znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 61/2014-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 29. januára 2014 predbežne   prerokoval   sťažnosť   obchodnej   spoločnosti   AGRO   SLAVIA,   s.   r.   o., Šustekova 49,   Bratislava,   zastúpenej   obchodnou   spoločnosťou   JUDr.   Radovan   Repa, advokát, s. r. o., Záhradnícka 16514/60, Bratislava, v mene ktorej koná konateľ a advokát JUDr. Radovan   Repa, pre namietané porušenie jej základného práva na súdnu   ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie   podľa   čl. 6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd uznesením   Okresného   súdu   Bratislava   I č.   k.   1 Er/181/2013-62   zo   17.   septembra   2012 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť obchodnej spoločnosti AGRO SLAVIA, s. r. o.,   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola 4. decembra 2013   doručená   sťažnosť   obchodnej   spoločnosti   AGRO   SLAVIA,   s.   r.   o., Šustekova   49,   Bratislava   (ďalej   len   „sťažovateľka“),   pre   namietané   porušenie   jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Okresného   súdu   Bratislava   I (ďalej   len   „okresný   súd“)   č.   k.   1 Er/181/2013-62 zo 17. septembra 2012.

Z obsahu sťažnosti a príloh k nej pripojených vyplýva, že na základe exekučného titulu   –   notárskej   zápisnice   sp.   zn.   N   329/2012,   Nz   329/20132,   NCRIs   36315/2012 z 3. októbra 2012 spísanej notárkou JUDr. D. M. bola sťažovateľka ako povinná zaviazaná uhradiť   P.   M.   ako   oprávnenému   najneskôr   do   30.   novembra   2012   sumu   14 771,34   € s príslušenstvom   z titulu   nevyplatenej   mzdy   v zmysle   pracovnej   zmluvy   z 2. mája   2011 a dohody   o pracovnej   činnosti z 30. decembra 2011. Dňa 8. februára 2013 okresný súd poveril   exekútora   Mgr.   M.   Š.   vykonaním   danej   exekúcie.   Dňa   21.   marca   2013   bolo sťažovateľke doručené upovedomenie o začatí exekúcie. Dňa 2. mája 2013 sťažovateľka podala   námietky   proti   exekúcii,   ktoré   odôvodnila   nespôsobilosťou,   resp. neplatnosťou uvedeného exekučného titulu z dôvodu, že „predmetná notárska zápisnica a skutočnosti v nej   uvedené   nezakladajú   platný   prejav   vôle   sťažovateľa,   nakoľko   štatutárny   orgán sťažovateľa   a oprávnený   reprezentujú   v skutočnosti   jednu   a tú   istú   osobu.   Za   daných okolností   nemohol...   oprávnený   pri   podpise   notárskej   zápisnice   platne   konať   v mene sťažovateľa, a to pre konflikt záujmov vymedzený v rámci § 22 ods. 2 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky   zákonník   v znení   neskorších   predpisov...,   a teda   nemohol   ani   platne   uznať záväzok či platne vysloviť súhlas s vykonateľnosťou predmetnej notárskej zápisnice...“.

Okresný   súd   uznesením   č.   k.   1 Er/181/2013-62 zo 17.   septembra   2012 námietky sťažovateľky proti exekúcii zamietol.

Sťažovateľka   v sťažnosti   predloženej   ústavnému   súdu   namieta,   že   okresný   súd „na námietku   neplatnosti,   resp.   nespôsobilosti   exekučného   titulu   z dôvodu   konfliktu záujmov   pri   vyhotovovaní   exekučného   titulu...   nijako   neodpovedal“,   napriek   tomu,   že „uvedená námietka   bola   jediným dôvodom   uvádzaným v námietkach proti   exekúcii   a je podľa právneho názoru sťažovateľa zásadného charakteru, a je teda nutné na ňu náležitým spôsobom odpovedať“. Sťažovateľka tvrdí, že absenciu akejkoľvek argumentácie okresného súdu vo vzťahu k ňou vznesenej námietke proti exekúcii je potrebné posudzovať ako prejav arbitrárnosti, čo zakladá porušenie jej práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru. V tejto súvislosti poukazuje aj na v sťažnosti bližšie konkretizovanú   judikatúru   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší súd“), ústavného súdu, ale aj Európskeho súdu pre ľudské práva, z ktorej vyplýva, že právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady spravodlivého súdneho procesu.

