znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 61/05-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 23. februára 2005 predbežne   prerokoval   sťažnosť   Milana   Caňa,   bytom   H.   V.,   ktorou   namietal   porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prerokovanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Bratislave vo veci vedenej pod sp. zn. 56 Cbi 108/01, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Milana Caňa   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 9. februára 2005   doručená   sťažnosť   Milana   Caňa,   bytom   H.   V.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   ktorou namietal   porušenie   svojho   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prerokovanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   postupom   Krajského   súdu   v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) vo veci vedenej pod sp. zn. 56 Cbi 108/01.

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti odôvodnil, v čom vidí porušenie svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Zo sťažnosti vyplýva, že 18. decembra 1996 podal na Okresnom súde Prievidza (ďalej len „okresný súd“) návrh, predmetom ktorého bolo uplatnenie pracovnoprávnych nárokov zamestnanca vyplývajúcich zo zodpovednosti zamestnávateľa za škodu spôsobenú pracovným úrazom alebo chorobou z povolania. Uvedené konanie vedené pod sp. zn. 5 C 247/1996 bolo prerušené vyhlásením konkurzu na majetok úpadcu (sťažovateľovho zamestnávateľa), a to uznesením krajského súdu sp. zn. 7 K 141/99 z 31. marca 2000. Ako veriteľ si sťažovateľ svoju pohľadávku vyplývajúcu   z pracovnoprávnych   nárokov   voči   zamestnávateľovi   prihlásil   v rámci prebiehajúceho   konkurzného   konania.   Predmetná   pohľadávka   bola   z dôvodu   vedenia súdneho   sporu   na   okresnom   súde,   ako   aj   z dôvodu   možnosti   uplatnenia   nároku   cez poisťovňu popretá v celom rozsahu. Návrhom z 1. júna 2001 podal sťažovateľ na krajskom súde žalobu o určenie pravosti popretej pohľadávky. Konanie o žalobe bolo vedené pod sp. zn. 56 Cbi 108/01 a právoplatne skončené 13. decembra 2004, pričom sťažovateľ dodal, že o svoj oprávnený nárok na náhradu škody sa musel so svojím zamestnávateľom súdiť od 18. decembra 1996 do 13. decembra 2004, t. j. celých osem rokov.

Sťažovateľ   vzhľadom   na   to,   že   podľa   neho   v čase   prebiehajúceho   konkurzného konania   nebolo   prieskumné   pojednávanie   zvolané   v zákonom   stanovenej   lehote,   podal 16. januára   2001   sťažnosť   Ministerstvu   spravodlivosti   Slovenskej   republiky,   ktoré   túto postúpilo na priame vybavenie krajskému súdu. Krajský súd na sťažnosť reagoval listom z 27. marca 2001. Následne podal sťažovateľ opakovanú sťažnosť, ktorá bola krajskému súdu doručená 31. augusta 2001 a na ktorú krajský súd reagoval listom zo 6. novembra 2001.   V oboch   prípadoch   sťažovateľ   namietal   prieťahy   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 7 K 141/99.

Na základe uvedených skutočností sa sťažovateľ domáhal, aby ústavný súd v danej veci rozhodol nálezom, v ktorom by konštatoval:

„1. Krajský súd v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 56 Cbi 108/01 porušil základné   právo Milana   Caňu na prerokovanie veci bez   zbytočných   prieťahov zaručené v článku 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie veci v primeranej lehote nezávislým a nestranným súdom zaručené v článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2. Milanovi Caňovi priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume 100.000,- Sk (slovom jedenstotisíc Slovenských korún), ktoré je Krajský súd v Bratislave povinný mu vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

3. Krajský súd v Bratislave je povinný zaplatiť náhradu trov konania v sume podľa vyčíslenia prideleného advokáta do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   ustanovenia   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom súde“) sťažnosť sťažovateľa prerokoval na neverejnom zasadnutí a preskúmal ju zo všetkých hľadísk uvedených v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov (...).

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom (...).

