SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
III. ÚS 617/2015-8
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 8. decembra 2015predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti ŠTART, s. r. o., Mukačevská 59,Prešov, zastúpenej advokátom JUDr. Tiborom Šafárikom, Štúrova 20, Košice,pre namietané porušenie jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ÚstavySlovenskej republiky uznesením Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 5 Co/836/2014z 3. decembra 2014 a takto
r o z h o d o l :
Sťažnosť obchodnej spoločnosti ŠTART, s. r. o., o d m i e t aako zjavneneopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 25. marca 2015doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti ŠTART, s. r. o., Mukačevská 59, Prešov (ďalejlen „sťažovateľka“), pre namietané porušenie jej základného práva na súdnu ochranu podľačl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) uznesením Krajského súduv Košiciach (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 5 Co/836/2014 z 3. decembra 2014 (ďalej aj„napadnuté uznesenie“).
Zo sťažnosti a z príloh k nej pripojených vyplýva, že návrhom doručenýmOkresnému súdu Košice I (ďalej len „okresný súd“) 18. júna 2010 sa sťažovateľka akonavrhovateľka domáhala protiako odporcovi zaplatenia sumy1 290,94 € s príslušenstvom z titulu vydania bezdôvodného obohatenia. Okresný súdrozsudkom č. k. 37 C/18/2011-34 návrh sťažovateľky zamietol a odporcovi priznal náhradutrovkonania.Po podaníodvolaniasťažovateľkoukrajskýsúdrozsudkomč. k. 4 Co/239/2011-58 z 31. októbra 2013 rozsudok okresného súdu potvrdil a odporcovipriznal náhradu trov odvolacieho konania. Proti rozsudku krajského súdu podalasťažovateľka 19. februára 2014 dovolanie, v ktorom požiadala aj o oslobodenie od súdnychpoplatkov. Súdny poplatok za podané dovolanie predstavoval sumu 154 €. Okresný súduznesením č. k. 37 C/18/2011-88 z 28. júla 2014 sťažovateľke oslobodenie od súdnychpoplatkov nepriznal, čo po podaní odvolania sťažovateľkou krajský súd napadnutýmuznesením potvrdil.
Sťažovateľka v sťažnosti namieta, že«odôvodnenie napadnutého uznesenia je absolútne formálne a neživotné. Za nepochopiteľné nepochopenie reality treba považovať takmer výčitku, že sťažovateľka je zastúpená advokátom... Je v zreteľnom rozpore s ústavným základným právom na prístup k súdu rozhodnutie, ktoré odmieta vziať do úvahy fakt, že žalobca nemá objektívne prostriedky na ich (jeho) zaplatenie... Ak je popri povinnosti preukázať, že nejde o zjavne bezúspešné uplatňovanie práva splnená podmienka „pomerov účastníka“, ktorá preukazuje, že na poplatok nemá, niet dôvodu oslobodenie nepriznať... Z okolností prípadu je zrejmé, že súdy sa v otázke súdneho poplatku dôsledne nevyrovnali s konkrétnymi údajmi sťažovateľky a k veci pristúpili formálne. Ak sa totiž nízka suma poplatku na strane jednej negatívne hodnotí v neprospech sťažovateľky, na strane druhej zasa štát odpustením nič vážne neutrpí.».Na podporu svojich argumentovsťažovateľka k sťažnosti pripojila uznesenie Krajského súdu v Bratislave sp. zn.2 Cob/378/2009 z 27. apríla 2010, ktorým jej v konaní vedenom Okresným súdomBratislava III pod sp. zn. 23 Cb/192/09 oslobodenie od súdnych poplatkov priznal.Vzhľadom na uvedené sťažovateľka v petite navrhuje, aby ústavný súd vo veci jejsťažnosti vydal nález, ktorým:
„a) skonštatuje, že uznesením Krajského súdu v Košiciach č. 5 Co/836/2014 z 3. 12. 2014 bolo porušené základné právo sťažovateľky chránené čl. 46 ods. 1 Ústavy SR
b) zruší uvedené uznesenie a vráti vec Krajskému súdu na ďalšie konanie a
c) prizná sťažovateľke právo na náhradu trov právneho zastúpenia.“
II.
Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konaniapred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jehosudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súdnávrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tentozákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu(sťažnosti) podľa ustanovenia § 49 až 56 zákona o ústavnom súde vrátane okolností, ktoréby mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovaniektorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhypodané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesenímbez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavneneopodstatnený.
O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) pritom možno hovoriť vtedy, aknamietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základnéhopráva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzinapadnutým postupom tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa namietalo,ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia aleboprocesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretožeuvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05,II. ÚS 20/05, IV. ÚS 55/05, IV. ÚS 288/05, I. ÚS 264/2011).
