znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

  III. ÚS 61/02-31Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   11.   decembra   2002 v senáte zloženom   z predsedu   Ľubomíra   Dobríka   a zo sudcov   Juraja Babjaka a Eduarda Báránya   prerokoval   sťažnosť   Ing.   J.   O.,   bytom   D.   K.,   a   Ing.   J.   H.,   bytom   D.   K., zastúpených komerčným právnikom JUDr. F. B., Ž., ktorou namietajú porušenie práva na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej republiky Okresným súdom v Dolnom Kubíne v konaní vedenom pod sp. zn. 6 C 110/97, a taktor o z h o d o l :

1. Právo Ing. J. O. a Ing. J. H. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2   Ústavy Slovenskej republiky Okresným súdom v Dolnom Kubíne v konaní vedenom pod sp. zn. 6 C 110/97   p o r u š e n é   b o l o.

2. Okresnému súdu v Dolnom Kubíne   p r i k a z u j e,   aby v konaní vedenom pod sp. zn. 6 C 110/97 konal bez zbytočných prieťahov.

3. Ing. J. O.   p r i z n á v a   primerané finančné zadosťučinenie vo výške 20 000 Sk (slovom   dvadsaťtisíc   slovenských   korún),   ktoré   je   Okresný   súd   v Dolnom   Kubíne p o v i n n ý   vyplatiť mu do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

4. Ing. J. H.   p r i z n á v a   primerané finančné zadosťučinenie vo výške 20 000 Sk (slovom   dvadsaťtisíc   slovenských   korún),   ktoré   je   Okresný   súd   v Dolnom   Kubíne p o v i n n ý   vyplatiť mu do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 22. marca 2002 doručená   sťažnosť   Ing.   J.   O.,   bytom   D.   K.,   a Ing.   J.   H.,   bytom   D.   K.,   (ďalej   len „navrhovatelia“), zastúpených komerčným právnikom JUDr. F. B., Ž., ktorou   namietajú porušenie   práva   na   prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   Okresným   súdom   v Dolnom   Kubíne (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 6 C 110/97.

Ústavný   súd   16.   mája   2002   prijal   sťažnosť   navrhovateľov   na   ďalšie   konanie uznesením č. k. III. ÚS 61/02-14.

Ústavný súd   je viazaný návrhom,   a preto skúmal iba to,   či   došlo   ku   zbytočným prieťahom   v konaní   okresného   súdu.   Nezaoberal   sa   otázkou,   či   sa   zbytočné   prieťahy vyskytli aj v konaní odvolacieho súdu.

Na výzvu ústavného súdu účastníci konania oznámili, že súhlasia s prerokovaním veci bez ústneho pojednávania. Preto ústavný súd využil možnosť podľa § 30 ods. 2 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“)   a upustil od ústneho pojednávania, lebo vzhľadom   na   charakter   veci,   kde   je   rozhodujúci   prehľad   spisu,   nemožno   od   ústneho pojednávania očakávať ďalšie objasnenie veci.

Predseda okresného súdu sa na výzvu ústavného súdu vyjadril k sťažnosti podaním doručeným ústavnému súdu 10. júla 2002. Podal v ňom prehľad úkonov vykonaných v konaní vedenom pod sp. zn. 6 C 110/97 a konštatoval, že najmä v počiatočných štádiách konania   nebola   vo   veci   zabezpečená   požadovaná   plynulosť   konania.   V tejto   súvislosti uviedol,   že   najmä   v období   rokov   1996   až   2000   bol   stav   sudcov   na   súde   značne poddimenzovaný,   čo   viedlo   k stavu,   že   na   jedného   sudcu   pripadlo   viac   ako   1100 nerozhodnutých vecí. Okrem toho uviedol, že vzhľadom na to, že žalobcovia (v konaní pred ústavným súdom navrhovatelia) opakovane podávali sťažnosti na prieťahy v konaní, snažil sa riešiť plynulosť konania v rámci svojich možností rozvrhmi práce na roky 2001 a 2002.II.

