znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 607/2014-39

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   16.   decembra   2014v senáte zloženom z predsedu Ľubomíra Dobríka a zo sudcov Jany Baricovej a RudolfaTkáčika v konaní o sťažnosti ⬛⬛⬛⬛ a ⬛⬛⬛⬛, obaja bytom ⬛⬛⬛⬛,,   zastúpených   advokátskou   kanceláriou   AK   Gavorováa Partner, s. r. o., Lombardiniho 22B, Bratislava, v mene ktorej koná advokátka a konateľkaJUDr.   Edita   Gavorová,   ktorou   namietajú   porušenie   svojho   základného   právana prerokovanie   veci bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskejrepubliky a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   postupom   Okresného   súduBratislava I v konaní vedenom pod sp. zn. 10 C 269/91 takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo ⬛⬛⬛⬛ a ⬛⬛⬛⬛ na prerokovanie vecibez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   právona prejednanie ich záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochraneľudských   práv   a   základných   slobôd   postupom   Okresného   súdu   Bratislava   I   v konanívedenom pod sp. zn. 10 C 269/91 p o r u š e n é   b o l i.

2. Okresnému súdu Bratislava I p r i k a z u j e, aby v konaní vedenom pod sp. zn.10 C 269/91 konal bez zbytočných prieťahov.

3. ⬛⬛⬛⬛ a ⬛⬛⬛⬛ p r i z n á v a   finančnézadosťučinenie   spoločne   a nerozdielne   v sume   5 000   €   (slovom   päťtisíc   eur),   ktoré j eOkresný súd Bratislava I p o v i n n ý   vyplatiť im do dvoch mesiacov od právoplatnostitohto rozhodnutia.

4. Okresný   súd   Bratislava   I j e   p o v i n n ý   uhradiť a ⬛⬛⬛⬛ trovy konania v sume 331,13 € (slovom tristotridsaťjeden eur a trinásťcentov) na účet ich právnej zástupkyne advokátskej kancelárie AK Gavorová a Partner,s. r. o.,   Lombardiniho   22B,   Bratislava,   do   dvoch   mesiacov   od   právoplatnosti   tohtorozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesenímsp. zn. III. ÚS 607/2014 z 15. októbra 2014 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej radySlovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákono ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ a (ďalej len „sťažovatelia“, v citáciách aj „navrhovatelia“), ktorou namietajú porušenie svojhozákladného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ÚstavySlovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   a   práva   na   prejednanie   svojej   záležitostiv primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základnýchslobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Bratislava I v konaní vedenompod sp. zn. 10 C 269/91 (ďalej aj „napadnuté konanie“).

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovatelia podali ešte 3. októbra 1991 Obvodnému súduBratislava 1 (v súčasnosti okresný súd) návrh na vydanie nehnuteľnosti z dôvodu uplatneniareštitučného nároku v zmysle príslušných ustanovení zákona č. 87/1991 Zb. o mimosúdnychrehabilitáciách   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o mimosúdnychrehabilitáciách“).

Sťažovatelia uviedli, že ku dňu podania sťažnosti ústavnému súdu nebolo konaniev ich právnej veci právoplatne skončené.

Sťažovatelia v nadväznosti na to navrhujú, aby ústavný súd podľa čl. 127 ústavyv náleze vyslovil, že postupom okresného súdu v napadnutom konaní bolo porušené ichzákladné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavya právo na prejednanie ich záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru,zároveň navrhujú prikázať okresnému súdu konať v napadnutom konaní bez zbytočnýchprieťahov.   Napokon   sa   domáhajú   priznania   finančného   zadosťučinenia   každému   v sume15 000 € a úhrady trov konania.

