znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 61/07-16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 3. apríla 2007 predbežne prerokoval sťažnosť J. P., K., zastúpeného advokátkou JUDr. D. S., K., ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva   podľa   čl. 6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd uznesením Okresného súdu Košice I sp. zn. 26 Er 2239/2006 z 28. júna 2006, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť J. P. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola   7. augusta 2006 doručená sťažnosť J. P., K. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátkou JUDr. D. S., K., ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením   Okresného súdu   Košice I (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 26 Er 2239/2006 z 28. júna 2006.

Z obsahu   sťažnosti   a jej   príloh   vyplýva,   že   okresný   súd   po   rozvode   manželstva sťažovateľa   rozsudkom   sp. zn. 18 C 212/00 zo 7. júna 2001 (právoplatným 8. januára 2002)   zrušil   ich   právo   spoločného   nájmu   bytu,   za   výlučného   nájomcu   určil   žalobkyňu a sťažovateľovi uložil povinnosť byt vypratať v lehote 15 dní po zabezpečení náhradného bytu žalobkyňou.

V následnom   exekučnom   konaní   vyprataním   bytu   po   doručení   upovedomenia o začatí exekúcie podal 19. júna 2006 sťažovateľ námietky proti exekúcii a jej trovám, ktoré okresný súd uznesením sp. zn. 26 Er 2239/2006 z 28. júna 2006 zamietol.

Sťažovateľ   vo   svojej   sťažnosti   uvádza:   „Uvedené   upovedomenie   a uznesenie považuje sťažovateľ za arbitrárne nesprávne a aj protiústavné, lebo nimi bolo porušené základné   právo   sťažovateľa   na   spravodlivý   súdny   proces.   Nespravodlivý   súdny   proces, ktorý   pred   okresným   súdom   prebehol,   spočíva   v tom,   že   okresný   súd   uznal   na   základe podaných námietok sťažovateľa návrh zmluvy o nájme z leta r. 2002, keď tzv. nájom bytu mala poskytnúť p. H., za takú ktorou údajne bývalá manželka mu poskytla náhradný byt, a preto jeho právo na náhradný byt zaniklo. Bývalá manželka sťažovateľa nepodala návrh na súd, že nárok navrhovateľa na náhradný byt zanikol. Okresný súd preto nemal vydať ani upovedomenie   o začatí   exekúcie.   Už   zo   zmluvy   je   však   na   prvý   pohľad   zrejmé,   že   ide o ponuku   nájmu   (správne   má   byť   prenájmu)   iba   na   1   rok,   čo   sťažovateľ   nemohol akceptovať, čo súd arbitrárne prehliadol, pretože p. H., ktorá ako dobrá priateľka jeho bývalej   manželky   nesúhlasila   s podnájmom   na   neurčitý   čas,   čoho   sa   sťažovateľ   u nej domáhal a čo preukáže pred iným a to okresným súdom, domnieva sa sťažovateľ, že súd túto zmluvu nemohol akceptovať ako zmluvu, ktorou mu jeho bývalá manželka zabezpečila náhradný   byt,   a preto   vôbec   nemal   povoliť   exekúciu   a ak   ju   už   povolil   (to   sťažovateľ nemohol ovplyvniť), tak mal vyhovieť námietkam sťažovateľa.“

  V „doplnení   podania“ z 12.   septembra   2006   právna   zástupkyňa   sťažovateľa predložila ústavnému súdu dôkaz, a to kópiu návrhu na vykonanie exekúcie, ktorý podľa jej vyjadrenia   obsahuje nepravdivé   údaje,   čo   odôvodňuje   takto:   „... nakoľko   do   7. 8. 2006 nebolo môjmu klientovi doručené žiadne tam uvedené písomné upovedomenie ani žiadna výzva,   ale   bola   mu   doručená   až   dňa   7.   8.   2006,   po   vykonanej   exekúcii   a to   realitnou agentúrou   H.,   Zmluva   o nájme   bytových   priestorov   v zmysle   §   685   a   nasl.   Obč. zákona...“.   V závere sťažnosti sťažovateľ navrhuje ústavnému súdu, aby po oboznámení sa s obsahom súdneho spisu vo veci rozhodol nasledovným nálezom:   „Ústavný súd zrušuje uznesenie Okresného súdu Košice I zo dňa 28. 6. 2006 č. k. Er 2239/06, EX 238/06 a vracia mu vec na ďalšie konanie.   Okresný Košice I. je povinný J. P. vyplatiť 5.302.- Sk do 30 dní od právoplatnosti tohto nálezu na účet advokátky JUDr. D. S. K.“.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľ v sťažnosti namieta porušenie svojho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom   na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne   a v primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a nestranným   súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu. (...)  

