znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 61/2012-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 7. februára 2012 predbežne prerokoval sťažnosť M. P., B., toho času vo väzbe, zastúpeného JUDr. M. K., Advokátska kancelária, P., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky uznesením Okresného súdu Trnava   sp. zn. Tp 88/11 zo 17. novembra 2011 a uznesením Krajského súdu v Trnave sp. zn. 3 Tpo 70/2011 zo 6. decembra 2011 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť M. P. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 11. januára 2012 doručená sťažnosť M. P., B., toho času vo väzbe (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) uznesením Okresného súdu Trnava (ďalej len „okresný súd“)   sp. zn. Tp 88/11 zo 17. novembra 2011 a uznesením Krajského súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 3 Tpo 70/2011 zo 6. decembra 2011.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že proti sťažovateľovi je vedené väzobné trestné stíhanie pre trestné činy poškodzovania cudzej veci podľa § 245 ods. 1 a 3 písm. a) a c) a nedovoleného ozbrojovania a obchodovania so zbraňami podľa § 295 ods. 1 písm. a) a ods.   3   písm.   a)   s poukazom   na   ustanovenie   §   138   písm.   i)   [spáchanie trestného   činu závažnejším   spôsobom   konania   –   organizovanou   skupinou]   zákona   č.   300/2005   Z. z. Trestný zákon v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný zákon“).

Sťažovateľ bol do väzby vzatý z dôvodov podľa ustanovení § 71 ods. 1 písm. a) a c) zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný poriadok“) na základe uznesenia okresného súdu sp. zn. Tp 88/11 zo 17. novembra 2011, ktorým okresný súd súčasne podľa ustanovenia § 80 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku neprijal   písomný sľub sťažovateľa, podľa   ustanovenia § 80 ods. 1 písm. c)   Trestného poriadku   návrh sťažovateľa   na nahradenie väzby dohľadom   probačného a mediačného úradníka   zamietol   a   podľa   ustanovenia   §   81   ods.   1   Trestného   poriadku   neprijal sťažovateľom   ponúknutú   peňažnú   záruku.   O sťažnosti   podanej   sťažovateľom   proti predmetnému   rozhodnutiu   rozhodol   krajský   súd   uznesením   sp.   zn.   3   Tpo   70/2011 zo 6. decembra 2011, ktorým   sťažnosť ako nedôvodnú   podľa   ustanovenia   § 193 ods.   1 písm. c) Trestného poriadku zamietol.

Sťažovateľ je toho názoru, že oboma rozhodnutiami konajúcich súdov boli porušené jeho „práva uvedené v čl. 17 ods. 1, 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky a to najmä právo na rozhodnutie o zákonnosti väzby v súlade s konaním ustanoveným zákonom a s právom na obhajobu ako aj na zákonné a preskúmateľné väzobné rozhodnutie“.

Sťažovateľ   v sťažnosti   predostrel   toto   odôvodnenie: „Už   vo   svojom   vyjadrení k návrhu prokurátora na vzatie do väzby zo dňa 17.11.2011, ako aj následne v sťažnosti proti uzneseniu o mojom vzatí do väzby som poukazoval na viaceré významné skutočnosti, s ktorými sa však tak Okresný súd v Trnave ani Krajský súd v Trnave vôbec nezaoberali a ani sa s nimi vôbec nevysporiadali. Súdy oboch stupňov len bez akéhokoľvek ďalšieho zdôvodnenia prebrali skutočnosti a tvrdenia uvedené v návrhu na vzatie do väzby.

Sudca pre prípravné konanie Okresného   súdu   v Trnave   odôvodnil   moju   útekovú väzbu tým, že sa dlhodobo nezdržiavam v mieste trvalého bydliska, ale používam prechodné bydlisko   bez   prihlásenia,   pričom   túto   skutočnosť   nie   je   možné   v   súčasnosti   procesne relevantným   spôsobom   overiť.   Ďalej   sudca   pre   prípravné   konanie   poukázal   na   hrozbu vysokého   trestu,   pričom   z   uvedených   skutočností   má   vyplývať   obava,   že   by   mojím ponechaním na slobode som sa skrýval, aby som sa tak vyhol trestnému stíhaniu.

K   uvedenému   uvádzam,   že   už   pri   mojom   výsluchu   pred   sudcom   pre   prípravné konanie som uviedol, že skutok, ktorý sa mi kladie za vinu som nespáchal a o skutku, ktorý je uvedený v uznesení o vznesení obvinenia nemám žiadnu vedomosť a rovnako nemám vedomosť o žiadnej organizovanej skupine.

V   prvom   rade   poukazujem   na   skutočnosť,   že   za   tento   trestný   čin   mi   hrozí   trest odňatia slobody vo výmere 7 až 10 rokov, čo má byť nesporne vysoký trest. Už pri mojom výsluchu   som   dal   do   pozornosti   sudcu   pre   prípravné   konanie,   že   v   zmysle   ustálenej judikatúry sa má za to, že vysokým trestom sa rozumie trest odňatia slobody s dolnou hranicou trestnej sadzby najmenej osem rokov, čo nie je splnené v mojom prípade. S týmto sa však sudca pre prípravné konanie vôbec v odôvodnení nevysporiadal.