Okresný   súd   sa   na   základe   výzvy   ústavného   súdu   vyjadril   k   sťažnosti   podanímsp. zn. Spr.   3693/2014   z   20.   novembra   2014   doručeným   ústavnému   súdu27. novembra 2014, v ktorom sa okrem iného uvádza:

„V   prvom   rade   by   som   rada   poukázala   na   skutočnosť,   že   navrhovatelia   pred podaním ústavnej sťažnosti nevyčerpali opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré   im   zákon   priznáva.   Lustráciou   v   registri   sťažností   som   zistila,   že   navrhovatelia nepodali   sťažnosť   na   prieťahy   v   predmetnom   konaní   predsedovi   súdu.   Z   judikatúry ústavného súdu vyplýva (I. ÚS 21/99, I. ÚS 20/05, IV. ÚS 74/05), že účelom práva účastníka konania   pred   všeobecným   súdom   podať   sťažnosť   na   prieťahy   v   konaní   je   poskytnutie príležitosti tomuto súdu, aby sám urobil nápravu a odstránil protiprávny stav zapríčinený nesprávnym postupom alebo jeho nečinnosťou. Vychádzajúc z judikatúry ústavného súdu, vyčerpanie   opravných   prostriedkov   alebo   iných   právnych   prostriedkov,   ktoré   zákon sťažovateľovi poskytuje, je jedným z atribútov prípustnosti sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, a teda podmienkou konania vo veci individuálnej ochrany základných práv a slobôd pred ústavným súdom.

Na   základe   Vašej   žiadosti   som   vo   veci   vykonala   šetrenie   a   zistila   som,   že   na tunajšom súde sa vedie konanie v právnej veci navrhovateľov: 1/ ⬛⬛⬛⬛, bytom ⬛⬛⬛⬛,,   2/ ⬛⬛⬛⬛,   bytom ⬛⬛⬛⬛, obaja zastúpení: AK Gavorová &.Partneri, spol. s r. o., so sídlom Lombardiniho 22B, Bratislava, proti odporcom: 1/

,   2/, zastúpená opatrovníkom ⬛⬛⬛⬛ -, 3/ ⬛⬛⬛⬛, bytom ⬛⬛⬛⬛, zastúpená ⬛⬛⬛⬛, advokátom, so sídlom ⬛⬛⬛⬛, 4/, bytom ⬛⬛⬛⬛, 5/, so sídlom ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, 6/ ⬛⬛⬛⬛, bytom ⬛⬛⬛⬛,   7/ ⬛⬛⬛⬛,   bytom

, 8/ ⬛⬛⬛⬛, bytom ⬛⬛⬛⬛, 9/ ⬛⬛⬛⬛, bytom ⬛⬛⬛⬛, odporcovia v 8. a 9. rade zastúpení ⬛⬛⬛⬛, advokátkou, so sídlom ⬛⬛⬛⬛, je predmetom konania vydanie nehnuteľností. Ide o spor, ktorý je podľa môjho názoru priemerne skutkovo a právne zložitý.“

Okresný súd ďalej k veci uvádza:„Na celkovú dĺžku konania mali vplyv nasledujúce skutočnosti:

- navrhovatelia v konaní odo dňa podania návrhu t. j. od 3.10.1991 do dňa 8.10.1999 boli absolútne nečinní. Vzhľadom na predmet konania - vydanie nehnuteľnosti v zmysle zákona č. 87/1991 Zb. sa súd vo veci snažil zistiť pobyt navrhovateľov, ich pobyt súd zistil až v roku 1999. (Po zistení pobytu navrhovateľov súd vo veci konal plynulo. Súd vo veci rozhodol dňa 7.3.2005,   vyhlásil   rozsudok,   ktorý   bol   rozsudkom   Krajského   súdu   v   Bratislave č. k. 4 Co 502/05-300 zo dňa 3.10.2007, čo do merita veci potvrdený)

-   konanie   bolo   v   čase   od   24.02.1993   do   11.11.1999   pre   prekážku   neznámeho   pobytu navrhovateľa v 1. a 2. rade prerušené

- tri krát zmena zákonného sudcu (september 1995, november 1997 a august 1999)

- tri krát návrh na pripustenie vstupu ďalších účastníkov do konania

- odporcovia boli z cudzích štátov, v dôsledku čoho bolo potrebné nariaďovať preklady listín a podstatne sa predĺžilo ich doručovanie do zahraničia

- odporkyňa v 6. rade v priebehu konania zomrela vo Švajčiarsku, súd zisťoval okruh dedičov

-   navrhovatelia   dva   krát   žiadali   nariadiť   predbežné   opatrenie,   pričom   voči   obom rozhodnutiam   boli   podané   odvolania   v   dôsledku   čoho   spis   bolo   potrebné   predložiť odvolaciemu súdu

