znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 62/02-15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 16. mája 2002 predbežne prerokoval žiadosť I. K., toho času v Ústave na výkon trestu odňatia slobody v H. n.   P.,   o ustanovenie   právneho   zástupcu   v konaní   pred   Ústavným   súdom   Slovenskej republiky   a   jeho   sťažnosť   pre   porušenie   osobnej   slobody   postupom   Obvodného   súdu Bratislava   IV   v trestnom   konaní   vedenom   proti   nemu   pod   sp.   zn.   3   T   133/91,   ako   aj rozsudkom   Obvodného   súdu   Bratislava IV   sp.   zn.   3   T   133/91   z 29.   novembra   1993 a výkonom trestu odňatia slobody v tomto konaní a takto

r o z h o d o l :

1. Žiadosti I. K. o ustanovenie právneho zástupcu v konaní pred Ústavným súdom Slovenskej republiky   n e v y h o v u j e.

  2. Sťažnosť I. K.   o d m i e t a   v časti týkajúcej sa namietaného porušenia osobnej slobody postupom Obvodného súdu Bratislava IV v trestnom konaní vedenom proti nemu pod sp. zn. 3 T 133/91, ako aj rozsudkom Obvodného súdu Bratislava IV sp. zn. 3 T 133/91 z 29. novembra 1993 ako podanú oneskorene.

  3. Sťažnosť I. K.   o d m i e t a   v časti týkajúcej sa namietaného porušenia osobnej slobody výkonom trestu odňatia slobody uloženého rozsudkom Obvodného súdu Bratislava IV sp. zn. 3 T 133/91 z 29. novembra 1993 ako neprípustnú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 12. marca 2002 doručená sťažnosť I. K., toho času v Ústave na výkon trestu odňatia slobody v H. n. P. (ďalej len „sťažovateľ“).

Na   základe   výzvy   ústavného   súdu   z 22.   marca   2002,   ktorou   bol   okrem   iného podrobne   poučený   ústavným   súdom   o náležitostiach   kvalifikovaného   návrhu   na   začatie konania pred ústavným súdom,   doplnil sťažovateľ svoju sťažnosť podaniami z 11. apríla 2002 a z 29. apríla 2002.

Sťažovateľ   bol   rozsudkom   Obvodného   súdu   Bratislava   IV   sp.   zn.   3   T   133/91 z 29. novembra 1993 uznaný vinným zo spáchania trestného činu sprenevery podľa § 248 ods. 1 a 3 písm. c) Trestného zákona a trestného činu všeobecného ohrozenia podľa § 179 ods.   1   Trestného   zákona.   Za   tieto   trestné   činy   uložil   Obvodný   súd   Bratislava   IV sťažovateľovi   úhrnný   trest   odňatia   slobody   v trvaní   troch   rokov   so   zaradením   pre   jeho výkon do I. nápravnovýchovnej skupiny. Rozsudok Obvodného súdu Bratislava IV sp. zn. 3 T 133/91 z 29. novembra 1993 nadobudol právoplatnosť a stal sa vykonateľným v ten istý deň, teda 29. novembra 1993.

Sťažovateľ namietal porušovanie svojich práv na základe skutočnosti, že Obvodný súd   Bratislava   IV   vykonal   hlavné   pojednávanie   v uvedenej   trestnej   veci   na   návrh prokurátora podľa ustanovení § 302 až 306 Trestného poriadku, teda postupoval v konaní proti sťažovateľovi ako proti ušlému a na základe takto vykonaného hlavného pojednávania vyniesol rozsudok sp. zn. 3 T 133/91 z 29. novembra 1993, v ktorom ho uznal vinným z vyššie uvedených trestných činov.

Na   základe   spomenutého   rozsudku   bol   7.   septembra   1994   Obvodným   súdom Bratislava IV vydaný rozkaz na dodanie sťažovateľa do výkonu trestu. Neskôr, 2. decembra 1996, vydal Okresný súd Bratislava IV ďalší rozkaz na dodanie sťažovateľa do výkonu trestu.   Sťažovateľ   bol   zadržaný   orgánmi   Policajného   zboru   Slovenskej   republiky a 26. apríla 2000 dodaný do výkonu trestu odňatia slobody, kde sa nachádza až doteraz.

Sťažovateľ   namietal,   že   v danom   prípade   neboli   splnené   zákonom   ustanovené predpoklady   na   postup   podľa   ustanovení   §   302   až 306   Trestného   poriadku,   pretože   sa „riadne podľa potreby“ zdržiaval na území Slovenskej republiky v mieste trvalého pobytu a aj   keď   je pravdou,   že sa   často   zdržiaval   aj v zahraničí,   išlo   len   o krátkodobé   pobyty a všetky   „v   rámci   vtedy   platiacich   zákonov“,   čo   možno   preukázať „častými   razítkami“ v cestovných dokladoch.

