SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
III. ÚS 61/2016-12
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 2. februára 2016predbežne prerokoval sťažnosť ⬛⬛⬛⬛,
zastúpeného advokátom Petrom Janíkom, M. R. Štefánika 5,Topoľčany, vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu a inú právnuochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 36 ods. 1 Listiny základnýchpráv a slobôd, základného práva na osobnú slobodu podľa čl. 8 ods. 2 Listiny základnýchpráv a slobôd a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochraneľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republikysp. zn. 3 Tdo 30/2015 z 9. septembra 2015 a takto
r o z h o d o l :
Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 3. decembra2015 doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátomPetrom Janíkom, vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu a inúprávnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), základného právana osobnú slobodu podľa čl. 8 ods. 2 listiny a práva na spravodlivé súdne konanie podľačl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)sp. zn. 3 Tdo 30/2015 z 9. septembra 2015 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“).
Zo sťažností vyplýva, že sťažovateľ bol rozsudkom Okresného súdu Piešťany (ďalejlen „okresný súd“) č. k. 1 T 166/2011-1606 zo 16. októbra 2013 (ďalej len „rozsudokokresného súdu“) uznaný vinným z pokračovacieho obzvlášť závažného zločinunedovolenej výroby omamných a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov, ichdržania a obchodovania s nimi podľa § 172 ods. 1 písm. c) a d) a ods. 2 písm. e) Trestnéhozákona, za čo bol odsúdený podľa § 172 ods. 2 a § 37 písm. m) a § 38 ods. 4 Trestnéhozákona na trest odňatia slobody v trvaní 140 mesiacov, na výkon ktorého bol zaradenýdo ústavu s maximálnym stupňom stráženia. Zároveň mu bol podľa § 76 ods. 1, § 77 ods. 1a § 78 ods. 1 Trestného zákona uložený ochranný dohľad na dobu 1 roka. Podané odvolaniesťažovateľa a jeho spoluobvineného proti rozsudku okresného súdu Krajský súd v Trnave(ďalej len „krajský súd“) uznesením č. k. 6 To 123/2013-1634 z 19. decembra 2013 (ďalejlen „uznesenie krajského súdu“) zamietol. Sťažovateľom podané dovolanie proti uzneseniukrajského súdu potom najvyšší súd podľa § 382 písm. c) Trestného poriadku napadnutýmuznesením odmietol.
Sťažovateľ namieta, že dokazovanie vykonané v jeho trestnej veci (vrátane zneniaSMS správ a výpovede nasadenej agentky na hlavnom pojednávaní) potvrdzuje iniciatívupolicajnej agentky pri objednávaní konkrétneho množstva drogy. Z uvedeného vyvodzuje,že agentka„aktívne podporovala vyvolanie rozhodnutia sťažovateľa zabezpečiť čo najväčšie množstvo drogy, ktorý sa o to skutočne aj snažil cez rôznych kamarátov, v priebehu konania nestotožnených, pričom je z dokazovania jasné, že takéto množstvo drogy ani zohnať nedokázal. Rovnako sťažovateľ poukazuje na okolnosti druhého prevodu, pri ktorom tiež došlo k nezákonnej iniciatíve agentky, ktorá nerešpektovala to, že odsúdený jej drogu nepriniesol, tak ho osobne navštívila u neho doma, pričom bez takejto návštevy by k predaju drogy nedošlo vôbec. Ďalej agentka nezákonnosť svojej činnosti potvrdila aj vo výsluchu dňa 30.05.2012, keď vypovedala o taktike svojej činnosti, ktorá mala byť zameraná na to, aby ponúkala viac a viac tovaru... Protizákonnosť polície umožnila aj Okresná prokuratúra Piešťany, keď v príkaze na predstieraný prevod č. k. I PO-V-26- I/2011-3 zo dňa 5.4.2011 vo výrokovej časti rozhodnutia umožnila agentom predstierať kúpu ľubovoľného množstva omamnej alebo psychotropnej látky, čo je neprípustné.“.Z uvedeného sťažovateľ vyvodzuje nezákonnosť použitých dôkazov získaných opísanýmspôsobom, čo má za následok nemožnosť ich použitia v trestnom konaní. Odvoláva sapritom na rozhodovaciu činnosť ústavného súdu (napríklad II. ÚS 710/01 a III. ÚS 323/04),v zmysle ktorej sa nepripúšťa navádzanie iného na spáchanie trestného činu štátnymiorgánmi (vrátane polície).
