znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 617/2014-17

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 15. októbra 2014 predbežne   prerokoval   sťažnosť   S.   Z.   a   maloletého   F.   Z.,   zastúpených   advokátkou JUDr. Adrianou Mazúchovou, Svätoplukova 15, Zvolen, vo veci namietaného porušenia základného práva podľa čl. 41 ods. 3 a čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 152 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva podľa čl. 3, čl. 5, čl. 6, čl. 18, čl. 26, čl.   27,   čl.   29   a čl. 31 Dohovoru   o   právach   dieťaťa   rozsudkom   Okresného súdu   Žilina č. k. 17 C/40/2011-450 z 29. mája 2013 v spojení dopĺňacím rozsudkom Okresného súdu Žilina č. k. 17 C/40/2011-511 z 2. decembra 2013 a rozsudkom Krajského súdu v Žiline č. k. 8 Co/76/2014-573 z 31. marca 2014 v časti prvého a druhého výroku a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť S. Z. a maloletého F. Z. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 11. júla 2014 doručená   sťažnosť S. Z.   (ďalej   aj „sťažovateľka“),   a maloletého   F.   Z.   (spolu   ďalej len „sťažovatelia), zastúpených advokátkou JUDr. Adrianou Mazúchovou, Svätoplukova 15, Zvolen, vo veci namietaného porušenia základného práva podľa čl. 41 ods. 3 a čl. 46 ods. 1 v spojení   s   čl.   152   ods.   4   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „ústava“),   práva na spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva podľa čl. 3, čl. 5, čl. 6, čl. 18, čl. 26, čl. 27, čl. 29 a čl. 31 Dohovoru o právach dieťaťa rozsudkom Okresného súdu Žilina (ďalej len „okresný súd“) č. k. 17 C/40/2011-450 z 29. mája 2013 v spojení dopĺňacím rozsudkom okresného súdu č. k. 17 C/40/2011-511 z 2. decembra 2013 a rozsudkom Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) č. k. 8 Co/76/2014-573 z 31. marca 2014 v časti prvého a druhého výroku.

Sťažovatelia v sťažnosti uviedli: „Dňa 17.2.2011 sa na Okresnom súde Žilina, č. k. 17C 40/2011, začalo konanie vo veci   návrhu   na   určenie   otcovstva   a   úpravu   rodičovských   práv   a   povinností   voči maloletému (sťažovatelia ako navrhovatelia 1. a 2.) proti odporcovi J. Š. V predmetnej veci bol dňa 29.5.2013 vyhlásený rozsudok, súdom vyhotovený 31.7.2013, č. k. 17C 40/2011- 450, sťažovateľke 1 doručený dňa 13.8.2013 a odporcovi 5.8.2013. Rozsudok nadobudol právoplatnosť   čo   do určenia   otcovstva   a   úpravy   časti   rodičovských   práv   a   povinností k maloletému - osobná starostlivosť, správa majetku a zákonné zastupovanie, v časti úpravy výživného sa sťažovateľka 1., ako aj odporca účinne odvolali. Dňa 2.12.2013 OS Žilina vydal   na   podnet   KS   Žilina   dopĺňací   rozsudok,   č.   17C/40/2011-511,   ktorým   návrh sťažovateľky 1 na obmedzenie výkonu rodičovských práv odporcu v rozsahu správy majetku a zákonného zastupovania maloletého F. Z. zamietol.

Dňa 31.3.2014 vydal Krajský súd Žilina rozsudok č. k. 8Co/76/2014-573, ktorým okrem iného

- rozsudok okresného súdu v spojení s dopĺňacím rozsudkom vo výroku, ktorým bol návrh   sťažovateľky   1   na   obmedzenie   výkonu   rodičovských   práv   odporcu   k   mal.   F.   Z. zamietnutý, potvrdil;

-   rozsudok   okresného   súdu   v   spojení   s   dopĺňacím   rozsudkom   v   časti   výroku o povinnosti odporcu prispievať na výživu mal. F. Z. výživným za obdobie od 14.7.2010 do 1.10.2011 sumou po 200 € mesačne so zročnosťou do konca kalendárneho mesiaca predchádzajúceho kalendárnemu mesiacu, za ktorý je povinný takto prispievať na výživu maloletého   dieťaťa   k   rukám   matky,   potvrdil.   Rozsudok   KS   Žilina   bol   sťažovateľke 1 doručený dňa 12.5.2014.