Krajský súd v Trnave vo svojom uznesení len poukázal na to, že sa nejedná o striktné vymedzenie   vyššie   uvedenej   spodnej   hranice   trestnej   sadzby,   ktorá   nevylučuje   možnosť individuálneho   posúdenia   trestu   v   každom   prípade.   K   samotnému   individuálnemu posúdeniu možného trestu len uviedol, že by zrejme jeho ukladanie v prípade uznania viny neprichádzalo do úvahy na dolnej hranici trestnej sadzby, avšak práve takéto konkrétne individuálne   posúdenie   možného   trestu   v   mojom   prípade,   na   ktoré   sám   poukazuje,   už opomenul uviesť.

Dôvod   väzby   podľa   ust.   §   71   ods.   1   písm.   a/   Trestného   poriadku   je   daný   ak, z konania obvineného alebo ďalších konkrétnych skutočností vyplýva dôvodná obava, že ujde alebo sa bude skrývať, aby sa tak vyhol trestnému stíhaniu alebo trestu, najmä ak nemožno jeho totožnosť ihneď zistiť, ak nemá stále bydlisko alebo ak mu hrozí vysoký trest. Nie je mi však známa žiadna konkrétna skutočnosť, na základe ktorej by existovala dôvodná obava z môjho úteku, či skrývania sa alebo vyhýbania sa trestnému stíhaniu alebo trestu. Samotná hrozba vysokého trestu však sama osobe, bez konkrétnych skutočností, ktoré by   odôvodňovali   obavu   z   môjho   úteku   alebo   skrývania   sa,   ešte   nemôže   sama   o   sebe zakladať dôvod väzby podľa § 71 ods. 1 písm. a/ Trestného poriadku, naviac keď v mojom prípade nie je splnená ani podmienka hrozby vysokého trestu ako vyplýva už z ustálenej súdnej judikatúry.

V   tomto   smere   poukazujem   najmä   na   to,   že   dôvody   pre   väzbu   musia   byť   vždy významné a dostatočné, a že inštitút väzby je len fakultatívnym inštitútom.

Nebezpečie „úteku" trestne stíhanej osoby nemôže vyplývať len z jednej skutočnosti (napr. výška hroziaceho trestu), ale musí byť založené na súhre okolností. Do úvahy treba vziať   viaceré   významné   faktory,   akými   sú   napr.   charakter   stíhanej   osoby,   jej   morálka, domov, zamestnanie, majetkové pomery, rodinné vzťahy, všetky druhy väzieb s krajinou (v ktorej je stíhaná) a pod. Vzájomné posúdenie môže buď potvrdiť existenciu nebezpečia úteku,   alebo   znížiť   ho   do   takej   miery,   že   väzbu   neopodstatňuje.   Pokiaľ   sú   poskytnuté náležité záruky, že trestne stíhaná osoba sa trestného konania osobne zúčastní, nemala by sa vo väzbe nachádzať (viď Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 11.10.2001 sp. zn.: III. ÚS 38/01).

Mám   trvalý   pobyt   v B.,   D.,   ul.  ...,   a   žijem   spolu   so   svojou   družkou   E.   M.   Ď.   v prenajatom byte na K., B., kde som bol zadržaný aj príslušníkmi PZ. Som zamestnaný v obchodnej spoločnosti F., s.r.o., IČO:..., so sídlom..., B. Na adrese môjho trvalého pobytu stojí rodičovský dom, ktorý je vo vlastníctve mojej matky, a ktorý sme začali len prestavovať spolu so sestrou, ktorá sa kvôli tomuto aj úverovo zadĺžila, a prestavba rodičovského domu je dôvod, prečo sa nemôžem zdržiavať na adrese trvalého pobytu.

Už   pred   sudcom   pre   prípravné   konanie   som   teda   riadne   odôvodnil,   prečo   sa nezdržiavam   v   mieste   trvalého   bydliska.   Opätovne   zdôrazňujem,   že   aj   poštu   riadne preberám na adrese trvalého bydliska, dokonca v tomto roku som bol viackrát predvolaný z adresy trvalého bydliska za účelom podania svedeckej výpovede, pričom som sa riadne dostavil pred orgány činné v trestnom konaní a nielen na písomné predvolanie, ale aj na základe   telefonického   predvolania.   Z   uvedeného   teda   vyplýva,   že   pre   orgány   činné v trestnom konaní som bol dostupný a nikdy som sa úkonom nevyhýbal, práve naopak. V doplnení mojej sťažnosti zo dňa 23.11.2011 som doložil aj listinné doklady, ktoré preukazovali   mnou   tvrdené   skutočnosti   a   to   Pracovnú   zmluvu,   Dodatok   č.   1   k   zmluve o nájme bytu, Zmluvu o splátkovom úvere, Návrh na vklad záložného práva k nehnuteľnosti, Poistnú zmluvu o poistení rodinných domov, Predvolanie svedka na ÚBOK PPZ Bratislava. Taktiež som uviedol telefónne číslo na majiteľa bytu, kde prechodne bývam, kde je možné overiť mnou tvrdené a písomnými dokladmi overené skutočnosti.

