znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 614/2015-7

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 1. decembra 2015predbežne prerokoval sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛,zastúpenej advokátkou ⬛⬛⬛⬛, advokátska kancelária,

, pre namietané porušenie jej základného práva na prerokovanie vecibez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupomKrajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 6 Co 173/2014 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola14. októbra 2014 doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛,(ďalej len „sťažovateľka“), pre namietané porušenie jej základného práva na prerokovanieveci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len„ústava“) postupom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) v konanívedenom pod sp. zn. 6 Co 173/2014 (ďalej aj „napadnuté konanie“).

Sťažovateľka v sťažnosti uviedla, že je účastníčkou konania pred Okresným súdomBratislava III sp. zn. 19 C 62/2012 v procesnej pozícii žalovanej, ktorého predmetomje určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti. Okresný súd v označenom konaní rozhodolrozsudkom z 3. decembra 2013, ktorým návrh žalobcov zamietol. Proti prvostupňovémurozsudku podali žalobcovia odvolanie. Vec bola 24. marca 2014 predložená krajskému súdua je vedená pod sp. zn. 6 Co 173/2014. Sťažovateľka v sťažnosti tvrdí, že rozhodovanieo odvolaní trvá neprimerane dlho, krajský súd nekoná, čím dochádza k porušovaniu jejzákladného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2ústavy.

S poukazom na uvedené sťažovateľka tvrdí, že postupom krajského súduv napadnutom konaní dochádza k porušovaniu jej označeného základného práva, pretosťažovateľka žiada, aby ústavný súd v náleze vyslovil, že krajský súd v konaní vedenompod sp. zn. 6 Co 173/2014 porušil jej základné právo podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, aby ústavnýsúd krajskému súdu prikázal v predmetnej veci konať bez zbytočných prieťahov a abypriznal finančné zadosťučinenie sťažovateľke v sume 5 000 €, ako aj náhradu trov právnehozastúpenia.

II.

Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konaniapred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskejrepubliky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konanípred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákono ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutíbez prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedenév ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súdprávomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebonávrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môžeústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Sťažovateľka sa svojou sťažnosťou domáhala vyslovenia porušenia svojhozákladného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného čl. 48 ods. 2ústavy postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 6 Co 173/2014.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovalabez zbytočných prieťahov...

Ústavný súd po preskúmaní sťažnosti sťažovateľky konštatuje, že ju bolo potrebnéodmietnuť z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti. Z judikatúry ústavného súdu totižvyplýva, že nie každý zistený prieťah v súdnom konaní má nevyhnutne za následokporušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48ods. 2 ústavy (I. ÚS 46/01, I. ÚS 66/02, I. ÚS 61/03, III. ÚS 372/09). V prípade, keďústavný súd zistil, že charakter postupu všeobecného súdu sa nevyznačoval takýmivýznamnými prieťahmi, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako zbytočné prieťahy v zmyslečl. 48 ods. 2 ústavy, nevyslovil porušenie základného práva zaručeného v tomto článku(napr. II. ÚS 57/01, IV. ÚS 110/04), prípadne návrhu buď nevyhovel (napr. I. ÚS 11/00),alebo ho odmietol ako zjavne neopodstatnený (napr. IV. ÚS 221/05, III. ÚS 126/2010,I. ÚS 96/2011).

Pri rozhodovaní ústavný súd vychádzal aj z charakteru odvolacieho konania, kdeúlohou odvolacieho súdu je preskúmanie postupu a rozhodnutia prvostupňového súdu,pričom z hľadiska početnosti úkonov viditeľných z pohľadu sťažovateľov, napr.pojednávaní, je potrebné mať na zreteli fakultatívnosť nariadenia pojednávania odvolacímsúdom na prejednanie odvolania (§ 214 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadokv znení neskorších predpisov). Skutočnosť, že v posudzovanej veci nedošlo k nariadeniupojednávania, resp. k iným úkonom viditeľným z pohľadu sťažovateľky, ešte samo osebeneznamená, že odvolací súd bol vo veci úplne nečinný. Ústavný súd nepovažoval namietanúcelkovú doterajšiu dĺžku odvolacieho konania od 24. marca 2014 do podania tejto sťažnosti(14. októbra 2015) za nesúladnú s označeným základným právom sťažovateľky. K takémutozáveru ústavný súd dospel aj s prihliadnutím na rozhodovaciu prax a judikatúru Európskehosúdu pre ľudské práva v obdobných veciach, podľa ktorej dĺžka súdneho konania na jednomstupni v trvaní dva až tri roky v závislosti od povahy veci nie je v rozpore s právomna prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd dospel k záveru, že dĺžka napadnutého konaniasama osebe nemá takú ústavne relevantnú intenzitu, aby bolo možné po prijatí sťažnostina ďalšie konanie konštatovať porušenie označených práv sťažovateľky, preto jej sťažnosťodmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú (podobnenapr. I. ÚS 96/2011, III. ÚS 541/2011, III. ÚS 7/2015).

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku stratilo opodstatnenie zaoberať saďalšími návrhmi sťažovateľky, keďže rozhodovanie o nich je viazané na vyslovenieporušenia práva alebo slobody (čl. 127 ods. 2 prvá veta ústavy).

Pre úplnosť ústavný súd dodáva, že toto rozhodnutie nebráni sťažovateľke obrátiť saopätovne so sťažnosťou na ústavný súd, ak by v budúcnosti v napadnutom konanína krajskom súde dochádzalo k zbytočným prieťahom.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 1. decembra 2015