znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 616/2014-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 15. októbra 2014 predbežne prerokoval sťažnosť J. J., zastúpeného Advokátskou kanceláriou Mišík, s. r. o., Prievozská 4B, Bratislava, za ktorú koná advokát a spoločník JUDr. Michal Mišík, vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   postupom   a   uznesením   Okresného   súdu Bratislava I sp. zn. 3 R/10/2013 z 23. apríla 2014 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť J. J. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 1. júla 2014 doručená sťažnosť J. J. (ďalej len „sťažovateľ“), pre namietané porušenie jeho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   postupom   a   uznesením Okresného súdu Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 3 R/10/2013 z 23. apríla 2014.

Z   podania   a   jeho   príloh   vyplynulo,   že   sťažovateľ   prihlásil   19   ks   pohľadávok u správcu dlžníka (S.), ktorého reštrukturalizáciu povolil okresný súd uznesením sp. zn. 3 R/10/2013 zo 6. decembra 2013. Reštrukturalizačný plán bol chválený na schvaľovacej schôdzi 4. apríla 2014. Na tejto schôdzi sťažovateľ hlasoval proti prijatiu plánu a zároveň uplatnil   do   zápisnice   námietky   proti   prijatiu   plánu.   Svoje   výhrady   proti   prípustnosti reštrukturalizácie   dlžníka   a   prijatiu   reštrukturalizačného   plánu   vyjadril   sťažovateľ   aj   v podnete   na   vykonanie   dohľadu   súdom   doručenom   okresnému   súdu   14.   apríla   2014. Namietal   najmä   absenciu   predpokladov   na   reštrukturalizáciu,   ktoré   spočívali   v   povahe dlžníka, ktorý nie je podnikateľom, a tiež v zdrojoch, ktoré podľa neho mali byť použité na plnenie   reštrukturalizačného   plánu   (dotácia   Ministerstva   školstva   Slovenskej   republiky). Namietal tiež postup pri schvaľovaní reštrukturalizačného plánu, kde navrhol vrátiť plán na prepracovanie,   ale   nebolo   mu   vyhovené   a   o   jeho   návrhu   sa   nehlasovalo   z   dôvodu,   že sťažovateľ nevyužil toto svoje právo včas.

Okresný súd k podnetu sťažovateľa zaujal stanovisko vo vyjadrení z 22. apríla 2014. Uznesením   okresného   súdu   č.   k.   3   R/10/2013-715   z   23.   apríla   2014   bol   potvrdený reštrukturalizačný   plán   v znení,   v   akom   o   ňom   hlasovala   schvaľovacia   schôdza   a   bola ukončená   reštrukturalizácia   dlžníka.   Podľa   sťažovateľa   okresný   súd   zaťažil reštrukturalizačné konanie takými vadami, v dôsledku ktorých boli porušené jeho označené základné   práva.   Okresný   súd   v   napadnutom   uznesením „svoje   rozhodnutie   nijako materiálne nezdôvodnil, odignoroval dôležité vyjadrenie vznesené sťažovateľom, nijako sa s nimi nevysporiadal a predpoklady na potvrdenie reštrukturalizačného plánu súdom ako aj ukončenie reštrukturalizácie skúmal čisto formálne a svojvoľne“.

Sťažovateľ v sťažnosti ďalej uvádza:„Sťažovateľ sa domnieva, že mu ako účastníkovi konania bola postupom súdu odňatá možnosť   konať   pred   súdom.   Súd   v   uznesení   o   potvrdení   reštrukturalizačného   plánu a o skončení   reštrukturalizácie   nijakým   spôsobom   neuviedol   a   ani   sa   nevysporiadal so skutočnosťami,   dôležitými   pre   jeho   rozhodnutie,   ani   to,   ako   sa   s   nimi   vysporiadal. Sťažovateľ sa v konaní vyjadril svojim podnetom a vyjadrením z 10. 4. 2014, pričom súd túto skutočnosť v uznesení úplne odignoroval.

