znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 61/08-16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 4. marca 2008 predbežne   prerokoval   sťažnosť   spoločnosti   A.,   s.   r.   o.,   B.,   zastúpenej   advokátom JUDr. S. J., Advokátska kancelária, B., vo veci namietaného porušenia základných práv zaručených čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky a práva zaručeného čl. 6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   postupom a rozhodnutím Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Cob 166/2006 a postupom a rozhodnutím Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Obdo 41/2006 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť spoločnosti A., s. r. o., o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 12. apríla 2007 doručená sťažnosť spoločnosti A., s. r. o., B. (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky   (ďalej   len   „ústava“),   základného   práva   na   rovnosť   účastníkov   v konaní zaručeného čl. 47 ods. 3 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 6 ods. 1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“) postupom a rozhodnutím Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom   pod   sp.   zn.   3   Cob   166/2006   a postupom   a rozhodnutím   Najvyššieho   súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)   v konaní vedenom   pod sp.   zn. 2 Obdo 41/2006.

Z preloženej sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ vystupoval ako odporca v konaní,   ktorého   predmetom   bola   otázka   platnosti   zmluvy   o postúpení   pohľadávky uzavretá 26. júla 2000 medzi spoločnosťou B., s. r. o., v tom čase so sídlom B. (ďalej len „navrhovateľ“),   ako postupcom   a sťažovateľom   ako postupníkom.   Predmet   tejto   zmluvy tvorila pohľadávka navrhovateľa voči spoločnosti I., a. s., K.

Okresný   súd   Bratislava   II   na   základe   návrhu   navrhovateľa   rozsudkom č. k. 25 Cb 261/00-91 z 25. júna 2002 určil, že zmluva o postúpení pohľadávky je neplatná pre   jej   rozpor   s   §   39   zákona   č.   40/1964   Zb.   Občiansky   zákonník   v znení   neskorších predpisov   (ďalej   len   „Občiansky   zákonník“),   keďže   v nej   nebola   dohodnutá   odplata, pričom konateľom   oboch   kontrahentov   bola   v čase   uzavretia   zmluvy   tá   istá   osoba (Ing. F. L.).   Uvedený   rozsudok   bol   doplnený   doplňujúcim   rozsudkom   z 20.   mája   2003, ktorým bol sťažovateľ zaviazaný k úhrade trov právneho zastúpenia navrhovateľa.

Na základe odvolania sťažovateľa krajský súd rozsudkom č. k. 14 Cob 262/2003-244 z 8. septembra 2004 zmenil rozsudok prvostupňového súdu tak, že žalobu zamietol. Svoje rozhodnutie   zdôvodnil   konštatovaním,   že   uzatvorenú   zmluvu   nemožno   považovať za odporujúcu   dobrým   mravom   kvôli   jej   nevýhodnosti   pre   jednu   zo   zmluvných   strán. Ak konateľ   spoločnosti   poškodil   navrhovateľa,   môže   sa   tento „domáhať   nápravy   iným právnym prostriedkom ako podaním predmetnej žaloby“.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu navrhovateľ podal dovolanie, na základe ktorého najvyšší súd rozsudkom č. k. 4 Obdo 43/2004-289 zo 6. apríla 2006 rozsudok odvolacieho súdu zrušil a vrátil mu vec na ďalšie konanie. Podľa názoru dovolacieho súdu „v konaní vyšli   najavo   skutočnosti   nasvedčujúce   tomu,   že   mohlo   v danom   prípade   ísť   o konanie žalovaného (sťažovateľa,   pozn.) v rozpore   s dobrými   mravmi“,   konkrétne   skutočnosť, že navrhovateľovi „zostali všetky povinnosti vyplývajúce zo zmluvy o dielo, ale žalovanému postúpil pohľadávku predstavujúcu cenu plnenia z tejto zmluvy, pričom zostal sporný dôvod takejto dohody o postúpení pohľadávky“, a tiež skutočnosť, „že Ing. F. L. bol konateľom obidvoch   zmluvných   strán   a väčšinový   spoločník   žalovaného,   na   ktorého   pohľadávka prešla“.

