SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
III. ÚS 61/2015-15
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 17. februára 2015predbežne prerokoval sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, správcukonkurznej podstaty úpadcu H. M. SYSTEM spol. s r. o. v konkurze, Topľanská 15, Vranovnad Topľou, zastúpeného advokátom JUDr. Vladimírom Kotusom, Advokátska kancelária,Žižkova 6, Košice, vo veci namietaného porušenia základného práva vlastniť majetok podľačl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súduv Prešove sp. zn. 5 CoKR/6/2013 z 22. apríla 2014 v časti výroku o náhrade trovprvostupňového a odvolacieho konania a takto
r o z h o d o l :
Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, správcu konkurznej podstaty úpadcu H. M. SYSTEMspol. s r. o. v konkurze o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 23. júna 2014doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, správcu konkurznejpodstaty úpadcu H. M. SYSTEM spol. s r. o. v konkurze, Topľanská 155, Vranovnad Topľou (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. Vladimírom Kotusom,Advokátska kancelária, Žižkova 6, Košice, vo veci namietaného porušenia základnéhopráva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“),základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdnekonanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalejlen „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“)sp. zn. 5 CoKR/6/2013 z 22. apríla 2014 v časti výroku o náhrade trov prvostupňovéhoa odvolacieho konania.
Sťažovateľ v sťažnosti uviedol: «... Okresný súd Prešov rozsudkom zo dňa 17.10.2013, sp. zn. 1Ci/18/2010 (ďalej len „rozsudok OS PO“ alebo „prvostupňový rozsudok“) v právnej veci žalobcu, správca konkurznej podstaty úpadcu H. M. SYSTEM, spol. s r.o. so sídlom Topľanská 15, 093 01 Vranov nad Topľou proti žalovanému POV, s.r.o. Vranov nad Topľou, so sídlom Kalinčiakova 805, 093 01 Vranov nad Topľou vyhovel žalobe a určil že napadnuté úkony (tri kúpne zmluvy) sú právne neúčinné. Súčasne priznal právnemu zástupcovi žalobcu náhradu trov konania aplikujúc ustanovenie § 11 ods. 1 písm. a) vyhlášky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov (ďalej len „Vyhláška“). Prvostupňový súd rozhodol síce o trovách konania podľa § 142a nasl. OSP, avšak podľa názoru súdu bolo predmetné konanie incidenčnou žalobou, ktorá je z hľadiska určenia výšky trov určovacím sporom, bez ohľadu na výšku pohľadávky, určenie pravosti, ktorej je predmetom konania. Preto vri určovaní výšky tarifnej odmeny treba vychádzať z princípu, že žalobcovi patrí náhradu ako v určovacom spore s neoceniteľnou hodnotou veci podľa § 11 ods. 1 písm. a) Vyhlášky. Prvostupňový súd zároveň poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1 M Obdo V 17/2006 zo dňa 1.1.2009.
Ako vyplýva prvostupňového rozsudku, súd priznal odmenu za všetky úkony právnych služieb, tak ako boli označené vo vyjadrení zo dňa 8.10.2013, avšak základnú sadzbu tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby určil v zmysle § 11 ods. 1 písm. a) vyhlášky ako jednu trinástinu výpočtového základu, teda akoby nebolo možné vyjadriť hodnotu veci alebo práva v peniazoch, alebo ju možno zistiť len s nepomernými ťažkosťami.
Zároveň vzhľadom na odoslanie rozsudku dňa 22.10.2013 (teda posledný deň zákonnej trojdňovej lehoty na uplatnenie trov konania v zmysle § 151 ods. 1 OSP) nepriznal náhradu trov právneho zastúpenia v súlade s vyčíslením zo dňa 22.10.2013, ktoré bolo zaslané faxom a zároveň podané na poštovú prepravu.
Proti vyššie uvedenému rozsudku podal sťažovateľ (žalobca) čo do výroku trov konania odvolanie poukazujúc, že súd prvého stupňa aplikoval nesprávne ustanovenie vyhlášky, nakoľko predmetom nebola žaloba o určenie pravosti pohľadávky (incidenčný spor), ale žalobca odporoval právne úkony – tri kúpne zmluvy. Ustanovenia Vyhlášky exaktne a presne ustanovujú, že za tarifnú hodnotu veci sa považuje výška peňažného plnenia alebo cena veci alebo práva, ktorých sa právna služba týka (§ 10 ods. 2 vyhlášky) a zároveň v ktorých „výnimočných“ prípadoch je základná sadzba tarifnej odmeny jedna trinástina výpočtového základu, medzi ktoré dôvody patrí aj prípad, že nie je možné vyjadriť hodnotu veci alebo práva v peniazoch, alebo ju možno zistiť len s nepomernými ťažkosťami (§ 11 ods. 1 písm. a) vyhlášky).
