znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 62/01-43

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   verejnom   zasadnutí   13.   septembra   2001 v senáte zloženom z predsedu J. B. a členov Ľ. D. a E. B.   prerokoval podnet Ing. K. K., bytom B., zastúpeného advokátom JUDr. J. D., DrSc., Advokátska kancelária C., V., D. a spoločníci,   B.,   ktorým   namietal   porušenie   svojho   práva   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a čl.   6   ods.   1 Dohovoru   o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   konaním   Okresného   súdu Bratislava II vedeným pod sp. zn. 17 C 30/97, a na neverejnom zasadnutí 2. októbra 2001 takto r o z h o d o l :

Právo Ing. K. K. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd konaním Okresného súdu Bratislava II vedeným pod sp. zn. 17 C 30/97 p o r u š e n é   b o l o.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bol 28. mája 2001   doručený   podnet   Ing.   K.   K.,   bytom   B.   (ďalej   len   „navrhovateľ“),   zastúpeného advokátom JUDr. J. D., DrSc., Advokátska kancelária C., V., D. a spoločníci, B, ktorým namietal porušenie svojho práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „Dohovor“) konaním Okresného súdu   Bratislava   II   (ďalej len „účastník“ alebo „okresný súd“) vedeným pod sp. zn. 17 C 30/97, ako aj svojho práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy nečinnosťou predsedu okresného súdu pri rozhodovaní o jeho sťažnosti podľa § 23 zákona Slovenskej národnej rady č. 80/1992 Zb. o sídlach a obvodoch súdov Slovenskej republiky, štátnej správe súdov, vybavovaní sťažností a o voľbách prísediacich (zákon o štátnej správe súdov) v znení neskorších predpisov.

Ústavný súd podnet predbežne prerokoval na neverejnom zasadnutí senátu 19. júna 2001   a prijal   ho   na   ďalšie   konanie   v časti   namietajúcej   porušenie   práva   navrhovateľa (v konaní pred všeobecným súdom „žalobca“) podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 Dohovoru okresným súdom v konaní vedenom pod sp. zn. 17 C 30/97. Vo zvyšnej časti ústavný súd podnet odmietol.

Skutkový   stav   podstatný   pre   rozhodovanie   o podnete   v časti   prijatej   na   ďalšie konanie opísal navrhovateľ nasledovne: „Ing. K. K. podal 27. januára 1997 žalobu, ktorou v konaní podľa Občianskeho súdneho poriadku uplatnil právo na zaplatenie dlhu vo výške 1.011.846,70 Sk. Súd žalobu prijal 12. februára 1997.

Žalovanému   bol   doručovaný   žalobný   návrh,   ktorý   neprevzal.   Súd   vytýčil pojednávanie na 10. jún 1997, na ktoré sa žalovaný nedostavil. Súd preto pojednávanie odročil na 12. august 1997. Žalovaný sa opäť nedostavil. Súd ďalej vytýčil pojednávanie na

25. september 1997, na 30. október 1997 a na 8. október 1998, avšak žalovaný sa opäť ani raz nedostavil.

Právna   zástupkyňa   žalobcu   listom   zo   14.   augusta   1997   súdu   oznámila zamestnávateľa odporcu, aj označila miesto, kde sa zdržiava („v horskom hoteli Zochova chata, Modra-Piesky, kde vykonáva funkciu riaditeľa“).

Právna   zástupkyňa   žalobcu   listom   zo   16.   marca   1999   predložila   súdu   návrh   na ustanovenie opatrovníka žalovanému z dôvodu jeho neznámeho pobytu.

Súd ustanovil odporcovi opatrovníčku podľa § 29 ods. 2 OSP dňa 16. marca 2000. Za opatrovníčku určil súdnu tajomníčku Okresného súdu Bratislava II.

