znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 61/2013-25

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 18. júla 2013 v senáte zloženom   z   predsedu   Jána   Auxta   a   zo   sudcov   Ľubomíra   Dobríka   a   Rudolfa   Tkáčika prerokoval sťažnosť družstva Ž., T., zastúpeného JUDr. P. M., D., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   práva   na   prejednanie   jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Námestovo v konaní vedenom pod sp. zn. 3 C 11/2008, pôvodne vedenom na Okresnom súde Dolný Kubín pod sp. zn. 9 C 481/1997, a takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo družstva Ž., T. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Námestovo v konaní vedenom pod sp. zn. 3 C 11/2008, pôvodne vedenom na Okresnom súde Dolný Kubín pod sp. zn. 9 C 481/1997, p o r u š e n é b o l o.

2. Okresnému   súdu   Námestovo   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   3   C   11/2008 p r i k a z u j e konať bez zbytočných prieťahov.

3. Družstvu Ž., T. p r i z n á v a   finančné zadosťučinenie v sume 2 000 € (slovom dvetisíc   eur),   ktoré j e   Okresný   súd   Námestovo p o v i n n ý   zaplatiť   mu   do   dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

4. Okresný súd Námestovo j e   p o v i n n ý uhradiť družstvu Ž., T. trovy právneho zastúpenia v sume 489,06 € (slovom štyristoosemdesiatdeväť eur a šesť centov) na účet jeho právneho   zástupcu   JUDr. P.   M.,   D.,   do   dvoch   mesiacov   od právoplatnosti   tohto rozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením č. k. III. ÚS 61/2013-6 z 30. januára 2013 prijal na ďalšie konanie sťažnosť družstva Ž., T. (ďalej   len   „sťažovateľ“),   vo   veci   namietaného   porušenia   jeho   základného   práva na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa   čl. 6 ods. 1 Dohovoru   o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)   postupom   Okresného   súdu   Námestovo   (ďalej   len   „okresný   súd“)   v   konaní vedenom pod sp. zn. 3 C 11/2008, pôvodne vedenom na Okresnom súde Dolný Kubín pod sp. zn. 9 C 481/1997.

Z   obsahu   sťažnosti   vyplýva,   že   sťažovateľ   je   účastníkom   konania   vedeného okresným súdom pod sp. zn. 3 C 11/2008, a to na strane žalovaného, kde súdne konanie bola začaté na základe žaloby podanej ešte v roku 1997.

Sťažovateľ   formuluje   vo   svojej   sťažnosti   stručný   chronologický   prehľad   úkonov súdneho konania a uvádza:

„Na Okresný súd v Dolnom Kubíne, vo veci 9 C 481/1997 napadla žaloba dňa 1. 7. 1997. Prvé pojednávanie v uvedenej veci bolo dňa 2. 12. 2002, v ktorom sme žiadali súd aby o návrhu rozhodol na uvedenom pojednávaní (žalobca bez aktívnej legitimácie), pretože súd mal dostatok dôkazov a informácii na to aby rozhodol. Vo veci nerozhodol, odročil pojednávanie na neurčito. Druhé pojednávanie bolo vytýčené na deň 12. 9. 2005, v ktorom sme opätovne namietali nedostatok aktívnej legitimácie žalobcu, no dokazovanie vo veci sa uberalo nesprávnym smerom, bolo odročené na deň 9. 11. 2005, na ktorom súd konanie prerušil a pripustil vstup ďalšieho účastníka do konania. Proti tomuto uzneseniu bolo podané odvolanie o ktorom odvolací súd rozhodol tak, že výrok uznesenia o prerušení konania,   zrušil   a   vec   mu   vrátil   na   ďalšie   konanie.   Uznesenie   bolo   doručené prvostupňovému súdu 11. 5. 2006. Od uvedeného termínu súdy v uvedenej veci neurobili ani jeden úkon a to do dnešného dňa. Vec bola odovzdaná na vybavenie Okresnému súdu v Námestove a je evidované pod sp. zn. 3 C 11/2008. Skutočnosť, že vec bola odovzdaná inému súdu, nám nebola oznámená.“

