znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 61/06-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 1. marca 2006 predbežne prerokoval   sťažnosť   Ing.   P.   Z.,   B.,   zastúpeného advokátom   JUDr.   J. K.,   P., ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 20 ods. 2 a 3 a čl. 47 ods. 2 a 3 Ústavy   Slovenskej   republiky   Okresným   súdom   Bardejov   a Krajským   súdom   v Prešove v konaní vedenom na Okresnom súde Bardejov pod sp. zn. 1 C 509/2001, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. P. Z.   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 7. septembra 2005 doručená sťažnosť Ing. P. Z., B. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. J. K., P., ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 20 ods. 2 a 3 a čl. 47 ods. 2 a 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) Okresným súdom Bardejov (ďalej len „okresný súd“) a Krajským súdom v Prešove (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom na Okresnom súde Bardejov pod sp. zn. 1 C 509/2001. Sťažovateľ bol v predmetnom konaní účastníkom na strane žalobcu.

V sťažnosti uvádza, že žalobou zo 16. septembra 1998 sa domáhal na okresnom súde právnej   ochrany   v súvislosti   s vlastníctvom   vecí   nadobudnutých   počas   spoločného podnikania so žalovaným J. S., B. (ďalej len „žalovaný“).

Po tom, ako pôvodný zamietavý rozsudok prvostupňového súdu v merite veci sp. zn. 1 C 509/01 z 30. apríla 2002 bol odvolacím krajským súdom zrušený a vrátený na ďalšie konanie, okresný súd po následne vykonanom dokazovaní, v rámci ktorého sa sťažovateľ domáhal vykonania dôkazov predložením listín, ktoré sú v držbe žalovaného, rozsudkom z 28.   mája 2004   jeho návrh   zamietol   a zaviazal   ho   nahradiť trovy   konania. Sťažovateľ poukázal na to, že prvostupňový súd svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že v podstate medzi účastníkmi   konania   nevznikol   žiadny   právne   relevantný   vzťah,   z ktorého   by   sťažovateľ mohol odvodzovať nejaké vlastnícke, spoluvlastnícke alebo iné práva k veciam, ktoré sa nadobúdali počas rokov 1991 až 1995, keď spoločne so žalovaným podnikali.

Podané   odvolanie   zo   strany   sťažovateľa   voči   predmetnému   rozhodnutiu   posúdil odvolací krajský súd rozsudkom sp. zn. 4 Co 217/04 z 19. mája 2005 ako nedôvodné. Ako uviedol   sťažovateľ,   podstata   rozhodnutia   odvolacieho   súdu   je   založená   na   tom,   že   zo spoločnej podnikateľskej činnosti so žalovaným mu nevznikli žiadne vlastnícke práva.

Sťažnosť sťažovateľa smeruje tak proti rozsudku okresného súdu sp. zn. 1 C 509/01 z 28. mája 2004, ako aj proti rozsudku odvolacieho krajského súdu sp. zn. 4 Co 217/04 z 19. mája 2005, pretože obidva súdy konštatovali, že sťažovateľ nemá k ním označeným hnuteľným a nehnuteľným veciam žiadny vlastnícky vzťah. V súvislosti s tým sťažovateľ vytýka   obidvom   súdom,   že   ich   rozhodnutia   neobsahujú   náležité   zdôvodnenie   svojich stanovísk,   nevysporiadali   sa   s jeho   návrhmi,   pričom   sa   priklonili   iba   k   tvrdeniam a stanoviskám žalovaného a na jeho podrobnú argumentáciu v merite veci neprihliadli.

Podľa   sťažovateľa   postupom   obidvoch   súdov,   v dôsledku   ktorého   sa   nemohol domôcť ochrany svojich vlastníckych práv, bolo porušené jeho základné vlastnícke právo zaručené mu ústavou v čl. 20 ods. 1 a 3. Sťažovateľ zároveň namieta, že tým, že označené súdy   nevykonali   ním   navrhnuté   dôkazy   na   preukázanie   skutočností   dôležitých   pre rozhodnutie, došlo aj k porušeniu rovnosti účastníkov v konaní, čo je podľa neho v rozpore s čl. 47 ods. 2 a 3 ústavy.

Sťažovateľ napokon tvrdí, že v priebehu konania už ústavný súd nálezom sp. zn. I. ÚS 21/00 z 20. septembra 2000 vyslovil porušenie jeho práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, avšak aj po tomto rozhodnutí ústavného súdu trvalo všeobecným súdom 5 rokov, než vo veci právoplatne rozhodli.