Proti rozhodnutiu KS Žilina č. k. 8Co/76/2014-573 v časti vyššie uvedených výrokov, proti   rozhodnutiu   OS   Žilina   č.   17C/4072011-511   a   rozhodnutiu   OS   Žilina č. k. 17C/40/2011-450   vo   výroku   upravujúcom   vyživovaciu   povinnosť   odporcu voči maloletému,   ktorý   nebol   krajským   súdom   zrušený,   podávajú   sťažovatelia   ústavnú sťažnosť...“

Sťažovatelia   vo   veci   samej   navrhujú,   aby   po   prijatí   sťažnosti   na   ďalšie   konanie ústavný súd vydal takéto rozhodnutie:

„Základné právo sťažovateľov na súdnu ochranu a právo na prerokovanie veci pred nezávislým a nestranným súdom zaručené podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a čl. 6 ods. 1 Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd,   právo   sťažovateľov   na spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a základných slobôd, práva sťažovateľov v zmysle čl. 41 ods. 3 Ústavy SR a čl. 152 ods. 4 Ústavy SR a práva maloletého v zmysle čl. 3, 5, 6, 18, 26, 27, 29 a 31 Dohovoru o právach dieťaťa   postupom   a rozhodnutiami   v   konaní   pred   Okresným   súdom   Žilina   sp.   zn.   17C 40/2011-450 a 17C/40/2011-511 a Krajským súdom Žilina, č. k. 8Co/76/2014 porušené boli. Ústavný súd SR zrušuje rozhodnutie Krajského súdu Žilina, č. k. 8Co/76/2014-573 v časti   prvého   a   druhého   výroku,   ako   aj   rozhodnutie   Okresného   súdu   Žilina č. k. 17C 40/2011-450 zo dňa 29.5.2013 v nezrušenej časti upravujúcej výšku výživného a dopĺňací rozsudok OS Žilina č. 17C/40/2011-511 zo dňa 2.12.2013 v celom rozsahu a vec vracia Okresnému súdu Žilina na ďalšie konanie a rozhodnutie vo veci.

Krajský   súd   Žilina   je   povinný   nahradiť   sťažovateľom   trovy   právneho   zastúpenia v sume   142,04   €   na   účet   ich   právneho   zástupcu   JUDr.   Adriany   Mazúchovej, č. ú., 2922878505/1100 do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Podľa čl. 41 ods. 3 ústavy deti narodené v manželstve i mimo neho majú rovnaké práva.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   152   ods.   4   ústavy   výklad a   uplatňovanie ústavných   zákonov,   zákonov a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov musí byť v súlade s touto ústavou.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podľa   čl.   3   Dohovoru   o   právach   dieťaťa   záujem   dieťaťa   musí   byť   prvoradým hľadiskom pri akejkoľvek činnosti týkajúcej sa detí, nech už uskutočňovanej verejnými alebo   súkromnými   zariadeniami   sociálnej   starostlivosti,   súdmi,   správnymi   alebo zákonodarnými orgánmi...

Podľa čl. 5 Dohovoru o právach dieťaťa štáty, ktoré sú zmluvnou stranou Dohovoru, sa   zaväzujú   rešpektovať   zodpovednosť,   práva   a   povinnosti   rodičov   alebo, v zodpovedajúcich prípadoch a v súlade s miestnou obyčajou, členov širšej rodiny alebo obce, zákonných zástupcov alebo iných osôb právne zodpovedných za dieťa, ktoré smerujú k zabezpečeniu jeho orientácie a usmerňovaniu pri výkone práv podľa Dohovoru v súlade s jeho rozvíjajúcimi sa schopnosťami.

Podľa čl. 6 Dohovoru o právach dieťaťa štáty, ktoré sú zmluvnou stranou Dohovoru, uznávajú, že každé dieťa má prirodzené právo na život...