Týmito, podľa môjho názoru významnými skutočnosťami sa však tak Okresný súd v Trnave ani Krajský súd v Trnave vôbec nezaoberali ani sa s nimi nevysporiadali, hoci ide o argumenty, ktoré sú dôležité, resp. rozhodujúce pre rozhodnutie, či je daný dôvod väzby podľa ust. § 71 ods. 1 písm. a/ Trestného poriadku, čím porušili ust. čl. 17 ods. 1, 2 a 5 Ústavy SR.

Pokiaľ išlo o dôvody preventívnej väzby, k tomu uvádzam, že som obvinený pre jeden skutok. A k tomuto skutku, som už bol vypočutý príslušným vyšetrovateľom ako aj sudcom pre prípravné konanie.

Podľa ust. § 71 ods. 1 písm. c/ Trestného poriadku, obvinený môže byť vzatý do väzby len vtedy, ak doteraz zistené skutočnosti nasvedčujú tomu, že skutok, pre ktorý bolo začaté trestné stíhanie, bol spáchaný, má znaky trestného činu, sú dôvody na podozrenie, že tento   skutok   spáchal   obvinený a z jeho konania alebo   ďalších konkrétnych skutočností vyplýva dôvodná obava, že bude pokračovať v trestnej činnosti, dokoná trestný čin, o ktorý sa pokúsil, alebo vykoná trestný čin, ktorý pripravoval alebo ktorým hrozil.

Vzhľadom   k   tomu,   že   väzba   je   fakultatívnym   inštitútom,   pri   ktorom   dochádza k vážnemu zásahu do osobnej slobody jednotlivca, by mal súd skúmať aj ďalšie konkrétne skutočnosti, z ktorých by vyplývala dôvodná obava, aby mohol byť naplnený väzobný dôvod v zmysle ust. § 71 ods. 1 písm. c/ Trestného poriadku. Takéto konkrétne skutočnosti však z predmetného spisu nevyplývajú.

Som toho názoru, že ak sa na mňa hľadí, ako by som nebol odsúdený, nemôže súd predsa   moje   predchádzajúce   odsúdenie   vyhodnotiť   ako   skutočnosť,   odôvodňujúcu   moje väzobné stíhanie.

Taktiež mám za to, že len samotné poukazovanie na spôsob spáchania skutku ešte samo o sebe nemôže odôvodňovať obavu, že by som mal pokračovať v trestnej činnosti. V   tomto   smere   do   pozornosti   sťažnostného   súdu   dávam,   aj   skutočnosť,   že spoluobvinený J. O. nebol zobratý do väzby z dôvodov ustanovených podľa ust. § 71 ods. 1 písm. c/ Trestného poriadku. Takýto návrh nedal ani prokurátor, pravdepodobne z dôvodov čistého registra trestov, tak ako je to aj v mojom prípade.

A už absolútne sa nie je možné stotožniť so záverom Krajského súdu v Trnave, ktorý na jednej strane konštatuje, že sa na mňa hľadí akoby som nebol odsúdený, ale na strane druhej konštatuje, že mám byť osobou - náchylnou k páchaniu trestnej činnosti. V tomto sme zdôrazňujem, že nie som stíhaný za žiadnu inú trestnú činnosť.

Vzhľadom   k   tomu,   že   súdy   oboch   stupňov   sa   ani   týmito   skutočnosťami   vôbec nezaoberali, hoci ide o argumenty, ktoré sú rozhodujúce pre rozhodnutie, či je daný dôvod väzby podľa ust. § 71 ods. 1 písm. c/ Trestného poriadku, porušili tým ust. čl. 17 ods. 1, 2 a 5 Ústavy SR.

V zmysle čl. 5 ods. 3 Dohovoru sa prepustenie z väzby alebo ponechanie na slobode môže   podmieniť   zárukou,   že   sa   dotknutá   osoba   ustanoví   na   pojednávanie.   V   rámci rozhodovania sudcu pre prípravné konanie ako aj v konaní o mojej sťažnosti som žiadal nahradenie mojej väzby písomným sľubom, peňažnou zárukou ako aj dohľadom probačného a mediačného úradníka.

Nahradenie väzby písomným sľubom bolo zamietnuté len s poukazom na charakter trestnej činnosti a rovnako tak aj nahradenie väzby peňažnou zárukou alebo dohľadom probačného a mediačného úradníka. Napriek tomuto, že aj v sťažnosti som namietol, že uvedené návrhy boli zamietnuté bez bližšieho odôvodnenia, Krajský súd v Trnave sa len stotožnil so záverom sudcu pre prípravné konanie, a sám tento nedostatok odôvodnenia neodstránil.

