestný poriadok), potom je sťažnosť ako opravný prostriedok, ktorý podával oznamovateľ, namieste. Sťažovateľ ako oznamovateľ trestného činu má zákonné právo domáhať sa len toho, aby sa s jeho oznámením či sťažnosťou kompetentný orgán zaoberal. Nemá však nárok na to, aby výsledok konania zodpovedal jeho predstave (II. ÚS 88/99).

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a nestrannom   súde   a v prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 51 ústavy sa však práva uvedeného v čl. 46 ods. 1 možno domáhať len v medziach zákonov vykonávajúcich ustanovenie tohto článku.

Na základe týchto skutočností ústavný súd dospel k záveru o nedostatku príčinnej súvislosti   medzi   konaním   sťažovateľom   uvedených   orgánov   činných   v trestnom   konaní a možným porušením základného práva sťažovateľa upraveného v čl. 46 ods. 1 a čl. 13 dohovoru a v nadväznosti na to k záveru o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti sťažovateľa.

Sťažovateľ   žiadal   ústavný   súd   o ustanovenie   právneho   zástupcu   v konaní   pred ústavným   súdom.   Keďže   ústavný   súd   sťažnosť   sťažovateľa   odmietol   ako   zjavne neopodstatnenú, bolo už bez právneho významu rozhodovať o tejto žiadosti, ako aj zaoberať sa ďalšími požiadavkami sťažovateľa na rozhodnutie ústavného súdu.

Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 18. februára 2004