Sťažovateľ na základe uvedeného žiada, aby ústavný súd deklaroval, že okresný súd a krajský súd v konaní vedenom na okresnom súde pod sp. zn. 1 C 509/2001 porušili jeho základné právo na ochranu vlastníckeho práva zaručeného mu v čl. 20 ods. 2 a 3 ústavy, ako aj právo na súdnu ochranu a rovnaké postavenie účastníka v konaní zaručené mu v čl. 47 ods. 2 a 3 ústavy, a priznal mu primerané finančné zadosťučinenie vo výške 100 000 Sk.

Mimo petitu, ktorý je jasne oddelený od ostatných častí sťažnosti, sťažovateľ uvádza aj porušenie čl. 20 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy, ktoré však ústavný súd pokladá za súčasť jeho   argumentácie.   Podľa   §   20   ods.   3   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“) je ústavný súd viazaný návrhom. Viazanosť návrhom sa zvlášť vzťahuje na návrh výroku rozhodnutia ústavného súdu (petit).   Ústavný súd rozhoduje v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy iba o porušení tých práv, ktorých porušenie sťažovateľ namieta. Ústavný súd predpokladá, že tie práva, ktorých porušenie sťažovateľ namieta, sú uvedené v petite jeho sťažnosti, a preto rozhoduje len o nich.

II.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   o ústavnom   súde   sťažnosť   predbežne prerokoval   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti   sťažovateľa.   V rámci   predbežného prerokovania   sťažnosti   ústavný   súd   skúmal,   či   dôvody   uvedené   v   §   25   ods.   2   zákona o ústavnom súde nebránia prijatiu sťažnosti na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Z obsahu sťažnosti a k nej priložených písomností (z rozsudkov prvostupňového aj odvolacieho súdu) ústavný súd zistil nasledovné relevantné skutočnosti:

Sťažovateľ ako žalobca sa žalobou zo 16. septembra 1998 domáhal na okresnom súde zrušenia podielového spoluvlastníctva k nehnuteľnosti vedenej na LV č. 6515, a to parcely   č.   2445/2   –   zastavaná   plocha   o   výmere   2545   m2 a   stavby   na   tejto   parcele súp. č. 1874 a jej prikázania do jeho výlučného vlastníctva, uloženia povinnosti žalovanému umožniť sťažovateľovi užívanie predajne v B., a to v rozsahu 60 m2 z celkovej prenajatej plochy a v polovici prenajatej plochy predajne v G., ako aj uloženia povinnosti žalovanému vyplatiť sťažovateľovi 1 300 000 Sk s príslušenstvom.

Svoj nárok sťažovateľ založil na tom základe, že za účelom spoločného podnikania v oblasti obchodu uzavrel so žalovaným 19. septembra 1991 zmluvu o konzorciu na dobu 5 rokov   so   zámerom   vstúpiť   do   malej   privatizácie   a zúčastniť   sa   dražieb   obchodno-prevádzkových jednotiek.

Podľa sťažovateľa spoluvlastníctvo k predmetnej nehnuteľnosti, ktorého zrušenia sa v označenom   súdnom   konaní   domáhal,   nadobudol   dražbou   na   základe   spoločného podnikania so žalovaným. Žalovaný naopak tvrdil, že on je výlučným vlastníkom spornej nehnuteľnosti,   čoho   dôkazom   je   potvrdenie   o predaji   prevádzkovej   jednotky,   o zložení finančných prostriedkov na dražbu z jeho vkladných knižiek a z poskytnutých pôžičiek, pri ktorých sťažovateľ vystupoval iba ako ručiteľ.

Okresný súd v poradí druhým rozsudkom vo veci sp. zn. 1 C 509/01 z 28. mája 2004 dospel k záveru, že výlučným vlastníkom spornej nehnuteľnosti je žalovaný, ktorý sa jej vlastníkom stal vo verejnej dražbe konanej 22. septembra 1991. Prvostupňový súd pritom vychádzal   jednak   z preukázanej   neplatnosti   zmluvy   o   konzorciu   (na   základe   rozsudku okresného súdu sp. zn. Cb 189/96 z 13. novembra 1996 v spojení s rozsudkom krajského súdu sp. zn. 2 Cob 105/98 z 24. februára 1999), z preukázaných finančných zdrojov na obstaranie   majetku   žalovaným,   ako   aj   zo   skutočnosti,   že   nepovažoval   za   preukázané (výsluchom svedkov a listinnými dôkazmi) uzatvorenie ďalšej zmluvy ohľadne spoločného podnikania v zmysle § 51 Občianskeho zákonníka. Z uvedených dôvodov prvostupňový súd návrh   sťažovateľa   na   zrušenie   podielového   spoluvlastníctva   zamietol,   pretože   v danom prípade bol toho názoru, že ani nedošlo k vzniku podielového spoluvlastníctva účastníkov tohto konania.

