znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 611/2014-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 15. októbra 2014 predbežne prerokoval sťažnosť F. V., vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 19 ods. 1, čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Dolný Kubín v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Er 17/2011 a jeho uznesením z 31. októbra 2013 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť F. V. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola 13. januára 2014   doručená   sťažnosť   F.   V.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   ktorou   namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 19 ods. 1, čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu Dolný Kubín   (ďalej   len   „okresný   súd“)   v konaní   vedenom   pod   sp. zn.   5   Er   17/2011   a jeho uznesením z 31. októbra 2013 (ďalej len „napadnuté uznesenie“).

Sťažovateľ v sťažnosti okrem iného uviedol, že „predmetom konania pred Okresným exekučným   súdom   je   exekučné   konanie   proti   povinnému...,   na   základe   právoplatného a vykonateľného   rozsudku   pre   zmeškanie   vydané   Okresným   súdom   Dolný   Kubín č. k. 2 Cb/19/2010-68 zo dňa 02.11.2010 vydaný v súlade s ust.   § 153 ods.   2 písm.   b) O. s. p. ako rozsudok pre zmeškanie. Exekučným titulom okresný súd zaviazal povinného (odporcu) je povinný navrhovateľovi (pôvodnému oprávnenému)zaplatiť sumu 72.469,65 € s príslušenstvom ako aj trovy konania... a trovy právneho zastupovania...“.

Sťažovateľ   v sťažnosti   podrobne   opisuje   priebeh   konania   pred   okresným   súdom od podania   žiadosti   súdneho   exekútora   o vydanie   poverenia   na   vykonanie   exekúcie (január 2011)   až   po   rozhodnutie   okresného   súdu   o námietkach   povinného   a   návrhu na odklad exekúcie (október 2013). Zároveň vyjadruje nesúhlas s napadnutým uznesením okresného   súdu   vo   výroku,   ktorým   okresný   súd   povolil   odklad   exekúcie   vedenej   proti povinnému do právoplatného skončenia konania o určenie, že právo na plnenie priznané rozsudkom okresného súdu sp. zn. 2 Cb 19/2010 z 2. novembra 2010 neexistuje, ktoré je vedené na Okresnom súde Žilina pod sp. zn. 10 Cb 151/2013.

K napadnutému uzneseniu okresného súdu sťažovateľ uvádza, že 25. novembra 2013 podal proti nemu odvolanie, v ktorom poukázal aj „na názor ÚS SR, že nestačí podať žalobu   a   ani   akékoľvek   začaté   súdne   konanie,   začaté   povinným,   ktorým   spochybňuje platnosť alebo účinky exekučného titulu nie je dôvodom pre odklad exekúcie (uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky z 15. 1. 2009, č. k. II ÚS 1/09-29).

Právoplatný   rozsudok   má   účinky   veci   rozhodnutej   a   je   záväzný   pre   účastníkov a pre všetky orgány, a to v tom rozsahu, v akom bolo o danej otázke v rozsudku rozhodnuté (§   159   ods.   2   O.   s.   p.),   pričom   v   súdnej   praxi   je   už   ustálený   názor,   že   právoplatné rozhodnutie o žalobe na plnenie tvorí prekážku veci právoplatne rozhodnutej pre žalobu určovaciu, pretože súd sa týmto rozsudkom súčasne vyslovil o existencii či neexistencii určitého právneho vzťahu alebo práva, z ktorého bolo žalované o plnenie.“.