Krajský súd ako súd odvolací opätovne rozhodol o odvolaní sťažovateľa rozsudkom č. k. 3 Cob 166/2006-33 z 3. júla 2006 tak, že prvostupňový rozsudok potvrdil. Vychádzal pritom zo záveru, že predmetná zmluva bola uzavretá bezodplatne a v rozpore s dobrými mravmi, keďže Ing. F. L. ju podpísal ako konateľ navrhovateľa a súčasne bol v tom čase väčšinovým   spoločníkom   a konateľom   sťažovateľa.   Podľa   názoru   krajského   súdu sťažovateľ „nepreukázal ani čiastočnú odplatnosť uvedenej dohody ani započítanie s inou pohľadávkou“.

Sťažovateľ podal proti uvedenému rozhodnutiu krajského súdu dovolanie, ktoré však najvyšší súd uznesením sp. zn. Obdo 41/2006 z 25. januára 2007 odmietol.

Hlavným dovolacím dôvodom tvrdeným sťažovateľom bolo odňatie možnosti konať pred   odvolacím   súdom,   pretože   tento   nevykonal   dôkazy   navrhnuté,   ale nevykonané už v prvostupňovom   konaní,   a pretože   nepripustil   dôkazy   vzniknuté   po   ukončení prvostupňového   konania   (tie   sťažovateľ   nemohol   v prvostupňovom   konaní   označiť) a po právoplatnosti „prvého“ rozhodnutia o odvolaní. Dovolací súd poukázal na ustanovenie § 120 ods. 1 druhej vety Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“) dávajúce súdu možnosť   rozhodnúť,   ktoré   z dôkazov   označených   účastníkmi   vykoná.   V neakceptovaní sťažovateľových dôkazných návrhov tak dovolací súd „nijaké odňatie práva konať pred súdom postupom súdov nezistil (...)“.

K námietke sťažovateľa, že odvolací súd nevykonal po rozhodnutí o dovolaní žiadne nové   dokazovanie,   čím   nerešpektoval   právny   názoru   dovolacieho   súdu,   najvyšší   súd uviedol,   že v prerokúvanom prípade „dovolací   súd   upozornil   na iný aspekt   hodnotenia dôkazov, ktoré súdu ukladá ust. § 132 O. s. p., zreteľ a súvislosti, ktoré v napadnutom rozhodnutí súd nezohľadnil, čo vykonanie nového dokazovania nevyžaduje“.

Sťažovateľ   vidí   porušenie   svojich   označených   základných   práv   napadnutým rozhodnutím   krajského   súdu   v tom,   že   nerešpektoval   právny   názor   najvyššieho   súdu ako súdu dovolacieho vyslovený v rozhodnutí č. k. 4 Obdo 43/2004-289 zo 6. apríla 2006, v ktorom „vyjadril   pochybnosť   o tom,   či   Zmluva   o postúpení   pohľadávky   je   v súlade s dobrými   mravmi   a či   nie   je   daný   jej   rozpor   s ustanovením   Trestného   zákona“. Podľa názoru sťažovateľa mal krajský súd ako súd odvolací „rešpektujúc záväzný právny názor dovolacieho súdu prerušiť súdne konanie až do právoplatného skončenia trestného konania, ktorého výsledok mohol mať význam pre jeho rozhodnutie v merite veci“.