Keďže   s   týmito   žiadosťami   o   nahradenia   väzby   sa   sudca   pre   prípravné   konanie náležite nevysporiadal, najmä riadne nezdôvodnil svoje rozhodnutie,   a ani Krajský súd v Trnave tento nedostatok neodstránil, podľa môjho názoru oba súdy porušili čl. 5 ods. 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj čl. 17 ods. 1, ods. 2 a ods. 5 Ústavy Slovenskej republiky.

Z citovaných ustanovení Dohovoru ako aj článkov Ústavy SR okrem iného vyplýva aj to, že väzba by mala byť opatrením iba výnimočným a trvajúcim iba po nevyhnutnú dobu. Pokiaľ   ide   skúmanie   existencie   dôvodov   väzby   je   potrebné   skúmať   všetky   okolnosti spôsobilé potvrdiť alebo vyvrátiť existenciu skutočného verejného záujmu, odôvodneného so zreteľom na prezumpciu neviny, ako výnimky z pravidla rešpektovania osobnej slobody a vždy ich uviesť v rozhodnutiach o väzbe.

Ústavný   súd   SR   vo   viacerých   svojich   nálezoch   pripomína,   že   náležitá individualizácia   odôvodnenia   väzby   nie   je   samoúčelnou   požiadavkou,   lebo   osoba nachádzajúca   sa   vo   väzbe   môže   svoje   právo   žiadať   o   prepustenie   z   väzby   a   podávať opravné prostriedky proti rozhodnutiam o jej ponechaní vo väzbe efektívne využiť, len ak pozná   skutkovú   a   na   ňu   nadväzujúcu   právnu   argumentáciu,   na   základe   ktorej   je individuálne držaná vo väzbe.

K uvedenému by som chcel ešte uviesť, že ani Krajský súd v Trnave ako nadriadený súd rozhodujúci o mojej sťažnosti proti prvostupňovému rozhodnutiu, nenapravil porušenie mojich práv uvedených v čl. 17 ods. 1, 2 a 5 Ústavy SR.

S poukazom na vyššie uvedené skutočnosti som potom toho názoru, že všetky vyššie vytýkané   nedostatky   sa   vzťahujú   aj   na   uznesenie   Okresného   súdu   v   Trnave   zo   dňa 17.11.2011   pod   sp.   zn.:   Tp   88/11   ako   aj   uznesenie   Krajského   súdu   v   Trnave   zo   dňa 06.12.2011 pod sp. zn.: 3 Tpo 70/2011.“

Opierajúc sa o prezentovanú argumentáciu sťažovateľ ústavnému súdu navrhol, aby vo   veci   rozhodol   nálezom,   v   ktorom   by   vyslovil   porušenie   jeho   základného   práva zaručeného   čl.   17   ods.   1,   2   a   5   ústavy   uznesením   okresného   súdu   sp.   zn.   Tp   88/11 zo 17. novembra 2011 a uznesením krajského súdu sp. zn. 3 Tpo 70/2011 zo 6. decembra 2011,   označené   uznesenie   krajského   súdu   zrušil,   prikázal   mu   prepustiť   sťažovateľa na slobodu a priznal sťažovateľovi trovy právneho zastúpenia.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   § 25 ods.   1 zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v znení neskorších predpisov   (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu (v tomto prípade sťažnosti) podľa § 49 až § 56 zákona o ústavnom súde vrátane okolností, ktoré by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.

Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Sťažovateľ   namietal   porušenie   základného   práva   na   osobnú   slobodu   zaručeného čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy označenými uzneseniami okresného súdu a krajského súdu.

Podľa čl. 17 ods. 1 ústavy osobná sloboda sa zaručuje.

Podľa čl. 17 ods. 2 ústavy nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

Podľa čl. 17 ods. 5 ústavy do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený zákonom a na základe rozhodnutia súdu.

1. K namietanému porušeniu čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy uznesením okresného súdu sp. zn. Tp 88/11 zo 17. novembra 2011

Právomoc   ústavného   súdu   vyplývajúca   z   čl.   127   ods.   1   ústavy   je   vo   vzťahu k všeobecným súdom limitovaná princípom subsidiarity, podľa ktorého poskytuje ústavný súd v konaní podľa čl. 127 ústavy ochranu základným právam alebo slobodám fyzických osôb a právnických osôb za podmienky, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Vo   vzťahu   k   časti   sťažnosti   týkajúcej   namietaného   porušenia   základného   práva zaručeného čl. 17 ods. 1, 2 a 3 ústavy označeným uznesením okresného súdu ústavný súd zistil existenciu procesnej prekážky uvedenej v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde, a síce nedostatok právomoci.