Konkrétne, súd vôbec v odôvodnení rozhodnutia neuviedol, že:

-   sťažovateľ   ako   účastník   konania   sa   vyjadril   k   návrhu   dlžníka   na   schválenie reštrukturalizačného plánu,

- že sťažovateľ v ňom uviedol závažné skutočnosti odôvodňujúce zákonnú konverziu reštrukturalizačného konania na konkurzné,

- poukázal na absenciu predpokladov na úspech reštrukturalizácie

- poukázal na odňatie možnosti konať na schvaľovacej schôdzi. Všetky tieto skutočnosti mali byť obsiahnuté v uznesení odôvodnenia súdu, ktorým sa konanie končí /§ 196 ZoKR v spojitosti s § 167 ods. 2 a § 157 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku/.   ZoKR   vyslovene   určuje   pred   potvrdením   reštrukturalizačného   plánu   súdu skúmať, či pri jeho schvaľovaní neboli porušené ustanovenia ZoKR a nebolo to na ujmu niektorého z sťažovateľov, ako aj skutočnosť, či je schválenie plánu v spoločnom záujme sťažovateľov /§ 154 ods. 1 písm. a), písm. d) ZoKR/. Skutočnosti obsiahnuté v podnete a vyjadrení   sťažovateľa   sa   podstatným   spôsobom   týkali   uvedených   predpokladov   pre schválenie plánu, a preto sa mal súd s nimi jednoznačne v uznesení vysporiadať, čo však neurobil. Podnet sťažovateľa ako sťažovateľa je jednoznačne vyjadrením účastníka konania k závažným otázkam a skutočnostiam, ktoré boli predmetom konania. Súd sa však s týmto skutočnosťami   v   uznesení   o   potvrdení   plánu   nevysporiadal   a   v   podstate   ich   úplne odignoroval.   Povinnosť   súdu   riadne   odôvodniť   svoje   rozhodnutie   je   bez   akýchkoľvek pochýb prítomná aj v reštrukturalizačnom konaní bez akýchkoľvek obmedzení.

Existencia   vyjadrenia   účastníka   konania   na   jednej   strane   a   súčasná   absencia vysporiadania sa súdu s týmto vyjadrením v odôvodnení súdneho rozhodnutia je závažným porušením práva účastníka konania na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 Ústavy Slovenskej republiky ako aj práva na spravodlivé konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ľudských   právach   a   základných   slobodách,   najmä   ak   sa   týka   skutočností,   ktoré   sú predpokladom   pre   vydanie   osobitného   typu   súdneho   rozhodnutia,   akým   je   rozhodnutie o potvrdení   reštrukturalizačného   plánu.   Potvrdenie   plánu   súdom   má   zároveň   výrazný majetkový dopad na všetkých účastníkov plánu.

Na   uvedených   záveroch   nič   nemení   ani   skutočnosť,   že   súd   zaujal   k   podnetu sťažovateľa určité stanovisko, a to vo svojom vyjadrení zo dna 22. apríla 2014. Takéto vyjadrenie síce obsahuje úvahy súdu ohľadom podnetu a vyjadrenia dlžníka, avšak samé o sebe nemôže nahradiť odôvodnenie súdneho rozhodnutia.   Iba samotné rozhodnutie je výsledkom aplikačnej činnosti súdu, zakladajú sa ním práva a povinnosti účastníkov, je z neho zrejmý predmet konania ako aj stanoviská účastníkov konania. Účastník má právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia. Nie vyjadrenie, avšak iba súdne rozhodnutie plní túto funkciu aj navonok súdneho konania medzi všetkých účastníkov. Iba na podklade uznesenia a v ňom obsiahnutých skutočností sa môže účastník ďalej domáhať svojich práv /napr. domáhania   sa   vyslovenia   neúčinnosti   plánu   podľa   §   157   ods.   1   ZoKR/,   a   preto   je nevyhnutné, aby skutočnosti, ktoré majú pre účastníka význam aj v iných konaniach /napr. že vzniesol námietky k priebehu schôdze, že spochybňoval zákonnosť jej priebehu a pod./, boli v uznesení súdu a jeho odôvodnení obsiahnuté.“

Vzhľadom na uvedené sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd vo veci jeho sťažnosti vydal tento nález:

„1. Základné právo sťažovateľa J. J. na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivé konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd,   postupom   Okresného   súdu   Bratislava   I   v konaní vedenom pod spis. zn. 3R/10/2013 porušené bolo.

