znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 610/2014-16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 15. októbra 2014 predbežne   prerokoval   sťažnosť   J.   V.,   zastúpeného   advokátom   JUDr.   Ľudovítom Štanglovičom, Jarmočná 2264/3, Šaľa, vo veci namietaného porušenia základného práva na osobnú   slobodu   zaručeného   v čl.   17   ods.   1,   2   a 5   Ústavy   Slovenskej   republiky, základného práva na tlmočníka zaručeného v čl. 47 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na obhajobu zaručeného v čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky, práva   na   slobodu   a bezpečnosť   zaručeného   v čl.   5   ods.   1   písm. c)   Dohovoru   o ochrane ľudských práv a základných slobôd, práva na obhajobu zaručeného v čl. 6 ods. 3 písm. b) a c)   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   a práva   na   tlmočníka zaručeného v čl. 6 ods. 3 písm. e) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Okresného súdu Trnava sp. zn. 5 T 81/2013 z 1. októbra 2013 a uznesením Krajského súdu v Trnave sp. zn. 3 Tos 170/2013 zo 17. októbra 2013 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť J. V. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola 5. novembra 2013   doručená   sťažnosť   J.   V.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   ktorou   namietal porušenie základného práva na osobnú slobodu zaručeného v čl. 17 ods. 1, 2 a 5 Ústavy Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“),   základného   práva   na   tlmočníka   zaručeného v čl. 47 ods. 4 ústavy, základného práva na obhajobu zaručeného v čl. 50 ods. 3 ústavy, práva na slobodu a bezpečnosť zaručeného v čl. 5 ods. 1 písm. c) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), práva na obhajobu zaručeného v čl. 6 ods. 3 písm. b) a c) dohovoru a práva na tlmočníka zaručeného v čl. 6 ods. 3 písm. e) dohovoru uznesením Okresného súdu Trnava (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 5 T 81/2013 z 1. októbra 2013 a uznesením Krajského súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 3 Tos 170/2013 zo 17. októbra 2013.

Zo   sťažnosti   a z jej   príloh   vyplýva,   že   vyšetrovateľ   Prezídia   Policajného zboru, národnej   kriminálnej   agentúry,   národnej   protizločineckej   jednotky,   expozitúry Západ (ďalej   len   „vyšetrovateľ   PZ“)   uznesením   ČVS:   PPZ-699/NKA-PZ-ZA-2012 z 18. decembra 2012 vzniesol proti sťažovateľovi obvinenie pre obzvlášť závažný zločin vydierania podľa § 189 ods. 1 a 4 písm. b) zákona č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný zákon“).

V tejto   veci   bol   sťažovateľ   uznesením   okresného   súdu   sp.   zn.   Tp   104/2012 z 20. decembra   2012   v spojení   s uznesením   krajského   súdu   sp.   zn.   3   Tpo   58/2012 z 3. januára 2013 vzatý do väzby z dôvodov uvedených v § 71 ods. 1 písm. a) a c) zákona č. 301/2005   Z.   z.   Trestný   poriadok   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „Trestný poriadok“).

Dňa   13.   septembra   2013   bola   na   sťažovateľa   podaná   okresnému   súdu   obžaloba Krajskej   prokuratúry   v   Trnave   (ďalej   len   „krajská   prokuratúra“)   pod   sp.   zn.   Kv   91/12 pre pokračovací pokus obzvlášť závažného zločinu vydierania podľa § 14 ods. 1 k § 189 ods. 1 a 4 písm. b) Trestného zákona.

Po   podaní   obžaloby   okresný   súd   sťažnosťou   napadnutým   uznesením č. k. 5 T 81/2013-1641 z 1. októbra 2013 podľa § 238 ods. 3 Trestného poriadku rozhodol, že sťažovateľ   sa   z dôvodov   uvedených   v   §   71   ods.   1   písm.   a) a c)   Trestného   poriadku ponecháva   vo   väzbe,   a podľa   §   79   ods.   3   Trestného   poriadku   žiadosť   sťažovateľa o prepustenie z väzby na slobodu z 25. januára 2013 zamietol.

Proti tomuto rozhodnutiu okresného súdu podal sťažovateľ sťažnosť, ktorú krajský súd uznesením č. k. 3 Tos 170/2013-1671 zo 17. októbra 2013 podľa § 193 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku zamietol.

Sťažovateľ   je   presvedčený,   že   okresný   súd   uznesením   č.   k.   5   T   81/2013-1641 z 1. októbra 2013 a krajský súd uznesením č. k. 3 Tos 170/2013-1671 zo 17. októbra 2013 porušili ním označené základné práva zaručené mu ústavou a práva zaručené dohovorom.

Porušenie základného práva na obhajobu sťažovateľ vidí v tom, že pri jeho výsluchu konanom   1.   októbra   2013   nebol   prítomný   jeho   obhajca   z dôvodu,   že   mu   nebolo   včas doručené   upovedomenie   o tomto   úkone,   resp.   o rozhodovaní   o väzbe.   Upovedomenie obhajca sťažovateľa prevzal na pošte až v deň konania výsluchu o 12.00 h, pričom deň predtým toto na pošte ešte nebolo. Sťažovateľ tvrdí, že obhajca nebol „kontaktovaný“ ani telefonicky ani telefaxom. Týmto neskorým doručením upovedomenia došlo podľa slov sťažovateľa „k   porušeniu   práva   obvineného   na   prítomnosť   obhajcu   pri   jeho   výsluchu v zmysle § 34 Tr. por. a tým aj k porušeniu práva na obhajobu v zmysle čl. 50 ods. 3 Ústavy SR a čl. 6 ods. 3 písm. c) Dohovoru“.

Sťažovateľ ďalej vytýka okresnému súdu, že ho pri úkone – výsluchu – nesprávne s prihliadnutím na štádium konania označil za obžalovaného napriek tomu, že v tom čase ešte   nebolo   nariadené   hlavné   pojednávanie   po   podaní   obžaloby,   čo „mohlo   vyvolať u sťažovateľa dôvodnú obavu o jeho vtedajšom postavení“. Taktiež namieta, že z obsahu zápisnice   o jeho výsluchu nie   je zrejmé, „o   čom   a v akom rozsahu   bol...   ako   obvinený poučený“, a že   takéto „všeobecné   konštatovanie   o poučení   je   v rozpore   s   §   34   ods.   3 a § 121   ods.   1   Tr.   por.,   pretože   z neho   nevyplýva   konkrétne   poučenie   o právach... obvineného“.   Vzhľadom   na   túto   skutočnosť   sťažovateľ „nemal   ani   plnú   možnosť“ na uplatnenie svojich práv.

V súvislosti s výsluchom vykonaným okresným súdom 1. októbra 2013 sťažovateľ taktiež   namieta,   že   napriek   tomu,   že   sa   domáhal   prítomnosti   svojho   obhajcu   na   tomto úkone, nebola táto požiadavka akceptovaná a „tiež nie je zaprotokolovaná v zápisnici“. Táto okolnosť predstavuje porušenie jeho práva na prítomnosť obhajcu pri výsluchu podľa § 34 Trestného poriadku.