Sťažovateľ taktiež namieta vyčíslenie hodnoty drogy, ktoré malo mať vplyvna právnu kvalifikáciu skutku, za ktorý bol sťažovateľ v trestnom konaní odsúdený.Sťažovateľ tvrdí, že„hodnota drogy platí iba za predpokladu, že množstvo drogy predávané na čiernom trhu ako dávka zodpovedá obvykle jednorazovej dávke drogy uvedenej v Žiadosti vyšetrovateľa“, z čoho následne vyvodzuje, že„hodnota drogy je určená správne iba za predpokladu, že to, čo za dávku považuje KEU PZ je totožné s tým, čo sa ako dávka predáva na čiernom trhu za sumu uvedenú vo vyjadrení NPJ, čo sa na hlavnom pojednávaní ani nedokazovalo“. Podľa názoru sťažovateľa poukazujúceho pritomna uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 4 Tdo 32/2012 z 27. novembra 2012 a nálezústavného súdu sp. zn. IV. ÚS 268/2011 z 22. septembra 2011 sa súd„odklonil od postupov uplatňovaných v poslednom období v súdnej praxi od Najvyššieho súdu SR cez krajské súdy až po okresné súdy, čo je z rozhodovacej činnosti súdov celkom jasné a Národná kriminálna agentúra ani hodnotu dávok drogy už nevyčísľuje... Súd vychádza z pravdivosti údajov uvedených v správe Národnej kriminálnej agentúry, sťažovateľ túto správu spochybňuje a zdôrazňuje, že táto správa je nepreskúmateľná, polícia tam môže uviesť čokoľvek. Právna kvalifikácia skutku podľa odseku 2 písm. e/ § 172 Tr. zák. je pritom postavená výlučne na predpoklade pravdivosti správy Národnej kriminálnej agentúry, ktorú nie je možné žiadnym spôsobom overiť.“. V tejto súvislosti tiež sťažovateľ spochybňuje určovanie hodnoty drogyna čiernom trhu tiež tvrdiac, že«„čierny trh“ nie je pojem predpokladaný niektorým z ustanovení Tr. zák... Z pohľadu práva na obhajobu sa proti určeniu hodnoty cez „čierny trh“ nedá primeraným spôsobom brániť a každé založenie viny na dôkaze takto deklarovanom je aj porušením ustanovení zabezpečujúcich právo obžalovaného na obhajobu a spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.».
Podľa názoru sťažovateľa neboli splnené ani právnymi predpismi ustanovenépodmienky pre použitie agenta. Spochybňuje pritom vykonanú aplikáciu čl. 10 ods. 7Zmluvy medzi Slovenskou republikou a Rakúskou republikou o policajnej spolupráci,zverejnenej pod č. 252/2005 Z. z. (ďalej len „medzinárodná zmluva“), a nadväzne na totvrdí, že„výklad súdu vo vzťahu k použitiu agenta je nesprávny aj z pohľadu skutočnosti, že v danej veci nešlo o pôsobenie agenta podľa zák. č. 171/1993 Z. z., ale podľa ustanovení Tr. por., pretože polícia disponovala dostatočnými informáciami odôvodňujúcimi záver, že trestný čin je páchaný.
Jedine ustanovenie § 117 ods. 14 Tr. por. upravuje postup upravujúci predpoklady vyslania agenta do zahraničia a predchádzajúci súhlas príslušných orgánov štátu, ktoré by mali podľa tohto ustanovenia rozhodovať až na základe príkazu podľa § 117 ods. 5 Tr. por. V predmetnej veci policajné orgány takto nepostupovali a nebol dodržaný postup podľa § 117 ods.14 Tr. por. a ani podľa Zmluvy medzi Slovenskou republikou a Rakúskou republikou o policajnej spolupráci... najmä jej článku 10, a neexistuje žiadny doklad o tom, že na našom území pôsobili rakúski agenti so súhlasom príslušného orgánu cudzieho štátu...“.