Odvolací súd prvostupňový rozsudok vo veci samej potvrdil, pri výroku o trovách konania priznal žalobcovi náhradu trov konania, avšak opätovne aplikoval ustanovenie § 11 ods. 1 písm. a) Vyhlášky. Odvolací súd označil postup prvostupňového súd za správny, odkázal len na judikatúru Najvyššieho súdu tvrdiac, že aj v konaniach o určenie neúčinnosti právneho úkonu hodnotu predmetu konania nemožno vyjadriť v peniazoch a teda pri výpočte odmeny advokáta sa nevychádza z hodnoty predmetu sporu, ale považuje sa za predmet, ktorý nie je možné oceniť, aj ak ide o odporovaciu žalobu...»
Sťažovateľ vo veci samej navrhuje, aby po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie ústavnýsúd vydal takéto rozhodnutie:
„1. Základné právo ⬛⬛⬛⬛, správcu konkurznej podstaty úpadcu H. M. SYSTEM spol. s r.o. na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, právo na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a základné právo vlastniť majetok a základné práva na ochranu majetku podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy SR bolo porušené rozsudkom Krajského súdu v Prešove sp. zn. 5CoKR/6/2013 zo dňa 22. apríla 2014.
2. Rozsudok Krajského súdu v Prešove sp. zn. 5CoKR/6/2013 zo dňa 22. apríla 2014 v časti jeho výroku, ktorým rozhodol o náhrade trov prvostupňového konania a odvolacieho konania, zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie.
3. Krajský súd v Prešove je povinný uhradiť ⬛⬛⬛⬛, správcovi konkurznej podstaty úpadcu H. M. SYSTEM spol. s r.o. v konkurze trovy právneho zastúpenia v sume 340,90 € (slovom tristoštyridsať eur a deväťdesiat centov) na účet jeho právneho zástupcu JUDr. Vladimíra Kotusa do jedného mesiaca od doručenia tohto nálezu.“
II.
Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konaniapred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
Podľa čl. 20. ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právovšetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupomsvojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonomna inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bolaspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdomzriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch aleboo oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred níma o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnomsúde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnostinavrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvodyuvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súdprávomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebonávrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy zjavne neopodstatnené alebopodané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bezústneho pojednávania.
Sťažovateľ namieta porušenie základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1ústavy, základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právana spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom krajského súdusp. zn. 5 CoKR/6/2013 z 22. apríla 2014 v časti výroku o náhrade trov prvostupňovéhoa odvolacieho konania v konaní o odporovacej žalobe.
Ústavný súd nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkochv rámci sústavy všeobecných súdov. Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavaťa posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonovviedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebolnáležite zistený skutkový stav, a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavuvšeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnostiúčinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvamio ľudských právach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, žemôže preskúmavať rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mupredchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva aleboslobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontrolyzo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené aleboarbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by maliza následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 13/00,I. ÚS 17/01, III. ÚS 268/05).
Ústavný súd poznamenáva, že medzi právom na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1ústavy a jemu porovnateľným právom na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1dohovoru niet zásadných odlišností, a prípadné porušenie uvedených práv je preto potrebnéposudzovať spoločne.
Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy spočívav tom, že každý sa môže domáhať ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniuzodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktoréhoporušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktorú tento článok ústavyo základnom práve na súdnu ochranu vykonáva (čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 51ústavy). Do obsahu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu patrí aj právo každéhona to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže maťzáklad v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodnýchzmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom, ktorýpredpisuje zákon (IV. ÚS 77/02). Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonalústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy, ktorý predpokladá použitie ústavnesúladne interpretovanej platnej a účinnej normy na zistený stav veci.
Článok 6 ods. 1 dohovoru každému zaručuje právo podať žalobu o uplatnenie svojichobčianskych práv a záväzkov na súde. Takto interpretovaný článok zahŕňa právo na súd,do ktorého patrí právo na prístup k súdu. K nemu sa pridávajú záruky ustanovené čl. 6ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o organizáciu a zloženie súdu a vedenie konania. To všetkov súhrne zakladá právo na spravodlivé prejednanie veci (rozhodnutie Európskeho súdupre ľudské práva z 21. februára 1975, séria A, č. 18, s. 18, § 36). Právo na spravodlivéprejednanie veci zahŕňa v sebe princíp rovnosti zbraní, princíp kontradiktórnosti konania,právo byť prítomný na pojednávaní, právo na odôvodnenie súdneho rozhodnutia a inépožiadavky spravodlivého procesu (III. ÚS 199/08).
O zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnomprerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98). V zmyslekonštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnúneopodstatnenosť aj absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom aleboslobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto právaalebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosťmedzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušeniektorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne(obdobne napr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 300/06).
