znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 61/01

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu dňa 11. júna 2001 predbežne prerokoval podnet O. S., toho času v Ústave na výkon väzby v N., zastúpeného advokátom JUDr. P. S., B., na začatie konania pre porušenie práv podľa čl. 17 ods. 2, čl. 19 ods. 1, čl. 48 ods. 1, čl. 49, čl. 50 a čl. 52 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky príkazom Okresného súdu v Nitre sp. zn. 6 Tpr 00301/01 z 29. januára 2001 a uznesením Krajského súdu v Nitre sp. zn. 1 Ntr 2/01 z 2. februára 2001, ako aj konaniami, ktoré im predchádzali, a takto

r o z h o d o l :

Podnet O. S. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bol   dňa 21. februára 2001 predložený podnet O. S. (ďalej len „navrhovateľ“), zastúpeného JUDr. P. S., advokátom z B., v ktorom namieta porušenie základných práv a slobôd garantovaných Ústavou Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) v jeho trestnej veci.Navrhovateľ   uviedol,   že   Trestný   poriadok   v ustanoveniach   §   84   až   85b popisuje,   akým   spôsobom   sa   vykonáva   domová   prehliadka   a z akých   dôvodov   sa povoľuje.   V ustanovení   §   379   Trestného   poriadku   sa   potom   uvádza   povinnosť prokurátora   zistiť   v predbežnom   vyšetrení,   či   ide   o obojstranný   trestný   čin, či   nezanikla jeho trestnosť,   a zároveň sa   uvádza, že v konaní o vydanie na trestné stíhanie   musí   mať   osoba   obhajcu   a pokiaľ   navrhované   dôkazy   tejto   osoby neznamenajú značné prieťahy, treba ich vykonať.

Navrhovateľ ďalej uviedol, že medzinárodný zatykač na jeho osobu vydal súd v Rakúsku v Leobene napriek tomu, že podľa oznamovateľa sa skutok, údajne v štádiu pokusu, mal stať v Bratislave dňa 28. augusta 1998, teda na Slovensku.

Z hľadiska miestnej príslušnosti je teda evidentné, že k dokonaniu tohto štádia trestného   činu,   pokiaľ   navrhovateľ   pripustí,   že   k nemu   došlo,   došlo   v Slovenskej republike,   kde   je   k trestnému   konaniu   daná   príslušnosť   výlučne   orgánov   činných v trestnom konaní v Slovenskej republike. Ak navrhovateľ pripustí, že k uvedenému trestnému činu došlo, tak je evidentné, že podľa vyjadrenia oznamovateľa neprekročilo štádium jedného verbálneho všeobecného návrhu, ktorý navyše oznamovateľ údajne ihneď odmietol a viac sa k veci nijakým spôsobom nevrátil.

S poukazom na dlhoročnú jurisdikciu súdnictva v Československej republike, Českej   a Slovenskej   Federatívnej   Republike,   ale   i Slovenskej   republike   takéto vzdialené štádium konania vo vzťahu ku konkrétnemu činu nemôže byť pokusom, lebo nevytváralo žiadne konkrétne podmienky na spáchanie trestného činu, ale mohlo by teoreticky ísť o prípravu trestného činu.

Odhliadnuc   od   uvedeného,   ako   v príprave,   tak   i v pokuse   trestného   činu   sa v príslušných ustanoveniach Trestného zákona, t. j. v § 7 ods. 3 pod písm. a) uvádza, že   trestnosť   takýchto   konaní   zaniká,   ak   páchateľ   dobrovoľne   upustí   od   ďalšieho konania smerujúceho k spáchaniu trestného činu. Toto zistenie, že k takémuto konaniu ďalej od 28. augusta 1998 nedošlo, napokon vyplýva aj z oznámenia oznamovateľa na sklonku roku 2000, teda takmer po troch rokoch.

Povinnosťou príslušného prokurátora v rámci predbežného vyšetrovania bolo skúmať   i materiálny   znak   takéhoto   prípadného   konania,   a to   nebezpečnosť   tohto konania pre spoločnosť, teda najmä za akých okolností, pri akej príležitosti a v akých súvislostiach malo byť uvedené vyslovené najmä z hľadiska vážnosti prejavu osoby, ktorá   sa   takto   mala   vysloviť,   ale   i z hľadiska   jej   dovtedajšieho   života   vo   vzťahu k protiprávnym konaniam. Okrem nič nepreukazujúcej veľmi nekonkrétnej zápisnice o výsluchu navrhovateľa žiadny úkon nebol vykonaný.

Navrhovateľ   uviedol,   že   ide   o tvrdenie   osoby   oznamovateľa   proti   osobe navrhovateľa,   pričom   jediný   svedok   uvádzaný   oznamovateľom,   manželka navrhovateľa, bude svedčiť v jeho prospech.

Vzhľadom na to, že už v ustanovení § 379 ods. 2 Trestného poriadku sa uvádza povinnosť zabezpečiť pre toto konanie danej osobe obhajcu, je evidentné, že ani táto podmienka nebola splnená. Vyjadrenie navrhovateľa, že chce určitého obhajcu, ak je tento nedosiahnuteľný (pojednávanie v inej veci), nezbavovala prokurátora povinnosti danej v Trestnom poriadku o možnosti ustanovenia náhradného obhajcu. Zákon tu doslovne hovorí...musí mať obhajcu..., teda ukladá štátu určitú povinnosť. Ak bol teda navrhovateľ vypočutý v predbežnom vyšetrovaní v ktoromkoľvek jeho štádiu bez účasti obhajcu, je to podľa názoru navrhovateľa evidentné porušenie zákona.

Rovnako   zákon   dáva   prokurátorovi   povinnosť,   pokiaľ   daná   osoba   navrhne nejaké dôkazy, na ich vykonanie, pokiaľ sú vykonateľné bez značných prieťahov.

Navrhovateľ   žiadal   vypočuť   svoju   manželku,   ktorú   napokon   ako   jedinú svedkyňu   uvádza   aj   sám   oznamovateľ,   avšak   nestalo   sa   tak,   hoci   o to   pred rozhodovaním žiadal advokát, a napokon, ako vyplýva zo zápisnice o vzatí do väzby, i sudca pred rozhodnutím vyzval prokurátora, aby sa oboznámil s uvádzanými faktmi a prehodnotil svoj návrh. Prokurátor to odmietol s tým, že mu telefonická informácia stačí a na svojom návrhu trvá.

Súd   mal   podľa   názoru   navrhovateľa   návrh   prokurátora   z   vyššie   uvedených dôvodov zamietnuť a odovzdať navrhovateľa na ďalšie konanie cudzineckej polícii z dôvodu,   že tento mal pobyt na území Slovenskej   republiky toho času   zakázaný. Navrhovateľ pritom akceptuje, že ani jeho vyjadrenie, že sa tu zdržoval sústavne iba z dôvodu,   že   má   ročné   dieťa   a manželku   a   svojej   rodiny   sa   nemieni   vzdať,   ako i z dôvodu, že je 100 % majiteľom svojej s. r. o. A. od r. 1996 - 97 a riadne tu platí všetky dane, nebol celkom ospravedlniteľný, i keď nie nezanedbateľný dôvod takéhoto konania.

