znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 61/2015-15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 17. februára 2015predbežne   prerokoval   sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛,   správcukonkurznej podstaty úpadcu H. M. SYSTEM spol. s r. o. v konkurze, Topľanská 15, Vranovnad Topľou, zastúpeného advokátom JUDr. Vladimírom Kotusom, Advokátska kancelária,Žižkova 6, Košice, vo veci namietaného porušenia základného práva vlastniť majetok podľačl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   rozsudkom   Krajského   súduv Prešove   sp.   zn.   5   CoKR/6/2013   z   22.   apríla   2014   v   časti   výroku   o   náhrade   trovprvostupňového a odvolacieho konania a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, správcu konkurznej podstaty úpadcu H. M. SYSTEMspol. s r. o. v konkurze   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 23. júna 2014doručená   sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛,   správcu   konkurznejpodstaty   úpadcu   H.   M.   SYSTEM   spol.   s   r.   o.   v   konkurze,   Topľanská   155,   Vranovnad Topľou (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. Vladimírom Kotusom,Advokátska   kancelária,   Žižkova   6,   Košice,   vo   veci   namietaného   porušenia   základnéhopráva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“),základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdnekonanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalejlen   „dohovor“)   rozsudkom   Krajského   súdu   v   Prešove   (ďalej   len   „krajský   súd“)sp. zn. 5 CoKR/6/2013 z 22. apríla 2014 v časti výroku o náhrade trov prvostupňovéhoa odvolacieho konania.

Sťažovateľ v sťažnosti uviedol: «... Okresný súd Prešov rozsudkom zo dňa 17.10.2013, sp. zn. 1Ci/18/2010 (ďalej len „rozsudok OS PO“ alebo „prvostupňový rozsudok“) v právnej veci žalobcu,   správca   konkurznej   podstaty   úpadcu   H.   M.   SYSTEM,   spol.   s   r.o.   so   sídlom Topľanská 15, 093 01 Vranov nad Topľou proti žalovanému POV, s.r.o. Vranov nad Topľou, so   sídlom   Kalinčiakova   805,   093   01   Vranov   nad   Topľou   vyhovel   žalobe   a   určil   že napadnuté   úkony   (tri   kúpne   zmluvy)   sú   právne   neúčinné.   Súčasne   priznal   právnemu zástupcovi   žalobcu   náhradu   trov   konania   aplikujúc   ustanovenie   §   11   ods.   1   písm.   a) vyhlášky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov (ďalej len „Vyhláška“). Prvostupňový súd rozhodol síce o trovách konania podľa § 142a nasl. OSP, avšak podľa   názoru   súdu   bolo   predmetné   konanie   incidenčnou   žalobou,   ktorá   je   z   hľadiska určenia výšky trov určovacím sporom, bez ohľadu na výšku pohľadávky, určenie pravosti, ktorej je predmetom konania. Preto vri určovaní výšky tarifnej odmeny treba vychádzať z princípu, že žalobcovi patrí náhradu ako v určovacom spore s neoceniteľnou hodnotou veci podľa § 11 ods. 1 písm. a) Vyhlášky. Prvostupňový súd zároveň poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1 M Obdo V 17/2006 zo dňa 1.1.2009.

Ako vyplýva prvostupňového rozsudku, súd priznal odmenu za všetky úkony právnych služieb,   tak   ako boli označené vo   vyjadrení zo dňa   8.10.2013,   avšak základnú sadzbu tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby určil v zmysle § 11 ods. 1 písm. a) vyhlášky ako jednu trinástinu výpočtového základu, teda akoby nebolo možné vyjadriť hodnotu veci alebo práva v peniazoch, alebo ju možno zistiť len s nepomernými ťažkosťami.

Zároveň   vzhľadom   na   odoslanie   rozsudku   dňa   22.10.2013   (teda   posledný   deň zákonnej trojdňovej lehoty na uplatnenie trov konania v zmysle § 151 ods. 1 OSP) nepriznal náhradu trov právneho zastúpenia v súlade s vyčíslením zo dňa 22.10.2013, ktoré bolo zaslané faxom a zároveň podané na poštovú prepravu.