Z obsahu   sťažnosti   ako   aj   z   doložky   právoplatnosti   vyznačenej   na   rozsudku krajského súdu č. k. 56 Cbi 108/01-182 z 20. októbra 2004 vyplýva, že konanie, v ktorom malo podľa sťažovateľa dôjsť k porušeniu jeho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, bolo právoplatne skončené 13. decembra 2004, pričom o tejto skutočnosti sa sťažovateľ dozvedel 15. decembra 2004.

V nadväznosti na to ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti konštatoval, že v čase,   keď   bola   sťažnosť   ústavnému   súdu   doručená,   t.   j.   9. februára   2005,   už   bol odstránený   stav   právnej   neistoty,   v   ktorom   sa   sťažovateľ   nachádzal pred   právoplatným skončením príslušného súdneho konania, a k porušovaniu označeného základného práva už nedochádzalo.

Podľa   ustálenej   judikatúry   ústavného   súdu   (napr.   I.   ÚS   34/99,   II.   ÚS   32/00, III. ÚS 20/00,   II.   ÚS   12/01,   IV.   ÚS   37/02)   sa   ochrana   základnému   právu   vrátane základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru poskytuje v konaní pred ústavným súdom   len vtedy, ak v čase uplatnenia tejto ochrany porušenie základného práva označenými orgánmi verejnej moci (v tomto prípade všeobecným súdom) ešte trvalo. Ak v čase, keď došla sťažnosť ústavnému súdu, už nedochádza k porušovaniu označeného   základného   práva,   ústavný   súd   sťažnosť   zásadne   odmietne   ako   zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde). Vychádza pri tom z toho, že účelom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia orgánu verejnej moci. K odstráneniu právnej neistoty dochádza až právoplatným rozhodnutím vo veci.

V súvislosti s uvedeným ústavný súd opakovane judikoval, že jedným zo základných pojmových náležitostí sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy je v prípadoch, keď sa ňou namieta porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prerokovanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, to, že musí smerovať proti aktuálnemu a trvajúcemu zásahu orgánov verejnej moci   do   základných   práv sťažovateľa. Uvedený   názor   vychádza   zo skutočnosti,   že táto sťažnosť   zohráva   aj významnú preventívnu   funkciu,   a to   ako účinný prostriedok   na to, aby sa   predišlo   zásahu   do   základných   práv,   a v prípade,   že   už   k zásahu   došlo,   aby   sa v porušovaní týchto práv ďalej nepokračovalo (napr. IV. ÚS 61/03, IV. ÚS 138/04).

Meritórne konanie o námietke porušenia základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je účelné a v zásade prípustné v prípade, že takýmto konaním by ústavný súd bol spôsobilý odstrániť stav právnej neistoty vyvolaný zbytočnými prieťahmi. V prípade, že sťažovateľovi už bolo doručené právoplatné rozhodnutie daného štátneho orgánu, takáto možnosť zo zrejmých dôvodov neexistuje (I. ÚS 235/03).

Zistený skutkový stav bol základom pre záver ústavného súdu, že sťažnosť je zjavne neopodstatnená.   Z toho   dôvodu   ústavný   súd   sťažnosť   odmietol   už   po   jej   predbežnom prerokovaní (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Vzhľadom na to, že sťažnosť sťažovateľa bola odmietnutá, ústavný súd už o jeho žiadosti   o priznanie   primeraného   finančného   zadosťučinenia   nerozhodol,   lebo   jeho poskytnutie je v zmysle čl. 127 ods. 3 ústavy viazané na vyhovenie sťažnosti. Bolo zároveň bez právneho významu zaoberať sa žiadosťou sťažovateľa o ustanovenie právneho zástupcu (advokáta) v konaní pred ústavným súdom.

K tomuto rozhodnutiu sa podľa ustanovenia § 32 ods. 1 zákona o ústavnom súde pripája odlišné stanovisko sudcu Juraja Babjaka.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 23. februára 2005

III. ÚS 61/05

Odlišné stanovisko sudcu Juraja Babjaka

1. Podľa § 32 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) pripájam toto odlišné stanovisko k uzneseniu Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. III. ÚS 61/05 z 23. februára 2005 (ďalej len „ústavný súd“ a „uznesenie“) – ktorým bola odmietnutá ako zjavne   neopodstatnená   sťažnosť   Milana   Caňa,   bytom   H.   V.,   namietajúca   porušenie základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prerokovanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Bratislave vo veci vedenej   pod sp.   zn. 56 Cbi 108/01 (ďalej len „ústavná sťažnosť“, „ústava“, „dohovor“ a „krajský súd“) – lebo nesúhlasím s výrokom tohto uznesenia a ani s jeho odôvodnením.