Súd listom z 26. októbra 1999 vyzval právnu zástupkyňu žalobcu, aby v ustanovenej lehote 15 dní založila do spisu   originál zmluvy o pôžičke, doklad dôležitý pre výpočet devízového   kurzu   a aby   upravila   petit   návrhu   v časti   o úrokoch   z omeškania.   Právna zástupkyňa výzvu splnila 3. novembra 1999.

Ďalšie pojednávanie súd nariadil na 25. september 2000. Súd pojednávanie odročil na 15. november 2000. Ďalší termín pojednávania dosiaľ neustanovil (...).

Spor vo veci 17 C 30/97 vedenej na Okresnom súde Bratislava II trvá 4 roky a 3   mesiace.   Predkladateľ   namieta   porušenie   svojho   práva   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných prieťahov postupom Okresného súdu Bratislava II, lebo:

- v čase 30. október 1997 až 8. október 1998 súd neurobil nijaký úkon,

- o návrhu na určenie opatrovníka zo 16. marca 1999 rozhodol až 16. marca 2000,

- od   15.   novembra   2000   neurčil   termín   pojednávania, ani neurobil   vo   veci   nijaký úkon.“

Právnu stránku veci opísal navrhovateľ takto:

„Z hľadiska obvyklých kritérií, ktoré sa podľa ustálenej judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky berú do úvahy pri rozhodovaní o porušení práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov (zložitosť veci, správanie účastníka, správanie štátneho orgánu) v okolnostiach prípadu (...)

Vec predložená Ing. K. Okresnému súdu Bratislava II na rozhodnutie nie je zložitá. Spor 17 C 30/97 je sporom o zaplatenie dlhu, ktorého existenciu aj výšku žalobca preukázal písomnými dôkazmi. Právna podstata sporu je jednoznačná, právna úprava tiež. Prekážkou rozhodnutia   o veci   je   neustále   sa   opakujúca   neúčasť   žalovaného   na   pojednávaniach určených súdom.“

Ústavný súd   vyzval 22.   júna 2001   predsedu   okresného   súdu,   aby sa   vyjadril   ku prijatému podnetu a oznámil, či trvá na ústnom pojednávaní.

Vyjadrenie predsedu okresného súdu   bolo doručené ústavnému súdu 4. júla 2001, ktorý v ňom síce súhlasil s popisom skutkového stavu, tak ako ho uviedol navrhovateľ, ale pripomenul:

„Zároveň však treba uviesť, že navrhovateľ si zo spisu účelovo vybral len tie úkony súdu   vo   veci,   ktoré   mu   zrejme   vyhovujú.   Akosi   opomenul   uviesť,   že   súd   vykonáva množstvo   ďalších   úkonov   smerujúcich   k zisteniu   pobytu   odporcu,   ktorý   sa   od   podania návrhu na súd dňa 12. 02. 1997 zdržiava na neznámom mieste. Nemožno priebeh konania a zisťovania skutkového stavu redukovať len na pojednávania, ale treba vziať do úvahy, že stanoveniu termínu pojednávania predchádza iná, často rozsiahla činnosť sudcu (v tomto prípade činnosť spojená so zisťovaním pobytu odporcu), o ktorej účastník konania nevie, alebo   vedieť   nechce.   V tomto   prípade   došlo   k prieťahom   v konaní,   majú   jednoznačne objektívny charakter, ktorý súd doposiaľ nemohol ovplyvniť.“

Ústavnému súdu bolo 10. septembra 2001 doručené vyjadrenie právneho zástupcu navrhovateľa reagujúce na vyjadrenie účastníka doručené ústavnému súdu 4. júla 2001, v ktorom okrem iného uviedol:

