znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 609/2014-34

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 17. marca 2015 v senátezloženom   z   predsedu   Rudolfa   Tkáčika,   zo   sudkyne   Jany   Baricovej   a   sudcu   ĽubomíraDobríka   v   konaní   o   sťažnosti ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛,   zastúpenéhoAdvokátskou kanceláriou JUDr. Peter Rybár, s. r. o., Ľudová 14, Košice, v mene ktorejkoná advokát a konateľ JUDr. Peter Rybár, ktorou namieta porušenie svojho základnéhopráva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd výrokom uznesenia Najvyššiehosúdu Slovenskej republiky sp. zn. 6 Cdo 368/2012 z 29. júla 2013 o náhrade trov konania,za účasti Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, takto

r o z h o d o l :

1. Základné   právo ⬛⬛⬛⬛ na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   ÚstavySlovenskej   republiky   a   čl.   36   ods.   1   Listiny   základných   práv   a   slobôd   a   právona spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práva základných   slobôd   výrokom   uznesenia   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republikysp. zn. 6 Cdo 368/2012 z 29. júla 2013 o náhrade trov konania p o r u š e n é   b o l i.

2. Uznesenie   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp.   zn.   6 Cdo   368/2012z 29. júla 2013 vo výroku o náhrade trov konania z r u š u j e a vec mu v r a c i a   na ďalšiekonanie.

3. Najvyšší súd Slovenskej republiky j e   p o v i n n ý   uhradiť trovy   konania   v sume   275,94   €   (slovom   dvestosedemdesiatpäť   eur   a   deväťdesiatštyri)na účet Advokátskej kancelárie JUDr. Peter Rybár, s. r. o., Ľudová 14, Košice, do dvochmesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

4. Vo zvyšnej časti sťažnosti n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 23. októbra2013 doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušeniesvojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky(ďalej len „ústava“), ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práva základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   výrokom   uznesenia   Najvyššieho   súduSlovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 6 Cdo 368/2012 z 29. júla 2013o náhrade trov konania (ďalej aj „napadnuté uznesenie“).

Z   obsahu   sťažnosti,   ako   aj   zo   spisového   materiálu   na   vec   sa   vzťahujúceho[vyžiadaného z Okresného súdu Spišská Nová Ves (ďalej len „okresný súd“)] vyplýva,že sťažovateľ   bol   v procesnom   postavení   povinného   účastníkom   exekučného   konaniaoprávnenej   obchodnej   spoločnosti ⬛⬛⬛⬛ (ďalej   len   „oprávnená“),o vymoženie   sumy   955,98   €   s príslušenstvom   vedeného   okresným   súdompod sp. zn. 2 Er 234/2006.

Okresný súd uznesením sp. zn. 2 Er 234/2006 z 5. marca 2012 vyhlásil predmetnúexekúciu   za   neprípustnú   a   exekúciu   zastavil.   Na   odvolanie   oprávnenej   Krajský   súdv Košiciach uznesením sp. zn. 6 CoE 59/2012 z 22. mája 2012 uznesenie okresného súdupotvrdil. Proti tomuto uzneseniu odvolacieho súdu podala oprávnená dovolanie a žiadala,aby dovolací súd rozhodnutie odvolacieho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.Sťažovateľ vo svojom vyjadrení k dovolaniu z 23. októbra 2012 najvyššiemu súdu navrhol,aby dovolanie oprávnenej „v celom rozsahu ako nedôvodné zamietol a priznal povinnému náhradu   trov   konania“. Súčasťou   tohto   vyjadrenia   bola   aj   presná   špecifikácia   trovdovolacieho konania. Dovolací súd dovolanie oprávnenej napadnutým uznesením odmietola   návrh   na   prerušenie   zamietol.   Vo   vzťahu   k trovám   konania   uviedol,   že   v dovolacomkonaní   procesne   úspešnému   povinnému   (sťažovateľovi)   vzniklo   právo   na   náhradu   trovkonania proti oprávnenému, ktorý úspech nemal. Dovolací súd však sťažovateľovi náhradutrov   dovolacieho   konania   nepriznal,   lebo „nepodal   návrh   na priznanie   náhrady   trov dovolacieho konania (§ 151 ods. 1 O. s. p.)“.

