SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
III. ÚS 613/2015-17
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 1. decembra 2015predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti K.O.V. DCA spol. s r. o., Štúrova 1,Dubnica nad Váhom, zastúpenej advokátkou JUDr. Annou Žedényiovou, advokátskakancelária, Palackého 85/5, Trenčín, vo veci namietaného porušenia čl. 1 ods. 1 a 2, čl. 2ods. 3, čl. 12 a 13 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na súdnu ochranu podľačl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súduv Trenčíne sp. zn. 13 S 114/2012 z 15. mája 2013 a rozsudkom Najvyššieho súduSlovenskej republiky sp. zn. 8 Sžf 67/2013 z 1. júla 2015 a takto
r o z h o d o l :
Sťažnosť obchodnej spoločnosti K.O.V. DCA spol. s r. o. o d m i e t a.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 14. októbra2015 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti K.O.V. DCA spol. s r. o., Štúrova 1,Dubnica nad Váhom (ďalej len „sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia čl. 1 ods. 1a 2, čl. 2 ods. 3, čl. 12 a 13 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základnéhopráva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konaniepodľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalejlen „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) sp. zn.13 S 114/2012 z 15. mája 2013 (ďalej len „rozsudok súdu prvého stupňa“) a rozsudkomNajvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 8 Sžf 67/2013z 1. júla 2015 (ďalej len „napadnutý rozsudok“).
Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka bola v procesnom postavení žalobcuúčastníkomkonaniaopreskúmaniezákonnostirozhodnutiažalovanéhoFinančného riaditeľstva Slovenskej republiky (ďalej len „finančné riaditeľstvo“)č. 1020506/1/868862/2012/5051-r z 12. apríla 2012, ktorým potvrdilo dodatočný platobnývýmerDaňovéhoúraduDubnicanadVáhom(ďalejlen„daňovýúrad“)č. 668/230/61867/11 z 21. decembra 2011 (ďalej len „dodatočný platobný výmer“), ktorýmuložil sťažovateľke povinnosť zaplatiť rozdiel dane z pridanej hodnoty za zdaňovacieobdobie IV. štvrťroku 2010 v sume 16 072,66 €.
Predmetná vec bola vedená Krajským súdom v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“),ktorý rozsudkom sp. zn. 13 S 114/2012 z 15. mája 2013 žalobu zamietol. O odvolanísťažovateľky rozhodol najvyšší súd rozsudkom napadnutým touto sťažnosťou tak, žepotvrdil prvostupňový rozsudok krajského súdu. Podľa názoru sťažovateľky najvyšší súd,ktorý odobril závery krajského súdu, dospel k nesprávnym záverom, keď postupa rozhodnutie daňového úradu, ako aj postup a rozhodnutie finančného riaditeľstvapovažoval za správne a zákonné. Sťažovateľka zároveň namietala aj nedostatočnéodôvodnenie rozsudku krajského súdu a rozsudku najvyššieho súdu, pretože podľa nej sakrajský súd ani najvyšší súd nevysporiadal s jej podstatnými argumentmi uvedenýmiv žalobe, resp. v odvolaní proti rozsudku krajského súdu.