Podobne okresný súd zamietol aj ostatné návrhy sťažovateľa, keď zistil, že prevádzka v G. už bola zrušená a v prevádzke B. je žalovaný iba nájomcom, ktorému nemožno uložiť povinnosť   umožniť   sťažovateľovi   užívať   tieto   nebytové   priestory   (k   tomu   je   potrebný súhlas prenajímateľa nebytových priestorov, a to mesta B.). Zamietnutie peňažných nárokov prvostupňový súd odôvodnil tým, že sťažovateľ nepreukázal ani zostatkovú hodnotu zásob tovaru ku dňu, keď podľa jeho tvrdenia bol vylúčený zo spoločného podnikania, navyše súd nepovažoval   za   preukázané   ani   vykonávanie   spoločnej   podnikateľskej   činnosti   so žalovaným,   ktorému   za   účelom   odkúpenia   zásob   tovaru   vydražených   jednotiek   bola poskytnutá zo strany V., a. s., pobočky B., pôžička vo výške 2 000 000 Sk (sťažovateľ vystupoval iba ako ručiteľ v tomto peňažnom záväzku).

Sťažovateľom napadnutý prvostupňový rozsudok vo veci samej odvolací krajský súd rozsudkom sp. zn. 4 Co 217/04 z 19. mája 2005 potvrdil.

Predmetom   posúdenia   ústavného   súdu   je preto   otázka,   či   dôvodnosť   zamietnutia žalobného návrhu sťažovateľa v prospech   žalovaného bola rozhodnutím okresného súdu a krajského súdu v konaní vedenom na okresnom súde pod sp. zn. 1 C 509/01 určená podľa zákona, alebo bola základom pre zákonný a ústavný zásah do označených práv sťažovateľa, a teda či právo sťažovateľa podľa čl. 20 ods. 2 a 3 v spojení s čl. 47 ods. 2 a 3 ústavy bolo rešpektované alebo či sa tak nestalo a došlo k porušeniu týchto práv.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje ústavný súd o porušení základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanovených zákonom, ak   o ochrane   týchto   práv   a slobôd   nerozhoduje   iný   súd.   Princíp   subsidiarity   vyjadrený zvlášť   jasne   v závere   uvedeného   ustanovenia   znamená,   že   „Ústavný   súd   Slovenskej republiky zásadne nie je oprávnený prijať sťažnosť na ďalšie konanie, ak existuje všeobecný súd, ktorý v súlade so všeobecnou právomocou podľa čl. 142 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky má aj zákonom vymedzenú právomoc konať o ochrane konkrétneho základného práva alebo slobody. Prijatie takejto sťažnosti vylučuje nedostatok právomoci Ústavného súdu Slovenskej republiky vyjadrený v čl. 127 ods.   1 Ústavy Slovenskej republiky ako princíp subsidiarity“ (II. ÚS 130/02).

Ak   sťažovateľ   ako   účastník   konania   v právnej   veci   vyporiadania   majetku   bol presvedčený, že rozhodnutie prvostupňového súdu trpí vadou znamenajúcou porušenie jeho označených práv, tak toto tvrdenie mohol predniesť v ďalšom štádiu civilného konania pred všeobecným   súdom,   čo   sa   v jeho   prípade   aj   stalo   (dokonca   dvoma   odvolaniami). Tak rozsudok okresného súdu o vyporiadaní majetku č. k. 1 C 509/01-83 z 30. apríla 2002, ako aj v poradí druhý jeho rozsudok č. k. 1 C 509/01-182 z 28. mája 2004 je rozhodnutím všeobecného   súdu,   o ktorom   po   použití   príslušného   opravného   prostriedku   (odvolania) rozhodoval odvolací krajský súd. Všeobecný súd rozhodujúci v konaní v druhom stupni (odvolací súd) má dostatočnú právomoc, aby v prípade priklonenia sa k argumentáciám sťažovateľa zjednal nápravu. Práva, ktorých porušenie sťažovateľ namieta, tvoria súčasť široko   chápaného   práva   na   spravodlivý   súdny   proces,   ktorého   rešpektovanie   alebo porušenie   (a   následne   aj   tvrdené   porušenie   jeho   vlastníckeho   práva)   možno   v zásade posúdiť len vo vzťahu k celému súdnemu konaniu. Keďže v okolnostiach prípadu mohol nápravu týchto údajných porušení práv sťažovateľa zo strany okresného súdu, ktoré namieta pred ústavným súdom, vykonať všeobecný súd v odvolacom konaní, musel ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietnuť pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie.

