SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
III. ÚS 611/2015-13
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 1. decembra 2015predbežne prerokoval sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, zastúpenejadvokátskou kanceláriou Mgr. Peter Serina, advokátska kancelária, s. r. o.,Poľnohospodárska 10, Bratislava, konajúcou konateľom a advokátom Mgr. PetromSerinom, vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu ochranu podľačl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky rozsudkom Okresného súdu Bratislava IIIsp. zn. 15 Cpr 4/2012 z 19. júna 2013 a rozsudkom Krajského súdu v Bratislave sp. zn.2 CoPr 2/2014 z 20. mája 2015 a takto
r o z h o d o l :
Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 5. októbra 2015prostredníctvom elektronických prostriedkov doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len „sťažovateľka“), podpísaná zaručeným elektronickýmpodpisom, ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl.46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) rozsudkom Okresného súduBratislava III (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 15 Cpr 4/2012 z 19. júna 2013 (ďalej len„rozsudok súdu prvého stupňa“) a rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len„krajský súd“) sp. zn. 2 CoPr 2/2014 z 20. mája 2015 (ďalej len „napadnutý rozsudok“).Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka doručila okresnému súdu 29. júna 2012žalobu, ktorou sa domáhala nárokov z neplatne skončeného pracovného pomeru po tom, ako31. mája 2012 doručila zamestnávateľovi oznámenie, že nesúhlasí s okamžitým skončenímpracovného pomeru z 30. apríla 2012. Okresný súd v uvedenej veci zaregistrovanejna okresnom súde pod sp. zn. 15 Cpr 4/2012 rozhodol rozsudkom z 19. júna 2013, ktorýmžalobu sťažovateľky zamietol z dôvodu, že pôvodným návrhom žiadala len nárokyz neplatne skončeného pracovného pomeru a návrh na určenie neplatnosti podala ažpo uplynutí dvojmesačnej lehoty v zmysle § 77 zákona č. 311/2001 Z. z. Zákonník prácev znení neskorších predpisov (ďalej len,,Zákonník práce“). Proti uvedenému rozsudku súduprvého stupňa podala sťažovateľka odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd napadnutýmrozsudkom tak, že rozhodnutie súdu prvého stupňa potvrdil ako vecne správne.
Sťažovateľka v sťažnosti namieta, že prístup okresného súdu a krajského súdu k jejnávrhu bol prísne formalistický, v dôsledku čoho jej vo veci konajúce súdy neposkytlisúdnu ochranu v požadovanej kvalite. Sťažovateľka v konaní argumentovala judikátomsp. zn. R 10/1969, s ktorým sa okresný súd v odôvodnení svojho rozhodnutia nevysporiadalvôbeca krajskýsúdv odôvodnenínapadnutéhorozsudkukonštatovaljehoneaplikovateľnosť v dôsledku zmien právnej úpravy, ktorá neumožňuje riešiť akopredbežnú otázku platnosť skončenia pracovného pomeru v súvislosti s podaným návrhomna zaplatenie náhrady mzdy. Sťažovateľka odôvodnenie napadnutého rozsudku krajskéhosúdu považuje za nepreskúmateľné a arbitrárne, keďže krajský súd neuviedol žiadnerelevantné argumenty či právne úvahy, na základe ktorých dospel k svojim záverom.Sťažovateľka je toho názoru, že zo strany krajského súdu došlo k extrémnemu vybočeniuz ústavne konformného výkladu dotknutých ustanovení Zákonníka práce, keďže zahŕňaprvky svojvoľného výkladu a dôvody, pre ktoré krajský súd žalobu zamietol, sa zakladajúna prílišnom formalizme.
Na základe uvedenej argumentácie sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd rozhodolvo veci samej nálezom, v ktorom vysloví porušenie základného práva na súdnu ochranupodľa čl. 46 ods. 1 ústavy rozsudkom súdu prvého stupňa, ako aj napadnutým rozsudkomkrajského súdu, obe označené rozhodnutia zruší a vec vráti krajskému súdu na ďalšiekonanie.
