znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 613/2014-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 15. októbra 2014 predbežne   prerokoval   sťažnosti   obchodnej   spoločnosti   W4,   s.   r.   o.,   Kopčianska   63, Bratislava,   zastúpenej   spoločnosťou   OLEXOVA   VASILISIN   s.   r.   o.,   Dunajská   18, Bratislava, v mene ktorej koná advokát a konateľ JUDr. Marcel Vasilišin, LL. M., vedené pod   sp.   zn.   Rvp   10000/2014   a   sp.   zn.   Rvp   10001/2014,   ktorými   namieta   porušenia základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a   základných   slobôd   rozhodnutím   Daňového   úradu   Bratislava č. 9104405/5/2760538/2014/Husá   z   13.   júna   2014   a   rozhodnutím   Daňového   úradu Bratislava č. 9104401/5/3288365/2014 zo 4. júla 2014 a takto

r o z h o d o l :

1. Sťažnosti obchodnej spoločnosti W4, s. r. o., vedené Ústavným súdom Slovenskej republiky pod sp. zn. Rvp 10000/2014 a sp. zn. Rvp 10001/2014   s p á j a   na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn. III. ÚS 613/2014.

2. Sťažnosti obchodnej   spoločnosti   W4,   s.   r.   o.,   o d m i e t a   pre   nedostatok právomoci Ústavného súdu Slovenskej republiky na ich prerokovanie.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 18. augusta 2014 doručené dve sťažnosti obchodnej spoločnosti W4, s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“, v citáciách aj „sťažovateľ“), ktorými namieta porušenie svojho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   označenými   rozhodnutiami   Daňového úradu Bratislava   (ďalej   aj   „daňový   úrad“),   ktorými   nebolo   vyhovené   jej   žiadostiam zo 16. mája 2014 a z 2. júna 2014 o odpustenie zmeškanej lehoty na podanie odvolaní proti dodatočnému platobnému výmeru z 12. decembra 2014 a dodatočnému platobnému výmeru z 15. apríla 2014.

Proti   postupu   daňového   úradu,   na   základe   ktorého   boli   vydané napadnuté rozhodnutia   č.   9104405/5/2760538/2014/Husá   z   13.   júna   2014 a č. 9104401/5/3288365/2014   zo   4.   júla   2014   uplatnila   sťažovateľka   sťažnosti „na zmätočné a arbitrárne rozhodnutie správcu dane podľa § 3 ods. 1 zákona č. 9/2010 Z. z. o sťažnostiach s cieľom:

-ochrany práva na riadne rozhodnutie podľa § 63 Daňového poriadku v kvalite ako   ju   zakladá   ústavný   princíp   spravodlivého   procesu,   ktoré   bolo   porušené napadnutým rozhodnutím porušovateľa

-zabezpečenia odstránenia nedostatkov v rozhodnutí porušovateľa“.

Ďalej sťažovateľka v sťažnostiach okrem iného uviedla, že:„Porušovateľ   ako   správca   dane   vo   výroku   rozhodnutia   uvádza,   že   sťažovateľ nepreukázal existenciu dôležitých dôvodov na predĺženie lehoty, z čoho vyplýva, že:

-rozhodnutie zakladá na zmätočnej kvalifikácii - sťažovateľ nežiadal predĺženie lehoty ale odpustenie zmeškania

-keďže   je   jasný   rozdiel   medzi   tvrdením   a   jeho   preukázaním,   porušovateľ   si odporuje

Porušovateľ   v   odôvodnení   rozhodnutia   uvádza,   že   sťažovateľ   neuviedol   žiadne dôvody zmeškania a nepreukázal nemožnosť podania stanoveným spôsobom, pritom

- vo výroku tvrdí opak (že dôvody sú, len neboli preukázané)