„Vo vzťahu k spochybňujúcemu vyjadreniu predsedu Okresného súdu Bratislava II treba pripomenúť, že v okolnostiach prípadu Okresný súd Bratislava II neuplatnil procesné prostriedky,   ktoré   mu   Občiansky   súdny   poriadok   priznáva   pre   prípad,   že   sa   účastník konania   pokúsi   vyhnúť   účasti   na   pojednávaní.   Okresný   súd   Bratislava   II   sa   uspokojil s opakovaným predvolávaním žalovaného účastníka konania, ale nevyužil svoje právo dať ho predviesť podľa § 52 ods. 2 OSP, ani mu neuložil poriadkovú pokutu podľa § 53 ods. 1 OSP,   hoci   ide   o zákonom   ustanovené   prostriedky,   ktorých   uplatnenie   súdom   nie   je podmienené   predchádzajúcim   návrhom   účastníka   konania.   Neuplatnenie   týchto prostriedkov Okresným súdom Bratislava II má za následok, že osoba, ktorú vo veci 17 C 30/97 žaluje Ing. K. K., sa dosiaľ vyhýba ústnemu pojednávaniu (...).

Predkladateľ   podnetu   z týchto   dôvodov   nesúhlasí   s tvrdením   predsedu   Okresného súdu Bratislava II, že jeho postup vo veci 17 C 30/97 sa stretol s prekážkami, ktoré „majú jednoznačne   objektívny   charakter,   ktorý   súd   doposiaľ   nemohol   ovplyvniť.“   Právo predkladateľa   podnetu   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   je   porušené v príčinnej súvislosti s úkonmi, ktoré zákon zveruje do právomoci súdov a Okresný súd Bratislava II ich urobil veľmi pomaly, alebo ich neurobil vôbec.“

Navrhovateľ pôvodne trval a účastník netrval na verejnom ústnom pojednávaní.

Ústavný súd 4. júla 2001 vyžiadal od účastníka spis 17 C 30/97, ktorý mu bol 19. júla 2001 doručený.

Navrhovateľ zmenil svoje stanovisko a súhlasil s upustením od verejného ústneho pojednávania, ale ústavný súd uskutočnil 13. septembra 2001 verejné ústne pojednávanie, na ktoré sa nedostavili ani navrhovateľ, ani účastník.

II.

Pre rozhodnutie ústavného súdu sú relevantné hlavne: čl. 48 ods. 2 ústavy: „Každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov a v jeho   prítomnosti   a aby   sa   mohol   vyjadriť   ku   všetkým   vykonávaným   dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.“

čl. 6 ods. 1 prvá veta Dohovoru: „Každý má právo na to, aby jeho vec bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych   právach   a záväzkoch   alebo   o akomkoľvek   trestnom   čine,   z   ktorého   je obvinený.“

III.

Po dokazovaní porovnaním podnetu, vyjadrenia účastníka a navrhovateľa   a   hlavne štúdiom   spisu   okresného   súdu sp. zn. 17 C 30/97 ústavný súd zistil, že v roku 1997 boli v danej veci vykonané nasledovné úkony:

Okresnému súdu bola 12. februára 1997 doručená žaloba navrhovateľa   na Ľ. D.. Okresný   súd   výzvou   z   18.   februára   1997   vyzval   navrhovateľa   na   zaplatenie   súdneho poplatku, ktorý podľa záznamu o zaplatení uhradil 3. apríla 1997. Okresný   súd 9. mája 1997 vytýčil pojednávanie na 10. jún 1997,   na   ktoré   sa   žalovaný   nedostavil.   Listom z 30. júna 1997 doručeným okresnému súdu 9. júla 1997 Obvodné oddelenie Policajného zboru   Podunajské   Biskupice   oznámilo,   že   po   opakovaných   pokusoch   o doručenie predvolania   Ľ.   D.   bolo   zistené,   že   menovaný   sa   na   uvedenej   adrese   už   dlhšiu   dobu nezdržiava. Žalovaný sa nezúčastnil ani pojednávaní okresného súdu konaných 12. augusta 1997,   25. septembra 1997   a   30.   októbra   1997.   Na   pojednávaní 25. septembra 1997 nebol prítomný ani právny zástupca, ktorý   bol ospravedlnený. Na žiadosť okresného súdu   o zistenie   a oznámenie   pobytu   Ľ.   D.   z   5.   novembra   1997   Ministerstvo   vnútra Slovenskej republiky - Centrálna evidencia pobytu obyvateľov Slovenskej republiky (ďalej len „CEPO“) potvrdením o trvalom pobyte z 11. novembra 1997 okresnému súdu oznámila adresu Ľ. Ď. – B., P. B., Túto adresu oznámilo aj Krajské riaditeľstvo Policajného zboru v Bratislave potvrdením o pobyte doručeným okresnému súdu 13. novembra 1997 (doručenie opakovane nebolo možné uskutočniť).