Ďalej   sťažovateľ   uvádza,   že   v odvolaní   poukázal   na   skutočnosť,   že „povinný nepreukázal také skutočnosti, z ktorých vyplýva, že exekúcia, kde exekučným titulom je právoplatné rozhodnutie súdu bude zastavená. Pre prekážku res iudicatea žaloba o určenie nemôže byť úspešná, nakoľko by sa Okresný súd Žilina zaoberal vecou o ktorej už bolo právoplatne rozhodnuté. Došlo by tak k porušeniu zásady zakotvenej v ustanovení § 159 ods. 3 O. s. p., čo právny poriadok (O. s. p.) Slovenskej republiky nepripúšťa. Zároveň som poukázal   na   skutočnosti,   že   povinný   žalobu   o   určenie,   že   právo   na   plnenie   priznané rozsudkom Okresného súdu Dolný Kubín sp. zn. 2Cb/19/2010 zo dňa 02.11.2010 neexistuje, vedenom na Okresnom súde Žilina aktuálne pod sp. zn. 10Cb/151/2013

- nepodal v zákonnej lehote na podanie v zmysle §250b odst. 1 O. s. p.

-   nepreukázal   naliehavý   právny   záujem,   čo   je   podmienkou   úspešnosti   žaloby o určenie

- priložené doklady v žalobe o určenie sú zmysle § 387 OZ premlčané.“.

Taktiež   poukázal   na „stanovisko   Ústavného   súdu   -   prekážka   veci   rozsúdenej definitívne znemožňuje ďalšie nastoľovanie otázky zachovávania ústavnosti.   Predstavuje teda   takú   brzdu   v   rámci   princípu   právnej   istoty,   ktorá   ďalšie   uplatňovanie   princípu zachovávania ústavnosti vylučuje. Základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy   Slovenskej   republiky   zahŕňa   v   sebe   aj   právo   na   ochranu   pred   opakovaným uplatňovaním   práva,   o   ktorom   bolo   už   raz   právoplatne   rozhodnuté,   pokiaľ   nedošlo k zrušeniu právoplatného rozhodnutia v predpísanom konaní.

Poukázal... na stanovisko ESĽP (Európsky súd pre ľudské práva) ktorý poukázal na svoju   ustálenú   judikatúru   a   pripomenul,   že   právo   na   spravodlivý   súdny   proces garantované čl. 6 ods. 1 Dohovoru musí byť interpretované vo svetle preambuly Dohovoru, ktorá okrem iného vyhlasuje princíp právneho štátu za spoločné dedičstvo zmluvných štátov Dohovoru. Jedným zo základných aspektov právneho štátu je princíp právnej istoty, ktorý okrem iného vyžaduje, aby tam, kde súdy právoplatne (s konečnou platnosťou) rozhodli o predmete sporu, toto ich rozhodnutie nebolo spochybňované.“.

V nadväznosti   na   to   sťažovateľ   navrhuje,   aby   ústavný   súd   pri   predbežnom prerokovaní   prijal   jeho   sťažnosť   na   ďalšie   konanie   a vo   veci   samej   rozhodol   nálezom, ktorým rozhodne, že:

„1. Sťažnosti sa vyhovuje.

2.   Základné   právo   sťažovateľa   vlastniť   majetok   priznaný   právoplatným a vykonateľným rozsudkom bolo porušené podľa čl. 20 odst 1 tým, že súd nad rámec svojich právomocí rozhodoval o veci rozhodnutej 2,5 roka a porušil tým zásadu res iudikatae. Bráni výkonu exekúcie a tým užívaniu majetku priznanú rozsudkom.

3.   Základné   právo   podľa   čl.   19   odst.1   bolo   porušené   tým,   že   sa   súd   dopustil prieťahov v konaní, sťažovateľa dostal do ťažkej finančnej situácie a tým bola porušená jeho dobrá povesť, meno a dôstojnosť.

4.   Základné   právo   podľa   čl.   46   odst.   1   bolo   porušené   tým,   že   prekážka   veci rozsúdenej   definitívne   znemožňuje   ďalšie   nastoľovanie   otázky   zachovávania   ústavnosti. Predstavuje teda takú brzdu v rámci princípu právnej istoty, ktorá ďalšie uplatňovanie princípu zachovávania ústavnosti vylučuje...

5. Základné právo podľa čl. 48 odst. 2 bolo porušené, pre splnenie ústavného práva zaručeného čl. 48 ods. 2 ústavy nestačí, aby štátny orgán vec prerokoval...