Sťažovateľ namietal, že aj odvolací krajský súd svojím postupom a rozhodnutím sp. zn. 4 Co 217/04 z 19. mája 2005 (pretože potvrdil zamietnutie jeho žaloby) porušil princíp   rovnosti   účastníkov   v konaní zaručený v čl. 47 ods.   2   a 3 ústavy, a to tým, že nevykonal ním navrhnuté dôkazy na preukázanie skutočností dôležitých pre rozhodnutie vo veci,   pričom   sa   priklonil   iba   k tvrdeniam   a stanoviskám   žalovaného,   jeho   rozhodnutie neobsahuje náležité zdôvodnenie príslušných právnych záverov. Sťažovateľ tvrdí, že týmto postupom   krajského súdu   bol ukrátený na svojom   občianskom   práve,   aby mohol   svoje vlastnícke právo reálne uplatniť a využívať a aby mu mohla byť poskytnutá náležitá právna ochrana.

Podľa čl. 47 ods. 2 ústavy „Každý má právo na právnu pomoc v konaní pred súdmi, inými   štátnymi   orgánmi   alebo   orgánmi   verejnej   správy   od   začiatku   konania,   a to   za podmienok ustanovených zákonom“.

Podľa čl. 47 ods. 3 ústavy „Všetci účastníci sú si v konaní podľa odseku 2 rovní“.

V čl. 47 ods. 2 a 3 ústavy sa upravuje základné právo na právnu pomoc a na rovnosť v konaní.

Sťažovateľ   bol   v konaní,   v ktorom   sa   rozhodovalo   o jeho   majetkových   právach, zastúpený advokátom, ktorý mu v celom rozsahu a v priebehu celého súdneho konania na všeobecnom súde – tak prvostupňovom, ako aj odvolacom – poskytoval právnu pomoc. Už táto   skutočnosť   vylučuje záver   o akomkoľvek   porušení   základného práva   na právnu pomoc a odvolací súd sa ani žiadnym spôsobom nedotkol základného práva sťažovateľa na právnu   pomoc.   Navyše,   sťažovateľom   opísaný   skutkový   stav   neobsahuje   nič,   čo   by naznačovalo možnosť porušenia označeného ústavného práva.

Ústavný   súd   preskúmal   aj   tvrdenie   sťažovateľa   o porušení   rovnosti   účastníkov v konaní,   pretože   údajne zo   strany   všeobecných   súdov   neboli vykonané ním   navrhnuté dôkazy.   V tejto   súvislosti   ústavný   súd   konštatuje,   že   odvolací   súd   dôvody   uvedené v rozsudku   súdu   prvého   stupňa   považoval   za   presvedčivé,   aj   pokiaľ   ide   o zistenie skutkového   stavu   veci,   ako   aj   o právne   posúdenie.   Nemohol   teda   vyhovieť   žalobe sťažovateľa   o zrušenie   podielového   spoluvlastníctva   a majetkové   vyporiadanie,   ak   na základe skutkového stavu zisteného z vykonaných dôkazov došiel k záveru, že k vzniku podielového spoluvlastníctva nedošlo.

Podľa názoru ústavného súdu z obsahu odôvodnenia rozsudku odvolacieho krajského súdu sp. zn. 4 Co 217/04 z 19. mája 2005 vyplýva, že týmto súdom uvedené skutkové a právne závery boli dostatočne podložené dôkazmi, ktoré ho nakoniec viedli k potvrdeniu rozsudku   súdu   prvého   stupňa.   V tejto   súvislosti   ústavný   súd   už   judikoval,   že   „Ústava Slovenskej   republiky   neupravuje   prípustnosť   dôkazov,   ale   ponecháva   jej   úpravu   na príslušné zákony, spravidla na procesné kódexy. Právomoc konať o veci, ktorej sa návrh týka, v sebe obsahuje právomoc posúdiť to, či a aké dôkazy na zistenie skutkového stavu sú potrebné a akým spôsobom sa zabezpečí dôkaz na jeho vykonanie“ (I. ÚS 52/03).

Z judikatúry   Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva   (ďalej   len   „ESĽP“)   vyplýva,   že princíp rovnosti zbraní vyžaduje, aby každej procesnej strane bola daná primeraná možnosť predniesť svoju záležitosť za podmienok, ktoré ju nestavajú do podstatne nevýhodnejšej situácie, než v ktorej je jej odporca (Komanický c. Slovenská republika, rozsudok zo 4. júna 2002, § 45).