Sťažovateľ voči napadnutému rozhodnutiu krajského súdu ako súdu odvolacieho tiež namietol,   že   v odvolacom   konaní   nevykonal   sťažovateľom   navrhnuté   dôkazy,   aj   keď dovolací   súd   mu „jednoznačne   vytkol   tú   skutočnosť,   že   vydal   rozhodnutie   bez   toho, aby náležite   zistil   skutkový   stav“,   čo   malo   za   následok,   že „odvolací   súd   vydal   nové rozhodnutie   na   podklade   skutkového   stavu,   ktorého   rozsah   zistenia   mu   bol   vytknutý dovolacím súdom“. Krajský súd tak rozhodol o odvolaní „bez toho, aby (...) zistil novú okolnosť týkajúcu sa skutkového stavu ako podkladu pre vydanie svojho rozhodnutia“.

Porušenie základného práva zaručeného čl. 47 ods. 3 ústavy sťažovateľ poukazujúc na § 205a ods. 1 OSP vidí v tom, že hoci navrhovateľ „až v odvolacom konaní (stanovisko k odvolaniu sťažovateľa zo dňa 20. 05. 2003) rozšíril odôvodnenie svojho návrhu na začatie konania   o tvrdenie,   že navrhovateľovi   ostali   všetky   povinnosti   vyplývajúce   zo   zmluvy o dielo, pričom sťažovateľovi mal postúpiť pohľadávku predstavujúcu cenu plnenia z tejto zmluvy“, „predmetné   tvrdenie   navrhovateľa   si   ako rozhodujúcu   skutkovú   okolnosť   vzal za preukázanú aj odvolací súd“. Pritom „návrhy sťažovateľa na doplnenie dokazovania preukazujúce   nepravdivosť   uvedeného   tvrdenia   (výpis   z účtu,   list   sťažovateľa)   boli zamietnuté s poukázaním na ustanovenie § 120 ods. 4 Občianskeho súdneho poriadku“.„Odvolací súd taktiež s poukázaním na vyššie uvedené zákonné ustanovenie odmietol založiť   do   spisu   Dohodu   o postúpení   pohľadávky   zo   dňa   07.   11.   2004   uzatvorenú medzi sťažovateľom ako postupcom a Ing. S. L. ako postupníkom, predmetom ktorej bolo postúpenie spornej pohľadávky.“ Sťažovateľ v dôsledku uzavretia tejto dohody prestal byť vecne legitimovaný na konanie o neplatnosti zmluvy z 26. júla 2000. Takýmto spôsobom tiež „odvolací súd porušil ustanovenie § 205a ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (...) a porušil   právo   sťažovateľa   na   rovnosť   účastníkov   konania,   keď   vzal   do   úvahy   ničím nepreukázané,   neurčité   tvrdenie   obchodnej   spoločnosti   B.,   spol.   s.r.o.   o nevýhodnosti Zmluvy o postúpení pohľadávky. Nevýhodnosť mala spočívať v tom, že napriek tomu, že došlo   k postúpeniu   pohľadávky,   zostali   spoločnosti   B.,   spol.   s.r.o.   všetky   povinnosti (záručný a pozáručný servis) spojené s jej právom na uvedenú pohľadávku“.

K právnemu názoru odvolacieho súdu o rozpore zmluvného postúpenia pohľadávky s dobrými mravmi v dôsledku toho, že v čase podpisu predmetnej zmluvy bola konateľom navrhovateľa i konateľom sťažovateľa jedna a tá istá osoba (Ing. F. L.), sťažovateľ uviedol, že táto skutočnosť „nemôže zakladať neplatnosť právneho úkonu (...), keďže v uvedenom prípade je potrebné aplikovať osobitné ustanovenia Obchodného zákonníka (§ 65 a nasl. o zákaze   konkurencie),   ktoré   vylučujú   možnosť   použitia   všeobecného   ustanovenia   §   39 Občianskeho zákonníka. Skutočnosť, že dve obchodné spoločnosti (...) majú toho istého spoločníka (...) nemôže zakladať neplatnosť právnych úkonov vykonaných medzi uvedenými spoločnosťami“.