2.   Uznesenie   Okresného   súdu   Bratislava   I   zo   dňa   23.   apríla   2014,   spis.   zn. 3R/10/2013 - 715 sa zrušuje a vec sa vracia súdu na ďalšie konanie.

3. Okresný súd Bratislava I je povinný uhradiť J. J. trovy právneho zastúpenia v sume 323,50 €, na účet právneho zástupcu Advokátska kancelária Mišík, s. r. o., so sídlom Prievozská 4B, 821 09 Bratislava, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Podľa   § 25 ods.   1 zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu (sťažnosti) podľa ustanovenia § 49 až § 56 zákona o ústavnom súde vrátane okolností, ktoré by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.

Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne neopodstatnený.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť predovšetkým vtedy, ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva,   ktoré   označil   sťažovateľ,   pre   nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi napadnutým postupom tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa namietalo, ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05, IV. ÚS 55/05, IV. ÚS 288/05).

Sťažovateľ ako účastník reštrukturalizačného konania, ktorý si prihlásil ako veriteľ svoje   pohľadávky   voči   dlžníkovi,   proti   ktorému   je   vedené   reštrukturalizačné   konanie, namieta porušenie svojich práv podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom a   konaním   okresného   súdu   v   reštrukturalizačnom   konaní   a   jeho   uznesením sp. zn. 3 R/10/2013 z 23. apríla 2014, ktorým okresný súd potvrdil reštrukturalizačný plán dlžníka a rozhodol o ukončení reštrukturalizácie dlžníka.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   má   každý   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Okresný   súd   v   napadnutom   uznesení   poukázal   na   priloženú   zápisnicu zo schvaľovacej schôdze, z ktorej bolo zrejmé, „že schvaľovacej schôdze sa zúčastnilo 21 veriteľov, z toho 1 zabezpečený veriteľ. Je zrejmé, že všetky vytvorené skupiny hlasovali za prijatie   plánu.   Za   prijatie   plánu   zároveň   hlasovali   prítomní   veritelia   s   nadpolovičnou väčšinou hlasov, počítaných podľa zistenej sumy ich zistených pohľadávok. Súd je názoru, že v posudzovanom prípade boli splnené ust. § 148 ods. 1 písm. a), b) ad) ZKR, a teda reštrukturalizačný plán Dlžníka bol schvaľovacou schôdzou prijatý.“.

Okresný súd po preskúmaní predchádzajúceho postupu správcu, dlžníka aj veriteľov napadnuté uznesenie, ktorým potvrdil reštrukturalizačný plán dlžníka schválený schôdzou veriteľov, založil na svojom zistení, že nie sú naplnené dôvody na postup podľa § 154 ods. 1 zákona č. 7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o konkurze a reštrukturalizácii), podľa ktorého súd uznesením zamietne plán, ak

a) boli podstatným spôsobom porušené ustanovenia tohto zákona o náležitostiach plánu, postupe pri   príprave   plánu, hlasovaní o pláne alebo iné   ustanovenia   týkajúce sa plánu, ak to malo nepriaznivý vplyv na niektorého z účastníkov plánu,

b)   prijatie   plánu   bolo   dosiahnuté   podvodným   konaním   alebo   poskytnutím osobitných výhod niektorému účastníkovi plánu,

c)   plán   nebol   prijatý   schvaľovacou   schôdzou   alebo   dlžníkom;   to   neplatí,   ak súd nahradil ich súhlas svojím rozhodnutím,

d) plán je v podstatnom rozpore so spoločným záujmom veriteľov.

Podľa názoru súdu „reštrukturalizačný plán zároveň nie je v podstatnom rozpore so spoločným   záujmom   veriteľov,   keď   za   tento   spoločný   záujem   je   potrebné   pokladať dosiahnutie čo najvyššej miery uspokojenia pohľadávok veriteľov (§ 5 ZKR) pri zachovaní aspoň podstatnej   časti prevádzky podniku   dlžníka tak,   že v reštrukturalizačnom   konaní možno odôvodnene predpokladať väčší rozsah uspokojenia veriteľov dlžníka ako v prípade vyhlásenia konkurzu [§ 109 ods. 3 písm. c) a d) ZKR]“.

