znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 614/2014-8

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 15. októbra 2014 predbežne   prerokoval   sťažnosť   V. T.,   zastúpeného   advokátom   JUDr.   Jurajom   Kulom, Mäsiarska 30, Košice, pre namietané porušenie jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa   čl. 6 ods.   1 Dohovoru   o ochrane ľudských   práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Košiciach č. k. 7 CoD 55/2013-66 z 31. januára 2014 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť V. T.   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 2. mája 2014 doručená sťažnosť V. T. (ďalej len „sťažovateľ“), pre namietané porušenie jeho základného práva   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a   základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   uznesením   Krajského   súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) č. k. 7 CoD 55/2013-66 z 31. januára 2014 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie“).

Zo   sťažnosti   a   z   k   nej   pripojených   príloh   vyplýva,   že   24.   októbra   2012   bol Okresnému   súdu   Košice   II   (ďalej   len   „okresný   súd“)   doručený   návrh   sťažovateľa na pokračovanie v dedičskom konaní po jeho nebohej matke – poručiteľke A. T., vedenom týmto súdom pod sp. zn. 39 D 288/2011, Dnot 126/2011, ktoré bolo právoplatne ukončené 12.   júla   2011   vydaním   osvedčenia   o   dedičstve.   Návrh   sťažovateľ   odôvodnil   tým,   že pri prerokovávaní   dedičstva   notár   ako   súdny   komisár   viackrát   pochybil,   pretože   s ním nekonal   ako   s   osobou   nevidiacou,   a „až   neskôr   som   sa   dozvedel,   že   som   podpísal osvedčenie o dedičstve, pričom som ho podpísal tak, že moju roku pri podpise navádzala moja sestra“.

Okresný   súd   uznesením   č.   k.   39   D   708/2012-50   z 11.   júla   2013   rozhodol,   že „nepokračuje v dedičskom konaní po poručiteľke A. T...“, pretože „po citovaní ust. § 175 zca ods. 1, 3, 4, 5 O. s. p. a § 40 ods. 6 Občianskeho zákonníka... uzavrel, že aj keď dedič V. T. bol osobou nevidiacou v čase, keď sa začalo dedičské konanie, bolo jeho povinnosťou upozorniť   notára   ako   súdneho   komisára   o   svojom   zdravotnom   stave   a   pokiaľ   ide o nevidomosť, tak ako preukázal posudok pri podávaní žiadosti o pokračovanie v dedičskom konaní, tento posudok... zo dňa 6. 4. 2010 mal byť súčasťou spisu sp. zn. 39 D 708/2012. Prvostupňový   súd   ďalej   uviedol,   že notár   ako   súdny   komisár   preukázal   dostatočným spôsobom zákonnosť celého dedičského konania, že osvedčenie o dedičstve bolo vydané dňa 12. 7. 2011 a nadobudlo účinky právoplatného rozhodnutia toho istého dňa, lebo účastníci sa vzdali práva na podanie žiadosti o pokračovanie v konaní a vzhľadom na to, že dedič V. T. svoje zdravotné ťažkosti relevantným spôsobom v dedičskom konaní nepreukázal ani nepožiadal o súčinnosť notára, súd má za preukázané, že po 15 mesiacoch, kedy podal dedič V. T. žiadosť o pokračovanie v dedičskom konaní, tieto pri zmeškaní všetkých lehôt vyznievajú špekulatívne.“.

Sťažovateľ považoval rozhodnutie okresného súdu za neurčité a nepreskúmateľné, „pretože   súd   neuveril   jemu   ako   účastníkovi   konania,   ktorý   je   nevidiaci,   ale   uveril vyjadreniu   notára“,   preto   proti   nemu   podal   odvolanie,   v   ktorom   opätovne   poukázal na viaceré pochybenia notára ako súdneho komisára.

Krajský súd napadnutým rozhodnutím uznesenie okresného súdu potvrdil.

Sťažovateľ   v   sťažnosti   namietal,   že   poučovacia   povinnosť   súdu   je   jedným zo základných predpokladov práva na spravodlivý súdny proces v zmysle čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru. Podstatou poučenia má byť ozrejmenie toho, aké práva priznávajú a aké povinnosti ukladajú procesné predpisy účastníkom konania. Nesplnenie poučovacej povinnosti má podľa jeho názoru „spravidla za následok aj procesné dôsledky, a to až do takej miery, že toto porušenie zo strany súdu môže znamenať odňatie práva na súdnu ochranu. Pri rozhodovaní o opravných prostriedkoch je významné, či porušenie tejto   povinnosti   súčasne   znamenalo   aj   porušenie   základných   práv   v   zmysle   čl.   6 Dohovoru...“.