Podľa   čl.   18   Dohovoru   o   právach   dieťaťa   štáty,   ktoré   sú   zmluvnou   stranou Dohovoru,   vynaložia   všetko   úsilie   na   to,   aby   sa   uznala   zásada,   že   obaja   rodičia   majú spoločnú   zodpovednosť   za   výchovu   a   vývoj   dieťaťa.   Rodičia   alebo   v   zodpovedajúcich prípadoch zákonní zástupcovia, majú prvotnú zodpovednosť za výchovu a vývoj dieťaťa. Základným zmyslom ich starostlivosti musí pritom byť záujem dieťaťa...

Podľa   čl.   26   Dohovoru   o   právach   dieťaťa   štáty,   ktoré   sú   zmluvnou   stranou Dohovoru, uznávajú právo každého dieťaťa na výhody sociálneho zabezpečenia včítane sociálneho poistenia a robia nevyhnutné opatrenia na dosiahnutie plného uskutočňovania tohto práva v súlade s vnútroštátnym právom...

Podľa   čl.   27   Dohovoru   o   právach   dieťaťa   štáty,   ktoré   sú   zmluvnou   stranou Dohovoru, uznávajú právo každého dieťaťa na životnú úroveň nevyhnutnú pre jeho telesný, duševný, duchovný, mravný a sociálny rozvoj...

Podľa   čl.   29   Dohovoru   o   právach   dieťaťa   štáty,   ktoré   sú   zmluvnou   stranou Dohovoru, sa zhodujú, že výchova dieťaťa má smerovať k:

a) rozvoju osobnosti dieťaťa, jeho nadania a rozumových aj fyzických schopností v čo najširšom objeme;

b)   výchove   zameranej   na   posilňovanie   úcty   k   ľudským   právam   a   základným slobodám, a tiež k zásadám zakotveným v Charte Spojených národov;

c) výchove zameranej na posilňovanie úcty k rodičom dieťaťa, k svojej vlastnej kultúre, jazyku a hodnotám, k národným hodnotám krajiny trvalého pobytu, ako aj krajiny jeho pôvodu, a k iným civilizáciám;

d)   príprave   dieťaťa   na   zodpovedný   život   v   slobodnej   spoločnosti   v   duchu porozumenia, mieru, znášanlivosti, rovnosti pohlavia a priateľstva medzi všetkými národmi, etnickými, národnostnými a náboženskými skupinami a osobami domorodého pôvodu; e) výchove zameranej na posilňovanie úcty k prírodnému prostrediu...

Podľa   čl.   31   Dohovoru   o   právach   dieťaťa   štáty,   ktoré   sú   zmluvnou   stranou Dohovoru, uznávajú právo dieťaťa na odpočinok a voľný čas, na účasť na hre a oddychovej činnosti   zodpovedajúcej   jeho   veku,   ako   aj   na   slobodnú   účasť   na   kultúrnom   živote a umeleckej činnosti...

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy zjavne neopodstatnené alebo podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Sťažovatelia namietajú porušenie základného práva podľa čl. 41 ods. 3, čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 152 ods. 4 ústavy, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a práva podľa čl. 3, čl. 5, čl. 6, čl. 18, čl. 26, čl. 27, čl. 29 a čl. 31 Dohovoru o právach dieťaťa   rozsudkom okresného súdu   č. k. 17 C/40/2011-450 z 29. mája 2013 v spojení dopĺňacím rozsudkom okresného súdu č. k. 17 C/40/2011-511 z 2. decembra 2013 a   rozsudkom   krajského súdu   č.   k.   8 Co/76/2014-573 z 31.   marca   2014   v časti   prvého a druhého výroku. Predmetom konania na okresnom súde a na krajskom súde je určenie otcovstva a úprava výkonu rodičovských práv a povinností k maloletému dieťaťu.