Ústavný   súd   na   základe   sťažnosti   navrhovateľov,   vyjadrenia   predsedu   okresného súdu a hlavne spisu okresného súdu sp. zn. 6 C 110/97 zistil nasledovný priebeh a stav konania:

Predmetom konania je návrh o určenie neplatnosti rozviazania pracovného pomeru výpoveďou a návrh o náhradu mzdy z neplatného rozviazania pracovného pomeru. Návrh o určenie   neplatnosti   výpovede   bol   podaný   6.   februára   1997   a 10.   októbra   1997   bol rozšírený návrhom o náhradu mzdy od 31. decembra 1996. Prvé pojednávanie sa konalo 10.   februára   1998, ktoré bolo odročené za účelom vyžiadania si listinných   dôkazov a rozhodnutí o určovaní počtu pracovníkov v rámci novej organizačnej štruktúry Okresného úradu v Dolnom Kubíne od 24. júla 1996 do 31. decembra 1997. Dňa 16. júla 1998 sa uskutočnilo druhé pojednávanie, na ktorom okresný súd návrh zamietol. Proti rozsudku okresného súdu bolo podané odvolanie, ktoré spolu so spisom bolo doručené Krajskému súdu   v Žiline   (ďalej   len   „krajský   súd“)   6.   októbra   1998.   Vyjadrenie   Okresného   úradu v Dolnom Kubíne k odvolaniu bolo okresnému súdu doručené 7. októbra 1998. Krajský súd

30.   novembra   1998   zrušil   rozhodnutie   okresného   súdu   a vrátil   vec   na   ďalšie   konanie. Krajský súd rozsudok okresného súdu považoval za predčasný. Podľa jeho názoru výsledky vykonaného dokazovania nedávali podklad pre záver okresného súdu o platnosti výpovedí z pracovného pomeru žalobcov z dôvodu nadbytočnosti. Okrem toho krajský súd vo svojom uznesení   vytkol   okresnému   súdu,   že   sa   dopustil   aj   procesného   pochybenia,   pretože z obsahu spisu vyplýva, že žalobcovia sa domáhali okrem určenia neplatnosti výpovedí aj náhrady   mzdy.   Okresný   súd   napriek   návrhu   žalobcov   o rozšírení   návrhu   nerozhodol v zmysle § 95 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“). Uznesenie krajského súdu bolo 15. marca 1999 doručené okresnému súdu a právoplatnosť nadobudlo 26. marca 1999. Dňa 24. júna 1999 sa konalo na okresnom súde v poradí tretie   pojednávanie, ktoré bolo odročené za účelom vypočutia svedkov. V   mesiaci júl 1999 si okresný súd vyžiadal z Mestskému úradu Dolný Kubín presné adresy bydliska svedkov a dátumy narodenia, ktoré mu   boli   doručené   20.   júla   1999.   Dňa   11.   mája   2000   bolo   okresnému   súdu   doručené upresnenie   petitu   žaloby   o náhradu   mzdy   od   právneho   zástupcu   obidvoch   žalobcov. V poradí štvrté pojednávanie sa na okresnom súde uskutočnilo 16. mája 2000. Až na tomto pojednávaní sa okresný súd zaoberal rozšírením žaloby. Uznesením rozhodol o rozšírení žaloby o náhradu mzdy   u žalobcu v 1. rade o sumu 426 478 Sk so 17,6   % úrokom od 1.januára 1997 do zaplatenia a žalobcu v 2. rade o sumu 481 680 Sk so 17,6 % úrokom od 1.januára   1997   do   zaplatenia.   Pojednávanie   bolo   odročené   na   20.   jún   2000   z dôvodu vyžiadania si podkladov pre výpočet mzdy z Okresného úradu v Dolnom Kubíne. Dňa 20. júna 2000 sa konalo piate pojednávanie, na ktorom okresný súd po druhýkrát návrh zamietol.   Aj   proti   tomuto   rozsudku   bolo   okresnému   súdu   11.   augusta   2000   doručené odvolanie žalobcov. Dňa 21. septembra 2000 bol spis aj s odvolaním doručený krajskému súdu.   Krajský   súd   17.   júla   2001   zmenil   rozsudok   okresného   súdu   vo   výroku,   ktorým zamietol návrh žalobcov a určil, že výpoveď daná žalobcom podľa § 46 ods. 1 písm. c) Zákonníka práce je neplatná. Vo výroku o náhrade mzdy a o náhrade trov konania rozsudok okresného súdu zrušil a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie. Krajský súd zmenil rozsudok okresného súdu podľa § 220 OSP, pričom poukázal na to, že okresný súd správne zistil skutkový stav, avšak nesprávne ho právne vyhodnotil. Odvolací súd dospel z dôkazov vykonaných súdom prvého stupňa k inému právnemu záveru. Rozsudok krajského súdu bol okresnému súdu doručený 25. októbra 2001. V priebehu mesiacov február až máj 2002 si okresný súd vyžiadal od žalobcov a ďalších subjektov oznámenie údajov súvisiacich so zamestnaním   žalobcov   od   1.   januára   1997,   údajov   o výške   ich   zárobku,   vyplatení odstupného a poberaní sociálnych dávok. Dňa 3. septembra 2002 sa uskutočnilo posledné pojednávanie, ktoré bolo odročené na 5. september 2002 za účelom vyhlásenia rozsudku. III.