- nariadené pojednávania boli štyri krát zrušené z dôvodov na strane navrhovateľov

- od 27.04.2009 do 08.11.2010, teda až do doručenia uznesenia Ústavného súdu bola vec evidovaná ako právoplatne skončená

- v obdobiach od 20.02.2002 do 25.04.2002, od 27.09.2002 do 14.02.3003, od 15.12.2005 do   14.12.2007,   od   04.11.2010   do   04.03.2011,   a   od   23.04.2014   do   18.06.2014   sa   spis nachádzal na Krajskom súde v Bratislave z dôvodu podaných odvolaní.

Poukazujem   na   skutočnosť,   že   do   súdneho   spisu   bola   založená   písomnosť s označením ústavná sťažnosť, z obsahu ktorej je zrejmé, že bola navrhovateľmi Ústavnému súdu   SR   doručená   dňa   29.2.2008.   Z   obsahu   spisu   ďalej   vyplýva,   že   súdny   spis   bol Okresnému   súdu   Bratislava   I   na   meno   predsedu   súdu   vrátený   Ústavným   súdom   SR dňa 2.10.2008.   Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   Nálezom   č.   k.   IV   ÚS   334/2010-56 zo dňa 20.10.2010   zrušil   rozsudok   Krajského   súdu   v   Bratislave   sp.   zn.   4Co   502/05 z 3.10.2007 a vec vrátil odvolaciemu súdu na ďalšie konanie. Následne dňa 4.3.2011 bolo súdu prvého stupňa doručené uznesenie Krajského súdu v Bratislave, ktorým bol zrušený rozsudok súdu prvého stupňa č. k. 10C 269/1991-321. Súd po zrušení veci v konaní plynulo konal, čo je zrejmé z vyššie uvedených úkonov súdu...

V prípade, že Ústavný súd Slovenskej republiky dospeje k záveru, že bolo porušené právo   sťažovateľov   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   navrhujem,   aby sťažovateľom   nepriznal   finančné   zadosťučinenie,   resp.   mu   toto   finančné   zadosťučinenie nepriznal v plnej výške, nakoľko ho podľa môjho názoru sťažovatelia samotní vo veľkej miere svojim správaním prispeli k predĺženiu konania.“

Sťažovatelia   v   stanovisku   (k   vyjadreniu   okresného   súdu   k   sťažnosti)   doručenomústavnému súdu 11. decembra 2014 okrem iného uviedli:

«Nie   je   nám   zrejmé,   prečo   predsedníčka   OS   BA   I.   uvádzala,   že   sťažovatelia nevyčerpali všetky opravné prostriedky. Dňa 4.7.2013 podali sťažovatelia na Okresný súd Bratislava I. sťažnosť na prieťahy v súdnom konaní. Prípisom zo dňa 1.8.2013 odpovedala podpredsedníčka Okresného súdu Bratislava I tak, že odkedy bol dňa 4.3.2011 súdu prvého stupňa vrátený spis z Krajského súdu Bratislava, podľa jej názoru vykonávajú vo veci stále úkon. Z uvedených dôvodov vyhodnotili sťažnosť ako nedôvodnú, lebo vo veci sa priebežne koná. K celému konaniu od roku 1991 sa však predsedníčka nevyjadrila.

V   tomto   smere   je   preto   nesprávna   informácia   predsedníčky   OS   BA   I,   keďže sťažovatelia vyčerpali aj jediný možný prostriedok na nápravu, avšak bezúspešne. V zmysle poslednej judikatúry ÚS SR je však zrejmé, že pri prieťahoch v konaní, najmä ktoré trvajú mimoriadne dlho (čo v tomto prípade ide o konanie 23 rokov), sa ani sťažnosť na prieťahy v konaní   nemôže   považovať   za   vhodný   „nástroj“   nápravy,   a   teda   jej   podanie   nie   je nevyhnutným predpokladom podania ústavnej sťažnosti.»

