znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 61/2011-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 8. februára 2011 predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti Z., s. r. o., B., zastúpenej advokátom JUDr. F. N., B., pre namietané porušenie jej základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 4 Ústavy   Slovenskej   republiky,   základného   práva   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   36   ods.   1 Listiny základných práv a slobôd v spojení s § 1 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 14 CoE 69/2010-48 z   19.   apríla   2010   a uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp.   zn. 5 Cdo 154/2010 z 12. októbra 2010 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť spoločnosti Z., s. r. o.,   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 14. januára 2011 doručená sťažnosť spoločnosti Z., s. r. o., B. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátom JUDr. F. N., B., pre namietané porušenie jej základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 4 ústavy, základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) v spojení s § 1 ods. 1 listiny a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej   len   „krajský   súd“)   č.   k.   14 CoE 69/2010-48   z   19.   apríla   2010   a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 5 Cdo 154/2010 z 12. októbra 2010.

Z obsahu   sťažnosti   a príloh   k nej   pripojených   vyplýva,   že   na   základe   zmluvy o postúpení pohľadávok uzavretej 7. júla 2005 medzi P. v konkurze ako postupcom (ďalej len „zdravotná poisťovňa“) a sťažovateľkou ako postupníkom bola postúpená pohľadávka voči M. S., Z., na zaplatenie dlžného poistného za zdravotné poistenie v sume 3 273,39 € s príslušenstvom.

Okresný súd Zvolen (ďalej len „okresný súd“) uznesením č. k. 24 Er 860/2008-31 zo 16. februára 2010 vyzval sťažovateľku, aby vo veci udelenia poverenia na vykonanie exekúcie zaplatila podľa položky 20a Sadzobníka súdnych poplatkov, ktorý tvorí prílohu zákona Slovenskej národnej rady č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o súdnych poplatkoch“), súdny   poplatok   za   podanie   urobené elektronickými   prostriedkami   podpísané   zaručeným elektronickým podpisom v sume 1,50 €.

Na základe odvolania sťažovateľky krajský súd uznesením č. k. 14 CoE 69/2010-48 z 19. apríla 2010 uznesenie okresného súdu potvrdil.

Sťažovateľka   následne   podala dovolanie najvyššiemu súdu   a zároveň   aj sťažnosť ústavnému súdu.

Ústavný súd uznesením č. k. I. ÚS 276/2010-20 zo 7. septembra 2010 sťažnosť sťažovateľky   odmietol   pre   neprípustnosť   z dôvodu   predčasnosti,   pretože   o ochrane označených práv, ktorých porušenie namieta, bude najprv rozhodovať najvyšší súd.

Najvyšší   súd   uznesením   sp.   zn.   5   Cdo   154/2010   z 12.   októbra   2010   dovolanie sťažovateľky ako neprípustné odmietol.

Sťažovateľka preto podala ústavnému súdu ďalšiu sťažnosť, v ktorej okrem iného uviedla:

„Nakoľko je podľa nášho názoru jednoznačné, že pohľadávka zdravotnej poisťovne vyplývajúca   zo   ZoZP   je   pohľadávkou   zdravotného   poistného   a   poplatku   z   omeškania, konanie o   ktorej je   oslobodené od   platenia   súdnych poplatkov a   jedine   táto   konkrétna pohľadávka bola postúpená   na   Sťažovateľa,   pričom jej   obsah sa postúpením nezmenil, účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom a zároveň boli porušené základné práva garantované Ústavou SR a medzinárodnými dohovormi.

Bez   ohľadu   na   nesprávne   právne   posúdenie   žalovaného   nároku,   jeho   právneho základu, poukazujeme na skutočnosť, že Uznesením 2 bol porušený zákon, nakoľko týmto rozhodnutím   bola   odňatá   možnosť   Sťažovateľa   konať   pred   súdom.   Uznesenie   1   bolo rozhodnutím   bez   odôvodnenia,   pričom   Sťažovateľ   proti   nemu   podal   odvolanie,   avšak nemohol sa vyjadriť ku všetkým okolnostiam na základe ktorých bolo Uznesenie 1 vôbec vydané, nakoľko o nich ani nevedel. Tým že odvolací súd Uznesením 2 potvrdil Uznesenie 1 na základe skutočností, ku ktorým sa nemal Sťažovateľ možnosť vyjadriť, mu bolo odopreté právo na spravodlivý súdny proces. Uznesenie 2 je teda rozhodnutím, ktoré síce potvrdzuje prvostupňové rozhodnutie, avšak na základe odlišných právnych konštrukcií a skutočností (nakoľko prvostupňové ani nie sú známe), čo je v zmysle už ustálenej judikatúry odňatím možnosti konať pred súdom a teda porušením práva na spravodlivý súdny proces... Uvedeným   postupom   prvostupňového   súdu,   ako   aj   odvolacieho   súdu   bolo Sťažovateľovi zasiahnuté do vlastníckeho práva a následne znemožnená realizácia jeho procesných práv...

