znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 612/2014-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 15. októbra 2014 predbežne   prerokoval   sťažnosti   obchodnej   spoločnosti   W4,   s.   r.   o.,   Kopčianska   63, Bratislava,   zastúpenej   spoločnosťou   OLEXOVA   VASILISIN   s.   r.   o.,   Dunajská   18, Bratislava, v mene ktorej koná advokát a konateľ JUDr. Marcel Vasilišin, LL. M, vedené pod   sp.   zn.   Rvp   7321/2014,   sp.   zn.   Rvp   7322/2014   a sp.   zn.   Rvp   7323/2014,   ktorými namieta porušenia základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy   Slovenskej   republiky   a   práva   na   spravodlivý   súdny   proces   podľa   čl.   6   ods.   1 Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   „odmietnutím   odvolania“ a „pokynom   na   odmietnutie   odvolania“   proti   rozhodnutiu   Daňového   úradu   Bratislava č. 9104401/5/581851/2014/Gom2   z   12.   februára   2014   a   „odmietnutím   odvolania“   proti rozhodnutiu   Daňového   úradu   Bratislava   č.   9104405/5/1506617/2014/Husá   z   15.   apríla 2014, a takto

r o z h o d o l :

1. Sťažnosti obchodnej spoločnosti W4, s. r. o., vedené Ústavným súdom Slovenskej republiky pod sp. zn. Rvp 7321/2014, sp. zn. Rvp 7322/2014 a sp. zn. Rvp 7323/2014 s p á j a   na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn. III. ÚS 612/2014.

2. Sťažnosti obchodnej   spoločnosti   W4,   s.   r.   o.,   o d m i e t a   pre   nedostatok právomoci Ústavného súdu Slovenskej republiky na ich prerokovanie.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 25. júna 2014 doručené   tri   sťažnosti   obchodnej   spoločnosti W4,   s.   r.   o.   (ďalej   len   „sťažovateľka“), ktorými namieta porušenie svojho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len   „dohovor“)   „odmietnutím   odvolania“   a   „pokynom   na   odmietnutie   odvolania“ Finančného   riaditeľstva   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „finančné   riaditeľstvo“)   proti rozhodnutiu   Daňového   úradu   Bratislava   (ďalej   len   „daňový   úrad“) č. 9104401/5/581851/2014/Gom2   z 12.   februára   2014   a   „odmietnutím   odvolania“   proti rozhodnutiu daňového úradu č. 9104405/5/1506617/2014/Husá z 15. apríla 2014 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutia“).

Sťažovateľka   proti   obom   napadnutým   rozhodnutiam   daňového   úradu   podala postupom podľa § 13 ods. 6 zákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „daňový poriadok“)   odvolanie   najskôr   elektronicky   20.   februára   2014   a 15.   apríla   2014, následne doplnenej   listinnou   formou   doručenou   daňovému   úradu   poštou   5.   marca   2014 a 14. mája 2014.

Daňový úrad následne sťažovateľke oznámil, že odvolania odmieta, pretože neboli podané do elektronickej podateľne podľa § 13 ods. 5 daňového poriadku a podľa jeho názoru tento nedostatok nie je možné žiadnym spôsobom zhojiť.

Daňový úrad napadnuté rozhodnutia nezmenil ani po podaní sťažností sťažovateľky z 13. júna 2014 adresovaných daňovému úradu, resp. finančnému riaditeľstvu.  

Keďže sťažovateľka zastáva názor, že „pokynom na odmietnutie odvolania“, resp. „odmietnutím   odvolania“   proti   napadnutým   rozhodnutiam   daňového   úradu   došlo k porušeniu jej základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru,   navrhuje,   aby   ústavný   súd   v náleze   vyslovil   porušenie   označených   práv postupom (rozhodnutiami) daňového úradu a finančného riaditeľstva, následne aby prikázal daňovému úradu prijať odvolania sťažovateľky proti napadnutým rozhodnutiam a vybaviť ich v súlade s § 73 a nasl. daňového poriadku a aby jej priznal úhradu trov konania. Okrem uvedeného   sťažovateľka   vo   vzťahu   k rozhodnutiu   daňového   úradu č. 9104405/5/1506617/2014/Husá   navrhuje,   aby   ústavný   súd   uznesením   odložil   jeho vykonateľnosť do konečného rozhodnutia o sťažnosti.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každú   sťažnosť   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia sťažnosti vo veciach, na prerokovanie ktorých ústavný súd nemá právomoc, sťažnosti,   ktoré   nemajú   zákonom   predpísané   náležitosti,   neprípustné   sťažnosti   alebo sťažnosti podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj sťažnosti podané oneskorene môže ústavný súd odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Rovnako môže ústavný súd odmietnuť sťažnosť aj vtedy, ak je zjavne neopodstatnená.

Podľa § 31a zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia zákona č. 99/1963   Zb.   Občianskeho   súdneho   poriadku   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   aj „OSP“).