Sťažovateľ argumentuje, že konajúce súdy do dňa podania sťažnosti ústavnému súdu nerozhodli   o   podanej   žalobe   jediným   rozhodnutím   a   nevykonali   žiaden   úkon, ktorý by smeroval k rozhodnutiu vo veci samej, v čom vidí zbytočné prieťahy v konaní, a teda porušenie jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Vzhľadom   na   uvedené   skutočnosti   sťažovateľ   v   sťažnosti   ústavný   súd   žiada, aby v jeho   veci   rozhodol   nálezom,   ktorým   by   vyslovil   porušenie   jeho   základného práva zaručeného   čl.   48   ods.   2   ústavy   a   práva   zaručeného   čl.   6   ods.   1   dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 3 C 11/2008, pôvodne vedenom na Okresnom súde Dolný Kubín pod sp. zn. 9 C 481/1997, prikázal okresnému súdu konať vo veci bez zbytočných prieťahov, priznal mu primerané finančné zadosťučinenie v sume 10 000 €, ako aj trovy právneho zastúpenia.

Na   základe   výzvy   ústavného   súdu   sa   k   sťažnosti   vyjadril   okresný   súd prostredníctvom   svojej   podpredsedníčky,   ktorej   vyjadrenie   doručené   ústavnému   súdu 26. marca 2013 obsahovalo podrobný chronologický prehľad procesných úkonov konania, konštatovanie   skutkovej   a   právnej   zložitosti   veci   s   odôvodnením,   že   vec   sťažovateľa sa týka problematiky   pozemkových   spoločenstiev   vyžadujúcej   si „náročnú   prípravu a rozsiahle štúdium príslušných právnych predpisov a ich výklad“.

Vo vzťahu k etape konania vedeného pred okresným súdom prezentoval okresný súd toto svoje stanovisko: „z prehľadu procesných úkonov je zrejmé, že v roku 2008 nekonal súd priebežne, čo malo vplyv na dĺžku konania, ku ktorej nárastu prispeli aj opakované zmeny zákonného sudcu (v súvislosti so zmenou počtu sudcov) a v tom čase vysoký počet veci jednorázovo prevedených z Okresného súdu Dolný Kubín v súvislosti s prechodom výkonu súdnictva na tunajší súd pri nízkom počte sudcov a povinnosťou vybavovať niektoré druhy   agend   prednostne.   Dĺžku   konania   ovplyvnila   aj   skutková   a   právna   zložitosť veci. V súčasnej dobe sú zabezpečené podklady (rozhodnutie Okresného súdu Dolný Kubín sp. zn.   5 C/482/1997   majúci   súvis   s   podanou   žalobou),   na   základe   ktorých,   podľa vyjadrenia zákonného sudcu, bude môcť vo veci rozhodnúť.“

V   liste   podpredsedníčka   okresného   súdu   zároveň   vyjadrila   súhlas   s   upustením od ústneho pojednávania v danej veci.

V podaní doručenom ústavnému súdu 30. apríla 2013 vyjadril súhlas s upustením od ústneho   pojednávania   vo   veci   samej   aj   sťažovateľ,   pričom   súčasne   špecifikoval požadované finančné   zadosťučinenie   sumou   10   000   €   a tiež   predložil   svoje stanovisko k vyjadreniu okresného súdu, v ktorom okrem iného uviedol:

„Tak, ako to vyplýva aj z vyjadrenia Okresného súdu Námestovo, tento súd v období od   1. 1. 2008,   nevykonal   v uvedenej veci   žiaden   úkon   smerujúci k rozhodnutiu   vo   veci a do dnešného dňa ani jeden krát nevytýčil   pojednávanie.   Ak sa vo vyjadrení zmieňujú o vyžiadaní správy z OPÚ NO, o vyžiadaní spisu 5 C/482/2005, tak takúto činnosť súdu nemožno považovať za činnosť, ktorá smerovala k odstráneniu právnej neistoty sťažovateľa a k rozhodnutiu vo veci samej.