Sťažovateľ   považuje   Uznesenie   2   a   Uznesenie   3   za   arbitrárne...   Podľa   názoru Sťažovateľa,   súdy   vyslovili   právne závery,   na ktoré   ich   právny poriadok neoprávňoval. Sťažovateľ má navyše za to, že súdy sa náležite nevysporiadali s príslušnými zákonnými ustanoveniami,   ani so skutočnosťami,   zohľadnenie   ktorých bolo nevyhnutné pre právne posúdenie   veci   a   rozhodli   na   základe   nepodloženej   právnej   konštrukcie,   ktorú   navyše nedostatočne odôvodnili...

Uvedeným   postupom   KS   BB   a   NS   SR   bolo   porušené   jeho   právo   na   spravodlivý proces podľa článku 46 ods. 1 Ústavy SR a článku 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ľudských právach, a taktiež právo vlastniť majetok podľa článku 20 ods. 1 Ústavy SR.“

Sťažovateľka žiadala, aby ústavný súd v náleze vyslovil, že uznesením krajského súdu   č.   k.   14 CoE 69/2010-48   z   19.   apríla   2010   a uznesením   najvyššieho   súdu   sp.   zn. 5 Cdo 154/2010 z 12. októbra 2010 boli porušené jej základné práva podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 a 4 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny v spojení s § 1 ods. 1 listiny a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, aby uvedené uznesenia zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie a aby jej priznal náhradu trov konania.

II.

Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný   súd   podľa   ustanovenia   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom   súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   možno   hovoriť   predovšetkým   vtedy, ak namietaným   postupom   orgánu   verejnej   moci   nemohlo   vôbec   dôjsť   k porušeniu   toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom tohto orgánu a základným právom alebo slobodou,   porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z iných   dôvodov.   Za   zjavne neopodstatnenú   možno   preto   považovať   sťažnosť,   pri   predbežnom   prerokovaní   ktorej ústavný   súd   nezistil   možnosť   porušenia   označeného   základného   práva   alebo   slobody, reálnosť ktorej   by mohol posúdiť   po prijatí sťažnosti   na ďalšie konanie (I.   ÚS   140/03, III. ÚS 118/04, III. ÚS 170/06).

Sťažovateľka v sťažnosti namietala porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 a 4 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny v spojení s § 1 ods. 1 listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením krajského súdu č. k. 14 CoE 69/2010-48 z 19. apríla 2010 a uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 5 Cdo 154/2010 z 12. októbra 2010, ku ktorému malo dôjsť nesprávnym právnym posúdením, pokiaľ ide o uloženie povinnosti sťažovateľke zaplatiť   súdny   poplatok   za   podanie   urobené   elektronickými   prostriedkami   podpísané zaručeným elektronickým podpisom v sume 1,50 €.

Z obsahu   sťažnosti   nevyplýva,   aké   reálne   následky   malo   pre   sťažovateľku nezaplatenie súdneho poplatku, t. j. či v dôsledku toho bolo predmetné exekučné konanie zastavené, resp. ukončené.

Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať,   či   v   konaní   pred   všeobecnými   súdmi   bol,   alebo   nebol   náležite   zistený skutkový stav, aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil, a ani mu neprislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a   aplikácie   s   ústavou,   prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v   konaní,   ktoré   mu   predchádzalo,   alebo   samotným   rozhodnutím   došlo   k   porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 13/00, I. ÚS 17/01, III. ÚS 268/05).

Právomoc   ústavného   súdu   nenahrádza   postupy   a rozhodnutia   všeobecných   súdov, pretože ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo vzťahu k všeobecným súdom. Kritériom na   rozhodovanie   ústavného   súdu   musí   byť   najmä   intenzita,   akou   malo   byť   zasiahnuté zo základných práv alebo slobôd,   a v spojitosti   s tým zistenie, že v okolnostiach daného prípadu ide o zásah, ktorý zjavne viedol k porušeniu týchto práv alebo slobôd (podobne IV. ÚS 238/07).

Najvyšší súd v odôvodnení svojho rozhodnutia okrem iného uviedol:„Dovolateľ v súvislosti s tvrdením procesnej vady konania v zmysle § 237 písm. f) O. s. p. namieta porušenie jeho práva na spravodlivý súdny proces...

Obsah dovolania svedčí o názore dovolateľa, že k procesnej vade konania v zmysle § 237 písm. f) O. s. p. došlo v dôsledku nesprávneho právneho posúdenia veci. Treba preto uviesť,   že   toto   ustanovenie   dáva   odňatie   možnosti   konať   pred   súdom   do   súvislosti s faktickou procesnou činnosťou súdu, nie však s jeho právnym hodnotením veci zaujatým v napadnutom rozhodnutí. Samo právne posúdenie veci je realizáciou jeho rozhodovacej činnosti a nezakladá prípustnosť dovolania podľa § 237 písm. f) O. s. p., lebo právnym posudzovaním   veci   súd   neporušuje   žiadnu   procesnú   povinnosť   ani   procesné   práva účastníka. Či už teda súdy napadnuté rozhodnutie založili na správnej alebo nesprávnej aplikácii   a   interpretácii   ustanovení   zákona   o   súdnych   poplatkoch,   neodňali   tým oprávnenému možnosť pred súdom konať.