Rovnako   nie   je „zaprotokolovaná“ ani   žiadosť   sťažovateľa „o   ustanovenie tlmočníka“, ktorú takisto predniesol pri svojom výsluchu, a táto zostala „nepovšimnutá“, pritom podľa jeho názoru obvinený môže „kedykoľvek počas konania uplatniť si právo na tlmočníka“. Týmto malo dôjsť k zásahu do jeho práva na tlmočníka zaručeného mu v § 2 ods. 20 Trestného poriadku, v čl. 47 ods. 4 ústavy a v čl. 6 ods. 3 písm. e) dohovoru. Na znak nesúhlasu „s vedením predmetného výsluchu“ sťažovateľ odmietol podpísať zápisnicu o ňom vyhotovenú.

Vo   vzťahu   k   namietanému   porušeniu   základného   práva   na   osobnú   slobodu sťažovateľ tvrdí, že v rozhodnutí okresného súdu č. k. 5 T 81/2013-1641 z 1. októbra 2013 „absolútne“ absentuje vymedzenie konkrétnych skutkových dôvodov väzby podľa § 71 ods. 1 písm. a) a c) Trestného poriadku. Podľa slov sťažovateľa krajský súd vo svojom uznesení č. k. 3 Tos 170/2013-1671 zo 17. októbra 2013, ktorým rozhodoval o sťažnosti proti uzneseniu okresného súdu z 1. októbra 2013, „Uviedol síce niekoľko dôvodov, ale tie úplne absentujú v uznesení OS Trnava“. Okrem toho podľa názoru sťažovateľa od jeho vzatia do väzby „už ubehlo... vyše 9 mesiacov..., a preto je nutné pri posudzovaní o väzbe oprieť   sa   aj   o nové   okolnosti,   resp.   skutočnosti,   ktoré   vyšli   najavo   počas   vyšetrovania a nielen všeobecne konštatovať, že dôvody väzby sú také isté ako ku dňu 20. 12. 2012... Takéto   nové   skutočnosti   a   dôvody   neboli   skutkovo   konkretizované,   a preto   nemožno rozhodnúť   o   ponechaní   sťažovateľa   vo   väzbe   a rozhodnutia   o ponechaní   sťažovateľa vo väzbe porušujú čl. 17 ods. 5 Ústavy SR a čl. 5 ods. 1 písm. c) Dohovoru, keďže nie sú zákonné   dôvody   väzby   v spojení   s judikatúrou   Ústavného   súdu   SR   a Európskeho   súdu pre ľudské práva.“.

Sťažovateľ   poukázal   aj   na   skutočnosť,   že   od   posledného   úkonu   vykonaného vyšetrovateľom   PZ   v prípravnom   konaní,   ktorým   bol   výsluch   svedka   16.   júla   2013, do podania obžaloby 13. septembra 2013 neboli vykonávané žiadne vyšetrovacie úkony. Toto   považoval „za   nečinnosť   orgánov   činných   v trestnom   konaní“, a teda   nesúhlasil s názorom krajského súdu, podľa ktorého bol postup týchto orgánov plynulý. Sťažovateľ je presvedčený, že „nevykonávanie úkonov vo veci samej po dobu dvoch mesiacov a odklad podania obžaloby na obdobie 3 týždňov bez objektívnych prekážok znamená kvalifikovanú nečinnosť   orgánov   činných   v trestnom   konaní   (teda   prokuratúry   a   policajtov),   ktorá... vylučuje naplnenie podmienok trvania väzby“.

Napokon sťažovateľ namieta porušenie základného práva na osobnú slobodu aj tým, že „v danom prípade nebolo rozhodnuté o väzbe zákonným spôsobom, teda formou ktorú predpokladá Trestný poriadok, keďže OS Trnava rozhodoval jednoduchou formou výsluchu a teda ani samotná väzba nie je zákonná“. Tvrdí, že súd, resp. senát po podaní obžaloby, t. j. v súdnom konaní môže konať len na verejnom zasadnutí, neverejnom zasadnutí alebo na hlavnom pojednávaní a ani v prípade rozhodovania „len“ o väzbe nemožno zvoliť postup iba podľa § 72 Trestného poriadku. Nesúhlasí s názorom krajského súdu, podľa ktorého z dikcie ustanovenia § 72 ods. 2 Trestného poriadku vyplýva, že o väzbe rozhodne predseda senátu   alebo   sudca   pre   prípravné   konanie,   pretože   toto   ustanovenie   zakotvuje „kompetenciu... kto má rozhodnúť“, ale nie, „akým spôsobom má rozhodnúť“, ak je vec v štádiu súdneho konania.

Podľa názoru sťažovateľa sa okresný súd dopustil chyby aj nedodržaním postupu upraveným v § 238   ods.   3   Trestného poriadku,   ktorý   mu ukladal   povinnosť   rozhodnúť o väzbe,   ak   to   okolnosti   prípadu   umožňujú,   spolu   s rozhodovaním   o predbežnom prerokovaní   obžaloby   podľa   §   244   Trestného   poriadku,   a to   na   verejnom   zasadnutí. Sťažovateľovi neboli známe žiadne okolnosti znemožňujúce takýto postup. Za tejto situácie došlo   k porušeniu   ustanovení   Trestného   poriadku   upravujúcich   doručovanie,   zachovanie prípravy na verejné zasadnutie a prítomnosť obhajcu.

Keďže   okresný   súd   rozhodoval   iba   o väzbe   (nie   aj   o otázkach   predbežného prerokovania obžaloby), sťažovateľ zastáva názor, že do úvahy prichádzalo rozhodovanie na neverejnom zasadnutí a podľa § 302 ods. 2 Trestného poriadku prináležalo jemu a jeho obhajcovi právo zúčastniť sa takéhoto neverejného zasadnutia, ktoré však obhajcovi bolo „upreté“.

Vzhľadom   na   uvedené   sťažovateľ   navrhol,   aby   ústavný   súd   po   prijatí   sťažnosti na ďalšie konanie nálezom vyslovil, že:

„...   uznesením   Okresného   súdu   Trnava   sp.   zn.   5   T/81/2013   zo   dňa   1. 10. 2013 a uznesením   Krajského   súdu   v Trnave   sp.   zn.   3   Tos/170/2013   zo   dňa   17. 10. 2013   boli porušené základné práva, a to podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5, čl. 47 ods. 4, čl. 50 ods. 3 Ústavy SR a čl. 5 ods. 1 písm. c) a 6 ods. 3 písm. b), c) a e) Dohovoru o ochrane základných práv a ľudských slobôd, sťažovateľa J. V..“

Zároveň sťažovateľ žiadal zrušiť napadnuté rozhodnutia okresného súdu a krajského súdu a prikázať krajskému súdu, aby ho neodkladne prepustil z väzby na slobodu.