Proti   uvedenému   prvostupňovému   rozhodnutiu   okresného   súdu   mal   sťažovateľ k dispozícii opravný prostriedok – sťažnosť, ktorý aj využil a o ktorom rozhodoval krajský súd,   v   právomoci   ktorého   bolo   poskytnúť   ochranu   označenému   základnému   právu zaručenému   ústavou.   Ústavný   súd   preto   sťažnosť   v   tejto   časti   odmietol   pre   nedostatok právomoci na jej prerokovanie v zmysle § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

2. K namietanému porušeniu čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy uznesením krajského súdu sp. zn. 3 Tpo 70/2011 zo 6. decembra 2011

Uznesením okresného súdu v spojení s uznesením krajského súdu bol sťažovateľ vzatý do väzby z dôvodov podľa ustanovení § 71 ods. 1 písm. a) a c) Trestného poriadku, podľa ktorých obvinený môže byť vzatý do väzby len vtedy, ak doteraz zistené skutočnosti nasvedčujú tomu, že skutok, pre ktorý bolo začaté trestné stíhanie, bol spáchaný, má znaky trestného činu, sú dôvody na podozrenie, že tento skutok spáchal obvinený, a z jeho konania alebo   ďalších   konkrétnych   skutočností   vyplýva   dôvodná   obava,   že   ujde   alebo   sa   bude skrývať, aby sa tak vyhol trestnému stíhaniu alebo trestu, najmä ak nemožno jeho totožnosť ihneď zistiť, ak nemá stále bydlisko alebo ak mu hrozí vysoký trest § 71 ods. 1 písm. a) Trestného   poriadku,   a dôvodná   obava, že bude pokračovať v trestnej   činnosti,   dokoná trestný čin, o ktorý sa pokúsil, alebo vykoná trestný čin, ktorý pripravoval alebo ktorým hrozil § 71 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku. V uznesení okresný súd súčasne rozhodol o neprijatí   poskytnutého písomného sľubu sťažovateľa, ním ponúknutej   peňažnej záruky, ako   aj   o zamietnutí   návrhu   sťažovateľa   na   nahradenie   väzby   dohľadom   probačného a mediačného úradníka.

Okresný súd argumentoval, že u sťažovateľa (ako aj u ostatných spoluobvinených) boli splnené formálne podmienky na vzatie do väzby v zmysle ustanovenia § 72 ods. 2 Trestného poriadku, pretože sťažovateľovi bolo podľa § 206 ods. 1 Trestného poriadku vznesené obvinenie. Okresný súd skonštatoval aj splnenie materiálnych podmienok väzby, a síce   jej   hmotnoprávnych   predpokladov,   pričom   na   tomto   mieste   uviedol,   že   doteraz zistené skutočnosti nasvedčujú tomu, že skutky, pre ktoré bolo začaté trestné stíhanie, boli spáchané, vykazujú znaky zločinu poškodzovania cudzej veci podľa ustanovení § 245 ods. 1 a ods. 3 písm. a) a c) Trestného zákona v súbehu so zločinom nedovoleného ozbrojovania a obchodovania so zbraňami podľa   ustanovení § 295 ods. 1 písm. a) a ods.   3 písm. a) citovaného zákona a sú dôvody na podozrenie (vyplývajúce zo zabezpečených dôkazov − výpovede   svedkov,   znalecký   posudok,   zápisnica   o rekognícii   osoby   a ďalšie   listinné dôkazy), že ich spáchali obvinení.

Okresný   súd   vo   vzťahu   k splneniu   predpokladov   väzby   sťažovateľa   podľa ustanovenia § 71 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku prezentoval okolnosť, že sťažovateľ sa dlhodobo, podľa vlastného vyjadrenia rok a pol, nezdržiava v mieste trvalého bydliska, ale používa bydlisko   prechodné bez oficiálneho prihlásenia, pričom   túto skutočnosť nebolo možné   v dobe rozhodovania procesne relevantným spôsobom overiť. Ďalej okresný súd poukázal na získanú svedeckú výpoveď, z ktorej vyplynulo, že sťažovateľ, ako aj ostatní spoluobvinení ako členovia organizovanej skupiny   mali medzi sebou dohodnutý postup, podľa ktorého „vždy, keď niekto z polície niečo zistil, že by polícia mala po niekom ísť, tak sa obvolali a postretali, vypli si telefón a každý sa upratal po svojom“. Napokon okresný súd dodal, že sťažovateľovi za skutok, pre ktorý je trestne stíhaný, hrozí v prípade uznania viny   trest   odňatia   slobody   s hornou   hranicou   trestnej   sadzby   10   rokov.   Okresný   súd zo súhrnu   označených   okolností   vyvodil   dôvodnú   obavu,   že   v prípade   ponechania sťažovateľa   na slobode by sa mohol tento skrývať v snahe vyhnúť sa trestnému stíhaniu a uloženiu vysokého trestu odňatia slobody.

Dôvodnú obavu pre väzbu sťažovateľa v zmysle ustanovenia   § 71 ods. 1 písm. c) Trestného   poriadku   okresný   súd   videl   v postavení   sťažovateľa   ako   člena   organizovanej skupiny   prezentovaného   výsledkami   dokazovania,   podľa   ktorých   sa   mal   sťažovateľ zúčastniť   na   organizovanej   a koordinovanej   trestnej   činnosti   násilného   charakteru smerujúcej   k „odstráneniu konkurenčnej   skupiny“,   na ktorej   sa   podieľal   bezprostredne, okrem   iného   aj „inštruktážou   k použitiu   nástražného výbušného   systému“.   Okresný   súd poukázal   súčasne   na   obsah   odpisu   z registra   trestov   sťažovateľa   svedčiaci   o jeho „náchylnosti k páchaniu trestnej činnosti“.