Vzhľadom   na   to,   že   v medzinárodnom   zatykači   sa   vo   výroku   rozhodnutia uvádza iba pokus trestného činu podvodu, nie je možné v tomto štádiu sa vyjadrovať a odôvodňovať   konanie   štátnych   orgánov   operatívnymi   domnienkami   kriminálnej polície v Rakúsku uvádzanými v odôvodnení uvedeného rozhodnutia. Aj v Rakúsku by totiž pre prípad jeho extradície mohli ďalej konať iba vo veci podvodu, vo veci, pre ktorú ho žiadali vydať a pre ktorú by eventuálne bol vydaný.

V žiadnom prípade by však nemohli konať o veciach uvádzaných v odôvodnení zatykača, pretože pre to trestné konanie ho nežiadajú vydať a navyše, ak v takom konaní v Rakúsku nie je vedené proti nemu trestné konanie, čo evidentne nie je, tak nie je možné, aby orgány činné v trestnom konaní v Slovenskej republike oficiálne konali proti takejto osobe na základe nejakých operatívnych indícií, ktoré oficiálne nedovolia ani rakúskej polícii túto osobu obviniť v súlade s tam platným trestným právom.

Napriek uvedenému Okresný súd v Nitre dňa 29. januára 2001 rozhodnutím sp. zn. 6 Tpr 00301/01 vydal príkaz na domovú prehliadku, pričom v ňom uvádza vo výrokovej časti iba to, kde sa má vykonať a kto ju má menovite vykonať. Vo výroku sa   však   neuvádza   zmienka   o tom,   čo   sa   vlastne   má   hľadať   a na   základe   čoho   sa rozhodnutie   vydalo.   Ide   evidentne   o   nepreskúmateľné,   zmätočné   a   hlavne nevykonateľné rozhodnutie práve preto, že chýba konkretizácia hľadaných dôkazov (listina, výbušnina a pod.). V odôvodnení rozhodnutia sa uvádza, že sa majú hľadať jednak veci dôležité pre trestné konanie, a to pre konanie spočívajúce v návode na pokus trestného činu podvodu (čo je zarážajúce, lebo malo ísť iba o verbálny návod spred troch rokov), jednak veci potrebné pre trestné konanie vo veci trestného činu vraždy a úmyselného ohrozovania výbušninou v Rakúsku.

Treba poznamenať, že aj informácií v médiách je zrejmé, že rakúska polícia má ako   jednu   z pracovných   verzií   i určité   podozrenia   voči   manželke   navrhovateľa a   možno   i proti   nemu.   Doposiaľ   nemá   žiadne   dôkazy,   ktoré   by   ju   oprávňovali na vyslovenie takéhoto podozrenia oficiálne. Svedčí o tom i ponuka rakúskej polície o vyplatení odmeny 15 000 ATS tomu, kto poskytne informácie vedúce k vypátraniu páchateľov tohto trestného činu, ale predovšetkým to, že ak by také dôkazy mala, tak by   medzinárodný   zatykač   na   navrhovateľa   nebol   vydaný   pre   nejaký   pochybný a nepreukázateľný skutok podvodu spred troch rokov. Navyše, ak je po troch rokoch oznamovateľom   práve   syn   obete   trestného   činu   uvádzaného   v odôvodnení   daných rozhodnutí.

Navrhovateľ poukázal, ako dôsledne dodržiava zákon pri extradícii Rakúsko a aké možnosti a povinnosti verifikácie dôvodov extradície využívajú naše orgány.

Domovú   prehliadku   malo   vykonať   päť   osôb   konkrétne   vymenovaných   vo výroku   príkazu   na   domovú   prehliadku.   Z neznámych   dôvodov   ich   bolo   najmenej trikrát viac. Nerešpektovali zákon, vyrazili dvere o 5.00 h ráno, vulgárne nadávali navrhovateľovi   i jeho   manželke,   nerešpektovali   ani   prítomnosť   ročného   dieťaťa a pobrali, čo sa   dalo, lebo z príkazu na domovú prehliadku   ani nevedeli, čo   majú hľadať. Nie je zrejmé, ako mohli vôbec v zmysle zákona majiteľku bytu vyzvať, aby im niečo vydala.

Zo zápisnice o vykonaní domovej prehliadky nie je jasné, či bola majiteľka vôbec vyzvaná na vydanie vecí a akých. Nie je jasné, či odmietla alebo neodmietla. Nie sú uvedené údaje nezúčastnenej osoby a z obsahu zaistených vecí je zrejmé, že osoby realizujúce domovú prehliadku považovali za súvisiacu vec aj napr. položku 34 (F. vyjadrenie sa k odvolaniu odporkyne), obdobne položku 35, 36, 37 atď.

Z vyššie uvedených skutočností je zrejmé, že v danom konaní vydal zatykač miestne nepríslušný orgán. Ku skutku malo dôjsť na území Slovenskej republiky a ak ku skutku došlo aj v štádiu pokusu, jeho trestnosť dávno zanikla.

Na základe odôvodnenia rozhodnutia zahraničného orgánu bol vydaný príkaz na domovú prehliadku, pričom za danú trestnú činnosť nie sú navrhovateľ ani jeho manželka stíhaní ani v Rakúsku.

Navrhovateľovi nebol v súlade so zákonom pridelený obhajca, nebolo v zmysle zákona   vykonané   predbežné   vyšetrovanie   a pri   realizácii   domovej   prehliadky   boli porušené   zákonné   ustanovenia   o spôsobe   jej   vykonania,   navyše   za   účasti   na   to neoprávnených osôb.

Navrhovateľ   žiada,   aby   ústavný   súd   vyslovil   uznesením,   že   „rozhodnutím Okresného   súdu   Nitra   sp.   zn.   6   Tpr   00301/01   z 29.   januára   2001   a rozhodnutím Krajského súdu Nitra sp. zn. 1 Ntr 2/01 z 2. februára 2001, ako i konaním, ktoré im predchádzalo boli porušené ústavné práva podnecovateľa upravené v čl. 17 ods. 2, čl. 19 ods. 1, čl. 48 ods. 1, čl. 50 a v čl. 52 Ústavy Slovenskej republiky“.

Ako prílohy navrhovateľ predložil rozhodnutie Okresného súdu v Nitre sp. zn. 6 Tpr 00301/01 o vydaní príkazu na domovú prehliadku, záznam o vykonaní domovej prehliadky a uznesenie Krajského súdu v Nitre sp. zn. 1 Ntr 2/01 o vzatí obvineného do predbežnej väzby.

Podnet   neobsahoval náležitosti   uvedené v ustanovení   § 20   zákona   Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“),   preto   bol   navrhovateľ   vyzvaný   na jeho doplnenie.

