znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 62/03-38

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   v senáte   zloženom   z predsedu   Juraja   Babjaka a zo sudcov Eduarda Báránya a Ľubomíra Dobríka vo veci sťažnosti MUDr. M. E., bytom K., Mgr. E. J., bytom K., a E. S., bytom K., zastúpených advokátom JUDr. J. B., A. k., K., pre   namietané   porušenie   ich   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov   zaručeného   v čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky,   ako   aj   práva na prejednanie   veci   súdom   v primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Rimavská Sobota v konaní vedenom pod sp. zn. 7 C 143/97 na neverejnom zasadnutí 4. júna 2003 takto

r o z h o d o l :

1.   Okresný   súd   Rimavská   Sobota   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   7   C   143/97 p o r u š i l   základné právo MUDr. M. E., Mgr. E. J. a E. S. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručené v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj ich právo   na   prerokovanie   veci   súdom   v   primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2.   MUDr.   M.   E.   p   r   i z n   á   v   a   primerané finančné   zadosťučinenie   v sume 15 000 Sk (slovom pätnásťtisíc slovenských korún), ktoré jej je Okresný súd Rimavská Sobota   p o v i n n ý   vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

3. Mgr. E. J.   p r i z n á v a   primerané finančné zadosťučinenie v sume 15 000 Sk (slovom   pätnásťtisíc   slovenských   korún),   ktoré   jej   je   Okresný   súd   Rimavská   Sobota p o v i n n ý   vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. E. S.   p r i z n á v a   primerané finančné zadosťučinenie v sume 15 000 Sk (slovom   pätnásťtisíc   slovenských   korún),   ktoré   jej   je   Okresný   súd   Rimavská   Sobota p o v i n n ý   vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

5. Okresný súd Rimavská Sobota   j e   p o v i n n ý   zaplatiť náhradu trov konania MUDr. M. E., Mgr. E. J. a E. S. v sume 10 632 Sk (slovom desaťtisícšesťstotridsaťdva slovenských korún) na účet ich právneho zástupcu JUDr. J. B., A. k., K., do pätnástich dní od právoplatnosti tohto nálezu.

6. Sťažnosti MUDr. M. E., Mgr. E. J. a E. S. vo zvyšnej časti   n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením č. k. III. ÚS 62/03-23 z 26. februára 2003 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom súde“) na konanie sťažnosť MUDr. M. E., bytom K.,   Mgr. E. J., bytom   K., a E. S., bytom K. (ďalej aj „sťažovateľky“), z 29. novembra 2002, zastúpených advokátom JUDr. J. B., A. k., K., pre namietané porušenie ich základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), ako aj práva na prejednanie veci súdom v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Rimavská Sobota (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 7 C 143/97.

Sťažovateľky   uviedli,   že   10.   júla   1997   podali   na   okresnom   súde   žalobu   proti žalovaným: Štátnemu   majetku   Hodejov,   štátny   podnik,   so   sídlom   v Hodejove   (ďalej   aj „žalovaný v prvom rade“), a spoločnosti AGRONOVA, spol. s   r. o., Jesenské (ďalej aj „žalovaný   v druhom   rade“).   Po   doplnení   žaloby   na   základe   výzvy   okresného   súdu z novembra 1997 sa v uvedenej právnej veci nekonalo až do 21. januára 1999, keď im okresný   súd   oznámil,   že   na   majetok   žalovaného   v prvom   rade   bol   vyhlásený   konkurz. Uznesením sp. zn. 7 C 143/97 z 19. februára 1999 okresný súd konanie proti žalovanému v prvom rade zastavil. V ďalšom priebehu konania, ktoré pokračovalo proti žalovanému v druhom rade, konali postupne traja sudcovia okresného súdu. Vo veci nebolo aj napriek sťažnostiam sťažovateliek na prieťahy v konaní rozhodnuté ani do 15. januára 2001, keď posledný   vo   veci   konajúci   sudca   sťažovateľkám   oznámil,   že   konanie   je   prerušené v dôsledku vyhlásenia konkurzu na majetok žalovaného v druhom rade.

