SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
III. ÚS 607/2015-17
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 1. decembra 2015predbežne prerokoval sťažnosť
, vo veci namietaného porušenia čl. 12 ods. 1a 2, čl. 13 ods. 1 písm. a) a ods. 4, čl. 17 ods. 2, čl. 46 ods. 1, čl. 50 ods. 5, čl. 141 a čl. 154cÚstavy Slovenskej republiky, čl. 1, čl. 6 ods. 1, čl. 7 ods. 1 a čl. 13 Dohovoru o ochraneľudských práv a základných slobôd, čl. 2 ods. 1 a čl. 4 ods. 2 Protokolu č. 7 k Dohovoruo ochrane ľudských práv a základných slobôd, čl. 47 a čl. 49 ods. 1 a 3 Chartyzákladných práv Európskej únie uznesením Okresného súdu Žilina sp. zn. 36 Nt 22/2014zo 6. marca 2015 a uznesením Krajského súdu v Žiline sp. zn. 3 Tos 49/2015 z 30. apríla2015 a takto
r o z h o d o l :
Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 29. júla 2015doručená sťažnosť(ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušeniačl. 12 ods. 1 a 2, čl. 13 ods. 1 písm. a) a ods. 4, čl. 17 ods. 2, čl. 46 ods. 1, čl. 50 ods. 5,čl. 141 a čl. 154c Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), čl. 1, čl. 6 ods. 1, čl. 7ods. 1 a čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len„dohovor“), čl. 2 ods. 1 a čl. 4 ods. 2 Protokolu č. 7 k dohovoru, čl. 47 a čl. 49 ods. 1 a 3Charty základných práv Európskej únie (ďalej len „charta“) uznesením Okresného súduŽilina (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 36 Nt 22/2014 zo 6. marca 2015 a uznesenímKrajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 3 Tos 49/2015 z 30. apríla 2015.
Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol rozsudkom okresného súdusp. zn. 3 T 111/2012 z 19. februára 2013 uznaný vinným zo spáchania trestného činu lúpežepodľa § 188 ods. 1 zákona č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení neskorších predpisov(ďalej len „Trestný zákon“) a bol mu uložený trest odňatia slobody vo výmere piatich rokova desiatich mesiacov. O sťažovateľovom návrhu na povolenie obnovy konania rozhodolokresný súd namietaným uznesením zo 6. marca 2015, ktorým tento návrh zamietol.Sťažnosť podanú proti predmetnému uzneseniu zamietol podľa § 193 ods. 1 písm. c) zákonač. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestnýporiadok“) krajský súd svojím uznesením z 30. apríla 2015.
Sťažovateľ v sťažnosti adresovanej ústavnému súdu namieta, že ním podaný návrhnapovolenieobnovykonaniabolokresnýmsúdom„predčasne zamietnutý a to bez vykonania dokazovania“, v čom vidí sťažovateľ porušenie svojho právana obhajobu, ako aj ostatných v sťažnosti označených práv vyplývajúcich z ústavya záväzných medzinárodných zmlúv. Uznesenie okresného súdu hodnotí sťažovateľako neodôvodnené, a teda arbitrárne, keďže sú podľa jeho názoru právne závery tohtorozhodnutia v rozpore s princípmi právnej logiky. Odôvodnenie uznesenia krajského súdupovažuje sťažovateľ za nedostatočné, keďže sa podľa neho krajský súd nezaoberalskutočnosťami, ktoré namietal v podanej sťažnosti.
Sťažovateľ v označenom postupe konajúcich súdov vidí porušenie svojich právšpecifikovaných v sťažnosti označenými článkami ústavy, dohovoru a charty.