Podľa názoru sťažovateľa napadnuté uznesenie najvyššieho súdu vo výroku o trovách konania   nie   je   v   súlade   s   požiadavkami   kladenými   na   spravodlivý   súdny   proces a predstavuje protiústavný zásah do jeho označených základných práv podľa ústavy a práva podľa dohovoru. Je nesporné, že v dovolacom konaní mal sťažovateľ plný úspech a bol zastúpený   právnym   zástupcom,   ktorý   vykonal   v   intenciách   vyhlášky   Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za   poskytovanie   právnych   služieb   v znení   neskorších   predpisov (ďalej   len   „vyhláška“) dva úkony   právnej   služby,   príprava a prevzatie vrátane   1.   porady   s klientom a podanie vo veci   samej   –   vyjadrenie   k dovolaniu   oprávnenej,   pričom   náhradu   trov   dovolacieho konania   si   sťažovateľ   uplatnil   v   predmetnom   vyjadrení   k   dovolaniu   a   zároveň   ich vo vyjadrení aj vyčíslil.

Sťažovateľ považuje   výrok   o   nepriznaní   trov   dovolacieho   konania   za   svojvoľný a arbitrárny, ktorý je v príkrom rozpore s relevantnou právnou úpravou a má za následok porušenie   jeho   v sťažnosti   označených   základných   práv   podľa   ústavy   a práva   podľa dohovoru, a jeho odôvodnenie za ústavne nedostatočné.

Na základe uvedenej argumentácie sa sťažovateľ domáha, aby ústavný súd po prijatíjeho sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„1. Základné právo sťažovateľa... na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1, práva   na   právnu   pomoc   podľa   čl.   47   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   práva na spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných slobôd Uznesením Najvyššie súdu Slovenskej republiky zo dňa 29. 07. 2013 vydaným v konaní vedenom pod sp. zn. 6 Cdo/368/2012 porušené bolo.

2. Najvyššiemu   súdu   Slovenskej   republiky   sa   v   konaní   vedenom pod sp. zn. Cdo/368/2012 prikazuje priznať povinnému náhradu trov odvolacieho konania.

3. Sťažovateľovi priznáva finančné zadosťučinenie v sume 300,- Eur..., ktoré mu je Najvyššie súdu Slovenskej republiky povinný vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Najvyššie súdu Slovenskej republiky je povinný uhradiť trovy konania vo výške 275,94 Eur na účet právneho zástupcu Advokátska kancelária JUDr. Peter Rybár, s. r. o., Ľudová 14, 040 11 Košice...“

Uznesením č. k. III. ÚS 609/2014-10 z 15. októbra 2014 ústavný súd prijal sťažnosťsťažovateľa na   ďalšie konanie v rozsahu namietaného porušenia jeho základného právapodľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   a   práva   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   výrokom   uznesenianajvyššieho súdu sp. zn. 6 Cdo 368/2012 z 29. júla 2013 o náhrade trov konania (ďalej aj„napadnutý výrok uznesenia najvyššieho súdu“). Vo zvyšnej časti bola sťažnosť odmietnutáako zjavne neopodstatnená.

Po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie ústavný súd vyzval predsedníčku najvyššiehosúdu,   aby   sa vyjadrila   k   sťažnosti   a   zároveň   oznámila,   či   trvá   na   ústnom   pojednávanívo veci.

Najvyšší súd sa na základe výzvy ústavného súdu vyjadril k sťažnosti v prípiseč. k. KP 3/2014-43 z 21. januára 2015, v ktorom okrem iného uviedol, že „podľa § 243c O. s. p. pre konanie na dovolacom súde platia primerane ustanovenia o konaní pred súdom prvého stupňa, pokiaľ nie je ustanovené niečo iné; ustanovenia § 92 ods. 1 a 4 a § 95 však pre konanie na dovolacom súde neplatia.