Na   základe   vyššie   uvedených   skutočností   sťažovateľky   žiadali,   aby   ústavný   súd nálezom takto rozhodol: „Ústavný súd vyslovuje, že právo MUDr. M. E., Mgr. E. J. a E. S. podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv   a základných   slobôd,   konaním   Okresného   súdu   v Rimavskej   Sobote   vedeným   pod sp. zn. 7 C 143/97 bolo porušené.

Priznáva sa pre MUDr. M. E., Mgr. E. J. a E. S. primerané zadosťučinenie v sume 300 000,- Sk, ktorú sumu je povinný Okresný súd v Rimavskej Sobote zaplatiť do 2 mesiacov od doručenia rozhodnutia so 17,6 % úrokom od prvého dňa nasledujúceho po nadobudnutí vykonateľnosti tohto nálezu.

Zakazuje   sa   Okresnému   súdu   v Rimavskej   Sobote   v porušovaní   ústavných   práv MUDr. M. E., Mgr. E. J. a E. S. v budúcnosti a prikazuje sa Okresnému súdu v Rimavskej Sobote konať vo veci sp. zn. 7C 143/97 podľa § 6 O. s. p.“

V podaní   z 31.   januára   2003   zdôvodnili   sťažovateľky   prostredníctvom   svojho právneho   zástupcu   výšku   požadovaného   finančného   zadosťučinenia   tým,   že   v dôsledku nečinnosti   okresného   súdu   v konaní „v   podstate   od   10.   07.   1997   až   do   dňa   podania ústavnej   sťažnosti“ sa   nemôžu   domôcť   uspokojenia   uplatnených   reštitučných   nárokov podľa   zákona   č.   229/1991   Zb.   o   úprave   vlastníckych   vzťahov   k   pôde   a   inému poľnohospodárskemu majetku v znení neskorších predpisov, ktorého cieľom bolo „zmierniť krivdy zo strany štátu voči občanom v období rokov 1948 až 1989“.

V uvedenom   podaní   uplatnili   sťažovateľky   prostredníctvom   svojho   právneho zástupcu   náhradu   trov   konania   pred   ústavným   súdom   pozostavajúcich   z trov   právneho zastúpenia spolu vo výške 10 632 Sk a oznámili, že v zmysle § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde súhlasia s upustením od verejného ústneho pojednávania v predmetnej veci.

Okresný súd v písomnom vyjadrení k sťažnosti sp. zn. Spr. 1501/2003 z 23. januára 2003 uviedol:

„Navrhovateľky   podali   na   tunajšom   súde   návrh   o vysporiadanie   reštitučných nárokov vo výške 137 808,- Sk proti odporcom ŠM Hodejov a Agronova, spol. s   r. o. Hodejov   dňa   11.   7.   1997.   Dňa   11.   11.   1997   vyzvala   konajúca   sudkyňa   Mgr.   A.   Ž. navrhovateľky na opravu a doplnenie návrhu. Navrhovateľky svoj návrh opravili a doplnili podaním   zo dňa   28.   11.   1997.   Od   tejto   doby   neboli   vo   veci   vykonané   žiadne   úkony. Dňa 25. 1. 1999 vyzvala táto sudkyňa navrhovateľky na späťvzatie návrhu voči odporcovi 1/ a to vzhľadom na konkurz vyhlásený na jeho majetok.

Po späťvzatí návrhu a zastavení konania voči odporcovi 1/ uznesením č. 7 C 143/97 zo dňa 19. 2. 1999 bolo v tejto veci vytýčené pojednávanie na deň 25. 6. 1999, ktoré bolo odročené za účelom doplnenia dokazovania predložením listu vlastníctva.

Po odchode sudkyne Mgr. Ž. na materskú dovolenku v júli 1999 bola táto právna vec pridelená   na   rozhodnutie   na   základe   zmeny   v rozvrhu   práce   JUDr.   A.   M.   Uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici č. 17 Nc 434/99 zo dňa 1. 2. 2000 bola táto sudkyňa vylúčená   z   konania   a   rozhodovania,   pretože   je   bývalou   spolupracovníčkou   konateľa odporcu.