Účelom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Iba prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby neodstráni a nemôže odstrániť. Až právoplatným   rozhodnutím,   bez   ohľadu   na   to,   či   vyznie   v prospech   alebo   neprospech účastníka, sa vytvára právna istota. Preto pre naplnenie ústavného práva zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy nestačí, aby všeobecný súd o veci iba konal a nerozhodol o nej s účinkami právoplatnosti a prípadne vykonateľnosti svojho meritórneho rozhodnutia. Základné právo na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   sa   naplní,   ako   to   konštantne   judikuje ústavný súd, až právoplatným rozhodnutím štátneho orgánu, na ktorom sa osoba domáha odstránenia právnej neistoty ohľadne svojich práv (II. ÚS 26/95, I. ÚS 10/98, I. ÚS 89/99 a ďalšie).

Navrhovatelia   využili   právny   prostriedok,   ktorého   uplatnenie   sa   vyžaduje   pred podaním návrhu na začatie konania pred ústavným súdom, a podali niekoľko sťažností na zbytočné prieťahy v konaní podľa § 6 ods. 1 zákona č. 335/1991 Zb. o súdoch a sudcoch v znení neskorších predpisov, čo im však nezabezpečilo odstránenie stavu právnej neistoty vo veci, s ktorou sa obrátili na okresný súd.

Judikatúra ústavného súdu sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade bolo alebo nebolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, sa skúma vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti každého jednotlivého prípadu, a to najmä podľa týchto troch základných kritérií: zložitosť veci, správanie účastníkov a postup súdu (II. ÚS 79/97, I. ÚS 70/98).

Pokiaľ ide o kritérium „zložitosť veci“, ústavný súd bral do úvahy aj v predmetnom prípade   skutkový   stav   veci   a platnú   právnu   úpravu   (II.   ÚS   26/95,   I.   ÚS   92/97   a iné) relevantnú   pre   rozhodnutie   a   na   základe   týchto   hľadísk   konanie   o určenie   neplatnosti rozviazania pracovného pomeru výpoveďou nehodnotí   ako zložitú vec. Túto skutočnosť potvrdzuje aj odôvodnenie rozsudku krajského súdu, ktorým zmenil rozsudok okresného súdu a rozhodol, že výpoveď je neplatná. Zložitejšie dokazovanie je späté s rozhodnutím o náhrade mzdy z neplatného rozviazania pracovného pomeru, ale tým nemožno odôvodniť dĺžku konania.