II.

Podľa čl. 124 ústavy je ústavný súd nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie   práv   alebo   slobôd   podľa   odseku   1   vzniklo   nečinnosťou,   ústavný   súd   môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie, zakázať pokračovanie v porušovaní základných práv a slobôd alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, alebo ak je to možné, prikázať, aby ten, kto porušil práva alebo slobody podľa odseku 1, obnovil stav pred porušením.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Podľa   § 25 ods.   1 zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu (v tomto prípade sťažnosti) podľa § 49 až § 56 zákona o ústavnom súde vrátane okolností, ktoré by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.

Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne neopodstatnený.

O   zjavnej neopodstatnenosti   sťažnosti   podľa   ustálenej   judikatúry   ústavného   súdu možno   hovoriť   vtedy,   ak   namietaným   postupom   orgánu   štátu   nemohlo   vôbec   dôjsť k porušeniu   toho   základného   práva   alebo   slobody,   ktoré   označil   sťažovateľ,   a   to   buď pre nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi   označeným   postupom   orgánu   štátu a základným právom   alebo slobodou,   porušenie ktorých   sa   namietalo, prípadne z iných dôvodov.   Za   zjavne   neopodstatnenú   sťažnosť   preto   možno   považovať   takú   sťažnosť, pri predbežnom   prerokovaní   ktorej   ústavný   súd   nezistil   žiadnu   možnosť   porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (II. ÚS 70/00, IV. ÚS 66/02, I. ÚS 56/03, III. ÚS 77/05, III. ÚS 80/2010).

Podľa   §   20   ods.   3   zákona   o   ústavnom   súde   je   ústavný   súd   viazaný   návrhom sťažovateľa,   ktorý   je   v   danom   prípade   navyše   zastúpený   kvalifikovaným   právnym zástupcom.   Viazanosť   ústavného   súdu   návrhom   sa   vzťahuje   zvlášť   na   návrh   výroku rozhodnutia, ktorého sa sťažovateľ domáha. Ústavný súd teda môže rozhodnúť len o tom, čoho   sa   sťažovateľ   domáha   v   petite   svojej   sťažnosti,   preto   v   danej   veci   rozhodoval o porušení tých práv a iba v súvislosti s tými rozhodnutiami, ktorých vyslovenia porušenia sa sťažovateľ domáha v návrhu na rozhodnutie, t. j. v petite sťažnosti. Tvrdenia o porušení iných práv v súvislosti s inými rozhodnutiami alebo postupmi, ktoré sťažovateľ uvádza v texte sťažnosti   mimo petitu, je podľa názoru   ústavného súdu   potrebné považovať iba za súčasť jeho argumentácie (napr. III. ÚS 149/04, III. ÚS 235/05, II. ÚS 65/07).

S prihliadnutím na uvedené ústavný súd za predmet sťažnosti považoval namietané porušenie základného práva na osobnú slobodu zaručeného v čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy, základného   práva   na   tlmočníka   zaručeného   v čl.   47   ods.   4   ústavy,   základného   práva na obhajobu zaručeného v čl. 50 ods. 3 ústavy, práva na slobodu a bezpečnosť zaručeného v čl. 5 ods. 1 písm. c) dohovoru, práva na obhajobu zaručeného v čl. 6 ods. 3 písm. b) a c) dohovoru a práva na tlmočníka zaručeného v čl. 6 ods. 3 písm. e) dohovoru, a to uznesením okresného súdu   č.   k. 5 T   81/2013-1641 z 1.   októbra 2013 a uznesením   krajského súdu č. k. 3 Tos 170/2013-1671 zo 17. októbra 2013.

Podľa čl. 17 ods. 1 ústavy osobná sloboda sa zaručuje.

Podľa čl. 17 ods. 2 ústavy nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako z dôvodov   a   spôsobom,   ktorý   ustanoví   zákon.   Nikoho   nemožno   pozbaviť   slobody   len pre neschopnosť dodržať zmluvný záväzok.

Podľa čl. 17 ods. 5 ústavy do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený zákonom a na základe rozhodnutia súdu.

Podľa čl. 47 ods. 4 ústavy kto vyhlási, že neovláda jazyk, v ktorom sa vedie konanie podľa odseku 2, má právo na tlmočníka.

Podľa čl. 50 ods. 3 ústavy obvinený má právo, aby mu bol poskytnutý čas a možnosť na prípravu obhajoby a aby sa mohol obhajovať sám alebo prostredníctvom obhajcu.

Podľa   čl.   5   ods.   1   písm.   c)   dohovoru   každý   má   právo   na   slobodu   a   osobnú bezpečnosť. Nikoho nemožno pozbaviť slobody okrem nasledujúcich prípadov, pokiaľ sa tak stane v súlade s konaním ustanoveným zákonom:

... zákonné zatknutie alebo iné pozbavenie slobody osoby za účelom predvedenia pred príslušný súdny orgán pre dôvodné podozrenie zo spáchania trestného činu, alebo ak sú oprávnené dôvody domnievať sa, že je potrebné zabrániť jej v spáchaní trestného činu alebo v úteku po jeho spáchaní;

Podľa   čl.   6   ods.   3   dohovoru   každý,   kto   je   obvinený   z   trestného   činu,   má   tieto minimálne práva:

...

b) mať primeraný čas a možnosti na prípravu svojej obhajoby;

c) obhajovať sa osobne alebo s pomocou obhajcu podľa vlastného výberu, alebo pokiaľ nemá prostriedky na zaplatenie obhajcu, aby sa mu poskytol bezplatne, ak to záujmy spravodlivosti vyžadujú;

...

e) mať bezplatnú pomoc tlmočníka, ak nerozumie jazyku používanému pred súdom alebo týmto jazykom nehovorí.

1.   K   namietanému   porušeniu   práv   uznesením   okresného   súdu č. k. 5 T 81/2013 - 1641 z 1. októbra 2013

Pokiaľ   ide   o   namietanie   porušenia   základných   práv   zaručených   ústavou   a   práv zaručených dohovorom označeným rozhodnutím (uznesenie z 1. októbra 2013) okresného súdu,   ústavný   súd   podotýka,   že   vzhľadom   na   princíp   subsidiarity,   ktorý   vyplýva z citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“), môže ústavný súd poskytnúť ochranu konkrétnemu právu alebo slobode, porušenie ktorých je namietané, iba vtedy, ak sa ich ochrany fyzická osoba alebo právnická osoba nemôže domôcť v žiadnom inom konaní pred všeobecnými súdnymi.

Inými slovami, pokiaľ je o ochrane sťažovateľom označeného práva alebo slobody oprávnený   konať   alebo   rozhodovať   iný   všeobecný   súd,   ústavný   súd   jeho   sťažnosť   už po predbežnom prerokovaní odmietne pre nedostatok svojej právomoci.