Sťažovateľ poukazuje vo svojej sťažnosti na to, že hoci svoje námietky voči postupu v reštrukturalizačnom konaní prezentoval ako na schvaľovacej schôdzi tak aj vo svojom podaní, okresný súd ich neakceptoval ani v priebehu konania, ako ani pri schvaľovaní plánu napadnutým uznesením.

Okresný súd zaujal k sťažovateľovým námietkam stanovisko vo svojom vyjadrení z 22. apríla 2014, v ktorom uviedol:

«K absencii predpokladov na reštrukturalizačné konanie je potrebné uviesť, že súd sa   týmto   zaoberal   už   vo   fáze   začatia   reštrukturalizačného   konania.   Zákon   neudáva podmienku   určitej   právnej   formy   na   to,   aby   subjekt   mohol   ísť   do   reštrukturalizácie. Občianske združenie môže vykonávať podnikateľskú činnosť subsidiárne ku svojej hlavnej aktivite, a síce určitej neziskovej činnosti. S. má vydané živnostenské oprávnenie, ktoré v predmete podnikania uvádza reklamnú a propagačnú činnosť.

Vo svojom Podnete uvádzate dotáciu Ministerstva školstva SR ako zdroj finančných prostriedkov   slúžiaci   na   uspokojenie   veriteľov.   Z   reštrukturalizačného   plánu   a   ani z vyjadrenia správcu zo dňa 16.04.2014 nevyplýva, že by malo prísť k uspokojeniu veriteľov z takto získaných zdrojov.

Počas   schvaľovacej   schôdze   sa   malo   o   návrhu   veriteľa   J.   J.,   ktorý   konal prostredníctvom   splnomocneného   zástupcu   postupovať   podľa   ust.   §   147   ods.   2   Z.   z. č. 7/2005 o konkurze a reštrukturalizácii a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „ZKR“) a nie podľa ust. § 145 ZKR, v zmysle ktorého odôvodňoval správca svoj postup. Je však potrebné uviesť, že v zmysle ust. § 147 ods. 2 ZKR práve správca ako predsedajúci vyhodnotí, či z rozpravy vyplynula potreba urobiť v pláne zmeny a hlasovanie o prijatí návrhu na 15 dní odročí. Rovnako v prípade pochybností môže navrhnúť, aby sa o odročení hlasovalo.   Z   postupu   správcu   je   však   zrejmé,   že   z   jeho   pohľadu   ako   predsedajúceho nevyplynula potreba na uplatnenie ust. § 147 ods. 2 ZKR a preto neodročil hlasovanie a ani nenavrhol hlasovanie o odročení.»

Ústavný   súd   pri   posudzovaní   sťažnosti   sťažovateľa   vychádzal   z   toho,   že reštrukturalizačné   konanie   je   zložito   štruktúrovaným   právnym   procesom,   v   ktorom   má konajúci   súd   povinnosť   zistiť   a   ustáliť   spoločný   záujem   veriteľov.   Spoločný   záujem veriteľov   pri   kolektívnom   uspokojení   veriteľov   v   reštrukturalizácii   spravidla nekorešponduje s individuálnymi záujmami jednotlivých veriteľov. Prirodzeným záujmom každého   veriteľa,   ktorý   si   do   reštrukturalizácie   prihlásil   pohľadávku,   je   dosiahnuť   čo najvyššiu   mieru   jej   uspokojenia.   Individuálny   veriteľ   preto   prirodzene   ťažko   akceptuje dôvod,   prečo   by   mal   byť   ukrátený   pri   uspokojovaní   svojej   pohľadávky   v   prospech uspokojenia iných subjektov. To je však čisto individuálny záujem, ktorý nezohľadňuje zmysel a účel reštrukturalizácie, ktorej podstatnou črtou je práve zabránenie individuálnemu uplatňovaniu   či   výkonu   práv   jednotlivých   veriteľov   v   prospech   ich   kolektívneho uspokojenia (podobne I. ÚS 200/2011).