Činnosť súdu nižšieho stupňa po podaní dovolania má povahu úkonov, ktoré majú prípravný charakter za účelom prejednania veci dovolacím súdom. V širšom slova zmysle treba za úkony súdu prvého stupňa po podaní dovolania považovať nielen úkony vymedzené v § 241 ods. 3 a4 O. s. p., ale aj ďalšiu činnosť, ktorá pre tento súd vyplýva z iných ustanovení Občianskeho súdneho poriadku. Pri príprave dovolacieho konania preto súd prvého stupňa plní obdobnú funkciu, ako pri činnosti vo vzťahu k odvolaciemu súdu. V danom prípade Okresný súd Spišská Nová Ves doručil dovolanie oprávneného (č. 1. 50), povinnému dňa 4. októbra 2012 (č. 1. 52) s výzvou, aby sa k podanému dovolaniu vyjadril, ak to považuje za potrebné. Súd prvého stupňa postupoval podľa § 214 ods. 3 veta druhá O. s. p. a na podanie vyjadrenia určil lehotu 10 dní. Táto lehota je tzv. lehotou sudcovskou, ktorú určil súd, nakoľko sám zákon takúto lehotu na vyjadrenie neurčuje. Odpustenie následkov zmeškania sudcovskej lehoty podľa § 58 O. s. p. nie je možné, keďže zmenu sudcovskej lehoty možno dosiahnuť inak. Súdom určenú lehotu možno predĺžiť alebo zrušiť, potom prípadne určiť ďalšiu, aj kratšiu lehotu. Preto proti určeniu sudcovskej lehoty nemožno podať ani odvolanie podľa § 202 ods. 3 písm. a/ O. s. p. Nedodržanie sudcovskej lehoty má pre toho, komu je určená na vykonanie úkonu, nepriaznivé procesné dôsledky.

Najvyšší   súd   zdôrazňuje,   že   povinný   (sťažovateľ)   podal   k   dovolaniu   vyjadrenie v zastúpení   obchodnou   spoločnosťou   JUDr.   Peter   Rybár.   s.   r.   o...   23.   októbra   2012 vo forme elektronického podania (č. 1. 61). Keďže výzva na vyjadrenie bola povinnému doručená dňa 4. októbra 2012, koniec lehoty pripadol na pondelok 15. októbra 2012 ako nasledujúci pracovný deň, nakoľko posledným dňom lehoty bola nedeľa 14. októbra 2012. Dotknuté vyjadrenie dovolateľa bolo preto podané po určenej lehote, z ktorého dôvodu dovolací súd na takéto oneskorene podané vyjadrenie neprihliadol stým, že napadnutým výrokom   o trovách   konania   (ako   ani   ostatnými   výrokmi),   sťažovateľovi   žiadna   ujma spôsobená nebola.“.

Na základe uvedeného je preto najvyšší súd toho názoru, že „sťažnosťou napadnuté rozhodnutie   nemožno   považovať   za   svojvoľné,   zjavne   neodôvodnené,   resp.   ústavne nekonformné,   pretože   dovolací   súd   sa   pri   výklade   a   aplikácii   zákonných   predpisov neodchýlil od znenia príslušných ustanovení a nepoprel ich účel a význam. Ako vyplýva aj z judikatúry ústavného súdu, iba skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnym názorom súdu nestotožňuje,   nemôže   viesť   k   záveru   o   zjavnej   neodôvodnenosti   alebo   arbitrárnosti rozhodnutia dovolacieho súdu (napr. I. ÚS 188/06)...“.

Označené vyjadrenie najvyššieho súdu ústavný súd zaslal na vedomie a prípadnézaujatie stanoviska právnej zástupkyni sťažovateľa a zároveň ju vyzval, aby sa vyjadrila,či trvá na tom, aby sa vo veci sťažovateľa konalo ústne pojednávanie. Právna zástupkyňasťažovateľa netrvala na ústnom pojednávaní ústavného súdu, možnosť zaujať stanoviskok vyjadreniu najvyššieho súdu avšak nevyužila.

Vzhľadom   na   súhlas   právnej   zástupkyne   sťažovateľky   a   najvyššieho   súdus upustením od ústneho pojednávania ústavný súd v súlade s § 30 ods. 2 zákona Národnejrady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu   Slovenskejrepubliky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalejlen „zákon o ústavnom súde“) upustil od ústneho pojednávania, pretože dospel k záveru, žeod neho nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických aleboprávnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, aleboľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorúSlovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupomsvojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonomna inom orgáne Slovenskej republiky.

V zmysle čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosťbola spravodlivo prejednaná súdom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebozáväzkoch...

Z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že medzi obsahom základného právapodľa čl. 46 ods. 1 ústavy a obsahom práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nemožno vidieťzásadnú odlišnosť (m. m. II. ÚS 71/97). Z tohto vyplýva, že právne východiská, na základektorých ústavný súd preskúmava, či došlo k ich porušeniu, sú vo vzťahu k obom označenýmprávam v zásade identické (IV. ÚS 147/08).