Sťažovateľka v sťažnosti atakuje právne závery, na ktorých stojí rozsudok súduprvého stupňa, ako aj napadnutý rozsudok najvyššieho súdu, a tvrdí, že tieto rozhodnutiavšeobecných súdov porušujú jej označené práva. Argumentuje tým, že spochybňovalasprávnosť záverov správnych orgánov o nepreukázaní samotnej existencie reálnehouskutočnenia zdaniteľného plnenia, keď podľa názoru sťažovateľky došlo v konaník svojvoľnému prenosu dôkazného bremena na sťažovateľku v rozpore s predchádzajúcousúdnou praxou najvyššieho súdu, ako aj judikatúrou Súdneho dvora Európskej únie,na ktorú v konaní poukazovala. Sťažovateľka tvrdí, že jej postupom všeobecných súdovv jej veci a následne aj označenými rozhodnutiami krajského súdu a najvyššieho súdu boliporušené jej označené práva, pretože krajský súd, ako aj najvyšší súd sa nedostatočnevysporiadali s namietanou aplikovateľnou judikatúrou najvyššieho súdu, ako aj Súdnehodvora Európskej únie, ktoré analogické prípady ako ten jej riešili diametrálne odlišne. Prečosa vo veci konajúce súdy odklonili od uvedenej judikatúry, nedal zrozumiteľnú odpoveď aninajvyšší súd, čím došlo k porušeniu jej označených práv. Podľa názoru sťažovateľkyskutkové a právne závery uvedené v napadnutom rozsudku krajského súdu a najvyššiehosúdu sú z ústavného hľadiska neudržateľné a majú za následok porušenie jej označenýchpráv, preto sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd rozhodol„tak, že v konaniach vedených pred Krajským súdom v Trenčíne pod sp. zn. 13S/114/2012 a pred Najvyšším súdom Slovenskej republiky pod sp. zn. 8Sžf/67/2013 bolo porušené právo sťažovateľa podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru, čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj podľa čl. 2 ods. 3 a čl. v spojení s čl. 13 a podľa čl. 12 Ústavy Slovenskej republiky v spojení s čl. 1 ods. 1, 2 Ústavy Slovenskej republiky, a aby rozhodol, že zrušujú sa rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 1.7.2015, sp. zn. 8Sžf/67/2013, ako aj rozsudok Krajského súdu v Trenčíne zo 15.5.2013, sp. zn. 12 S/114/2012, vec sa vracia súdu prvého stupňa na ďalšie konanie a sťažovateľovi sa priznáva právo na náhradu trov konania.“.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 1 ods. 1 ústavy Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický a právnyštát. Neviaže sa na nijakú ideológiu ani náboženstvo.
Podľa čl. 1 ods. 2 ústavy Slovenská republika uznáva a dodržiava všeobecné pravidlámedzinárodného práva, medzinárodné zmluvy, ktorými je viazaná, a svoje ďalšiemedzinárodné záväzky.
Podľa čl. 2 ods. 3 ústavy každý môže konať, čo nie je zákonom zakázané, a nikohonemožno nútiť, aby konal niečo, čo zákon neukladá.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupomsvojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonomna inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bolaspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdomzriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch aleboo oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred níma o postavení jeho sudcov (ďalej len,,zákon o ústavnom súde“) každý návrh predbežneprerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa. Cieľom predbežnéhoprerokovania každého návrhu (vrátane sťažnosti namietajúcej porušenie základných práva slobôd) je rozhodnúť o prijatí návrhu na ďalšie konanie alebo o jeho odmietnutí, a tedavylúčení z ďalšieho konania pred ústavným súdom zo zákonom ustanovených dôvodov.Pri predbežnom prerokovaní návrhu takto ústavný súd skúmal, či dôvody uvedenév § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohtozákonného ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súdprávomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebonávrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môžeústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
1. Ústavný súd v súvislosti s tou časťou sťažnosti, ktorou sťažovateľka namietaporušenie svojich označených práv rozsudkom súdu prvého stupňa, poukazuje na princípsubsidiarity podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, z ktorého vyplýva, že právomoc ústavného súdu jedaná iba vtedy, ak o ochrane základných práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Ústavný súdpreto konštatuje, že nemá právomoc preskúmať rozsudok súdu prvého stupňa, keďže ho užmeritórne preskúmal na základe odvolania najvyšší súd, ktorý bol oprávnený a zároveňpovinný poskytnúť sťažovateľke ochranu jej právam.
Z uvedeného dôvodu ústavný súd sťažnosť v tejto časti bolo potrebné odmietnuťpodľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie(m. m. IV. ÚS 405/04, III. ÚS 133/05, IV. ÚS 155/2010, III. ÚS 311/2014).
