znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 608/2014-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 15. októbra 2014 predbežne prerokoval sťažnosť F. S., zastúpeného advokátkou JUDr. Katarínou Dušákovou, Považská 26, Košice, vo veci namietaného porušenia základného práva na osobnú slobodu zaručeného v čl. 17 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na súdnu a inú právnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1, 2 a 3 Ústavy Slovenskej republiky, práva na slobodu a bezpečnosť zaručeného v čl. 5 ods. 3 a 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj namietaného porušenia čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom   Prezídia   Policajného   zboru,   národnej   kriminálnej   agentúry,   národnej protizločineckej   jednotky,   expozitúry   Západ,   Trnava   v konaní   vedenom pod ČVS: PPZ-402/NKA-PZ-ZA-2013   a postupom   Generálnej   prokuratúry   Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. XIV Gv 23/2013 a jej listom z 26. augusta 2013, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť F. S. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola 16. októbra 2013   doručená   sťažnosť   F.   S.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   ktorou   namietal porušenie   základného   práva   na   osobnú   slobodu   zaručeného   v čl.   17   ods.   1   a 2   Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva na súdnu a inú právnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1, 2 a 3 ústavy, práva na slobodu a bezpečnosť zaručeného v čl. 5 ods. 3 a 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), ako   aj   porušenie   čl.   2   ods.   2   ústavy   postupom   Prezídia   Policajného   zboru,   národnej kriminálnej agentúry, národnej protizločineckej jednotky, expozitúry Západ, Trnava (ďalej len „národná kriminálna agentúra“) v konaní vedenom pod ČVS: PPZ-402/NKA-PZ-ZA-2013   a postupom   Generálnej   prokuratúry   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „generálna prokuratúra“)   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   XIV   Gv   23/2013   a jej   listom z 26. augusta 2013.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že uznesením vyšetrovateľa národnej kriminálnej agentúry ČVS: PPZ-402/NKA-PZ-ZA-2013 z 12. júla 2013 bolo sťažovateľovi vznesené obvinenie pre trestný čin vraždy spolupáchateľstvom podľa § 9 ods. 2 k § 219 ods. 1 a 2 písm. b) a f) zákona č. 140/1961 Zb. Trestný zákon v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný zákon“).

V uvedenej trestnej veci si sťažovateľ 16. júla 2013 zvolil za obhajkyňu advokátku JUDr.   Katarínu   Dušákovú   (ďalej   len   „obhajkyňa“),   ktorá   podaním   z toho   istého   dňa požiadala   vyšetrovateľa   národnej   kriminálnej   agentúry,   aby „o   každom   úkone   bola upovedomená riadne a včas“.

Vyšetrovateľ   národnej   kriminálnej   agentúry   podaním   z 29.   júla   2013   obhajkyňu sťažovateľa   upovedomil   o tom,   že   8.   augusta   2013   vykoná   výsluch   svedkov a 14. augusta 2013   výsluch   poškodenej   osoby   s tým,   že   uviedol   miesto   výsluchu,   čas a skutočnosť, že ide o výsluch svedkov, resp. poškodenej osoby.

Obhajkyňa sťažovateľa 5. augusta 2013 požiadala vyšetrovateľa národnej kriminálnej agentúry o oznámenie mena vypočúvaného svedka s odôvodnením, že „bez uvedenia mena je   znemožnená   kvalifikovaná   príprava   obhajoby“,   a so   „sťažnosťou“   na   vyšetrovateľa národnej   kriminálnej   agentúry   sa   obrátila   aj   na   generálnu   prokuratúru,   ktorá   jej   listom č. k. XIV   Gv   23/2013-47   z 26.   augusta   2013   oznámila,   že „Preskúmaním   postupu vyšetrovateľa...   nezistila   nesprávny   postup,   resp.   pochybenie   vyšetrovateľa...“,   a to s poukazom na znenie ustanovenia § 213 ods. 3 zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „Trestný   poriadok“),   podľa   ktorého   je   policajt povinný včas oznámiť obhajcovi čas, miesto konania úkonu a druh úkonu, čo vyšetrovateľ urobil, a teda „ak vyšetrovateľ neuviedol mená konkrétnych osôb, ktoré majú byť vypočuté, nepostupoval v rozpore so znením ustanovenia § 213 odsek 3 Trestného poriadku“.