Ak sa súd zmieňuje o tom, že ide o vec skutkovo a právne zložitú, a z toho dôvodu nebolo ešte vo veci rozhodnuté, tak toto tvrdenie nemožno brať do úvahy a vážne a to hlavne z toho dôvodu, že nie je únosné aby súd bez jediného rozhodnutia vo veci samej, mal spis od 1. 7. 1997 bez rozhodnutia do dnešného dňa 26. 4. 2013, teda viac ako 15 rokov. V uvedenej veci ide o vyslovenie neplatnosti kúpnej zmluvy a podľa nášho názoru nie je vec až tak zložitá a to ani právne a ani skutkovo, aby o nej súd nemohol rozhodnúť. My   sme   na   každom   pojednávaní   zaujali   k   veci   aj   právne   stanoviská   a   opakovali   sme ich v našich písomných podaniach, no súd k nim nezaujal právne stanovisko, pričom mal rozhodnúť o žalobe na prvom pojednávaní.

Ak súd čakal na rozhodnutie vo veci 5 C/482/1997, treba uviesť, že toto konanie nemá súvis s konaním v tejto veci.“

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona Národnej rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu   Slovenskej republiky, o   konaní pred   ním   a   o   postavení jeho sudcov   v   znení neskorších   predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení sa s ich stanoviskami, ako aj s obsahom súvisiaceho spisu dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

Ústavný   súd   po   preskúmaní   obsahu   sťažnosti,   stanoviska   okresného   súdu a súvisiaceho súdneho spisu dospel k týmto pre posúdenie sťažnosti relevantným zisteniam:

Žalobca podal 1. júla 1997 na Okresnom súde Dolný Kubín žalobu „na vyslovenie neplatnosti kúpnej zmluvy“. Okresný súd Dolný Kubín vyzval sťažovateľa a žalovaného v 2. rade v auguste 2002, aby sa k podanej žalobe vyjadrili.

Dňa 4. marca 2003 právny zástupca žalobcu reagoval na výzvu Okresného súdu Dolný Kubín. Okresný súd Dolný Kubín požiadal v auguste 2005 kompetentný štátny orgán o poskytnutie súčinnosti.

Okresný   súd   Dolný   Kubín   prijal   na   pojednávaní   9.   novembra   2005   uznesenie o prerušení   konania,   o   ktorom   na   základe   odvolania   účastníkov   konania   rozhodol nadriadený súd uznesením z 31. marca 2006, ktorým napadnuté rozhodnutie zrušil a vrátil vec   prvostupňovému   súdu   na   ďalšie   konanie.   V   odôvodnení   uznesenia   nadriadený   súd uviedol,   že   s   postupom   prvostupňového   súdu   sa   nestotožnil,   pretože   nevidí   dôvod na prerušenie konania, a je toho názoru, že prvostupňový súd môže vo veci sám meritórne rozhodnúť. Spisový materiál bol Okresnému súdu Dolný Kubín vrátený 11. mája 2006. Na základe zákona č. 511/2007 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 371/2004 Z. z. o sídlach   a   obvodoch   súdov   Slovenskej   republiky   a   o   zmene   zákona   č.   99/1963   Zb. Občiansky   súdny   poriadok   v   znení   neskorších   predpisov   a   dopĺňa   zákon   Slovenskej národnej rady č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 511/2007 Z. z.“), s prechodom výkonu súdnictva na novozriadený okresný súd bola vec sťažovateľa k 1. januáru 2008 odovzdaná okresnému súdu.