Napadnuté   uznesenie   najvyššieho   súdu   ako   súdu   dovolacieho   je   podľa   názoru sťažovateľa   arbitrárne,   a tak   porušujúce   čl.   46   ods.   1   ústavy   a čl.   6   ods.   1   dohovoru z dôvodu odmietnutia dovolania napriek tomu, že rozhodnutie krajského súdu ako súdu odvolacieho   nerešpektovalo   právny   názor   najvyššieho   súdu   vyslovený   v rozhodnutí o dovolaní č. k. 4 Obdo 43/2004-298 zo 6. apríla 2006. Právny názor v tomto rozhodnutí podľa   sťažovateľa   spočíval   v potrebe „prerušenia   civilného   konania   do   právoplatného skončenia trestného konania“, ako aj v potrebe „doplnenia dokazovania na odstránenie pochybností vyslovených dovolacím súdom“.

V závere   svojej   sťažnosti,   sťažovateľ   navrhol,   aby   po   prijatí   sťažnosti   na   ďalšie konanie ústavný súd takto rozhodol:

„Základné   právo sťažovateľa,   a to právo   na   spravodlivé   súdne konanie   v zmysle Čl. 46   ods.   1   Ústavy   SR,   ako   aj   Čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd a práva na rovnosť účastníkov konania v zmysle Čl. 47 ods. 3 Ústavy SR   bolo   porušené   postupom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   v konaní   vedenom pod sp. zn. 2 Obdo 41/2006 a postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 3Cob/166/2006.

Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Obdo 41/2006 zo dňa 25.1.2007 sa zrušuje.

Uznesenie (správne malo byť rozsudok – pozn.) Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 2 Obdo 41/2006 (správne malo byť sp. zn. 3 Cob 166/2006 – pozn.) zo dňa 3.7.2006 sa zrušuje a vec sa vracia na ďalšie konanie.

Podľa § 36 ods. 2 zákona č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu priznáva sa sťažovateľovi   náhrada   trov   právneho   zastúpenia   splatná   do   jedného   mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu na účet právneho zástupcu sťažovateľa JUDr. S. J.“

II.

Ústavný   súd   podľa   ustanovenia   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom   súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom,   neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa   ustanovenia   §   53   ods.   3   zákona   o   ústavnom   súde   možno   sťažnosť   podať v lehote   dvoch   mesiacov   od   právoplatnosti   rozhodnutia,   oznámenia   opatrenia   alebo upovedomenia o inom zásahu.

Ústavný   súd   už   vo   svojich   doterajších   rozhodnutiach   viackrát   konštatoval,   že sťažnosť   podľa   čl.   127   ústavy   nemožno   považovať   za   časovo   neobmedzený   právny prostriedok ochrany ústavnosti. Jednou zo zákonných podmienok na prijatie sťažnosti podľa čl. 127 ústavy na ďalšie konanie je jej podanie v lehote ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom   súde,   teda   v   lehote   dvoch   mesiacov   od   kvalifikovanej   právnej   skutočnosti (napr. I. ÚS 22/02).

V   zmysle   ustálenej   judikatúry   ústavného   súdu   sťažnosť,   ktorá   bola   podaná ústavnému   súdu   po   uplynutí   lehoty   upravenej   v   §   53   ods.   3   zákona   o ústavnom   súde, nespĺňa jednu z kogentne ustanovených podmienok na prijatie sťažnosti na ďalšie konanie. Toto ustanovenie neumožňuje odpustiť ani predĺžiť lehotu na podanie ústavnej sťažnosti. Dvojmesačná   lehota   podľa   §   53   ods.   3   zákona   o ústavnom   súde   začína   plynúť od právoplatnosti   rozhodnutia   a jej   nedodržanie   je   zákonom   ustanoveným   dôvodom na odmietnutie sťažnosti ako podanej   oneskorene   podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde (m. m. I. ÚS 38/98, IV. ÚS 14/03, III. ÚS 124/04, IV. ÚS 129/07).