1. Pokiaľ ide o rozsudok okresného súdu okresného súdu č. k. 17 C/40/2011-450 z 29. mája 2013 v spojení dopĺňacím rozsudkom okresného súdu č. k. 17 C/40/2011-511 z 2.   decembra   2013,   preskúmaniu   ústavnosti   tohto   rozhodnutia   ústavným   súdom   bráni princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127 ods. 1 ústavy, podľa ktorého ústavný súd rozhoduje o   sťažnostiach   fyzických   osôb   alebo právnických   osôb, ak namietajú porušenie   svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným   zákonom,   ak   o   ochrane   týchto   práv   a   slobôd   nerozhoduje   iný   súd (III. ÚS 5/05).

Takýmto súdom bol krajský súd, ktorý napadnutý rozsudok okresného súdu v spojení s dopĺňacím rozsudkom preskúmal v odvolacom konaní. Krajský súd rozhodol rozsudkom č. k. 8 Co/76/2014-573 z 31. marca 2014. V tejto časti ústavný súd sťažnosť odmietol pre nedostatok svojej právomoci na jej prerokovanie.

2.   Ústavný   súd   nie   je   súdom   vyššej   inštancie   rozhodujúcim   o   opravných prostriedkoch v rámci sústavy všeobecných súdov. Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať   a   posudzovať   právne   názory   všeobecného   súdu,   ktoré   ho   pri   výklade a uplatňovaní   zákonov   viedli   k   rozhodnutiu,   ani   preskúmavať,   či   v   konaní   pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav, a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a   aplikácie   s   ústavou,   prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v   konaní,   ktoré   mu   predchádzalo,   alebo   samotným   rozhodnutím   došlo   k   porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 13/00, I. ÚS 17/01, III. ÚS 268/05).

Ústavný súd poznamenáva, že medzi právom na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a jemu porovnateľným právom na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru niet zásadných odlišností, a prípadné porušenie uvedených práv je preto potrebné posudzovať spoločne.

Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy spočíva v tom,   že   každý   sa   môže   domáhať   ochrany   svojich   práv   na   súde.   Tomuto   oprávneniu zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktorú tento článok ústavy o základnom práve na súdnu ochranu vykonáva (čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 51 ústavy). Do obsahu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu patrí aj právo každého na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základ v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách,   ktoré   Slovenská   republika   ratifikovala   a   boli   vyhlásené   spôsobom,   ktorý predpisuje zákon (IV. ÚS 77/02). Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne súladný   výklad aplikovanej právnej   normy, ktorý   predpokladá   použitie ústavne súladne interpretovanej platnej a účinnej normy na zistený stav veci.

Článok 6 ods. 1 dohovoru každému zaručuje právo podať žalobu o uplatnenie svojich občianskych práv a záväzkov na súde. Takto interpretovaný článok zahŕňa právo na súd, do ktorého patrí právo na prístup k súdu. K nemu sa pridávajú záruky ustanovené čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o organizáciu a zloženie súdu a vedenie konania. To všetko v súhrne   zakladá   právo   na   spravodlivé   prejednanie   veci   (rozhodnutie   Európskeho   súdu pre ľudské práva z 21. februára 1975, séria A, č. 18, s. 18, § 36). Právo na spravodlivé prejednanie veci zahŕňa v sebe princíp rovnosti zbraní, princíp kontradiktórnosti konania, právo   byť prítomný   na   pojednávaní,   právo   na   odôvodnenie   súdneho   rozhodnutia   a   iné požiadavky spravodlivého procesu (III. ÚS 199/08).

O   zjavne   neopodstatnený   návrh   ide   vtedy,   ak   ústavný   súd   pri   jeho   predbežnom prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98). V zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť aj absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (obdobne napr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 300/06).

V zmysle svojej judikatúry považuje ústavný súd za protiústavné aj arbitrárne tie rozhodnutia,   odôvodnenie   ktorých   je   úplne   odchylné   od   veci   samej   alebo   aj   extrémne nelogické   so   zreteľom   na   preukázané   skutkové   a   právne   skutočnosti   (IV.   ÚS   150/03, I. ÚS 301/06).

Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu ústavné právo na súdnu ochranu však neznamená právo na úspech v konaní pred všeobecným (občianskoprávnym) súdom, teda za porušenie tohto základného práva nemožno považovať neúspech (nevyhovenie návrhu) v konaní pred všeobecným súdom (napr. II. ÚS 4/94, I. ÚS 8/96, III. ÚS 197/02).

Sťažovatelia   svojou   sťažnosťou   napádajú   prvý   výrok   rozsudku   krajského   súdu č. k. 8 Co/76/2014-573 z 31. marca 2014, ktorým krajský súd potvrdil zamietnutie návrhu sťažovateľky na obmedzenie výkonu rodičovských práv odporcu k mal. F. Z., a druhý výrok rozsudku   krajského   súdu,   ktorým   krajský   súd   potvrdil   výrok   rozsudku   okresného   súdu v spojení s dopĺňacím rozsudkom o povinnosti odporcu prispievať na výživu mal. F. Z. za obdobie od 14. júla 2010 do 1. októbra 2011. Vo vzťahu k rozsudku krajského súdu č. k. 8 Co/76/2014-573 z 31. marca 2014 sťažovatelia namietajú, že krajský súd rozhodol na základe skutkového stavu, ktorý nebol v súlade s vykonanými dôkazmi a na argumenty sťažovateľov   nebral   ohľad.   Podľa   názoru   sťažovateľov   krajský   súd   nevykonal   všetky navrhnuté   dôkazy,   neaplikoval   všetky   na   daný   prípad   vzťahujúce   sa   právne   predpisy, nedostatočne   odôvodnil   svoje   rozhodnutie   a   pri   rozhodovaní   nezohľadnil   záujmy maloletého   F.   a   viac   chránil   odporcu.   Sťažovatelia   považujú   napadnutý   rozsudok za arbitrárny.

Krajský súd v rozsudku č. k. 8 Co/76/2014-573 z 31. marca 2014 dospel k týmto právnym záverom:

„...   Odvolací   súd   po   preskúmaní   napadnutého   rozsudku   v   znení   jeho   doplnenia i konania,   ktoré   mu   predchádzalo,   dospel   k   záveru,   že   návrh   navrhovateľky   1/ na obmedzenie   výkonu   rodičovských   práv   odporcu   mal.   F.   nie   je   dôvodný   a   rozsudok okresného súdu v tejto odvolaním napadnutej časti je vecne správny. Ani podľa odvolacieho súdu   neboli   v   danom   prípade   naplnené   hmotnoprávne   podmienky   obmedzenia   výkonu rodičovských práv odporcu k mal. F. v rozsahu žiadanom navrhovateľkou 1/. Z obsahu spisového materiálu mal preukázané, že mal. F. žije od narodenia iba so svojou matkou (navrhovateľkou 1/), resp. s jej rodičmi. Mal. F. sa teda od narodenia až do súčasnej doby prakticky zdržiava v kruhu rodiny svojej matky. Otec dieťaťa (odporca) z rôznych dôvodov - ukončenie   vzťahu   s   navrhovateľkou   1/   s   nie   šťastným   koncom,   pomerne   dlhé   konanie o určenie otcovstva,   postupné negatívne vyhrocovanie vzťahov medzi navrhovateľkou 1/ a odporcom   -   prakticky   nemal   doteraz   ani   možnosť,   aby   vo   vzťahu   k mal. F.   rozvinul otcovský vzťah. Nerozvinutie tohto vzťahu je naviac umocnené tým, že rodičia mal. F. spolu nežijú a odporca má svoju rodinu v mieste, ktoré je značne vzdialené od bydliska mal. F. Ide o stav objektívny a v súčasných partnerských vzťahoch, žiaľ, nie ojedinelý. Za takéhoto (objektívneho) stavu nemožno ani podľa odvolacieho súdu vyvodiť záver, že bola v zmysle ust.§   38   ods.   2   ZoR   naplnená   základná   podmienka   pre   vyslovenie   obmedzenia   výkonu rodičovských práv odporcu k mal. F., t. j. že by takýto zásah bol v súlade so záujmom označeného dieťaťa. Uvedený záver platí zvlášť za situácie, keď matka takýto návrh podala v   čase   prebiehajúceho   konania   o   určenie   otcovstva,   kedy   sa   v   podstate   ešte   nemohol rozvinúť citový vzťah medzi mal. F. a jeho otcom. Námietku navrhovateľky 1/, že odporca sa o mal. F. po jeho narodení nezaujímal a riadne neplatil výživné, odvolací súd vyhodnotil ako nedôvodnú. Zo spisového materiálu je zrejmé, že odporca po narodení dieťaťa a to i bez rozhodnutia súdu (predbežné opatrenia o platení výživného bolo vydané až 07.09.2011) uhradil   navrhovateľke   1/   nasledujúci   mesiac   po   narodení   mal.   F.   jednorazovo   sumu

