SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
III. ÚS 609/2014-34
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 17. marca 2015 v senátezloženom z predsedu Rudolfa Tkáčika, zo sudkyne Jany Baricovej a sudcu ĽubomíraDobríka v konaní o sťažnosti ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, zastúpenéhoAdvokátskou kanceláriou JUDr. Peter Rybár, s. r. o., Ľudová 14, Košice, v mene ktorejkoná advokát a konateľ JUDr. Peter Rybár, ktorou namieta porušenie svojho základnéhopráva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd výrokom uznesenia Najvyššiehosúdu Slovenskej republiky sp. zn. 6 Cdo 368/2012 z 29. júla 2013 o náhrade trov konania,za účasti Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, takto
r o z h o d o l :
1. Základné právo ⬛⬛⬛⬛ na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ÚstavySlovenskej republiky a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a právona spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práva základných slobôd výrokom uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republikysp. zn. 6 Cdo 368/2012 z 29. júla 2013 o náhrade trov konania p o r u š e n é b o l i.
2. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6 Cdo 368/2012z 29. júla 2013 vo výroku o náhrade trov konania z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšiekonanie.
3. Najvyšší súd Slovenskej republiky j e p o v i n n ý uhradiť trovy konania v sume 275,94 € (slovom dvestosedemdesiatpäť eur a deväťdesiatštyri)na účet Advokátskej kancelárie JUDr. Peter Rybár, s. r. o., Ľudová 14, Košice, do dvochmesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.
4. Vo zvyšnej časti sťažnosti n e v y h o v u j e.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 23. októbra2013 doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušeniesvojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky(ďalej len „ústava“), ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práva základných slobôd (ďalej len „dohovor“) výrokom uznesenia Najvyššieho súduSlovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 6 Cdo 368/2012 z 29. júla 2013o náhrade trov konania (ďalej aj „napadnuté uznesenie“).
Z obsahu sťažnosti, ako aj zo spisového materiálu na vec sa vzťahujúceho[vyžiadaného z Okresného súdu Spišská Nová Ves (ďalej len „okresný súd“)] vyplýva,že sťažovateľ bol v procesnom postavení povinného účastníkom exekučného konaniaoprávnenej obchodnej spoločnosti ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len „oprávnená“),o vymoženie sumy 955,98 € s príslušenstvom vedeného okresným súdompod sp. zn. 2 Er 234/2006.
Okresný súd uznesením sp. zn. 2 Er 234/2006 z 5. marca 2012 vyhlásil predmetnúexekúciu za neprípustnú a exekúciu zastavil. Na odvolanie oprávnenej Krajský súdv Košiciach uznesením sp. zn. 6 CoE 59/2012 z 22. mája 2012 uznesenie okresného súdupotvrdil. Proti tomuto uzneseniu odvolacieho súdu podala oprávnená dovolanie a žiadala,aby dovolací súd rozhodnutie odvolacieho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.Sťažovateľ vo svojom vyjadrení k dovolaniu z 23. októbra 2012 najvyššiemu súdu navrhol,aby dovolanie oprávnenej „v celom rozsahu ako nedôvodné zamietol a priznal povinnému náhradu trov konania“. Súčasťou tohto vyjadrenia bola aj presná špecifikácia trovdovolacieho konania. Dovolací súd dovolanie oprávnenej napadnutým uznesením odmietola návrh na prerušenie zamietol. Vo vzťahu k trovám konania uviedol, že v dovolacomkonaní procesne úspešnému povinnému (sťažovateľovi) vzniklo právo na náhradu trovkonania proti oprávnenému, ktorý úspech nemal. Dovolací súd však sťažovateľovi náhradutrov dovolacieho konania nepriznal, lebo „nepodal návrh na priznanie náhrady trov dovolacieho konania (§ 151 ods. 1 O. s. p.)“.