Na základe uvedeného sťažovateľ žiada, aby ústavný súd svojím rozhodnutímvyslovil, že najvyšší súd„uznesením Najvyššieho súdu SR č. k. 3 Tdo 30/2015 zo dňa 09.09.2015 porušil ústavné práva sťažovateľa na súdnu a inú právnu ochranu podľa článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a k porušeniu ústavného práva na spravodlivé súdne konanie (aj porušenie článku čl. 8 ods. 2 a 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a najmä článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd vyhlásený pod č. 209/1992 Zb.)“.Súčasne navrhuje napadnuté uznesenie zrušiť a najvyšší súdzaviazať na zaplatenie náhrady trov konania v sume 355,72 € na účet jeho právnehozástupcu.
II.
Podľa čl. 124 ústavy je ústavný súd nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 140 ústavy ustanoví podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobekonania pred ním a o postavení jeho sudcov zákon.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred níma o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnomsúde“) každú sťažnosť predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnostinavrhovateľa.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedenév § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohtoustanovenia sťažnosti vo veciach, na prerokovanie ktorých ústavný súd nemá právomoc,sťažnosti, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné sťažnosti alebosťažnosti podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj sťažnosti podané oneskorene môžeústavný súd odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Rovnako môže ústavný súdodmietnuť sťažnosť aj vtedy, ak je zjavne neopodstatnená.
O zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnomprerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98). V zmyslekonštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnúneopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom aleboslobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto právaalebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosťmedzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušeniektorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne(obdobne napr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 300/06).
Ústavný súd nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkochv rámci sústavy všeobecných súdov. Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavaťa posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonovviedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebolnáležite zistený skutkový stav, a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavuvšeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnostiúčinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvamio ľudských právach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, žemôže preskúmavať rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mupredchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva aleboslobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontrolyzo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené aleboarbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by maliza následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 13/00,I. ÚS 17/01, III. ÚS 268/05).
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (a obdobne aj čl. 36 ods. 1 listiny) sa každý môže domáhaťzákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súdea v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bolaspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdomzriadeným zákonom, ktorý rozhodne... o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvineniaproti nemu.
Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. podľačl. 36 ods. 1 listiny a obdobne aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1dohovoru spočíva v tom, že každý sa môže domáhať ochrany svojich práv na súde. Tomutooprávneniu zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bolaprávu, ktorého porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktorú tentočlánok ústavy o základnom práve na súdnu ochranu vykonáva (čl. 46 ods. 4 ústavy v spojenís čl. 51 ústavy).
Do obsahu základného práva na súdnu ochranu patrí aj právo každého na to, aby sav jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základ v platnomprávnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách, ktoréSlovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý predpisuje zákon(IV. ÚS 77/02). Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne súladnývýklad aplikovanej právnej normy, ktorý predpokladá použitie ústavne súladneinterpretovanej platnej a účinnej normy na zistený stav veci.
Súčasťou obsahu práva na spravodlivé súdne konanie je aj právo účastníka konaniana také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne odpovie na všetkyprávne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j.s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí daťodpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vecpodstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutiabez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania.
Do obsahu uvedených práv však nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecnýsúd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov, tedaza porušenie tohto základného práva nemožno považovať neúspech (nevyhovenie návrhu)v konaní pred všeobecným súdom (napr. I. ÚS 8/96, III. ÚS 197/02, III. ÚS 284/08). Právona spravodlivý proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia (po vykonaní dôkazova ich vyhodnotení) skutkový stav a po použití relevantných právnych noriem vo vecirozhodnú za predpokladu, že skutkové a právne závery nie sú svojvoľné, neudržateľné a ženeboli prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel a podstatu právana spravodlivý proces. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisuvšeobecným súdom je možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlilod znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatismutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).
