znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 616/2015-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 1. decembra 2015predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti CASSOSPORT Košice, s. r. o.,Pri prachárni 11, Košice, zastúpenej advokátom JUDr. Rudolfom Bezákom, advokátskakancelária, Krmanova 14, Košice, ktorou namieta porušenie svojho základného právana súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, na rovnosť v konanípodľa čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konaniepodľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd uznesením Okresného súduKošice II sp. zn. 20 C 34/2014 z 2. septembra 2015, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť obchodnej spoločnosti CASSOSPORT Košice, s. r. o., o d m i e t apre nedostatok právomoci Ústavného súdu Slovenskej republiky na jej prerokovanie.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola27. októbra 2015 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti CASSOSPORT Košice, s. r. o.,Pri prachárni 11, Košice (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie svojhozákladného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalejlen „ústava“), na rovnosť v konaní podľa čl. 47 ods. 3 ústavy a práva na spravodlivé súdnekonanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd (ďalej len„dohovor“) uznesením Okresného súdu Košice II (ďalej len „okresný súd“)sp. zn. 20 C 34/2014 z 2. septembra 2015 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“).

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka v označenom konaní sp. zn. 20 C 34/2014okresného súdu je v postavení žalobcu, ktorého predmetom je zaplatenie sumy 2 784 115 €s príslušenstvom. Okresný súd napadnutým uznesením uložil sťažovateľke, aby zložilapreddavok na trovy konania v sume 139 205,75 € a zároveň takú istú povinnosť uložilaj žalovanému.

Sťažovateľka v sťažnosti predovšetkým namieta, že k porušeniu jej označených právdošlo v dôsledku toho, že okresný súd vydal napadnuté uznesenie bez toho, abysťažovateľke ako žalobcovi doručil návrh žalovaného na rozhodnutie o povinnosti zložiťpreddavok na vyjadrenie. Sťažovateľka poukazujúc na rozhodovaciu prax Najvyššieho súduSlovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) zastáva názor, že takýmto opomenutímokresného súdu došlo k odňatiu možnosti konať pred súdom. Sťažovateľka tiež namieta,že okresný súd bez ďalšieho skúmania uzatvoril, že sťažovateľka je účastníkom, ktorýnespĺňa predpoklady na oslobodenie od platenia súdnych poplatkov. K tomuto záveru malokresný súd dôjsť na základe uznesenia vydaného skôr v napadnutom konaní z 1. júla 2014.Sťažovateľka v tejto súvislosti tiež okresnému súdu vytýka, že neprihliadol na skutočnosť,že uvedené uznesenie bolo vydané rok pred tým, ako vydal napadnuté uznesenie.

Na základe uvedených sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd po prijatí sťažnostina ďalšie konanie nálezom vyslovil porušenie jej označených práv napadnutým uznesenímokresného súdu, napadnuté uznesenie zrušil a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konaniea priznal jej náhradu trov konania.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd aleboľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred níma o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnomsúde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnostinavrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvodyuvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súdprávomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebonávrhy podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhyzjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesenímbez ústneho pojednávania.

Zo sťažnosti možno vyvodiť, že podstatou je námietka sťažovateľky, podľa ktorejnapadnutým uznesením okresného súdu došlo k neprípustnému zásahu do jej základnéhopráva na súdnu ochranu, na rovnosť účastníkov v konaní, ako aj k porušeniu právana spravodlivý proces, a to konkrétne do jej práva na prístup k súdu v dôsledku nedoručenianávrhu žalovaného okresným súdom na jej vyjadrenie, čím jej mala byť odňatá možnosťkonať pred súdom. V tejto súvislosti sťažovateľka poukazovala na viaceré rozhodnutianajvyššieho súdu, ktorými najvyšší súd zrušil uznesenia tam uvedených krajských súdova okresných súdov o zastavení konania vydaných v dôsledku nesplnenia uloženej povinnostizložiť preddavok na trovy konania, a to pre vadný postup okresných súdov, ktoré v proceserozhodovania o povinnosti zložiť preddavok na trovy konania nedoručili návrh žalobcovina vyjadrenie, čím znemožnili realizovať procesné oprávnenie žalobcu oboznámiť sa vopredv primeranom čase s predmetným návrhom žalovaného. Takýto postup súdu prvého stupňapodľa najvyššieho súdu vykazuje znaky procesnej vady konania v zmysle § 237 písm. f)zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalejaj „OSP“).