Dňa 22. 3. 2000 bola vec pridelená predsedom súdu na konanie sudcovi Mgr. I. A., ktorý vytýčil pojednávanie na deň 24. 5. 2000. Právny zástupca odporcu oznámil prípisom zo dňa 9. 1. 2001, že došlo k vyhláseniu konkurzu na majetok úpadcu – odporcu, preto sudca oznámil navrhovateľkám prípisom zo dňa 15. 1. 2001, že pojednávanie sa nekoná, pretože v zmysle § 14 ods. 1 písm. d) zák. č. 328/91 Zb. v platnom znení bolo toto prerušené. Z uvedeného   je   zrejmé,   že   došlo   k subjektívnym   prieťahom   v konaní   zo   strany sudkyne Mgr. Ž. aj zo strany sudcu Mgr. A. a táto skutočnosť im bola ústne vytknutá pri vybavovaní sťažnosti navrhovateliek v konaní tunajšieho súdu č. Spr. 1506/01 dňa 7. 7. 2001.“

V podaní sp. zn. Spr. 1501/03 zo 7. apríla 2003 okresný súd oznámil, že netrvá na tom,   aby   ústavný   súd   konal   o prijatej   sťažnosti   sťažovateliek   na   verejnom   ústnom pojednávaní a v zmysle § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde súhlasí s upustením od neho. V prílohe uvedeného podania zaslal okresný súd ústavnému súd spisový materiál týkajúci sa konania vedeného na okresnom súde pod sp. zn. 7 C 143/97.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde   upustil   v danej   veci   od   ústneho   pojednávania,   pretože   po   oboznámení   sa   s ich vyjadreniami, ako aj s obsahom súdneho spisu dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Z obsahu sťažnosti a k nej priložených písomností, z vyjadrení účastníkov konania a z obsahu na vec sa vzťahujúceho súdneho spisu ústavný súd zistil nasledovný priebeh a stav konania v predmetnej veci.

Sťažovateľky sa žalobou z 10. júla 1997 proti Štátnemu majetku Hodejov, štátny podnik, so sídlom v H., a spoločnosti AGRONOVA, spol. s r. o., so sídlom v Jesenskom, podanou   na   okresnom   súde   11.   júla   1997   domáhali   vyporiadania   reštitučných   nárokov vo výške 137 808 Sk s príslušenstvom.

Okresný súd listom z 11. novembra 1997 vyzval MUDr. M. E. na doplnenie žaloby bližšou   špecifikáciou   predmetu   konania, ako   aj   žalovanej sumy.   Predmetná   výzva   bola doručená   MUDr.   M.   E.   18.   novembra   1997.   Sťažovateľky   na   výzvu   okresného   súdu reagovali listom z 24. novembra 1997 doručeným okresnému súdu 28. novembra 1997, v ktorom svoje podanie v súlade s jeho pokynmi doplnili.

Sťažovateľky   boli   listom   z 21.   januára   1999   okresným   súdom   vyzvané,   aby mu v lehote 7 dní oznámili, či vzhľadom na vyhlásenie konkurzu na majetok odporcu v prvom rade uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 24 K 385/95 z 21. októbra 1998 trvajú na podanej žalobe proti obidvom odporcom. Okresnému súdu bola 5. februára 1999 doručená   odpoveď   sťažovateliek,   v ktorej   mu   oznámili,   že   na   žalobe   voči   odporcovi v druhom   rade   i naďalej   trvajú   a voči   odporcovi   v prvom   rade   berú   svoju   žalobu   späť. Uznesením   č.   k.   7   C   143/97-67   z 19.   februára   1999,   ktoré   nadobudlo   právoplatnosť 15. marca 1999, okresný súd konanie proti žalovanému v prvom rade zastavil.

Okresný súd   vytýčil 14. júna 1999 termín pojednávania na 25. jún 1999. Zároveň predvolal na pojednávanie účastníkov konania, vyzval sťažovateľky na predloženie dôkazov o pasívnej   legitimícíi   žalovaného   v druhom   rade   a   doručil   žalovanému   v druhom   rade žalobu z 10. júla 1997, ako aj jej doplnenie sťažovateľkami z 24. novembra 1997.