Proti   vyššie   uvedenému   rozsudku   podal   sťažovateľ   (žalobca)   čo   do   výroku   trov konania   odvolanie   poukazujúc,   že   súd   prvého   stupňa   aplikoval   nesprávne   ustanovenie vyhlášky, nakoľko predmetom nebola žaloba o určenie pravosti pohľadávky (incidenčný spor),   ale   žalobca odporoval právne   úkony   – tri   kúpne   zmluvy.   Ustanovenia Vyhlášky exaktne a presne ustanovujú, že za tarifnú hodnotu veci sa považuje výška peňažného plnenia alebo cena veci alebo práva, ktorých sa právna služba týka (§ 10 ods. 2 vyhlášky) a zároveň v ktorých „výnimočných“ prípadoch je základná sadzba tarifnej odmeny jedna trinástina výpočtového základu, medzi ktoré dôvody patrí aj prípad, že nie je možné vyjadriť hodnotu veci alebo práva v peniazoch, alebo ju možno zistiť len s nepomernými ťažkosťami (§ 11 ods. 1 písm. a) vyhlášky).

Odvolací súd prvostupňový rozsudok vo veci samej potvrdil, pri výroku o trovách konania priznal žalobcovi náhradu trov konania, avšak opätovne aplikoval ustanovenie § 11 ods. 1 písm. a) Vyhlášky. Odvolací súd označil postup prvostupňového súd za správny, odkázal len na judikatúru Najvyššieho súdu tvrdiac, že aj v konaniach o určenie neúčinnosti právneho   úkonu   hodnotu   predmetu   konania   nemožno   vyjadriť   v   peniazoch   a   teda pri výpočte odmeny advokáta sa nevychádza z hodnoty predmetu sporu, ale považuje sa za predmet, ktorý nie je možné oceniť, aj ak ide o odporovaciu žalobu...»

Sťažovateľ vo veci samej navrhuje, aby po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie ústavnýsúd vydal takéto rozhodnutie:

„1. Základné právo ⬛⬛⬛⬛, správcu konkurznej podstaty úpadcu H. M. SYSTEM spol. s r.o. na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, právo   na   spravodlivý   súdny   proces   podľa   čl.   6   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd   a   základné   právo   vlastniť   majetok   a   základné   práva   na   ochranu majetku podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy SR bolo porušené rozsudkom Krajského súdu v Prešove sp. zn. 5CoKR/6/2013 zo dňa 22. apríla 2014.

2. Rozsudok Krajského súdu v Prešove sp. zn. 5CoKR/6/2013 zo dňa 22. apríla 2014 v časti jeho výroku, ktorým rozhodol o náhrade trov prvostupňového konania a odvolacieho konania, zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie.

3.   Krajský   súd   v   Prešove   je   povinný   uhradiť ⬛⬛⬛⬛,   správcovi konkurznej   podstaty   úpadcu   H.   M.   SYSTEM   spol.   s   r.o.   v   konkurze   trovy   právneho zastúpenia v sume 340,90 € (slovom tristoštyridsať eur a deväťdesiat centov) na účet jeho právneho   zástupcu   JUDr.   Vladimíra   Kotusa   do   jedného   mesiaca   od   doručenia   tohto nálezu.“

II.

Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konaniapred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Podľa   čl.   20.   ods.   1   ústavy   každý   má   právo   vlastniť   majetok.   Vlastnícke   právovšetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupomsvojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonomna inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bolaspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdomzriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch aleboo oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred níma o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnomsúde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnostinavrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvodyuvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súdprávomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebonávrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy zjavne neopodstatnené alebopodané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bezústneho pojednávania.

Sťažovateľ namieta porušenie základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1ústavy,   základného   práva   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   a   právana spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   rozsudkom   krajského   súdusp. zn. 5 CoKR/6/2013 z 22. apríla 2014 v časti výroku o náhrade trov prvostupňovéhoa odvolacieho konania v konaní o odporovacej žalobe.

Ústavný súd nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkochv rámci sústavy všeobecných súdov. Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavaťa posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonovviedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebolnáležite   zistený   skutkový   stav,   a   aké   skutkové   a   právne   závery   zo   skutkového   stavuvšeobecný   súd   vyvodil.   Úloha   ústavného   súdu   sa   vymedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnostiúčinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvamio ľudských právach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, žemôže   preskúmavať   rozhodnutie   všeobecného   súdu   v   prípade,   ak   v   konaní,   ktoré   mupredchádzalo, alebo   samotným   rozhodnutím   došlo k   porušeniu   základného   práva   aleboslobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontrolyzo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené aleboarbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by maliza následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 13/00,I. ÚS 17/01, III. ÚS 268/05).