- v žiadosti sťažovateľ jasne uviedol a zvýraznil, že:

ovo   veci   vyplynul   dvojznačný   výklad   pravidiel   doručovania,   pričom výklad   sťažovateľa   je   logický   a   systematický,   naproti   tomu   výklad porušovateľa je prísne formálny a doposiaľ nepodložený (ani právnici metodiky   Finančného   riaditeľstva   SR   doposiaľ   relevantne   nepopreli argumentáciu sťažovateľa - neexistuje právny dôvod prečo nepoužiť § 13 ods. 6 resp. § 13 ods. 8 Daňového poriadku, ktoré by situáciu riešili aj bez žiadostí o odpustenie zmeškania)

o dvojznačný výklad je narušenie právnej istoty, čo je dôležitý dôvod na odpustenie

otaký dôvod nemožno preukázať - vyplýva to z logiky a elementárnej znalosti ústavných princípov právneho štátu

- sťažovateľ   zdôrazňoval,   že   sú   a   boli   súčasne   dva   možné   spôsoby   podania a spôsobom stanoveným porušovateľom podanie nevykonal len preto, že nebolo dostupné   (dôkaz   v   notárskej   zápisnici   v   dôkaze   ľ.   2)   a   naopak   bolo   možné podania vykonať aj podľa § 13 ods. 6 DP t. j. má na výber z dvoch možností - dôležitým dôvodom je spochybnenie tej z dvoch možností, ktorú si v dobrej viere vybral sťažovateľ.

Odôvodnenie   rozhodnutia   preto   nemá   žiadnu   právnu   váhu   -   neobsahuje argumentáciu, ktorým by porušovateľ učinil zadosť právu na spravodlivý proces, preukázal splnenie   §   63   ods.   5   Daňového   poriadku   a   vyvážil   tak   svoju   právomoc   autoritatívne rozhodnúť   o právach a povinnostiach účastníkov,   v dôsledku čoho   nemožno považovať rozhodnutie za legitímne ani ponechať ho v platnosti.

Vzhľadom na zrejmú zmätočnosť a arbitrárnosť napadnutého rozhodnutia sa preto domáhame preskúmania a prijatia opatrení na odstránenie jeho nedostatkov tak, aby si porušovateľ splnil povinnosti podľa Ústavy SR, resp. Daňového poriadku a vydal nové rozhodnutie k žiadosti sťažovateľa:

-pred ktorým sa vyporiada so všetkými návrhmi a námietkami sťažovateľa

- ktoré bude v kvalite podľa § 63 Daňového poriadku a rozhodovacej praxe ÚS SR (najmä   s   logickou,   súladnou   a   presvedčivou   argumentáciou,   ktorá   bude vychádzať   z relevantných právnych zdrojov a pozorne nadväzovať na žiadosť sťažovateľa).“

Na základe uvedeného sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd v náleze vyslovil, že daňový   úrad   rozhodnutím   č.   9104405/5/2760538/2014/Husá   z   13.   júna   2014   a rozhodnutím   č.   9104401/5/3288365/2014   zo   4.   júla   2014   (ďalej   aj   „napadnuté rozhodnutia“) porušil jej základné právo na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, aby napadnuté rozhodnutia zrušil a veci vrátil daňovému úradu na ďalšie konanie a aby jej priznal úhradu trov konania.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každú   sťažnosť   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia sťažnosti vo veciach, na prerokovanie ktorých ústavný súd nemá právomoc, sťažnosti,   ktoré   nemajú   zákonom   predpísané   náležitosti,   neprípustné   sťažnosti   alebo sťažnosti podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj sťažnosti podané oneskorene môže ústavný súd odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Rovnako môže ústavný súd odmietnuť sťažnosť aj vtedy, ak je zjavne neopodstatnená.

Podľa § 31a zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia zákona č. 99/1963   Zb.   Občianskeho   súdneho   poriadku   v   znení neskorších   predpisov   (ďalej   len „OSP“).

2.1 K spoločnému prerokovaniu vecí

Podľa   ustanovenia   §   112   OSP   môže   súd   v záujme   hospodárnosti   konania   spojiť na spoločné konanie veci, ktoré u neho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých istých účastníkov.

Zákon   o ústavnom   súde   nemá   osobitné   ustanovenia   o spojení   vecí,   v súlade s citovaným   ustanovením   §   31a   zákona   o ústavnom   súde   je   však   možné   v konaní pred ústavným súdom použiť na prípadné spojenie vecí primerane ustanovenia § 112 ods. 1 OSP.