Podľa názoru sťažovateľa napadnuté uznesenie najvyššieho súdu vo výroku o trovách konania nie je v súlade s požiadavkami kladenými na spravodlivý súdny proces a predstavuje protiústavný zásah do jeho označených základných práv podľa ústavy a práva podľa dohovoru. Je nesporné, že v dovolacom konaní mal sťažovateľ plný úspech a bol zastúpený právnym zástupcom, ktorý vykonal v intenciách vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“) dva úkony právnej služby, príprava a prevzatie vrátane 1. porady s klientom a podanie vo veci samej – vyjadrenie k dovolaniu oprávnenej, pričom náhradu trov dovolacieho konania si sťažovateľ uplatnil v predmetnom vyjadrení k dovolaniu a zároveň ich vo vyjadrení aj vyčíslil.
Sťažovateľ považuje výrok o nepriznaní trov dovolacieho konania za svojvoľný a arbitrárny, ktorý je v príkrom rozpore s relevantnou právnou úpravou a má za následok porušenie jeho v sťažnosti označených základných práv podľa ústavy a práva podľa dohovoru, a jeho odôvodnenie za ústavne nedostatočné.
Na základe uvedenej argumentácie sa sťažovateľ domáha, aby ústavný súd po prijatíjeho sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:
„1. Základné právo sťažovateľa... na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1, práva na právnu pomoc podľa čl. 47 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd Uznesením Najvyššie súdu Slovenskej republiky zo dňa 29. 07. 2013 vydaným v konaní vedenom pod sp. zn. 6 Cdo/368/2012 porušené bolo.
2. Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky sa v konaní vedenom pod sp. zn. Cdo/368/2012 prikazuje priznať povinnému náhradu trov odvolacieho konania.
3. Sťažovateľovi priznáva finančné zadosťučinenie v sume 300,- Eur..., ktoré mu je Najvyššie súdu Slovenskej republiky povinný vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
4. Najvyššie súdu Slovenskej republiky je povinný uhradiť trovy konania vo výške 275,94 Eur na účet právneho zástupcu Advokátska kancelária JUDr. Peter Rybár, s. r. o., Ľudová 14, 040 11 Košice...“
Uznesením č. k. III. ÚS 609/2014-10 z 15. októbra 2014 ústavný súd prijal sťažnosťsťažovateľa na ďalšie konanie v rozsahu namietaného porušenia jeho základného právapodľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru výrokom uznesenianajvyššieho súdu sp. zn. 6 Cdo 368/2012 z 29. júla 2013 o náhrade trov konania (ďalej aj„napadnutý výrok uznesenia najvyššieho súdu“). Vo zvyšnej časti bola sťažnosť odmietnutáako zjavne neopodstatnená.
Po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie ústavný súd vyzval predsedníčku najvyššiehosúdu, aby sa vyjadrila k sťažnosti a zároveň oznámila, či trvá na ústnom pojednávanívo veci.
Najvyšší súd sa na základe výzvy ústavného súdu vyjadril k sťažnosti v prípiseč. k. KP 3/2014-43 z 21. januára 2015, v ktorom okrem iného uviedol, že „podľa § 243c O. s. p. pre konanie na dovolacom súde platia primerane ustanovenia o konaní pred súdom prvého stupňa, pokiaľ nie je ustanovené niečo iné; ustanovenia § 92 ods. 1 a 4 a § 95 však pre konanie na dovolacom súde neplatia.
