znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 61/09-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 24. februára 2009 predbežne prerokoval sťažnosť D. B., Z., zastúpenej advokátkou Mgr. M. D., K., vo veci namietaného   porušenia   jej   základného   práva   podľa   čl.   46   Ústavy   Slovenskej republiky postupom   a   rozsudkom   Krajského   súdu   v Košiciach   z   29.   septembra   2008 v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Co/119/2008 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť D. B.   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 16. decembra 2008   faxom   a 22.   decembra   2008   poštou   doručená   sťažnosť   D.   B.   (ďalej   len „sťažovateľka“), ktorou namietala porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 Ústavy Slovenskej   republiky (ďalej   len   „ústava“)   postupom   a   rozsudkom   Krajského   súdu v Košiciach   (ďalej   len   „krajský   súd“)   z 29. septembra   2008   v konaní   vedenom   pod sp. zn. 5 Co/119/2008.

Aj   keď   právna   zástupkyňa   v sťažnosti   presne   neoznačila   toto   základné   právo, z obsahu sťažnosti ústavný súd vyvodil, že ide o základné právo na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.

Sťažovateľka v sťažnosti okrem iného uviedla:„Rozsudkom   Okresného   súdu   Košice   1   súd   vyslovil   povinnosť   sťažovateľke   ako žalovanej zaplatiť žalobkyni sumu vo výške 21.676,- Sk so 17 % - ným ročným úrokom z omeškania... Konanie o zaplatenie príslušenstva od 1. 4. 1998 do 31. 3. 2001 zastavil a zaviazal sťažovateľku ako žalovanú zaplatiť žalobkyni trovy konania vo výške 864,- Sk.... Sťažovateľka ako žalovaná podala odvolanie......   sťažovateľka   navrhla,   aby   odvolací   súd   zmenil   prvostupňový   rozsudok   v napadnutej časti tak, že návrh žalobkyne zamietne a zaviaže žalobkyňu na náhradu trov prvostupňového, ako a) odvolacieho konania, a odvolanie odôvodnila odvolacími dôvodmi uvedeným v § 205 ods. 2 písm. f) O. s. p. a § 205 ods. 2 písm. d) O. s. p.

V odvolaní sťažovateľka žalovaná D. B. namietala, že medzi žalovanou a žalobkyňou nevznikol   právny   vzťah   titulom   bezdôvodného   obohatenia   podľa   §   451   Občianskeho zákonníka....

Žalobkyňa   I.   M.   ako   nájomca   bytu   nebola   v   rozhodnom   období   vlastníkom predmetného   bytu  ...,   ale   nájomcom,   žalovanej   D.   B.   neposkytovala   žiadne   služby, neexistoval   medzi   nimi   platný   právny   vzťah   o   podnájme   bytu.   Pokiaľ   sa   sťažovateľka žalovaná   D.   B.   užívaním   bytu,   ktorého   nebola   ani   nájomcom,   a   ani   podnájomníkom, obohatila, tak sa mohla obohatiť iba na úkor M. ako vlastníka predmetného bytu alebo na úkor B. ako správcu bytového domu, ktorý v rozhodnom období poskytoval služby spojené s užívaním predmetného bytu. (dodavky teplej, studenej vody, tepla a pod.).

Žalovaná   sťažovateľka   D.   B.   nebola   v   rozhodnom   období   ani   nájomcom,   ani podnájomníkom, predmetného bytu a tak jej nevznikla povinnosť platiť nájomné a úhrady za plnenia   poskytované   s   užívaním   predmetného   bytu   ako   nájomcovi   v   zmysle   §   696 Občianskeho zákonníka....

Sťažovateľka ďalej v odvolaní namietala, že medzi sťažovateľkou ako žalovanou a žalobkyňou v súvislosti s uzavretou Zmluvou o uzavretí budúcej kúpnej zmluvy, na základe ktorej   sa   nasťahovala   do   predmetného   bytu...   nemohol   vzniknúť   právny   vzťah   titulom vydania bezdôvodného obohatenia, ale len titulom nároku žalovanej na náhradu škodu podľa § 415 Občianskeho zákonníka, pričom poukázala na § 441 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého, ak škoda bola spôsobená výlučne zavlnením poškodeného, znáša ju sám.“

Podľa   sťažovateľky „...   odôvodnenie   napadnutého   rozsudku   Krajského   súdu   v Košiciach   je   absolútne   nezrozumiteľné   a   zmätočné   a   odvolací   súd   sa   nevysporiadal   s odvolacími námietkami sťažovateľky.