Zo spisov ústavného súdu sp. zn. Rvp 10000/2014 a sp. zn. Rvp 10001/2014 vyplýva, že   sťažnosti   spolu   skutkovo   súvisia,   týkajú   sa   tých   istých   účastníkov,   sťažovateľka   je zastúpená rovnakým právnym zástupcom a v každej sťažnosti sa na obdobnom skutkovom základe s totožnou právnou argumentáciou namieta porušenie označených práv. Sťažnosti sú   po   formálnej   a obsahovej   stránke,   s výnimkou   označenia   napadnutých   rozhodnutí daňového úradu, celkom identické.

Prihliadajúc   na   uvedené   ústavný   súd   v záujme   hospodárnosti   konania   v súlade s ustanovením § 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 112 ods. 1 OSP rozhodol tak, ako to je uvedené v bode 1 výroku tohto uznesenia.

2.2 K dôvodom odmietnutia sťažností

Podľa   §   20   ods.   3   zákona   o ústavnom   súde   ústavný   súd   je   viazaný   návrhom na začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone.

Právomoc ústavného súdu rozhodovať o sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1 ústavy je založená   na   princípe   subsidiarity,   ktorého   zmysel   a   účel   spočíva   v   tom,   že   ochrana ústavnosti nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade   nefunkčnosti   všetkých   ostatných   orgánov   verejnej   moci,   ktoré   sa   na   ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného   súdu   podľa   zásad   uvedených   v   §   53   ods.   1   zákona   o   ústavnom   súde (III. ÚS 149/04).

Súčasťou doterajšej judikatúry ústavného súdu je aj právny názor, podľa ktorého princíp subsidiarity právomoci ústavného súdu   je ústavným príkazom pre každú osobu. Preto každý, kto namieta porušenie svojho základného práva, musí rešpektovať postupnosť tejto ochrany a predtým, ako podá sťažnosť ústavnému súdu, požiadať o ochranu ten orgán verejnej   moci,   ktorého   kompetencia   predchádza   právomoci   ústavného   súdu (IV. ÚS 128/04).

Ústavný súd v danej veci považuje za potrebné poukázať na svoje právne závery, ktoré už vyslovil vo svojej doterajšej judikatúre (III. ÚS 80/06, I. ÚS 354/08) vo vzťahu k základnému právu podľa čl. 46 ods. 2 ústavy. Ústavný súd v tejto súvislosti uviedol, že odopretie súdnej ochrany vo veciach prieskumu rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy   je v niektorých   prípadoch   dovolené   „ex   lege“,   tento postup nie   je ale namieste v prípade,   ak   ide   o   rozhodnutia   a   postupy,   ktoré   sa   týkajú   základných   práv   a   slobôd (II. ÚS 50/01). Posledná veta čl. 46 ods. 2 ústavy túto skutočnosť výslovne potvrdzuje, keď uvádza: „Z právomoci súdu však nesmie byť vylúčené preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.“ Citovaná ústavná norma žiadnym spôsobom neustanovuje, v akom type súdneho konania a na základe akého návrhu majú súdy takéto rozhodnutia preskúmavať, a ani sa nezmieňuje o druhu rozhodnutí, ktoré by mohli byť (z tohto dôvodu) vylúčené zo súdneho preskúmavania, pretože smeruje výlučne k ich obsahovej stránke a jej prostredníctvom   k základným   právam a slobodám. V dôsledku   toho v prípade,   keď sa rozhodnutie, resp. postup orgánu verejnej správy (bez ohľadu na jeho druh či formálne označenie) dotýka niektorého zo základných práv a slobôd, z právomoci súdov nesmie byť vylúčené.   Vylúčenie   takéhoto   rozhodnutia   zo   súdneho   preskúmavania   (v   správnom súdnictve) môže signalizovať porušenie čl. 46 ods. 2 poslednej vety ústavy.

Podľa čl. 142 ods. 1 ústavy súdy preskúmavajú aj zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy a zákonnosť rozhodnutí, opatrení alebo iných zásahov orgánov verejnej moci, ak tak ustanoví zákon.

Podľa § 7 ods. 2 OSP v občianskom súdnom konaní súdy preskúmavajú aj zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy a zákonnosť rozhodnutí, opatrení alebo iných zásahov orgánov verejnej moci.