Ústavný súd preto pri preskúmaní uznesenia okresného súdu sp. zn. 3 R/10/2013 z 23. apríla 2014 zohľadnil už uvedený charakter reštrukturalizačného konania a uzatvára, že   argumentácia   sťažovateľa   nie je spôsobilá   spochybniť ústavnú   udržateľnosť   záverov okresného   súdu.   Sťažovateľom   uvádzané   námietky   voči   uzneseniu   okresného   súdu nezakladajú dôvod   na   vyslovenie   porušenia   ústavy   a medzinárodnej   zmluvy o ľudských právach ústavným súdom.

Zároveň   ústavný   súd   vzal   do   úvahy,   že   okresný   súd   sa   už   v   priebehu reštrukturalizácie v rámci dohľadu nad konaním zaoberal a vysporiadal so sťažovateľom namietanými skutočnosťami, a to na základe podnetu sťažovateľa z 10. apríla 2014.

Samotnými   argumentmi   a   výhradami   sťažovateľa   týkajúcimi   sa   potvrdenia reštrukturalizačného plánu súdom a zdrojov na plnenie plánu sa ústavný súd nezaoberal z dôvodu, že nie je tzv. skutkovým súdom, teda súdom, ktorý by vykonával dokazovanie na zistenie skutkového stavu veci. Ústavný súd tiež dodáva, že obsahom základného práva na súdnu ochranu (čl. 46 ods. 1 ústavy) je umožniť každému reálny prístup k súdu, pričom tomuto právu zodpovedá povinnosť súdu o veci konať a rozhodnúť (napr. II. ÚS 88/01), ako aj konkrétne procesné garancie v súdnom konaní. Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom   ochrany   ústavnosti,   ktorý   rozhoduje   o   sťažnostiach   týkajúcich   sa   porušenia základných práv a slobôd vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Ústavný   súd   nie   je   v   poradí   ďalším   súdom   rozhodujúcim   o   opravnom   prostriedku sťažovateľa.   Úlohou   ústavného   súdu   totiž   nie   je   zastupovať   všeobecné   súdy,   ktorým predovšetkým   prislúcha   interpretácia   zákonov.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje na kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   s   ústavou   alebo   kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o namietaných porušeniach ústavou alebo príslušnou medzinárodnou zmluvou garantovaných práv a slobôd je daná v prípade, že je vylúčená právomoc všeobecných   súdov,   alebo v   prípade,   že účinky   výkonu tejto právomoci   všeobecným   súdom   nie sú   zlučiteľné   so   súvisiacou   ústavnou   úpravou   alebo úpravou v príslušnej medzinárodnej zmluve (I. ÚS 225/03, I. ÚS 334/08).

Ústavný   súd   ešte   dodáva,   že   nie   je   jeho   úlohou   perfekcionisticky   „opravovať“ konanie pred všeobecnými súdmi, a to aj keby k nimi urobeným úkonom mal výhrady. Úlohou ústavného súdu je ochraňovať ústavnosť (nie zákonnosť) konania pred všeobecnými súdmi. Preto je povinnosťou ústavného súdu rozlišovať medzi prípadmi, kedy postup súdu kolidujúci   so   zákonom   zároveň   vyústi   do   protiústavnosti   a   nespravodlivosti   konania. Kritériom   na   rozhodovanie   ústavného   súdu   musí   byť   najmä   intenzita,   akou   malo   byť zasiahnuté   do   ústavou   alebo   kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou   zaručených základných práv alebo slobôd, a v spojitosti s tým zistenie, že v okolnostiach prípadu ide o zásah, ktorý zjavne viedol k obmedzeniu, resp. odopretiu základných práv alebo slobôd (IV. ÚS 57/09). Ústavný súd konštatuje, že namietaný postup okresného súdu zásah takejto intenzity do sťažovateľom označených základných práv nesignalizuje a je v súlade s limitmi základného   práva   sťažovateľa   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   a   práva na spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru,   preto   pri   predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosť sťažovateľa podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 15. októbra 2014