V súlade s § 141a ods. 1 OSP navrhovateľovi, u ktorého nie sú splnené predpokladyna oslobodenie od súdnych poplatkov podľa § 138 v celom rozsahu a ktorý uplatňuje právona zaplatenie peňažnej sumy prevyšujúcej 400-násobok životného minima pre jednuplnoletú fyzickú osobu, súd na návrh odporcu uloží, aby v lehote nie dlhšej ako 60 dní zložilpreddavok na trovy konania. Na zloženie preddavku podľa prvej vety vyzve súd súčasnes uložením povinnosti navrhovateľovi v rovnakej lehote aj odporcu. Povinnosť zložiťpreddavok na trovy konania nemá účastník, ktorého majetkové pomery ako dlžníkanemožno usporiadať podľa osobitného predpisu o konkurznom konaní. Ak navrhovateľpreddavok na trovy konania v určenej lehote nezloží a odporca, ktorý má povinnosť zložiťpreddavok, ho zložil, súd konanie v lehote 15 dní od uplynutia lehoty na zloženie preddavkuna trovy konania zastaví.

Podľa názoru ústavného súdu je v posudzovanom prípade už na prvý pohľad zrejmé,že napadnutým uznesením okresného súdu k neprípustnému zásahu do označeného právdôjsť nemohlo. Samotné vydanie napadnutého uznesenia, ale ani nadobudnutieprávoplatnosti tohto uznesenia nemá totiž bez ďalšieho za následok stratu prístupu k súdupre sťažovateľku. K dôsledkom, na ktoré sťažovateľka v sťažnosti poukazuje, bytotiž mohlo dôjsť až prípadným vydaním uznesenia o zastavení konania v zmysle užcitovanéhoustanoveniaObčianskehosúdnehoporiadku(obdobnepozrinapr. II. ÚS 129/2012, II. ÚS 135/2012, IV. ÚS 721/2013).

Na rozdiel od uznesenia o povinnosti zložiť preddavok v zmysle § 141a ods. 1poslednej vety Občianskeho súdneho poriadku proti uzneseniu o zastavení konaniaje prípustné odvolanie a vo vzťahu proti prípadnému nepriaznivému potvrdzujúcemurozhodnutiuodvolaciehosúduprichádzadoúvahyajpodaniedovolania,a to s prihliadnutím na dôvod uvedený § 237 písm. f) OSP, na ktorý sťažovateľkapoukazovala. Tak v rámci odvolacieho konania, ako aj v rámci dovolacieho konania protiprípadnému uzneseniu okresného súdu o zastavení konania bude mať sťažovateľka možnosťuplatňovať všetky tie zásadné námietky, ktoré sú obsahom sťažnosti podanej ústavnémusúdu. Všeobecné súdy preto v takomto prípade budú mať možnosť skúmať, či prípadnézastavenie konania pre nezaplatenie preddavku na trovy konania je v danom prípadezlučiteľné s tými právami, porušenie ktorých sťažovateľka touto sťažnosťou namieta.Za týchto okolností ústavný súd považuje podanie sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavyza predčasné, keďže sťažovateľka bude mať v ďalšom priebehu konania vedenéhopod sp. zn. 20 C 34/2014 k dispozícii účinné právne prostriedky na ochranu svojichoznačených práv.

Pokiaľ ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej osoby aleboprávnickej osoby zistí, že ochrany toho základného práva alebo slobody, porušenie ktorýchnamieta, sa sťažovateľka môže domôcť využitím jej dostupných a aj účinných právnychprostriedkov nápravy pred iným orgánom verejnej moci, musí takúto sťažnosť odmietnuťz dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie (napr. III. ÚS 207/04,I. ÚS 127/05).