Ďalej sťažovatelia uviedli:„V ďalšom štádiu od 8.10.1999 trvalo do vyhlásenia rozsudku 7.3.2005 konanie 5 rokov a 5 mesiacov. Uvedené doba je dlhou dobou na rozhodnutie pred súdom prvého stupňa, aj s poukazom na to,   že defacto sa uskutočnili   len 3 pojednávania. V období od 11.11.1999 kedy bolo na základe doplnenia právneho zástupcu vo veci vydané uznesenie Okresného súdu Bratislava I. o pripustení ďalších účastníkov do konania, až do 1.10.2004, kedy sa uskutočnilo vo veci prvé pojednávanie (5 rokov) bol súd pokiaľ ide o konanie vo veci samej nečinný.

Súd   konal   v   období   od   14.10.1999   až   do   31.1.2003   (3   roky   a   3   mesiace) o predbežnom   opatrení.   Počas   tohto   konania   o   predbežnom   opatrení   vydal   až po 16 mesiacoch   od   vydania   pôvodného   predbežného   opatrenia   doplňujúce   uznesenie, v ktorom sa doplnilo len tá skutočnosť, že list vlastníctva je evidovaný na Okresnom úrade Bratislava   I.   Táto   skutočnosť   potvrdila   chybu   okresného   súdu,   ktorú   napravil   až po 16 mesiacoch,   resp.   tým   aj   umožnil   odporcom   podať   odvolanie   voči   doplňujúcemu uzneseniu   o   predbežnom   opatrení,   keďže   odporcovia   voči   pôvodnému   uzneseniu zo dňa 12.11.1999 odvolanie nepodali.

Následne súd konal procesné chybne, keď odporcovia v 3. a 4.rade podali odvolanie voči predbežnému opatreniu dňa 23.2.2011, avšak ostatní odporcovia v 2., 5. a 6. rade až dňa   7.11.2001,   teda   súd   spôsobil,   že   odporcovia   v   2.,   5.   a   6.   rade   sa   vyjadrili k predbežnému opatreniu až o 9 mesiacov neskôr, ako odporcovia v 3. a 4. rade.

Následne bol spis o predbežnom opatrení Krajským súdom Bratislava dňa 24.4.2002 vrátený pre procesné chyby, ktoré súd prvého stupňa odstránil, takže odvolací súd mohol o odvolaní   voči   predbežnému   opatreniu   rozhodnúť   až   dňa   31.1.2003   (ďalší   posun o 9 mesiacov).

Ďalšie prieťahy v konaní okresného súdu nastali, keď o návrhu navrhovateľov zo dňa 29.11.1999   na   rozšírenie   účastníkov   konania   (odporcov   v 5.   až   6.   rade)   reagoval   až uznesením zo dňa 16.1.2001, t. j. až po 14 mesiacoch.

V   období   od   31.1.2003,   kedy   odvolací   súd   potvrdil   predbežné   opatrenie,   až do 1.10.2004,   kedy   sa   uskutočnilo   pojednávanie,   t.   j.   v   období   20   mesiacov,   bol   súd nečinný.

Sťažovatelia poukázali, že ustálenú judikatúru ÚSSR, že povinnosťou všeobecných súdov nie je len vo veci konať, ale konať účinne a správne. Súd prvého stupňa však konal s procesnými   chybami,   ale   aj   spôsobom,   ktorým   porušoval   ústavné   práva   sťažovateľov (Nález   Ústavného   súdu   SR   zo   dňa   20.10.2010,   č.   k.   IV.   ÚS   334/2010),   keď   jednak nezákonne   nepripustil   navrhované   dôkazné   prostriedky   sťažovateľov   a   jednak   právne arbitrárne rozhodol vo veci samej.“

Napokon sťažovatelia poukázali na to, že:„Po tom, ako Krajský súd Bratislava rozhodol o zrušení a vrátení veci Okresnému súdu Bratislava I. dňa 23.2.2011 nebolo v danej veci konané bez zbytočných prieťahov. Do dnešného   dňa   (3   roky   a   10   mesiacov)   bolo   realizované   len   jedno   pojednávanie (dňa 19.11.2014),   aj   to   však   muselo   byť   odročené   pre   závadu   v   doručení   predvolania jednému z odporcov.