Pojednávanie   uskutočnené   25.   júna   1999   na   okresnom   súde   bolo   odročené   na neurčito za účelom doplnenia dokazovania – predloženia listinných dôkazov o predmete konania zo strany žalovaného v druhom rade.

Okresnému súdu bolo 19. júla 1999 doručené vyjadrenie žalovaného v druhom rade z 15.   júla   1999   k   žalobe,   v ktorom   namietol,   že   sa   necíti   byť   v tomto   spore   pasívne legitimovaný,   pretože   náhradu   nárokov   sťažovateliek   by   mal   poskytnúť   štát prostredníctvom Slovenského pozemkového fondu.

Dňa   1.   augusta   1999   bola   právna   vec   sťažovateliek   z dôvodu   nástupu   vo   veci konajúcej   sudkyne   na   materskú   dovolenku   pridelená   na   konanie   a   rozhodnutie JUDr. A. M..

Listom   zo 16.   augusta   1999   doručeným   okresnému   súdu   18.   augusta   1999 sťažovateľky požiadali okresný súd o urýchlenie konania. V ďalšom liste z 26. októbra 1999 doručenom okresnému súdu 28. októbra 1999 zaujali sťažovateľky stanovisko k vyjadreniu žalovaného v druhom rade z 15. júla 1999.

Okresný   súd   11.   októbra   1999   vyzval   žalovaného   v druhom   rade   na predloženie dôkazov v zmysle pokynov uložených mu na pojednávaní 25. júna 1999.

Listom   z 2.   decembra   1999   požiadala   vo   veci   konajúca   sudkyňa   Krajský   súd v Banskej Bystrici o vylúčenie z prejednávania a rozhodovania v predmetnej veci, pretože sa cítila byť predpojatá vzhľadom na osobný vzťah ku konateľovi spoločnosti, ktorá je účastníkom uvedeného konania. Krajský súd v Banskej Bystrici uznesením č. k. 17 Nc 434/99-83 z 1. februára 2000 doručeným okresnému súdu 11. februára 2000 rozhodol o jej vylúčení   z prejednávania   a rozhodovania   v predmetnej   veci.   V priebehu   mesiaca   marec 2000 okresný súd doručil uvedené uznesenie všetkým účastníkom konania.

Predseda okresného súdu 22. marca 2000 pridelil vec na prejednanie a rozhodnutie Mgr. I. A.

Okresný súd pokynom z 9. mája 2000 vytýčil termín pojednávania na 24. máj 2000, predvolal   účastníkov   konania   na   pojednávanie,   doručil   žalovanému   v druhom   rade vyjadrenie sťažovateliek z 26. októbra 1999 a súčasne ich vyzval na predloženie ďalších listinných dôkazov potrebných na rozhodnutie v predmetnej veci.

Na   pojednávanie   24.   mája   2000   sa   nedostavili   účastníci   konania   ani   ich   právni zástupcovia, okresný súd preto odročil pojednávanie na neurčito za účelom „vyčkania kým sa vrátia doručenky, ktorými boli účastníci predvolaní a ich následného znovu predvolania na pojednávanie“.   Ďalšie pojednávanie vo veci konajúci sudca vytýčil až 22. decembra 2000 na 24. január 2001 a súčasne uložil súdnej kancelárii opätovne vyzvať účastníkov konania na predloženie podkladov ku konaniu v súlade so svojimi pokynmi z 9. mája 2000.

Právny   zástupca   žalovaného   v druhom   rade   listom   z 3.   januára   2001   doručeným okresnému   súdu   9.   januára   2001   oznámil,   že   na   základe   uznesenia   Krajského   súdu v Banskej   Bystrici   č.   k.   36-24   K 142/00   z 21.   septembra   2000   bol   vyhlásený   konkurz na majetok úpadcu – AGRONOVA, spol. s r. o., „v likvidácii“, teda žalovaného v druhom rade.   Z uvedeného   dôvodu   „požiadal“   o prerušenie   konania   a upozornil   okresný   súd na zánik   svojho   plnomocenstva   v súlade   s   §   14   zákona   č.   328/1991   Zb.   o konkurze a vyrovnaní v znení neskorších predpisov.