Ústavný súd preto pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zisťoval, či ochranu tých práv, porušenie ktorých sťažovateľ namieta, neposkytuje iný všeobecný súd na základe sťažovateľovi   dostupných   opravných   prostriedkov   predstavujúcich   účinné   právne prostriedky nápravy namietaného porušenia jeho práv.

Podľa   §   83   ods.   1   Trestného   poriadku   proti   rozhodnutiu   o   väzbe   je   prípustná sťažnosť.

Ako vyplýva zo sťažnosti a z jej príloh, rozhodnutie okresného súdu bolo na základe využitia   riadneho   opravného   prostriedku   (sťažnosti)   preskúmané   krajským   súdom v druhostupňovom   konaní.   Sťažovateľ   pritom   v sťažnosti   proti   uzneseniu   súdu   prvého stupňa namietal tie isté skutočnosti, ktoré predložil v sťažnosti podanej ústavnému súdu. Krajský súd v rozsahu svojho preskúmavacieho oprávnenia ako druhostupňového súdu bol oprávnený   a   v   podstate   aj   povinný   v   prípade   zistenia   zásahu   prvostupňového   súdu do základných práv a slobôd sťažovateľa týmto právam a slobodám poskytnúť ochranu.

Vychádzajúc z postavenia ústavného súdu ako nezávislého súdneho orgánu ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy), ktorý nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštitúciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96), ústavný súd sťažnosť sťažovateľa v tejto časti (vo vzťahu k rozhodnutiu okresnému súdu) už po jej predbežnom   prerokovaní   odmietol   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde pre nedostatok svojej právomoci na jej prerokovanie.

2. K namietanému porušeniu základného práva na obhajobu zaručeného v čl. 50 ods. 3 ústavy a v čl. 6 ods. 3 písm. b) a c) dohovoru uznesením krajského súdu č. k. 3 Tos 170/2013-1671 zo 17. októbra 2013

Sťažovateľ vidí porušenie jeho základného práva na obhajobu v tom, že pri jeho výsluchu pred rozhodnutím o väzbe vykonanom okresným súdom 1. októbra 2013 nebol prítomný   obhajca,   ktorému   nebolo   v dostatočnom   predstihu   doručené   upovedomenie o tomto úkone, ako aj tým, že nebol prvostupňovým súdom pri úkone dostatočne poučený o jeho právach, a tieto si preto nemohol uplatniť v plnom rozsahu.

Ústavný súd pripúšťa, že za určitých okolností neprítomnosť obhajcu na úkonoch vykonávaných   orgánmi   činnými   v trestnom   konaní   a všeobecnými   súdmi   môže predstavovať   porušenie   ustanovení   príslušného   procesnoprávneho   predpisu,   ktorým   sa konanie riadi a môže to mať za následok aj zásah do základného práva konkrétnej osoby na obhajobu, avšak v danej veci nejde o tento prípad.

Z pohľadu ústavnoprávnej ochrany základného práva na obhajobu je rozhodujúcim jeho materiálne ponímanie. To spočíva v tom, aby obvinený (v tomto prípade sťažovateľ) pri rozhodovaní o jeho osobnej slobode mal možnosť pred konajúcimi všeobecnými súdmi predniesť všetky argumenty, ktoré považuje za potrebné uviesť proti väzbe. V tom tkvie podstata práva na obhajobu pri rozhodovaní o osobnej slobode.

Pokiaľ   je   predmetom   konania,   ktorého   výsledkom   boli   napadnuté   rozhodnutia všeobecných súdov, rozhodovanie o väzbe, t. j. o osobnej slobode sťažovateľa, je prvoradou úlohou ústavného súdu skúmať, či z materiálneho hľadiska konajúce súdy poskytli realizácii základného práva sťažovateľa na obhajobu dostatočný priestor.

Z ústavnej   roviny   je   podstatným   náhľad   na   konanie   ako   celok.   Ústavný   súd preto neskúmal   z hľadiska   práva   na   obhajobu   procesný   postup   súdov   oboch   stupňov individuálne, ale ako   celok.   V konečnom   dôsledku   inštitút   opravných   prostriedkov   slúži práve na dosiahnutie nápravy pochybení prvostupňového konania. Inak povedané, ak by sa aj okresný súd dopustil či už procesných alebo hmotnoprávnych pochybení, ak došlo k ich náprave   v druhom   stupni,   nie   je   dôvod,   aby   ústavný   súd   vykonával   opatrenia,   ktorých výsledkom by bola ich „opätovná reparácia“.

V tomto konkrétnom prípade však bolo rozhodujúcim, či sťažovateľ mal možnosť v rámci jeho práva na obhajobu predložiť konajúcim súdom svoje argumenty.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   tomu   tak   bolo.   Sťažovateľ   a jeho   obhajca   nielen v sťažnosti   podanej   proti   uzneseniu   okresného   súdu   z 1.   októbra   2013   o ponechaní sťažovateľa vo väzbe, ale už aj v skôr podanej žiadosti o prepustenie z väzby na slobodu (o ktorej   bolo   v rámci   tohto   konania   rozhodované),   mal   možnosť   bez   akýchkoľvek obmedzení uviesť všetko, čo považoval za potrebné, aby všeobecné súdy o jeho osobnej slobode rozhodli v prospech sťažovateľa. Ústavný súd považuje za potrebné zvýrazniť aj tú skutočnosť, že obhajca sťažovateľa 3. októbra 2013 nahliadol do trestného spisu, a teda s celou trestnou vecou bol náležite oboznámený pred celkovým skončením konania o väzbe.

Z uvedeného vyplýva záver, že za situácie, keď obhajobe bol poskytnutý dostatočný priestor na svoju realizáciu, prípadná neprítomnosť obhajcu na jednom čiastkovom úkone v rámci celého konania o osobnej slobode nedosahuje takú intenzitu, ktorá by vyžadovala potrebu zásahu zo strany ústavného súdu, a to aj v prípade, ak by táto neprítomnosť obhajcu mala byť spôsobená   nesprávnym   procesným   postupom   všeobecného   súdu   (tým   netreba rozumieť,   že   ústavný   súd   považuje   postup   okresného   súdu   v tomto   danom   prípade za nesprávny).

Napokon,   sťažovateľ   v   sťažnosti   podanej   ústavnému   súdu   porušenie   označeného základného   práva   odôvodňuje   neprítomnosťou   osoby   obhajcu   pri   výsluchu   sťažovateľa okresným súdom bez toho, aby túto okolnosť jasne a zreteľne spájal s akýmkoľvek ďalším negatívnym dopadom na svoju osobu.

Tie isté závery platia aj vo vzťahu k námietke o nesprávne zvolenej „forme“ konania okresným súdom pri výsluchu sťažovateľa 1. októbra 2013 (namiesto neverejného alebo verejného zasadnutia, iba výsluch), pokiaľ s nimi sťažovateľa spája aj porušenie základného práva   na obhajobu.   Opäť ústavný   súd   pripomína,   že   z hľadiska   materiálneho naplnenia základného   práva   na   obhajobu   je   rozhodujúcim,   že   sťažovateľ   mal   možnosť   predložiť argumenty, ktoré považoval za potrebné, a to bez ohľadu na zákonom predpísaný formálny postup   všeobecného   súdu   (ústavný   súd   znovu   nehodnotí   správnosť   postupu   okresného súdu).