Ústavný súd poznamenáva, že medzi právom na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1ústavy a jemu porovnateľným právom na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1dohovoru niet zásadných odlišností, a prípadné porušenie uvedených práv je preto potrebnéposudzovať spoločne.

Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy spočívav tom,   že   každý   sa   môže   domáhať   ochrany   svojich   práv   na   súde.   Tomuto   oprávneniuzodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktoréhoporušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktorú tento článok ústavyo základnom práve na súdnu ochranu vykonáva (čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 51ústavy). Do obsahu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu patrí aj právo každéhona to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže maťzáklad v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodnýchzmluvách,   ktoré   Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom,   ktorýpredpisuje zákon (IV. ÚS 77/02). Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonalústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy, ktorý predpokladá použitie ústavnesúladne interpretovanej platnej a účinnej normy na zistený stav veci.

Článok 6 ods. 1 dohovoru každému zaručuje právo podať žalobu o uplatnenie svojichobčianskych práv a záväzkov na súde. Takto interpretovaný článok zahŕňa právo na súd,do ktorého patrí právo na prístup k súdu. K nemu sa pridávajú záruky ustanovené čl. 6ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o organizáciu a zloženie súdu a vedenie konania. To všetkov súhrne   zakladá   právo   na   spravodlivé   prejednanie   veci   (rozhodnutie   Európskeho   súdupre ľudské práva z 21. februára 1975, séria A, č. 18, s. 18, § 36). Právo na spravodlivéprejednanie veci zahŕňa v sebe princíp rovnosti zbraní, princíp kontradiktórnosti konania,právo   byť   prítomný   na   pojednávaní,   právo   na   odôvodnenie   súdneho   rozhodnutia   a   inépožiadavky spravodlivého procesu (III. ÚS 199/08).

O   zjavne   neopodstatnený   návrh   ide   vtedy,   ak   ústavný   súd   pri   jeho   predbežnomprerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98). V zmyslekonštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnúneopodstatnenosť aj absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom aleboslobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto právaalebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosťmedzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušeniektorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne(obdobne napr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 300/06).

V zmysle svojej judikatúry považuje ústavný súd za protiústavné aj arbitrárne tierozhodnutia,   odôvodnenie   ktorých   je   úplne   odchylné   od   veci samej   alebo   aj   extrémnenelogické   so   zreteľom   na   preukázané   skutkové   a   právne   skutočnosti   (IV.   ÚS   150/03,I. ÚS 301/06).

Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu ústavné právo na súdnu ochranu všakneznamená právo na úspech v konaní pred všeobecným (občianskoprávnym) súdom, tedaza porušenie tohto základného práva nemožno považovať neúspech (nevyhovenie návrhu)v konaní pred všeobecným súdom (napr. II. ÚS 4/94, I. ÚS 8/96, III. ÚS 197/02).

Sťažovateľ   svojou   sťažnosťou   napáda   rozsudok   krajského   súdusp. zn. 5 CoKR/6/2013 z 22. apríla 2014 v časti výroku o náhrade trov prvostupňovéhoa odvolacieho konania v konaní o odporovacej žalobe. Vo vzťahu k rozsudku krajskéhosúdu sťažovateľ namieta, že krajský súd mal v konaní o neúčinnosť právneho úkonu priznaťnáhradu   trov   konania   podľa   hodnoty   predmetu   konania.   Sťažovateľ   považuje   rozsudokkrajského súdu v napadnutej časti za arbitrárny.

Krajský súd v rozsudku sp. zn. 5 CoKR/6/2013 z 22. apríla 2014 dospel k týmtoprávnym záverom:

„... O trovách konania súd prvého stupňa rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p., keď úspešnému žalobcovi priznal ich náhradu vo výške 787,- eur oproti uplatneným trovám vo výške   13.867,92   eur.   Vychádzal   pritom   z   princípu,   že   žalobcovi   patrí   náhrada   ako v určovacom spore s neoceniteľnou hodnotou veci podľa § 11 ods. 1 písm. a/ vyhlášky č. 655/2004   Z.z.   V   tejto   súvislosti   poukázal   aj   na   rozsudok   Najvyššieho   súdu   SR sp. zn. 1MObdoV/17/2006 zo dňa 1.1.2009.