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

  Z obsahu sťažnosti, jej príloh a spisového materiálu okresného súdu ústavný súd zistil nasledujúce okolnosti, z ktorých pri svojom rozhodovaní vychádzal.

  Okresný súd po rozvode manželstva sťažovateľa rozsudkom sp. zn. 18 C 212/00 zo 7. júna 2001 (právoplatným 8. januára 2002) zrušil ich právo spoločného nájmu bytu, za výlučného nájomcu určil žalobkyňu a sťažovateľovi uložil povinnosť byt vypratať v lehote 15 dní po zabezpečení náhradného bytu žalobkyňou.

  Žalobkyňa   písomnosťou   z   1.   júla   2002   zaslala   sťažovateľovi   návrh   „zmluvy o nájme“   bytu na dobu určitú (jeden rok)   spolu s písomným vyhlásením prenajímateľa o tom, že uzavrie túto zmluvu so sťažovateľom. Sťažovateľ, ako uvádza vo svojej sťažnosti, túto ponuku „nemohol akceptovať“, pretože išlo o ponuku nájmu na dobu jedného roka.

  Dňa 15. mája 2006 podala žalobkyňa ako oprávnená návrh na vykonanie exekúcie s pripojeným   exekučným   titulom,   ktorý   odôvodnila   následovne: «Navrhovateľka v minulosti svoju povinnosť zabezpečenia náhradného bytu splnila, ale odporca odmietol vypratať byt na M. ulici z dôvodov svojich neopodstatnených nárokov. V súčasnej dobe navrhovateľka   zabezpečila   náhradný   byt   tak,   že   pre   odporcu   uzavrela   cestou   realitnej agentúry   H.   sprostredkovaciu zmluvu   na   náhradný   byt   na   ul.   Č.   v K.:   Ide   o   „Zmluvu o nájme bytových priestorov v zmysle § 685 a nasl. Obč. zákona“. Odporca J. P., sa po nasťahovaní bude môcť sám rozhodnúť na akú dobu si predlží nájomnú zmluvu s majiteľom bytu   (p.   L.   P.,   bytom   K.   v K.).   Povinný   doposiaľ   predmetný   byt   nevypratal,   napriek písomnému vyrozumeniu o zabezpečení náhradného bytu zo dňa 24.4.2006.»

Obsahom   návrhu   boli   tiež   prílohy   (dôkazy   na   preukázanie   materiálnej vykonateľnosti exekučného titulu), a to zmluva o sprostredkovaní prenájmu nehnuteľností uzavretá   oprávnenou   na   strane   záujemcu,   oznámenie   sprostredkovateľa   o zabezpečení náhradného bytu pre sťažovateľa, vyhlásenie podľa § 5 ods. 4 zákona Slovenskej národnej rady   č.   189/1992   Zb.   o úprave   niektorých   pomerov   súvisiacich   s nájmom   bytov a s bytovými náhradami v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 189/1992 Zb.“), návrh zmluvy o nájme bytových priestorov na dobu neurčitú, „výzva na vypratanie bytu“ adresovaná sťažovateľovi spolu s podacím lístkom k doporučenej zásielke.

Dňa 17. mája 2006 súdny exekútor požiadal okresný súd o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie sp. zn. Ex 238/06, ktoré okresný súd vydal 24. mája 2006.

Dňa   17.   júna   2006   súdny   exekútor   doručil   sťažovateľovi   upovedomenie   o začatí exekúcie   zo 14. júna 2006. Na základe toho podal sťažovateľ 19. júna 2006 námietky proti exekúcii   a trovám   exekúcie,   ktoré   odôvodnil   takto:   „Oprávnená   mi   totiž   doteraz nezabezpečila ani nekúpila náhradný primeraný byt, ani mi neučinila kvalifikovanú ponuku v zmysle citovaných rozsudkov,...

Pretože základ exekúcie pod bodmi 1 až 3 je nezákonný nemôžu byť zákonné ani predbežné trovy exekúcie...“.

Okresný súd 28. júna 2006 uznesením sp. zn. 26 Er 2239/2006 námietky zamietol.

V odôvodnení uznesenia uviedol, že námietky povinného (sťažovateľa) preskúmal v intenciách   ustanovenia   §   50   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 233/1995   Z.   z.   o súdnych   exekútoroch   a exekučnej   činnosti   (Exekučný   poriadok) a o zmene   a doplnení   ďalších   zákonov   v znení   neskorších   predpisov,   pričom   dospel k záveru, že „povinným namietaná skutočnosť nie je okolnosťou, ktorá by spôsobila zánik vymáhaného   nároku,   bránila   by   jeho   vykonateľnosti   alebo   by   inak   spôsobovala neprípustnosť exekúcie“.