Z   odôvodnenia   nie   je   zrejmé   z   akého   dôvodu   súdom   určené   výška   nedoplatku vychádzala zo súčtu nezaplatených mesačných zálohových platieb a nedoplatkom zisteným zúčtovaním   zaplatených   mesačných   zálohových   platieb   a   skutočných   nákladov.   V odôvodnení napadnutého rozsudku nie je uvedené aké konkrétne platby a kedy a komu žalobkyňa zaplatila. V odôvodnení napadnutého rozsudku nie je vysvetlené z akého dôvodu súd zaviazal zaplatiť sťažovateľku D. B. sumu 21.676,- Sk žalobkyni I. M., keď byt..., ktorý užívala sťažovateľka... bol vo vlastníctve M. a nie vo vlastníctve žalobkyne...

Sťažovateľka   žalovaná   D.   B.   sa   ani   z   odôvodnenia   prvostupňového,   a   ani   z odôvodnenia   napadnutého   rozsudku   Krajského   súdu   v   Košiciach,   nedozvedela   z   akého konkrétneho dôvodu bola zaviazaná zaplatiť žalobkyni sumu 21.676,- Sk s príslušenstvom, keďže podľa § 451 ods. 2 Občianskeho zákonníka bezdôvodným obohatením je majetkový prospech získaný plnením bez právneho dôvodu, plnením z neplatného právneho úkonu alebo plnením z právneho dôvodu, ktorý odpadol, ako aj majetkový prospech získaný z nepoctivých zdrojov a z odôvodnenia prvostupňového, a ani z odôvodnenia odvolacieho súdu,   nie   je   zrejmé,   ktorým   v   zákone   uvedeným   spôsobom   mala   sťažovateľka...   získať majetkový prospech na úkor žalobkyne...

Odvolací súd sa ďalej vôbec nevysporiadal s námietkami žalovanej že protiprávny stav,   t.   j.   skutočnosť,   že   žalovaná...   začala   užívať   predmetný   byt...   spôsobila   samotná žalobkyňa..., ktorá so žalovanou uzavrela Zmluvu o uzavretí budúcej kúpnej zmluvy, na základe ktorej umožnila žalovanej byt užívať, ale ako nájomca si nevyžiadala od vlastníka bytu a prenajímateľa súhlas s uzavretím zmluvy o podnájme, neuskutočnila právne úkony smerujúce k odkúpeniu bytu od m., aby mohla splniť svoj záväzok zo Zmluvy o uzavretí budúcej zmluvy a previesť vlastnícke právo k bytu po jeho nadobudnutí od M. na žalovanú D. B.

Odôvodnenie   napadnutého   rozsudku   Krajského   súdu   v   Košiciach   považuje sťažovateľka za zjavne neodôvodnené a arbitrálne.“

Na základe uvedeného právna zástupkyňa sťažovateľky navrhla, aby ústavný súd Slovenskej republiky takto rozhodol:

„1.   Krajský   súd   v   Košiciach   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   5   Co/119/2008-185 vedenej na návrh Žalobkyne I. M. proti žalovanej D. B. o zaplatenie 21.876,- Sk s prísl., porušil právo sťažovateľa D. B. podľa Čl. 46 Ústavy Slovenskej republiky.

2. Výrok rozsudku Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 5 Co/119/2008-185 zo dňa 29. 9. 2008, ktorým Krajský súd v Košiciach potvrdil rozsudok Okresného súdu Košice I sp. zn. 25 C 450/2001-156 zo dňa 14. 2. 2008, okrem výroku o zastavení konania v časti príslušenstva   a   ktorým   vyslovil,   že   žalovaná   nemá   právo   na   náhradu   trov   konania   a žalobkyni sa trovy odvolacieho konania nepriznávajú, zrušuje a v tejto zrušenej časti vec vracia Krajskému súd v Košiciach, aby o nej znovu konal a rozhodol.

3. Sťažovateľke D. B. priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume 50.000,- Sk (slovom päťdesiattisíc slovenských korún), ktoré je sťažovateľke Krajský súd v Košiciach povinný vyplatiť do 60 dní od doručenia tohto nálezu.

4. Krajský súd v Košiciach je povinný sťažovateľovi D. B. zaplatiť náhradu trov konania vo výške 5.812,- Sk (slovom päťtisícosemstodvadsať slovenských korún) na účet právneho   zástupcu   sťažovateľa   Mgr.   M.   D.   advokátky   do   60   dní   od   doručenia   tohto nálezu.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej   republiky, o konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom   súde.   Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na predbežnom   prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na ktorých   prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy   podané   oneskorene.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne neopodstatnený.

O zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   možno   hovoriť   predovšetkým   vtedy, ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva,   ktoré   označil   sťažovateľ,   pre   nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi označeným postupom tohto orgánu a základným právom, ktorého porušenie sa namietalo, ale aj vtedy,   ak v konaní pred   orgánom   verejnej   moci   vznikne   procesná   situácia   alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takúto možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05, IV. ÚS 50/05 a IV. ÚS 288/05).

Ako   vyplýva   zo   sťažnosti,   k namietanému porušeniu   základného práva   na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy sťažovateľky rozsudkom krajského súdu z 29.   septembra   2008   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   5   Co/119/2008   malo   dôjsť   tým, že krajský   súd   sa   nedostatočne   vysporiadal   s odvolacími   dôvodmi   sťažovateľky,   ktorá v odvolaní   namietala,   že   medzi   ňou   a   žalobkyňou   nevznikol   právny   vzťah   titulom bezdôvodného obohatenia podľa § 451 Občianskeho zákonníka...“, a tiež tým, že žalobkyňa „ako   nájomca   bytu   nebola   v   rozhodnom   období   vlastníkom   predmetného   bytu...   ale nájomcom,   žalovanej D.   B.   neposkytovala žiadne služby,   neexistoval medzi nimi platný právny vzťah o podnájme bytu.

Pokiaľ sa sťažovateľka žalovaná D. B. užívaním bytu, ktorého nebola ani nájomcom, a ani podnájomníkom,   obohatila,   tak sa mohla obohatiť iba na úkor M.   ako vlastníka predmetného bytu alebo na úkor B. ako správcu bytového domu...“.

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav veci a aké skutkové zistenia a právne závery zo   skutkového   stavu   všeobecný   súd   vyvodil.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje na kontrolu   zlučiteľnosti   takejto   interpretácie   a   aplikácie   s ústavou,   prípadne medzinárodnými   zmluvami   o ľudských   právach   a základných   slobodách   (I.   ÚS   13/00 mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01). Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutia všeobecných súdov z hľadiska svojvoľnosti, arbitrárnosti rozhodnutia, resp. jeho odôvodnenia.

Ústavný   súd   preto   preskúmal   dôvody   sťažnosti   v naznačenom   smere   a zistil,   že rozsudok   krajského   súdu   sp.   zn.   5   Co/119/2008   spĺňa   všetky   zákonné   náležitosti, zrozumiteľne a jasne dáva odpoveď na všetky otázky dôležité pre rozhodnutie krajského súdu.

Zo záverov rozsudku krajského súdu okrem iného vyplýva:„Napadnutým   rozsudkom   súd   prvého   stupňa   vyslovil   povinnosť   žalovanej,   aby zaplatila žalobkyni sumu 21.676,- Sk so 17 % ročným úrokom z omeškania...

Vychádzal   zo   zistenia,   že   právoplatným   rozsudkom   Krajského   súdu   v   Košiciach, ktorým   bol   potvrdený   rozsudok   Okresného   súdu   Košice II č.   k.   21   C   903/96-14   bola žalovaná   povinná   vypratať   a   odovzdať   jej   byt   nachádzajúci   sa   v K.,   č.  ...,   v   ktorom protiprávne bývala, počas celej doby užívania bytu, keďže neuhrádzala platby nájomného a žalobkyňa naďalej bola a je vedená ako výlučná nájomkyňa bytu, nedoplatky narástli do výšky žalovanej sumy, ktoré B. aj napriek tomu, že v uvedenom byte jej bolo znemožnené bývať, zaplatila. Žalovaná sa tak na jej úkor bezdôvodne obohatila, keďže jej byt užívala protiprávne a úhrady nájomného neplatila....

Žalovaná sa do bytu... nasťahovala v decembri 1995 a bývala v ňom do júna 1999, kým nebola súdnym exekútorom z bytu vysťahovaná. Exekúcia sa uskutočnila na základe rozsudku   Okresného   súdu   Košice   II   v   konaní   č.   k.   21   C 903/96.   Z   odôvodnenia   tohto súdneho rozhodnutia je zrejmé, že žalovaná užívala byt bez akéhokoľvek právneho dôvodu. Pri uzavretí zmluvy o budúcej zmluve sa so žalovanou nedohodla na žiadnych podmienkach, čo do platenia poplatkov za byt. Mala však vedomosť o tom, že žalovaná platby za byt neuhrádzala, keďže upomienky o nedoplatkoch z B. dochádzali na jej meno. Do svojho bytu sa opäť nasťahovala v júni 1999 a nedoplatky splácala....