Proti   výroku   rozsudku   súdu   prvého   stupňa   o   trovách   konania   podal   žalobca odvolanie, ktorým žiadal o jeho zmenu tak, aby mu boli priznané trovy prvostupňového konania   celkom   vo   výške   16.244,40   eur   na   účet   jeho   právneho   zástupcu.   Odvolanie predovšetkým zdôvodnil tým, že pri priznaní trov súd prvého stupňa pochybil, keď rozhodol o nich bez zohľadnenia trov, ktoré dodatočne vyčíslil v zákonnej lehote 3 pracovných dní podaním zo dňa 22.10.2013, a zároveň pochybil, keď aplikoval na zistený skutkový stav ohľadom trov nesprávnu právnu normu, a to ustanovenie § 11 ods. 1 písm. a/ tarify. Podľa   §   151   ods.   1   O.s.p.,   o   povinnosti   nahradiť   trovy   konania   rozhoduje   súd na návrh spravidla v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí. Účastník, ktorému sa prisudzuje náhrada trov konania, je povinný trovy konania vyčísliť najneskôr do troch pracovných dní od vyhlásenia tohto rozhodnutia.

Z predloženého spisu vyplýva, že rozsudok súdu prvého stupňa bol vyhlásený dňa 17.10.2013   (štvrtok).   Ešte   dňa   11.10.2013   (č.   l.   351)   súdu   došlo   vyjadrenie   žalobcu, v ktorom zároveň vyčíslil trovy konania vo výške 13.867,92 eur s DPH. Z tohto vyčíslenia súd   prvého   stupňa   pri   rozhodovaní   o   trovách   konania   vychádzal.   Ďalším   dodatočným vyčíslením trov konania zo dňa 22.10.2013 (č. 1. 364) žalobca ich rozšíril o hotové výdavky právneho zástupcu a náhradu za stratu času, spolu s pôvodnými trovami v celkovej výške 16.244,40 eur s DPH. Vyčíslenie bolo podané na prepravu poštou dňa 22.10.2013 (utorok)

- v tretí pracovný deň od vyhlásenia rozsudku. Teda z tohto vyčíslenia mal vychádzať súd prvého stupňa pri rozhodovaní o trovách.

Pokiaľ súd prvého stupňa vychádzal pri priznaní trov právneho zastúpenia v zmysle § 11 ods. 1 písm. a/ vyhlášky č. 655/2004 Z.z. ako v spore s neoceniteľnou hodnotou veci, tento   jeho   postup   je   správny.   V   tejto   súvislosti   odvolací   súd   poukazuje   na   uznesenie Najvyššieho   súdu   SR   zo   dna   21.10.2010   sp.   zn.   3M   Cdo/9/2009.   V   tomto   rozhodnutí Najvyšší súd SR vyslovil právny názor, že v konaniach o určenie neúčinnosti právneho úkonu hodnotu predmetu konania nemožno vyjadriť v peniazoch. Zároveň odvolací súd poukazuje aj na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Obo/27/2012, v zmysle ktorého pri výpočte odmeny advokáta sa nevychádza z hodnoty predmetu sporu, ale považuje sa za predmet, ktorý nie je možné oceniť, aj ak ide o odporovaciu žalobu.

Keďže   žalobca   si   uplatnil   aj   ďalšie   trovy   konania   podaním   zo   dňa   22.10.2013 (č. l. 364), odvolací súd zmenil rozsudok súdu prvého stupňa o trovách konania tak, že žalobcovi priznal ich náhradu v celkovej výške 1.283,28 eur (§ 220 O.s.p.). Pri stanovení základnej sadzby tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby vychádzal zo skutočnosti, že v prejednávanej veci je predmetom konania určenie neúčinnosti právnych úkonov. V zmysle zaužívanej súdnej praxe, ak je predmetom konania určenie neplatnosti právneho úkonu, posudzuje sa, či preskúmavaný právny úkon bol urobený v súlade s právnymi predpismi, čo predstavuje   skutočnosť   objektívne   neoceniteľnú   peniazmi.   Pri   výpočte   trov   právneho zastúpenia treba preto v prípadoch sporov o určenie platnosti, resp. neplatnosti právneho úkonu vychádzať zo základu tarifnej odmeny podľa § 11 ods. 1 vyhl. č. 655/2004 Z. z. (porov. uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2 M Cdo 1/2008 zo dňa 14.2.2011). Odvolací súd pri výpočte trov právneho zastúpenia vychádzal zo základu tarifnej odmeny podľa § 11 ods. 1 vyhl. č. 655/2004 Z.z., teda nie z hodnoty veci 425.028,21 Eur, ako   si   ju   uplatnil   žalovaný.   V   zmysle   uvedeného   je   v   zmysle   §   11   ods.   1   vyhlášky   č. 655/2005   Z.z.   základná   sadzba   tarifnej   odmeny   za   jeden   úkon   právnej   služby   jedna trinástina výpočtového základu, čo predstavuje v roku 2011 sumu 57,- Eur, vr. 2012 sumu 58,69 Eur, v roku 2013 sumu 60,07 Eur a v roku 2014 sumu 61,87 Eur...