Okresný   súd   žiadal   kompetentný   štátny   orgán   12.   decembra   2008   o   poskytnutie súčinnosti a súčasne žiadal o zapožičanie súvisiaceho spisového materiálu Okresný súd Dolný Kubín   (sp.   zn.   5   C   482/97),   ktorý   mu   oznámil,   že   predmetný   spis   sa   nachádza na nadriadenom súde. Okresnému súdu Dolný Kubín adresoval okresný súd obdobnú výzvu 5. októbra 2009, pričom tento opätovne reagoval odpoveďou, že označený spis sa nachádza na nadriadenom súde. S rovnakým výsledkom skončila opätovná žiadosť okresného súdu z 26.   septembra   2011.   Okresný   súd   preto   2.   januára   2012   požiadal   nadriadený   súd o oznámenie skutočnosti, či bolo konanie vedené na nadriadenom súde (v prvom stupni vedené na Okresnom súde Dolný Kubín pod sp. zn. 5 C 482/97) ukončené. Nadriadený súd reagoval   8.   marca   2012,   keď   okresnému   súdu   oznámil,   že   dotknuté   konanie je prerušené až do   právoplatného   skončenia   inej   súvisiacej   veci   vedenej   na   okresnom súde pod   sp.   zn.   2 D/34/2008.   Okresný   súd   preto   31.   júla   2012   v   označenej   veci (sp. zn. 2 D/34/2008)   požiadal   príslušného   súdneho komisára   o   oznámenie   skutočnosti, v akom   štádiu   sa   nachádza   konanie   vedené   pod   sp. zn.   2 D/34/2008.   Súdny   komisár reagoval oznámením z 20. septembra 2012, že označené dedičské konanie nie je ukončené.

V čase rozhodovania ústavného súdu nebola vec sťažovateľa pred okresným súdom meritórne skončená.

II.

Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľ sa sťažnosťou   domáha vyslovenia porušenia svojho základného práva garantovaného čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa ktorého každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Sťažovateľ zároveň namieta porušenie čl. 6 ods. 1 dohovoru, podľa ktorého každý má právo, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom.

Ústavný súd si pri výklade základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov   garantovaného   v   čl.   48   ods.   2   ústavy   osvojil   judikatúru   Európskeho   súdu pre ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na prejednanie záležitosti v primeranej   lehote,   preto   v   obsahu   týchto   práv   nemožno   vidieť   zásadnú   odlišnosť (napr. II. ÚS 55/98, I. ÚS 132/03, IV. ÚS 105/07, IV. ÚS 90/2010).

Otázku   existencie   zbytočných   prieťahov   v   konaní   a   porušenia   základného   práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy ústavný súd skúma vzhľadom na konkrétne okolnosti prípadu, a preto   aj   v   prípade   sťažovateľa   preskúmal   z   hľadiska   charakteru   prerokúvanej veci jej skutkovú a právnu zložitosť (1), ďalej správanie sťažovateľa v priebehu konania (2) a napokon aj postup konajúcich súdov (3).

1. Pokiaľ ide o otázku právnej a faktickej zložitosti sporu, v ktorom je sťažovateľ žalovaným, ústavný súd konštatuje, že predmet konania, ktorým je posúdenie neplatnosti kúpnej   zmluvy   týkajúcej   sa   predaja   nehnuteľností,   možno   hodnotiť   ako   potenciálne skutkovo náročnejšiu vec, a to v súvislosti s potrebou obstarania relevantných listinných podkladov.   Uvedená   okolnosť   však   nemôže   ospravedlniť   rozsiahle   obdobia   zistenej nečinnosti   a   tiež   neefektívnej   činnosti   konajúcich   súdov   identifikované   preskúmaním súvisiaceho spisu (pozri bod 3). Právnu zložitosť posudzovanej veci sťažovateľa ústavný súd z obsahu súvisiaceho spisového materiálu nezistil.

2. V rámci hodnotenia prípadných zbytočných prieťahov v súdnom konaní z hľadiska druhého kritéria nezistil ústavný súd okolnosti, ktoré by signalizovali podiel sťažovateľa ako   jeho   účastníka   na   predĺžení   konania   narušením   jeho   plynulosti,   a tieto napokon nenamietal   ani   samotný   okresný   súd.   Sťažovateľ   reagoval   na   výzvy   konajúcich   súdov v primeraných lehotách a zúčastnil sa vykonaných termínov pojednávania.

3. Tretím   hodnotiacim   kritériom,   podľa   ktorého   ústavný   súd   zisťoval,   či   došlo k porušeniu   základného   práva   sťažovateľa   zaručeného   čl.   48   ods.   2   ústavy   a   práva zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru, bol postup konajúcich súdov v posudzovanom konaní.