Okresný súd listom z 15. januára 2001 oznámil účastníkom konania, že pojednávanie vytýčené na 24.   január 2001 sa   neuskutoční z dôvodu   vyhlásenia konkurzu   na majetok úpadcu – AGRONOVA, spol. s r. o., „v likvidácii“, pretože v zmysle § 14 písm. d) zákona č. 328/1991 Zb. o konkurze a vyrovnaní v znení neskorších predpisov je predmetné konanie prerušené. Uvedené oznámenie bolo Mgr. E. J. doručené 22. januára 2001.

Okresný   súd   v   zápisnici   z 24.   januára   2001   bez prítomnosti   účastníkov   konania konštatoval,   že   konanie   v predmetnej   veci   je   v zmysle   §   14   ods.   1   písm.   d)   zákona č. 328/1991 Zb. o konkurze a vyrovnaní v znení neskorších predpisov prerušené.

Pokynom z 24. januára 2001 si nechal vo veci konajúci sudca predložiť spis o jeden rok. Ďalšími pokynmi z 28. januára 2002, 29. apríla 2002, 1. augusta 2002 a z 8. novembra 2002   vo   veci   konajúci   sudca   uložil   súdnej   kancelárii   predkladať   spisový   materiál v predmetnej veci v intervale troch mesiacov.

Okresný   súd   listom   z 28.   februára   2003   vyzval   správcu   konkurznej   podstaty žalovaného v druhom rade, aby mu v lehote 10 dní oznámil, v akom štádiu sa nachádza konkurzné konanie.

III.

1. Podľa ustanovenia čl. 48 ods. 2 prvej vety ústavy: „Každý má právo, aby sa jeho vec prerokovala bez zbytočných prieťahov (...).“

Podľa ustanovenia čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru: „Každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola (...) v primeranej lehote prejednaná (...) súdom (...), ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch (...).“

Účelom   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia štátneho   orgánu.   Samotným   prerokovaním   veci   na   súde   alebo inom   štátnom   orgáne   sa právna   neistota   neodstráni.   K vytvoreniu   želateľného   stavu,   t.   j.   stavu   právnej   istoty, dochádza   až   právoplatným   rozhodnutím   súdu   alebo   iného   štátneho   orgánu.   Preto na splnenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky nestačí, aby štátne orgány vec prerokovali, prípadne vykonali rôzne úkony bez ohľadu na ich počet (I. ÚS 10/98).

Otázku existencie zbytočných   prieťahov v konaní, a tým aj porušenia základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy skúma ústavný súd vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti prípadu   podľa   právnej   a faktickej   zložitosti   veci,   podľa   správania   účastníka   konania a spôsobu, akým v konaní postupoval súd (napr. II. ÚS 74/97, I. ÚS 70/98). Tieto tri kritériá zohľadňuje pri namietanom porušení práva na prerokovanie veci súdom v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru aj Európsky súd pre ľudské práva v Štrasburgu (III. ÚS 111/02, III. ÚS 29/03).

2.   Predmetom   posudzovaného   konania   pred   okresným   súdom   je   sťažovateľkami uplatnená pohľadávka z titulu finančnéj náhrady za nehnuteľný poľnohospodársky majetok podľa   zákona   č.   229/1991   Zb.   o úprave   vlastníckych   vzťahov   k pôde   a inému poľnohospodárskemu majetku v znení neskorších predpisov.

Z obsahu   súdneho   spisu,   z   vyjadrení   sťažovateliek   a   okresného   súdu,   ani   z nimi predložených na vec sa vzťahujúcich listín ústavný súd nezistil žiadnu skutočnosť svedčiacu o osobitnej právnej alebo skutkovej zložitosti veci.