Sťažovateľ v časti sťažnosti namietal porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom a rozhodnutím krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Cob 166/2006. Aj keď zo sťažnosti ani jej príloh   explicitne   nevyplýva   dátum   nadobudnutia   právoplatnosti   napadnutého   rozsudku krajského   súdu   vydaného   v tomto   konaní,   ústavný   súd   vychádzal   z príloh   sťažnosti, z ktorých   je   zrejmé,   že   sťažovateľ   podal   proti   uvedenému   rozsudku   23. októbra   2006 dovolanie, čo bez akýchkoľvek pochybností znamená, že najneskôr v tento deň už uvedený rozsudok bol právoplatný. Sťažnosť bola doručená ústavnému súdu 16. apríla 2007, t. j. zjavne po dvojmesačnej lehote upravenej v citovanom § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde.

Z týchto   dôvodov   ústavný   súd   v tejto   časti   sťažnosť   podľa   §   25   ods.   2   zákona o ústavnom súde odmietol ako podanú oneskorene.

V ďalšej   časti   sťažnosti   sťažovateľ   namietal   porušenie   svojho   základného   práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru aj postupom a rozhodnutím najvyššieho súdu v konaní sp. zn. 2 Obdo 41/2006.

V zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom   alebo   slobodou   na   jednej   strane   a namietaným   konaním   alebo   iným   zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú   súvislosť   medzi   namietaným   postupom   orgánu   štátu   a základným   právom alebo slobodou, porušenie ktorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (obdobne napr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 300/06).

Porušenie označených práv sťažovateľ vidí najmä v tom, že najvyšší súd odmietol jeho dovolanie napriek nerešpektovaniu právneho názoru dovolacieho súdu vyjadreného v predchádzajúcom rozsudku najvyššieho súdu č. k. 4 Obdo 43/2004-298 zo 6. apríla 2006 krajským súdom ako súdom odvolacím.

Ústavný súd sa nestotožnil so sťažovateľovou interpretáciou, podľa ktorej právny názor najvyššieho súdu vyvolal potrebu „prerušenia civilného konania do právoplatného skončenia   trestného   konania“ aj   potrebu „doplnenia   dokazovania   na   odstránenie pochybností vyslovených dovolacím súdom“.

Najvyšší   súd   ako   súd   dovolací   v rozsudku   sp.   zn. 4   Obdo   43/2004 dôvodnosť dovolania vyvodil okrem iného aj z toho, že „odvolací súd neposúdil platnosť zmluvy ani z hľadiska   jej   rozporu   s Trestným   zákonom“.   Podľa   názoru   ústavného   súdu   túto   vetu nemožno   vykladať   ako   príkaz   odvolaciemu   súdu   prerušiť   konanie   do   právoplatnosti rozhodnutí   vydaných   v trestných   konaniach   v tom   čase   vedených.   Občiansky   súdny poriadok v § 109 ods. 1 písm. b) prikazuje súdu prerušiť konanie vtedy, ak jeho rozhodnutie závisí od otázky, ktorú nie je v konaní oprávnený riešiť. Odvolací súd tak pri opätovnom prerokovaní   odvolania   správne   uviedol,   že „predmetnú   dohodu   z hľadiska   jej   rozporu s Trestným   zákonom   však   neposudzoval   vzhľadom   na prebiehajúce   trestné   konanie“, pretože dospel k záveru, že na meritórne rozhodnutie túto otázku nemusí mať vyriešenú. Na záverečný úsudok o predmete sporu mu postačovalo zistenie, že zmluva o postúpení pohľadávky je v rozpore s dobrými mravmi, čo je dôvod na rozhodnutie o jej absolútnej neplatnosti.

Najvyšší súd tak v konaní sp. zn. 2 Obdo 41/2006 o dovolaní sťažovateľa nemal dôvod akceptovať jeho argument o nerešpektovaní právneho názoru vysloveného v „prvom“ rozhodnutí o dovolaní.