Správanie navrhovateľov po celú dobu konania vo veci sp. zn. 6 C 110/97 možno hodnotiť   ako   aktívne   a súčinnostné,   v dôsledku   čoho   neprispeli   k jeho   predĺženiu.   Zo zápisníc o súdnom konaní obsiahnutých vo vyžiadanom súdnom spise v tejto veci ústavný súd zistil, že navrhovatelia sa pravidelne zúčastňovali nariadených pojednávaní sami, alebo prostredníctvom   svojho   právneho   zástupcu,   navrhovali   dôkazy   na   preukázanie   svojich tvrdení a opakovanými sťažnosťami u orgánov štátnej správy súdu sa domáhali urýchlenia konania vo svojej veci.

Pokiaľ   ide   o postup   okresného   súdu,   ústavný   súd   v súlade   so   svojou   doterajšou judikatúrou   konštatuje,   že   k zbytočným   prieťahom   v súdnom   konaní   môže   dôjsť   nielen nekonaním príslušného súdu, ale aj takou činnosťou súdu, ktorá nesmeruje k odstráneniu právnej neistoty účastníka súdneho konania vo veci, s ktorou sa obrátil na súd. Vo veci sp. zn. II. ÚS 33/99 ústavný súd uviedol: „Aj nesprávna činnosť štátneho orgánu môže zapríčiniť porušenie práva zaručeného podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, ak činnosť štátneho orgánu nesmeruje k odstráneniu právnej neistoty ohľadne tých práv, kvôli ktorým sa osoba obrátila na štátny orgán, aby o jej veci rozhodol.“

V samotnom postupe okresného súdu ústavný súd zistil zbytočné prieťahy v konaní sp. zn. 6 C 110/97 spočívajúce v jeho nečinnosti, a to bez existencie zákonných prekážok jeho ďalšieho konania. Prvý takýto prieťah ústavný súd zistil od 6. februára 1997, keď bol okresnému   súdu   doručený   návrh   o určenie   neplatnosti   rozviazania   pracovného   pomeru výpoveďou, do prvého pojednávania vo veci, a to 10. februára 1998. Vzhľadom na to, že do tohto obdobia patrí aj príprava pojednávania, ústavný súd nezapočítal celé toto obdobie ako zbytočný prieťah, ale iba dĺžku 8 mesiacov. Pri rozhodovaní o dĺžke prieťahu vychádzal aj zo svojej   doterajšej   judikatúry,   z ktorej   vyplýva,   že   nečinnosť   súdu   v trvaní   štyroch mesiacov   nie   je   prejavom   takej   nečinnosti,   ktorá   odôvodňuje   vyslovenie   zbytočných prieťahov v konaní (II. ÚS 21/01). Rovnako aj nečinnosť okresného súdu v období od 20. júla 1999, keď boli okresnému súdu doručené adresy bydliska svedkov a dátumy ich narodenia z Mestského úradu v Dolnom Kubíne, do 16. mája 2000, teda do konania v poradí štvrtého pojednávania, ústavný súd považuje za zbytočný prieťah v trvaní 9 mesiacov.Obdobie   od   10.   októbra   1997   do   16.   mája   2000,   kde   sa   okresný   súd   dopustil procesnej   chyby,   pretože   na   základe   návrhu   žalobcov   nerozhodol   o rozšírení   návrhu o náhradu mzdy z neplatného rozviazania pracovného pomeru, nevyhodnocoval ústavný súd ako   samostatný   zbytočný   prieťah,   lebo   otázky   platnosti   skončenia   pracovného   pomeru a náhrady mzdy boli predmetom toho istého súdneho konania.

Z uvedeného   ústavný   súd   zistil,   že   z celkovej   dĺžky   doterajšieho   konania   pred okresným súdom vo veci sp. zn. 6 C 110/97 (zhruba 5,5 roka) došlo k zbytočným prieťahov v celkovej dĺžke 17 mesiacov. IV.