Sťažovateľka v petite navrhuje, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom:„Právo Sťažovateľa spoločnosti AGRO SLÁVIA s. r. o. na spravodlivé súdne konanie zaručené čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v konaní pred Porušiteľom Okresným súdom Bratislava I vedenom pod č. k.: 1 Er 181/2013-62, EX 58/2013 porušené bolo.

Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje uznesenie Porušovateľa Okresného súdu Bratislava I č. k.: 1 Er 181/2013-62, EX 58/2013 a vec vracia Okresnému súdu Bratislava I na ďalšie konanie.

Okresný   súd   Bratislava   I   je   povinný   nahradiť   Sťažovateľovi...   trovy   konania v celkovej   výške   747,72   EUR,   a   to   do   3   (troch)   dní   odo   dňa   právoplatnosti   tohto rozhodnutia.“

Sťažovateľka zároveň žiada, aby ústavný súd predbežným opatrením rozhodol, že:„Vykonateľnosť napadnutého právoplatného Uznesenia Okresného súdu Bratislava I č.   k.:   1   Er   181/2013-62,   EX   58/2013,   ktorým   boli   zamietnuté   námietky   Sťažovateľa spoločnosti   AGRO   SLÁVIA   s.   r.   o.   proti   exekúcii   sa   odkladá,   a   to   do   okamihu právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej.“

II.

Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný   súd   podľa   ustanovenia   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom   súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa   §   20   ods.   3   zákona   o   ústavnom   súde   ústavný   súd   je   viazaný   návrhom na začatie   konania.   Uvedená   viazanosť   ústavného   súdu   návrhom   sa   vzťahuje   zvlášť na návrh výroku rozhodnutia, ktorého sa sťažovateľ domáha (t. j. petit), pričom tento musí byť vymedzený presne, určito a zrozumiteľne (v súlade s čl. 127 ústavy a § 56 zákona o ústavnom súde),   teda   takým spôsobom, aby mohol byť východiskom pre rozhodnutie ústavného súdu   v uvedenej veci (III. ÚS 78/02, III. ÚS 17/03, IV. ÚS 138/08), keďže v podstate   vymedzuje   hranice,   v   ktorých   sťažovateľ   žiada   realizovať   ústavný   prieskum dodržiavania   základných   práv   a   slobôd   v konaní   realizovanom   tým-ktorým   orgánom verejnej moci.

Predmetom sťažnosti je námietka porušenia základného práva sťažovateľky na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   uznesením   okresného   súdu č.   k.   1 Er/181/2013-62 zo 17. septembra 2012.

1.1 Vzhľadom na to, že sťažovateľka námietku porušenia svojho základného práva zaručeného   čl.   48   ods.   2   ústavy   napadnutým   rozhodnutím   okresného   súdu   v podstate žiadnym spôsobom neodôvodnila (§ 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde), ústavný súd túto časť sťažnosti odmietol z dôvodu nesplnenia zákonom predpísaných náležitostí (podobne IV.   ÚS   409/04,   IV.   ÚS   168/05,   III. ÚS 789/09)   ani   neoznačila,   ktoré   základné   práva namieta v rámci čl. 48 ods. 2 ústavy.

V tejto   súvislosti   ústavný   súd   pripomína,   že   v zmysle   §   18   ods.   2   zákona č. 586/2003 Z.   z.   o   advokácii   a   o   zmene   a   doplnení   zákona   č.   455/1991   Zb. o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení neskorších predpisov advokát je povinný pri výkone advokácie dôsledne využívať všetky právne prostriedky, a takto chrániť a presadzovať práva a záujmy klienta a uplatňovať v záujme klienta všetko, čo podľa svojho presvedčenia považuje za prospešné. Tieto povinnosti advokáta vylučujú, aby ústavný súd nahradzoval úkony právnej služby, ktoré je povinný vykonať advokát tak, aby také úkony boli objektívne spôsobilé vyvolať nielen začatie konania, ale aj prijatie sťažnosti na ďalšie konanie, ak sú na to splnené zákonom ustanovené predpoklady (II. ÚS 117/05).

1.2 Predmetná sťažnosť však mohla byť odmietnutá aj podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nedostatok právomoci ústavného súdu na jej prerokovanie.