Navrhovateľ bol vyzvaný, aby uviedol, kto a akým spôsobom, v akom konaní a aké   základné   práva   a slobody   porušil   (presné   označenie   konkrétneho   konania a rozhodovania v nadväznosti na namietané porušenie práv) a kedy k ich porušeniu došlo.

V doplnení podnetu došlého ústavnému súdu dňa 28. marca 2001 navrhovateľ uviedol, že k namietanému porušeniu čl. 17 ods. 2 ústavy došlo Krajskou prokuratúrou v Nitre   i Krajským   súdom   v Nitre,   a to   z dôvodu,   že   Krajská   prokuratúra   v Nitre riadnym spôsobom nevykonala predbežné vyšetrenie a rovnako sa so zadováženým dôkazným materiálom riadne nevysporiadal ani Krajský súd v Nitre, keď oba tieto orgány si museli byť z hľadiska zásady „súd pozná právo“ byť vedomé, že ak sa skutok pokusu podvodu mal stať 28. augusta 1998 v Bratislave jedným verbálnym prejavom,   a v tomto   sa   až   doposiaľ   ďalej   i podľa   oznamovateľa   nepokračovalo, trestnosť takéhoto skutku zanikla.

Ak bol teda podnecovateľ na základe rozhodnutia prokuratúry daný súdu na rozhodnutie o vzatí do   predbežnej väzby z dôvodu podozrenia, že sa   mal dopustiť trestnej činnosti pokusu podvodu, ako bolo uvedené v dožiadaní rakúskych štátnych orgánov, potom orgány Slovenskej republiky, Krajská prokuratúra v Nitre a Krajský súd v Nitre, porušili uvedené právo navrhovateľa za predpokladu, že k nemu vôbec došlo.

Navyše   o domovú   prehliadku   nepožiadal   Krajinský   súd   v Leobene   ako inštitúcia, ale išlo len o osobný prípis pracovníka tohto súdu priamo konkrétnej osobe na   Generálnej   prokuratúre   Slovenskej   republiky   s uvedením,   že   vo   veci   ide o podozrenie   z inej   trestnej   činnosti,   než   pre   akú   sa   oficiálne   zadržanie   a vydanie osoby   navrhovateľa   žiada.   Tieto   svoje   údaje   uvedený   sudca   nepodložil   žiadnym konkrétnym a právne relevantným dokladom.

K námietke porušenia čl. 19 ods. 1 ústavy navrhovateľ uviedol, že došlo k jeho porušeniu pri vykonávaní domovej prehliadky príslušníkmi polície v mieste trvalého bydliska   navrhovateľa pri   jeho zadržaní. Navrhovateľ udáva, že príslušníci   polície vulgárne   a   oplzlo   nadávali   a vyjadrovali   sa   dehonestujúco.   Ako   vyplýva   z príloh podnetu,   podľa   názoru   navrhovateľa   túto   časť   nechce   šetriť   ani   prokuratúra,   ani polícia.

K námietke porušenia základného práva podľa čl. 48 ods. 1 ústavy navrhovateľ uviedol, že ak je pravdou tvrdenie oznamovateľa uvedené v žiadostiach rakúskych štátnych orgánov, potom ku skutku došlo dňa 28. augusta 1998 v Bratislave, teda na území   Slovenskej   republiky.   Ak   teda   k trestnej   činnosti   malo   dôjsť   na   území Slovenskej republiky, je príslušný vo veci konať slovenský súd. Keďže k skutku malo dôjsť v Bratislave, bol miestne príslušný Krajský súd v Bratislave. Teda príslušnosť bola založená podľa miesta, kde malo k spáchaniu skutku dôjsť. Zákonným sudcom podľa názoru navrhovateľa bol sudca Krajského súdu v Bratislave.

K námietke porušenia základného práva podľa čl. 49 ods. 1 ústavy (navrhovateľ uviedol ods. 1, hoci platný ústavný text takýto odsek nepozná) navrhovateľ uviedol, že namietal   zánik   trestnosti   činu   vzhľadom   na   štádium   pokusu,   lebo   v konaní   sa nepokračovalo a nenastala žiadna škoda, ktorá hrozila. Ak by sa skutok posudzoval v súlade s dikciou § 8 ods. 3 písm. a) Trestného zákona, zanikli by aj dôvody ďalšieho konania o tomto skutku, ak sa stal.

Porušenie označeného práva Krajskou prokuratúrou v Nitre a Krajským súdom v Nitre navrhovateľ vidí v tom, že neposúdili splnenie podmienok zániku trestnosti a posúdili konanie ako trestný čin, pričom z toho odvodili ďalšie konanie majúce za následok obmedzenie osobnej slobody navrhovateľa.

K námietke porušenia čl. 50 ústavy navrhovateľ uviedol, že k porušeniu tohto základného   práva   došlo   uvoľnením   informácie   zo   strany   polície   o jeho   trestnej činnosti.   Z policajných   zdrojov   bola   uvoľnená   informácia,   že   bol   zadržaný   cudzí štátny   príslušník   za   mnohomiliónové   podvody   a podozrivý   z účasti   na   vražde rakúskeho štátneho občana. Tým, že niet iného dôkazu o jeho trestnej činnosti, bola porušená prezumpcia neviny.

K námietke   porušenia   čl.   52   ods.   2   ústavy   navrhovateľ   uviedol,   že   vyššie uvedené práva garantuje ústava nielen občanom, ale všetkým ľuďom nachádzajúcim sa na území Slovenskej republiky.

K doplnenému podnetu navrhovateľ predložil príkaz Okresného súdu v Nitre na domovú   prehliadku   sp. zn.   6   Tpr   00301/01   z 29.   januára   2001,   oznámenie   Úradu kontroly   Ministerstva   vnútra   Slovenskej   republiky,   upovedomenie   Krajskej prokuratúry v Nitre sp. zn. 1 Kpt 5001/01, uznesenie Krajského súdu v Nitre sp. zn. 1 Ntr 2/01 z 12. marca 2001 a doplnenie podnetu na Generálnu prokuratúru Slovenskej republiky zo 14. marca 2001.

Doplnením   podnetu   došlého   ústavnému   súdu 28.   marca   2001   navrhovateľ nezmenil označenie účastníkov konania pred ústavným súdom (Okresný súd v Nitre a Krajský   súd   v Nitre),   ich   napadnuté   rozhodnutia   (príkaz   na   domovú   prehliadku a uznesenie o vzatí do predbežnej väzby) a konania im predchádzajúce a ani výrok rozhodnutia, ktoré od ústavného súdu požaduje.

II.

Podľa čl. 130 ods. 3 ústavný súd ako nezávislý súdny orgán ochrany ústavnosti je oprávnený konať o podnetoch, ktorými fyzické alebo právnické osoby namietajú porušenie   svojich   základných   práv   a slobôd,   pokiaľ   im   ochranu   neposkytujú   iné orgány Slovenskej republiky prostredníctvom účinného právneho prostriedku ochrany dostupného navrhovateľom.