II.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred níma o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnomsúde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnostinavrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedenév ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súdprávomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebonávrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môžeústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Sťažovateľka je v konaní zastúpená kvalifikovaným právnym zástupcom v zmysle§ 20 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
1. Pokiaľ ide o tú časť sťažnosti, ktorou sa sťažovateľka domáhala vysloveniaporušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy rozsudkom súduprvého stupňa, ústavný súd poukazuje na princíp subsidiarity podľa čl. 127 ods. 1 ústavy,z ktorého vyplýva, že právomoc ústavného súdu je daná iba vtedy, ak o ochrane základnýchpráv a slobôd nerozhoduje iný súd. Ústavný súd preto konštatuje, že nemá právomocpreskúmať rozsudok súdu prvého stupňa, keďže ho už meritórne preskúmal na základeodvolania krajský súd, ktorý bol oprávnený a zároveň povinný poskytnúť sťažovateľkeochranu jej právam.
Z uvedeného dôvodu ústavný súd v tejto časti odmietol sťažnosť podľa § 25 ods. 2zákona o ústavnom súde pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie (m. m.IV. ÚS 405/04, III. ÚS 133/05, IV. ÚS 155/2010, III. ÚS 311/2014).
2. Sťažovateľka vo vzťahu k napadnutému rozsudku krajského súdu namietalaporušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy. Podstatajej argumentácie spočíva v námietke nedostatočného a arbitrárneho odôvodnenianapadnutého rozsudku z dôvodu, že krajský súd nedal odpoveď na jej zásadné argumentyuvedené v odvolaní proti prvostupňového rozsudku, len aplikujúc § 219 ods. 1 a 2 OSP sastotožnil s právnym názorom súdu prvého stupňa a doplnil, že«petit návrhu na začatie konania zo dňa 29.6.2012 je jasný, presný, nezvádza k inému výkladu. Ním sa navrhovateľka nepochybne domáhala „len“ zaplatenia náhrady mzdy (predbežne) v sume 5 000,- €, keď okamžité skončenie pracovného pomeru zo strany zamestnávateľa dňom 30.4.2012 považovala za neplatné, ktorého neplatnosť ale nikdy nebola vyslovená právoplatným a vykonateľným rozsudkom súdu. Neplatnosť rozviazania pracovného pomeru musí byť výslovne uvedená vo výroku rozsudku, túto neplatnosť nemôže súd vyriešiť prejudiciálne. Bez tohto (základného) rozhodnutia o neplatnosti skončenia pracovného pomeru nemožno sa s úspechom domáhať nároku na náhradu mzdy [§ 77, § 79 Zákonníka práce (zákon č. 311/2001 Z. z.) v znení účinnom v čase rozviazania pracovného pomeru (do 31.12.2012)]. Zostalo nepochybným, že navrhovateľka žiadala vysloviť neplatnosť rozviazania pracovného pomeru až v roku 2013, teda po uplynutí prekluzívnej lehoty, na ktorú súd musí prihliadať ex offo bez ohľadu na to, či ju účastníci namietajú alebo nie. Z tohto dôvodu nebol daný zákonný dôvod v konaní pokračovať.».
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupomsvojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonomna inom orgáne.
Námietku sťažovateľky týkajúcu sa arbitrárnosti napadnutého rozsudku krajskéhosúdu je potrebné považovať za zjavne neopodstatnenú.
Podľa názoru ústavného súdu argumentácia krajského súdu uvedená v odôvodnenínapadnutého rozsudku je dostatočná. V žiadnom prípade argumentáciu nemožno považovaťza arbitrárnu či zjavne neodôvodnenú. Niet teda ani dôvodu na to, aby ústavný súd do vecizasiahol. Na tomto závere nemôže nič zmeniť okolnosť, že sťažovateľka má na celú vecodlišný názor a s napadnutým rozsudkom krajského súdu nesúhlasí. Táto okolnosť totižsama osebe nemôže spôsobiť porušenie označených práv sťažovateľky.
Ústavný súd vychádzajúc zo svojej konštantnej judikatúry zastáva názor, že súčasťouobsahu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je aj právo účastníkakonania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dávaodpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnejochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súdpritom nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie,ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právnyzáklad rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasneobjasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektuje plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (IV. ÚS 115/03,III. ÚS 209/04).