Sťažovateľ však s „takýmto postupom vyšetrovateľa, ako aj prokurátora“ nesúhlasí. Je   presvedčený,   že «Jedným   zo   základných   zásad   spravodlivého   procesu   je   právo   na obhajobu   zabezpečujúcim   „rovnosť   zbraní“   medzi   obvineným   na   jednej   strane a prokurátorom ako žalobcom, na druhej strane.». Sťažovateľ tvrdí, že „obvinený, resp. jeho obhajca musí mať reálnu možnosť realizovať právo na obhajobu a je len na ňom, či ho využije. Obvinený tak môže urobiť až po tom, ako bol riadne upovedomený o čase a mieste vykonania   výsluchu   konkrétneho   svedka.   Iba   všeobecné   poučenie   obvineného   a jeho obhajcu   o možnosti   zúčastniť   sa   vyšetrovacích   úkonov   podľa   §   213   ods.   1,   3   Tr.   por. nemožno považovať za dostatočné...

Obvinený, resp. jeho obhajca sa môže vzdať práva účasti na úkone, podmienkou však je,   že   o tomto   úkone   musí   byť   riadne   a včas   upovedomený,   to   znamená,   že   v prípade výsluchov   svedkov...   vyšetrovateľ   musí   oznámiť:   deň   a konkrétny   čas   výsluchu,   miesto a meno osoby, ktorú bude vypočúvať. Ak tak policajt nepostupuje, koná v rozpore s čl. 6 ods. 3 Európskeho dohovoru i § 213 ods. 3 Tr. por.“.

Podľa názoru sťažovateľa „tým, že obvinený a obhajca nie sú upovedomení o tom, aký svedok má byť vypočutý, nemôžu zvážiť dôležitosť tohto svedka a tiež nutnosť zúčastniť sa   výsluchu   a preto   je   obvinený   nútený   a vlastne   donútený   zo   strany   orgánov   činných v trestnom konaní vzdať sa svojho práva na obhajobu z dôvodu prípadného nárastu trov konania. Na druhej strane, prokurátor túto možnosť má.“.

V ďalšej časti sťažnosti sťažovateľ predostrel ústavnému súdu svoj pohľad na inštitút väzby   a poukázal   na   judikatúru   ústavného   súdu   a Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva vzťahujúcu sa na rozhodovanie o osobnej slobode, a to všetko bez uvedenia akejkoľvek bližšej   relevancie   vo   vzťahu   k namietaným   postupom   národnej   kriminálnej   agentúry a generálnej prokuratúry.

Napokon sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti nálezom vyslovil, že:«1.   Základné   právo   F.   S.   na   osobnú   slobodu,   požiadavku   zabezpečenia kontradiktórnej povahy konania a rešpektovania „princípu rovnosti zbraní“, predstavujúce základné procesné garancie vo veciach týkajúcich sa pozbavenia osobnej slobody, a práva na spravodlivé konanie podľa čl. 17 ods. 1, ods. 2, čl. 2 ods. 2, čl. 46 ods. 1, ods. 2 a ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj jeho právo na slobodu podľa čl. 5 ods. 3 a 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd je porušované orgánmi prípravného konania, a to   Prezídiom   PZ   Národná   kriminálna   agentúra,   národná   protizločinecká   jednotka, expozitúra Západ   Trnava,   pracovisko   Trenčín,   ako aj   Generálnou prokuratúrou,   odbor osobitného určenia Bratislava.

2. Sťažovateľovi F. S. sa priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume 10000,- eur, ktoré sú mu povinné vyplatiť Prezídium PZ Národná kriminálna agentúra národná protizločinecká jednotka, expozitúra Západ, Trnava, pracovisko Trenčín v sume 5000,- eur a Generálna prokuratúra SR Odbor osobitného určenia do 2 mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

3. Priznáva sa náhrada právneho zastupovania právnej zástupkyni JUDr. Kataríne Dušákovej do 30 dní od právoplatnosti nálezu.»

II.

Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah...

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Podľa   § 25 ods.   1 zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu (sťažnosti) podľa ustanovenia § 49 až § 56 zákona o ústavnom súde vrátane okolností, ktoré by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.

Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne neopodstatnený.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k   porušeniu   základného   práva   alebo   slobody,   ktoré   označil   sťažovateľ,   a   to   buď pre nedostatok   príčinnej   súvislosti   medzi   označeným   postupom   alebo   rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03).

Podľa   §   20   ods.   3   zákona   o ústavnom   súde   je   ústavný   súd   viazaný   návrhom na začatie   konania   okrem   prípadov   výslovne   uvedených   v   tomto   zákone.   Viazanosť ústavného   súdu   návrhom   na   začatie   konania   sa   prejavuje   predovšetkým   vo   viazanosti petitom   návrhu   na   začatie   konania,   teda   tou   časťou   sťažnosti   (v   konaní podľa   čl.   127 ústavy), v ktorej sťažovateľ špecifikuje, akého rozhodnutia sa od ústavného súdu domáha (§ 20   ods.   1   zákona   o   ústavnom   súde),   čím   zároveň   vymedzí   predmet   konania pred ústavným súdom z hľadiska požiadavky na poskytnutie ústavnej ochrany. Vzhľadom na uvedené môže ústavný súd rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite svojej sťažnosti, a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorý označil za porušovateľa svojich práv (m. m. IV. ÚS 415/09, IV. ÚS 355/09, II. ÚS 19/05, III. ÚS 2/05). Tvrdenie o porušení iných práv (právo na obhajobu), resp. iným subjektom uvedeným v odôvodnení sťažnosti mimo petit návrhu, považuje ústavný súd iba za súčasť argumentácie.

S prihliadnutím na uvedené ústavný súd konštatuje, že podstata sťažnosti sťažovateľa spočíva v jeho tvrdení, že národná kriminálna agentúra a generálna prokuratúra porušili jeho základné práva na osobnú slobodu (čl. 17 ods. 1 a 2 ústavy), základné právo na súdnu a inú právnu ochranu (čl. 46 ods. 1, 2 a 3 ústavy) a právo na slobodu a bezpečnosť (čl. 5 ods. 3 a 4 dohovoru), a to tým, že vyšetrovateľ národnej kriminálnej agentúry pri upovedomení obhajkyne sťažovateľa o úkonoch prípravného konania neuviedol konkrétne mená svedkov, ktorých mienil vypočuť, a zo strany generálnej prokuratúry nebol tento, podľa sťažovateľa nesprávny postup vyšetrovateľa národnej kriminálnej agentúry, napravený. V tejto súvislosti sťažovateľ namieta aj porušenie čl. 2 ods. 2 ústavy.

Podľa čl. 2 ods. 2 ústavy štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

Podľa čl. 17 ods. 1 ústavy osobná sloboda sa zaručuje.

Podľa čl. 17 ods. 2 ústavy nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako z dôvodov   a   spôsobom,   ktorý   ustanoví   zákon.   Nikoho   nemožno   pozbaviť   slobody   len pre neschopnosť dodržať zmluvný záväzok.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 46 ods. 2 ústavy kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím orgánu   verejnej   správy,   môže   sa   obrátiť   na   súd,   aby   preskúmal   zákonnosť   takéhoto rozhodnutia,   ak   zákon   neustanoví   inak.   Z   právomoci   súdu   však   nesmie   byť   vylúčené preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.

Podľa   čl.   46   ods.   3   ústavy   každý   má   právo   na   náhradu   škody   spôsobenej nezákonným   rozhodnutím   súdu,   iného   štátneho   orgánu   či   orgánu   verejnej   správy   alebo nesprávnym úradným postupom.

Podľa čl. 5 ods. 3 dohovoru každý, kto je zatknutý alebo inak pozbavený slobody v súlade   s   ustanoveniami odseku   1 písm.   c)   tohto   článku,   musí   byť ihneď   predvedený pred sudcu alebo inú úradnú osobu splnomocnenú zákonom na výkon súdnej právomoci a má právo byť súdený v primeranej lehote alebo prepustený počas konania. Prepustenie sa môže podmieniť zárukou, že sa dotknutá osoba ustanoví na pojednávanie.

Podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru každý, kto bol pozbavený slobody zatknutím alebo iným spôsobom,   má   právo   podať   návrh   na   konanie,   v   ktorom   by   súd   urýchlene   rozhodol o zákonnosti   jeho pozbavenia slobody   a   nariadil   prepustenie, ak je pozbavenie slobody nezákonné.