Na základe uvedeného sťažovateľ v petite žiada, aby ústavný súd nálezom vyslovil, že uznesením krajského súdu č. k. 7 CoD 55/2013-66 z 31. januára 2014 bolo porušené jeho základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo na spravodlivé súdne konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru,   aby   napadnuté   rozhodnutie   zrušil   a   vec   vrátil krajskému   súdu   na   ďalšie   konanie   a   aby   sťažovateľovi   priznal   náhradu   trov   právneho zastúpenia v sume 284,08 €.

II.

Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný   súd   podľa   ustanovenia   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a   o   postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom   súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom sťažnosti je námietka porušenia základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením krajského súdu č. k. 7 CoD 55/2013-66 z 31. januára 2014, ktorým potvrdil uznesenie okresného súdu č. k. 39 D 708/2012-50 z 11. júla 2013 o nepokračovaní v dedičskom konaní po nebohej matke sťažovateľa – poručiteľke A. T.

Z konštantnej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol   alebo   nebol   náležite   zistený   skutkový   stav   a   aké   skutkové   a   právne   závery zo skutkového   stavu   všeobecný   súd   vyvodil.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje na kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a   aplikácie   s   ústavou,   prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (mutatis mutandis II.   ÚS   1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01). Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutie všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo,   alebo   samotným   rozhodnutím   došlo   k   porušeniu   základného   práva   alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/01).

Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy spočíva v oprávnení   každého   domáhať   sa   ochrany   svojich   práv   na   súde.   Tomuto   oprávneniu zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého ochrany sa fyzická osoba alebo právnická osoba domáha, poskytnutá ochrana v medziach zákonov,   ktoré   tento   článok   ústavy   o   základnom   práve   na   súdnu   ochranu   vykonávajú (čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 51 ods. 1 ústavy). Jedným z princípov predstavujúcich súčasť práva na riadny proces (čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 6 ods. 1 dohovoru) a vylučujúcich ľubovôľu pri rozhodovaní je aj povinnosť súdu presvedčivo a správne vyhodnotiť dôkazy a svoje   rozhodnutia   náležite   odôvodniť   (§ 132   a   §   157   ods.   1   Občianskeho   súdneho poriadku,   m. m.   I.   ÚS   243/07),   pritom   starostlivo   prihliadať na všetko,   čo vyšlo   počas konania najavo,   vrátane toho,   čo uviedli   účastníci.   Z   odôvodnenia   súdneho   rozhodnutia (§ 157   ods.   2   Občianskeho   súdneho   poriadku)   musí   vyplývať vzťah   medzi   skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na jednej strane a právnymi závermi na strane druhej (m. m. III. ÚS 36/2010).

Uvedené   zákonné   ustanovenie   je   potrebné   z   hľadiska   práva   na   súdnu   ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ktorého imanentnou súčasťou je aj právo na spravodlivé súdne konanie, vykladať a uplatňovať aj s ohľadom na príslušnú judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (pozri napr. rozsudok Garcia Ruiz v. Španielsko z 21. 1. 1999, § 26) tak, že rozhodnutie   súdu   musí   uviesť   presvedčivé   a   dostatočné   dôvody,   na   základe   ktorých je založené. Rozsah tejto povinnosti sa môže meniť podľa povahy rozhodnutia a musí sa posúdiť   s prihliadnutím   na okolnosti   každej   veci.   Všeobecný   súd nemusí   dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia,   postačuje   na   záver   o   tom,   že   z   tohto   aspektu   je   plne   realizované   právo účastníka konania na spravodlivé súdne konanie (m. m. IV. ÚS 115/03, IV. ÚS 112/05, I. ÚS 117/05, I. ÚS 197/2012 a iné). Z práva na spravodlivý proces vyplýva aj povinnosť súdu zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a návrhmi na vykonanie dôkazov strán s výhradou,   že   majú   význam   pre   rozhodnutie   (Kraska   proti   Švajčiarsku   z   29.   4.   1993, II. ÚS 410/06).

Do obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy však nepatrí právo účastníka dožadovať sa ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (I. ÚS 97/97), resp. toho, aby súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných   právnych   predpisov,   ktorý   predkladá   účastník   konania   (II.   ÚS   3/97, II. ÚS 251/03, IV. ÚS 340/04).

Ústavný súd konštatuje, že predmetná sťažnosť je založená výhradne na neúspechu sťažovateľa   v   konaní   pred   všeobecnými   súdmi,   s   ktorých   právnymi   závermi   nesúhlasí, a ako taká je zjavne neopodstatnená.