Sťažovateľ voči napadnutému rozhodnutiu krajského súdu tiež namietal porušenie ústavného princípu rovnosti účastníkov konania zaručeného čl. 47 ods. 3 ústavy. Porušenia tohto ustanovenia sa mal krajský súd dopustiť tým, že navrhovateľovi v odvolacom konaní, teda v rozpore s § 205a ods. 1 OSP, umožnil rozšíriť odôvodnenie svojho návrhu o tvrdenie, že   sťažovateľovi   bola   postúpená   len   pohľadávka   zo   zmluvy   o dielo   uzatvorenej so spoločnosťou   I.,   a.   s.,   zatiaľ   čo   všetky   ostatné   povinnosti   zo   zmluvy   ostali navrhovateľovi, kým sťažovateľove návrhy na doplnenie dokazovania v odvolacom konaní nepripustil, aj keď podľa sťažovateľa išlo o dôkazy, ktoré bez svojej viny nemohol označiť ani predložiť do rozhodnutia súdu prvého stupňa [§ 205a ods. 1 písm. d) OSP].

Aj s týmito dôvodmi sa najvyšší súd ako súd dovolací vysporiadal a v tejto súvislosti v odôvodnení   svojho   rozsudku   okrem   iného   uviedol,   že   v   zápisnici   z pojednávania   na odvolacom súde z 28. júna 2006 ani v písomnom podaní sťažovateľa z toho istého dňa „nie je zmienka o tom, že by bol žalovaný chcel založiť do spisu dôkaz o tom, že pohľadávku postúpil (...)“, preto najvyšší súd správne uzavrel, že tvrdenie žalovaného (sťažovateľa), že v tejto veci nemohol konať skôr ako v dovolacom konaní, nie je opodstatnené.

K nepripusteniu   sťažovateľom   navrhovaných   dôkazov   krajským   súdom   v konaní o odvolaní   ústavný   súd   ďalej   uvádza   zhodne   s názorom   najvyššieho   súdu   ako   súdu dovolacieho, že podľa § 120 ods. 1 druhej vety OSP súd rozhodne, ktoré z označených dôkazov   vykoná.   Spôsob   interpretácie   a aplikácie   tohto   ustanovenia   krajským   súdom v konaní o sťažovateľovom odvolaní ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať.

K otázke   potreby   doplnenia   dokazovania   odvolacím   súdom   najvyšší   súd   zaujal jednoznačné   stanovisko,   podľa   ktorého   názor,   že „v   konaní   vyšli   najavo   skutočnosti nasvedčujúce   tomu,   že   mohlo   v danom   prípade   ísť   o konanie   (...)   v rozpore   s dobrými mravmi“,   vyžadoval   od   odvolacieho   súdu   potrebu   hodnotenia   už   vykonaných   dôkazov z iného aspektu, zreteľa a súvislostí. Odvolací súd podľa názoru ústavného súdu rešpektoval § 205a ods. 1 písm. d) OSP, ale sťažovateľom navrhnuté dôkazy nevykonal aplikujúc § 120 ods. 1 druhú vetu OSP. Tento záver potvrdzuje aj odôvodnenie sťažovateľom napadnutého uznesenia najvyššieho súdu ako súdu dovolacieho.

Ústavný súd nezistil ani z hľadiska ďalších dovolacích dôvodov, ktoré sťažovateľ v dovolaní tvrdil, takú arbitrárnosť alebo zjavnú neodôvodnenosť napadnutého uznesenia najvyššieho   súdu,   ktorá   by   vyvolávala   ústavne   relevantnú   neudržateľnosť   alebo neospravedlniteľnosť   jeho   záverov,   a   preto   v tejto   časti   predmetnú   sťažnosť   odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku sa ústavný súd už nezaoberal ďalšími návrhmi sťažovateľa formulovanými v tejto sťažnosti.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 4. marca 2008