Predmetom sťažnosti je námietka porušenia základného práva sťažovateľky podľačl. 46 ods. 1 ústavy uznesením krajského súdu sp. zn. 5 Co/836/2014 z 3. decembra 2014,ktorým vo veci návrhu sťažovateľky na zaplatenie sumy 1 290,94 € s príslušenstvompotvrdil uznesenie okresného súdu č. k. 37 C/18/2011-88 z 28. júla 2014 o nepriznaní jejoslobodenia od súdneho poplatku za podané dovolanie v sume 154 €.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupomsvojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonomna inom orgáne Slovenskej republiky.
Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (ako aj právana spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práva základných slobôd) spočíva v oprávnení každého domáhať sa ochrany svojich právna súde. Tomuto oprávneniu zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konaťtak, aby bola právu, ktorého porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov,ktoré tento článok ústavy o základnom práve na súdnu ochranu vykonávajú (čl. 46 ods. 4ústavy v spojení s čl. 51 ods. 1 ústavy). Reálne uplatnenie základného práva na súdnuochranu predpokladá, že účastníkovi súdneho konania sa súdna ochrana poskytnev zákonom predpokladanej kvalite, pričom výklad a používanie príslušných zákonnýchustanovení musí v celom rozsahu rešpektovať uvedené základné právo účastníkovgarantované v čl. 46 ods. 1 ústavy. Výklad a aplikácia zákonných predpisov zo stranyvšeobecných súdov musí byť preto v súlade s účelom základného práva na súdnu ochranu,ktorým je poskytnutie materiálnej ochrany zákonnosti tak, aby bola zabezpečenáspravodlivá ochrana práv a oprávnených záujmov účastníkov konania. Aplikácioua výkladom týchto ustanovení nemožno obmedziť toto základné právo v rozpore s jehopodstatou a zmyslom.
Pokiaľ ide o základné práva a slobody, ústava rozdeľuje ochranu ústavnosti medzivšeobecné súdy a ústavný súd. Systém tejto ochrany je založený na princípe subsidiarity,ktorý určuje aj rozsah právomoci ústavného súdu pri poskytovaní ochrany základnýmprávam a slobodám vo vzťahu k právomoci všeobecných súdov (čl. 142 ods. 1 ústavy), a totak, že všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov, ale ajza dodržiavanie základných práv a slobôd (čl. 144 ods. 1 a 2 ústavy a čl. 152 ods. 4 ústavy).
Z konštantnej rozhodovacej činnosti ústavného súdu vyplýva, že ústavný súd nie jezásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré hopri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, čiv konaní pred všeobecným súdmi bol náležite zistený skutkový stav a aké právne záveryzo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzujena kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadnemedzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (I. ÚS 13/00,mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).
Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutiavšeobecných súdov, ak v konaniach, ktoré im predchádzali, alebo samotnými rozhodnutiamidošlo k porušeniu základného práva alebo slobody, pričom skutkové a právne záveryvšeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmavania vtedy, ak by vyvodené závery bolizjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľnéa neudržateľné, zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody(mutatis mutandis I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 13/00, I. ÚS 17/00) a zároveňby mali za následok porušenie niektorého z princípov spravodlivého procesu, ktoré nebolinapravené v inštančnom (opravnom) postupe všeobecných súdov.
Tieto zásady týkajúce sa vzťahu ústavného súdu a všeobecných súdov pri ochraneústavnosti, ktoré možno vyvodiť z doterajšej konštantnej judikatúry ústavného súdu, bolirelevantné aj v danej veci.
Porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy napadnutýmuznesením sťažovateľka odôvodňuje tým, že krajský súd (ale aj okresný súd) nesprávnevyhodnotil skutočnosť, že objektívne nedisponuje finančnými prostriedkami na uhradeniesúdneho poplatku za podané dovolanie v sume 154 €, a preto rozhodnutie o nepriznaní jejoslobodenia od súdnych poplatkov považuje za„formálne“.
Podľa § 138 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) na návrh môžesúd priznať účastníkovi celkom alebo sčasti oslobodenie od súdnych poplatkov, ak topomery účastníka odôvodňujú a ak nejde o svojvoľné alebo zrejme bezúspešné uplatňovaniealebo bránenie práva. Ak nerozhodne súd inak, vzťahuje sa oslobodenie na celé konaniea má i spätnú účinnosť; poplatky zaplatené pred rozhodnutím o oslobodení sa všaknevracajú.