Činnosť súdu nižšieho stupňa po podaní dovolania má povahu úkonov, ktoré majú prípravný charakter za účelom prejednania veci dovolacím súdom. V širšom slova zmysle treba za úkony súdu prvého stupňa po podaní dovolania považovať nielen úkony vymedzené v § 241 ods. 3 a4 O. s. p., ale aj ďalšiu činnosť, ktorá pre tento súd vyplýva z iných ustanovení Občianskeho súdneho poriadku. Pri príprave dovolacieho konania preto súd prvého stupňa plní obdobnú funkciu, ako pri činnosti vo vzťahu k odvolaciemu súdu. V danom prípade Okresný súd Spišská Nová Ves doručil dovolanie oprávneného (č. 1. 50), povinnému dňa 4. októbra 2012 (č. 1. 52) s výzvou, aby sa k podanému dovolaniu vyjadril, ak to považuje za potrebné. Súd prvého stupňa postupoval podľa § 214 ods. 3 veta druhá O. s. p. a na podanie vyjadrenia určil lehotu 10 dní. Táto lehota je tzv. lehotou sudcovskou, ktorú určil súd, nakoľko sám zákon takúto lehotu na vyjadrenie neurčuje. Odpustenie následkov zmeškania sudcovskej lehoty podľa § 58 O. s. p. nie je možné, keďže zmenu sudcovskej lehoty možno dosiahnuť inak. Súdom určenú lehotu možno predĺžiť alebo zrušiť, potom prípadne určiť ďalšiu, aj kratšiu lehotu. Preto proti určeniu sudcovskej lehoty nemožno podať ani odvolanie podľa § 202 ods. 3 písm. a/ O. s. p. Nedodržanie sudcovskej lehoty má pre toho, komu je určená na vykonanie úkonu, nepriaznivé procesné dôsledky.
Najvyšší súd zdôrazňuje, že povinný (sťažovateľ) podal k dovolaniu vyjadrenie v zastúpení obchodnou spoločnosťou JUDr. Peter Rybár. s. r. o... 23. októbra 2012 vo forme elektronického podania (č. 1. 61). Keďže výzva na vyjadrenie bola povinnému doručená dňa 4. októbra 2012, koniec lehoty pripadol na pondelok 15. októbra 2012 ako nasledujúci pracovný deň, nakoľko posledným dňom lehoty bola nedeľa 14. októbra 2012. Dotknuté vyjadrenie dovolateľa bolo preto podané po určenej lehote, z ktorého dôvodu dovolací súd na takéto oneskorene podané vyjadrenie neprihliadol stým, že napadnutým výrokom o trovách konania (ako ani ostatnými výrokmi), sťažovateľovi žiadna ujma spôsobená nebola.“.
Na základe uvedeného je preto najvyšší súd toho názoru, že „sťažnosťou napadnuté rozhodnutie nemožno považovať za svojvoľné, zjavne neodôvodnené, resp. ústavne nekonformné, pretože dovolací súd sa pri výklade a aplikácii zákonných predpisov neodchýlil od znenia príslušných ustanovení a nepoprel ich účel a význam. Ako vyplýva aj z judikatúry ústavného súdu, iba skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnym názorom súdu nestotožňuje, nemôže viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti rozhodnutia dovolacieho súdu (napr. I. ÚS 188/06)...“.
Označené vyjadrenie najvyššieho súdu ústavný súd zaslal na vedomie a prípadnézaujatie stanoviska právnej zástupkyni sťažovateľa a zároveň ju vyzval, aby sa vyjadrila,či trvá na tom, aby sa vo veci sťažovateľa konalo ústne pojednávanie. Právna zástupkyňasťažovateľa netrvala na ústnom pojednávaní ústavného súdu, možnosť zaujať stanoviskok vyjadreniu najvyššieho súdu avšak nevyužila.
Vzhľadom na súhlas právnej zástupkyne sťažovateľky a najvyššieho súdus upustením od ústneho pojednávania ústavný súd v súlade s § 30 ods. 2 zákona Národnejrady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskejrepubliky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalejlen „zákon o ústavnom súde“) upustil od ústneho pojednávania, pretože dospel k záveru, žeod neho nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.
II.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických aleboprávnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, aleboľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupomsvojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonomna inom orgáne Slovenskej republiky.
V zmysle čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosťbola spravodlivo prejednaná súdom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebozáväzkoch...
Z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že medzi obsahom základného právapodľa čl. 46 ods. 1 ústavy a obsahom práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nemožno vidieťzásadnú odlišnosť (m. m. II. ÚS 71/97). Z tohto vyplýva, že právne východiská, na základektorých ústavný súd preskúmava, či došlo k ich porušeniu, sú vo vzťahu k obom označenýmprávam v zásade identické (IV. ÚS 147/08).