Ústavný súd po preskúmaní odôvodnenia napadnutého rozsudku krajského súdu,ktorý sa stotožnil s právnym názorom uvedeným v rozhodnutí súdu prvého stupňa,a po preskúmaní odôvodnenia rozsudku okresného súdu dospel k záveru, že rozhodnutie jedostatočným spôsobom odôvodnené, krajský súd zrozumiteľne odôvodnil úvahy, ktorézvolil pri rozhodovaní o nároku sťažovateľky, a právne závery, na ktorých je rozhodnutiezaložené, nemožno hodnotiť ako arbitrárne. Krajský súd podľa názoru ústavného súduústavne akceptovateľným spôsobom zdôvodnil, prečo v danom prípade obrana sťažovateľkyzaložená na premise možnosti prejudiciálne skúmať otázku platnosti okamžitého skončeniapracovného pomeru v súvislosti s uplatneným nárokom na náhradu mzdy neobstojí.Sťažovateľka pri uplatnení svojho nároku na náhradu mzdy zrejme opomenula, žepredpokladom úspešnosti jej žaloby je autoritatívne rozhodnutie súdu o neplatnosti platnostiokamžitého skončenia pracovného pomeru, ktorý vzhľadom na ďalšie súvislosti(napr. sociálne a dôchodkové zabezpečenie) musí byť obsiahnutý vo výroku súdnehorozhodnutia a nemôže byť len súčasťou odôvodnenia súdneho rozhodnutia ako riešenieprejudiciálnej otázky. Takýto právny názor vyplýva aj z teórie pracovného práva, podľaktorej v danom prípade (neplatnosti skončenia pracovného pomeru, pozn.) ide o relatívnuneplatnosť úkonu, preto všeobecné súdy v takýchto prípadoch vychádzajú z fikcie platnéhoukončenia pracovného pomeru v prípade, že dotknutý zamestnanec v lehote dvoch mesiacovnežiadal o určenie neplatnosti úkonu, ktorým malo dôjsť k rozviazaniu pracovného pomeru,aj keby išlo o neplatné rozviazanie pracovného pomeru (napr. judikát sp. zn. R 75/1977,Zo súdnej praxe č. 2/2001, s. 30). Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd konštatuje, že akby všeobecný súd priznal náhradu mzdy sťažovateľke bez toho, aby vo výroku určilneplatnosť okamžitého skončenia pracovného pomeru, paradoxne by došlo k situácii, že preabsenciu autoritatívneho určenia neplatnosti skončenia pracovného pomeru všeobecnýmsúdom by bolo potrebné považovať takéto rozviazanie pracovného pomeru, hoci ajvykazujúce znaky neplatnosti, za platné a zamestnávateľ by bol zaviazaný na plnenie(náhradu mzdy) bez právneho dôvodu. Preto krajský súd nepochybil, ak dospel k záveru, žeodvolanie je nedôvodné, a preto odvolaním napadnutý výrok rozsudku súdu prvého stupňapotvrdil.
Vychádzajúc z uvedeného, že krajský súd dal jasnú a zrozumiteľnú odpoveďna námietky sťažovateľky uvedené v jej odvolaní, ústavný súd považoval námietkusťažovateľky o arbitrárnosti napadnutého rozsudku krajského súdu za neopodstatnenúz hľadiska možnosti vyslovenia porušenia označených práv napadnutým rozsudkomkrajského súdu. Zároveň konštatuje, že ani v postupe krajského súdu nezistil možnosťporušenia označeného základného práva sťažovateľky.
O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecnýmsúdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od zneniapríslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (m. m. I. ÚS 115/02,I. ÚS 12/05, I. ÚS 382/06). Takéto pochybenie v ústavnoprávnom zmysle však ústavný súdv napadnutom rozsudku krajského súdu nezistil. Nesúhlas sťažovateľky s obsahomnapadnutého rozsudku krajského súdu nie je dôkazom o jeho neústavnosti a nezakladá anioprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor všeobecného súdu svojím vlastným.Vychádzajúc z uvedeného a s poukazom na to, že obsahom označeného základnéhopráva nie je právo na rozhodnutie v súlade s právnym názorom účastníka súdneho konania,resp. právo na úspech v konaní (II. ÚS 218/02, resp. I. ÚS 3/97), ústavný súd dospelk záveru, že medzi napadnutým rozsudkom krajského súdu a postupom súdu, ktorý mupredchádzal, a namietaným porušením základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1ústavy neexistuje taká príčinná súvislosť, ktorá by signalizovala reálnu možnosť vysloveniaich porušenia po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie. Ústavný súd pretopri predbežnom prerokovaní sťažnosť sťažovateľky odmietol podľa § 25 ods. 2 zákonao ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
Na základe uvedených skutočností rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedenévo výrokovej časti tohto rozhodnutia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok
V Košiciach 1. decembra 2015