V zmysle svojej judikatúry považuje ústavný súd za protiústavné aj arbitrárne tierozhodnutia, odôvodnenie ktorých je úplne odchylné od veci samej alebo aj extrémnenelogické so zreteľom na preukázané skutkové a právne skutočnosti (IV. ÚS 150/03,I. ÚS 301/06).
Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu ústavné právo na súdnu ochranu všakneznamená právo na úspech v konaní pred všeobecným (občianskoprávnym) súdom, tedaza porušenie tohto základného práva nemožno považovať neúspech (nevyhovenie návrhu)v konaní pred všeobecným súdom (napr. II. ÚS 4/94, I. ÚS 8/96, III. ÚS 197/02).
Sťažovateľ svojou sťažnosťou napáda rozsudok krajského súdusp. zn. 5 CoKR/6/2013 z 22. apríla 2014 v časti výroku o náhrade trov prvostupňovéhoa odvolacieho konania v konaní o odporovacej žalobe. Vo vzťahu k rozsudku krajskéhosúdu sťažovateľ namieta, že krajský súd mal v konaní o neúčinnosť právneho úkonu priznaťnáhradu trov konania podľa hodnoty predmetu konania. Sťažovateľ považuje rozsudokkrajského súdu v napadnutej časti za arbitrárny.
Krajský súd v rozsudku sp. zn. 5 CoKR/6/2013 z 22. apríla 2014 dospel k týmtoprávnym záverom:
„... O trovách konania súd prvého stupňa rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p., keď úspešnému žalobcovi priznal ich náhradu vo výške 787,- eur oproti uplatneným trovám vo výške 13.867,92 eur. Vychádzal pritom z princípu, že žalobcovi patrí náhrada ako v určovacom spore s neoceniteľnou hodnotou veci podľa § 11 ods. 1 písm. a/ vyhlášky č. 655/2004 Z.z. V tejto súvislosti poukázal aj na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1MObdoV/17/2006 zo dňa 1.1.2009.
Proti výroku rozsudku súdu prvého stupňa o trovách konania podal žalobca odvolanie, ktorým žiadal o jeho zmenu tak, aby mu boli priznané trovy prvostupňového konania celkom vo výške 16.244,40 eur na účet jeho právneho zástupcu. Odvolanie predovšetkým zdôvodnil tým, že pri priznaní trov súd prvého stupňa pochybil, keď rozhodol o nich bez zohľadnenia trov, ktoré dodatočne vyčíslil v zákonnej lehote 3 pracovných dní podaním zo dňa 22.10.2013, a zároveň pochybil, keď aplikoval na zistený skutkový stav ohľadom trov nesprávnu právnu normu, a to ustanovenie § 11 ods. 1 písm. a/ tarify. Podľa § 151 ods. 1 O.s.p., o povinnosti nahradiť trovy konania rozhoduje súd na návrh spravidla v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí. Účastník, ktorému sa prisudzuje náhrada trov konania, je povinný trovy konania vyčísliť najneskôr do troch pracovných dní od vyhlásenia tohto rozhodnutia.
Z predloženého spisu vyplýva, že rozsudok súdu prvého stupňa bol vyhlásený dňa 17.10.2013 (štvrtok). Ešte dňa 11.10.2013 (č. l. 351) súdu došlo vyjadrenie žalobcu, v ktorom zároveň vyčíslil trovy konania vo výške 13.867,92 eur s DPH. Z tohto vyčíslenia súd prvého stupňa pri rozhodovaní o trovách konania vychádzal. Ďalším dodatočným vyčíslením trov konania zo dňa 22.10.2013 (č. 1. 364) žalobca ich rozšíril o hotové výdavky právneho zástupcu a náhradu za stratu času, spolu s pôvodnými trovami v celkovej výške 16.244,40 eur s DPH. Vyčíslenie bolo podané na prepravu poštou dňa 22.10.2013 (utorok)
- v tretí pracovný deň od vyhlásenia rozsudku. Teda z tohto vyčíslenia mal vychádzať súd prvého stupňa pri rozhodovaní o trovách.
Pokiaľ súd prvého stupňa vychádzal pri priznaní trov právneho zastúpenia v zmysle § 11 ods. 1 písm. a/ vyhlášky č. 655/2004 Z.z. ako v spore s neoceniteľnou hodnotou veci, tento jeho postup je správny. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dna 21.10.2010 sp. zn. 3M Cdo/9/2009. V tomto rozhodnutí Najvyšší súd SR vyslovil právny názor, že v konaniach o určenie neúčinnosti právneho úkonu hodnotu predmetu konania nemožno vyjadriť v peniazoch. Zároveň odvolací súd poukazuje aj na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Obo/27/2012, v zmysle ktorého pri výpočte odmeny advokáta sa nevychádza z hodnoty predmetu sporu, ale považuje sa za predmet, ktorý nie je možné oceniť, aj ak ide o odporovaciu žalobu.