1.000 eur + 100 eur (dňa 27.08.2010) a od septembra 2010 pravidelne platil na výživu mal. F.   sumou   po   100   eur   mesačne.   Skutočnosť,   že   po   vydaní   predbežného   opatrenia uhrádzal   odporca   výživné   len   vo   výške   26 eur   mesačne,   nemožno   pripočítať   odporcovi na ťarchu, pretože si vyživovaciu povinnosť predbežne plnil v rozsahu, aký mu bol súdom nariadený.   Na   základe   uvedených   skutočností   potom   nemožno   prisvedčiť   tvrdeniu navrhovateľky 1/, že odporca nechal mal. F. dlhodobo strádať. Ako nedôvodnú vyhodnotil odvolací súd i námietku navrhovateľky 1/, že odporca sa mal vyjadriť, že nechce, aby mal. F. po ňom dedil. Zo spisového materiálu nevyplýva žiaden dôkaz, ktorý by uvedené tvrdenie navrhovateľky   1/   potvrdzoval.   Odvolací   súd   vo   vzťahu   k   zamietajúcemu   výroku napadnutého   rozsudku   v   závere   poznamenáva,   že   k určitému   obmedzeniu   výkonu rodičovských práv odporcu došlo už tým, že okresný súd v poradí druhým výrokom určil, že matka (navrhovateľka 1/) bude mal. F. zastupovať a spravovať jeho majetok. S poukazom na   takto   zistené   skutočnosti   a   vyššie   uvedené   právne   úvahy   rozsudok   okresného   súdu v spojení   s   dopĺňacím   rozsudkom   vo   výroku,   ktorým   bol   návrh   navrhovateľky   1/ na obmedzenie   výkonu   rodičovských   práv   odporcu   k   mal.   F.   zamietnutý,   podľa   §   219 ods. 1, 2 O. s. p., potvrdil.

Odvolací   súd   vyhodnotil   ako   vecne   správny   i   rozsudok   okresného   súdu   v   časti o určení   rozsahu   vyživovacej   povinnosti   odporcu   na   mal.   F.   za   obdobie   od   narodenia označeného dieťaťa do 01.10.2011. Určenie výšky výživného za uvedené obdobie v rozsahu 200 eur mesačne zodpovedá oprávneným potrebám maloletého dieťaťa, ako i schopnostiam, možnostiam a majetkovým pomerom odporcu. Okresný súd správne pri určovaní rozsahu vyživovacej   povinnosti   odporcu   za   uvedené   obdobie   prihliadol   najmä   na   vek   dieťaťa i na skutočnosť,   že   navrhovateľkou   1/   vyčíslené   náklady   odôvodnených   potrieb   dieťaťa v jeho veku, mal. F. nie je schopný za obdobie jedného mesiaca spotrebovať. Odvolací súd v tomto smere dopĺňa, že i keď odporca mal v rozhodnom období pomerne slušný príjem (za rok 2010 v priemere 1.785 eur mesačne a za rok 2011 v priemere 1777 eur mesačne) bolo nevyhnutné prihliadnuť i na skutočnosť, že v období vyššie uvedených rokov mal dve ďalšie vyživovacie povinnosti k deťom pochádzajúcim z manželstva a to k dospelému synovi M., ktorý bol v školskom roku 2009/2010 a v školskom roku 2010/2011 študentom vysokej školy a tiež k mal. synovi M., ktorý bol v uvedenom období žiakom II. studňa základnej školy. Už len z hľadiska ich veku a nevyhnutných potrieb boli náklady odporcu na ich výchovu a výživu neporovnateľne vyššie ako na mal. F., ktorý dosiahol vek jedného roka dňa   14.07.2011.   Vzhľadom   na   uvedené   skutočnosti   a   s   prihliadnutím   na vek   dieťaťa i odvolací súd vyhodnotil výšku vyživovacej povinnosti odporcu za obdobie od narodenia dieťaťa   do   01.10.2011   určenú   napadnutým   rozsudkom   vo   výške   200   eur   mesačne za primeranú a zodpovedajúcu ust. § 75 ods. 1 v spojení s § 62 ods. 1, 2, 4, 5 ZoR...“