Ani   námietka   sťažovateľa   o porušení   základného   práva   na   obhajobu   nesprávnym poučením o jeho právach pri výsluchu okresným súdom nie je namieste. Je pravdou, že podľa § 34 ods. 4 Trestného poriadku orgány činné v trestnom konaní a súd sú povinné vždy   obvineného   o   jeho   právach   poučiť   vrátane   významu   priznania   a   poskytnúť   mu plnú možnosť   na   ich   uplatnenie,   avšak   v situácii,   keď   po   skončení   vyšetrovania   bola na sťažovateľa, zastúpeného kvalifikovaným obhajcom, podaná obžaloba, len ťažko možno priznať tvrdenému nedostatočnému poučeniu pri výsluchu ústavný rozmer, a to zvlášť, keď sťažovateľ netvrdí, že prvostupňovým súdom nebol poučený, ale že zo „zápisnice... nie je zrejmé,   o čom   a v akom   rozsahu   bol   sťažovateľ...   poučený“, a teda „z   neho   nevyplýva konkrétne poučenie o právach sťažovateľa ako obvineného“. To navodzuje dojem, že nie samotné poučenie o právach obvineného, ale spôsob jeho zaprotokolovania má porušovať označené základné právo, to však nedosahuje intenzitu potrebnú pre zásah ústavného súdu (materiálne hľadisko).

Ani   vo   vzťahu   k tejto   skutočnosti   sťažovateľ   neuviedol   jasne   a   zreteľne   žiaden konkrétny   negatívny   následok,   ktorý   by   bol   spôsobilým   východiskom   pre   skúmanie a posúdenie,   či   prípadné   nedostatočné   poučenie   o právach   sťažovateľa   ako   obvineného okresným   súdom   v tomto   danom   prípade   bolo   spôsobilé   zasiahnuť do   jeho   základného práva na obhajobu.

Za absolútne neopodstatnené považuje ústavný súd tvrdenie sťažovateľa o porušení jeho základného práva na obhajobu nesprávnym označením jeho osoby ako obžalovaného v zápisnici   o jeho   výsluchu vo   vete „...   predstúpil   pred   súd   obžalovaný   J.   V...“. V konečnom   dôsledku   ani sám   sťažovateľ   v tejto súvislosti   neposkytol   ústavnému súdu nijaké   racionálne,   logické   a   hlavne   spôsobilé   odôvodnenie,   na   ktoré   by   bolo   možné reagovať okrem   tvrdenia,   že „takéto   označenie   mohlo   vyvolať (teda   nevyvolalo,   pozn.) u sťažovateľa dôvodnú obavu o jeho vtedajšom postavení“.

Niektoré z uvedených skutočností sťažovateľ namietal aj v sťažnosti proti uzneseniu okresného súdu   z 1.   októbra   2013   a krajský   súd   sa   nimi zaoberal a   svoj   postoj   k nim odôvodnil takto:

„Odvolací   súd   sa   nestotožňuje   so   sťažnostnou   námietkou   obhajcu   obžalovaného spočívajúcou   v   tom,   že   o väzbe   obžalovaného   mal   súd   rozhodnúť   na   verejnom   resp. neverejnom   zasadnutí   v   zmysle   §   291   resp.   §   301   Trestného   poriadku.   Aj   keď   tieto ustanovenia   upravujú   postup   zasadnutia   v   súdnom   konaní,   tak   práve   požiadavka prednostného a urýchleného rozhodnutia o väzbe aj v súdnom konaní nevylučuje postup podľa § 72 odsek 2 Trestného poriadku. Z hľadiska prejednávanej veci považoval odvolací súd za dôležitú tú skutočnosť, že obžalovaný bol pred rozhodnutím o väzbe súdom vypočutý, o termíne tohto výsluchu bol včas upovedomený, keď predvolanie mu bolo doručené dňa 25. 09. 2013.

Z dikcie ustanovenia § 72 ods.2 Trestného poriadku vyplýva, že o väzbe rozhodne predseda senátu alebo sudca pre prípravné konanie. V zmysle tohto ustanovenia teda nie je vylúčené, postupom podľa § 72 ods. 2 rozhodnúť o väzbe aj v súdnom konaní.

Je pravdou, že obhajca obžalovaného sa výsluchu obžalovaného, ktorý predchádzal rozhodnutiu o väzbe, nezúčastnil. Písomné predvolanie mu bolo zaslané až dňa 24. 09. 2013 po tom, ako ho nebolo možné o termíne upovedomiť ani faxom ani telefonicky (čl. 1626- 1627). Podľa § 213 odsek 2 Trestného poriadku, obhajca má právo od vznesenia obvinenia zúčastniť sa úkonov, ktorých výsledok môže byť použitý ako dôkaz v konaní pred súdom iba ak vykonanie úkonu nemožno odložiť a obhajcu o ňom vyrozumieť.

Požiadavka prednostného a urýchleného rozhodnutia o väzbe v zmysle § 238 odsek 3 Trestného   poriadku   v lehotách vyplývajúcich z ustanovenia §   76 odsek   3 resp.   odsek   4 Trestného   poriadku   vylučovala   odloženie   tohto   úkonu   a   tak   v zmysle   §   213   odsek   2 Trestného   poriadku   per   analogiam   nebolo   vylúčené   vykonanie   uvedeného   výsluchu   aj v neprítomnosti obhajcu.

Tvrdenie, že obžalovaný trval na osobnej účasti obhajcu pri svojom výsluchu, nemá oporu v zadokumentovanom spisovom materiáli...

Neprítomnosť obhajcu pri výsluchu, na ktorom sa rozhodovalo o väzbe obžalovaného po podaní obžaloby, v prejednávanej veci nemožno považovať za také porušenie práva obžalovaného   na   obhajobu,   ktoré   by   odôvodňovalo   zrušenie   napadnutého   uznesenia. K tomuto záveru dospel krajský   súd aj na tom základe, že súčasne s rozhodovaním o väzbe podľa § 238 odsek 3 Trestného poriadku, bolo rozhodované aj o žiadosti obžalovaného o prepustenie z väzby zo dňa 25. 01. 2013 na č. l. 1628, ktorá obsahuje podrobné dôvody, pre ktoré by mal byť obžalovaný z väzby prepustený.“

Je evidentné, že krajský súd na sťažovateľove výhrady reagoval a uviedol aj dôvody, prečo postup okresného súdu v tejto súvislosti nepovažoval za nezákonný. Svoj záver oprel o okolnosti,   ktoré   z trestného   spisu   priamo   vyplývali,   ako   aj   o konkrétne   zákonné ustanovenia, ktoré na daný prípad aplikoval, pritom ich výklad druhostupňovým súdom nemožno považovať za odporujúci ich zneniu, zmyslu a účelu.