Súd prvého stupňa zistil zo správy B. z 21. 3. 2006, ktorá bola doplnená písomným podaním 9. 10. 2007 (č. l. 102 a 131 spisu), rozpis nedoplatkov na byte... za obdobie od januára 1996 do júna 1999....

Všetky úhrady, ktoré boli platené poštovou poukážkou boli na meno M., okrem toho tá úhradu v pokladni B. platila osobne....

Odvolací dôvod uviedla nesprávne právne posúdenie súdom podľa § 205 ods. 2 písm. f a podľa § 205 ods. 2 písm. d/ O. s. p., lebo dospel na základe vykonaných dôkazov súd k nesprávnym skutkovým zisteniam....

Odvolací súd preskúmal rozsudok súdu prvého stupňa, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo...   a   zistil,   že   odvolanie   žalovanej   v   napadnutej   časti   rozsudku   je neopodstatnené....

Nesprávne právne posúdenie je vtedy odvolacím dôvodom, ak súd na daný predmet sporu nepoužil správnu právnu normu, alebo síce aplikoval správnu právnu normu na daný predmet sporu, ale nesprávne ju vyložil. O takúto situáciu v riešenej veci nešlo. Okrem toho ani druhý odvolací dôvod namietaný žalovanou podľa § 205 ods. 2 písm. d/ O. s. p. nebol daný. Tento odvolací dôvod by sa týkal chyby v zisťovaní skutkového stavu veci súdom, spočívajúcej v tom, že skutkové zistenie, ktoré bolo podkladom pre jeho rozhodnutie je nesprávne, t. zn. musí ísť o skutkové zistenie, na základe ktorého vec posúdil po právnej stránke a ktoré je nesprávne v tom zmysle, že nemá oporu vo vykonanom dokazovaní, a medzi   chybami   skutkového   zistenia   a   chybami   právneho   posúdenia   je   úzka   vzájomná súvislosť, keďže príčinou nesprávnych skutkových zistení môže byť chybný právny názor, v dôsledku ktorého zisťoval iné skutočnosti, prípadne zistených skutočnostiam prisudzoval iný právny význam. Napokon skutkové zistenia nezodpovedali vykonaným dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s § 132 O. s. p.

Súd prvého stupňa vec správne právne posúdil, v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav vo veci, nedošlo k logickému rozporu v hodnotení dôkazov, prípadne poznatkov, ktoré vyplynuli   z   prednesov   účastníkov,   alebo   ktoré   vyšli   najavo   inak   z   hľadiska   závažnosti, zákonnosti,   pravdivosti,   vierohodnosti   alebo   keď   výsledok   hodnotenia   dôkazov   by nezodpovedal tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z § 132 až § 135 O. s. p. Správne je zistenie súdu prvého stupňa, že v riešenej veci žalobkyňa preukázala vznik bezdôvodného obohatenia žalovanou vo výške 21.676,- Sk z dôvodu, že práve žalovaná od decembra   1995   do   júna   1999   bez   právneho   dôvodu   užívala   jej   byt  ...   Užívala   teda   aj plnenia, za ktoré neplatila. Bolo preukázané správou B. zo dňa 21. 3. 2006, že za rok 1996 podľa rozpisu za jednotlivé mesiace nedoplatok predstavoval 2.882,- Sk + nedoplatok na vyúčtovaní vo výške 3.523,- Sk, spolu 6.405,- Sk, nedoplatok za rok 1997 sumu 1.944,- Sk + nedoplatok z vyúčtovania za uvedený rok čiastku 5.574,-, taktiež nedoplatok spolu je vo výške 7.518,- Sk. za rok 1998 nedoplatok za užívanie bytu činil 4.788,- Sk, nedoplatok za vyúčtovanie predstavuje sumu 3.428,- Sk, spolu 8.216,- Sk a nedoplatok za rok 1999 vznikol vo výške 1.920,- Sk + nedoplatok na vyúčtovaní 1.024,- Sk, spolu 2.944,- Sk. Spolu takto výška nedoplatku predstavuje sumu 25.083,- Sk a všetky úhrady boli platené priamo osobne poštovou poukážkou na meno M., úhrada bola platená v pokladni B., čo bolo preukázané. Žalovaná ani nepopierala v konaní, že užívala predmetný byt a žalobkyňa za ňu platila   nedoplatky   súvisiace   s   užívaním   bytu,   byt   užívala   protiprávne,   čo   bolo   zistené rozsudkom Okresného súdu Košice II sp. zn. 21 C 903/96. Z odôvodnenia tohto rozsudku je preukázané,   že   žalovaná   byt   užívala   bez   akéhokoľvek   právneho   dôvodu   a   pri   uzavretí zmluvy   o   budúcej   zmluve   sa   so   žalovanou   nedohodla   na   žiadnych   podmienkach   čo   do platenia poplatkov za byt.