Podľa tvrdenia sťažovateľa najvyšší súd pochybil v tom, že jemu ako úspešnémuúčastníkovi dovolacieho konania nepriznal náhradu trov dovolacieho konania napriek tomu,že si náhradu trov uplatnil a trovy vyčíslil už vo svojom vyjadrení k dovolaniu z 23. októbra2012.   Dovolací   súd   odôvodnil   svoje   rozhodnutie   tým,   že   sťažovateľ „nepodal návrh na uloženie povinnosti nahradiť trovy dovolacieho konania (§ 151 ods. 1 O. s. p.)“.

Podľa § 142 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“) účastníkovi,ktorý mal vo veci plný úspech, súd prizná náhradu trov potrebných na účelné uplatňovaniealebo bránenie práva proti účastníkovi, ktorý vo veci úspech nemal.

Podľa § 151 ods. 1 a 2 OSP o povinnosti nahradiť trovy konania rozhoduje súdna návrh spravidla v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí. Účastník, ktorému sa prisudzujenáhrada trov konania, je povinný trovy konania vyčísliť najneskôr do troch pracovných dníod vyhlásenia tohto rozhodnutia.

Ak účastník v lehote podľa odseku 1 trovy nevyčísli, súd mu prizná náhradu trovkonania vyplývajúcich zo spisu ku dňu vyhlásenia rozhodnutia s výnimkou trov právnehozastúpenia;   ak   takému   účastníkovi   okrem   trov   právneho   zastúpenia   iné   trovy   zo   spisunevyplývajú, súd mu náhradu trov konania neprizná a v takom prípade súd nie je viazanýrozhodnutím o prisúdení náhrady trov konania tomuto účastníkovi v rozhodnutí, ktorým sakonanie končí.

Podľa § 151 ods. 4 OSP ak sa rozhodnutie, ktorým sa konanie končí, nevyhlasujea bol   podaný   návrh   na   rozhodnutie   o   trovách,   súd   vyzve   účastníka   na   vyčíslenie   trovdo troch pracovných dní od doručenia výzvy. Ustanovenia odsekov 1 a 2 platia primerane.

Citované ustanovenia §   151 ods.   1,   2 a 4   OSP sú   pre konajúci súd   záväznýmipravidlami upravujúcimi postup súdu pri rozhodovaní o trovách konania. Z tohto hľadiskaich možno chápať ako procesné garancie realizovateľnosti práva účastníka na náhradu trovkonania, ktoré mu Občiansky súdny poriadok (§ 142 ods. 1 OSP) vzhľadom na okolnostikonkrétneho prípadu priznáva.

Súčasťou   základného   práva   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   jenepochybne   aj   rozhodovanie   o   nároku   na   náhradu   trov   konania   (napr.   I.   ÚS   48/05,II. ÚS 272/08). Prostredníctvom čl. 46 ods. 1 ústavy sa zaručuje každému základné právona súdnu   a   inú   právnu   ochranu.   Aj   zákonná   úprava   platenia   a   náhrady   trov   konaniaobsiahnutá najmä v Občianskom súdnom poriadku určuje, či je základné právo na súdnuochranu naplnené reálnym obsahom (čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 46 ods. 4 ústavy). Procesnépredpisy, ktoré upravujú platenie a náhradu trov konania, treba vykladať v súlade s taktovymedzeným obsahom a účelom základného práva na súdnu ochranu. Pritom treba dbaťna to, aby nikto len z dôvodu, že uplatní svoje základné právo na súdnu ochranu, neutrpelmateriálnu ujmu v dôsledku inštitútu platenia trov konania za predpokladu, že taký účastníkkonania bol úspešný, a to bez zreteľa na jeho postavenie v konaní (m. m. II. ÚS 56/05,IV. ÚS 147/08).

Rozhodovanie   o   náhrade   trov   konania   je   súčasťou   súdneho   konania,   a   pretovšeobecný súd pri poskytovaní súdnej ochrany podľa čl. 46 ods. 1 ústavy môže postupom,ktorý nie je v súlade so zákonom (čl. 46 ods. 4 a čl. 51 ods. 1 ústavy), porušiť základnéprávo účastníka konania na súdnu ochranu (obdobne II. ÚS 56/05).

Ústavný súd posudzuje problematiku náhrady trov konania zásadne iba v ojedinelýchprípadoch a k zrušeniu napadnutého rozhodnutia o náhrade trov konania pristupuje lenza celkom výnimočných okolností (IV. ÚS 248/08, IV. ÚS 182/09, IV. ÚS 481/2013).Ústavný   súd   môže   zasiahnuť   do   rozhodnutí   všeobecných   súdov   o   trovách   konania   ibaza predpokladu, že by rozhodnutím všeobecného súdu došlo k procesnému excesu, ktorý byzakladal zjavný rozpor s princípmi spravodlivého súdneho konania.