Podľa tvrdenia sťažovateľa najvyšší súd pochybil v tom, že jemu ako úspešnémuúčastníkovi dovolacieho konania nepriznal náhradu trov dovolacieho konania napriek tomu,že si náhradu trov uplatnil a trovy vyčíslil už vo svojom vyjadrení k dovolaniu z 23. októbra2012. Dovolací súd odôvodnil svoje rozhodnutie tým, že sťažovateľ „nepodal návrh na uloženie povinnosti nahradiť trovy dovolacieho konania (§ 151 ods. 1 O. s. p.)“.
Podľa § 142 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“) účastníkovi,ktorý mal vo veci plný úspech, súd prizná náhradu trov potrebných na účelné uplatňovaniealebo bránenie práva proti účastníkovi, ktorý vo veci úspech nemal.
Podľa § 151 ods. 1 a 2 OSP o povinnosti nahradiť trovy konania rozhoduje súdna návrh spravidla v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí. Účastník, ktorému sa prisudzujenáhrada trov konania, je povinný trovy konania vyčísliť najneskôr do troch pracovných dníod vyhlásenia tohto rozhodnutia.
Ak účastník v lehote podľa odseku 1 trovy nevyčísli, súd mu prizná náhradu trovkonania vyplývajúcich zo spisu ku dňu vyhlásenia rozhodnutia s výnimkou trov právnehozastúpenia; ak takému účastníkovi okrem trov právneho zastúpenia iné trovy zo spisunevyplývajú, súd mu náhradu trov konania neprizná a v takom prípade súd nie je viazanýrozhodnutím o prisúdení náhrady trov konania tomuto účastníkovi v rozhodnutí, ktorým sakonanie končí.
Podľa § 151 ods. 4 OSP ak sa rozhodnutie, ktorým sa konanie končí, nevyhlasujea bol podaný návrh na rozhodnutie o trovách, súd vyzve účastníka na vyčíslenie trovdo troch pracovných dní od doručenia výzvy. Ustanovenia odsekov 1 a 2 platia primerane.
Citované ustanovenia § 151 ods. 1, 2 a 4 OSP sú pre konajúci súd záväznýmipravidlami upravujúcimi postup súdu pri rozhodovaní o trovách konania. Z tohto hľadiskaich možno chápať ako procesné garancie realizovateľnosti práva účastníka na náhradu trovkonania, ktoré mu Občiansky súdny poriadok (§ 142 ods. 1 OSP) vzhľadom na okolnostikonkrétneho prípadu priznáva.
Súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy jenepochybne aj rozhodovanie o nároku na náhradu trov konania (napr. I. ÚS 48/05,II. ÚS 272/08). Prostredníctvom čl. 46 ods. 1 ústavy sa zaručuje každému základné právona súdnu a inú právnu ochranu. Aj zákonná úprava platenia a náhrady trov konaniaobsiahnutá najmä v Občianskom súdnom poriadku určuje, či je základné právo na súdnuochranu naplnené reálnym obsahom (čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 46 ods. 4 ústavy). Procesnépredpisy, ktoré upravujú platenie a náhradu trov konania, treba vykladať v súlade s taktovymedzeným obsahom a účelom základného práva na súdnu ochranu. Pritom treba dbaťna to, aby nikto len z dôvodu, že uplatní svoje základné právo na súdnu ochranu, neutrpelmateriálnu ujmu v dôsledku inštitútu platenia trov konania za predpokladu, že taký účastníkkonania bol úspešný, a to bez zreteľa na jeho postavenie v konaní (m. m. II. ÚS 56/05,IV. ÚS 147/08).
Rozhodovanie o náhrade trov konania je súčasťou súdneho konania, a pretovšeobecný súd pri poskytovaní súdnej ochrany podľa čl. 46 ods. 1 ústavy môže postupom,ktorý nie je v súlade so zákonom (čl. 46 ods. 4 a čl. 51 ods. 1 ústavy), porušiť základnéprávo účastníka konania na súdnu ochranu (obdobne II. ÚS 56/05).