Už zo samotného znenia citovaných článkov ústavy a dohovoru, konkrétne čl. 17 ods. 1 a 2 ústavy a čl. 5 ods. 3 a 4 dohovoru, je evidentné, že k porušeniu práv v nich zaručených nemohlo v žiadnom prípade dôjsť tými postupmi označených orgánov verejnej moci a ani listom generálnej prokuratúry, ktoré sťažovateľ namieta. Absentuje tu akákoľvek príčinná   súvislosť.   Ani   pri   použití   extenzívneho   výkladu   do   úvahy   prichádzajúcich ustanovení príslušných   právnych   predpisov   a ústavy,   príp.   dohovoru,   cez   ktoré   by bolo možné poskytnúť ochranu týmto základným právam alebo slobodám, nie je možné dospieť k záveru,   aby   oznámením,   ktorým   vyšetrovateľ   upovedomuje   obhajkyňu   obvineného (sťažovateľa) o úkonoch prípravného konania, mohlo byť, či už priamo alebo nepriamo, zasiahnuté práva na osobnú slobodu sťažovateľa, o ktorej napokon rozhoduje všeobecný súd (sudca).   V aktuálnej   veci   vyšetrovateľ   národnej   kriminálnej   agentúry   ani   generálna prokuratúra o osobnej slobode sťažovateľa nerozhodovali a otázky jeho osobnej slobody sa ani len okrajovo nedotkli. Ak by aj ústavný súd uznal možnosť subsumovania námietky sťažovateľa pod ustanovenie čl. 17 ods. 2 ústavy, t. j., že „nikoho nemožno stíhať inak, ako spôsobom, ktorý ustanoví zákon“, nemohol by sa touto námietkou zaoberať, a to z dôvodu uvedeného ďalej v odôvodnení tohto rozhodnutia.

Obdobný   záver   platí   aj   vo   vzťahu   k namietanému   porušeniu   základného   práva zaručeného v čl. 46 ods. 2 a 3 ústavy. Sťažovateľ neuviedol absolútne žiadnu relevantnú okolnosť, že by v jeho veci rozhodoval akýkoľvek orgán verejnej správy, proti ktorého rozhodnutiu sa obrátil na všeobecný súd so žiadosťou o preskúmanie zákonnosti takéhoto rozhodnutia (čl. 46 ods. 2 ústavy) a v tomto konaní došlo k zásahu do jeho práv. Takisto sa vo   veci   sťažovateľa   nerozhodovalo   o   náhrade   škody   spôsobenej   mu   nezákonným rozhodnutím   súdu,   iného   štátneho   orgánu   či   orgánu   verejnej   správy   alebo   nesprávnym úradným postupom (čl. 46 ods. 3 ústavy), konanie o ktorom by bolo možné preskúmať z hľadiska dodržania ústavnoprávnych princípov.

Bez   akýchkoľvek   pochybností   ústavný   súd   dospel   k záveru,   že   vo   vzťahu k namietanému porušeniu základných práv zaručených v čl. 17 ods. 1 a 2 a čl. 46 ods. 2 a 3 ústavy   a práv   zaručených   v čl.   5   ods.   3   a 4   dohovoru   je   sťažnosť   sťažovateľa   zjavne neopodstatnená   z dôvodu   absencie   akejkoľvek   príčinnej   súvislosti   medzi   označenými postupmi,   resp.   listom   orgánov   činných   v trestnom   konaní   a namietaným   porušením uvedených práv, preto ju v tejto časti z tohto dôvodu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol.

Vo   vzťahu   k namietanému   porušeniu   základného   práva   na   inú   právnu   ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy je potrebné uviesť, že sťažnosť nie je prípustná.

Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.

Ústavný   súd   poukazuje   na   svoju   stabilnú   judikatúru,   podľa   ktorej   ochrana ústavnosti nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Ústavný súd   predstavuje   v   tejto   súvislosti   ultima   ratio   inštitucionálny   mechanizmus,   ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na   ochrane   ústavnosti   podieľajú.   Opačný   záver   by   znamenal   popieranie   princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04, IV. ÚS 277/09).