Pri predbežnom prerokovaní každého podnetu ústavný súd skúma predpísané náležitosti   upravené   v ustanovení   §   20   zákona   o ústavnom   súde,   ako   aj   splnenie ďalších dôvodov, pre ktoré by mohol podnet podľa ustanovenia § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietnuť.

Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd (tak ako sú uvedené v druhej hlave ústavy) automaticky nezakladá jeho príslušnosť na konanie o nich.

Ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní podnetu fyzickej alebo právnickej osoby zistil, že sa navrhovateľ ochrany základného práva alebo slobody, porušenie ktorých namietal, mohol domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov   nápravy   pred   iným   orgánom,   takéto   podnety   odmietol   ako   zjavne neopodstatnené   alebo   pre   svoju   nepríslušnosť   na   ich   prerokovanie   (I.   ÚS   16/98, I. ÚS 34/98, I. ÚS 21/99 a iné).

Ústavný súd preto pri predbežnom prerokovaní podnetu navrhovateľa zisťoval, či   pri   ochrane   tých   základných   práv,   porušenie   ktorých   namietal,   nie   je   vylúčená právomoc všeobecných súdov, prípadne iných orgánov štátu.

Navrhovateľ namietal porušenie ústavy konaním orgánov Slovenskej republiky.

Podľa čl. 17 ods. 2 ústavy nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Nikoho nemožno pozbaviť slobody len pre neschopnosť dodržať zmluvný záväzok.

Podľa čl. 19 ods. 1 ústavy každý má právo na zachovanie ľudskej dôstojnosti, osobnej cti, dobrej povesti a na ochranu mena.

Podľa čl. 48 ods. 1 ústavy nikoho nemožno odňať jeho zákonnému sudcovi. Príslušnosť súdu ustanoví zákon.

Podľa čl. 49 ústavy len zákon ustanoví, ktoré konanie je trestným činom a aký trest, prípadne ujmy na právach alebo majetku možno uložiť za jeho spáchanie.

Podľa čl. 50 ods. 1 ústavy len súd rozhoduje o vine a treste za trestné činy. „Každý, proti komu sa vedie trestné konanie, považuje sa za nevinného, kým súd nevysloví právoplatným odsudzujúcim rozsudkom jeho vinu“ (čl. 50 ods. 2 ústavy). Podľa čl. 50 ods. 3 ústavy obvinený má právo, aby mu bol poskytnutý čas a možnosť na prípravu obhajoby a aby sa mohol obhajovať sám alebo prostredníctvom obhajcu. Podľa čl. 50 ods. 6 ústavy trestnosť činu sa posudzuje a trest sa ukladá podľa zákona účinného v čase, keď bol čin spáchaný, pričom neskorší zákon sa použije, ak je to pre páchateľa priaznivejšie.

Podľa čl. 52 ods. 2 ústavy cudzinci požívajú v Slovenskej republike základné ľudské   práva   a slobody   zaručené   touto   ústavou,   ak   nie   sú   výslovne   priznané   iba občanom.

K   námietke porušenia práv podľa čl. 50 ods. 2 a   3 ústavy

Navrhovateľ videl porušenie svojho práva podľa čl. 50 ods. 2 ústavy uvoľnením informácií zo strany polície (pripustil možnosť aj zo strany súdu a prokuratúry) o jeho zadržaní a ďalších úkonoch v médiách v Slovenskej republike. Tieto sa pri uverejnení informácie   odvolali na policajný zdroj   v tom   smere,   že bol zadržaný cudzí   štátny príslušník   za   mnohomiliónové   podvody   a podozrivý   z účasti   na   vražde   rakúskeho štátneho občana. Týmto konaním mala byť porušená prezumpcia neviny navrhovateľa.

Jedným   zo   základných   prvkov   práva   na   spravodlivý   proces   je   prezumpcia neviny   v trestných   veciach.   Základný   význam   prezumpcie   neviny   spočíva   v tom, že vyžaduje okrem iného, aby sudca pri plnení svojich úloh v konaní pred súdom nevychádzal z predpojatosti, že obvinený spáchal trestný čin, za ktorý je obvinený.

Princíp   prezumpcie   neviny   je   porušený   najmä   akýmkoľvek   súdnym rozhodnutím, ktoré vyjadruje presvedčenie, že určitá osoba je vinná z trestného činu bez toho, aby jej vina bolo preukázaná zákonným spôsobom. Za porušenie princípu prezumpcie neviny treba považovať, ak súd dáva verejne najavo, že zastáva názor, že osoba je páchateľom a považuje ho za vopred odsúdeného.

Z podnetu navrhovateľa nevyplýva, že by takéto konanie vyčítal Okresnému súdu v Nitre alebo Krajskému súdu v Nitre.

Navrhovateľ napriek doplneniu podnetu neuviedol, kto sa dopustil namietaného konania, a neuviedol ani dôkazy potvrdzujúce jeho tvrdenie.

Podnet   v tejto   časti   ani   po   doplnení   nespĺňa   náležitosti   požadované ustanovením § 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde.

Podľa ustanovenia § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže na predbežnom   prerokovaní   odmietnuť   návrhy   vo   veciach,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané náležitosti.

Ústavný   súd   sa   vo   viacerých   svojich   rozhodnutiach   zaoberal   splnením podmienok náležitostí návrhu na začatie konania pred ústavným súdom.

Vo veci sp. zn. I. ÚS 13/99 uviedol, že prijatie podnetu na ďalšie konanie predpokladá splnenie viacerých zákonom stanovených podmienok, pričom nesplnenie niektorej z nich môže mať za následok jeho odmietnutie ústavným súdom.

Neuvedenie subjektov, ktoré mali takúto informáciu uviesť, konkretizácia tejto informácie sú nepochybne podmienkou konania o tomto základnom práve.

V tejto   časti   podnet   neobsahuje zákonom   predpísané   náležitosti   požadované ustanovením § 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde, a preto ho ústavný súd odmietol pre nesplnenie zákonom požadovaných náležitostí.

Navrhovateľ   tiež   uviedol,   že   podľa   ustanovenia   §   379   ods.   2   Trestného poriadku je povinnosť zabezpečiť v konaní o vydanie obhajcu. Podľa jeho názoru táto podmienka nebola splnená.

Podľa čl. 50 ods. 3 ústavy obvinený má právo, aby mu bol poskytnutý čas a možnosť na prípravu obhajoby a aby sa mohol obhajovať sám alebo prostredníctvom obhajcu.

Podľa ustanovenia § 379 ods. 2 Trestného poriadku v konaní o vydanie musí osoba, o vydanie ktorej ide, mať obhajcu.

Zo zápisnice o výsluchu dňa 1. februára 2001 na Krajskej prokuratúre v Nitre vyplýva, že navrhovateľ si v konaní zvolil obhajcu JUDr. Ľ. Š., ktorý nebol zastihnutý a pracovníčka jeho poradne oznámila, že má voľno a je možné sa s ním kontaktovať až 8.   februára   2001.   Navrhovateľ   požiadal   o možnosť   kontaktu   s obhajcom   na   jeho mobilný telefón, čo mu bolo umožnené, avšak mobil bol vypnutý. Opätovne mu bol umožnený hovor s manželkou za účelom zabezpečenia obhajcu.