Ústavný súd posudzuje problematiku náhrady trov konania zásadne iba v ojedinelýchprípadoch a k zrušeniu napadnutého rozhodnutia o náhrade trov konania pristupuje lenza celkom výnimočných okolností (IV. ÚS 248/08, IV. ÚS 182/09, IV. ÚS 481/2013).Ústavný súd môže zasiahnuť do rozhodnutí všeobecných súdov o trovách konania ibaza predpokladu, že by rozhodnutím všeobecného súdu došlo k procesnému excesu, ktorý byzakladal zjavný rozpor s princípmi spravodlivého súdneho konania.
Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecnýchsúdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavaťa posudzovať ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky.Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkýmprislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontroluzlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanoumedzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie vecivšeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavneneodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonnéhopredpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľkoodchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam(m. m. I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06, IV. ÚS 481/2013).
Z relevantnej časti odôvodnenia napadnutého uznesenia najvyššieho súdu vyplýva,že o náhrade trov konania rozhodol najvyšší súd podľa § 151 ods. 1 OSP s odôvodnením,že úspešnému povinnému náhradu trov dovolacieho konania nepriznal, keďže „nepodal návrh na uloženie povinnosti nahradiť trovy dovolacieho konania (§ 151 ods. 1 O. s. p.)“.
Zo sťažnosti a súvisiaceho spisového materiálu ústavný súd zistil, že najvyšší súdprvým výrokom napadnutého uznesenia odmietol dovolanie oprávnenej. Sťažovateľv procesnom postavení povinného mal teda v dovolacom konaní plný úspech. Z užcitovaného znenia Občianskeho súdneho poriadku vyplýva, že sťažovateľ mal právona náhradu trov potrebných na účelné uplatňovanie alebo bránenie práva proti účastníkovi,ktorý vo veci úspech nemal. Napriek tomu, že dovolací súd v odôvodnení výrokunapadnutého rozhodnutia o náhrade trov konania uviedol, že ich sťažovateľovi nepriznal,pretože si ich náhradu neuplatnil, ústavný súd zistil, že sťažovateľ už vo vyjadreník dovolaniu doručenému (elektronicky) okresnému súdu 23. októbra 2012 žiadal o priznanienáhrady trov dovolacieho konania, ktoré na poslednej strane vyjadrenia i podrobne vyčíslil.K predloženiu spisu okresného súdu sp. zn. 2 Er 234/06 najvyššiemu súdu došlopredkladacou správou z 22. novembra 2012, preto nie je dôvod pochybovať o skutočnosti,že pri rozhodovaní najvyššieho súdu o dovolaní (29. júla 2013) mal tento k dispozícii ajuvedené vyjadrenie.
V nadväznosti na uvedené ústavný súd poukazuje na právny názor vyslovenýv odbornej literatúre, podľa ktorého aj stručná požiadavka účastníka konania, či už v žalobealebo v priebehu konania „žiadam trovy“, predstavuje zatiaľ síce ešte nešpecifikovaný, alepredsa len relevantný návrh na priznanie náhrady trov konania. Z už citovaného zákonnéhoustanovenia vyplýva, že na to, aby sa priznala náhrada trov konania, treba navrhnúťspravidla pred rozhodnutím vo veci samej aj výrok o náhrade trov konania a predložiťvyčíslenie tejto náhrady, pretože bez vyčíslenia nemožno takúto náhradu priznať. Účastník,ktorému sa prisudzuje náhrada trov konania, je povinný trovy konania vyčísliť najneskôrdo troch pracovných (nie kalendárnych) dní od vyhlásenia rozhodnutia, ktorým sa konaniekončí. Za rozhodnutie, ktorým sa konanie končí, treba považovať nielen rozsudok vo vecisamej, ale aj každé iné rozhodnutie, teda aj uznesenie, ktorým sa konanie končí. Ak účastníkv tejto lehote trovy konania nevyčísli, súd mu z úradnej povinnosti prizná len náhradu trovkonania, ktoré vyplývajú zo spisu, a to do okamihu vyhlásenia rozhodnutia, ktorým sakonanie končí. To však neplatí pre náhradu trov právneho zastúpenia. To znamená, že trovyprávneho zastúpenia treba vždy v ustanovenej lehote vyčísliť, inak ich náhradu súd nemôžepriznať. Účastníkovi, ktorý v lehote troch pracovných dní nevyčísli trovy konania a zo spisumu okrem trov právneho zastúpenia iné trovy nevyplývajú, súd náhradu trov konanianeprizná. V tomto prípade súd nie je viazaný podľa § 170 ods. 1 OSP rozhodnutímo priznaní náhrady trov konania tomuto účastníkovi v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí.Súd namiesto vyhláseného prisudzujúceho výroku o trovách konania uvedie v písomnomvyhotovení rozhodnutia výrok o nepriznaní trov konania (IV. ÚS 481/2013).