Vo vzťahu k vyšetrovateľovi národnej kriminálnej agentúry mal sťažovateľ možnosť využiť   jemu   dostupný   účinný   právny   prostriedok   nápravy,   a to   žiadosť   o preskúmanie postupu policajta podľa § 210 Trestného poriadku, podľa ktorého sťažovateľ ako obvinený má právo kedykoľvek v priebehu vyšetrovania žiadať prokurátora, aby bol preskúmaný postup policajta, aby boli odstránené nedostatky vo vyšetrovaní. To predstavuje prekážku uplatnenia právomoci ústavného súdu, a teda aj neprípustnosť podanej sťažnosti (§ 53 ods. 1 zákona o ústavom súde).

Sťažovateľ napokon možnosť podania žiadosti o preskúmanie postupu vyšetrovateľa národnej kriminálnej agentúry aj využil a jeho postup preskúmala prokurátorka generálnej prokuratúry,   ktorá   sťažovateľovi   odpovedala   listom   č.   k.   XIV   Gv   23/2013-47 z 26. augusta 2013 tak, že nesprávny postup vyšetrovateľa alebo jeho pochybenie nezistila.Pokiaľ sťažovateľ vytýka postupu   a listu prokurátorky   generálnej prokuratúry ich nesprávnosť,   nič   mu   nebránilo,   aby   sa   v zmysle   príslušných   ustanovení   zákona č. 153/2001 Z.   z.   o prokuratúre   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o prokuratúre“)   domáhal   preskúmania   zákonnosti   aj   postupu   prokurátorky   generálnej prokuratúry.

Podľa § 31 ods. 1 zákona o prokuratúre prokurátor preskúmava zákonnosť postupu a rozhodnutí orgánov verejnej správy, prokurátorov, vyšetrovateľov, policajných orgánov a súdov   v   rozsahu   vymedzenom   zákonom   aj na základe   podnetu,   pričom   je   oprávnený vykonať opatrenia na odstránenie zistených porušení, ak na ich vykonanie nie sú podľa osobitných zákonov výlučne príslušné iné orgány.

Podľa § 31 ods. 2 zákona o prokuratúre podnetom sa rozumie písomná alebo ústna žiadosť,   návrh alebo iné podanie fyzickej osoby alebo právnickej osoby, ktoré smeruje k tomu, aby prokurátor vykonal opatrenia v rozsahu svojej pôsobnosti, najmä aby podal návrh na začatie konania pred súdom alebo opravný prostriedok, aby vstúpil do už začatého konania   alebo   vykonal   iné   opatrenia   na   odstránenie   porušenia   zákonov   a   ostatných všeobecne   záväzných   právnych   predpisov,   na   ktorých   vykonanie   je   podľa   zákona oprávnený.

Podľa § 35 ods. 3 zákona o prokuratúre ak prokurátor zistí, že podnet je dôvodný, vykoná   opatrenia   na   odstránenie   porušenia   zákona   a   ostatných   všeobecne   záväzných právnych predpisov podľa tohto zákona alebo podľa osobitných predpisov.

Ústavný súd považuje podnet, ako aj opakovaný podnet podľa zákona o prokuratúre za   účinný   prostriedok   nápravy,   ktorého   vyčerpaním   pred   podaním   sťažnosti   ústavnému súdu sa možno domôcť ochrany svojich práv (m. m. IV. ÚS 330/04, I. ÚS 186/05).

Ústavný   súd   vo   svojej   judikatúre   (napr.   III.   ÚS   235/07,   III.   ÚS   157/08, III. ÚS 112/2012, III. ÚS 56/2013) vyslovil opakovane právny názor, že vynechanie tohto prostriedku   nápravy   (podnetu)   v   sústave   orgánov   prokuratúry   Slovenskej   republiky nemožno nahrádzať podaním sťažnosti v konaní pred ústavným súdom, pretože takto by sa obmedzovala   možnosť   orgánov   prokuratúry   vo   vlastnej   kompetencii   nielen   preveriť skutočnosti,   ktoré   tvrdí   sťažovateľ,   ale   aj   prijať   opatrenia,   ktoré   by   účinne   napomohli odstráneniu namietaného porušenia práv, ku ktorému malo podľa tvrdenia sťažovateľa dôjsť v   súvislosti   s   postupom   a oznámením   prokurátorky   generálnej   prokuratúry (m. m. napr. I. ÚS 186/05).