O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti v zmysle judikatúry ústavného súdu možnohovoriť vtedy, keď namietaným postupom orgánom štátu (súdu) nemohlo vôbec dôjsťk porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buďpre nedostatokvzájomnejpríčinnejsúvislostimedzinamietanýmrozhodnutíma základným právom alebo slobodou, ktorých porušenie sa namietalo, alebo z inýchdôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť možno preto považovať tú, pri predbežnomprerokovaní ktorej ústavný súd nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základnéhopráva alebo slobody, ktorej reálnosť by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie(napr. II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, I. ÚS 426/08).
2. Ústavný súd sa vychádzajúc z uvedeného pri predbežnom prerokovaní sťažnosti,ktorá smeruje proti napadnutému rozsudku najvyššieho súdu, zaoberal bližšie otázkou,či sťažnosť v tejto časti nie je zjavne neopodstatnená. Súčasťou stabilizovanej judikatúryústavného súdu je aj doktrína možných zásahov ústavného súdu do rozhodovacej činnostivšeobecných súdov vo veciach patriacich do ich právomoci. Ústavný súd predovšetkýmpripomína, že je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy).Vo vzťahu k všeobecným súdom nie je prieskumným súdom ani riadnou či mimoriadnouopravnou inštanciou (m. m. I. ÚS 19/02, I. ÚS 31/05) a nemá zásadne ani oprávneniepreskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistenýskutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil(m. m. II. ÚS 21/96, II. ÚS 134/09). Ústavný súd v tejto súvislosti vo svojej judikatúrekonštantne zdôrazňuje, že pri uplatňovaní svojej právomoci nemôže zastupovať všeobecnésúdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Sú to tedavšeobecné súdy, ktorým prislúcha chrániť princípy spravodlivého procesu na zákonnejúrovni. Táto ochrana sa prejavuje aj v tom, že všeobecný súd odpovedá na konkrétnenámietky účastníka konania, keď jasne a zrozumiteľne dá odpoveď na všetky kľúčovéprávne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany. Ústavný súduž opakovane uviedol (napr. II. ÚS 13/01, I. ÚS 241/07), že ochrana ústavou, prípadnedohovorom garantovaných práv a slobôd (resp. ústavnosti ako takej) nie je zverenálen ústavnému súdu, ale aj všeobecným súdom, ktorých sudcovia sú pri rozhodovaní viazaníústavou, ústavným zákonom, medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 2 a 5 ústavya zákonom (čl. 144 ods. 1 ústavy).
V súvislosti so sťažnosťami namietajúcimi porušenie základných práv a slobôdrozhodnutiami všeobecných súdov už ústavný súd opakovane uviedol, že jeho úlohapri rozhodovaní o sťažnosti pre porušenie základného práva na súdnu ochranu rozhodnutímsúdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov súdnej interpretácie a aplikáciezákonných predpisov s ústavou alebo medzinárodnou zmluvou o ľudských právacha základných slobodách najmä v tom smere, či závery všeobecných súdov sú dostatočneodôvodnené, resp. či nie sú arbitrárne s priamym dopadom na niektoré zo základných práva slobôd (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05, I. ÚS 241/07). Uvedené rovnako platíaj pre namietané porušenie práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.Formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy totiž ústavodarca v základnom právnompredpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranus právnym režimom súdnej ochrany podľa dohovoru. Z uvedeného dôvodu preto v obsahutýchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (obdobne napr. II. ÚS 71/97, IV. ÚS 195/07,III. ÚS 24/2010).
Podstatná námietka sťažovateľky spočíva v tvrdenom zásahu najvyššieho súdudo základného práva na súdnu ochranu, práva na spravodlivé súdne konanie, ktorého sa maldopustiť tým, že na jej právnu argumentáciu uplatnenú v priebehu konania a v odvolanínereagoval ústavne konformným spôsobom, keď potvrdil zamietajúci rozsudok krajskéhosúdu. Sťažovateľka zároveň namieta aj arbitrárnosť napadnutého rozsudku najvyššieho súduzaloženú na jeho názore, že jeho právne závery sú v rozpore s namietanou judikatúrounajvyššieho súdu, ako aj Súdneho dvora Európskej únie, interpretácia relevantných noriemsa odchyľuje od tejto namietanej judikatúry. Z hľadiska záverov pôvodného daňovéhokonania, ktorého výsledok preskúmavali správne súdy, sťažovateľka zotrváva na závere, žeuniesla dôkazné bremeno preukázania splnenia zákonných podmienok na uznanie daňovéhovýdavku, naopak, správca dane dospel k nepresvedčivému záveru o neuskutočnenízdaniteľných plnení.