Preskúmaním napadnutého rozhodnutia ústavný súd zistil, že k sťažnostnej námietke týkajúcej sa porušenia poučovacej povinnosti notára ako súdneho komisára sa vyjadril už krajský súd, keď v relevantnej časti odôvodnenia svojho rozhodnutia uviedol:

„Odvolací súd... dospel k záveru, že odvolanie je neopodstatnené... V   rámci   zaručeného   práva   účastníka   na   spravodlivý   proces,   sú   súdy   povinné poskytnúť   účastníkom   konania   poučenie   o   tom,   aké   práva   a   povinnosti   im   procesné predpisy priznávajú a ukladajú (§ 5 O. s. p.), resp. sú povinné za splnenia zákonných predpokladov   uvedených   v   §   29   ods.   1,   2   O.   s.   p.   ustanoviť   rozhodnutím   účastníkovi konania zástupcu. Toto ustanovenie však nemožno vykladať tak, že súdy sú povinné hneď na začiatku   konania   poučiť   účastníka   o   všetkých   do   úvahy   prichádzajúcich   procesných právach   a   povinnostiach,   resp.   že   sú   povinné   bez   príslušného   šetrenia   rozhodnúť   o ustanovení zástupcu účastníkovi...

Notár ako súdny komisár za splnenia podmienok uvedených v § 175zca (§ 38 ods. 1) vydá osvedčenie o dedičstve, ktoré je formou rozhodnutia a toto osvedčenie je súčasťou súdneho   spisu   a   vzťahuje   sa   na   ne   jeho   právny   režim,   a   nie   ustanovenia   Notárskeho poriadku týkajúce sa vydávania notárskych listín.

V posudzovanej veci z obsahu spisu vyplýva, že poverený notár ako súdny komisár za účasti dedičov, a to J. T., M. K., J. T., V. T. a A. C. vydal dňa 12. 7. 2011 osvedčenie o dedičstve   po poručiteľke   A.   T.,   pričom   nie   je   preukázané,   že   by   do   vydania   tohto osvedčenia dedič nejakým spôsobom oznámil súdu (súdnemu komisárovi), že je osobou nevidomou. S vydaním osvedčenia, súhlasil, podpísal ho a vzdal sa takisto, ako aj ostatní dedičia, práva na pokračovanie v konaní o dedičstve a toto osvedčenie nadobudlo dňom 12. 7. 2011 účinky právoplatného rozhodnutia.“

Okrem toho však krajský súd poukázal aj na to, že:„Jedným   z...   procesných   predpokladov   (predpoklad   prípustnosti   žiadosti o pokračovanie   v   dedičstve)   je   aj   to,   že   sa   taká   žiadosť   podá   do   15   dní   od   prevzatia osvedčenia o dedičstve.

V právnom štáte (čl. 1 ods. 1 Ústavy SR) možno prelomiť účinky právoplatného rozhodnutia len zákonom ustanoveným spôsobom (čl. 46 ods. 4 Ústavy SR). V Občianskom súdnom   poriadku   a   ani   v   inom   zákone   niet   žiadnej   možnosti   dosiahnuť   pokračovanie v konaní o dedičstve podaním žiadosti, ktorá bola podaná po zákonom ustanovenej lehote. Keďže osvedčenie o dedičstve po A. T. nadobudlo účinky právoplatného rozhodnutia dňom 12. 7. 2011 a žiadosť o pokračovanie v dedičskom konaní bola podaná až 24. 10. 2012, správne súd prvého stupňa rozhodol, že v konaní o dedičstve po A. T. nepokračuje. Z toho dôvodu odvolací súd podľa § 219 O. s. p. potvrdil uznesenie súdu prvého stupňa ako vecne správne.“

Na základe uvedených skutočností ústavný súd konštatuje, že krajský súd neuprel sťažovateľovi možnosť domáhať sa zákonom ustanoveným spôsobom a postupom jeho práv pred ním, v jeho veci konal a včas rozhodol. Právne závery krajského súdu sú ústavne akceptovateľným   spôsobom   zdôvodnené   a   súladné   s   požiadavkami   ústavnej   ochrany vyplývajúcej z právnej úpravy základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Skutočnosť, že konanie pred všeobecnými súdmi neskončilo podľa predstáv sťažovateľa, sama osebe nie je právnym základom na namietnutie porušenia označených práv sťažnosťou podanou ústavnému súdu, pretože, ako bolo uvedené, tieto práva v sebe nezahŕňajú záruku úspechu v konaní.

Keďže   ústavný   súd   nezistil   príčinnú   súvislosť   medzi   napadnutým   rozhodnutím krajského   súdu   a   porušením   základného   práva   sťažovateľa   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, jeho sťažnosť odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 15. októbra 2014