znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 615/2014-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 15. októbra 2014 predbežne prerokoval sťažnosť C., zastúpeného obchodnou spoločnosťou B., s. r. o., v mene ktorej koná konateľ a advokát R. B., pre namietané porušenie jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uzneseniami   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp. zn. 7 Sži/2/2014   z 26.   februára 2014 a sp. zn. 4 Sži/1/2014 z 11. marca 2014 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť C. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 28. mája 2014 doručená sťažnosť C. (ďalej len „sťažovateľ“), pre namietané porušenie jeho základného práva   na   súdnu   ochranu   podľa   čl. 46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „ústava“)   a   práva   na spravodlivý   súdny   proces   podľa   čl.   6   ods.   1 Dohovoru   o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uzneseniami Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 7 Sži/2/2014 z 26. februára 2014 a sp. zn. 4 Sži/1/2014 z 11. marca 2014 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutia“).

Zo   sťažnosti   a z príloh   k nej pripojených   vyplýva,   že sťažovateľ   sa   v konaniach vedených Krajským súdom v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) pod sp. zn. 7 S/139/2013 a sp. zn. 7 S/111/2013 domáhal proti obciam K. a B. (ďalej len „obce“ alebo „žalované“) preskúmania   zákonnosti   fiktívnych   rozhodnutí   a prvostupňových   fiktívnych   rozhodnutí vydaných   nimi   v   konaní   o sprístupnenie   informácií   podľa   zákona   č. 211/2000   Z. z.   o slobodnom   prístupe   k informáciám   a o zmene   a doplnení   niektorých   zákonov   (zákon o slobode informácií) v znení neskorších predpisov. Týmto žalobám predchádzalo podanie žiadostí sťažovateľa podpísaných zaručeným elektronickým podpisom obciam týkajúcich sa „sprístupnenia   viacerých   informácií“,   na   ktoré   však   tieto   v citovaným   zákonom ustanovenej lehote nereagovali a nereagovali ani na následne podané odvolania sťažovateľa rovnako podpísané zaručeným elektronickým podpisom. Krajský súd rozsudkami č. k. 7 S/139/2013-72   z 23.   októbra   2013   a č.   k.   7   S/111/2013-79   z 2. októbra 2013   fiktívne rozhodnutia žalovaných v oboch stupňoch zrušil a vec im vrátil na ďalšie konanie; o trovách konania rozhodol tak, že sťažovateľovi nárok na ich náhradu nepriznal. Proti výrokom o náhrade   trov   konania   podal   sťažovateľ   odvolania,   o ktorých   rozhodol   najvyšší   súd napadnutými rozhodnutiami tak, že rozsudky krajského súdu vo výrokoch o náhrade trov konania potvrdil, a zároveň rozhodol, že žiaden z účastníkov nemá nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

Podľa   názoru   sťažovateľa   sú   napadnuté   rozhodnutia   najvyššieho   súdu   arbitrárne a svojvoľné, favorizujú žalovaných na jeho úkor, hoci títo sa iba pre vlastnú nečinnosť, keďže   nemajú   vytvorené   podmienky   na   prijímanie   podaní   podpísaných   zaručeným elektronickým   podpisom,   nevedeli   oboznámiť   s   jeho   žiadosťami.   Najvyšší   súd v odôvodnení   svojich   rozhodnutí   urobil   o skutkových   okolnostiach   daných   vecí   viacero svojvoľných   a   nelogických   záverov,   aby   vzápätí   dospel   k   potrebe   aplikovať   na   ne ustanovenie § 250k ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“). Nelogický je podľa názoru sťažovateľa aj záver najvyššieho súdu, podľa ktorého žalované nepoznali a ani poznať nemohli, že sťažovateľ o poskytnutie informácií skutočne žiada, a nemohli poznať   ani   obsah   jeho   žiadostí,   pričom   už   len   táto   skutočnosť   je   dôvodom   hodným osobitného   zreteľa   na   nepriznanie   náhrady   trov   konania.   Tento   záver   neobstojí   preto, že žalovaným nič nebránilo, aby si od účinnosti zákona č. 215/2002 Z. z. o elektronickom podpise a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov zabezpečili podmienky na čítanie podaní podpísaných zaručeným elektronickom podpisom. Sťažovateľ poukazuje aj   na   to,   že   najvyšší   súd   sa   nedostatočne   vysporiadal   s   jeho   argumentáciou poukazujúcou na súdnu prax súdov Českej republiky a potrebu eurokonformného výkladu ustanovenia § 250k ods. 1 OSP.