Sťažovateľ   taktiež   namietal,   že   dodaním   do   výkonu   trestu   po   zadržaní   orgánmi Policajného   zboru   Slovenskej   republiky   a výkonom   tohto   trestu   (po   uplynutí   viac   ako šiestich   rokov   od nadobudnutia právoplatnosti rozsudku   Obvodného súdu   Bratislava IV sp. zn. 3 T 133/91 z   29. novembra 1993) boli porušené ustanovenia Trestného zákona upravujúce premlčanie výkonu trestu (konkrétne § 68 Trestného zákona).  

Sťažovateľ poukázal na skutočnosť, že v období rokov 1991 až 1994 mu boli legálne orgánmi   Policajného   zboru   Slovenskej   republiky   vydané   viaceré   doklady   (identifikačná karta, vodičský preukaz, cestovné doklady), a to na území Slovenskej republiky, čo vyvracia tvrdenia štátnych orgánov o jeho dlhodobom pobyte v zahraničí. Po vydaní cestovného pasu v roku 1994 často (až do zadržania v roku 2000) cestoval a legálne prekračoval hranice Slovenskej republiky. Na území Slovenskej republiky mal aj trvalé zamestnanie.

Na   základe   vyššie   uvedených   skutočností   sťažovateľ   namietal,   že   postupom Obvodného   súdu   Bratislava   IV   (v   súčasnosti   Okresný   súd   Bratislava   IV)   na   hlavnom pojednávaní 29. novembra 1993   v trestnej veci sp. zn. 3 T 133/91, ako aj držaním vo výkone trestu odňatia slobody uloženého mu rozsudkom Obvodného súdu Bratislava IV sp.   zn.   3   T   133/91   z   29.   novembra   1993   došlo   k porušeniu   ustanovení   §   302   až 306 Trestného poriadku a   § 68 Trestného zákona, ako aj k „obmedzovaniu“ jeho   osobnej slobody,   čím   mohol   mať   z hľadiska   základných   práv   a slobôd   zaručených   Ústavou Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) na mysli právo na osobnú slobodu podľa čl. 17 ústavy.

Sťažovateľ   v petite   svojej   sťažnosti   okrem   iného   žiadal   zrušenie   rozsudku Obvodného   súdu   Bratislava   IV   sp.   zn.   3   T   133/91   z   29.   novembra   1993,   okamžité prepustenie z výkonu trestu odňatia slobody a priznanie náhrady škody z titulu straty na zárobku vo výške stanovenej zákonom.

V podaní z 11. apríla 2002 sťažovateľ tiež požiadal o ustanovenie právneho zástupcu v konaní pred ústavným súdom.

II.

Podľa § 31a ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) v spojení s § 30 ods. 1 a   2 a § 138 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku môže ústavný súd ustanoviť fyzickej alebo právnickej osobe právneho zástupcu, advokáta, ak taká osoba o to požiada, ak to odôvodňujú jej pomery a nejde o zrejme bezúspešné uplatňovanie nároku na ochranu ústavnosti.

Tieto tri predpoklady na ustanovenie zástupcu v konaní pred ústavným súdom musia byť splnené súčasne. Ak hoci len jeden z týchto predpokladov nie je splnený, nemožno žiadosti o ustanovenie právneho zástupcu vyhovieť.

Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti na neverejnom zasadnutí podľa §   25   ods.   1   zákona   o ústavnom   súde   preskúmal   aj   splnenie   zákonom   ustanovených predpokladov   pre   ustanovenie   právneho   zástupcu   sťažovateľovi   a dospel   k záveru,   že z dôvodov,   ktoré   sú   ďalej   uvedené   v časti   III   tohto   rozhodnutia,   ide   v prípade prerokovávanej sťažnosti zo strany sťažovateľa o zrejme bezúspešné uplatňovanie nároku na   ochranu   ústavnosti,   preto   jeho   žiadosti   o ustanovenie   právneho   zástupcu   nemožno vyhovieť.

III.

Podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o   sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a   základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde možno sťažnosť podať v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť.

Sťažovateľ v konaní pred ústavným súdom namieta, že k zásahu do jeho osobnej slobody   malo dôjsť   postupom   Obvodného   súdu   Bratislava   IV   na   hlavnom   pojednávaní v trestnej   veci   sp.   zn.   3   T   133/91,   ktoré   sa   konalo   29.   novembra   1993,   a   rozsudkom Obvodného súdu Bratislava IV sp. zn. 3 T 133/91 z 29. novembra 1993. Sťažovateľ bol zadržaný a dodaný do výkonu trestu odňatia slobody 28. apríla 2000. Ústavnej ochrany podľa čl. 127 ústavy sa však domáhal až 12. marca 2002, kedy bola jeho sťažnosť doručená ústavnému súdu.