Pri meritórnych rozhodnutiach, ktoré sa nevyhlasujú, a teda účastník konaniaobjektívne nemá možnosť dozvedieť sa o skutočnosti zakladajúcej plynutie lehotyna vyčíslenie prisúdených trov konania, je povinnosťou konajúceho súdu vyzvať účastníkakonania, ktorý má právo na náhradu trov konania, na vyčíslenie prisúdených trov.Len takýmto postupom možno zabezpečiť v procesnej fáze rozhodovania o náhrade trovkonania rovnosť účastníkov konania, v ktorom sa meritórne rozhodnutie vyhlasuje,a účastníkov konania, v ktorom sa rozhodnutie vo veci nevyhlasuje (III. ÚS 116/09).
Z ustanovení § 151 OSP vyplýva, že zákon odlišuje rozhodnutie súdu o trováchkonania a o náhrade trov konania. Toto odlíšenie má význam pre samotné rozhodnutie.Výrok rozhodnutia bude totiž odlišný podľa toho, či rozhoduje o trovách konania aleboo náhrade trov konania. Výrok rozhodnutia o trovách konania je vyjadrením, že súd o nichdefinitívne rozhodol tak, že účastníkom ich náhradu nepriznáva a výrok rozhodnutiao náhrade trov konania vyjadruje založenie povinnosti niektorého z účastníkov na ichnáhradu. O trovách konania musí súd rozhodnúť v zásade vždy, ak sa konanie končí.Na rozdiel od toho o náhrade trov konania súd rozhodne iba vtedy, ak tak navrhne niektorýz účastníkov konania (okrem rozhodovania o náhrade trov štátu podľa § 151 ods. 6 OSP).[KRAJČO, J. – SUČANSKÁ, D. – ČIERNA, A. – KRAJČO, O. Občiansky súdny poriadok – Komentár. Bratislava: Eurounion, 2010, ISBN 978-80-89374-11-3, s. 580 — 582],(IV. ÚS 481/2013).
Ústavný súd zistil, že sťažovateľ, ktorý mal plný úspech v dovolacom konaní, sináhradu trov dovolacieho konania uplatnil a trovy pozostávajúce výlučne z trov právnehozastúpenia vyčíslil. Navyše, zo znenia napadnutého výroku uznesenia najvyššieho súduvyplýva, že dovolací súd rozhodoval o náhrade trov konania, nie o trovách konaniavo všeobecnosti, tak ako na to poukazuje v odôvodnení predmetného uznesenia.Ak za uvedenej situácie najvyšší súd otázku náhrady trov konania posúdil v zmysle § 151ods. 1 OSP tak, že mu náhradu trov konania nepriznal, tak podľa názoru ústavného súdunerešpektoval príslušnú právnu úpravu, resp. nesprávne aplikoval ustanovenia Občianskehosúdneho poriadku, a preto sa jeho napadnuté uznesenie vo výroku o náhrade trov konaniajaví ako svojvoľné a vzhľadom na rozpor výrokovej časti s odôvodnením i zmätočné.Na základe uvedených skutočností ústavný súd v zhode so sťažovateľom zastáva názor,že výrok napadnutého rozhodnutia o náhrade trov konania je arbitrárny.