Na základe uvedeného sťažovateľ v petite žiada, aby ústavný súd v náleze vyslovil, že   uzneseniami   najvyššieho   súdu   sp. zn.   7   Sži/2/2014   z 26.   februára   2014 a sp. zn. 4 Sži/1/2014 z 11. marca 2014 bolo porušené základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru,   aby   napadnuté   rozhodnutia   zrušil   a veci   vrátil   najvyššiemu   súdu   na   ďalšie konanie, a aby sťažovateľovi priznal náhradu trov právneho zastúpenia.

II.

Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom sťažnosti je námietka porušenia základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru   uzneseniami   najvyššieho   súdu   sp. zn.   7   Sži/2/2014   z 26.   februára   2014 a sp. zn. 4 Sži/1/2014   z 11.   marca   2014,   ktorými   potvrdil   rozsudky   krajského   súdu č. k. 7 S/139/2013-72   z 23.   októbra   2013   a č.   k.   7   S/111/2013-79   z 2.   októbra   2013 o nepriznaní náhrady trov konania sťažovateľovi.

Z rozhodovacej   činnosti   ústavného   súdu   vyplýva,   že   problematikou   predostretou sťažovateľom   sa   podrobne   zaoberal   už   jeho   druhý   senát,   ktorý   svojím   uznesením č. k. II. ÚS 364/2014-15 z 9. júla 2014 podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol z dôvodu   zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosť   sťažovateľa,   ktorou   namietal   porušenie totožných práv uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 7 Sži/8/2013 z 27. novembra 2013, keďže,   ako   to   vyplýva   z odôvodnenia   tohto   uznesenia   (s.   16   –   17),   dospel k záveru, „... že pri   skúmaní   vyváženosti   záujmu   sťažovateľa   o sprístupnenie   informácií   a   jeho záujmu   na náhrade   trov   konania   nemožno   konštatovať,   že by   najvyšší   súd   aplikoval ustanovenie § 250k ods. 1 OSP v rozpore s jeho účelom a zmyslom, teda toto ustanovenie aplikoval ústavne nekonformným spôsobom, a jeho rozhodnutie by preto bolo z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné.

Ústavný súd po preskúmaní dôvodov, ktoré viedli najvyšší súd k potvrdeniu výroku rozhodnutia krajského súdu o nepriznaní náhrady trov konania sťažovateľa, dospel k záveru, že vo veci sťažovateľa nešlo o prípad, v ktorom by najvyšší súd formalistickým postupom umožnil   presadenie   zrejmej   nespravodlivosti.   Najvyšší   súd,   naopak,   dôsledne   zvažujúc nielen dôvody prvostupňového rozhodnutia, ale aj odvolacie argumenty sťažovateľa, dospel napokon k záveru, podľa ktorého skutočnému účelu a zmyslu § 250k ods. 1 OSP zodpovedá v prípade sťažovateľa potvrdenie rozhodnutia súdu prvého stupňa v napadnutom výroku, čím nastolil medzi účastníkmi v otázke trov konania spravodlivú rovnováhu.

Iba   to,   že   sťažovateľ   sa   s názorom   najvyššieho   súdu   vyjadreným v   napadnutom uznesení   nestotožňuje,   ešte   nemôže   zakladať   splnenie   podmienok   prijateľnosti   jeho sťažnosti.“

S odôvodnením uvedeného uznesenia druhého senátu sa tretí senát ústavného súdu plne stotožňuje, a keďže ďalšia sťažovateľom predložená sťažnosť je obsahovo identická s jeho predchádzajúcou sťažnosťou, pričom v nej nenašiel nič, čo by mohlo signalizovať porušenie základného práva sťažovateľa podľa   čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa   čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutými rozhodnutiami najvyššieho súdu, aj túto sťažnosť odmietol podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   ako   zjavne   neopodstatnenú,   pričom v podrobnostiach   odkazuje   na   predchádzajúce   uznesenie   ústavného   súdu,   ktoré   bolo medzitým sťažovateľovi riadne doručené.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 15. októbra 2014