6. Základné právo podľa čl. 127 odst.1 bolo porušené...“

Zároveň sťažovateľ požaduje napadnuté uznesenie okresného súdu zrušiť a taktiež si „uplatňuje nárok na náhradu škody“, ako aj „náhradu trov konania“.

II.

Ústavný súd ako nezávislý súdny orgán ochrany ústavnosti rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1   ústavy   o   sťažnostiach   fyzických   osôb   alebo   právnických   osôb,   ak   namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy,   ktorú   Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Konanie o sťažnostiach   je bližšie upravené predovšetkým   v § 49 až § 56   zákona o ústavnom súde.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   § 25   ods. 2   zákona   o ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   prerokovanie ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané oneskorene.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne   neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Podľa   §   20   ods.   3   zákona   o   ústavnom   súde   ústavný   súd   je   viazaný   návrhom na začatie   konania.   Uvedená   viazanosť   ústavného   súdu   návrhom   sa   vzťahuje   zvlášť na návrh výroku rozhodnutia, ktorého sa sťažovateľ domáha (t. j. petit), pričom tento musí byť vymedzený presne, určito a zrozumiteľne (v súlade s čl. 127 ústavy a § 56 zákona o ústavnom súde),   teda   takým spôsobom, aby mohol byť východiskom pre rozhodnutie ústavného súdu v uvedenej veci (III. ÚS 78/02, III. ÚS 17/03, IV. ÚS 138/08).

Predmetom   sťažnosti   je   námietka   porušenia   základných   práv   sťažovateľa   podľa čl. 19 ods. 1, čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Er 17/2011 a jeho napadnutým uznesením.

1. K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 19 ods. 1, čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy

Z čl. 127   ods. 1   ústavy   vyplýva,   že   systém   ústavnej   ochrany   základných   práv a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných súdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne. Z uvedeného vyplýva, že v prípadoch, ak osobitný   právny   predpis   zakladá   právomoc   všeobecného   súdu   rozhodnúť   o ochrane základných práv a slobôd fyzických osôb alebo právnických osôb, je právomoc ústavného súdu vylúčená.

Zmyslom a účelom tejto zásady je to, že ochrana ústavnosti nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny   mechanizmus,   ktorý   nasleduje   až   v prípade   nefunkčnosti   všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal   popieranie   princípu   subsidiarity   právomoci   ústavného   súdu   podľa   zásad ustanovených v § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04).

Všeobecné   súdnictvo   zabezpečuje   fyzickým   osobám   a   právnickým   osobám presadzovanie svojich práv, zaväzuje sa poskytnúť im účinnú ochranu pred neoprávnenými štátnymi zásahmi, pritom má prednostne chrániť a presadzovať individuálne základné práva a slobody.   Príslušné   procesné   poriadky   sú   zárukou   účinnosti   tejto   právnej   ochrany aj zárukou   ochrany   zákonného   prístupu   k   uplatňovaniu   základných   práv   a   slobôd (I. ÚS 61/06).

Zásada subsidiarity zahŕňa okrem iného aj princíp minimalizácie zásahov ústavného súdu   do   právomoci   všeobecných   súdov,   rozhodnutia   ktorých   sú   v konaní   o sťažnosti preskúmavané (IV. ÚS 303/04).

Sťažnosť   podľa   čl. 127   ods. 1   ústavy   môže   vzhľadom   na   princíp   subsidiárnej právomoci ústavného súdu zásadne smerovať iba proti právoplatnému rozhodnutiu orgánu verejnej   moci,   ktorý   vo   veci   rozhodol   po   vyčerpaní   všetkých   opravných   prostriedkov, resp. iných právnych prostriedkov, ktoré mal sťažovateľ k dispozícii v poslednom stupni.