Odôvodnenie rozhodnutí všeobecných súdov je častým predmetom posudzovaniav rozhodovacej činnosti ústavného súdu a aj štrasburských orgánov ochrany práv, z čohorezultuje pomerne bohatá judikatúra k jeho významu z pohľadu práva na súdnu ochranupodľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1dohovoru. V odôvodnení rozhodnutia všeobecný súd odpovedá na konkrétne námietkyúčastníka konania, keď jasne a zrozumiteľne dá odpoveď na všetky kľúčové právnea skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany. Ústavný súdpripomína, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkomkonania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujúskutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporuuvádzaných účastníkmi konania (I. ÚS 241/07). Rovnako Európsky súd pre ľudské práva(ďalej len,,ESĽP“) pripomenul, že súdne rozhodnutia musia v dostatočnej miere uvádzaťdôvody, na ktorých sa zakladajú (García Ruiz c. Španielsku z 21. 1. 1999). Judikatúra ESĽPteda nevyžaduje, aby na každý argument strany bola daná odpoveď v odôvodnenírozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sašpecifická odpoveď práve na tento argument (Georiadis c. Grécko z 29. 5. 1997, Higginsc. Francúzsko z 19. 2. 1998). Z práva na spravodlivú súdnu ochranu vyplýva aj povinnosťsúdu zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a návrhmi na vykonanie dôkazov stráns výhradou, že majú význam pre rozhodnutie (Kraska c. Švajčiarsko z 29. 4. 1993,II. ÚS 410/06).
Vychádzajúc z mantinelov možných zásahov ústavného súdu do rozhodovacejčinnosti všeobecných súdov sa ústavný súd oboznámil s tou časťou odôvodnenianamietaného rozsudku najvyššieho súdu, ktorá bola pre posúdenie dôvodnosti sťažnostipodstatná. Najvyšší súd v podstatnom na odôvodnenie svojho rozsudku uviedol:
« Vo vzťahu k žalobným námietkam žalobcu sa krajský súd zaoberal najmä otázkou, či medzi žalobcom a spoločnosťou MOKAROMA, s.r.o. došlo k uskutočneniu zdaniteľných obchodov, a či existenciu týchto obchodov žalobca dostatočne preukázal. Dal do pozornosti, že podmienky upravené v § 49 ods. 1 a 2 písm. a/ a v § 51 ods. 1 písm. a/ zákona o DPH sú hmotnoprávnej povahy a na ich bezpodmienečné splnenie sa viaže nárok na odpočet. Uviedol, že ich nesplnenie nie je možné odpustiť ani pri vzniku zodpovednosti inej osoby za vady dokladu a ani za dobromyseľnosti platiteľa. Dodal, že zákonodarca požaduje, aby platiteľ, ktorý nárok na odpočet uplatňuje, preukázal existenciu podmienok, ktoré pre nárok na odpočet ustanovil. Pokiaľ si platiteľ uplatňuje nárok na odpočítanie dane dodávateľskej faktúry, musí byť schopný preukázať, že zdaniteľné plnenia boli reálne uskutočnené, a to práve osobou uvedenou na faktúre. Ďalej konštatoval, že ak zdaniteľné plnenie bolo reálne uskutočnené, či už medzi dodávateľom a odberateľom priamo alebo za pomoci subdodávateľa, ako tomu malo byť aj v prejednávanej veci, je zrejmé, že osoba subdodávateľa nemôže byť pre odberateľa, ale najmä pre dodávateľa neznámou osobou, t.j. je nemysliteľné, aby dodávateľ nemal vedomosť o tom, kto realizuje subdodávku, rovnako ako je nemysliteľné, aby ani dodávateľ a ani odberateľ nevedeli uviesť podrobnosti realizácie samotného obchodného prípadu, počnúc prevzatím materiálu cez vykonanie diela a končiac jeho prevzatím. Preto vyslovil, že v situácii, keď odberateľ, ale najmä dodávateľ nevedia správcovi dane pri daňovej kontrole uviesť meno subdodávateľa, a popísať podrobnosti obchodného prípadu, nemožno inak ako dať správcovi dane za pravdu, že tým vzniknú u správcu dane dôvodné pochybnosti o samotnej existencii reálneho uskutočnenia zdaniteľného plnenia...