Neprijatie písomného sľubu sťažovateľa a ani ním ponúknutej peňažnej záruky, ako aj zamietnutie   návrhu   sťažovateľa   na   nahradenie   väzby   dohľadom   probačného a mediačného úradníka odôvodnil okresný súd charakterom trestnej činnosti, pre ktorú bolo sťažovateľovi obvinenie vznesené.

Sťažovateľ   podal   proti   prvostupňovému   rozhodnutiu   sťažnosť.   Predostrel   v   nej argumentáciu   totožnú   s tou,   ktorú   prezentoval   aj   v   sťažnosti   podanej   ústavnému   súdu. Namietal, že neexistujú žiadne konkrétne skutočnosti, o ktoré by sa mohla oprieť dôvodná obava, že „ujde alebo sa bude skrývať“, aby sa vyhol   trestnému stíhaniu a prípadnému trestu, ďalej že sankcia (trest odňatia slobody) zodpovedajúca trestnému činu, za ktorý mu bolo vznesené obvinenie, je vymedzená rozsahom trestnej sadzby od 7 do 10 rokov, čo podľa „platnej judikatúry“ nezodpovedá kvalifikácii vysokého trestu, pretože judikatúra za taký   považuje trest odňatia slobody s dolnou hranicou trestnej sadzby najmenej 8 rokov. Sťažovateľ   ďalej   argumentoval   poukazujúc   na   judikatúru   ústavného   súdu,   že nebezpečenstvo úteku trestne stíhanej osoby ako dôvod väzby podľa § 71 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku nemožno vyvodzovať len z jedinej skutočnosti, ale musí byť založené na   súhrne   okolností.   K otázke   svojho   pobytu   sťažovateľ   uviedol,   že   dôvodom   jeho zdržiavania   sa   v prechodnom   bydlisku   je   rekonštrukcia   rodinného   domu,   ktorý   je   jeho oficiálnym trvalým bydliskom a ktorý z tohto dôvodu nemožno obývať. K tomu sťažovateľ dodal, že prechodný pobyt   v prenajatom byte   riadne „zdokladoval“ a v minulosti každé predvolanie zaslané mu políciou vždy na adrese trvalého bydliska prevzal a na úkon sa riadne dostavil. Vo vzťahu k dôvodnosti väzby podľa ustanovenia § 71 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku sťažovateľ uviedol, že základ pre preventívnu väzbu uňho neexistuje a vo   vzťahu   k   jeho   predchádzajúcim   odsúdeniam   treba   rešpektovať   inštitút   zahladenia odsúdenia.

Sťažovateľ bol toho názoru, že sudca pre prípravné konanie pri rozhodovaní o jeho vzatí   do   väzby   bez   ďalšieho   prevzal   tvrdenia   obsiahnuté   v návrhu   prokurátora a nevysporiadal sa pritom so skutočnosťami prezentovanými sťažovateľom pri výsluchu. Z uvedených dôvodov sťažovateľ žiadal zrušenie napadnutého uznesenia a prepustenie na slobodu,   prípadne alternatívne nahradenie väzby   prijatím   ním   ponúknutého písomného sľubu alebo peňažnej záruky, prípadne jej nahradenie dohľadom probačného a mediačného úradníka.

Krajský   súd   rozhodol   o   podanej   sťažnosti   tak,   že   ju   ako   nedôvodnú   zamietol. V odôvodnení rozhodnutia uviedol, že po preskúmaní všetkých sťažností spoluobvinených a súvisiaceho spisového materiálu dospel k záveru totožnému so záverom prvostupňového súdu, a síce o splnení formálnych podmienok väzby, keďže všetkým obvineným bolo riadne vznesené   obvinenie   pre   skutky   zodpovedajúce   právnej   kvalifikácii   uvedenej   v uznesení vyšetrovateľa.   Krajský   súd potvrdil   aj   splnenie   materiálnych   podmienok   väzby,   pretože podľa   jeho   vyjadrenia   nemal   pochybnosti   o tom,   že   skutky   sa   stali   a že   je   dôvodné podozrenie o ich spáchaní obvinenými. Na tomto mieste uviedol odvolací súd podrobnú argumentáciu   poukazujúcu   na   existujúci   dôkazný   materiál   poskytujúci   oporu   takémuto záveru.