2.   Väčšina   senátu   poukázala   predovšetkým   na   právoplatné   skončenie   konania krajského   súdu   (13.   decembra   2004)   a doručenie   ústavnej   sťažnosti   ústavnému   súdu (9. februára   2005),   to   znamená   po   právoplatnom   skončení   veci,   hoci   podľa   stabilnej judikatúry ústavného súdu účelom označených práv podľa ústavy a dohovoru je odstránenie stavu   právnej   neistoty,   a preto   meritórne   konanie   o námietke   porušenia   týchto   práv „je účelné a v zásade prípustné v prípade, že takýmto konaním by ústavný súd bol spôsobilý odstrániť stav právnej neistoty vyvolaný zbytočnými prieťahmi. V prípade, že sťažovateľovi už   bolo   doručené   právoplatné   rozhodnutie   daného   štátneho   orgánu,   takáto   možnosť zo zrejmých dôvodov neexistuje“ (I. ÚS 235/03).

3. Z mojich odlišných stanovísk k uzneseniam ústavného súdu (ktoré sú označené napr. v odlišnom stanovisku k uzneseniu sp. zn. III. ÚS 164/04 z 19. mája 2004, pričom na ne v týchto súvislostiach v podrobnostiach odkazujem) vyplýva, že právoplatné skončenie veci nie je rozhodujúce z hľadiska podania sťažnosti ústavnému súdu (ale len z hľadiska skončenia lehoty, ktorej primeranosť sa posudzuje) a sťažnosť možno podať v zmysle § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde v lehote dvoch mesiacov od právoplatného skončenia veci.

4.   V   odlišnom   stanovisku   k uzneseniu   ústavného   súdu   sp.   zn.   III.   ÚS   117/03 zo 4. júna 2003 som napr. kritizoval ponímanie účelu práv podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru väčšinou senátu len ako odstránenie stavu právnej neistoty (to by potom odôvodňovalo   poskytovanie   ochrany   zo   strany   ústavného   súdu   iba   v prebiehajúcom konaní), pretože označené práva majú aj ďalší účel - aby bolo odstránenie stavu právnej neistoty dosiahnuté bez zbytočných prieťahov, resp. v primeranej lehote.

V mojom odlišnom stanovisku k uzneseniu ústavného súdu   sp. zn. III. ÚS 150/03 z 25. júna 2003 okrem iného poukazujem, že aj Európsky súd pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“)   sa   vo   viacerých   slovenských   kauzách   (napr.   No. 72022/01   a No. 69145/01) sťažnosťami zaoberal v merite, hoci mu tieto boli podané až po právoplatnom skončení vecí všeobecnými súdmi v Slovenskej republike.

5. Rozhodnutie väčšiny senátu je výrazom neúplného chápania účelu práv podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru, čo je nielen v rozpore s mojím chápaním účelu týchto práv, ale aj s účelom práva podľa čl. 6 ods.   1 dohovoru   v zmysle rozhodovacej činnosti ESĽP.

Dôvod pre odmietnutie ústavnej sťažnosti sťažovateľa ako zjavne neopodstatnenej preto   podľa   môjho   názoru   nie   je   daný   (bola   podaná   ústavnému   súdu   v lehote   dvoch mesiacov v zmysle § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde).

Ústavný súd sa mal preto zaoberať žiadosťou sťažovateľa o ustanovenie právneho zástupcu a až po vyriešení tejto otázky (eventuálne ďalších, ktoré súvisia s vyžadovanými zákonnými náležitosťami) pristúpiť k predbežnému prerokovaniu ústavnej sťažnosti podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde.

V Košiciach 23. februára 2005