Vzhľadom   na   uvedené   ústavný   súd   považoval   sťažnosť   sťažovateľa   v   časti namietaného porušenia práva na obhajobu podľa čl. 50 ods. 3 ústavy a čl. 6 ods. 3 písm. b) a c) dohovoru uznesením krajského súdu č. k. 3 Tos 170/2013-1671 zo 17. októbra 2013 za zjavne neopodstatnenú a z toho dôvodu ju podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol.

3.   K namietanému   porušeniu   základného   práva   na   tlmočníka   zaručeného v čl. 47 ods. 4 ústavy a v čl. 6 ods. 3 písm. e) dohovoru uznesením krajského súdu č. k. 3 Tos 170/2013-1671 zo 17. októbra 2013

V ďalšom sťažovateľ namieta porušenie základného práva na tlmočníka zaručeného v čl. 47 ods. 4 ústavy a v čl. 6 ods. 3 písm. e) dohovoru, ktoré vidí v tom, že na jeho žiadosť o ustanovenie tlmočníka pri jeho výsluchu okresný súd nereagoval a druhostupňový súd toto pochybenie nenapravil.

K tejto otázke krajský súd vo svojom uznesení zo 17. októbra 2013 zaujal takéto stanovisko:

„... zo   zápisnice   o   výsluchu   nevyplýva   požiadavka   obžalovaného   na   ustanovenie tlmočníka.   V   tomto   smere   odvolací   súd   poukazuje   na   tú   skutočnosť,   že   v   priebehu doterajšieho konania obžalovaný požiadavku na ustanovenie tlmočníka nevzniesol ani raz. Naopak,   pri   svojom   výsluchu   dňa   18. 12. 2012   na   č.   l.   49,   za   prítomnosti   zvoleného obhajcu.   Š.   N.,   prehlásil,   že   slovenský   jazyk   ovláda   slovom   aj   písmom,   preto   bude vypovedať v slovenskom jazyku a nežiada aby bol pri jeho výpovedi prítomný tlmočník. Ak sa obhajoba v tomto štádiu konania snaží preklenúť uvedené prehlásenie obžalovaného tvrdením, že pri všetkých úkonoch bol vždy prítomný obhajca ovládajúci materinský jazyk obžalovaného, má odvolací súd za to, že v zmysle § 28 Trestného poriadku, obhajca nemôže súčasne plniť funkciu tlmočníka.“

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavného   súdu   tento   nie   je   súčasťou   systému všeobecných   súdov,   ale podľa   čl.   124   ústavy   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany ústavnosti.   Pri   uplatňovaní   tejto   právomoci   ústavný   súd   nie   je   v   zásade   oprávnený preskúmavať   a posudzovať   ani   právne   názory   všeobecného   súdu,   ani   jeho   posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým   prislúcha   interpretácia   a aplikácia   zákonov.   Úloha   ústavného   súdu   sa obmedzuje   na kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a   aplikácie   s   ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 382/06).

Vo vzťahu k predmetnej námietke sťažovateľa ústavný súd   zvýrazňuje, že nie je súdom   skutkovým,   a teda   pokiaľ   sám   sťažovateľ   svoje   tvrdenie   o ním   uvádzaných skutočnostiach   hodnoverne   nepodloží   dôkazom   s dostatočnou   mierou   hodnovernosti, nemôže zodpovedne rozhodnúť o otázke, ktorá je len v rovine tvrdenia sťažovateľa, a to vzhľadom   na   nemožnosť   vykonávania   dokazovania   v rozsahu,   ktoré   si   takáto   otázka vyžaduje.

V takejto situácii ústavnému súdu prislúcha posúdiť, či sa druhostupňový súd ústavne konformným   spôsobom   zaoberal   sťažovateľom   predneseným   problémom   a   či   mu   dal z hľadiska poskytnutia ochrany základných práv dostatočnú odpoveď.

Z citovanej   časti   uznesenia   krajského   súdu   sp.   zn.   3   Tos   170/2013 zo 17. októbra 2013   jednoznačne   vyplýva,   že   sťažnostný   súd   jednak   zistil,   že sťažovateľom nebola vznesená   požiadavka   na   prítomnosť   tlmočníka   pri   jeho   výsluchu 1. októbra 2013, a jednak, že už v minulosti v rámci tohto trestného konania vyhlásil, že jazyk, v ktorom sa konanie vedie, ovláda slovom aj písmom, a nežiadal, aby bol pri jeho výsluchu prítomný tlmočník. Ak teda krajský súd v tejto otázke sťažovateľovi nevyhovel, nepostupoval podľa názoru ústavného súdu vzhľadom na zistený skutkový stav v rozpore s právom sťažovateľa na tlmočníka.

Ústavný súd teda   konštatuje, že krajský   súd na predmetnú námietku sťažovateľa reagoval a vyhodnotil ju v súlade so skutkovými zisteniami vyplývajúcimi z trestného spisu, preto v takomto postupe a následnom rozhodnutí sťažnostného súdu nemožno konkludovať zásah do základného práva na tlmočníka. Sťažnosť sťažovateľa je teda aj v tejto časti zjavne neopodstatnená, preto ju ústavný súd podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol. Pre úplnosť ústavný súd poznamenáva, že tým nepopiera právo obvineného, aby hocikedy v priebehu trestného konania požiadal o prítomnosť tlmočníka, a to aj po tom, ako ho skôr po riadnom poučení nepožadoval.

4. K namietanému porušeniu základného práva na osobnú slobodu zaručeného v čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy a v čl. 5 ods. 1 písm. c) dohovoru uznesením krajského súdu č. k. 3 Tos 170/2013-1671 zo 17. októbra 2013

Napokon sťažovateľ namietal porušenie základného práva na osobnú slobodu tým, že o jeho   väzbe   bolo   rozhodnuté   bez   uvedenia   konkrétnych   skutkových   dôvodov   väzby podľa § 71 ods. 1 písm. a) a c) Trestného poriadku, ďalej tým, že v prípravnom konaní došlo k nečinnosti orgánov činných v trestnom konaní, ako aj tým, že súd prvého stupňa nerozhodol   o   väzbe   spolu   s   predbežným   prejednaním   obžaloby,   a   to   na   neverejnom zasadnutí.

K   námietkam   sťažovateľa   smerujúcim   k   porušeniu   základného   práva   na   osobnú slobodu krajský súd v napadnutom uznesení uviedol:

„Podľa § 238 odsek 3 Trestného poriadku, ak je obvinený vo väzbe, rozhodne súd o väzbe   prednostne   a   urýchlene   a   ak   to   okolnosti   prípadu   umožňujú,   tak   súčasne s rozhodnutím podľa § 239 odsek 1, § 241, § 244 alebo § 331 odsek 1, najneskôr však tak, aby postupom podľa § 76 odsek 3 alebo 4 došlo k právoplatnému rozhodnutiu o väzbe do uplynutia lehoty, ktorá by bola základnou alebo predĺženou lehotou väzby v prípravnom konaní.