Ohľadom námietok žalobcu, spočívajúcich v tvrdení, že správca dane nad zákonné medze preniesol na žalobcu dôkazné bremeno uviedol, že tieto nie sú dôvodné. Poukázal na skutočnosť, že správca dane nezaťažoval žalobcu dôkazným bremenom, aby zabezpečil účasť súčasného konateľa spoločnosti MOKAROMA, s.r.o. na výsluchu, ani aby predložil správcovi dane podklady z účtovníctva tejto spoločnosti. Vyslovil, že nie je možné považovať za prenášanie dôkazného bremena na žalobcu, keď správca dane v rámci výsluchu položil otázku konateľovi žalobcu, aby uviedol meno subdodávateľa, ani ak sa ďalej správca dane pýtal konateľa na detaily predmetného obchodného prípadu. Naopak zdôraznil, že ide o dôkazné bremeno žalobcu, ktoré musí tento uniesť. Taktiež uviedol, že nie je pochybením správcu dane, pokiaľ od žalobcu žiadal protokol o odovzdaní a prevzatí tovaru. Zdôraznil, že ak uvedený protokol existuje, nemôže ho správcovi dane predložiť nikto iný ako práve žalobca, ktorý tovar preberal. Doplnil, že úvahy žalobcu o nadobudnutí, resp. nenadobudnutí vlastníckeho práva, či už žalobcom alebo konečným spotrebiteľom sú v prejednávanej veci právne irelevantnými. Správca dane sa pri zisťovaní skutkového stavu správne vždy priamo obrátil na ten subjekt, ktorý mohol a mal správcovi dane dôkaz predložiť. Preto mal za to, že tento nepreniesol dôkazné bremeno na žalobcu, nepoňal ho extenzívne a nijakým spôsobom ho na úkor žalobcu nerozširoval. Ostatné námietky žalobcu označil za formulované veľmi všeobecne, nekonkrétne a neurčito...
Odvolací súd považuje za potrebné uviesť, že z rozhodovacej činnosti Súdneho dvora Európskej únie nepochybne vyplýva, že boj proti podvodom, daňovým únikom a prípadným zneužitiam, je uznaný a podporovaný Smernicou Rady č. 2006/112/ES (bod 41). Z tohto dôvodu prináleží vnútroštátnym orgánom a súdom zamietnuť priznanie práva na odpočet, ak sa s ohľadom na objektívne skutočnosti preukáže, že toto právo sa uplatňuje podvodne. Z judikatúry Súdneho dvora Európskej únie vyplýva, že členské štáty sú povinné overovať daňové priznania zdaniteľných osôb, ich účtovné závierky a ostatné relevantné dokumenty (medzi inými pozri rozsudky SD EÚ zo 17.07.2008 vo veci Komisia vs. Taliansko, C-132/06, Zb. s. 1-5457, bod 37; z 29.07.2010 Profaktor Kulesza, Frankowski, Jóžwiak, Orlowski, C-188/09, Zb. s. 1-7639, bod 21; z 21.06.2012 Mahagében, C-C-80/11, C 142/11, body 63, 64). Každá zdaniteľná osoba je povinná viesť dostatočne podrobné účtovníctvo s cieľom umožniť uplatnenie dane z pridanej hodnoty a jej kontrolu daňovým orgánom. Určenie opatrení, ktoré možno požadovať od zdaniteľnej osoby uplatňujúcej si nárok na odpočet dane z pridanej hodnoty na zabezpečenie, aby jej plnenia neboli poznačené podvodom zo strany predchádzajúceho subjektu, závisí predovšetkým od okolnosti uvedeného prípadu vo veci samej.