Sťažovateľ na základe uvedeného žiada, aby ústavný súd rozhodol o jeho sťažnostinálezom, ktorým by vyslovil porušenie jeho práv podľa čl. 12 ods. 1 a 2, čl. 13 ods. 1písm. a) a ods. 4, čl. 17 ods. 2, čl. 46 ods. 1, čl. 50 ods. 5, čl. 141 a čl. 154c ústavy, čl. 1,čl. 6 ods. 1, čl. 7 ods. 1 a čl. 13 dohovoru, čl. 2 ods. 1 a čl. 4 ods. 2 Protokolu č. 7k dohovoru, čl. 47 a čl. 49 ods. 1 a 3 charty uznesením okresného súdusp. zn. 36 Nt 22/2014 zo 6. marca 2015 a uznesením krajského súdu sp. zn. 3 Tos 49/2015z 30. apríla 2015, predmetné uznesenia zrušil a„prikázal súdu prvého stupňa, aby vo veci opätovne konal“, a priznal mu tiež náhradu trov právneho zastúpenia.
II.
Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konaniapred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred níma o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnomsúde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnostinavrhovateľa.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedenév ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súdprávomoc, návrhy, ktoré nespĺňajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhyalebo návrhy podané zjavne neoprávneným subjektom, ako aj návrhy podané oneskorenemôže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústnehopojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
II.1 K namietanému porušeniu čl. 12 ods. 1 a 2, čl. 13 ods. 1 písm. a) a ods. 4, čl. 17 ods. 2, čl. 46 ods. 1, čl. 50 ods. 5, čl. 141 a čl. 154c ústavy, čl. 1, čl. 6 ods. 1, čl. 7 ods. 1 a čl. 13 dohovoru, čl. 2 ods. 1 a čl. 4 ods. 2 Protokolu č. 7 k dohovoru, čl. 47 a čl. 49 ods. 1 a 3 charty uznesením okresného súdu sp. zn. 36 Nt 22/2014 zo 6. marca 2015
Systém ochrany základných práv a slobôd zaručených ústavou a ľudských práva základných slobôd vyplývajúcich zo záväznej medzinárodnej zmluvy je založenýna princípe subsidiarity, ktorý určuje aj rozsah právomoci ústavného súdu pri poskytovaníochrany základným právam a slobodám, resp. ľudským právam a základným slobodámvo vzťahu k právomoci všeobecných súdov (čl. 127 ods. 1 a čl. 142 ods. 1 ústavy), a to tak,že všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov,ale aj za dodržiavanie základných práv a slobôd, resp. ľudských práv a základných slobôd(čl. 144 ods. 1 a 2 a čl. 152 ods. 4 ústavy). Všeobecné súdy sú tak ústavou povolané chrániťnielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto je právomoc ústavného súdu subsidiárnaa nastupuje až vtedy, ak nie je daná právomoc všeobecných súdov (II. US 13/01).
Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd vo vzťahu k označenému uzneseniuokresného súdu konštatuje existenciu procesnej prekážky brániacej prerokovaniu sťažnosti,ktorou je nedostatok právomoci ústavného súdu.
Trestný poriadok zakotvujúci inštitút sťažnosti poskytuje priestor aj na uplatnenienámietok týkajúcich sa pochybení konajúceho súdu potenciálne predstavujúcich zásahydo základných práv a slobôd. Rozhodovanie o tomto opravnom prostriedku patrí vždydruhostupňovému súdu.
Sťažovateľ disponoval možnosťou uplatniť svoje námietky o prípadnom pochybeníprvostupňového súdu prostredníctvom podanej sťažnosti, ktorú aj využil. Ochranu jehoprávam bol oprávnený a zároveň povinný poskytnúť krajský súd. Táto skutočnosť vylučujeprávomocústavnéhosúdupreskúmaťnámietkysťažovateľauplatnenéprotiprvostupňovému rozhodnutiu o zamietnutí návrhu na povolenie obnovy konania.