V roku 1998 boli vykonané tieto úkony: Listom z 13. júla 1998 okresný súd požiadal Obvodné oddelenie Policajného zboru Podunajské Biskupice o prešetrenie a oznámenie aktuálnej adresy pobytu Ľ. D.. Obvodné oddelenie Policajného zboru Podunajské Biskupice vo svojej odpovedi   z 25.   júla 1998 oznámilo, že „menovaný na uvedenej adrese nebýva. Obyvatelia domu ho nepoznajú“. Dňa 8. októbra 1998 sa uskutočnilo pojednávanie okresného súdu, ktorého   sa   žalovaný nezúčastnil.   Na základe   žiadosti okresného súdu o zistenie a oznámenie pobytu z 23. októbra 1998 CEPO potvrdením z 29. októbra 1998 oznámila adresu Ľ. D. – B., P. B.,. Okresný   súd   11.   novembra   1998   požiadal   Generálne   riaditeľstvo   Zboru   väzenskej a justičnej stráže Slovenskej republiky o oznámenie, či Ľ. D. nie je vo výkone väzby alebo trestu. Odpoveďou doručenou okresnému súdu 14. decembra 1998 Správa Zboru nápravnej výchovy Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky oznámila, že uvedená osoba t. č. nie je vo výkone väzby – trestu.

V roku 1999 boli urobené nasledovné úkony:Právna   zástupkyňa   žalobcu   listom   doručeným   okresnému   súdu   17.   marca   1999 navrhla, aby žalovanému Ľ. D. bol ustanovený opatrovník, a listom z 22. septembra 1999 urgovala svoju sťažnosť   na   prieťahy   v   konaní   z   18. marca 1999 (v spise sa sťažnosť   z   18.   marca   1999   nenachádza).   Žiadosťami z   1.   októbra 1999 okresný   súd požiadal CEPO a MEO o zistenie pobytu Ľ. D. a Sociálnu poisťovňu o oznámenie platiteľa dane Ľ. D.. Dňa 8. októbra 1999 bolo okresnému súdu doručené potvrdenie MEO, ktorým oznámila adresu Ľ. D. – B., P. B.,.   Potvrdením o trvalom pobyte zo 6. októbra 1999 CEPO oznámila   adresu   Ľ.   D.   –   Bratislava, P. B., B.   Ústredie   Sociálnej   poisťovne   listom z 12.   októbra   1999   okresnému   súdu   oznámilo,   že   Ľ.   D.   sa   nenachádza   v evidencii dôchodcov Sociálnej poisťovne. Okresný súd listom z 26. októbra 1999 požiadal právnu zástupkyňu   žalobcu   o doplnenie   dokladov   a úpravu   petitu   návrhu   v časti   o úrokoch   z omeškania.   Podaním doručeným okresnému súdu 4. novembra 1999 právna zástupkyňa upravila   petit   návrhu   a   priložila   k   nemu   požadované   doklady.   Listami z   23.   novembra   1999   okresný   súd   požiadal 11 poisťovní o   oznámenie,   či   Ľ.   D. evidujú   ako   poisteného.   Listom z 25. novembra 1999 Vzájomná zdravotná poisťovňa Dôvera oznámila, že Ľ. D. je   jej   poistencom. Na základe žiadosti okresného súdu z 23. novembra 1999 o oznámenie, či bolo vydané živnostenské oprávnenie Ľ. D., Okresný úrad   Bratislava   II,   odbor   živnostenský   a ochrany   spotrebiteľa,   podaním   z 30.   novembra 1999 doručeným okresnému súdu 6. decembra 1999 zaslal výpis zo živnostenského registra podnikateľského subjektu Ľ. D., bytom B. Ostatné požiadané poisťovne a okresné úrady zaslali negatívne odpovede. Listom z 21. decembra 1999 okresný súd požiadal Daňový úrad Bratislava   II   o zaslanie   daňového   priznania   Ľ.   D.   a listom   z toho   istého   dňa   požiadal Generálne   riaditeľstvo   Zboru   väzenskej   a justičnej   stráže   Slovenskej   republiky o oznámenie, či sa menovaný nachádza vo výkone trestu, resp. väzby.