Ak ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby podľa čl. 127 ods. 2 ústavy vysloví, že k porušeniu práva došlo právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom, príp. nečinnosťou, zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah, príp. prikáže tomu, kto právo porušil, aby vo veci konal.

V súlade s § 56 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde ústavný súd okresnému súdu prikázal, aby v konaní vedenom pod sp. zn. 6 C 110/97 konal bez zbytočných prieťahov, aj napriek   tomu,   že   o neplatnosti   rozviazania   pracovného   pomeru   výpoveďou   už   bolo právoplatne   rozhodnuté,   avšak   konanie   o náhrade   mzdy   z neplatného   rozviazania pracovného pomeru ešte nie je ukončené.

V súvislosti s úpravou sťažnosti čl. 127 ods. 3 ústavy ustanovuje: „Ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.“

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde „Ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha“.   Z ustanovenia   §   56   ods.   4   zákona   o ústavnom   súde   vyplýva,   že   primerané finančné zadosťučinenie má povahu náhrady nemajetkovej ujmy vyjadrenej v peniazoch. Každý   z navrhovateľov   požadoval   primerané   finančné   zadosťučinenie   vo   výške 250 000 Sk.

Ing. J. O. argumentoval tým, že po neplatnom zrušení pracovného pomeru utrpel nielen značnú finančnú stratu, ale aj spoločenskú a duševnú ujmu. Okolie ho posudzovalo ako menej schopného, čo mu spôsobovalo ťažkosti pri hľadaní nového zamestnania.Ing.   J.   H.   odôvodnil   svoj   návrh   tým,   že   v pracovnej   náplni   u bývalého zamestnávateľa mal okrem iných povinností vykonávať prešetrovanie porušenia lesného zákona nepovolenými výrubmi dreva. Pri riešení týchto prípadov bol často terčom nadávok, urážok   a vyhrážok.   Preto   sa   ho   osobitne   dotklo,   keď   zamestnávateľ   s ním   rozviazal pracovný pomer z dôvodov, ktoré dodnes považuje za vykonštruované a nepravdivé. Našiel si nové zamestnanie, ktoré je mimo lesníckej profesie, ktorému sa musel zaúčať a ktoré je aj   menej   spoločensky   a finančne   honorované.   Túto   skutočnosť   pociťuje   ako neodškriepiteľnú krivdu spáchanú na ňom zo strany bývalého zamestnávateľa.

Pri určovaní výšky primeraného finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádzal zo zásad spravodlivosti, z ktorých vychádza Európsky súd pre ľudské práva, keď priznáva spravodlivé   finančné   zadosťučinenie   podľa   čl.   41   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd, so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu. Súčasne sa pritom riadil úvahou,   že   cieľom   primeraného   finančného   zadosťučinenia   je   zmiernenie   nemajetkovej ujmy, avšak nie prípadná náhrada škody.

Hoci ústavný súd prikázal okresnému súdu, aby v označenom súdnom konaní konal bez zbytočných prieťahov, porušenie základného práva sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 ústavy však nemožno účinne odstrániť len uplatnením tejto právomoci   ústavného súdu. V dôsledku toho a aj vzhľadom na to, že ide o citlivú oblasť týkajúcu sa pracovnoprávnych vzťahov, bolo potrebné rozhodnúť aj o náhrade nemajetkovej ujmy, ktorá navrhovateľom vznikla predovšetkým v pocitoch neistoty, krivdy a poníženia. Vzhľadom na celkovú dobu konania okresného súdu poznačenú zbytočnými prieťahmi v konaní vedenom na tomto súde pod sp. zn. 6 C 110/97, berúc do úvahy skutočnosť, že navrhovatelia sa o predĺženie tejto doby nijako nepričinili, a zohľadňujúc tiež konkrétne okolnosti prípadu vrátane osobného stavu a celkovej situácie navrhovateľov možno sumu 20 000 Sk považovať za primerané finančné zadosťučinenie podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.V Košiciach 11. decembra 2002