Ústavný súd pripomína, že ústavné súdnictvo je vybudované predovšetkým na zásadepreskúmavania právoplatne skončených vecí (m. m. IV. ÚS 187/09). V danej vecinepovažoval za potrebné obšírnejšie sa zaoberať argumentáciou sťažovateľky, pretožeaj v prípade opodstatnenosti jej tvrdení existujú možnosti nápravy v ďalšom priebehukonania v merite veci.

Ústavný súd ďalej poukazuje na to, že základné právo na súdnu ochranu„je výsledkové“, to znamená, musí mu zodpovedať proces ako celok, a skutočnosť,či napadnuté konanie ako celok bude spravodlivé, závisí od pokračujúceho konaniaa rozhodnutia všeobecných súdov (m. m. III. ÚS 33/04, IV. ÚS 163/05, II. ÚS 307/06,II. ÚS 155/08).

Ústavný súd k okolnostiam sťažovateľkinej vecí uvádza, že predmet konaniao povinnosti zložiť preddavok na trovy konania nemožno stotožňovať s predmetomkonania, ktorým v okolnostiach prípadu je zaplatenie sumy 2 784 115 € s príslušenstvom.Toto rozhodnutie nie je rozhodnutím o otázke tvoriacej predmet sporového konania.Konanie o povinnosti zložiť preddavok na trovy konania preto predstavuje čiastkovýprocesný postup všeobecného súdu smerujúci k rozhodnutiu slúžiacemu na zabezpečenieplatenia trov konania.

V spojitosti s tým ústavný súd zastáva názor, že napadnuté uznesenie okresného súduby mohlo zakladať porušenie označených práv sťažovateľky len v prípade, ak by bolospojené s konkrétnym relevantným nepriaznivým dôsledkom pre sťažovateľku, ktorý boltýmto uznesením spôsobený, pričom by sa tento negatívny dôsledok musel zároveňvzťahovať na výsledok konania a nebolo by ho možné korigovať v ďalšom procesnompostupe, prípadne v opravných konaniach (m. m. III. ÚS 30/2010). Sťažovateľka, naopak,v tejto súvislostí tvrdí, že v ďalšom konaní s poukazom na rozhodovaciu prax najvyššiehosúdu nevyhnutne musí dôjsť k zrušeniu prípadného uznesenia o zastavení konania.

Vzhľadom na to, že právomoc ústavného súdu je subsidiárna v súlade s čl. 127ústavy a § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde, ústavný súd odmietol sťažnosť sťažovateľkypre nedostatok svojej právomoci (m. m. II. ÚS 129/2004, I. ÚS 20/2011, I. ÚS 311/2011,III. ÚS 30/2010, IV. ÚS 186/2010).

Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry vyslovil, že predpokladom na závero porušení základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavyje také porušenie, ktoré nie je napraviteľné alebo odstrániteľné činnosťou všeobecného súdupred začatím konania alebo v konaní vo veci samej, resp. ktoré nemožno napraviťprocesnými prostriedkami, ktoré sú obsiahnuté v Občianskom súdnom poriadku(m. m. I. ÚS 148/03, III. ÚS 355/05, II. ÚS 307/06).

Aj z ďalšej judikatúry ústavného súdu (napr. I. ÚS 79/03, I. ÚS 236/03), obdobneako z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (napr. Komanický c. Slovenskárepublika, rozsudok zo 4. 6. 2002), vyplýva, že ústavný súd a Európsky súd pre ľudsképráva overujú, či konanie posudzované ako celok bolo spravodlivé v zmysle čl. 46 až čl. 50ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Ústavný súd pridržiavajúc sa tejto línie svojej stabilnej judikatúry, ako aj opierajúcsvoje závery o rozhodovaciu prax Európskeho súdu pre ľudské práva nezistil v obsahusťažnosti žiadnu skutočnosť alebo dôvod na to, aby sa v danej veci odchýlil od tohtoprávneho názoru, preto ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohtorozhodnutia.

Pretože sťažnosť bola odmietnutá, ústavný súd o ďalších návrhoch sťažovateľkynerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 1. decembra 2015