Ústavný   súd   pripomína,   že   nielen   nečinnosť,   ale   aj   nesústredená   a   neefektívna činnosť štátneho orgánu (všeobecného súdu) môže zapríčiniť porušenie ústavou zaručeného práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov,   ak   činnosť   štátneho   orgánu nesmerovala   k   odstráneniu   právnej   neistoty   týkajúcej   sa   tých   práv,   pre   ktoré sa sťažovateľ obrátil   na   štátny   orgán,   aby   o   jeho   veci   rozhodol   (napr.   I.   ÚS   376/06, III. ÚS 90/07, III. ÚS 109/07).

Ústavný   súd   po   preskúmaní   postupu   konajúcich   súdov   v   posudzovanom   konaní dospel   k   záveru,   že   závažnými   nedostatkami,   ktoré   narušili   plynulosť   konania, boli obdobia nečinnosti, v ktorých súdy nekonali bez toho, aby im v tom bránila zákonná prekážka, ale aj ich neefektívny postup.

Rozsiahle obdobie pasivity kvantifikovateľné nečinnosťou v rozsahu približne piatich rokov   zaznamenal ústavný súd   hneď v   úvodnom   úseku   konania, a   to od   1.   júla 1997, keď bola Okresnému súdu Dolný Kubín doručená žaloba „na vyslovenie neplatnosti kúpnej zmluvy“, do augusta 2002, keď Okresný súd Dolný Kubín vykonal vo veci prvý úkon, a síce vyzval   sťažovateľa   a   žalovaného   v   2.   rade   na   predloženie   vyjadrenia   k   podanej žalobe.

Ďalšie obdobie nečinnosti v rozsahu približne dvoch rokov a štyroch mesiacov zistil ústavný súd v úseku konania od 4. marca 2003, keď bolo Okresnému súdu Dolný Kubín doručené vyjadrenie žalobcu, do augusta 2005, keď konajúci súd požiadal kompetentný orgán o poskytnutie súčinnosti.

V   rámci   konania   vedeného   na   Okresnom   súde   Dolný   Kubín   bolo   nečinnosťou v dĺžke   približne   jedného   roka   a   siedmich   mesiacov   poznačené   aj   obdobie   konania od 11. mája 2006, keď nadriadený súd po zrušení uznesenia Okresného súdu Dolný Kubín o prerušení konania vrátil vec prvostupňovému súdu na ďalšie konanie, do 1. januára 2008, keď bola vec sťažovateľa postúpená v rámci prechodu výkonu súdnictva okresnému súdu. Následne však ostal pasívny aj okresný súd, ktorý po postúpení veci sťažovateľa nekonal a až   s   odstupom   takmer   jedného   roka   vykonal   prvý   úkon,   a   to   12.   decembra   2008, keď požiadal kompetentný štátny orgán o poskytnutie súčinnosti.

Nečinnosť okresného súdu v celkovom rozsahu jedného roka a desiatich mesiacov ústavný   súd   zistil   aj   v   období   od   októbra   2009,   keď   boli   okresnému   súdu   doručené odpovede   kompetentných   štátnych   orgánov   na   jeho   žiadosti   o   poskytnutie   súčinnosti (aj keď negatívne), do 26. septembra 2011, keď analogické žiadosti kompetentným štátnym orgánom adresoval okresný súd opätovne.

Neefektívny postup Okresného súdu Dolný Kubín potvrdzuje rozhodnutie Krajského súdu   v   Žiline   sp.   zn.   5   Co/632/2005   z   31.   marca   2006,   ktorým   odvolací   súd   zrušil prvostupňové   uznesenie   konajúceho   súdu   o   prerušení   konania   z   9.   novembra   2005, a to z dôvodov podľa ustanovenia § 221 ods. 1 písm. h) zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny   poriadok   v   znení   neskorších   predpisov   [nesprávne   právne   posúdenie   veci a nedostatočne zistený skutkový stav] a vrátil vec prvostupňovému súdu na ďalšie konanie, pričom v odôvodnení svojho rozhodnutia konštatoval, že „má zato, že o predmete sporu, ktorým   sa   domáha   navrhovateľ,   resp.   aj   pristupujúci   navrhovateľ,   určenia   neplatnosti zmluvy, môže rozhodnúť okresný súd a nie je to dôvod na prerušenie konania“.