Podľa   zápisnice   z výsluchu   navrhovateľa   na   Krajskom   súde   v Nitre   zo   dňa 2. februára 2001 vyplýva, že pri výsluchu pred rozhodovaním o predbežnej väzbe bol prítomný aj obhajca JUDr. P. S.

Keďže pri výsluchu navrhovateľa pred rozhodnutím o jeho vzatí do predbežnej väzby   zo   strany   Krajského   súdu   v Nitre   tento   obhajcu   mal,   a tak   mohlo   dôjsť   aj k napraveniu   dôsledkov   spôsobených   neúčasťou   obhajcu   pri   predchádzajúcom výsluchu na Krajskej prokuratúre v Nitre, tvrdenie navrhovateľa o porušení jeho práva podľa čl. 50 ods. 3 ústavy je zjavne neopodstatnené, a preto bol jeho podnet v tejto časti z uvedeného dôvodu odmietnutý.

K   námietke porušenia práva podľa čl. 19 ods. 1 ústavy

Ľudská dôstojnosť navrhovateľa i jeho manželky mala byť porušená pri výkone domovej prehliadky príslušníkmi polície.

V tejto   súvislosti   je   potrebné   uviesť,   že   domová   prehliadka   bola   nariadená Okresným súdom v Nitre podľa ustanovenia § 83 ods. 1 Trestného poriadku v byte A. S., a v priestoroch k nemu patriacich. Podľa zápisnice zo dňa 1. februára 2001 bola domová prehliadka vykonaná toho istého dňa.

Navrhovateľ namieta porušenie základného práva podľa čl. 19 ods. 1 ústavy príkazom Okresného súdu v Nitre sp. zn. 6 Tpr 00301/01 z 29. januára 2001, ktorým bola nariadená domová prehliadka.

Medzi navrhovateľom namietaným konaním a porušením základného práva nie je   príčinná   súvislosť,   pretože   navrhovateľom   označený   účastník   konania   pred ústavným   súdom   (Okresný   súd   v Nitre)   nerealizoval   domovú   prehliadku.   Túto vykonávali príslušníci Policajného zboru. Okresný súd len nariadil vykonanie domovej prehliadky podľa ustanovenia § 83 ods. 1 Trestného poriadku.

Podľa   čl.   3   Európskeho   dohovoru   o vzájomnej   pomoci   v trestných   veciach, ktorý   bol   publikovaný   v Zbierke   zákonov   Slovenskej   republiky   pod   číslom 550/1992 Zb., dožiadaná strana vykoná spôsobom upraveným v jej právnom poriadku každé dožiadanie týkajúce sa trestnej veci, ktoré jej zaslali justičné orgány dožadujúcej strany za účelom vykonania dôkazu alebo odovzdania vecí, ktoré sa majú použiť ako dôkazy, spisov alebo listín.

Okresný súd v Nitre postupoval v súlade s týmto ustanovením, keď na základe žiadosti   Krajinského   súdu   v Leobene   podľa   ustanovenia   §   83   ods.   1   Trestného poriadku nariadil domovú prehliadku.

V tejto   časti   ústavný   súd   preto   podnet   navrhovateľa   považoval   za   zjavne neopodstatnený a podľa ustanovenia § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ho z tohto dôvodu odmietol.

K   námietke porušenia práva podľa čl. 17 ods. 2 ústavy

Navrhovateľ   uviedol,   že   Krajská   prokuratúra   v Nitre   i Krajský   súd   v Nitre riadnym spôsobom nevykonali predbežné vyšetrenie a so zadováženým materiálom sa náležite   nevysporiadali.   Namietal   najmä   zánik   trestnosti   činu,   ktorý   sa   mal   stať 28. augusta 1998 v Bratislave.

Zo zápisnice o výsluchu na Krajskej prokuratúre v Nitre dňa 1. februára 2001 vyplýva,   že   navrhovateľ   nenavrhol   vykonanie   dôkazov   okrem   vlastného   trestného oznámenia na oznamovateľa M. F. ml. a žiadosti o kontakt (telefonický) s manželkou a obhajcom, ktorý mu bol umožnený.

Zo zápisnice z 2. februára 2001 o výsluchu na Krajskom súde v Nitre vyplýva, že tohto sa zúčastnil navrhovateľ spolu so svojím obhajcom, pričom okrem nesúhlasu so skráteným konaním neuviedli žiadne návrhy na vykonanie predbežného vyšetrenia (napriek   tvrdeniu   v podnete).   Zápisnicu   o výsluchu   navrhovateľ   spolu   so   svojím obhajcom aj podpísali.

Navrhovateľ namieta kvalifikáciu svojho konania ako prípravu na trestný čin podľa § 7 ods. 1 Trestného zákona.

Podľa   tohto   ustanovenia   konanie   nebezpečné   pre   spoločnosť,   ktoré   záleží v organizovaní   obzvlášť   závažného   trestného   činu,   v zadovažovaní   alebo prispôsobovaní prostriedkov alebo nástrojov na jeho spáchanie, v spolčení, zhluknutí, v návode   alebo   v pomoci   na   taký   trestný   čin   alebo   v   inom   úmyselnom   vytváraní podmienok pre jeho spáchanie, je prípravou na trestný čin, ak nedošlo k pokusu ani k dokonaniu trestného činu.

Príprava sa chápe ako právne relevantné štádium trestnej činnosti.

Podľa ustanovenia § 7 ods. 3 Trestného zákona trestnosť prípravy na trestný čin zaniká, ak páchateľ dobrovoľne:

a) upustil od ďalšieho konania smerujúceho k spáchaniu trestného činu a odstránil nebezpečenstvo, ktoré vzniklo záujmu chránenému týmto zákonom z podniknutej prípravy, alebob) urobil   o príprave   na   trestný   čin   oznámenie   v čase,   keď   nebezpečenstvo,   ktoré vzniklo záujmu chránenému týmto zákonom z podniknutej prípravy, mohlo byť ešte   odstránené.   Oznámenie   treba   urobiť   prokurátorovi,   vyšetrovateľovi   alebo policajnému orgánu; vojak môže namiesto toho urobiť oznámenie veliteľovi alebo náčelníkovi.

Vo   viacerých   rozhodnutiach   všeobecných   súdov   bolo   zaujaté   stanovisko, že príprava vyvoláva len vzdialené nebezpečenstvo, vytvára (úmyselne) podmienky na spáchanie trestného činu, pričom sa vzťahuje len na obzvlášť závažné trestné činy vymedzené v ustanovení § 41 ods. 2 Trestného zákona.

Na   konanie   a rozhodnutie   o vine   a treste   za   stíhaný   skutok   je   príslušný všeobecný súd.