2.1 K spoločnému prerokovaniu vecí

Podľa ustanovenia § 112 OSP môže súd v záujme hospodárnosti konania spojiť na spoločné konanie veci, ktoré u neho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých istých účastníkov.

Zákon   o ústavnom   súde   nemá   osobitné   ustanovenia   o spojení   vecí,   v súlade s citovaným   ustanovením   §   31a   zákona   o ústavnom   súde   je   však   možné   v konaní pred ústavným súdom použiť na prípadné spojenie vecí primerane ustanovenia § 112 ods. 1 OSP.

Zo spisov ústavného súdu sp. zn. Rvp 7321/2014, sp. zn. Rvp 7322/2014 a sp. zn. Rvp   7323/2014   vyplýva,   že   sťažnosti   spolu   skutkovo   súvisia,   týkajú   sa   tých   istých účastníkov, sťažovateľka je zastúpená rovnakým právnym zástupcom a v každej sťažnosti sa na obdobnom skutkovom základe s totožnou právnou argumentáciou namieta porušenie označených práv. Sťažnosti sú po formálnej a obsahovej stránke, s výnimkou označenia napadnutých rozhodnutí daňového úradu, celkom identické.

Prihliadajúc   na   uvedené   ústavný   súd   v záujme   hospodárnosti   konania   v súlade s ustanovením § 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 112 ods. 1 OSP rozhodol tak, ako to je uvedené v bode 1 výroku tohto uznesenia.

2.2 K dôvodom odmietnutia sťažností

Podľa   §   20   ods.   3   zákona   o ústavnom   súde   ústavný   súd   je   viazaný   návrhom na začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone.

Právomoc ústavného súdu rozhodovať o sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1 ústavy je založená   na   princípe   subsidiarity,   ktorého   zmysel   a   účel   spočíva   v   tom,   že   ochrana ústavnosti nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade   nefunkčnosti   všetkých   ostatných   orgánov   verejnej   moci,   ktoré   sa   na   ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného   súdu   podľa   zásad   uvedených   v   §   53   ods.   1   zákona   o   ústavnom   súde (III. ÚS 149/04).

Súčasťou doterajšej judikatúry ústavného súdu je aj právny názor, podľa ktorého princíp subsidiarity právomoci ústavného súdu   je ústavným príkazom pre každú osobu. Preto každý, kto namieta porušenie svojho základného práva, musí rešpektovať postupnosť tejto ochrany a predtým, ako podá sťažnosť ústavnému súdu, požiadať o ochranu ten orgán verejnej   moci,   ktorého   kompetencia   predchádza   právomoci   ústavného   súdu (IV. ÚS 128/04).

Ústavný súd v danej veci považuje za potrebné poukázať na svoje právne závery, ktoré už vyslovil vo svojej doterajšej judikatúre (III. ÚS 80/06, I. ÚS 354/08) vo vzťahu k základnému právu podľa čl. 46 ods. 2 ústavy. Ústavný súd v tejto súvislosti uviedol, že odopretie súdnej ochrany vo veciach prieskumu rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy   je v niektorých   prípadoch   dovolené   „ex   lege“,   tento postup nie   je ale namieste v prípade,   ak   ide   o   rozhodnutia   a   postupy,   ktoré   sa   týkajú   základných   práv   a   slobôd (II. ÚS 50/01). Posledná veta čl. 46 ods. 2 ústavy túto skutočnosť výslovne potvrdzuje, keď uvádza: „Z právomoci súdu však nesmie byť vylúčené preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.“ Citovaná ústavná norma žiadnym spôsobom neustanovuje, v akom type súdneho konania a na základe akého návrhu majú súdy takéto rozhodnutia preskúmavať, a ani sa nezmieňuje o druhu rozhodnutí, ktoré by mohli byť (z tohto dôvodu) vylúčené zo súdneho preskúmavania, pretože smeruje výlučne k ich obsahovej stránke a jej prostredníctvom   k základným   právam a slobodám. V dôsledku   toho v prípade,   keď sa rozhodnutie, resp. postup orgánu verejnej správy (bez ohľadu na jeho druh či formálne označenie) dotýka niektorého zo základných práv a slobôd, z právomoci súdov nesmie byť vylúčené.   Vylúčenie   takéhoto   rozhodnutia   zo   súdneho   preskúmavania   (v   správnom súdnictve) môže signalizovať porušenie čl. 46 ods. 2 poslednej vety ústavy.

Podľa čl. 142 ods. 1 ústavy súdy preskúmavajú aj zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy a zákonnosť rozhodnutí, opatrení alebo iných zásahov orgánov verejnej moci, ak tak ustanoví zákon.

Podľa   §   7   ods.   2   Občianskeho   súdneho   poriadku   v znení   neskorších   predpisov v občianskom súdnom konaní súdy preskúmavajú aj zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy a zákonnosť rozhodnutí, opatrení alebo iných zásahov orgánov verejnej moci.