Keďže žalobca si uplatnil aj ďalšie trovy konania podaním zo dňa 22.10.2013 (č. l. 364), odvolací súd zmenil rozsudok súdu prvého stupňa o trovách konania tak, že žalobcovi priznal ich náhradu v celkovej výške 1.283,28 eur (§ 220 O.s.p.). Pri stanovení základnej sadzby tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby vychádzal zo skutočnosti, že v prejednávanej veci je predmetom konania určenie neúčinnosti právnych úkonov. V zmysle zaužívanej súdnej praxe, ak je predmetom konania určenie neplatnosti právneho úkonu, posudzuje sa, či preskúmavaný právny úkon bol urobený v súlade s právnymi predpismi, čo predstavuje skutočnosť objektívne neoceniteľnú peniazmi. Pri výpočte trov právneho zastúpenia treba preto v prípadoch sporov o určenie platnosti, resp. neplatnosti právneho úkonu vychádzať zo základu tarifnej odmeny podľa § 11 ods. 1 vyhl. č. 655/2004 Z. z. (porov. uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2 M Cdo 1/2008 zo dňa 14.2.2011). Odvolací súd pri výpočte trov právneho zastúpenia vychádzal zo základu tarifnej odmeny podľa § 11 ods. 1 vyhl. č. 655/2004 Z.z., teda nie z hodnoty veci 425.028,21 Eur, ako si ju uplatnil žalovaný. V zmysle uvedeného je v zmysle § 11 ods. 1 vyhlášky č. 655/2005 Z.z. základná sadzba tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby jedna trinástina výpočtového základu, čo predstavuje v roku 2011 sumu 57,- Eur, vr. 2012 sumu 58,69 Eur, v roku 2013 sumu 60,07 Eur a v roku 2014 sumu 61,87 Eur...
O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 224 ods. 1 v spojení s § 142 ods. 1 O.s.p. Úspešnému žalobcovi priznal ich náhradu pozostávajúcu z trov právneho zastúpenia...“
Z citovanej časti odôvodnenia rozsudku krajského súdu vyplýva, že krajský súd saštandardným a ústavne akceptovateľným spôsobom vyrovnal s otázkou trov prvostupňovéhoa odvolacieho konania.
Ústavný súd konštatuje, že napadnuté rozhodnutie krajského súdu nevykazuje znakyarbitrárnosti, je ústavne akceptovateľné, pričom nezistil existenciu skutočností svedčiacicho tom, že by ho bolo možné považovať za popierajúce zmysel práva na súdnu ochranu,keďže krajský súd zrozumiteľne vysvetlil právne závery, ku ktorým dospel. Uvedené platí ajv prípade, keď sa vnútorná intencionalita právnych úvah sťažovateľa uberala iným smeromako právny názor krajského súdu, ktorý síce rozhodol spôsobom, s ktorým sťažovateľnesúhlasí, avšak rozhodnutie dostatočne odôvodnil na základe vlastných myšlienkovýchpostupov a hodnotení, ktoré ústavný súd nie je oprávnený a ani povinný nahrádzať. K tomuústavný súd obdobne poznamenáva, že ak sa konanie pred všeobecným súdom neskončípodľa želania účastníka konania, táto okolnosť sama osebe nie je právnym základom prenamietnutie porušenia základného práva (napr. II. ÚS 54/02).
K námietke nevysporiadania sa so všetkými skutočnosťami uvádzanýmisťažovateľom v jeho odvolaní proti rozsudku súdu prvého stupňa ústavný súd v súladeso svojou konštantnou judikatúrou uvádza, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetkyotázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, abyzachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenierozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základrozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované právoúčastníka konania na spravodlivé súdne konanie (m. m. IV. ÚS 112/05, I. ÚS 117/05). Na základe uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že krajský súd rozsudkomsp. zn. 5 CoKR/6/2013 z 22. apríla 2014 v časti výroku o náhrade trov prvostupňovéhoa odvolacieho konania neporušil sťažovateľom označené základné právo vlastniť majetokpodľa čl. 20 ods. 1 ústavy, základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavya právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Ústavný súd preto sťažnosť vo vzťahu k rozsudku krajského súdusp. zn. 5 CoKR/6/2013 z 22. apríla 2014 v časti výroku o náhrade trov prvostupňovéhoa odvolacieho konania odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde považujúc juza zjavne neopodstatnenú. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti rozhodovanie o ďalšíchprocesných návrhoch sťažovateľa (zrušenie rozsudku krajského súdu sp. zn. 5 CoKR/6/2013z 22. apríla 2014 v časti výroku o náhrade trov prvostupňového a odvolacieho konaniaa vrátenie veci na ďalšie konanie, priznanie náhrady trov konania) v danej veci stratiloopodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd už nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 17. februára 2015