Krajský   súd   vo   vzťahu   k   argumentácii   sťažovateľa   o nedostatku   dôvodov   väzby podľa ustanovenia § 71 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku zdôraznil relevantnosť získanej svedeckej   výpovede,   podľa   ktorej „všetci členovia   skupiny boli inštruovaný o tom,   ako majú konať, pripadne zmiznúť v čase, keď bude mať o niektorého z nich polícia záujem“, a zdôraznil jej rozhodujúci význam pre posúdenie dôvodnosti obavy z úteku, resp. skrývania sa sťažovateľa v úmysle vyhnúť sa trestnému stíhaniu. Krajský súd v kontexte dôvodov podľa označeného ustanovenia Trestného poriadku ďalej poskytol ako protiargumentáciu k tvrdeniam sťažovateľa (a ostatných spoluobvinených) výklad pojmu – hrozba vysokého trestu, kde uviedol: „za takúto hrozbu sa v zmysle právnej úpravy má považovať trestný čin s dolnou hranicou trestnej sadzby 8 rokov, tu má odvolací súd za to, že sa nejedná o striktné zákonné   vymedzenie.   Zo   súdnej   praxe   vyplýva,   že   hrozbu   vysokého   trestu   predstavuje spravidla trest za trestný čin s dolnou hranicou trestnej sadzby 8 rokov. Tento výklad však nevylučuje možnosť individuálneho posúdenia hrozby trestu v každom konkrétnom prípade, keď v danej veci, v prípade preukázania viny, by zrejme ukladanie trestu na dolnej hranici trestnej sadzby do úvahy neprichádzalo.“

Krajský   súd   vyvrátil   aj   stanovisko   sťažovateľa,   ktorý   namietal   v súvislosti s posudzovaním   dôvodov   väzby   v zmysle   ustanovenia   §   71   ods.   1   písm.   c)   Trestného poriadku zohľadnenie odsúdenia podľa odpisu z registra trestov, ktoré mu boli zahladené. Krajský   súd   dôvodil: „aj   zahladené   odsúdenia   dávajú   obraz   o sklonoch   obvineného k páchaniu   trestnej   činnosti   a v jeho   prípade,   aj   vzhľadom   na   dlhší   časový   odstup od posledného   odsúdenia,   možno   ustáliť,   že   tento   sa   v minulosti   dostal   do   rozporu so zákonom pre násilnú a majetkovú trestnú činnosť. Práve skutok, ktorý je mu kladený za vinu v tomto konaní, má rovnako znaky násilného trestného činu a tak aj odvolací súd mal za   to,   že   je   tu   daná   dôvodná   obava,   že   by   v páchaní   trestnej   činnosti   tohto   druhu pokračoval, keď nemohol neprihliadnuť aj na to, že páchanie trestnej činnosti malo byť organizované a koordinované.“

V závere odôvodnenia sa krajský súd stotožnil aj s postupom okresného súdu, ktorý neprijal ako náhradu za väzbu ani poskytnutý písomný sľub, ani ponúknutú peňažnú záruku a ani náhradu väzby dohľadom probačného a mediačného úradníka, pričom na tomto mieste skonštatoval, že okresný súd správne ustálil, že „takýto postup by bol nedostatočný, a to vzhľadom na osoby obvinených a povahu trestnej činnosti, ktorá je im kladená za vinu“.

V zmysle čl. 127 ods. 1 ústavy je ústavná ochrana základných práv a slobôd, ako aj ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   príslušnej   medzinárodnej   zmluvy rozdelená   medzi   všeobecné   súdy   a   ústavný   súd.   Systém   tejto   ochrany   je   založený na princípe subsidiarity, ktorý určuje aj rozsah právomoci ústavného súdu pri poskytovaní ochrany týmto právam a slobodám vo vzťahu k právomoci všeobecných súdov (čl. 142 ods. 1 ústavy), a to tak, že všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov, ako aj za dodržiavanie základných práv a slobôd (čl. 144 ods. 1 a čl. 152 ods. 4 ústavy).

Ústavný   súd   preto   nie   je   zásadne   oprávnený   preskúmavať   a   posudzovať   právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite   zistený   skutkový   stav   a   aké   skutkové   a   právne   závery   zo   skutkového   stavu všeobecný   súd   vyvodil.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Skutkové a právne závery všeobecného súdu tak môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by vyvodené závery   boli   zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak   z   ústavného   hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 13/00, mutatis mutandis I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01, II. ÚS 67/04).

Väzobné konanie týkajúce sa rozhodovania o osobnej slobode obvinenej osoby musí spĺňať niektoré fundamentálne požiadavky spravodlivého konania. Ústavný súd poukazuje na   svoju   ustálenú   judikatúru,   podľa   ktorej   pri rozhodovaní   o   zákonnosti   väzby   sa   na dodržanie procesných záruk kladie mimoriadny dôraz. Medzi tieto záruky nepochybne patrí právo   osoby   predložiť   súdu   argumenty   a vyjadrenia   proti   svojmu   ponechaniu   vo   väzbe (napr. III. ÚS 84/06, III. ÚS 291/06), ako aj právo osoby na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia,   ktoré   preskúmateľným   spôsobom,   jasne   a   zrozumiteľne   dáva   odpovede na všetky   právne   a   skutkovo   relevantné   otázky   súvisiace   s   predmetom   súdnej   ochrany. Princíp spravodlivosti („fairness“) pritom zaväzuje súdy, aby pre svoje rozhodnutia poskytli dostatočné   a   relevantné   dôvody   (obdobne   napr.   III. ÚS 374/09).   Opierajúc   sa   o   tieto východiská posudzoval ústavný súd aj sťažnosť sťažovateľa.