V roku 2000 boli vykonané tieto úkony:V odpovedi došlej okresnému súdu 4. januára 2000 Správa Zboru nápravnej výchovy Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky oznámila, že uvedená osoba nie je t. č. vo výkone väzby – trestu. Daňový úrad Bratislava VI odpoveďou na dožiadanie doručenou okresnému súdu 31. januára 2000 oznámil, že za zdaňovacie obdobie 1994 až 1998 Ľ. D. na tento daňový úrad nepodal priznanie k dani z príjmov fyzických osôb. Dňa 10. marca 2000 bola   okresnému   súdu   doručená   odpoveď   Obvodného   oddelenia   Policajného   zboru Podunajské Biskupice   vo veci jeho žiadosti o doručenie zásielky s tým,   že menovaný sa v mieste trvalého bydliska nezdržuje a nebol zistený žiadny trvalý alebo prechodný pobyt menovaného. Uznesením okresného súdu zo 16. marca 2000 bol žalovanému ustanovený opatrovník. Dňa 25. septembra 2000 sa uskutočnilo pojednávanie okresného súdu, ktorého sa zúčastnili právna zástupkyňa žalobcu a opatrovník žalovaného. Žalobca znížil žalovanú sumu.   Pojednávanie   bolo   odročené   na   15.   november   2000.   Okresnému   súdu   bola   30. októbra   2000   doručená   odpoveď   Obvodného   oddelenia   Policajného   zboru   Podunajské Biskupice vo veci prešetrenia pobytu Ľ. D., ktorou oznamuje, že menovaný sa na uvedenej adrese nezdržuje a susedia o ňom nič nevedia. Dňa 15. novembra sa konalo pojednávanie okresného súdu, ktoré bolo pre práceneschopnosť zákonnej sudkyne odročené na neurčito. Okresný   súd   listami   z 29.   novembra   2000   opakovane   požiadal   Obvodné   oddelenie Policajného zboru Podunajské Biskupice   o spoluprácu ohľadne oznámenia pobytu Ľ. D. a v prípade neúspechu o šetrenie týkajúce sa zistenia, kto v predmetnom byte býva, či je uvedený   v zozname nájomníkov a či   ide   o byt družstevný alebo obecný. Listom   z toho istého dňa požiadal Vzájomnú zdravotnú poisťovňu Dôvera o oznámenie, kto je platiteľom poistného za poistenca Ľ. D.. Listom došlým Okresnému úradu v Senci 6. decembra 2000 okresný   súd   opakovane   požiadal   o zaslanie   rodného   listu   Ľ.   D..   Rodný   list   zaslaný Okresným úradom v Senci bol okresnému súdu doručený 14. decembra 2000.