Ústavný súd už v jednom zo svojich prvých rozhodnutí sp. zn. I. ÚS 26/93 uviedol,   že   nie   je   oprávnený   rušiť   rozhodnutia   všeobecných   súdov v občianskoprávnych   alebo   trestných   veciach   svojimi   vlastnými   rozhodnutiami. Takéto konanie ústavného súdu by zakladalo porušenie ústavou zaručenej nezávislosti súdnej moci a bolo by i v príkrom rozpore s rešpektovaním princípu ústavnosti.

Vo   veci   sp.   zn.   I.   ÚS   138/93   ústavný   súd   uviedol,   že   nie   je   nadriadeným orgánom všeobecných súdov a nie je v jeho právomoci preskúmavať ani zákonnosť ich konania a rozhodovania.

V trestnom   konaní   na   území   Slovenskej   republiky   je   aj   osobitná   úprava dotýkajúca   sa   vydávania   osoby   do   cudziny   na   základe   žiadosti   cudzieho   štátu. Konanie začína tzv. predbežným vyšetrením, ktoré vykonáva poverený prokurátor (§ 379 Trestného poriadku).

V konaní o vydanie musí mať osoba, o vydanie ktorej ide, obhajcu (§ 379 ods. 2 Trestného poriadku).

Prokuratúra   takú   osobu   vyslúchne a oboznámi ju pritom   s obsahom žiadosti o vydanie (§ 379 ods. 3 Trestného poriadku).

Prokurátor počas výsluchu oboznámi osobu, o ktorej vydanie ide, o možnosti vykonať skrátené (vydávacie) konanie, poučí ju o dôsledkoch jej prípadného súhlasu s vydaním   a o možnosti   súhlas   odvolať   až   do   rozhodnutia   o povolení   vydania ministrom spravodlivosti (§ 379 ods. 4 Trestného poriadku).

Zo spisu sp. zn. 1 Ntr 2/01 bolo zistené, že dňa 2. februára 2000 JUDr. S. predložil plnú moc na zastupovanie O. S. a oboznámil sa s medzinárodným zatýkacím rozkazom Krajinského súdu v Leobene sp. zn. 15 Vr 1049/00 zo dňa 18. januára 2001, ako aj so žiadosťou tohto súdu z 25. januára 2001, pričom prehlásil, že nesúhlasí so skráteným vydávacím konaním.

Dňa 18. januára 2001 vydal Krajinský súd v Leobene pod sp. zn. 15 Vr 1049/00 medzinárodný zatýkací rozkaz. Navrhovateľ bol podľa vlastného vyjadrenia zadržaný dňa 1. februára 2001 o 5.00 h (podľa záznamu vyšetrovateľa o 5.45 h).

Krajský prokurátor v Nitre vykonal predbežné vyšetrenie za účelom zistenia podmienok   pre   vydanie   podľa   ustanovenia   §   379   ods.   1   Trestného   poriadku   do Rakúskej   republiky. Zistil,   že   na navrhovateľa   bol   vydaný   medzinárodný   zatýkací rozkaz pre pokus o navádzanie na vykonanie závažného podvodu podľa ustanovenia § 15, § 12, 2. alternatívy § 146 a § 147 ods. 3 Trestného zákona Rakúskej republiky a podal návrh na vzatie do predbežnej väzby.

Navrhovateľ bol dňa 2. februára 2001 vypočutý predsedom senátu Krajského súdu v Nitre, pričom bol poučený o svojich právach, ako aj o tom, že ako cudzinec má právo vyjadriť sa v rodnom jazyku.

Navrhovateľ   uviedol,   že   poučeniu   porozumel,   slovenský   jazyk   ovláda v dostatočnej miere a nežiada pribratie tlmočníka. Objasnil totožnosť svojej osoby, svoj   pobyt   a   poprel   spáchanie   trestnej   činnosti.   Pri   výsluchu   bol   prítomný   jeho obhajca,   ktorý   nepodal   vo   veci   žiadne   návrhy.   Následne   bol   navrhovateľ   podľa ustanovenia § 380b ods. 1 Trestného poriadku vzatý do predbežnej väzby.

Z medzinárodného   zatýkacieho   rozkazu   Krajinského   súdu   v Leobene sp.   zn. 15 Vr   1049/00   vyplýva,   že   O.   S.,   rodený   O.   V.   G.,   má   byť   dôvodne   podozrivý z pokusu   o navádzanie   na   vykonanie   závažného   podvodu   podľa   §   15,   §   12, 2. alternatívy § 146 a § 147 ods. 3 Trestného zákona Rakúskej republiky a z dôvodu nebezpečenstva   úteku   podľa   § 175   ods.   1   číslo   2   Trestného   poriadku   Rakúskej republiky má byť vzatý do väzby.

Ako   dôvod   je   uvedené,   že   na   základe predbežných   výsledkov   vyšetrovania Krajinskej   žandarmérie   Štajersko   je   navrhovateľ   podozrivý   zo   spáchania trestného činu navádzania na trestný čin podvodu, ktorého sa mal dopustiť tak, že spoločne so svojou manželkou A. S. dňa 28. augusta 1998 pôsobili v Bratislave na M. F., aby si za 50 000 ATS odmeny vzal v Rakúsku na leasing vozidlo AUDI A8 Quattro s plnou výbavou, ktorého hodnota bola prinajmenšom 1 000 000 ATS, a to bez akontácie, a aby potom s vozidlom prišiel na Slovensko a tam ho nechal O. S. Po návrate mal M. F. v Rakúsku oznámiť krádež auta. Tento podvod stroskotal na odmietnutí M. F.

Dôvody väzby rakúsky súd videl v tom, že navrhovateľ sa zdržuje na Slovensku ilegálne, hrozí mu vysoký trest a je nebezpečenstvo, že ujde alebo sa bude skrývať, keď už 16. septembra 2000 sa pokúsil vycestovať zo Slovenska do Rakúska na falošný pas.

V ďalšej časti zatýkací rozkaz uvádza jednotlivé ustanovenia Trestného zákona a Trestného poriadku Rakúskej republiky.

Dňa   20.   júna   1994   bola   vo   Viedni   podpísaná   Zmluva   medzi   Slovenskou republikou   a Rakúskou   republikou   o doplnení   Európskeho   dohovoru   o vydávaní z 13. decembra 1957 a uľahčení jeho vykonávania (ďalej len „zmluva“). Zmluva bola publikovaná   oznámením   Ministerstva   zahraničných   vecí   Slovenskej   republiky č.   50/1996   Z.   z.   Národná   rada   Slovenskej   republiky   vyslovila   so   zmluvou   súhlas uznesením č. 559 z 18. augusta 1994 a prezident Slovenskej republiky ju ratifikoval 19. októbra 1994. Zmluva nadobudla platnosť 1. februára 1996.