Krajský súd (v právomoci ktorého bolo posúdenie skutkových a právnych otázok relevantných pre rozhodnutie o väzbe sťažovateľa) vychádzal zo skutkového a právneho stavu   uvedeného   v   uznesení   okresného   súdu   poukazujúceho   na skutkové   okolnosti odôvodňujúce   existenciu   väzobných   dôvodov,   ktorého   právne   závery   krajský   súd akceptoval.

Pri preskúmaní napadnutého rozhodnutia okresného súdu posudzoval krajský súd splnenie jednak formálnych, ako aj materiálnych podmienok väzby sťažovateľa. Krajský súd v úvode potvrdil splnenie formálnych podmienok väzby, teda regulárnosť procesného postupu súvisiaceho so vzatím sťažovateľa do väzby.

K splneniu hmotnoprávnych predpokladov väzby krajský súd v prvom rade poukázal podrobnou   argumentáciou   na   súhrn   dôkazov   poskytujúcich   oporu   pre   konštatovanie dôvodnosti podozrenia o spáchaní skutkov osobami obvinenými, a teda aj sťažovateľom.

Relevantné námietky sťažovateľa o nedostatku dôvodov na útekovú väzbu vyvrátil krajský   súd   poukazujúc   na   ťažiskový   dôkaz   (výpoveď   svedka   o vopred   dohodnutom postupe organizovanej skupiny týkajúcom sa spôsobu vyhýbania sa prípadnému trestnému stíhaniu), ktorému prisúdil povahu tej konkrétnej skutočnosti, ktorá podľa neho predstavuje rozhodujúci   základ   zákonnej   podmienky   odôvodňujúcej   väzbu   sťažovateľa   v zmysle ustanovenia § 71 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku. Danosť potenciálnej citeľnej sankcie ako elementárneho predpokladu na preukázanie dôvodnosti obavy v intenciách citovaného ustanovenia Trestného poriadku oprel krajský súd o logickú interpretáciu pojmu vysoký trest. Krajský   súd   sa   vysporiadal   aj   s tvrdeniami   sťažovateľa   vyvracajúcimi   danosť dôvodov väzby podľa § 71 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku argumentáciou o nesprávnom postupe   okresného   súdu,   ktorý   pri   posudzovaní   dôvodov   opodstatňujúcich   preventívnu väzbu sťažovateľa zohľadnil zahladené odsúdenia. Krajský súd na tomto mieste potvrdil správnosť postupu okresného súdu poukazujúc na účel „odpisu z registra trestov“ určeného výlučne a práve pre účely trestného konania obsahujúceho na rozdiel od „výpisu z registra trestov“   aj   zahladené   odsúdenia,   ktoré   bolo   v kontexte   hodnotenia   osoby   sťažovateľa potrebné zohľadniť.

Napokon,   aj   keď   stručnou,   ale   argumentáciou   pregnantnou   a logickou,   potvrdil krajský súd správnosť postupu okresného súdu, ktorý nemožnosť realizácie prostriedkov nahrádzajúcich   väzbu   (poskytovaných   ustanoveniami   §   80   a §   81   Trestného   poriadku) odôvodnil nedostatočnosť takýchto opatrení zabezpečiť účel trestného konania vzhľadom na špecifické okolnosti prípadu – závažnosť trestnej činnosti a jej organizovaný charakter.Z odôvodnenia rozhodnutia krajského súdu nemožno vyvodiť, že by sa nevysporiadal s právne relevantnou argumentáciou sťažovateľa adekvátne a preskúmateľne. Podľa názoru ústavného súdu je toto odôvodnenie ústavnoprávne akceptovateľné, pretože právne závery krajského   súdu   opierajúce   sa   o   aplikáciu   relevantnej   právnej   úpravy   korešpondujú skutkovým   zisteniam,   a   tieto   zistenia   nie   sú   výsledkom   svojvôle,   ale   komplexného zhodnotenia   všetkých   skutkových   okolností   relevantných   pre   rozhodovanie   o   väzobnej otázke.

V   zmysle   judikatúry   ústavného   súdu   za   zjavne   neopodstatnenú   sťažnosť   možno považovať takú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mal preskúmať po jej prijatí na ďalšie konanie (II. ÚS 70/00, IV. ÚS 66/02, I. ÚS 56/03).

Ústavný súd dospel k záveru, že účinky uplatnenej právomoci vo veci rozhodujúceho krajského súdu v danom prípade sú zlučiteľné s obsahom sťažovateľom označeného čl. 17 ods.   1, 2 a 5 ústavy, preto sťažnosť v danej časti odmietol   podľa   § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

Vzhľadom na uvedené rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 7. februára 2012