Ako   nesústredený,   a   teda   neefektívny   postup   konania   hodnotí   ústavný   súd aj úkony okresného   súdu,   resp.   jeho   viaceré   žiadosti   adresované   priebežne od decembra 2008 Okresnému súdu Dolný Kubín, v ktorých žiadal o predloženie, podľa jeho vyjadrenia súvisiaceho spisu (sp. zn. 5 C 482/97), keď mu Okresný súd Dolný Kubín opakovane odpovedal, že sa spisový materiál nachádza na nadriadenom súde. Ústavný súd je toho názoru, že meritórne rozhodnutie Okresného súdu Dolný Kubín v označenej veci (sp. zn. 5 C/482/1997), prijaté už 9. júna 2005, prípadne ďalšie relevantné podklady v spise obsiahnuté, o ktorých sa okresný súd vo svojom stanovisku doručenom ústavnému súdu 26. marca 2013   zmieňuje   ako   o   súvisiacich   a   zároveň   relevantných   pre   rozhodovanie vo veci   sťažovateľa,   bolo   možné   vyžiadať   priamo   od   nadriadeného   súdu,   u   ktorého sa predmetný spisový materiál aktuálne nachádzal. Ústavný súd konštatuje, že lehota viac ako troch rokov, ktorú okresný súd potreboval pre úspešnú realizáciu takého jednoduchého technického   úkonu,   akým   je   obstaranie   súvisiaceho   rozhodnutia,   prípadne   spisu, je absolútne neakceptovateľná.

Ústavný   súd   konštatuje,   že   relevantným   faktorom,   ktorý   mal   negatívny   dopad na plynulý   priebeh   posudzovaného   konania,   bol   postup   konajúcich   súdov   a   zbytočné prieťahy,   ktorých   sa   dopustili   v   dôsledku   označených   období   nečinnosti   (v   celkovom rozsahu 11 rokov a 9 mesiacov), ako aj v dôsledku svojho neefektívneho a nesústredeného postupu.

Pokiaľ ide o okresným súdom prezentované objektívne okolnosti majúce negatívny vplyv   na   plynulosť   postupu   konania   –   opakované   zmeny   zákonného   sudcu   vo   veci sťažovateľa a nadmerná zaťaženosť okresného súdu nekorešpondujúca jeho personálnemu obsadeniu, v tejto veci nie sú tieto skutočnosti relevantné pre posúdenie otázky, či došlo v konaní k zbytočným prieťahom, keďže organizačné zmeny týkajúce sa súdov nemôžu byť v žiadnom prípade pričítané na ťarchu práv účastníka konania (napr. III. ÚS 14/00, II. ÚS 286/07, IV. ÚS 14/09).

S ohľadom na všetky už uvedené závery nemožno doterajšiu dobu konania vedeného pred   konajúcimi   súdmi   (viac   ako   pätnásť   rokov)   považovať   z   hľadiska   požiadaviek čl. 6 ods.   1   dohovoru   za   primeranú   a   ani   za   ústavne   akceptovateľnú   vo   vzťahu k základnému právu sťažovateľa zaručenému čl. 48 ods. 2 ústavy. Ústavný súd preto dospel k záveru, že uvedené práva sťažovateľa boli porušené (bod 1 výroku nálezu).

Ústavný   súd   na   záver   dodáva,   že   pri   posudzovaní   postupu   konajúcich   súdov vychádzal z toho, že k 1. januáru 2008 prešiel na základe zákona č. 511/2007 Z. z. výkon súdnictva vo veci sťažovateľa z Okresného súdu Dolný Kubín na okresný súd. Z uvedeného dôvodu v zmysle ustanovení § 18a ods. 1 v spojení s § 18b ods. 1 zákona č. 371/2004 Z. z. o sídlach   a   obvodoch   súdov   Slovenskej   republiky   v   znení   neskorších   predpisov   nesie okresný   súd   zodpovednosť   za   porušenie   označených   práv   sťažovateľa   aj   za   obdobie, v ktorom vo veci konal Okresný súd Dolný Kubín.