Podľa čl. III zmluvy dožiadaný zmluvný štát môže povoliť vydanie osoby pre trestný čin, na ktorého prejednanie je podľa jeho právnych predpisov daná právomoc súdov   toho   štátu,   vtedy,   keď   treba   dať   prednosť   uskutočneniu   trestného   konania v dožadujúcom zmluvnom štáte vzhľadom na osobitné okolnosti, najmä z dôvodov zistenia   pravdy,   výmery   trestu   a výkonu   trestu,   alebo   v záujme   resocializácie páchateľa trestného činu.

Podľa čl. V zmluvy spočívanie alebo prerušenie premlčania sa posudzuje iba podľa právnych predpisov dožadujúceho zmluvného štátu.

Podľa   čl.   X   ods.   1   zmluvy   žiadosť   o predbežnú   väzbu   možno   podať prostredníctvom   súdu,   prokuratúry   alebo príslušného   ústredného   justičného   orgánu alebo   policajného   orgánu   jedného   zmluvného   štátu   príslušnému   justičnému   alebo policajnému orgánu druhého zmluvného štátu. Údaje o trestnom čine musia obsahovať krátky opis skutkového stavu.

Dňa 12. marca 2001 krajský prokurátor v Nitre podal na Krajský súd v Nitre návrh   na   extradičné   konanie,   ktorý   obsahoval   žiadosti   Spolkového   ministerstva spravodlivosti   Rakúskej   republiky   sp.   zn.   48   290/8-IV-1/01   z 13.   februára   2001 a sp. zn. 48 290/11-IV-1/01 z 5. marca 2001 s kópiami medzinárodných zatýkacích rozkazov sp. zn. 15 Vr 1049/00 z 18. januára 2001 a 20 Vr 1049/00, ako aj správu Migračného   úradu   Slovenskej   republiky   sp.   zn.   MU   17/2001   z 13.   februára   2001 a uznesenie   Krajského   úradu   vyšetrovania   Policajného   zboru   v Nitre   sp.   zn. KÚV 3/02-UR-1999.

Krajský prokurátor v Nitre navrhol podľa ustanovenia § 380 ods. 1 Trestného poriadku vzatie O. S. do vydávacej väzby s tým, že podal návrh na rozhodnutie, že vydanie O. S. do Rakúskej republiky pre pokus o podnecovanie na trestný čin podvodu veľkého rozsahu podľa § 15, § 12, 2. alternatívy § 146 a § 147 ods. 3 Trestného zákona Rakúskej republiky je prípustné.

Krajský   prokurátor   v Nitre   uviedol,   že   jeho   návrh   je   v súlade   s príslušnými ustanoveniami   Európskeho   dohovoru   o vydávaní   a Zmluvou   medzi   Slovenskou republikou a Rakúskou republikou o jeho doplnení a uľahčení jeho vydávania. Podľa jeho názoru nie je čin premlčaný podľa Trestného zákona platného na území Rakúskej republiky ani podľa Trestného zákona Slovenskej republiky.

Spolkové ministerstvo spravodlivosti Rakúskej republiky požiadalo o vydanie navrhovateľa   dňa   5.   marca   2001   na   základe   medzinárodných   zatýkacích   rozkazov Krajinského súdu Leoben.

Spolkové ministerstvo spravodlivosti v zmysle čl. XII ods. 2 Zmluvy medzi Slovenskou   republikou   a Rakúskou   republikou   o doplnení   Európskeho   dohovoru o vzájomnej   pomoci   v   trestných   veciach   z 20.   apríla   1959   a   uľahčení   jeho vykonávania žiada o vzatie navrhovateľa do väzby.

Z uznesenia   Krajského   úradu   vyšetrovania   Policajného   zboru   Nitra   zo   dňa 8. februára 2001 sp. zn. KÚV 3/02-NR-1999 vo veci, ktorá je vedená na Krajskej prokuratúre v Nitre pod sp. zn. 2 Kv 2/99, vyplýva, že navrhovateľ je trestne stíhaný aj v inej trestnej veci za pokus trestného činu podvodu podľa § 8 ods. 1 a § 250 ods. 1, 3 a 4 Trestného zákona. Trestné stíhanie je prerušené pre neprítomnosť jedného zo spoluobvinených.

Podľa oznámenia Migračného úradu Ministerstva vnútra Slovenskej republiky sp. zn. MU-97/2001 zo dňa 13. februára 2001 navrhovateľovi na území Slovenskej republiky nebolo priznané postavenie utečenca.

Podľa uznesenia Krajského súdu v Nitre sp. zn. 1 Ntr 2/01 z 12. marca 2001 bol navrhovateľ podľa ustanovenia § 380b ods. 2 Trestného poriadku vzatý do vydávacej väzby, pričom toho istého dňa bol prepustený z predbežnej väzby, ktorá trvala od 2. februára 2001. V odôvodnení rozhodnutia sa uvádza, že Krajský súd v Nitre zistil, že podmienky uvedené v ustanovení § 381 ods. 1 Trestného poriadku sú splnené. Ako dôvod väzby bolo uvedené, že je potrebné zamedziť v úteku navrhovateľa z dôvodu, že napriek zákazu chcel vycestovať do Rakúska.

Podľa uznesenia Krajského súdu v Nitre sp. zn. 1 Ntr 2/01 z 28. marca 2001 tento   rozhodol   o prípustnosti   vydania   navrhovateľa   z dôvodu,   že   bolo   vykonané predbežné   šetrenie,   vydanie   je   prípustné   pre   navrhovaný   trestný   čin,   je   v súlade s medzinárodnými záväzkami Slovenskej republiky, trestné stíhanie nie je premlčané a v Slovenskej republike by bolo možné skutok klasifikovať ako prípravu na trestný čin   podvodu   podľa   ustanovenia   §   7   ods.   1   k   §   250   ods.   1   a 5   Trestného   zákona a navrhovateľ nie je občanom Slovenskej republiky. Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

Navrhovateľ   vo   veci   podal   podnet   na   sťažnosť   pre   porušenie   zákona   dňa 16. apríla 2001 generálnemu prokurátorovi Slovenskej republiky.

Z vyššie uvedeného postupu je zrejmé, že Okresný súd v Nitre a Krajský súd v Nitre   postupovali   podľa   Európskeho   dohovoru   o vydávaní   z 13.   decembra   1957 v znení   neskorších   predpisov   (dodatkových   protokolov),   ktorý   bol   publikovaný oznámením Federálneho ministerstva zahraničných vecí č. 549/1992 Zb.

Podľa   tejto   mnohostrannej   zmluvy,   ktorej   členmi   sú   aj   Rakúska   republika a Slovenská republika, sa zmluvné strany zaviazali vydávať v súlade s ustanovenými podmienkami všetky osoby, proti ktorým vedú príslušné orgány dožadujúce strany trestné stíhanie pre trestný čin.