Podľa   §   244   ods.   1   Občianskeho   súdneho   poriadku   v   správnom   súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb alebo opravných prostriedkov zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy.

Podľa   §   244   ods.   3   Občianskeho   súdneho   poriadku   rozhodnutiami   správnych orgánov   sa   rozumejú   rozhodnutia   vydané   nimi   v   správnom   konaní,   ako   aj   ďalšie rozhodnutia, ktoré zakladajú, menia alebo zrušujú oprávnenia a povinnosti fyzických osôb alebo právnických osôb, alebo ktorými môžu byť práva, právom chránené záujmy alebo povinnosti fyzických osôb alebo právnických osôb priamo dotknuté. Postupom správneho orgánu sa rozumie aj jeho nečinnosť.

Podľa   §   247   ods.   1   Občianskeho   súdneho   poriadku   a   ustanovení   tejto   hlavy   sa postupuje   v   prípadoch,   v   ktorých   fyzická   osoba   alebo   právnická   osoba   tvrdí,   že   bola na svojich   právach   ukrátená   rozhodnutím   a   postupom   správneho   orgánu   alebo   iným zásahom   správneho   orgánu,   a   žiada,   aby   súd   preskúmal   zákonnosť   tohto   rozhodnutia a postupu. Podľa § 247 ods. 2 OSP pri rozhodnutí správneho orgánu vydaného v správnom konaní je predpokladom postupu podľa tejto hlavy rozhodnutie, ktoré po vyčerpaní riadnych opravných prostriedkov, ktoré sa preň pripúšťajú, nadobudlo právoplatnosť. Napokon podľa §   247   ods.   3   OSP   predmetom   preskúmania   môže   byť   za   podmienok   ustanovených v odsekoch 1 a 2 aj rozhodnutie, proti ktorému zákon nepripúšťa opravný prostriedok, ak sa stalo právoplatným.

Z podaných   sťažností   je   zrejmé,   že   hlavným   argumentom,   o ktorý   sťažovateľka opiera   svoje   sťažnosti,   je   odmietnutie   odvolaní   ňou   podaných   proti   napadnutým rozhodnutiam   daňového   úradu   na   základe   nesprávnej   aplikácie   príslušných   ustanovení daňového   poriadku.   Podľa   názoru   sťažovateľky   v dôsledku   uvedeného   bolo „vážne obmedzené ústavné právo na spravodlivý proces v časti práva domáhať sa preskúmania prvoinštančného rozhodnutia a vôbec práva na spravodlivosť, ktorá je týmto odmietnutá“.

Ústavný súd už na inom mieste toho uznesenia poukázal na to, že podľa § 7 ods. 2 OSP v občianskom súdnom konaní súdy preskúmavajú aj zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy a zákonnosť opatrení alebo iných zásahov orgánov verejnej moci. Ústavný súd súčasne konštatoval, že keď sa rozhodnutie alebo postup orgánu verejnej správy dotýka niektorého   zo   základných   práv   a slobôd,   nesmie   byť   jeho   preskúmanie   z právomoci všeobecných   súdov   vylúčené.   Túto   právomoc   všeobecného   súdu   nemožno   nahradiť konaním pred ústavným súdom. Ústavou daná právomoc totiž neumožňuje ústavnému súdu nahradázať rozhodovaciu činnosť (právomoc) všeobecných súdov, ak je založená zákonom alebo   na   základe   zákona.   Ústava   ani   zákon   o ústavnom   súde   nepripúšťajú,   aby   si sťažovatelia   ako   účastníci   konania   zvolili   medzi   súdnymi   orgánmi   ochrany   porušených základných práv a slobôd, naopak, čl. 127 ods. 1 ústavy jednoznačne požaduje vyčerpanie všetkých sťažovateľom dostupných prostriedkov nápravy.

Na základe uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že označený postup (napadnuté rozhodnutia) daňového úradu a finančného riaditeľstva bolo možné preskúmať žalobami v správnom   súdnictve,   pričom   ich   využitie   sťažovateľka   nepreukázala   a ani   sa   o   nich v sťažnostiach nezmienila.

Vzhľadom na uvedené by vykonanie prieskumu postupu a napadnutých rozhodnutí daňového   úradu   a finančného   riaditeľstva   ústavným   súdom   bolo   v rozpore   s princípom subsidiarity zakotveným v čl. 127 ods. 1 ústavy, a preto ústavný súd v súlade s § 25 ods. 2 zákona   o ústavnom   súde   sťažnosti   odmietol   z dôvodu   nedostatku   právomoci   na   ich prerokovanie.

Keďže ústavný súd sťažnosti odmietol, ďalšími návrhmi v nich uplatnenými vrátane návrhu   na   odloženie   vykonateľnosti   rozhodnutia   daňového   úradu č. 9104405/5/1506617/2014/Husá z 15. apríla 2014 sa nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 15. októbra 2014