Ústavný súd tak rozhodol o odmietnutí sťažnosti v uvedenej časti podľa ustanovenia§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie.II.2 K namietanému porušeniu čl. 12 ods. 1 a 2, čl. 13 ods. 1 písm. a) a ods. 4, čl. 17 ods. 2, čl. 46 ods. 1, čl. 50 ods. 5, čl. 141 a čl. 154c ústavy, čl. 1, čl. 6 ods. 1, čl. 7 ods. 1 a čl. 13 dohovoru, čl. 2 ods. 1 a čl. 4 ods. 2 Protokolu č. 7 k dohovoru, čl. 47 a čl. 49 ods. 1 a 3 charty uznesením krajského súdu sp. zn. 3 Tos 49/2015 z 30. apríla 2015
Sťažovateľ v podanej sťažnosti, v časti smerujúcej proti označenému uzneseniukrajského súdu formulované námietky porušenia označených článkov ústavy, dohovorua charty opiera o všeobecné tvrdenie nedostatočného odôvodnenia uznesenia krajskéhosúdu, ktorý sa podľa názoru sťažovateľa nevysporiadal so skutočnosťami predostretýmiv ním podanej sťažnosti (smerujúcej proti uzneseniu okresného súdu o zamietnutí návrhuna povolenie obnovy konania).
Ústavný súd preskúmal obsah uznesenia krajského súdu, aby posúdil, či odôvodnenienamietaného rozhodnutia krajského súdu spĺňa požiadavky kladené judikatúrou ústavnéhosúdu na kvalitu odôvodnenia súdneho rozhodnutia.
Krajský súd v uznesení, ktorým zamietol sťažnosť sťažovateľa uplatnenúproti prvostupňovému rozhodnutiu okresného súdu, konštatoval súlad postupu okresnéhosúdu s príslušnými ustanoveniami Trestného poriadku, ako aj kompaktnosť právneho záverujeho rozhodnutia so zisteným skutkovým stavom.
Krajský súd interpretoval relevantnú právnu úpravu§ 394 ods. 1 Trestného̶poriadku, kde zdôraznil, že predmetom konania o povolenie obnovy konania nie jepreskúmanie zákonnosti a odôvodnenosti pôvodného rozhodnutia, ale výlučne otázkadanosti nových skutočností alebo dôkazov spôsobilých, či už samostatne alebo v spojeníso skutočnosťami alebo dôkazmi už skôr známymi, privodiť nové rozhodnutie o vine alebotreste.V intenciách sťažnostných námietok sťažovateľa krajský súd sťažovateľovi jasnevysvetlil, že subjektívne tvrdenie sťažovateľa o nepravdivosti výpovede sťažovateľomšpecifikovanej svedkyne a návrh na jej opätovné vypočutie nemožno považovaťza tzv. novú skutočnosť opodstatňujúcu povolenie obnovy konania. Krajský súdv nadväznosti na to dodal, že daná svedkyňa bola v rámci pôvodného trestného konaniaviackrát vypočutá a s listinou, ktorá mala podľa názoru sťažovateľa ozrejmiťdôveryhodnosť jej výpovede, bol oboznámený nadriadený súd v rámci odvolacieho konania,preto nejde o skutočnosti a dôkazy nové, ale také, ktoré boli súdu v pôvodnom konaníznáme.
Ústavný súd je toho názoru, že právny záver rozhodnutia krajského súdu sa opierao náležitú interpretáciu aplikovanej právnej úpravy a primerané logické zdôvodneniemajúce základ v jasných skutkových okolnostiach. Ústavný súd je toho názoru, že krajskýsúd v odôvodnení svojho rozhodnutia relevantným otázkam formulovaným sťažovateľomv uplatnenej sťažnosti poskytol zrozumiteľnú a náležitú odpoveď.
Ústavný súd dospel k záveru, že účinky uplatnenej právomoci vo veci rozhodujúcehokrajského súdu v danom prípade sú zlučiteľné s obsahom sťažovateľom označenýchčlánkov ústavy, dohovoru a charty, preto sťažnosť v danej časti odmietol podľa § 25 ods. 2zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
Vzhľadom na všetky uvedené závery ústavný súd rozhodol o sťažnosti sťažovateľatak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 1. decembra 2015