Najvyšší súd Slovenskej republiky konštatuje, že zákon o DPH vyžaduje na vznik nároku na odpočítanie dane súčasné splnenie tak materiálnej ako aj formálnej podmienky, teda daňový subjekt musí preukázať, že faktúry, prípadne iné listiny, na základe ktorých si uplatňuje odpočet dane, sa presne zhodujú so skutočne realizovanými plneniami.
Najvyšší súd Slovenskej republiky zdôrazňuje, že dôkazné bremeno o reálnom dodaní tovarov a služieb zaťažuje daňový subjekt - žalobcu. Samotné preukázanie dodávok tovaru a služieb len faktúrami a iným listinným dôkazom nie je podľa súdu postačujúce. Faktúra je relevantným dokladom, len ak je nepochybné, že sú v nej uvedené údaje odrážajúce skutočne reálne plnenie. To, že určitý doklad má všetky náležitosti účtovného dokladu a je riadne zaúčtovaný v zmysle zákona o účtovníctve, ešte nie je dôkazom o tom, že daňový subjekt je oprávnený uplatniť si odpočítanie dane z tohto dokladu.
Splnenie podmienok na uplatnenie práva na odpočítanie dane preukazuje platiteľ, pričom splnenie uvedených podmienok nespočíva len v ich formálnej deklarácii, predložení dokladov s predpísaným obsahom. Doklady musia mať povahu faktu, musia byť vystavené na materiálnom podklade a ako právna skutočnosť byť aj preukázané. Najvyšší súd Slovenskej republiky poukazuje na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vo veci sp. zn. 2Sžf/4/2009 z 23.06.2010 v spojení s rozhodnutím Ústavného súdu SR č. k. III. ÚS 78/2011-17 z 23.02.2011, z odôvodnenia ktorého vyplýva, že: „dôkazné bremeno je na daňovom subjekte (§ 29 ods. 8 zákona č. 511/1992 7b. v spojení s § 49 ods. 2, § 51 zákona o DPH). Primárne je nevyhnutné uniesť dôkazné bremeno na strane daňového subjektu, ktorý disponuje svojim právom uplatniť si za zákonom stanovených a splnených podmienok nárok na odpočet dane z pridanej hodnoty (je iniciátorom odpočítania DPH), a ktorý si aj tento nárok uplatnil; preto je jeho povinnosťou preukázať, že nárok si uplatňuje odôvodnene a za zákonom stanovených podmienok. Dokazovanie zo strany správcu dane slúži až na následnú verifikáciu skutočností a dokladov predkladaných daňovým subjektom. Ak daňový subjekt, na ktorom leží dôkazné bremeno, svoje tvrdenia spoľahlivo nepreukáže, nemôže byť nárok na odpočet DPH uznaný ako oprávnený.“
Za týchto skutkových okolností napadnuté rozhodnutie žalovaného je i podľa názoru odvolacieho súdu vydané na základe riadne a dostatočne zisteného skutkového stavu, pričom nakoľko odvolacie námietky žalobcu (totožné ako vznesené pred súdom prvého stupňa) neboli spôsobilé spochybniť jeho správnosť, bolo potrebné napadnutý rozsudok krajského súdu postupom podľa § 219 ods. 1 a 2 O. s. p. ako vecne správny potvrdiť.»Predmetné rozhodnutie najvyššieho súdu (nadväzujúce na právny názor krajskéhosúdu a vo veci konajúcich daňových orgánov) obsahuje podľa názoru ústavného súdudostatok skutkových a právnych záverov, pričom ústavný súd nezistil, že by jeho výklada závery boli svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené a nevyplýva z nich ani taká aplikáciapríslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretímich podstaty a zmyslu. Skutočnosť, že sťažovateľka sa s názorom najvyššieho súdunestotožňuje, nepostačuje sama osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti aleboarbitrárnosti napadnutého rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu(II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97, I. ÚS 204/2010) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právona súdnu ochranu stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súdnemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátaneich dôvodov a námietok. V zmysle svojej judikatúry považuje ústavný súd za protiústavnéaj arbitrárne tie rozhodnutia, ktorých odôvodnenie je úplne odchylné od veci samej aleboaj extrémne nelogické so zreteľom na preukázané skutkové a právne skutočnosti(IV. ÚS 150/03, I. ÚS 301/06).