V čl. 127 ods. 1 ústavy je zakotvený princíp subsidiarity, podľa ktorého ústavný súd môže konať o namietanom porušení práv sťažovateľa a vecne sa zaoberať sťažnosťami iba vtedy, ak sa sťažovateľ nemôže domáhať ochrany svojich práv pred všeobecným súdom. Namietané   porušenie   niektorého   zo   základných   práv   alebo   slobôd   teda   automaticky nezakladá   aj   právomoc   ústavného   súdu   na   konanie   o   nich.   Pokiaľ   ústavný   súd pri predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   fyzickej   osoby   alebo   právnickej   osoby   zistí,   že ochrany tohto základného práva alebo slobody, porušenie ktorých namieta, sa sťažovateľ môže domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy, prípadne iným zákonne upraveným spôsobom pred iným súdom alebo pred iným štátnym orgánom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie   (napr.   m.   m.   I.   ÚS   103/02,   I.   ÚS   6/04,   II.   ÚS   122/05,   IV.   ÚS   179/05, IV. ÚS 43/05,   II.   ÚS   90/06).   Ústavný   súd   predstavuje   v   tejto   súvislosti   ultima   ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05).

Sťažovateľka   v sťažnosti   výslovne   uviedla,   že   predmetnú   sťažnosť podáva „z dôvodu   právnej   istoty,   ako   aj   z dôvodu   zachovania   prekluzívnej   lehoty   na   podanie sťažnosti   pred   Ústavný súdom Slovenskej   republiky...“,   keďže 17.   októbra   2013 podala okresnému súdu návrh na zastavenie exekúcie a návrh na odklad exekúcie, ktoré odôvodnila identickými   dôvodmi   majúcimi   svoj   základ   v hmotnom   práve,   ktoré   špecifikovala   ako v námietke proti exekúcii, tak aj v sťažnosti podanej ústavnému súdu.

V tejto súvislosti ústavný súd konštatuje, že už v uznesení sp. zn. 3 Cdo 63/2009 z 25. novembra 2010 sa najvyšší súd vyjadril k otázke, či po začatí exekučného konania možno mimo tohto konania namietať neexistenciu práva uznaného exekučným titulom – notárskou zápisnicou, keď okrem iného uviedol:

„Povinnosť   plnenia   na   základe   notárskej   zápisnice   možno   charakterizovať   ako plnenie, ktoré má svoj základ v procesnom práve, teda bez vzťahu na hmotnoprávny titul. Notárska zápisnica so súhlasom k vykonateľnosti má povahu verejnej listiny a ako každá verejná listina aj notárska zápisnica osvedčuje pravdivosť údajov v nej uvedených až do doby,   pokiaľ   nie   je   preukázaný   opak.   Aj   pri   posudzovaní   notárskej   zápisnice   sa   preto uplatňuje tzv. prezumpcia správnosti. Notárska zápisnica je spôsobilým exekučným titulom vtedy,   ak   mimo   formálnych   podmienok   vykonateľnosti   spĺňa   podmienky   materiálnej vykonateľnosti...   Dohoda   oprávnenej   osoby   a povinnej   osoby   obsiahnutá   v notárskej zápisnica, ktorá vyjadruje súhlas povinnej osoby s vykonateľnosťou notárskej zápisnice, nemá   hmotnoprávnu   povahu;   ide   o jednu   z náležitostí,   ktorú   musí   notárska   zápisnica obsahovať...   aby   bola   z materiálneho   hľadiska   vykonateľná...   Táto   dohoda   oprávnenej a povinnej osoby teda nemá sama osebe za následok vznik, zmenu alebo zánik práv alebo povinností   účastníkov   právneho   vzťahu.   V prípade   notárskej   zápisnice   so   súhlasom s vykonateľnosťou treba mať na zreteli osobitné znaky tohto exekučného titulu v porovnaní s inými exekučnými titulmi. Takáto zápisnica nie je rozhodnutím (súdu alebo iného orgánu) a nemá   ani   účinky,   ktoré   zákon   s rozhodnutím   spája   a nie   je   vybavená   účinkami právoplatnosti ani záväznosti pre účastníkov a pre všetky orgány, ktoré majú napríklad rozhodnutia súdu vydané v občianskom súdnom konaní (§ 159 O. s. p.) Skutočnosť, že sa osoba   povinná   zaviazala   poskytnúť   oprávnenej   osobe   určité   plnenie   a dohoda   o tom   je uvedená v notárskej zápisnici so súhlasov s vykonateľnosťou, podľa názoru dovolacieho súdu   celkom   nevylučuje,   aby   v individuálnych   prípadoch   –   so   zreteľom   na   osobitné okolnosti prejednávanej veci – sa povinná osoba domáhala návrhom na súde určenia, že nie je povinná plniť (resp. že neexistuje dlh, ktorý by mala plniť).