Z opísaných hľadísk pristúpil ústavný súd aj k posúdeniu sťažovateľom namietanéhoporušenia označených práv napadnutým uznesením najvyššieho súdu, ku ktorému malodôjsť neprípustnou policajnou provokáciou k spáchaniu trestného činu, nesprávnou právnoukvalifikáciou skutku a nezákonnosťou nosného dôkazu, ktorým bolo použitie agentav rozpore s platnou právnou úpravou.
Najvyšší súd v napadnutom uznesení uviedol, že aj keď sťažovateľ uplatnilv dovolaní dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku, t. j. žerozhodnutie je založené na nesprávnom právnom posúdení zisteného skutku alebona nesprávnom použití iného hmotnoprávneho ustanovenia, z obsahu dovolania vyvodil, žesťažovateľ namietal predovšetkým použiteľnosť príslušníkov polície iného štátua prekročenie ich právomocí, čo podľa názoru najvyššieho súdu v skutočnosti zodpovedalodovolaciemu dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. g) Trestného poriadku, t. j. že rozhodnutie jezaložené na dôkazoch, ktoré neboli súdom vykonané zákonným spôsobom. S poukazomna svoju vlastnú judikatúru (R 120/2012), podľa ktorej sa viazanosť dovolacieho súdudôvodmi dovolania týka vymedzenia chýb, a nie právnych dôvodov dovolania, tak najvyššísúd skúmal sťažovateľom vytýkané vady predchádzajúceho konania z hľadiska dovolaciehodôvodu vymedzeného v § 371 ods. 1 písm. g), a nie z hľadiska sťažovateľom označeného§ 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku.
Najvyšší súd v relevantnej časti odôvodnenia napadnutého uznesenia následnepripomenul, že„námietkami obsiahnutými v dovolaní sa v priebehu konania podrobne zaoberal tak prvostupňový, ako aj odvolací súd, ktorí legitímnosť použitia rakúskych príslušníkov Policajného zboru podrobne odôvodnili. V tejto súvislosti dovolací súd poukazuje predovšetkým na odôvodnenie rozsudku Okresného súdu Piešťany zo 16. októbra 2013, sp. zn. 1T 166/2011, s ktorým sa v plnom rozsahu stotožňuje a v ďalšom naň odkazuje...
Z predloženého spisového materiálu je zrejmé, že použitie agenta sa realizovalo na základe žiadosti vyšetrovateľa policajného zboru, a to z dôvodu, že polícia disponovala poznatkami zo strany rakúskej polície o dodávke omamných a psychotropných látok zo Slovenskej do Rakúskej republiky, pričom tieto dodávky mala zabezpečovať osoba vystupujúca pod menom. Z dôvodu preukázania vyššej dôveryhodnosti agenta odbor špecializovaných trestných služieb Prezídia Policajného zboru využil možnosť použiť na tento účel príslušníka polície iného štátu v súlade s ustanovením § 10 ods. 20 Trestného poriadku. Následne prokurátorka Okresnej prokuratúry Piešťany požiadala o vydanie príkazu na použitie agenta rakúskej polície, pričom tento príkaz bol sudcom pre prípravné konanie Okresného súdu Trnava daný.“.
Následne najvyšší súd podrobne rozvádza podstatný obsah medzinárodnej zmluvya dôvody, pre ktoré jej čl. 10 ods. 1 až 6 nemožno vo veci aplikovať, a uvádza, že v danejveci«išlo o činnosť slovenskej polície, ktorá vyšetrovala trestnú činnosť páchanú slovenskými občanmi, na území Slovenskej republiky a za účelom objasňovania tejto trestnej činnosti len použila príslušníkov polície Rakúskej republiky ako agentov. V posudzovanej veci aj podľa názoru najvyššieho súdu bolo možné aplikovať ustanovenie článku 10 ods. 7 vyššie uvedenej medzinárodnej zmluvy, podľa ktorého zmluvné strany sú oprávnené navzájom si poskytovať agentov, ktorí konajú z poverenia a pod vedením príslušných orgánov druhej zmluvnej strany. Tento postup je zároveň v súlade aj s ustanovením § 10 ods. 20 Trestného poriadku, podľa ktorého agent je príslušník Policajného zboru alebo príslušník polície iného štátu, ktorý na základe príkazu prokurátora alebo súdu prispieva k odhaľovaniu, zisťovaniu a usvedčovaniu páchateľov zločinu, trestných činov uvedených v treťom diele ôsmej hlavy osobitnej časti Trestného zákona (ďalej len „korupcia“), trestného činu zneužívania právomoci verejného činiteľa a trestného činu legalizácie príjmu z trestnej činnosti.».Na základe uvedeného potomnajvyšší súd konštatuje, že„použitie príslušníkov Rakúskej republiky, ako agentov bolo vykonané v súlade s ustanoveniami medzinárodnej zmluvy a Trestného poriadku“.