Z citovanej časti odôvodnenia rozsudku krajského súdu vyplýva, že krajský súd sa štandardným a ústavne akceptovateľným spôsobom vyrovnal s otázkou obmedzenia výkonu rodičovských   práv   odporcu   k   mal.   F.   Z.   a   povinnosťou   odporcu   prispievať   na výživu mal. F. Z. za obdobie od 14. júla 2010 do 1. októbra 2011.

Ústavný súd konštatuje, že napadnuté rozhodnutie krajského súdu nevykazuje znaky arbitrárnosti, je ústavne akceptovateľné, pričom nezistil existenciu skutočností svedčiacich o tom, že by ho bolo možné považovať za popierajúce zmysel práva na súdnu ochranu, keďže krajský súd zrozumiteľne vysvetlil právne závery, ku ktorým dospel. Uvedené platí aj v   prípade,   keď   sa   vnútorná   intencionalita   právnych   úvah   sťažovateľov   uberala   iným smerom   ako   právny   názor   krajského   súdu,   ktorý   síce   rozhodol   spôsobom,   s   ktorým sťažovatelia   nesúhlasia,   avšak   rozhodnutie   dostatočne   odôvodnil   na   základe   vlastných myšlienkových postupov a hodnotení, ktoré ústavný súd nie je oprávnený a ani povinný nahrádzať. K tomu ústavný súd obdobne poznamenáva, že ak sa konanie pred všeobecným súdom neskončí podľa želania účastníka konania, táto okolnosť sama osebe nie je právnym základom pre namietnutie porušenia základného práva (napr. II. ÚS 54/02).

K   námietke   nevysporiadania   sa   so   všetkými   skutočnosťami   uvádzanými sťažovateľmi   v   ich   odvolaní   proti   rozsudku   súdu   prvého   stupňa   ústavný   súd   v   súlade so svojou konštantnou judikatúrou uvádza, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne   dostatočne   objasňujú   skutkový   a   právny   základ   rozhodnutia   bez   toho,   aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia,   postačuje   na   záver   o   tom,   že   z   tohto   aspektu   je   plne   realizované   právo účastníka konania na spravodlivé súdne konanie (m. m. IV. ÚS 112/05, I. ÚS 117/05).

Na základe uvedeného ústavný súd dospel   k záveru, že krajský súd napadnutým rozsudkom   č.   k.   8   Co/76/2014-573 z 31.   marca 2014   neporušil   sťažovateľmi   označené základné právo podľa čl. 41 ods. 3 a čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 152 ods. 4 ústavy, právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a právo podľa čl. 3, čl. 5, čl. 6, čl. 18, čl. 26, čl. 27, čl. 29 a čl. 31 Dohovoru o právach dieťaťa.

Ústavný   súd   preto   sťažnosť   vo   vzťahu   k   rozsudku   krajského   súdu č. k. 8 Co/76/2014-573 z 31. marca 2014 odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde   považujúc   ju   za zjavne   neopodstatnenú.   Vzhľadom   na   odmietnutie   sťažnosti rozhodovanie   o   ďalších   procesných   návrhoch   sťažovateľa   (zrušenie   rozsudku   krajského súdu č. k. 8 Co/76/2014-573 z 31. marca 2014 a vrátenie veci na ďalšie konanie, priznanie náhrady trov konania) v danej veci stratilo opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd už nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 15. októbra 2014