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že postup vyšetrovateľa národnej kriminálnej agentúry   preskúmala   na   žiadosť   sťažovateľa   prokurátorka   generálnej   prokuratúry. Zo sťažnosti podanej ústavnému súdu ani z jej príloh však nevyplýva, že by sťažovateľ podal podnet podľa príslušných ustanovení zákona o prokuratúre o preskúmanie zákonnosti postupu a rozhodnutia prokurátorky generálnej prokuratúry, hoci tak mohol a mal urobiť pred   podaním   sťažnosti   ústavnému   súdu.   V   okolnostiach   prípadu   možno   podľa   názoru ústavného súdu totiž podnet (a prípadne aj opakovaný podnet) považovať za iný právny prostriedok ochrany podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde, ktorý zákon sťažovateľovi na   ochranu   jeho   práv   poskytuje   a   na   ktorého   použitie   je   oprávnený   podľa   zákona o prokuratúre.

Pretože právomoci ústavného súdu predchádzala právomoc iného orgánu verejnej moci   oprávneného   a povinného   poskytnúť   základným   právam   sťažovateľa   primeranú ochranu, nie je sťažnosť v tejto časti prípustná. Z tohto dôvodu ju preto bolo potrebné odmietnuť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako neprípustnú.

Navyše, ústavný súd poznamenáva, že v čase podania   sťažnosti   ústavnému súdu trestné konanie vo veci sťažovateľa nebolo skončené. Ústavný súd už mnohokrát uviedol, že trestné konanie je od svojho začiatku až po jeho koniec procesom, v ktorom sa v rámci vykonávania jednotlivých úkonov a realizácie garancií pre ochranu práv a slobôd môžu zo strany orgánov činných v trestnom konaní a súdov naprávať, resp. korigovať aj jednotlivé pochybenia. Spravidla až po skončení trestného konania možno na ústavnom súde namietať pochybenia znamenajúce porušenia práv a slobôd, ktoré neboli odstránené v jeho priebehu (napr. III. ÚS 75/05, IV. ÚS 76/05, III. ÚS 155/05).

Ústavný súd opäť pripomína, že nie je iba jeho povinnosťou ako súdneho orgánu ochrany   ústavnosti   zabezpečovať   v rámci   svojej   rozhodovacej   právomoci   ochranu základných práv a slobôd vrátane rešpektovania záväzkov vyplývajúcich z medzinárodných zmlúv, ktorými je Slovenská republika viazaná. Túto povinnosť majú aj všeobecné súdy ako primárni ochrancovia ústavnosti (napr. III. ÚS 79/02, III. ÚS 155/05).

Ústavný   súd   konštatuje,   že   za   daného   stavu,   pokiaľ   vec   nebude   právoplatne skončená, sťažovateľ má a bude mať v konaní vo veci samej nielen pred orgánmi činnými v trestnom konaní, ale aj pred všeobecnými súdmi (ak sa trestná vec dostane až do štádia konania   pred   súdom)   k dispozícii   účinné   právne   prostriedky   na   ochranu   svojich   práv a na namietanie procesných pochybení, a to aj tých, ktoré mali nastať v prípravnom konaní. Z uvedeného   dôvodu   a s prihliadnutím   na   princíp   subsidiarity   (čl.   127   ods.   1   ústavy) ústavný súd mohol sťažnosť v tejto časti odmietnuť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde aj pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie (obdobne napr. III. ÚS 186/06).

Pretože   sťažnosť   sťažovateľa   bola   ako   celok   odmietnutá,   bolo   bez   právneho významu zaoberať sa jeho ďalšími požiadavkami.

V   závere   ústavný   súd   pre   úplnosť   poznamenáva,   že   sťažovateľa   nepovažoval za právne   zastúpeného   v konaní   pred   ústavným   súdom   napriek   tomu,   že   sťažnosť vypracovala a podpísala advokátka JUDr. Katarína Dušáková, Považská 26, Košice, ktorá však   k sťažnosti   nepripojila   spôsobilú,   zákonom   požadované podmienky   spĺňajúcu   plnú moc na zastupovanie sťažovateľa v konaní pred ústavným súdom.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 15. októbra 2014