K nadväzujúcej námietke sťažovateľa týkajúcej sa prekročenia právomoci agentkynajvyšší súd po uvedení obsahu § 117 ods. 2 Trestného poriadku a dopadajúcej judikatúry(R 47/2012) pripomenul, že policajnou provokáciou je„zámerné, aktívne a cielené podnecovanie alebo navádzanie, či iné vedomé iniciovanie alebo navádzanie na spáchanie trestnej činnosti u druhej osoby, ktorá by inak protiprávne nekonala. Pokiaľ by činnosť polície bola vedená len snahou, aby kontaktovaná osoba spáchala trestný čin bez zistenia skutočnosti, ktoré nasvedčujú tomu, že páchateľ by spáchal trestný čin aj vtedy, ak by príkaz na použitie agenta nebol vydaný (§ 117 ods. 2 Trestného poriadku), išlo by o neprípustnú policajnú provokáciu trestného činu.
Za kľúčovú odlišnosť skrytej aktivity polície od policajnej provokácie sa považuje skutočnosť, že polícia neiniciuje, t. j. nevytvára u kontaktovanej osoby vôľu spáchať trestný čin, ale vytvára pre spáchanie trestného činu vhodné podmienky. Tieto podmienky však nesmú byť mimoriadne, ale objektívne možné v danej situácii obvyklé a musia nastať až s časovým odstupom potom, čo páchateľ si osvojil úmysel spáchať trestný čin a preukázateľne spravil kroky k jeho spáchaniu...
Dovolací súd má za to, že v posudzovanom prípade orgány činné v trestnom konaní za účelom odhalenia páchateľa trestnej činnosti a zabezpečenia dôkazov o ich trestnoprávne postihnuteľnom správaní len vytvorili podmienky, ktoré boli v danom prípade obvyklé, pričom tieto nastali až po tom, čo si obvinený preukázateľne osvojil úmysel trestný čin spáchať.
Agent nemôže byť osoba, ktorá len pasívne čaká v prostredí, v ktorom sa má pohybovať. Podstatné pre použitie agenta je, že konanie agenta musí byť v súlade s účelom Trestného poriadku a musí byť úmerné protiprávnosti konania, na odhaľovaní, zisťovaní alebo usvedčovaní, ktorého sa zúčastňuje. Skutočnosť, že agent prejavuje záujem o kúpu drogy, že sa s obvineným viackrát stretne, pýta určité množstvo drogy, zisťuje predajnú cenu drogy, nie je navádzaním na spáchanie trestnej činnosti ani nezákonnou a aktívnou provokáciou.
Najvyšší súd konštatuje, že to bol práve obvinený ⬛⬛⬛⬛, ktorý bol v konaní iniciatívny. Pri vzájomnom rozhovore s agentkou sa vyjadril, že čím bude väčšie množstvo odberu, bude aj lepšia cena, najmä keď sa lepšie spoznajú. Pri poslednom odbere mu agentka uviedla sumu, ktorú má k dispozícii na zakúpenie drogy, pričom práve obvinený určoval, aké množstvo drogy jej môže za takúto sumu zabezpečiť.
S ohľadom na vyššie uvedené nemožno označiť konanie agentky za policajnú provokáciu, ale išlo o tzv. skrytú aktivitu polície, zameranú na odhalenie páchateľov trestných činov a zabezpečenie dôkazov o tejto trestnej činnosti.
Dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. g/ Trestného poriadku teda naplnený nebol.“.