Ústavný súd zastáva názor, že predpokladom záveru o porušení niektorého z ústavou garantovaných práv je také jeho porušenie, ktoré nie je napraviteľné alebo odstrániteľné činnosťou všeobecného súdu pred začatím konania alebo v konaní vo veci samej, resp. ktoré nemožno napraviť procesnými prostriedkami, ktoré sú obsiahnuté v Občianskom súdnom poriadku, resp. v zákone Národnej rady Slovenskej republiky č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch   a exekučnej   činnosti   (Exekučný   poriadok)   v znení neskorších   predpisov ďalej   len   „Exekučný   poriadok   (m.   m.   I. ÚS 148/03,   III. ÚS 355/05,   II. ÚS 307/06). Uvedený názor zvlášť platí podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu o základnom práve na súdnu ochranu, ktoré „je výsledkové“, to znamená, musí mu zodpovedať proces ako   celok,   a   skutočnosť,   či   napadnuté   konanie   ako   celok   bude   spravodlivé,   závisí od pokračujúceho   konania   a   rozhodnutia   všeobecných   súdov   (m.   m.   III. ÚS 33/04, IV. ÚS 163/05,   II. ÚS 307/06,   II. ÚS 155/08).   Aj   z ďalšej   judikatúry   ústavného   súdu (napr. I. ÚS 79/03, I. ÚS 236/03), obdobne ako z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva   (napr.   Komanický   v.   Slovenská   republika,   rozsudok   zo   4.   6.   2002)   vyplýva,   že ústavný súd a Európsky súd pre ľudské práva overujú, či konanie posudzované ako celok bolo spravodlivé v zmysle čl. 46 až čl. 50 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 dohovoru.

V danom   prípade   bol   sťažovateľ   oprávnený   podľa   príslušných   ustanovení Exekučného poriadku (§ 56 ods. 7) podať proti napadnutému uzneseniu okresného súdu a jeho vydaniu predchádzajúcemu postupu odvolanie, o ktorom by rozhodoval krajský súd. Sťažovateľ v sťažnosti uvádza, že toto oprávnenie aj využil a „v zákonnej lehote... sa proti druhému   bodu   napadnutého   uznesenia   OS   Dolný   Kubín   zo   dňa   31.10.2013   odvolal“. Zo zistení   ústavného   súdu   vyplýva,   že   Krajský   súd   v Žiline   (ďalej   len   „krajský   súd“) rozhodol o jeho odvolaní uznesením sp. zn. 20 CoE 127/2013 z 28. januára 2014, ktorým potvrdil   napadnuté   uznesenie   okresného   súdu   vo   vzťahu   k   výroku   okresného   súdu o povolení odkladu exekúcie.

Súčasťou doterajšej judikatúry ústavného súdu je aj právny názor, podľa ktorého princíp subsidiarity právomoci ústavného súdu   je ústavným príkazom pre každú osobu. Preto každý, kto namieta porušenie svojho základného práva, musí rešpektovať postupnosť tejto ochrany a predtým, ako podá sťažnosť ústavnému súdu, požiadať o ochranu ten orgán verejnej   moci,   ktorého   kompetencia   predchádza   právomoci   ústavného   súdu (IV. ÚS 128/04).

Poskytnutie   ochrany   označeným   základným   právam   sťažovateľa   vyplývajúcim z ústavy prináležalo v danej veci odvolaciemu súdu, čím je zároveň vylúčená právomoc ústavného súdu.

Iba odvolaciemu súdu na základe odvolania podaného sťažovateľom prináležalo, aby posúdil, či naozaj došlo v konaní pred prvostupňovým súdom k porušeniu práva sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie, tak ako to tvrdí v sťažnosti podanej ústavnému súdu.

Keďže   právomoc   krajského   súdu   rozhodnúť   o odvolaní   sťažovateľa proti napadnutému   uzneseniu   a   postupu   okresného   súdu   v   konaní   vedenom pod sp. zn. 5 Er 17/2011 vylučuje   právomoc   ústavného   súdu   preskúmavať napadnuté uznesenie a postup okresného súdu, ktorý jeho vydaniu predchádzal, ústavný súd pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosť   odmietol   podľa   § 25   ods. 2   zákona o ústavnom súde pre nedostatok svojej právomoci.