O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 224 ods. 1 v spojení s §   142   ods.   1   O.s.p.   Úspešnému   žalobcovi   priznal   ich   náhradu   pozostávajúcu   z   trov právneho zastúpenia...“

Z citovanej časti odôvodnenia rozsudku krajského súdu vyplýva, že krajský súd saštandardným a ústavne akceptovateľným spôsobom vyrovnal s otázkou trov prvostupňovéhoa odvolacieho konania.

Ústavný súd konštatuje, že napadnuté rozhodnutie krajského súdu nevykazuje znakyarbitrárnosti, je ústavne akceptovateľné, pričom nezistil existenciu skutočností svedčiacicho tom, že by ho bolo možné považovať za popierajúce zmysel práva na súdnu ochranu,keďže krajský súd zrozumiteľne vysvetlil právne závery, ku ktorým dospel. Uvedené platí ajv prípade, keď sa vnútorná intencionalita právnych úvah sťažovateľa uberala iným smeromako   právny   názor   krajského   súdu,   ktorý   síce   rozhodol   spôsobom,   s   ktorým   sťažovateľnesúhlasí, avšak rozhodnutie dostatočne odôvodnil na základe vlastných myšlienkovýchpostupov a hodnotení, ktoré ústavný súd nie je oprávnený a ani povinný nahrádzať. K tomuústavný súd obdobne poznamenáva, že ak sa konanie pred všeobecným súdom neskončípodľa želania účastníka konania, táto okolnosť sama osebe nie je právnym základom prenamietnutie porušenia základného práva (napr. II. ÚS 54/02).

K   námietke   nevysporiadania   sa   so   všetkými   skutočnosťami   uvádzanýmisťažovateľom v jeho odvolaní proti rozsudku súdu prvého stupňa ústavný súd v súladeso svojou konštantnou judikatúrou uvádza, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetkyotázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,prípadne   dostatočne   objasňujú   skutkový   a   právny   základ   rozhodnutia   bez   toho,   abyzachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenierozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základrozhodnutia,   postačuje   na   záver   o   tom,   že   z   tohto   aspektu   je   plne   realizované   právoúčastníka konania na spravodlivé súdne konanie (m. m. IV. ÚS 112/05, I. ÚS 117/05). Na   základe   uvedeného   ústavný   súd   dospel   k   záveru,   že   krajský   súd   rozsudkomsp. zn. 5 CoKR/6/2013 z 22. apríla 2014 v časti výroku o náhrade trov prvostupňovéhoa odvolacieho konania neporušil sťažovateľom označené základné právo vlastniť majetokpodľa čl. 20 ods. 1 ústavy, základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavya právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Ústavný   súd   preto   sťažnosť   vo   vzťahu   k   rozsudku   krajského   súdusp. zn. 5 CoKR/6/2013 z 22. apríla 2014 v časti výroku o náhrade trov prvostupňovéhoa odvolacieho konania odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde považujúc juza zjavne   neopodstatnenú.   Vzhľadom   na   odmietnutie   sťažnosti   rozhodovanie   o   ďalšíchprocesných návrhoch sťažovateľa (zrušenie rozsudku krajského súdu sp. zn. 5 CoKR/6/2013z 22. apríla 2014 v časti výroku o náhrade trov prvostupňového a odvolacieho konaniaa vrátenie veci na ďalšie konanie, priznanie náhrady trov konania) v danej veci stratiloopodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd už nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 17. februára 2015