Čo sa týka povinnosti uhradiť súdny poplatok právnickou osobou, najvyšší súdvo svojej judikatúre (napr. uznesenia sp. zn. 4 Obo 37/2000 z 1. mája 2000,sp. zn. 6 Sžo 190/2009 z 30. novembra 2009, sp. zn. 2 Sžf 120/2013 z 20. augusta 2013,sp. zn. 1 Sžf 52/2015 z 13. mája 2015 a iné) stabilne zdôrazňuje, že ustanovenie § 138ods. 1 OSP umožňuje priznať oslobodenie od súdneho poplatku každému účastníkovi, tedanielen fyzickej osobe (občanovi či podnikateľovi), ale aj právnickej osobe, za zisteniaexistencie podmienok pre toto oslobodenie. Skúmanie „pomerov“ účastníkov, ktorými súpodnikateľské subjekty, však nebude smerovať do ich osobnej či sociálnej sféry,ale predovšetkým do sféry majetkovej. Pre posúdenie dôvodnosti priznania oslobodeniaod súdneho poplatku pritom bude rozhodujúca nielen výška súdneho poplatku a povahanároku, ale aj to, či v konkrétnom prípade nejde o svojvoľné alebo zrejme bezúspešnéuplatňovanie alebo bránenie práva. Dôsledky podnikateľského úsilia však nemožnoprenášať formou úľav z poplatkovej povinnosti na štát, pretože tým by boli neúspešnípodnikatelia zvýhodňovaní voči podnikateľom úspešným; v takom prípade preto zásadnenemožno oslobodenie od súdnych poplatkov podnikateľskému subjektu priznať.
K problematike nastolenej sťažovateľkou sa viackrát vyjadril aj ústavný súd, ktorýnapr. v náleze sp. zn. I. ÚS 204/07 z 1. januára 2011 judikoval, že:
„Právo na prístup k súdu zahŕňa zákaz vytvárať neprimerané prekážky v prístupek súdu. Tento zákaz okrem iného vyžaduje od štátu, aby nevytváral také procesno-právnepodmienky, ktoré sťažujú prístup k súdu, teda také, ktoré by marili účel práva na súdnuochranu, neboli by odôvodnené sledovaním legitímneho cieľa a súčasne by nespĺňalipodmienku spravodlivej rovnováhy medzi použitými prostriedkami a sledovanýmlegitímnym cieľom. Inak takéto prekážky obmedzujú prístup k súdu v jeho podstate a trebaich považovať za nesúladné nielen s čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práva základných slobôd, ale aj s čl. 1 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy.
Právo na súd nie je absolútnym právom ani v jeho chápaní Európskym súdom preľudské práva, pretože môže podliehať rôznym obmedzeniam, keďže právo na prístup k súdusi už svojou podstatou vynucuje reguláciu štátom. Európsky súd pre ľudské práva užrozhodol v niektorých prípadoch, že najmä tam, kde sa dané obmedzenia tohto právavzťahovali na podmienky prípustnosti odvolania, alebo tam, kde záujem spravodlivostivyžadoval, aby sťažovateľ v súvislosti so svojím odvolaním zložil záruku za náklady, ktoréponesie druhá strana konania, môže byť prístup jednotlivca k súdu alebo tribunálupodrobený rôznym obmedzeniam vrátane finančných (rozsudok vo veci Brualla Gómez dela Torre v. Španielsko z 19. 12. 1997, § 33, rozsudok vo veci Tolstoy-Miloslavskiv. Spojené Kráľovstvo z 13. 7. 1995, § 61 a p.).
Je preto povinnosťou všeobecného súdu zohľadniť vždy aj procesné postaveniesťažovateľa vo vzťahu k druhému účastníkovi konania a výšku súdneho poplatku (ne)určiťtak, aby sa poplatník nedostal evidentne do nevýhodnejšieho postavenia oproti protistrane,a tak sa mu právo na prístup k súdu neodoprelo.
Pri výklade a uplatňovaní zákonov (ako aj ústavných zákonov a ostatných všeobecnezáväzných právnych predpisov) treba postupovať tak, aby boli v súlade s ústavou (čl. 152ods. 4 ústavy). Nie je preto možné ani zákon Slovenskej národnej rady č. 71/1992 Zb.o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov v znení neskorších predpisovuplatňovať tak, aby došlo k porušeniu ústavno-procesného princípu právnej ochrany predsúdmi, kde platí rovnosť všetkých účastníkov, len z dôvodu legislatívnej nejasnosti textu,ktorú možno odstrániť výkladom v zmysle čl. 152 ods. 4 ústavy (porov. I. ÚS 18/95a ďalšie).“
V náleze sp. zn. IV. ÚS 11/2010 zo 16. septembra 2010 ústavný súd judikoval, že:„Pri rozhodovaní o oslobodení účastníka konania od súdnych poplatkov musí súd primeranevyvažovať záujem štátu na vyberaní súdnych poplatkov a záujem účastníka konania, ktorýsi uplatňuje právo na súdnu ochranu.“ Je predovšetkým v záujme účastníka konania, ktorýsa oslobodenia od súdnych poplatkov (či už čiastočného alebo úplného) domáha, preukázať,že spĺňa zákonom ustanovenú podmienku, podľa ktorej jeho pomery odôvodňujú priznanieoslobodenia.