Podľa čl. 127 ods. 2 druhej vety ústavy ak porušenie práv alebo slobôd vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

Pretože ústavný súd zistil porušenie základného práva sťažovateľa na prerokovanie veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy,   ako   aj   porušenie   práva na prerokovanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a konanie nebolo v čase rozhodovania ústavného súdu pred okresným súdom meritórne skončené, prikázal okresnému súdu, aby vo veci konal bez zbytočných prieťahov, a odstránil tak stav právnej neistoty, v ktorom sa sťažovateľ domáhajúc sa rozhodnutia súdu vo svojej veci nachádza (bod 2 výroku nálezu).

III.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy môže ústavný súd svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti,   priznať   tomu,   koho   práva   podľa   odseku   1   citovaného   článku   ústavy   boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Žiadosť o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia odôvodnil sťažovateľ nemajetkovou ujmou, ktorú mu dlhodobo pretrvávajúci stav právnej neistoty spôsobuje.

Ústavný súd je toho názoru, že takto spôsobenú ujmu nemožno napraviť obnovením stavu pred porušením základného práva sťažovateľa garantovaného mu ústavou a práva garantovaného mu dohovorom, pričom výrok ústavného súdu deklarujúci toto porušenie nemožno   vzhľadom   na   okolnosti   prípadu   považovať   za   dostatočnú   a   účinnú   nápravu. Ústavný   súd   považoval   v   tomto   prípade   za   primerané   priznať   sťažovateľovi   finančné zadosťučinenie, a to v sume 2 000 €, ktoré zohľadňuje charakter zbytočných prieťahov v konaní a nemajetkovú ujmu sťažovateľa spočívajúcu v pocite právnej neistoty.

Pri   určení   výšky   primeraného   finančného   zadosťučinenia   ústavný   súd   vychádzal zo zásad spravodlivosti, z ktorých vychádza Európsky súd pre ľudské práva, keď priznáva spravodlivé   finančné   zadosťučinenie   podľa   čl.   41   dohovoru   so   zreteľom   na   konkrétne okolnosti prípadu. Súčasne sa   pritom   riadil   úvahou, že cieľom   primeraného finančného zadosťučinenia je zmiernenie nemajetkovej ujmy, nie prípadná náhrada škody (II. ÚS 58/02, III. ÚS 111/02).

Sťažovateľ žiadal aj o priznanie náhrady trov konania pred ústavným súdom, ktoré požadoval v celkovej sume 489,06 € (v sťažnosti a tiež vo vyjadrení k stanovisku okresného súdu).Pri určení výšky náhrady trov za právne úkony vykonané v roku 2012 bolo treba vychádzať z priemernej mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I.   polrok 2011.   Ústavný   súd   priznal úhradu   za dva   úkony právnej služby (prevzatie a príprava zastúpenia, podanie sťažnosti) v súlade s § 1 ods. 3, § 9, § 11 ods. 3 a § 14 ods. 1 písm. a) a b) vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov. Vychádzajúc z uvedeného za dva úkony právnej služby vykonané v roku 2012 patrí odmena v sume 2 x 127,16 €, k tomu tiež 2 x režijný paušál v sume 7,63 € vrátane DPH, ktorej je právny zástupca sťažovateľa platcom.

Pri určení výšky náhrady trov za právny úkon vykonaný v roku 2013 (vyjadrenie k stanovisku   okresného   súdu   doručené   ústavnému   súdu   30.   apríla   2013)   bolo   treba vychádzať z priemernej mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2012. Vychádzajúc z uvedeného za jeden úkon právnej služby vykonaný v roku 2013 patrí odmena v sume 130,16 €, k tomu tiež režijný paušál v sume 7,81 € vrátane DPH, ktorej je právny zástupca sťažovateľa platcom.

Ústavný   súd   tak   priznal   sťažovateľovi   náhradu   trov   konania   v   celkovej   sume 489,06 €, teda vo výške zodpovedajúcej sťažovateľom špecifikovanej sume náhrady trov konania.

Priznanú náhradu trov právneho zastúpenia je povinný zaplatiť na účet právneho zástupcu sťažovateľa okresný súd, a to do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

Vzhľadom na znenie čl. 133 ústavy toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 18. júla 2013