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému   všeobecnýchsúdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Pri uplatňovaní   tejto   právomoci   ústavný   súd   nie   je   oprávnený   preskúmavaťa posudzovať ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky.Úlohou   ústavného   súdu   totiž   nie   je   zastupovať   všeobecné   súdy,   ktorým   predovšetkýmprislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontroluzlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a   aplikácie   s   ústavou   alebo   kvalifikovanoumedzinárodnou   zmluvou   o   ľudských   právach   a   základných   slobodách.   Posúdenie   vecivšeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,ak   by   závery,   ktorými   sa   všeobecný   súd   vo   svojom   rozhodovaní   riadil,   boli   zjavneneodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonnéhopredpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľkoodchýlil   od   znenia   príslušných   ustanovení,   že   by   zásadne   poprel   ich   účel   a   význam(m. m. I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06, IV. ÚS 481/2013).

Z relevantnej časti odôvodnenia napadnutého uznesenia najvyššieho súdu vyplýva,že o náhrade trov konania rozhodol najvyšší súd podľa § 151 ods. 1 OSP s odôvodnením,že úspešnému povinnému náhradu trov dovolacieho konania nepriznal, keďže „nepodal návrh na uloženie povinnosti nahradiť trovy dovolacieho konania (§ 151 ods. 1 O. s. p.)“.

Zo sťažnosti a súvisiaceho spisového materiálu ústavný súd zistil, že najvyšší súdprvým   výrokom   napadnutého   uznesenia   odmietol   dovolanie   oprávnenej.   Sťažovateľv procesnom   postavení   povinného   mal   teda   v dovolacom   konaní   plný   úspech.   Z užcitovaného   znenia   Občianskeho   súdneho   poriadku   vyplýva,   že   sťažovateľ   mal   právona náhradu trov potrebných na účelné uplatňovanie alebo bránenie práva proti účastníkovi,ktorý   vo   veci   úspech   nemal.   Napriek   tomu,   že   dovolací   súd   v odôvodnení   výrokunapadnutého rozhodnutia o náhrade trov konania uviedol, že ich sťažovateľovi nepriznal,pretože   si   ich   náhradu   neuplatnil,   ústavný   súd   zistil,   že   sťažovateľ   už   vo   vyjadreník dovolaniu doručenému (elektronicky) okresnému súdu 23. októbra 2012 žiadal o priznanienáhrady trov dovolacieho konania, ktoré na poslednej strane vyjadrenia i podrobne vyčíslil.K predloženiu   spisu   okresného   súdu   sp.   zn.   2   Er   234/06   najvyššiemu   súdu   došlopredkladacou správou z 22. novembra 2012, preto nie je dôvod pochybovať o skutočnosti,že pri rozhodovaní najvyššieho súdu o dovolaní (29. júla 2013) mal tento k dispozícii ajuvedené vyjadrenie.

V   nadväznosti   na   uvedené   ústavný   súd   poukazuje   na   právny   názor   vyslovenýv odbornej literatúre, podľa ktorého aj stručná požiadavka účastníka konania, či už v žalobealebo v priebehu konania „žiadam trovy“, predstavuje zatiaľ síce ešte nešpecifikovaný, alepredsa len relevantný návrh na priznanie náhrady trov konania. Z už citovaného zákonnéhoustanovenia   vyplýva,   že   na   to,   aby   sa   priznala   náhrada   trov   konania,   treba   navrhnúťspravidla pred rozhodnutím vo veci samej aj výrok o náhrade trov konania a predložiťvyčíslenie tejto náhrady, pretože bez vyčíslenia nemožno takúto náhradu priznať. Účastník,ktorému sa prisudzuje náhrada trov konania, je povinný trovy konania vyčísliť najneskôrdo troch pracovných (nie kalendárnych) dní od vyhlásenia rozhodnutia, ktorým sa konaniekončí. Za rozhodnutie, ktorým sa konanie končí, treba považovať nielen rozsudok vo vecisamej, ale aj každé iné rozhodnutie, teda aj uznesenie, ktorým sa konanie končí. Ak účastníkv tejto lehote trovy konania nevyčísli, súd mu z úradnej povinnosti prizná len náhradu trovkonania, ktoré vyplývajú zo spisu, a to do okamihu vyhlásenia rozhodnutia, ktorým sakonanie končí. To však neplatí pre náhradu trov právneho zastúpenia. To znamená, že trovyprávneho zastúpenia treba vždy v ustanovenej lehote vyčísliť, inak ich náhradu súd nemôžepriznať. Účastníkovi, ktorý v lehote troch pracovných dní nevyčísli trovy konania a zo spisumu   okrem   trov   právneho   zastúpenia   iné   trovy   nevyplývajú,   súd   náhradu   trov   konanianeprizná.   V   tomto   prípade   súd   nie   je   viazaný   podľa   §   170   ods.   1   OSP   rozhodnutímo priznaní náhrady trov konania tomuto účastníkovi v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí.Súd namiesto vyhláseného prisudzujúceho výroku o trovách konania uvedie v písomnomvyhotovení rozhodnutia výrok o nepriznaní trov konania (IV. ÚS 481/2013).