Ústavný súd pri svojej rozhodovacej činnosti opakovane vyslovil právny názor, že sťažnosť   podľa   čl.   127   ústavy   nemožno   považovať   za   časovo   neobmedzený   právny prostriedok ochrany základných práv alebo slobôd (I. ÚS 33/02, II. ÚS 29/02). Jednou zo zákonných   podmienok   pre   jej   prijatie   na   ďalšie   konanie   je   jej   podanie   v lehote   dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť.

Sťažovateľ podal svoju sťažnosť takmer po dvoch rokoch od svojho zadržania. Je nepochybné, že v priebehu roku 2000 mal sťažovateľ vo výkone trestu možnosť oboznámiť sa   s rozsudkom,   ktorý   vo   svojej   sťažnosti   napáda,   ako   aj s postupom   Obvodného   súdu Bratislava   IV   na hlavnom   pojednávaní v uvedenej   trestnej   veci,   ktorý   predchádzal   jeho vydaniu, a domáhať sa ochrany svojich základných práv a slobôd prostriedkami, ktoré mu poskytovala ústavná úprava platná a účinná v tom čase.

V čase, keď sa sťažovateľ domáhal ochrany svojich základných práv a slobôd na ústavnom   súde   podľa   čl.   127   ústavy, už preto   uplynula lehota   stanovená   pre tento   typ konania pred ústavným súdom. Vzhľadom na túto skutočnosť ústavný súd jeho sťažnosť v tejto časti odmietol ako podanú oneskorene.

Ďalším zásahom do osobnej slobody sťažovateľa má byť, podľa jeho tvrdení, výkon trestu   odňatia   slobody   uloženého   mu rozsudkom   Obvodného   súdu   Bratislava   IV sp. zn. 3 T 133/91 z 29. novembra 1993, pretože uvedený trest mal byť v čase dodania sťažovateľa do jeho výkonu v zmysle § 68 Trestného zákona už premlčaný.

Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.

Ústavný súd neodmietne prijatie sťažnosti,   aj keď sa nesplnila podmienka podľa odseku   1,   ak   sťažovateľ   preukáže,   že   túto   podmienku   nesplnil   z dôvodov   hodných osobitného zreteľa (§ 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde ).

V zmysle § 33 ods. 1 Trestného poriadku môže obvinený (pred orgánmi činnými v trestnom konaní) uvádzať okolnosti a dôkazy slúžiace na jeho obhajobu, robiť návrhy a podávať žiadosti a opravné prostriedky.

Podľa § 12 ods. 8 Trestného poriadku, pokiaľ z povahy veci nevyplýva niečo iné, rozumie sa obvineným aj obžalovaný a odsúdený.

Sťažovateľ síce pred ústavným súdom namietal, že výkon vyššie spomínaného trestu uloženého   mu   Obvodným   súdom   Bratislava   IV   rozsudkom   z 29.   novembra   1993   je už premlčaný, nepreukázal však, že s podstatnými námietkami uvedenými v jeho sťažnosti sa obrátil na príslušný všeobecný súd, využijúc svoje subjektívne práva, ktoré mu zákon na základe § 33 ods. 1 v spojení s § 12 ods. 8 Trestného poriadku priznáva. Nepreukázal teda, že sa ochrany svojich práv domáhal vznesením námietky premlčania výkonu trestu podľa §   68   Trestného   zákona   a žiadosťou   o prepustenie   na   slobodu   pred   všeobecným   súdom príslušným vo vykonávacom konaní (§ 315 a nasl. Trestného poriadku), ktorý   má plnú jurisdikciu vrátane prepustenia sťažovateľa na slobodu, ak by sa stotožnil s názorom, že výkon jeho trestu je premlčaný.

Sťažovateľ nepreukázal ani existenciu dôvodov hodných osobitného zreteľa (ako ich má na mysli ustanovenie § 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde), ktoré by odôvodňovali nevyužitie vyššie spomenutých účinných právnych prostriedkov ochrany sťažovateľových práv a opodstatňovali by prijatie jeho sťažnosti ústavným súdom aj bez splnenia podmienky ustanovenej v § 53 ods. 1 spomínaného zákona.

Ústavný súd preto sťažnosť sťažovateľa aj v tejto časti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol ako neprípustnú.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 16. mája 2002