Konštrukcia   vyššie   citovaného   zákonného   ustanovenia   vytvára   priestor na rozhodnutie o väzbe prednostne a urýchlene, pričom nevylučuje, ak to okolnosti prípadu umožňujú, súčasne rozhodnúť aj podľa § 241 resp. § 244 Trestného poriadku. Povinnosťou súdu   je   však   v   každom   prípade   rozhodnúť   o   väzbe   do   uplynutia   lehoty,   ktorá   by   bola základnou alebo predĺženou lehotou väzby v prípravnom konaní v zmysle § 76 odsek 3, odsek 4 Trestného poriadku. Z uvedeného vyplýva, že rozhodnutie o väzbe podľa tohto ustanovenia možno urobiť samostatným uznesením.

Aj   keď   zákon presne nevymedzuje   aké   okolnosti   prípadu   neumožňujú   prednostné a urýchlené rozhodnutie o väzbe súčasne napríklad s predbežným prejednaním obžaloby, treba za tieto považovať najmä rozsiahlosť spisového materiálu, zložitosť prípadu avšak aj pracovnú   zaťaženosť   sudcu,   ktorá   by   mu   neumožňovala,   v lehote,   v   ktorej   je   potrebné rozhodnúť   o   väzbe,   dôkladne   naštudovať   spisový   materiál   v   rozsahu   nevyhnutnom na predbežné prejednanie obžaloby.

Ako   vyplýva   z   obsahu   spisového   materiálu,   lehota   väzby   bola   obžalovanému predĺžená   do   18. 10. 2013.   Obžaloba   v   danej   veci   bola   podaná   na   súd   I.   stupňa   dňa 13. 09. 2013.   Termín   výsluchu   stanovil   predseda   senátu   dňa   20. 09. 2013   na   deň 01. 10. 2013.   Z   uvedeného   postupu   je   zrejmá   snaha   súdu   I.   stupňa   rozhodnúť   o   väzbe obžalovaného v zákonom stanovenej lehote...

... Prostredníctvom svojho obhajcu v uvedenej žiadosti poukazuje na rozhodnutie Ústavného súdu SR I. ÚS 100/04, na dĺžku trvania väzby, ktorá v konkrétnom prípade prekročila 9 mesiacov s tým, že sa jedná o dlhšie trvajúcu väzbu, kde sa okrem formálnej stránky   po   materiálnej   stránke   vyžaduje   existencia   kvalifikovaného   podozrenia zo spáchania skutku a súčasne musí byť splnená podmienka, aby orgány činné v trestnom konaní postupovali s osobitnou starostlivosťou a urýchlením. Namietal, že tento postup dodržaný nebol. Od posledného úkonu - výsluchu svedka L. K. dňa 16. 07. 2013 do podania obžaloby uplynuli 2 mesiace, po ktoré sa vo veci nevykonávali žiadne úkony. Má za to, že táto nečinnosť vylučuje naplnenie podmienok trvania väzby. Na nečinnosť orgánov činných v   trestnom   konaní   nasvedčuje   aj   odmietnutie   návrhov   obhajoby   na   vykonanie   ďalších dôkazov.

Preskúmaním obsahu spisu aj odvolací súd zistil, že po tom, ako bola obvinenému predĺžená lehota   väzby uznesením Okresného   súdu   Trnava   sp.   zn.   0Tp/53/2013   zo dňa 20. 06. 2013   v   spojitosti   s   uznesením   Krajského   súdu   Trnava   sp.   zn.   3Tpo/31/2013 z 27. 06. 2013, bola dňa 04. 07. 2013 vykonaná konfrontácia medzi svedkami F. Š. a Š. B. a dňa 18. 06. 2013 bol uskutočnený výsluch svedka L. K. (č. l. 314 - 318 a č. l. 320 - 322). V   dňoch   23. 07.   až   24. 07. 2013   sa   uskutočnilo   oboznámenie   s   výsledkami vyšetrovania, na ktoré bol obhajca predvolaný 16. 07. 2013.

Návrh   na   podanie   obžaloby   bol   vyšetrovateľom   vypracovaný   dňa   23. 08. 2013 a následne, obžaloba bola podaná na okresný súd dňa 13. 09. 2013. Ustanovenie § 209 odsek 1 Trestného poriadku nestanovuje lehoty, v akých musí podať vyšetrovateľ návrh na podanie obžaloby.

Odvolací súd má za to, že sa jednalo o plynulý postup, ktorý zodpovedá rozsahu a náročnosti veci. Nemožno sa stotožniť s názorom, že by orgány prípravného konania nepostupovali s osobitnou starostlivosťou a urýchlením.

Napriek tomu,   že odôvodnenie   napadnutého   uznesenia vyčerpávajúcim   spôsobom neobsahuje   úvahy,   ktorými   sa   súd   I.   stupňa   pri   rozhodovaní   o   ďalšom   trvaní   väzby obžalovaného spravoval, odvolací súd považoval jeho rozhodnutie za vecne správne a to z nasledovných dôvodov.

Aj v tomto štádiu konania naďalej pretrváva dôvodné podozrenie o tom, že skutok, ktorý je obžalovanému kladený za vinu v obžalobe sa stal, a existujú dôvody na podozrenie, že   sa   ho   dopustil   práve   obžalovaný.   Napriek   tomu,   že   obžalovaný   popiera   spáchanie žalovaného skutku, dôvody na podozrenie sú založené na doposiaľ vykonaných dôkazoch, najmä   výpovedi   poškodenej T.   L.,   ktorej korešpondujú   aj výpovede ďalších   vypočutých svedkov vo veci a v neposlednom rade aj listinnými dôkazmi najmä výpismi z účtov, ktoré sú založené v treťom zväzku vyšetrovacieho spisu. V doterajšom konaní obhajobou namietaná nezákonnosť jednotlivých dôkazov, ktoré sa odvíjajú od nezákonného výsluchu svedka Š. Š. bude predmetom rozhodovania o samotnej obžalobe a nie o väzbe. V tomto odvolací súd zotrváva na svojom skoršom názore vyslovenom aj v jeho uznesení sp. zn. 3Tpo/31/2013. Existencia   dôvodov   väzby   podľa   §   71   odsek   1   písm.   a/   Trestného   poriadku   je v prípade obžalovaného daná nielen výškou hroziaceho trestu ale aj tou skutočnosťou, že predtým, ako bolo rozhodnuté o jeho vzatí do väzby, sa nezdržoval pravidelne v mieste svojho   trvalého   bydliska,   prespával   na   rôznych   miestach,   chystal   sa   vycestovať na dovolenku do zahraničia, ktoré skutočnosti odôvodňujú obavu, že v prípade prepustenia by sa tento skrýval, prípadne by ušiel, aby sa tak vyhol trestnému stíhaniu alebo trestu. Existencia dôvodov väzby podľa § 71 odsek 1 písm. c/ Trestného poriadku je daná tým, že je dôvod na podozrenie, že trestnou činnosťou si obžalovaný zabezpečoval finančné prostriedky. Jedná sa o opakovanú trestnú činnosť, podľa odpisu z registra trestov možno na   základe   predchádzajúcich   odsúdení   usudzovať   na   sklony   obžalovaného   k   páchaniu trestnej   činnosti   a preto   je daná   dôvodná   obava,   že by v   prípade prepustenia   z väzby na slobodu v páchaní trestnej činnosti pokračoval.