Obranu najvyššieho súdu spočívajúcu v tom, že sťažovateľ predložil svoje vyjadreniek dovolaniu (23. októbra 2012), ktorého súčasťou bolo aj vyčíslenie trov konaniapo uplynutí súdom ustanovenej 10-dňovej lehoty (ktorá uplynula 15. októbra 2012), a pretonaň ako na „oneskorene podané... neprihliadol“, ústavný súd nemohol prijať.
K tejto obrane najvyššieho súdu považuje ústavný súd za potrebné uviesť, žesudcovské lehoty (§ 55 OSP), ktoré sú typické tým, že ich dĺžku na základe vlastnéhorozhodnutia určuje súd, je možné predĺžiť nielen na žiadosť, ale aj ex officio. Zmeškaniesudcovskej lehoty obdobne ako pri zákonných lehotách síce tiež vyvoláva relevantné, najmäprocesnoprávne následky a môže sa spájať so vznikom sankcie, pokiaľ sa daná lehota viažena splnenie konkrétnej povinnosti (napr. § 43 ods. 2 OSP), na druhej strane je však prerozhodnutie súdu rozhodujúci stav v čase jeho vyhlásenia (§ 243c OSP v spojení s § 167ods. 2 OSP a § 154 ods. 1 OSP) a okrem toho zákonnú úpravu týkajúcu sa rozhodovaniao trovách konania a ich náhrade zakotvenú v ustanovení § 151 ods. 1, 2 a 4 OSP nie jemožné obísť poukázaním na nedodržanie sudcovskej lehoty.
Navyše, z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva, ako aj z rozhodnutíústavného súdu vyplýva, že ako základné právo podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, tak i právo podľačl. 6 ods. 1 dohovoru v sebe okrem iných práv a záruk (právo na rovnosť zbraní,kontradiktórnosť konania a pod.) zahŕňajú aj právo na odôvodnenie rozhodnutia.
Európsky súd pre ľudské práva v rámci svojej judikatúry vyslovil, že „Právona spravodlivý proces zahŕňa aj právo na odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Odôvodnenierozhodnutia však neznamená, že na každý argument sťažovateľa je súd povinný daťpodrobnú odpoveď. Splnenie povinnosti odôvodniť rozhodnutie je preto vždy posudzovanéso zreteľom na konkrétny prípad“ (napr. Georgidias v. Grécko z 29. mája 1997, RecueilIII/1997).
„Právo na spravodlivý súdny proces nevyžaduje, aby súd v rozsudku reagovalna každý argument prednesený v súdnom konaní. Stačí, aby reagoval na ten argument(argumenty), ktorý je z hľadiska výsledku súdneho rozhodnutia považovaný za rozhodujúci“(rozsudok vo veci Ruiz Torijo c. Španielsko z 9. decembra 1994, Annuaire, č. 303-B).
Podľa ústavného súdu k naplneniu práva sťažovateľa na odôvodnenie rozhodnutia,ktoré je súčasťou základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1dohovoru, by v tomto v prípade došlo, ak by odôvodnenie uznesenia najvyššieho súdu(reagujúc na vyjadrenie sťažovateľa spojené s vyčíslením trov právneho zastúpenia)obsahovalo tie argumenty, o ktoré opiera záver (vyplývajúci až z vyjadrenia v konaní predústavným súdom), že na neho ako na oneskorene podané neprihliadal, keďže bolo podanépo súdom určenej lehote. Až v takejto forme by podľa názoru ústavného súdu rozhodnutienajvyššieho súdu zodpovedalo náležitostiam, ktoré požaduje Občiansky súdny poriadok(§ 153 a § 132), t. j. obsahovalo by dostatočné a relevantné dôvody, na základe ktorých bolovydané.
Vzhľadom na uvedené došlo podľa názoru ústavného súdu napadnutým výrokomuznesenia najvyššieho súdu k zásadnému procesnému excesu, ktorý odôvodňuje závero jeho ústavnej neakceptovateľnosti a neudržateľnosti, a to aj napriek zdržanlivosti, ktorúústavný súd štandardne uplatňuje pri ústavnom prieskume súdnych rozhodnutí týkajúcich satrov konania. Ústavný súd preto rozhodol, že výrokom napadnutého uznesenia o náhradetrov konania došlo k porušeniu základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46ods. 1 ústavy, ako aj jeho práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru(bod 1 tohto nálezu).