Podľa právneho názoru ústavného súdu po zistení nedostatku právomoci v konaní pred ústavným súdom už nie je potrebné skúmať, či sú splnené ďalšie procesné podmienky. Tomuto   postupu   totiž   bráni   zistený   nedostatok   neodstrániteľnej   procesnej   prekážky spočívajúci v nedostatku právomoci ústavného súdu (podobne PL. ÚS 3/98).

1. K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy

Predmetom   sťažnosti   je   aj   námietka   porušenia   základného   práva   sťažovateľa na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Er 17/2011.

Sťažovateľ   odôvodňuje   porušenie   označeného   základného   práva   citovaním zo stabilizovanej judikatúry ústavného súdu, podľa ktorej „pre splnenie ústavného práva zaručeného čl. 48 ods. 2 ústavy nestačí, aby štátny orgán vec prerokoval. Ústavné právo na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   sa   naplní   zásadne   až   právoplatným rozhodnutím štátneho orgánu, na ktorom sa osoba domáhala odstránenia právnej neistoty ohľadom   svojich   práv   (napr.   I.   ÚS   41/02).   Z   uvedeného   tak   možno   podľa   názoru dovolacieho   súdu   vyvodiť,   že   prieťahy   v   konaní   sú   trvajúcim   protiprávnym   stavom   (až do právoplatnosti   rozhodnutia   vo   veci)   a   v   každom   okamihu   ich   existencie   dochádza k rovnakému porušovaniu toho istého práva (t. j. práva zaručeného čl. 48 ods. 2 ústavy), tým, že súd nerozhodol o pripustení nového účastníka a rozhodoval o veci rozhodnutej - rozhodoval zle, povolil odklad exekúcie na základe žaloby o určenie sa dopustil prieťahov v konaní.“.

Ústavný súd je toho názoru, že sťažovateľ vidí porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy v tom, že okresný súd   v jeho   exekučnej   veci „rozhodoval   zle,   povolil   odklad   exekúcie   na   základe   žaloby o určenie“. Z uvedeného   je   zrejmé,   že   porušenie   základného   práva   podľa   čl.   48   ods. 2 ústavy sa odvíja od porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.

Ako   už   bolo   uvedené   vo   vzťahu   k namietanému   porušeniu   základného   práva sťažovateľa   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy,   sťažovateľ   mal   proti   napadnutému   uzneseniu okresného súdu a postupu, ktorý predchádzal jeho vydaniu (ktorý postupoval podľa názoru sťažovateľa „zle“),   k dispozícii   opravný   prostriedok,   ktorý   aj   využil.   Krajský   súd uznesením   sp.   zn.   20   CoE   127/2013   z 28.   januára   2014   potvrdil   napadnuté   uznesenie okresného   súdu,   teda   nevzhliadol   v postupe   okresného   súdu   nesprávnosť   a   pochybenie. Skutočnosť, že všeobecné súdy nepostupovali v predmetnej veci v súlade s predstavami sťažovateľa, nemôže zakladať dôvod na vyslovenie porušenia jeho označeného základného práva podľa ústavy.

Keďže v danom prípade ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie, sťažnosť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

K požiadavke sťažovateľa, aby mu ústavný súd nahradil škodu, ktorá mu vznikla podľa jeho názoru nesprávnym postupom okresného súdu, ústavný súd uvádza, že o tomto nároku (v zmysle zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej   moci   a   o   zmene niektorých   zákonov   v   znení   neskorších   predpisov)   rozhoduje príslušný okresný súd. Preto aj vo vzťahu k tejto časti sťažnosti ústavný súd konštatuje nedostatok svojej právomoci na prerokovanie a z tohto dôvodu ju aj v tejto časti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol.

Z   dôvodu   odmietnutia   sťažnosti   ako   celku   bolo   už   bez   právneho   významu rozhodovať o ďalších návrhoch sťažovateľa v nej uvedených. Z toho istého dôvodu ústavný súd už nevyzýval sťažovateľa na odstránenie nedostatkov (napr. predloženie splnomocnenia pre advokáta na jeho zastupovanie v konaní pred ústavným súdom).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 15. októbra 2014