Svoje právne závery okresný súd   oprel o skutkové zistenia, ku ktorým dospel na základe   písomných   dôkazov,   ktoré   predložila   oprávnená   (v   namietanom   uznesení   sa vyskytuje   pisárska   chyba „povinná“)   spolu   s návrhom   na   vykonanie   exekúcie, v odôvodnení uznesenia okresný súd uvádza: „Podľa predložených   písomných dôkazov, ktoré povinná predložila pri podaní návrhu na výkon exekúcie súd dospel k záveru,   že oprávnená   poskytla   primeraný   náhradný   byt   povinnému.   Exekučný   titul   –   rozsudok Okresného   súdu   Košice   I č.   k.   18   C   212/00   zo   dňa   7.   6.   2001   potvrdený   rozsudkom Krajského súdu Košice č. k. 13 Co 337/01 zo dňa 15. 11. 2001 nešpecifikuje náhradný byt, ktorý je oprávnená poskytnúť povinnému, čo do veľkosti alebo iných špecifických znakov.“

V tejto súvislosti je potrebné zdôrazniť, že skutkové zistenia okresného súdu, ktoré ho   viedli   k   právnemu   záveru   o splnení   povinnosti   zabezpečenia   náhradného   bytu oprávnenou vychádzajú aj z dôkazu predloženého oprávnenou, ktorým bol návrh   zmluvy o nájme bytových priestorov na dobu neurčitú zaslaný sťažovateľovi 24. apríla 2006, teda nie z predošlého návrhu „zmluvy o nájme“ bytu na dobu určitú (jeden rok) z 1. júla 2002, na ktorý sa odvoláva sťažovateľ vo svojej sťažnosti.

Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať skutkové a právne závery všeobecných súdov, ku ktorým dospeli pri interpretácii a aplikácii zákonov a ktoré sa stali základom pre ich rozhodnutie. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami   o ľudských   právach   a základných   slobodách   (podobne   aj   II.   ÚS   1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01, II. ÚS 231/04).

Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne a z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (podobne aj I. ÚS 13/00, I. ÚS 20/03, IV ÚS 43/04).

Podľa § 712c ods. 1 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov (ďalej len „Občiansky zákonník“), ak tento zákon neustanovuje inak, nájomca nie je   povinný   vysťahovať   sa   z   bytu   a   byt   vypratať,   kým   nie   je   pre   neho   zabezpečená zodpovedajúca bytová náhrada.  

Podľa § 712c ods. 2 Občianskeho zákonníka ustanovenia osobitného zákona (zákon č. 189/1992 Zb. ) o zabezpečení bytovej náhrady a prístrešia platia primerane.  

Podľa § 5 ods. 4 zákona č. 189/1992 Zb. zabezpečením bytovej náhrady je pre účely tohto   zákona   predloženie   písomného   vyhlásenia   osoby,   ktorá   poskytne   náhradné ubytovanie, o tom, že uzavrie zmluvu o nájme alebo podnájme bytu s osobou, ktorá má vypratať byt.

  Vychádzajúc zo zistených okolností a opierajúc sa o citované ustanovenia relevantnej právnej úpravy ústavný súd konštatuje, že v odôvodnení namietaného uznesenia sa okresný súd   vysporiadal   s námietkou   sťažovateľa   v dostatočnej   miere,   v súlade   s podstatou a účelom príslušnej právnej úpravy (predovšetkým § 5 ods. 4   zákona č. 189/1992 Zb.), takým spôsobom, že vyvodené právne závery korešpondujú so skutkovými zisteniami.

  Ak preskúmanie namietaného postupu, resp. rozhodnutia všeobecného súdu v rámci predbežného prerokovania vôbec nesignalizuje možnosť porušenia základného práva alebo slobody sťažovateľa, reálnosť ktorej by bolo potrebné preskúmať po prijatí sťažnosti na ďalšie   konanie   ústavný   súd   považuje   takúto   sťažnosť   za   zjavne   neopodstatnenú (I. ÚS 66/98, II. ÚS 101/03, II. ÚS 104/04).

Ústavný   súd   teda   odmietol   sťažnosť   sťažovateľa   podľa   §   25   ods.   2   zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú a z tohto dôvodu už nerozhodoval o návrhu sťažovateľa,   ktorým   sa   domáhal   zrušenia   uznesenia   okresného   súdu   sp.   zn. 26 Er 2239/2006   z 28.   júna   2006,   ako   aj priznania   trov   právneho   zastúpenia   právnej zástupkyni sťažovateľa.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 3. apríla 2007