3. Správanie sťažovateliek ako účastníčok konania ústavný súd hodnotí ako aktívne. Sťažovateľky bez zbytočného odkladu reagovali na výzvy okresného súdu, poskytovali mu potrebnú   súčinnosť,   predkladali   listiny,   na   predloženie   ktorých   boli   okresným   súdom vyzvané   a   ktoré   mali   k dispozícii.   Výnimku   predstavuje   neúčasť   sťažovateliek   na pojednávaní konanom 24.   mája 1999.   Uvedenú   skutočnosť   však   ústavný   súd   nepričítal na ťarchu sťažovateliek, pretože zo súdneho spisu vyplýva, že sa im nepodarilo doručiť predvolanie na pojednávanie.

4. Ďalším kritériom, podľa ktorého ústavný súd skúmal, či v uvedenom konaní došlo ku zbytočným prieťahom, bol postup okresného súdu v predmetnej veci.

Ústavný súd zistil obdobia nečinnosti, ktoré mali výrazný vplyv na doterajšiu dĺžku konania.

Ide predovšetkým o obdobie od doplnenia žaloby sťažovateľkami 28. novembra 1997 do   prvého   nasledujúceho   úkonu   sudkyne   vo   veci   21.   januára   1999   (takmer   štrnásť mesiacov)   a   obdobie   od   odročenia   pojednávania   v uvedenej   veci   24.   mája   2000   do 22. decembra   2000,   keď   okresný   súd   vykonal   procesné   úkony   smerujúce   k príprave ďalšieho pojednávania (cca sedem mesiacov).

Nečinnosť okresného súdu v prvom z označených období bez toho, aby jeho postupu bránila zákonná prekážka, je potrebné považovať za zbytočné prieťahy v konaní v zmysle čl.   48   ods.   2   ústavy.   Z   hľadiska   určenia   rozsahu   zbytočných   prieťahov   v druhom z označených   období   ústavný   súd   prihliadal   na   skutočnosť,   že   vyhlásením   konkurzu na majetok žalovaného v druhom rade uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 36–24   K 142/00   z 21.   septembra   2000   po   predchádzajúcom   zastavení   konania   proti žalovanému v prvom rade došlo k prerušeniu posudzovaného konania podľa § 14 ods. 1 písm.   d)   zákona   č.   328/1991   Zb.   o konkurze   a vyrovnaní v znení neskorších   predpisov. Nečinnosť   okresného   súdu   v posudzovanom   konaní   po   nadobudnutí   právoplatnosti uvedeného uznesenia Krajského súdu v Banskej Bystrici v októbri 2000 nemožno preto kvalifikovať ako zbytočné prieťahy v konaní, pretože jeho ďalšiemu postupu v predmetnej veci bránila zákonná prekážka.

Vzhľadom   na uvedené okolnosti   kvalifikoval ústavný súd ako zbytočné prieťahy v konaní iba obdobie nečinnosti okresného súdu od 24. mája 2000 do vyhlásením konkurzu na majetok odporcu v druhom rade uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 36-24 K 142/00 z 21. septembra 2000 (cca štyri mesiace). Ústavný súd pritom prihliadal aj na svoju doterajšiu judikatúru, podľa ktorej kratšie obdobie nečinnosti všeobecného súdu nemusí   vzhľadom   na   okolnosti   prípadu   odôvodňovať   vyslovenie   zbytočných   prieťahov v konaní (II. ÚS 21/01, III. ÚS 30/03). Vzhľadom na dovtedajšiu dĺžku konania (k 24. máju 2000   takmer   tri   roky)   a stav   uvedenej   veci   (okresný   súd   nemal   ešte   stále   zabezpečené základné dôkazné prostriedky potrebné pre rozhodnutie, pričom bol v úvode konania takmer štrnásť   mesiacov   nečinný)   nepovažoval   ústavný   súd   ďalšiu   nečinnosť   okresného   súdu v označenom období za akceptovateľnú.

Ústavný súd konštatuje, že konanie, ktoré je predmetom posúdenia, trvalo do jeho prerušenia viac ako tri roky a dva mesiace. Z uvedenej doby podstatnú časť (takmer rok a pol)   tvoria   obdobia,   v ktorých   dochádzalo   k zbytočným   prieťahom   v konaní   v dôsledku nečinnosti okresného súdu.