Ústavný súd po oboznámení sa s obsahom napadnutého uznesenia konštatuje, žena námietky sťažovateľa spochybňujúce zákonnosť použitia agentov, ktorí ho mali priamousvedčovať, najvyšší súd odpovedal primerane, opierajúc sa pritom o ústavne konformnývýklad relevantných právnych noriem upravujúcich možnosť použitia agenta v rámcitrestného konania (§ 10 ods. 20 a § 117 Trestného poriadku a čl. 10 ods. 7 medzinárodnejzmluvy). Najvyšší súd sa dostatočne venoval aj námietkam sťažovateľa o prekročeníprávomoci agentky, keď vysvetlil rozdiel medzi policajnou provokáciou a skrytou aktivitoupolície aplikujúc výklad vyplývajúci z vlastnej ustálenej judikatúry, ktorú v napadnutomuznesení konkretizoval (uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 5 To 9/2011 publikovanév Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republikypod č. 47/2012).
V tejto súvislosti ústavný súd pripomína, že jeho ingerencia do výkonu právomocinajvyššieho súdu je opodstatnená len v prípade jeho nezlučiteľnosti s ústavou alebokvalifikovanou medzinárodnou zmluvou. Aj keby ústavný súd nesúhlasil s interpretáciouzákonov všeobecnými súdmi, v zmysle citovanej judikatúry by mohol nahradiť napadnutýprávny názor najvyššieho súdu iba v prípade, ak by ten bol svojvoľný, zjavneneodôvodnený, a teda ústavne nekonformný. Ústavný súd v tejto súvislosti taktiež dodáva,že otázka posúdenia podmienok dovolacieho konania je otázkou zákonnosti a jej riešeniesamo osebe nemôže viesť k záveru o porušení sťažovateľkou označených práv (obdobneIV. ÚS 35/02, II. ÚS 103/09, II. ÚS 395/09, I. ÚS 595/2012).
Opísaný vedený výklad právnych noriem realizovaný najvyšším súdom nevykazujeznaky arbitrárnosti alebo jeho nezlučiteľnosti s právami zaručenými ústavou, prípadnemedzinárodnou zmluvou, ktorou je Slovenská republika viazaná. Podľa názoru ústavnéhosúdu tak najvyšší súd ústavne akceptovateľným spôsobom odpovedal na ťažiskovédovolacie argumenty sťažovateľa, o ktorých možno v zásade konštatovať, že sa zhodujú ajs predloženou sťažnostnou argumentáciou. Skutočnosť, že sťažovateľ zastáva iný právnynázor, ako prijal v tejto veci najvyšší súd, nemôže viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenostialebo arbitrárnosti napadnutého uznesenia najvyššieho súdu a nezakladá ani oprávnenieústavného súdu nahradiť právny názor najvyššieho súdu svojím vlastným. O svojvôli privýklade alebo aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom, v tomto prípade najvyššímsúdom, by bolo možné uvažovať vtedy, ak by sa jeho názor natoľko odchýlil od zneniapríslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (m. m. I. ÚS 115/02,IV. ÚS 226/2012). Ústavný súd navyše poukazuje na právny názor ustálený v jehodoterajšej judikatúre, podľa ktorého právo na spravodlivý proces neznačí právo na úspechv konaní pred všeobecným súdom (II. ÚS 3/97, II. ÚS 173/07).