Na   základe   vyššie   uvedených   dôvodov   odvolací   súd   sťažnosť   obžalovaného   ako nedôvodnú zamietol, keď nezistil žiadne také pochybenia, ktoré by odôvodňovali zrušenie napadnutého uznesenia.“

Ústavný súd uvádza, že mu neprislúcha, aby v rámci konania o ústavnej sťažnosti posudzoval, či dokonca skúmal existenciu dôvodov väzby sťažovateľa alebo akéhokoľvek iného obvineného. To prislúcha zásadne všeobecným súdom. Ako už ústavný súd uviedol, v rámci   konania   o   sťažnostiach   vo   väzobných   veciach   skúma,   či   sa   v   konaní pred väzobnými   súdmi   dodržali   ústavno-procesné   princípy   obmedzenia   osobnej   slobody obvineného väzbou. Jedným z týchto princípov je aj zákonnosť dôvodov na vzatie a držanie obvineného vo väzbe.

Sťažovateľ v sťažnosti podanej ústavnému súdu v súvislosti s právom na osobnú slobodu   namieta,   že   v   rozhodnutí   okresného   súdu   absolútne   absentuje   vymedzenie konkrétnych skutkových dôvodov väzby. Pripúšťa však, že tieto dôvody uviedol krajský súd.

Z citovanej časti napadnutého rozhodnutia vyplýva konštatácia krajského súdu, že odôvodnenie   prvostupňového   rozhodnutia   skutočne   nie   je   vyčerpávajúce   v   otázke opodstatnenosti   ďalšieho   trvania   väzby   sťažovateľa,   avšak   na   základe   sťažovateľom podaného   opravného   prostriedku   druhostupňový   súd   presvedčivo   uviedol   všetky pre rozhodnutie   o   osobnej   slobode   podstatné   okolnosti.   Pripomenul,   že   stále   pretrváva dôvodné podozrenie o tom, že skutok, ktorý   je sťažovateľovi kladený   za vinu, sa   stal, a existujú dôvody na podozrenie, že sa ho dopustil sťažovateľ. Podstatným je však to, že krajský súd uviedol, ktoré dôkazy vykonané v rámci trestného konania tieto podozrenia zakladajú   (výsluch   poškodenej,   svedkov,   výpisy   z   účtov).   Taktiež   druhostupňový   súd uviedol, v čom videl existenciu dôvodov väzby sťažovateľa podľa § 71 ods. 1 písm. a) a c) Trestného poriadku. Išlo nielen o hrozbu uloženia vysokého trestu odňatia slobody, ale aj o skutočnosť,   že   sťažovateľ   sa   pred   uvalením   väzby   nezdržiaval   pravidelne   v   mieste trvalého bydliska a chystal sa vycestovať do zahraničia [t. j. obava, že by sa sťažovateľ po prepustení z väzby skrýval, prípadne by ušiel   § 71 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku], ako   aj   skutočnosť,   že   trestnou   činnosťou   si   zabezpečoval   finančné   prostriedky   a   už v minulosti   sa   trestnej   činnosti,   za   ktorú   bol   odsúdený,   dopustil   [t.   j.   obava,   že   by po prepustení   v   páchaní trestnej   činnosti   pokračoval   § 71 ods.   1 písm.   c)   Trestného poriadku].

S prihliadnutím na uvedené ústavný súd konštatuje, že odôvodnenie napadnutého uznesenia krajského súdu obsahuje všetky pre rozhodnutie o osobnej slobode sťažovateľa podstatné,   právne   a   skutkové   okolnosti,   preto   ho   v   tejto   časti   ústavný   súd   považuje z hľadiska ochrany základných práv sťažovateľa za ústavne súladné.

Krajský   súd   neopomenul   reagovať   ani   námietku   sťažovateľa,   že   okresný   súd nepostupoval v súlade so zákonom, ak o väzbe nerozhodol spolu s rozhodnutím o otázkach podľa   §   244   Trestného   poriadku.   Druhostupňový   súd   poukázal   na   príslušné   zákonné ustanovenie (§ 238 ods. 3 Trestného poriadku), ktorého zmysel a spôsob, akým je na toto ustanovenie potrebné nazerať, sťažovateľovi presvedčivým výkladom ozrejmil, a uviedol aj konkrétnu   okolnosť   prípadu   znemožňujúcu   súčasné   rozhodnutie   o   väzbe   spolu s predbežným prerokovaním obžaloby. Tou bola „snaha súdu I. stupňa rozhodnúť o väzbe obžalovaného v zákonom stanovenej lehote“. Ústavný súd takému odôvodneniu nemá čo vytknúť.

Taktiež   sa   krajský   súd   venoval   aj   tvrdeniu   sťažovateľa,   že nečinnosť   orgánov činných v prípravnom konaní vylučovala naplnenie podmienok trvania väzby a svoj záver o neopodstatnenosti tohto tvrdenia dostatočne odôvodnil, keď uviedol, že postup orgánov prípravného konania zodpovedal rozsahu a náročnosti veci. Ani v tejto časti ústavný súd potrebu svojho zásahu do rozhodnutia krajského súdu nezistil.

Z takto zistených   okolností   ústavný súd   dospel   k záveru,   že   napadnuté   uznesenie krajského č. k. 3 Tos 170/2013-1671 zo 17. októbra 2013 je z hľadiska ochrany základného práva   sťažovateľa   na   osobnú   slobodu   akceptovateľné,   nevykazujúce   žiadne   znaky arbitrárnosti   alebo   neodôvodnenosti,   a   teda   nezistil   žiadnu   príčinnú   súvislosť   medzi namietaným porušením základného práva zaručeného v čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy a práva zaručeného v čl. 5 ods. 1 písm. c) dohovoru (odhliadnuc od skutočnosti, že toto ustanovenie sa   viac-menej   vzťahuje   na   konanie   pri   vzatí   do   väzby,   a   nie   pri   rozhodovaní   o   jej pokračovaní)   a označeným   uznesením   krajského   súdu,   preto   bolo   namieste   sťažnosť   aj v tejto   časti   odmietnuť   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   ako   zjavne neopodstatnenú.

Pretože sťažnosť bola ako celok odmietnutá, bolo bez právneho významu zaoberať sa ďalšími   požiadavkami   sťažovateľa,   rozhodovanie   o   ktorých   je   podmienené   vyslovením porušenia základného práva alebo slobody, k čomu v tomto prípade nedošlo.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 15. októbra 2014