Pri   meritórnych   rozhodnutiach,   ktoré   sa   nevyhlasujú,   a   teda   účastník   konaniaobjektívne   nemá   možnosť   dozvedieť   sa   o   skutočnosti   zakladajúcej   plynutie   lehotyna vyčíslenie prisúdených trov konania, je povinnosťou konajúceho súdu vyzvať účastníkakonania,   ktorý   má   právo   na   náhradu   trov   konania,   na   vyčíslenie   prisúdených   trov.Len takýmto postupom možno zabezpečiť v procesnej fáze rozhodovania o náhrade trovkonania   rovnosť   účastníkov   konania,   v   ktorom   sa   meritórne   rozhodnutie   vyhlasuje,a účastníkov konania, v ktorom sa rozhodnutie vo veci nevyhlasuje (III. ÚS 116/09).

Z ustanovení §   151 OSP vyplýva,   že   zákon   odlišuje rozhodnutie   súdu   o trováchkonania a o náhrade trov konania. Toto odlíšenie má význam pre samotné rozhodnutie.Výrok rozhodnutia bude totiž odlišný podľa toho, či rozhoduje o trovách konania aleboo náhrade trov konania. Výrok rozhodnutia o trovách konania je vyjadrením, že súd o nichdefinitívne   rozhodol   tak,   že   účastníkom   ich   náhradu   nepriznáva   a výrok   rozhodnutiao náhrade   trov   konania   vyjadruje   založenie   povinnosti   niektorého   z účastníkov   na   ichnáhradu.   O trovách   konania   musí   súd   rozhodnúť   v zásade   vždy,   ak   sa   konanie   končí.Na rozdiel od toho o náhrade trov konania súd rozhodne iba vtedy, ak tak navrhne niektorýz účastníkov konania (okrem rozhodovania o náhrade trov štátu podľa § 151 ods. 6 OSP).[KRAJČO, J. – SUČANSKÁ, D. – ČIERNA, A. – KRAJČO, O. Občiansky súdny poriadok –   Komentár. Bratislava:   Eurounion,   2010,   ISBN   978-80-89374-11-3,   s. 580 — 582],(IV. ÚS 481/2013).

Ústavný súd zistil, že sťažovateľ, ktorý mal plný úspech v dovolacom konaní, sináhradu trov dovolacieho konania uplatnil a trovy pozostávajúce výlučne z trov právnehozastúpenia   vyčíslil.   Navyše,   zo   znenia napadnutého   výroku   uznesenia   najvyššieho   súduvyplýva,   že   dovolací   súd   rozhodoval   o náhrade   trov   konania,   nie   o trovách   konaniavo všeobecnosti,   tak   ako   na   to   poukazuje   v odôvodnení   predmetného   uznesenia.Ak za uvedenej situácie najvyšší súd otázku náhrady trov konania posúdil v zmysle § 151ods. 1 OSP tak, že mu náhradu trov konania nepriznal, tak podľa názoru ústavného súdunerešpektoval príslušnú právnu úpravu, resp. nesprávne aplikoval ustanovenia Občianskehosúdneho poriadku, a preto sa jeho napadnuté uznesenie vo výroku o náhrade trov konaniajaví   ako   svojvoľné   a vzhľadom   na   rozpor   výrokovej   časti   s odôvodnením   i   zmätočné.Na základe uvedených skutočností ústavný súd v zhode so sťažovateľom zastáva názor,že výrok napadnutého rozhodnutia o náhrade trov konania je arbitrárny.