Vo vzťahu k sťažnostnej námietke o nezákonnej právnej kvalifikácii súdenéhotrestného činu podľa § 172 ods. 2 písm. e) Trestného zákona, pri ktorom mali súdy bezvykonaných dôkazov nesprávne ustáliť hodnotu zaistenej drogy, ústavný súd uvádza, žez obsahu napadnutého uznesenia nevyplýva uplatnenie tejto námietky v dovolacom konanía ani sťažovateľ inými listinami uplatnenie tejto námietky v dovolacom konaní žiadnymspôsobom neosvedčil. Zo sťažovateľom predloženého uznesenia krajského súdu lenvyplýva, že sa touto obdobnou námietkou zaoberal krajský súd v odvolacom konaní.Ústavný súd v tejto súvislosti pripomína svoj ustálený právny názor, podľa ktorého pokiaľsťažovateľ v rámci ochrany svojich základných práv a slobôd uplatní v konanípred ústavným súdom argumentáciu, ktorú mohol predniesť, ale nepredniesol v konanípred všeobecným súdom, ústavný súd na jej posúdenie nemá právomoc (III. ÚS 135/03,IV. ÚS 340/2013, III. ÚS 461/2015). Ústavný súd preto k tejto námietke uvedenejv sťažnosti z dôvodu nedostatku svojej právomoci nezaujíma vecné stanovisko. Ako obiterdictum ústavný súd uvádza, že z obsahu sťažnosti sťažovateľovho spoluobžalovaného( ⬛⬛⬛⬛ ) vedenej pod sp. zn. Rvp 15417/2015 a k nej pripojeného uznesenianajvyššieho súdu sp. zn. 3 Tdo 29/2015 z 9. septembra 2015 vyplýva, že najvyšší súduvedenú námietku preskúmal v osobitne vedenom konaní o dovolaní už označenéhospoluobžalovaného, v ktorom okrem iného podporne poukázal aj na judikatúru najvyššiehosúdu zaoberajúcu sa načrtnutou otázkou (uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 2 Tdo 74/2013publikované v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republikypod č. 120/2014), pričom bez toho, aby ústavný súd týmto rozhodnutím zasahovaldo ústavného prieskumu, na ktorý je oprávnený iný senát ústavného súdu, považujeza potrebné poznamenať, že právne závery najvyššieho súdu sa aj v tejto otázke odchyľujúod právnej argumentácie formulovanej sťažovateľom v uvedenej námietke.
Vychádzajúc z obsahu namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranupodľa čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. čl. 36 ods. 1 listiny a práva na spravodlivé súdne konaniepodľa čl. 6 ods. 1 dohovoru ústavný súd aj napriek sťažovateľom uplatnenej argumentáciehodnotí napadnuté uznesenie najvyššieho súdu ako racionálne, podrobné a pritom ústavnekonformné, pričom ním uskutočnený výklad posúdenia uplatnených dovolacích dôvodovpodľa obsahu vytýkaných chýb konania, ako aj relevantnej procesnoprávnej úpravypotvrdzujúcej zákonnosť namietaných dôkazov nepopiera účel a podstatu označených práv.Preto v tejto časti považuje ústavný súd sťažnosť za zjavne neopodstatnenú (obdobneII. ÚS 699/2014).
Napokon, pokiaľ ide o namietané porušenie práva na osobnú slobodu podľa čl. 8ods. 2 listiny, ústavný súd zistil, že z obsahu sťažnosti (okrem označenia ustanovenia listinyv petite sťažnosti) nevyplýva žiadna relevantná argumentácia svedčiaca o porušeníoznačeného práva. Uvedené ústavný súd hodnotí ako nedostatok jednej zo zákonompredpísaných náležitostí sťažnosti požadovanej ustanovením § 20 ods. 1 zákona o ústavnomsúde, ktorou je logické, kompaktné a dostatočne určité odôvodnenie návrhu vo vzťahuk právam, vyslovenia porušenia ktorých sa sťažovateľ v petite sťažnosti domáha.
Ústavný súd pripomína, že nedostatky zákonom predpísaných náležitostí vyplývajúcez podania sťažovateľa nie je povinný odstraňovať z úradnej povinnosti. Na taký postup slúžiinštitút povinného právneho zastúpenia v konaní pred ústavným súdom a publikovanájudikatúra, z ktorej jednoznačne vyplýva, ako ústavný súd posudzuje nedostatok zákonompredpísaných náležitostí podaní účastníkov konania (IV. ÚS 409/04, IV. ÚS 168/05).Ústavný súd preto aj so zreteľom na kvalifikované právne zastúpenie sťažovateľa považovalnesplnenie tejto zákonom predpísanej náležitostí za dostatočný dôvod na odmietnutie tejtozvyšnej časti sťažnosti pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí.
Z uvedených dôvodov ústavný súd sťažnosť odmietol podľa § 25 ods. 2 zákonao ústavnom súde. Vzhľadom na uvedené bolo potom už bez právneho významu bližšie sazaoberať ostatnými návrhmi sťažovateľa formulovanými v sťažnosti.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 2. februára 2016