V roku 2001 boli vykonané nasledovné úkony:Obvodné   oddelenie   Policajného   zboru   Podunajské   Biskupice   listom   doručeným okresnému   súdu   3.   januára   2001   oznámilo,   že   vo   veci   zistenia   adresy   zamestnávateľa a trvalého pobytu Ľ. D.   sa mu nepodarilo zistiť žiadne skutočnosti, a listom doručeným okresnému súdu 9. januára 2001 oznámilo, že v byte, v ktorom býval menovaný, teraz býva T. V., ktorý ho od Ľ. D. odkúpil ako družstevný. Listom z 1.   marca 2001 okresný súd požiadal   Vzájomnú   zdravotnú   poisťovňu   Dôvera   o oznámenie   všetkých   dostupných informácií o jej poistencovi   Ľ. D.. Vzájomná   zdravotná   poisťovňa   Dôvera   vo   svojej odpovedi doručenej okresnému súdu 16. marca 2001   oznámila, že mu požadované údaje s ohľadom na § 69 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 273/1994 o zdravotnom poistení, financovaní zdravotného poistenia, o zriadení Všeobecnej zdravotnej poisťovne a o zriaďovaní rezortných, odvetvových, podnikových a občianskych zdravotných poisťovní v znení neskorších predpisov   nemôže poskytnúť. Okresný súd listami z 26. marca 2001 požiadal   jednak   Sociálnu   poisťovňu   o oznámenie,   či   eviduje   poberateľa   starobného dôchodku   Ľ.   D.   a na akú adresu   mu   je tento   vyplácaný, a jednak   opätovne   Vzájomnú zdravotnú   poisťovňu   Dôvera   o oznámenie   adresy   bydliska,   prípadne   zamestnávateľa poisteného Ľ. D.. Sociálna poisťovňa listom doručeným okresnému súdu 9. apríla 2001 potvrdila, že D. Ľ., bytom B., poberá starobný dôchodok.

IV.

Ústavný   súd   už   v rozhodnutí   sp.   zn.   II.   ÚS   33/99   vyslovil:   „Správanie   štátneho orgánu,   ktorý   zapríčiňuje   zbytočný   prieťah,   sa   obvykle   prejavuje   nečinnosťou   orgánu s právomocou konať vo veci.“

Ústavný súd považuje za činnosť súdu smerujúcu k rozhodnutiu vo veci samej aj zisťovanie miesta pobytu žalovaného. Preto dobu, počas ktorej súd účelne zisťoval miesto pobytu žalovaného, nehodnotí ako dobu nečinnosti súdu.

Nadviazal pri tom na svoj právny názor vyslovený v rozhodnutí sp. zn. I. ÚS 10/98: „Z   ustanovení   čl.   48   ods.   2   Ústavy   SR a príslušných   ustanovení   Občianskeho   súdneho poriadku   vyplýva,   že   prípravu   pojednávania   treba   chápať   ako   činnosť   súdu   od   začatia konania vrátane štúdia spisu, odbornej prípravy na riešenie veci, odstraňovania nedostatkov návrhu a zváženia opatrení, ktoré vzhľadom na okolnosti konkrétneho prípadu bude nutné a účelné vykonať pred nariadením pojednávania.“

Aj pri takomto hodnotení skutkového stavu ústavný súd konštatuje, že účastník bol nečinný v obdobiach   od 13. novembra 1997 do 7. augusta 1998, čiže vyše 6 mesiacov; od   14.   decembra   1998   do   1.   októbra   1999,   čiže   vyše   9   mesiacov;   a od 16. marca 2000 do 25. septembra 2000, čiže vyše 6 mesiacov.

O návrhu na ustanovenie opatrovníka zo   17. marca 1999 rozhodol okresný súd až 16. marca 2000; čiže po 1 roku.

Tieto obdobia hodnotí ústavný súd ako obdobia nečinnosti, a teda i neodôvodnených prieťahov v konaní. Právne ani skutkovo nešlo o taký zložitý prípad, aby si jeho štúdium vyžadovalo   opakovane   viac   mesiacov,   a zistenie   adresy   žalovaného   nebolo   závislé   od správania navrhovateľa.

Účastníkovi bolo od 12. augusta 1997 známe, že žalovaný je zamestnaný v hoteli Kyjev v Bratislave (č. listu 11 spisu 17 C 30/97). Nie je jasné, prečo sa nepokúsil doručiť mu   predvolanie   na   túto   adresu,   hoci   zároveň   zisťoval   jeho   adresu   prostredníctvom Policajného zboru, poisťovní a orgánov štátnej správy.

Z týchto dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto nálezu.