V uznesení sp. zn. III. ÚS 221/2014 z 25. marca 2014 zas ústavný súd uviedol, ževzhľadom na to, že zo Sadzobníka súdnych poplatkov, ktorý tvorí prílohu zákonaSlovenskej národnej rady č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpisz registra trestov v znení neskorších predpisov, vyplýva matematicky exaktný spôsobvýpočtu sumy súdneho poplatku za podané dovolanie uplatňujúci sa vo všetkých druhovoidentických prípadoch, nemožno požadovať od všeobecných súdov takú aplikáciupredmetných ustanovení na konkrétny prípad sťažovateľa, ktorá by znamenala úplnépopretie ich jazykového vyjadrenia.
Napokon, aj Európsky súd pre ľudské práva vo svojej judikatúre za súčasť právana spravodlivé súdne konanie výslovne považuje primeranosť výšky súdneho poplatku,keďže «výška poplatku vo svetle okolností konkrétneho prípadu vrátane sťažovateľovejspôsobilosti zaplatiť poplatok a fáza konania, v ktorej došlo k obmedzeniu, predstavujúfaktory, ktoré sú kľúčovými... pri určovaní, či osobe bolo dostupné právo na prístup a či sajej dostalo „vypočutia súdom“. Príliš vysoký súdny poplatok, ktorý znemožňuje poskytnutiesúdnej ochrany uplatnenému právu, znamená porušenie ochrany priznanej čl. 6 ods. 1Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd» (Kreuz v. Poľsko, sťažnosťč. 28249/95 z 19. 6. 2001, § 60; mutatis mutandis Jedamski, Jedamska v. Poľsko, sťažnosťč. 73547/01 z 30. 11. 2005, § 60; Kniat v. Poľsko, sťažnosť č. 71731, § 45).
Preskúmaním napadnutého uznesenia ústavný súd zistil, že krajský súd prirozhodovaní o odvolaní sťažovateľky využil možnosť danú mu ustanoveniami § 219 ods. 1a 2 OSP a uznesenie okresného súdu č. k. 37 C/18/2011-88 z 28. júla 2014 o nepriznanísťažovateľke oslobodenia od súdnych poplatkov ako vecne správne potvrdil, pričomna zdôraznenie správnosti uvedeného uznesenia doplnil, že pri takej nízkej sume súdnehopoplatku za podané dovolanie nemožno vôbec hovoriť o odňatí možnosti konať preddovolacím súdom. Z uvedeného uznesenia okresného súdu vyplýva, že podkladom pre jehorozhodnutie bolo jednak sťažovateľkou vyplnené„Tlačivo pre dokladovanie pomerov účastníka konania“, podľa ktorého„žalobca... na bankovom účte... mal ku dňu podania žiadosti zostatok v sume 157,34 €“, ako aj daňové priznanie sťažovateľky za rok 2013,podľa ktorého„výsledok hospodárenia žalobcu za uvedené obdobie predstavoval 1.975,16 €, výdavky ktoré nie sú daňovými výdavkami podľa § 21 zákona č. 595/2003 činili 1.118,45 €, základ dane predstavoval 3.093,61 €“.Pri rozhodovaní o návrhu sťažovateľkyokresný súd prihliadol aj na skutočnosť, že„tento účastník je v konaní zastúpený advokátom a advokáti poskytujú právne služby... za odmenu“, a taktiež na„výšku súdneho poplatku za dovolanie, ktorý v danom prípade predstavuje 154,- €“.
Po oboznámení sa s obsahom napadnutého uznesenia ústavný súd konštatuje, žekrajský súd konal v medziach svojej právomoci, keď príslušné ustanovenia Občianskehosúdneho poriadku podstatné pre posúdenie danej veci interpretoval a aplikoval ústavnesúladným spôsobom, jeho úvahy vychádzajú z konkrétnych faktov, sú logické, a preto ajcelkom legitímne a právne akceptovateľné. Krajský súd pri rozhodovaní o odvolanísťažovateľky dospel k právnemu záveru, ktorý nesignalizuje žiadne známky nedostatkov,ktoré by z hľadiska ústavnej akceptovateľnosti napadnutého uznesenia mohli byť po prijatísťažnosti na ďalšie konanie relevantné. Napadnuté uznesenie krajského súdu v spojenís uznesením okresného súdu č. k. 37 C/18/2011-88 z 28. júla 2014 nemožno považovaťza zjavne neodôvodnené ani arbitrárne.
Keďže ústavný súd nezistil žiadnu príčinnú súvislosť medzi napadnutým uznesenímkrajského súdu a základným právom sťažovateľky na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1ústavy, porušenie ktorého namietala, predloženú sťažnosť odmietol podľa § 25 ods. 2zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 8. decembra 2015