S ohľadom   na   vyššie   uvedené   nemožno   dobu   predmetného   konania   vedeného na okresnom súde považovať z hľadiska požiadaviek čl. 6 ods. 1 dohovoru za primeranú a ani za ústavne akceptovateľnú vo vzťahu k základnému právu na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy. Ústavný súd preto dospel k záveru, že uvedené práva sťažovateliek boli porušené.

5. Podľa čl. 127 ods. 2 druhej vety ústavy ak porušenie práv alebo slobôd vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

Sťažovateľky sa v sťažnosti domáhali, aby ústavný súd na základe čl. 127 ods. 2 ústavy prikázal okresnému súdu konať vo veci vedenej na tomto súde pod sp. zn. 7 C 143/97   v súlade   s   §   6   Občianského   súdneho   poriadku,   teda   bez   zbytočných   prieťahov. Žiadali   tiež,   aby   ústavný   súd   zakázal   okresnému   súdu   porušovať   základné   práva sťažovateliek v budúcnosti.

V čase   rozhodovania   ústavného   súdu   o namietanom   porušení   práv   sťažovateliek na prerokovanie   ich   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy a v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru bolo konanie vedené okresným súdom pod   sp.   zn.   7   C   143/97   prerušené   v dôsledku   prebiehajúceho   konkurzného   konania, v ktorom má žalovaný v druhom rade postavenie úpadcu. Ďalšiemu postupu okresného súdu v označenom konaní bráni v súčasnom období zákonná prekážka. Prípadný výrok ústavného súdu prikazujúci okresnému súdu postupovať v posudzovanom konaní bez prieťahov by bol preto neadekvátny súčasnému stavu uvedeného konania a taktiež nevykonateľný. Neurčitá a nevykonateľná by bola aj ďalšia časť výroku ústavného súdu, ktorého sa sťažovateľky v tejto súvislosti domáhali, pretože jeho formulácia neumožňuje jednoznačne špecifikovať, od ktorého okamihu „v budúcnosti“ a porušovania ktorých konkrétnych základných práv sťažovateliek sa má okresný súd na základe príkazu ústavného súdu zdržať. Na druhej strane   aj   po   prípadnom   odpadnutí   zákonnej   prekážky   spočívajúcej   v prebiehajúcom konkurznom konaní by bol okresný súd viazaný ústavnou povinnosťou postupovať v danej veci bez zbytočných prieťahov vyplývajúcou priamo z čl. 48 ods. 2 ústavy. Ústavný súd preto sťažnosti v tejto časti nevyhovel.

6. Sťažovateľky vo svojej sťažnosti žiadali aj o priznanie finančného zadosťučinenia spolu   vo   výške   300   000   Sk   z dôvodu   nemajetkovej   ujmy,   ktorú   utrpeli   vzhľadom na nemožnosť   domôcť   sa   uspokojenia   uplatnených   reštitučných   nárokov,   a tým   aj zmiernenia   krivdy   zo   strany   štátu   voči   nim   z obdobia   rokov   1948   až   1989   v dôsledku zbytočných prieťahov zapríčinených okresným súdom v označenom konaní.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa ustanovenia § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného   finančného   zadosťučinenia,   musí   uviesť   rozsah,   ktorý   požaduje,   a z akých dôvodov sa ho domáha.

Podľa   ustanovenia   §   56   ods.   4   zákona   o ústavnom   súde   má   primerané   finančné zadosťučinenie povahu náhrady nemajetkovej ujmy vyjadrenej v peniazoch.

Pretože porušenie základných práv sťažovatelek, ktoré ústavný súd zistil, nemožno napraviť obnovením   stavu   pred   ich   porušením   a výrok   ústavného súdu   deklarujúci   toto porušenie   nemožno   vzhľadom   na   okolnosti   prípadu   považovať   za   dostatočnú   a účinnú nápravu, priznal ústavný súd sťažovateľkám primerané finančné zadosťučinenie.