V okolnostiach   prípadu   sťažovateľ   mal   v konaní   rovnaké   možnosti   ako   druhý účastník   konania   v súvislosti   s uplatňovaním   svojich   procesných   práv   v rámci   zákonom upravených možností. Takýto postup odvolacieho súdu a jeho rozhodnutie nenasvedčujú, že by boli neudržateľné, prípadne boli svojvoľné, tak aby to odôvodňovalo možné porušenie základného práva sťažovateľa na rovnosť účastníkov konania podľa čl. 47 ods. 3 ústavy.

V časti,   v ktorej   sa   sťažovateľ   domáha   vyslovenia   porušenia   ochrany   jeho vlastníckeho   práva   podľa   čl.   20   ods.   2   a   3   ústavy   rozsudkom   krajského   súdu   sp.   zn. 4 Co 217/04 z 19. mája 2005, ústavný súd konštatuje, že sťažovateľ síce tvrdí, že všeobecné súdy mu procesným postupom negarantovali prístup k vlastníctvu, resp. k právu na jeho ochranu,   avšak   konanie   pred   krajským   súdom   ani   jeho   rozsudok   nenapadol   z hľadiska základného   práva   na   súdnu   ochranu   zaručeného   v čl.   46   ods.   1   a 2   ústavy,   ktorý   je primárnou   ústavnou   bázou   pre   zákonom   upravené   konanie   súdov   a iných   orgánov Slovenskej republiky príslušných na poskytovanie právnej ochrany.

Podstatou tvrdení sťažovateľa o nemožnosti domôcť sa ochrany svojich vlastníckych práv podľa čl. 20 ods. 2 a 3 ústavy je vlastne jeho nesúhlas s hodnotením vykonaného dokazovania a právnym názorom všeobecného súdu, teda s jeho interpretáciou a aplikáciou príslušných zákonných ustanovení vo veci sťažovateľa. Avšak skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnym   názorom   krajského   súdu   nestotožňuje,   nemôže   sama   osebe   viesť   k záveru o zjavnej neodôvodnenosti, arbitrárnosti názoru alebo svojvôli krajského súdu a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor krajského súdu svojím vlastným.

Z relevantnej časti napadnutého rozsudku krajského súdu vyplýva, že odvolací súd bol   v danej   veci   tohto   názoru,   že „dôvody   uvedené   v rozsudku   súdu   prvého   stupňa   sú presvedčivé, aj pokiaľ ide o zistenie skutkového stavu veci, aj o právne posúdenie. Preto na zistenia   uvedené   v odôvodnení   rozsudku   a na   právne   normy,   ktoré   použil   z citovaných ustanovení, poukazuje aj odvolací súd“.

O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné   uvažovať   len   v prípade,   ak   by   sa   tento   natoľko   odchýlil   od   znenia   príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (I. ÚS 156/04). Podľa názoru ústavného súdu   posúdenie   nároku   uplatneného   sťažovateľom   krajským   súdom   takéto   nedostatky nevykazuje.

Ústavný súd teda nezistil taký výklad ustanovení citovaných v napadnutom rozsudku a ich   uplatnenie   vo   veci   sťažovateľa,   ktoré   by   mohli   vyvolať   účinky   nezlučiteľné s označeným článkom ústavy, teda v sťažnosti uvedené skutočnosti neumožnili ústavnému súdu dospieť k záveru o porušení práva sťažovateľa podľa čl. 20 ods. 2 a 3 ústavy.

Ústavný súd konštatuje, že v danom prípade sa nedá ani vyvodiť žiadna spojitosť medzi postupom všeobecného súdu a porušením tak čl. 20 ods. 2 ústavy, pretože v tomto ustanovení ide o úpravu výhradného vlastníctva určitých subjektov, ako aj čl. 20 ods. 3 ústavy,   keďže   okresný   súd   sám   nevystupuje   ako   vlastník   a otázka   zneužitia   práva protistranou v spore bola ním v zásade vyriešená (rozhodnutie nie je svojvoľné). V tejto časti   teda   nie   je   v súlade   skutková   a právna   stránka   sťažnosti,   čo   znamená   jej   zjavnú neopodstatnenosť (I. ÚS 12/01, I. ÚS 71/02).

Zo všetkých uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde tak, ako je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia. Vzhľadom na to, že sťažnosť   bola   odmietnutá   ako   celok,   ústavný   súd   už   nerozhodoval   o ďalšom   návrhu sťažovateľa na rozhodnutie ústavného súdu (primerané finančné zadosťučinenie).

P o u č e n i e   :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 1. marca 2006