Obranu najvyššieho súdu spočívajúcu v tom, že sťažovateľ predložil svoje vyjadreniek dovolaniu   (23.   októbra   2012),   ktorého   súčasťou   bolo   aj   vyčíslenie   trov   konaniapo uplynutí súdom ustanovenej 10-dňovej lehoty (ktorá uplynula 15. októbra 2012), a pretonaň ako na „oneskorene podané... neprihliadol“, ústavný súd nemohol prijať.

K tejto   obrane   najvyššieho   súdu   považuje   ústavný   súd   za   potrebné   uviesť,   žesudcovské lehoty (§ 55 OSP), ktoré sú typické tým, že ich dĺžku na základe vlastnéhorozhodnutia určuje súd, je možné predĺžiť nielen na žiadosť, ale aj ex officio. Zmeškaniesudcovskej lehoty obdobne ako pri zákonných lehotách síce tiež vyvoláva relevantné, najmäprocesnoprávne následky a môže sa spájať so vznikom sankcie, pokiaľ sa daná lehota viažena splnenie konkrétnej povinnosti (napr. § 43 ods. 2 OSP), na druhej strane je však prerozhodnutie súdu rozhodujúci stav v čase jeho vyhlásenia (§ 243c OSP v spojení s § 167ods. 2 OSP a § 154 ods. 1 OSP) a okrem toho zákonnú úpravu týkajúcu sa rozhodovaniao trovách konania a ich náhrade zakotvenú v ustanovení § 151 ods. 1, 2 a 4 OSP nie jemožné obísť poukázaním na nedodržanie sudcovskej lehoty.

Navyše,   z   judikatúry   Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva,   ako   aj   z   rozhodnutíústavného súdu vyplýva, že ako základné právo podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, tak i právo podľačl.   6   ods.   1   dohovoru   v   sebe   okrem   iných   práv   a   záruk   (právo   na   rovnosť   zbraní,kontradiktórnosť konania a pod.) zahŕňajú aj právo na odôvodnenie rozhodnutia.

Európsky   súd   pre   ľudské   práva   v   rámci   svojej   judikatúry   vyslovil,   že   „Právona spravodlivý proces zahŕňa aj právo na odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Odôvodnenierozhodnutia   však   neznamená,   že   na   každý   argument   sťažovateľa   je   súd   povinný   daťpodrobnú odpoveď. Splnenie povinnosti odôvodniť rozhodnutie je preto vždy posudzovanéso zreteľom na konkrétny prípad“ (napr. Georgidias v. Grécko z 29. mája 1997, RecueilIII/1997).

„Právo   na   spravodlivý   súdny   proces   nevyžaduje,   aby   súd   v   rozsudku   reagovalna každý argument prednesený v súdnom konaní. Stačí, aby reagoval   na ten argument(argumenty), ktorý je z hľadiska výsledku súdneho rozhodnutia považovaný za rozhodujúci“(rozsudok vo veci Ruiz Torijo c. Španielsko z 9. decembra 1994, Annuaire, č. 303-B).

Podľa ústavného súdu k naplneniu práva sťažovateľa na odôvodnenie rozhodnutia,ktoré je súčasťou základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1dohovoru, by v tomto v prípade došlo, ak by odôvodnenie uznesenia najvyššieho súdu(reagujúc   na   vyjadrenie   sťažovateľa   spojené   s vyčíslením   trov   právneho   zastúpenia)obsahovalo tie argumenty, o ktoré opiera záver (vyplývajúci až z vyjadrenia v konaní predústavným súdom), že na neho ako na oneskorene podané neprihliadal, keďže bolo podanépo súdom určenej lehote. Až v takejto forme by podľa názoru ústavného súdu rozhodnutienajvyššieho súdu zodpovedalo náležitostiam, ktoré požaduje Občiansky súdny poriadok(§ 153 a § 132), t. j. obsahovalo by dostatočné a relevantné dôvody, na základe ktorých bolovydané.

Vzhľadom na uvedené došlo podľa názoru ústavného súdu napadnutým výrokomuznesenia   najvyššieho   súdu   k   zásadnému   procesnému   excesu,   ktorý   odôvodňuje   závero jeho ústavnej neakceptovateľnosti a neudržateľnosti, a to aj napriek zdržanlivosti, ktorúústavný súd štandardne uplatňuje pri ústavnom prieskume súdnych rozhodnutí týkajúcich satrov konania. Ústavný súd preto rozhodol, že výrokom napadnutého uznesenia o náhradetrov konania došlo k porušeniu základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46ods. 1 ústavy, ako aj jeho práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru(bod 1 tohto nálezu).