Ústavný súd považoval v tomto prípade za primerané priznať každej zo sťažovateliek sumu 15 000 Sk. Táto suma zohľadňuje dĺžku zbytočných prieťahov v konaní (rok a pol) a s nimi spojenú nemajetkovú ujmu sťažovateliek spočívajúcu v pocitoch nespravodlivosti a márnosti pri pokuse domôcť sa zmiernenia majetkových krívd podľa zákona č. 229/1991 Zb. o úprave vlastníckych vzťahov k pôde a inému poľnohospodárskemu majetku v znení neskorších   predpisov   v dôsledku   neprimeranej   doby   prerokovania   predmetnej   veci okresným   súdom.   Vo   zvyšnej   časti   ústavný   súd   návrhu   na   finančné   zadosťučinenie nevyhovel.

Pri   určení   výšky   primeraného   finančného   zadosťučinenia   ústavný   súd   vychádzal zo zásad spravodlivosti, z ktorých vychádza Európsky súd pre ľudské práva, keď priznáva spravodlivé   finančné   zadosťučinenie   podľa   čl.   41   dohovoru   so   zreteľom   na   konkrétne okolnosti prípadu. Súčasne sa   pritom   riadil   úvahou, že cieľom   primeraného finančného zadosťučinenia je zmiernenie nemajetkovej ujmy, nie prípadná náhrada škody (II. ÚS 58/02, III. ÚS 111/02).

7. Sťažovateľky prostredníctvom svojho právneho zástupcu žiadali priznať náhradu trov konania pred ústavným súdom pozostávajúcich z trov právneho zastúpenia v uvedenom konaní spolu vo výške 10 632 Sk vyčíslenej podľa sadzby tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby pre troch klientov 3 x 3 416 Sk a paušálnej náhrady hotových výdavkov 3 x 128 Sk v zmysle ustanovení § 13 ods. 8 v spojení s § 17 ods. 2 a § 19 ods. 3 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 163/2002 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb (ďalej len „vyhláška č. 163/2002 Z. z.“).

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o trovách   požadovaných   právnym   zástupcom sťažovateliek vychádzal z ustanovenia § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde, podľa ktorého ústavný súd môže v odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Podľa ustanovenia § 13 ods. 8 vyhlášky č. 163/2002 Z. z. ak predmet sporu nie je oceniteľný peniazmi, odmena za jeden úkon právnej služby je jedna tretina výpočtového základu.

Predmet   konania   -   ochrana   základných   ľudských   práv   a slobôd   je   v zásade nevyjadriteľná v peniazoch a je nezameniteľná s primeraným finančným zadosťučinením, ktoré predstavuje náhradu nemajetkovej ujmy vyjadrenej v peniazoch (III. ÚS 29/03, III. ÚS 34/03).

Podľa § 1 ods. 3 vyhlášky č. 163/2002 Z. z. výpočtovým základom je priemerná mesačná   mzda   zamestnanca   hospodárstva   Slovenskej   republiky   za   prvý   polrok predchádzajúceho kalendárneho roka.

Podľa   oznámenia   Štatistického   úradu   Slovenskej   republiky   za   prvý   polrok   2002 dosahovala   priemerná   mesačná   mzda   zamestnanca   hospodárstva   Slovenskej   republiky výšku 12 811 Sk.

Podľa § 17 ods. 2 vyhlášky č. 163/2002 Z. z. sa základná sadzba tarifnej odmeny zníži o 20%, ak ide o spoločné úkony pri zastupovaní alebo obhajobe dvoch alebo viacerých osôb.

Ústavný súd zistil, že uplatnená suma trov právneho zastúpenia spolu 10 632 Sk neodporuje platným právnym predpisom. Základná sadzba tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby uskutočnený v období od 1. januára 2003 v konaní pred ústavným súdom predstavuje 4 270 Sk a hodnota režijného paušálu 128 Sk. Po znížení podľa § 17 ods. 2 vyhlášky č. 163/2002 Z. z. a zaokrúhlení podľa § 25 vyhlášky č. 163/2002 Z. z. predstavuje odmena právneho zástupcu 3 x 3 416 Sk, t. j. 10 250 Sk, a paušálna náhrada hotových výdavkov 3 x 128 Sk, spolu 10 634 Sk. Ústavný súd preto priznal náhradu trov právneho zastúpenia v celej výške uplatnenej právnym zástupcom sťažovateliek.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 4. júna 2003