Je   pravdou,   že   exekučný   súd   pri   posudzovaní   vykonateľnosti   notárskej   zápisnice posudzuje iba to, či sú dané formálne a materiálne predpoklady vykonateľnosti, a to bez zreteľa   na   hmotnoprávny   základ.   Otázku   naplnenia   formálnych   a materiálnych predpokladov   môže   preto   posudzovať   iba   exekučný   súd.   To   napokon   znamená,   že vykonateľná   môže   byť   aj   taká   zápisnica,   ktorá   nemá   svoj   základ   v hmotnom   práve. Exekučný súd musí zobrať do úvahy prípadnú námietku povinného v exekučnom konaní týkajúcu sa platnosti procesného prejavu podľa § 41 Exekučného poriadku... Na druhej strane ale prejav povinnej osoby urobený v notárskej zápisnici, ktorý má mať procesné dôsledku   (jeho   súhlas   s vykonateľnosťou   notárskej   zápisnice)   nezbavuje   povinnú   osobu možnosti   urobiť   predmetom   súdneho   konania   samotný   hmotnoprávny   vzťah   (povinnosť z neho   vyplývajúcu).   To   potom   znamená,   že   v sporovom   konaní   je   možné   domáhať   sa samotným   návrhom   určenia   neplatnosti   právneho   úkonu...,   na   ktorý   bol   v notárskej zápisnici   odkaz   v súvislosti   s uznaním   dlhu.   Pokiaľ   by   prípadne   súd   takémuto   návrhu vyhovel, notárska zápisnica zostáva exekučným titulom. Ak by v exekučnom konaní došlo k vymoženiu plnenia uvedeného v notárskej zápisnici a následne súd by v inom (sporovom) konaní určil, že hmotnoprávny základ nie je daný, išlo by u oprávneného o bezdôvodné obohatenie.“

Aj v   okolnostiach   posudzovaného   prípadu   okresný   súd   napadnutým   rozhodnutím odkázal sťažovateľku na možnosť ňou vznesené námietky „uplatniť v samostatnom konaní o určenie neplatnosti exekučného titulu.“.

Okrem toho sama sťažovateľka v námietke proti exekúcii uviedla, že „pod sp. zn. 33 Cb/8/2012   sa   na   tamojšom   súde   vedie   konanie   o neplatnosť   uznesení   valného zhromaždenia, ktorými bola povinnému schválená určitá mzda... Nad rámec tam podanej žaloby   (podanej   z dôvodu,   že   valné   zhromaždenie   nebolo   náležite   zvolané   a všetky   tam prijaté   rozhodnutia   sú   neplatné),   ale   jednoznačne   možno   konštatovať,   že   sa   jedná o neplatné schválenie mzdy povinnému, keďže podľa čl. XII ods. 11 spoločenskej zmluvy povinného... sa na odmeňovanie konateľa a riaditeľa (pritom sa tu jedná aj o pohľadávku z pracovnej zmluvy na pozíciu výkonný riaditeľ...) vyžaduje súhlas 100 % spoločníkov, čo na predmetnom valnom zhromaždení úplne zjavne splnené nebolo a čo vyplýva zo samotnej zápisnice z valného zhromaždenia...“.

Uvedené   preukazuje,   že   sťažovateľka   v konaní   pred   všeobecným   súdom   jednak využila, ale zároveň má k dispozícii ďalší právny prostriedok ochrany svojich základných práv   a slobôd,   a teda   existuje   orgán   verejnej   moci   oprávnený   preskúmať   všetky   ňou vznesené   námietky,   čo   v súčasnosti   vylučuje   právomoc   ústavného   súdu   preskúmavať opodstatnenosť   námietok   sťažovateľky   hmotnoprávneho   charakteru   uvádzaných   v jej sťažnosti vo vzťahu k namietanému porušeniu jej základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozhodnutím okresného súdu.

Vzhľadom   na   odmietnutie   sťažnosti   ako   celku   bolo   bez   právneho   významu rozhodovať o ďalších návrhoch sťažovateľky v nej uplatnených.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 29. januára 2014