Ústavný súd sa v tomto ohľade stotožňuje s najvyšším súdom prezentovanýmprávnym názorom, podľa ktorého preukázanie materiálnej existencie zdaniteľného plneniaa jeho použitie platiteľom dane na uskutočňovanie zdaniteľných plnení (ich charakteru) jeesenciálnou podmienkou na odpočítanie dane, ktoré nenastáva ex lege, ale je právomplatiteľa dane. Ústavný súd sa z obsahu napadnutého rozsudku presvedčil, že najvyšší súdsa námietkami sťažovateľky zaoberal v rozsahu, ktorý postačuje na konštatovanie, žesťažovateľka v tomto konaní dostala odpoveď na všetky podstatné okolnosti prípadu.V tejto súvislosti už ústavný súd uviedol, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetkyotázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Preto odôvodnenierozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základrozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizovanézákladné právo účastníka na súdnu ochranu, resp. právo na spravodlivé súdne konanie(m. m. IV. ÚS 112/05, I. ÚS 117/05). Z ústavnoprávneho hľadiska preto niet žiadnehodôvodu, aby sa spochybňovali závery napadnutého rozhodnutia, ktoré sú dostatočneodôvodnené a majú oporu vo vykonanom dokazovaní.
Ústavný súd na záver poznamenáva, že dôvody napadnutého rozsudku najvyššiehosúdu sú zrozumiteľné a dostatočne logické, vychádzajúce zo skutkových okolností prípadua relevantných právnych noriem. Ústavnému súdu je zrejmý význam teórie týkajúcej sarozloženia dôkazného bremena v daňovom konaní medzi správcom dane a daňovýmsubjektom. Napokon, k tejto otázke sa opakovane vyjadril nielen Súdny dvor Európskejúnie (napr. C-80/11, C-142/11, C-25/07), ale aj samotný najvyšší súd vo viacerýchrozsudkoch. Aj keď hranica medzi správnym posúdením tejto otázky môže byť a často aj jepomerne tenká, v okolnostiach prípadu ústavný súd považuje závery najvyššieho súdustotožňujúce sa so závermi daňových orgánov o nepreukázaní existencie zdaniteľnéhoplnenia sťažovateľky za ústavne akceptovateľné. V jej prípade totiž skutočnosti zistenésprávcom dane v rámci vykonaného dokazovania významným spôsobom spochybnili ichsamotnú existenciu. Ak za existencie takýchto spochybňujúcich dôkazov nebolasťažovateľkou preukázaná materiálna existencia dodaných služieb, správnymi súdmiaprobovaný záver daňových orgánov o nesplnení zákonných podmienok na odpočítaniedane z pridanej hodnoty nemožno považovať za svojvoľný a ani za taký, ktorý by popieralzmysel a význam relevantných ustanovení zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanejhodnoty v znení neskorších predpisov.