Odňatie   možnosti   konať   pred   súdom   a   porušenie   práva   na   spravodlivý   proces oprávnený vyvodzuje aj z toho, že nemal možnosť vyjadriť sa ku skutočnostiam, na základe ktorých   odvolací   súd   uznesenie   prvostupňového   súdu   potvrdil,   nakoľko   rozhodnutie prvostupňového súdu nebolo vôbec odôvodnené.

Dovolací súd po preštudovaní spisu dospel k záveru, že táto námietka oprávneného nie je dôvodná, nakoľko prvostupňový súd svoje rozhodnutie riadne odôvodnil - uviedol, podľa akej položky Sadzobníka súdnych poplatkov súdny poplatok vyrubil a tiež z akého ustanovenia zákona o súdnych poplatkoch pri stanovení výšky súdneho poplatku vychádzal. Taktiež   odvolací   súd   v   odôvodnení   napadnutého   rozhodnutia   zrozumiteľným   spôsobom uviedol   dôvody,   pre   ktoré   rozhodnutie   súdu   prvého   stupňa   potvrdil.   Ich   rozhodnutia nemožno považovať za svojvoľné, zjavne neodôvodnené, resp. ústavne nekonformné, pretože súdy sa pri výklade   a aplikácii zákonných predpisov neodchýlili   od   znenia   príslušných ustanovení a nepopreli ich účel a význam. Najvyšší súd Slovenskej republiky vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti dospel k záveru, že skutkové a právne závery prvostupňového a odvolacieho súdu nie sú v danom prípade nezlučiteľné s čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a že odôvodnenie uznesenia prvostupňového i odvolacieho súdu ako celok spĺňa parametre zákonného odôvodnenia. Za porušenie základného práva zaručeného v čl. 46 ods.   1   Ústavy   Slovenskej republiky   v   žiadnom prípade   nemožno   považovať   to,   že   súdy neodôvodnili svoje rozhodnutia podľa predstáv oprávneného.“

Ústavný súd napádané rozhodnutie najvyššieho súdu po preskúmaní jeho obsahu hodnotil   ako   ústavne   konformné   a   zodpovedajúce   obsahu   základného   práva   na   súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 4 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Na všetky relevantné námietky, ktoré sťažovateľka nastolila v opravných prostriedkoch proti rozhodnutiam všeobecných súdov (a obdobne ich formulovala   aj   v   sťažnosti   podanej   ústavnému   súdu),   dostala   z   ich   strany   dostatočnú odpoveď.   Napádané   rozhodnutia   krajského   súdu   a najvyššieho   súdu   nevykazujú   znaky svojvôle a sú dostatočne odôvodnené na základe ich vlastných myšlienkových postupov a hodnotení,   ktoré   ústavný   súd   nie   je   oprávnený   ani   povinný   nahrádzať.   Uvedené skutočnosti   viedli   ústavný   súd   k záveru,   že   k   porušeniu   označených   práv   zo   strany krajského súdu a najvyššieho súdu nedošlo.

Ústavný   súd   podľa   svojej   stabilizovanej   judikatúry   (napr.   II.   ÚS   78/05)   zastáva názor, že všeobecný súd zásadne nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ku ktorým patrí aj základné právo vyplývajúce z čl. 20 ods. 1 ústavy,   ak   toto   porušenie   nevyplýva   z   toho,   že   všeobecný   súd   súčasne   porušil ústavnoprocesné princípy vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy. Inak povedané, o prípadnom porušení základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy by bolo možné uvažovať zásadne len vtedy,   ak   by   zo   strany   všeobecného   súdu   primárne   došlo   k   porušeniu   niektorého zo základných   práv,   resp.   ústavnoprocesných   princípov   vyjadrených   v   čl.   46   až   čl.   48 ústavy, resp. v spojení s ich porušením.

V   súvislosti   s   namietaným   porušením   základného   práva   na   súdnu   a   inú   právnu ochranu zaručeného čl. 36 ods. 1 listiny sťažovateľka namietala aj porušenie ustanovenia § 1 ods. 1 listiny. Uvedená právna norma predstavuje všeobecné interpretačné pravidlo, ktoré je možné aplikovať len v súvislosti s namietaním porušenia konkrétneho základného práva uvedeného v listine, v danom prípade v spojení s čl. 36 ods. 1 listiny.

Keďže   ústavný   súd   v   posudzovanej   veci   nezistil   porušenie   základného   práva sťažovateľky   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods. 1   a 4   ústavy   a   čl.   36   ods.   1   listiny, nemohlo dôjsť ani k porušeniu základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy, ani § 1 ods. 1 listiny.

Z uvedených dôvodov ústavný súd sťažnosť odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

Pretože sťažnosť bola odmietnutá v celom rozsahu, ústavný súd o ďalších nárokoch na ochranu ústavnosti uplatnených v sťažnosti nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 8. februára 2011