Pri predbežnom šetrení prokurátor najmä skúma, či:

a) osoba, o vydanie ktorej sa žiada, nie je občanom Slovenskej republiky,b) či tejto osobe nebolo poskytnuté právo azylu,c) či táto osoba nemá postavenie utečenca,d) či nebude táto osoba vydaná do oblasti vojnového konfliktu,e) či tu nie sú humanitárne, zdravotné alebo iné dôvody brániace vydávaniu osoby,f) či ide o trestný čin, ktorý je trestný podľa práva oboch štátov,g) či ide o vydanie pre trestný čin, pre ktorý je vydanie prípustné v zmysle príslušnej medzinárodnej zmluvy,h) či sa nežiada o vydanie pre čin, ktorého trestné stíhanie je premlčané alebo pre inú zákonnú prekážku neprípustné,i) či pre ten istý trestný čin nie je vedené na území Slovenskej republiky trestné stíhanie alebo nie je už právoplatne rozhodnuté.

Navrhovateľ namietal predovšetkým zánik trestnosti prípravy k trestnému činu, ktorý je predmetom vydávacieho konania. Krajský súd v Nitre však dospel k záveru - nepochybne predbežnému - že skutok navrhovateľa by bolo možné klasifikovať ako prípravu na trestný čin podvodu podľa ustanovenia § 7 ods. 1 k § 250 ods. 1 a 5 Trestného zákona.

Ústavný súd nevidí v tomto štádiu dôvod, aby mohol zasiahnuť do takéhoto posudzovania, pretože z neho nevyplýva ani svojvôľa a ani zjavná neodôvodnenosť. Keďže takéto prvky neboli ústavnému súdu nastolené, resp. ich nezistil ani v postupe navrhovateľom   označených   a príslušných   súdov   v súvislosti   s jeho   vydávacím konaním, podnet navrhovateľa v časti namietajúcej porušenie jeho práva podľa čl. 17 ods. 2 ústavy odmietol z dôvodu svojej nepríslušnosti na jeho prerokovanie.

K   námietke porušenia práva podľa čl. 48 ods. 1 ústavy

Podľa tvrdenia navrhovateľa ku skutku došlo na území Slovenskej republiky, a teda na konanie je príslušný slovenský súd. Navrhol teda vysloviť, že bol odňatý zákonnému sudcovi. Podľa prvej vety čl. 48 ods. 1 ústavy nikoho nemožno odňať jeho zákonnému sudcovi.

Podľa   ustanovenia   § 18   ods.   1   Trestného   poriadku   konanie   vykonáva   súd, v obvode ktorého bol trestný čin spáchaný.

Ak nemožno miesto činu zistiť alebo ak bol čin spáchaný v cudzine, vykonáva konanie súd, v obvode ktorého obvinený býva, pracuje alebo sa zdržiava; ak sa nedajú tieto miesta zistiť alebo sú mimo územia Slovenskej republiky, vykonáva konanie súd, v obvode ktorého čin vyšiel najavo (ods. 2 citovaného ustanovenia).

Podľa ustanovenia § 17 ods. 1 Trestného zákona podľa slovenského zákona sa posudzuje trestnosť činu, ktorý bol spáchaný na území republiky.

Podľa ustanovenia § 17 ods. 2 Trestného zákona trestný čin sa považuje za spáchaný na území republiky:

a) ak   sa   páchateľ   dopustí   konania,   aj   keď   porušenie   alebo   ohrozenie   záujmu chráneného   týmto   zákonom   nastalo   alebo   malo   nastať   celkom   alebo   sčasti v cudzine, alebob) ak tu páchateľ porušil alebo ohrozil záujem chránený týmto zákonom alebo ak tu mal nastať aspoň sčasti taký následok, aj keď sa konania dopustil v cudzine.

Navrhovateľ   bol   zadržaný   a vzatý   do   väzby   na   základe   žiadosti   orgánov Rakúskej republiky o vydanie na trestné stíhanie. V Slovenskej republike teda proti nemu   prebieha   konanie   o vydanie   do   cudziny   podľa   druhého   oddielu   24.   hlavy Trestného poriadku (Právny styk s cudzinou).

Tvrdenie navrhovateľa, že vo   veci   je príslušný Krajský   súd   v Bratislave,   je zjavne neopodstatnené. Navrhovateľa trestne stíha Rakúska republika, a nie Slovenská republika, a preto nie je daná príslušnosť slovenského súdu podľa § 18 Trestného poriadku.   Keďže   Slovenská   republika   realizuje   len   ako   dožiadaná   strana   konanie o vydanie   do   cudziny,   príslušnosť   slovenského   súdu   je   daná   podľa   §   379   a nasl. Trestného   poriadku.   Príslušnosť   súdu   tu   závisí   od   prokurátora,   ktorý   vykonáva predbežné vyšetrenie. Nakoľko týmto prokurátorom bol krajský prokurátor v Nitre, príslušným súdom bol Krajský súd v Nitre (a príslušnými zákonnými sudcami jeho sudcovia podľa rozvrhu práce).

Podnet navrhovateľa bol v tejto časti preto odmietnutý z dôvodu jeho zjavnej neopodstatnenosti.

K   námietke porušenia práva podľa čl. 49 ústavy

Navrhovateľ   namietal   porušenie   čl.   49   ods.   1   ústavy   (ktorý   ústavný   text nepozná), pričom použil argumentáciu o zániku trestnosti.

Podľa čl. 49 ústavy len zákon ustanoví, ktoré konanie je trestným činom a aký trest, prípadne ujmy na právach alebo majetku možno uložiť za jeho spáchanie.

Označený článok je ústavným princípom, ktorý umožňuje len zákonodarcovi, aby ustanovil, ktoré konanie je trestným činom a aký trest, prípadne ujmy na právach alebo majetku možno uložiť za jeho spáchanie.

Z tohto   princípu   vyplýva   subjektívne   právo   osoby,   aby   mohla   byť   trestne postihnutá spôsobom ustanoveným zákonodarcom len za konanie, ktoré ustanoví ako trestný čin iba zákonodarca.

Pretože Krajský súd v Nitre neakceptovaním námietky navrhovateľa o zániku trestnosti činu, o ktorý ide, nemohol porušiť označené subjektívne právo navrhovateľa, jeho podnet bol v tejto časti odmietnutý ako zjavne neopodstatnený.

K   námietke porušenia práva podľa čl. 52 ods. 2 ústavy

Navrhovateľ   uviedol,   že   nejde   o konštrukciu   porušenia   práva   ako   takého, ale len o uvedenie súvislostí.

Ústavný   text   v čl.   52   deklaruje   rovnaké   postavenie   cudzincov   na   území Slovenskej republiky pri realizácii základných práv a slobôd okrem práv, ktoré ústava priznáva len občanom (čl. 30 ods. 1 a 4, čl. 32, čl. 34 a iné).

Podľa čl. 52 ods. 2 ústavy cudzinci požívajú v Slovenskej republike základné ľudské   práva   a slobody   zaručené   touto   ústavou,   ak   nie   sú   výslovne   priznané   iba občanom.

Keďže ústavný súd nezistil porušenie navrhovateľom namietaných práv a tiež nezistil ani to, že by navrhovateľ nepožíval nejaké práva, ktoré požívať mal, aj v tejto časti odmietol jeho podnet ako zjavne neopodstatnený.