III.
V zmysle čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutímvysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené právaalebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Akporušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môžeprikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. Ústavný súd môžezároveň vec vrátiť na ďalšie konanie.
V zmysle § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde ak sa základné právo alebo slobodaporušili rozhodnutím alebo opatrením, ústavný súd také rozhodnutie alebo opatrenie zruší.
Podľa § 56 ods. 3 písm. b) zákona o ústavnom súde ak ústavný súd sťažnosti vyhovie,môže vrátiť vec na ďalšie konanie.
Vzhľadom na to, že ústavný súd rozhodol, že výrokom uznesenia najvyššieho súdusp. zn. 6 Cdo 368/2012 z 29. júla 2013 o náhrade trov konania bolo porušené základnéprávo sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj jeho právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru,bolo potrebné zároveň v zmysle čl. 127 ods. 2 ústavy a § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súderozhodnúť o jeho zrušení a v záujme efektívnej ochrany práv sťažovateľa aj vrátiť vecv zmysle § 56 ods. 3 písm. b) zákona o ústavnom súde najvyššiemu súdu na ďalšie konaniea rozhodnutie (bod 2 výroku tohto nálezu).
Po zrušení výroku napadnutého uznesenia najvyššieho súdu o náhrade trov konaniaa vrátení veci na ďalšie konanie bude najvyšší súd povinný opätovne rozhodnúť o náhradetrov dovolacieho konania, pričom bude viazaný právnymi názormi ústavného súduvyjadrenými v časti II tohto nálezu (§ 56 ods. 6 zákona o ústavnom súde).
V súlade s § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde sa ústavný súd tiež zaoberalžiadosťou sťažovateľa o priznanie finančného zadosťučinenia. Sťažovateľ požadoval finančnézadosťučinenie v sume 300 € z dôvodov uvedených vo svojej sťažnosti.
Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhoviesťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, finančné zadosťučinenie.
Ústavný súd však žiadosti sťažovateľa o priznanie finančného zadosťučinenianevyhovel, pričom vychádzal z toho, že okrem vyslovenia porušenia označených právsťažovateľa sa v tomto konaní náprava dosiahne najmä zrušením napadnutého uznesenianajvyššieho súdu a vrátením veci na ďalšie konanie (bod 4 výroku tohto nálezu).
Ústavný súd napokon rozhodol aj o úhrade trov konania sťažovateľa, ktoré mu vznikliv súvislosti s jeho právnym zastupovaním Advokátskou kanceláriou JUDr. Peter Rybár, s. r.o., Ľudová 14, Košice. Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže vodôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovikonania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.
Pri výpočte trov právneho zastúpenia sťažovateľa ústavný súd vychádzalz príslušných ustanovení vyhlášky. Základná sadzba odmeny za jeden úkon právnej službyuskutočnený v roku 2013 je 130,16 € a hodnota režijného paušálu je 7,81 €.
Úhradu priznal za dva úkony právnej služby (prevzatie a prípravu zastúpenia,podanie sťažnosti) v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 3, § 14 ods. 1 písm. a) a b) a § 16 ods. 3vyhlášky.
S poukazom na uvedené sťažovateľovi vznikol nárok na úhradu trov konania z tituluodmeny za dva úkony právnej služby uskutočnené v roku 2013 (prevzatie a prípravazastúpenia, vypracovanie sťažnosti) v sume 260,32 € (2 x 130,16 €) a režijného paušáluza tieto dva úkony právnej služby v sume 15,62 € (2 x 7,81 €), a teda sťažovateľovi vznikolnárok na náhradu trov v celkovej sume 275,94 € (bod 3 výroku tohto nálezu).
Priznanú úhradu trov konania je najvyšší súd povinný zaplatiť na účet právnejzástupkyne sťažovateľa (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).
Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie jeprípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jehodoručenia účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 17. marca 2015