III.

V zmysle čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutímvysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené právaalebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Akporušenie   práv   alebo   slobôd   podľa   odseku   1   vzniklo   nečinnosťou,   ústavný   súd   môžeprikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. Ústavný súd môžezároveň vec vrátiť na ďalšie konanie.

V zmysle § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde ak sa základné právo alebo slobodaporušili rozhodnutím alebo opatrením, ústavný súd také rozhodnutie alebo opatrenie zruší.

Podľa § 56 ods. 3 písm. b) zákona o ústavnom súde ak ústavný súd sťažnosti vyhovie,môže vrátiť vec na ďalšie konanie.

Vzhľadom na to, že ústavný súd rozhodol, že výrokom uznesenia najvyššieho súdusp. zn. 6 Cdo 368/2012 z 29. júla 2013 o náhrade trov konania bolo porušené základnéprávo sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj jeho právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru,bolo potrebné zároveň v zmysle čl. 127 ods. 2 ústavy a § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súderozhodnúť o jeho zrušení a v záujme efektívnej ochrany práv sťažovateľa aj vrátiť vecv zmysle § 56 ods. 3 písm. b) zákona o ústavnom súde najvyššiemu súdu na ďalšie konaniea rozhodnutie (bod 2 výroku tohto nálezu).

Po zrušení výroku napadnutého uznesenia najvyššieho súdu o náhrade trov konaniaa vrátení veci na ďalšie konanie bude najvyšší súd povinný opätovne rozhodnúť o náhradetrov   dovolacieho   konania,   pričom   bude   viazaný   právnymi   názormi   ústavného   súduvyjadrenými v časti II tohto nálezu (§ 56 ods. 6 zákona o ústavnom súde).

V   súlade   s   §   56   ods.   4   zákona   o   ústavnom   súde   sa   ústavný   súd   tiež   zaoberalžiadosťou sťažovateľa o priznanie finančného zadosťučinenia. Sťažovateľ požadoval finančnézadosťučinenie v sume 300 € z dôvodov uvedených vo svojej sťažnosti.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhoviesťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, finančné zadosťučinenie.

Ústavný   súd   však   žiadosti   sťažovateľa   o priznanie   finančného   zadosťučinenianevyhovel,   pričom   vychádzal   z   toho,   že   okrem   vyslovenia   porušenia   označených   právsťažovateľa sa v tomto konaní náprava dosiahne najmä zrušením napadnutého uznesenianajvyššieho súdu a vrátením veci na ďalšie konanie (bod 4 výroku tohto nálezu).

Ústavný súd napokon rozhodol aj o úhrade trov konania sťažovateľa, ktoré mu vznikliv súvislosti s jeho právnym zastupovaním Advokátskou kanceláriou JUDr. Peter Rybár, s. r.o., Ľudová 14, Košice. Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže vodôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovikonania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Pri   výpočte   trov   právneho   zastúpenia   sťažovateľa   ústavný   súd   vychádzalz príslušných ustanovení vyhlášky. Základná sadzba odmeny za jeden úkon právnej službyuskutočnený v roku 2013 je 130,16 € a hodnota režijného paušálu je 7,81 €.

Úhradu   priznal   za   dva   úkony   právnej   služby   (prevzatie   a prípravu   zastúpenia,podanie sťažnosti) v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 3, § 14 ods. 1 písm. a) a b) a § 16 ods. 3vyhlášky.

S poukazom na uvedené sťažovateľovi vznikol nárok na úhradu trov konania z tituluodmeny   za   dva   úkony   právnej   služby   uskutočnené   v   roku   2013   (prevzatie   a prípravazastúpenia, vypracovanie sťažnosti) v sume 260,32 € (2 x 130,16 €) a režijného paušáluza tieto dva úkony právnej služby v sume 15,62 € (2 x 7,81 €), a teda sťažovateľovi vznikolnárok na náhradu trov v celkovej sume 275,94 € (bod 3 výroku tohto nálezu).

Priznanú   úhradu   trov   konania   je   najvyšší   súd   povinný   zaplatiť   na   účet   právnejzástupkyne sťažovateľa (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie jeprípustný   opravný   prostriedok,   toto   rozhodnutie   nadobúda   právoplatnosť   dňom   jehodoručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 17. marca 2015