Vychádzajúc z uvedeného je ústavný súd toho názoru, že niet žiadnej spojitostimedzi posudzovaným rozhodnutím najvyššieho súdu a namietaným porušením základnéhopráva sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.S prihliadnutím na odôvodnenosť napadnutého rozsudku, ako aj s poukazom na to, žeobsahom základného práva na súdnu ochranu (ako aj práva na spravodlivé súdne konanie)nie je právo na rozhodnutie v súlade s právnym názorom účastníka súdneho konania,resp. právo na úspech v konaní (obdobne napr. II. ÚS 218/02, III. ÚS 198/07, II. ÚS 229/07,I. ÚS 265/07, III. ÚS 139/08), ústavný súd sťažnosť v tejto jej časti odmietol podľa§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.
3. Ustanovenia čl. 1 ods. 1 a 2 a čl. 2 ods. 3 ústavy patria medzi základnéinterpretačné pravidlá tvorby a aplikácie právneho poriadku Slovenskej republikyvyjadrujúce princíp právneho štátu a princíp právnej istoty, základné zásady vzťahuSlovenskej republiky k medzinárodnému právu, ako aj možnosť každého konať, čo nie jezákonom zakázané, a nemožnosť niekoho nútiť, aby konal niečo, čo zákon neukladá.Uvedené základné, resp. všeobecné pravidlá a zásady nemajú charakter samostatneuplatňovaného práva. Ich porušenie možno namietať len súčasne s ochranou konkrétnychzákladných práv a slobôd zaručených ústavou (resp. medzinárodnou zmluvou). Keďžev posudzovanej veci nebolo zistené porušenie základného práva na súdnu ochranu a právana spravodlivý proces napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu, nemohlo dôjsť anik porušeniu týchto základných interpretačných, resp. aplikačných pravidiel. Vzhľadomna uvedené ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol ako zjavne neopodstatnenú.
4. Pokiaľ však ide o namietaný čl. 12 a čl. 13 ústavy v súvislosti s napadnutýmrozsudkom najvyššieho súdu, je potrebné konštatovať nesplnenie zákonom predpísanýchnáležitostí sťažnosti v tejto časti. Ústavný súd viazaný petitom sťažnosti poukazujena skutočnosť, že len samotný čl. 12 ústavy obsahuje viaceré odseky, ktoré zaručujúa deklarujú rovnosť a slobodu, formulujú kvality základných práv, obsahujú generálnuochranu pred diskrimináciou, ustanovujú právo slobodnej voľby svojej národnostia priznávajú ochranu pred postihom za uplatnenie základného práva alebo slobody. Podobneaj čl. 13 ústavy vyjadruje viaceré zásady úpravy vzťahov medzi jednotlivcom a verejnoumocou, ako aj kritériá a hranice možného obmedzenia základných práv a slobôd. Keďžesťažovateľka v petite neoznačila ani v jednom prípade článok príslušným odsekom, ako ajslovným pomenovaním porušenia konkrétnej úpravy obsiahnutej v tom-ktorom odsekučlánku ústavy, nie je možné ani len zistiť, vyslovenie porušenia čoho sa sťažovateľkadomáha. Z uvedeného dôvodu neurčitého petitu sťažnosti v tejto časti, ktorý je zároveň ajnevykonateľný, ústavný súd odmietol túto časť sťažnosti z už uvedeného dôvodu nesplneniazákonom predpísaných náležitostí sťažnosti. V tejto súvislosti ústavný súd dodáva, že ajv prípade špecifikovania predmetných článkov ústavy by nebolo možné rozhodnúť inak,ako odmietnutím sťažnosti v tejto časti z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti, pretožeuvedené články ústavy neobsahujú konkrétne základné práva alebo slobody, ktorýchvyslovenia by sa sťažovateľka mohla domôcť v rámci sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavyv nadväznosti na už konštatované závery ústavného súdu v súvislosti s namietanýmporušením základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právana spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkomnajvyššieho súdu.
Keďže došlo k odmietnutiu sťažnosti, ústavný súd sa nezaoberal ďalšími návrhmisťažovateľky (návrh na zrušenie rozsudku najvyššiehosúdu, vrátenie veci na ďalšiekonanie, náhrada trov konania), pretože tieto sú viazané na to, že ústavný súd sťažnostivyhovie.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 1. decembra 2015