Pretože žaloba bola podaná dňa 22. 4. 1998, súd prvého stupňa v riešenej veci rozhodol 14. 2. 2008, potom neopodstatnené sú námietky žalovanej v odvolaní, že žalovaná nemala   čo   platiť   za   žalobkyňu   mesačné   zálohové   platby   za   predmetný   rok   a   ročné vyúčtovanie zisteného nedoplatku jej nebolo doručené a doručované. Vzhľadom na lehoty, v ktorých má povinnosť doručovať vyúčtovanie nedoplatkov súvisiacich s užívaním bytu správca a prenajímateľ podľa § 687 až 699 OZ nájomcovi, sú odvolacie námietky žalovanej v   tomto   smere   bez   právneho   významu.   Treba   uviesť,   že   žalobkyňa   v konaní   o   vydanie bezdôvodného obohatenia ani nežiadala poplatok z omeškania podľa § 697 OZ, ale úroky z omeškania.

Ostatné námietky uvedené v odvolaní sú akcesorického charakteru a vzhľadom na preukázanie protiprávneho užívania predmetného bytu žalovanou a preukázanie priamych platieb žalobkyne, ktoré sú predmetom bezdôvodného obohatenia, sú nepodstatné, a taktiež bez právneho významu v konaní o vrátenie bezdôvodného obohatenia v riešenej veci. (§§ 451 až 458 OZ).

Ani námietka o nedostatku nájomnej zmluvy žalobkyne s prenajímateľom, ako aj nedostatku   podnájomnej   zmluvy   medzi   žalobkyňou   a   žalovanou,   nie   je   významnou skutočnosťou   pre   posúdenie   výšky   bezdôvodného   obohatenia   v   danej   veci.   Pri   vzniku bezdôvodného obohatenia totiž sa zisťuje len to, či niekomu vzniklo bezdôvodné obohatenie a na úkor koho má byť toto bezdôvodné obohatenie vydané.“

Po   preskúmaní   takto   koncipovaného   rozhodnutia   je   ústavný   súd   toho   názoru, že všeobecný súd zrozumiteľným spôsobom uviedol dôvody, prečo potvrdil rozhodnutie prvostupňového súdu v napadnutej časti. Ústavný súd sa z obsahu napadnutého rozsudku presvedčil, že krajský súd sa odvolacími námietkami sťažovateľky zaoberal v rozsahu, ktorý postačuje na konštatovanie, že sťažovateľka v tomto konaní dostala odpoveď na všetky podstatné okolnosti prípadu. V tejto súvislosti už ústavný súd uviedol, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované   právo   účastníka   na   spravodlivé   súdne   konanie   (m.   m.   IV.   ÚS   112/05, I. ÚS 117/05).

Z ústavnoprávneho   hľadiska   preto   niet   žiadneho   dôvodu,   aby   sa   spochybňovali závery   napadnutého   odvolacieho   rozhodnutia,   ktoré   sú   dostatočne   odôvodnené   a majú oporu   vo vykonanom   dokazovaní.   Pretože   namietané   rozhodnutie   krajského   súdu nevykazuje   znaky   svojvôle   a je   dostatočne   odôvodnené   na   základe   jeho   vlastných myšlienkových   postupov   a hodnotení,   ústavný   súd   nie   je   oprávnený   ani   povinný   tieto postupy a hodnotenia nahrádzať (podobne aj I. ÚS 21/98, III. ÚS 209/04) a v tejto situácii nemá dôvod zasiahnuť do právneho názoru krajského súdu.

Skutočnosť, že sťažovateľka sa s názorom krajského súdu nestotožňuje, nepostačuje sama osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia. Aj keby ústavný súd nesúhlasil s interpretáciou zákonov všeobecných súdov, ktoré sú „pánmi zákonov“, v zmysle citovanej judikatúry by mohol nahradiť napadnutý právny   názor   odvolacieho   súdu   iba   v prípade,   ak   by   ten   bol   svojvoľný,   zjavne neodôvodnený, resp. ústavne nekonformný. O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam.

Podľa názoru ústavného súdu   predmetný právny výklad odvolacím súdom   takéto nedostatky nevykazuje, a preto bolo treba podľa § 25 zákona o ústavnom súde sťažnosť sťažovateľky, ktorou namietala porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, odmietnuť z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 24. februára 2009