Podľa § 244 ods. 1 OSP v správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb alebo opravných prostriedkov zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy.

Podľa § 244 ods. 3 OSP rozhodnutiami správnych orgánov sa rozumejú rozhodnutia vydané nimi v správnom konaní, ako aj ďalšie rozhodnutia, ktoré zakladajú, menia alebo zrušujú oprávnenia a povinnosti fyzických osôb alebo právnických osôb, alebo ktorými môžu   byť   práva,   právom   chránené   záujmy   alebo   povinnosti   fyzických   osôb   alebo právnických   osôb   priamo   dotknuté.   Postupom   správneho   orgánu   sa   rozumie   aj   jeho nečinnosť.

Podľa § 247 ods. 1 OSP a ustanovení tejto hlavy sa postupuje v prípadoch, v ktorých fyzická osoba alebo právnická osoba tvrdí, že bola na svojich právach ukrátená rozhodnutím a postupom správneho orgánu alebo iným zásahom správneho orgánu, a žiada, aby súd preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia a postupu. Podľa § 247 ods. 2 OSP pri rozhodnutí správneho orgánu vydaného v správnom konaní je predpokladom postupu podľa tejto hlavy rozhodnutie, ktoré po vyčerpaní riadnych opravných prostriedkov, ktoré sa preň pripúšťajú, nadobudlo právoplatnosť. Napokon podľa § 247 ods. 3 OSP predmetom preskúmania môže byť za podmienok ustanovených v odsekoch 1 a 2 aj rozhodnutie, proti ktorému zákon nepripúšťa opravný prostriedok, ak sa stalo právoplatným.

Z podaných sťažností je zrejmé, že sťažovateľka namieta porušenie označených práv rozhodnutiami   daňového   úradu,   ktoré   sú   podľa   jej   názoru   zmätočné   a arbitrárne,   ich odôvodnenie   „nemá   žiadnu   právnu   váhu“ a neobsahujú   argumentáciu,   ktorou   by „porušovateľ učinil zadosť právu na spravodlivý proces“.

Ústavný súd už na inom mieste toho uznesenia poukázal na to, že podľa § 7 ods. 2 OSP v občianskom súdnom konaní súdy preskúmavajú aj zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy a zákonnosť opatrení alebo iných zásahov orgánov verejnej moci. Ústavný súd súčasne konštatoval, že keď sa rozhodnutie alebo postup orgánu verejnej správy dotýka niektorého   zo   základných   práv   a slobôd,   nesmie   byť   jeho   preskúmanie   z právomoci všeobecných   súdov   vylúčené.   Túto   právomoc   všeobecného   súdu   nemožno   nahradiť konaním pred ústavným súdom. Ústavou daná právomoc totiž neumožňuje ústavnému súdu nahradázať rozhodovaciu činnosť (právomoc) všeobecných súdov, ak je založená zákonom alebo   na   základe   zákona.   Ústava   ani   zákon   o ústavnom   súde   nepripúšťajú,   aby   si sťažovatelia   ako   účastníci   konania   zvolili   medzi   súdnymi   orgánmi   ochrany   porušených základných práv a slobôd, naopak, čl. 127 ods. 1 ústavy jednoznačne požaduje vyčerpanie všetkých sťažovateľom dostupných prostriedkov nápravy.

Na   základe   uvedeného   ústavný   súd   dospel   k záveru,   že   napadnuté   rozhodnutia daňového   úradu   bolo   možné   preskúmať   žalobami   v správnom   súdnictve,   pričom   ich využitie sťažovateľka nepreukázala a ani sa o nich v sťažnostiach nezmienila.

Vzhľadom na uvedené by vykonanie prieskumu napadnutých rozhodnutí daňového úradu ústavným súdom bolo v rozpore s princípom subsidiarity zakotveným v čl. 127 ods. 1 ústavy,   a preto   ústavný   súd   v súlade   s   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   sťažnosti odmietol z dôvodu nedostatku právomoci na ich prerokovanie.

Keďže   ústavný   súd   sťažnosti   odmietol,   ďalšími   nárokmi   v nich   uplatnenými   sa nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 15. októbra 2014