Aj v tomto období súd prvého stupňa vykonáva úkony, avšak nie celkom účinne. Súd prvého   stupňa   dával   žiadosti   na   doručovanie   či   pomoc   do   zahraničia   (Švajčiarsko, Venezuela,   USA),   avšak   tieto   sa   všetky   vrátili   ako   nevyriešené   z   dôvodu   nesplnenia procesných náležitostí - napr. nesprávny úradný jazyk do Venezuely (namiesto španielčiny boli   všetky   doklady   prekladané   do   anglického   jazyka),   nesprávna   žiadosť   do   USA bez uvedenia príslušného orgánu, nesprávna žiadosť do Švajčiarska). Ďalej napr. vydanie opravného uznesenia zo dňa 7.10.2013 z dôvodu chýb v uznesení zo dňa 12.9.2013. To   znamená,   že   aj   postup   súdu   prvého   stupňa   od   uznesenia   Krajského   súdu Bratislava   o   zrušení   a   vrátení   veci   Okresnému   súdu   Bratislava   I.   zo   dňa   23.2.2011   - do dnešného   dňa,   je   nepresný   a   neúčelný,   keďže   stále   nevedie   k   stanoveniu   termínu pojednávania a rozhodnutiu vo veci samej.“

Ústavný súd z predloženého spisu Okresného súdu Bratislava I zistil takýto priebehkonania vedeného pod sp. zn. 10 C 269/91:

- 3. október 1991 – sťažovatelia   podali   bývalému   Obvodnému   súdu   Bratislava   1(v sťažnosti Okresný súd Bratislava I) návrh na začatie konania o vydanie nehnuteľnostiv zmysle   §   6   ods.   1   písm.   f)   zákona   o   mimosúdnych   rehabilitáciách   proti   odporcoviČeskoslovenský štát – Magistrát hlavného mesta Slovenskej republiky Bratislavy,

- 20. október 1991 – nariadené   pojednávanie   bolo   odročené   na   neurčito,   pričomprávny zástupca ospravedlnil neúčasť sťažovateľov z dôvodu „dlhodobého misijného pobytu v USA“,

-   7.   január   1992 — právny   zástupca   sťažovateľov   na   výzvu   okresného   súduzo 7. januára   1991   odpovedal   podaním   zo   16.   januára   1992,   v   ktorom   potvrdil,   žesťažovatelia na návrhu trvajú,

- 28. január 1993 – okresný súd uznesením napadnuté konanie prerušil do návratusťažovateľov z pobytu v USA.

V   ďalšom   období   až   do   apríla   1996   okresný   súd   opakovane   vyzýval   právnehozástupcu   sťažovateľov,   aby   súdu   oznámil   informácie   o   mieste   pobytu   sťažovateľovv zahraničí, resp. o ich návrate.

-   6.   máj   1996   –   účastníci   sa   na   konanie   nedostavili,   okresný   súd   ho   odročilna neurčito a právny zástupca sťažovateľov podaním z 13. mája 1996 oznámil, že „bez vlastnej viny nemá kontakt s klientmi a bez ich inštrukcie nemá právo zobrať návrh späť“,

- 26. august 1999 – okresný   súd   vyzval   právneho   zástupcu   sťažovateľov,   ktorýpodaním z 3. septembra   1999   oznámil,   že   nemá   vedomosť,   kde   sa   sťažovatelianachádzajú a že už viac rokov s nimi nebol v kontakte,

-   14.   október   1999   –   sťažovatelia   okresnému   súdu   oznámili   zmenu   právnehozastúpenia a zároveň navrhli, aby súd pripustil pristúpenie ďalších účastníkov na   straneodporcu ( ⬛⬛⬛⬛ a ), a súčasne požiadali   o   nariadeniepredbežného opatrenia,

- 11. november 1999 – okresný súd uznesením pripustil, aby do konania na straneodporcu pristúpili navrhnutí účastníci,

- 12. november 1999 – okresný súd uznesením nariadenie predbežného opatreniavoči   odporcovi   v 1.   rade   zastavil   a   odporcom   v 2.,   3.   a 4.   rade   zakázal   nakladaťs nehnuteľnosťou,

- 16. január 2001 – okresný   súd   uznesením   pripustil,   aby   na   strane   odporcudo konania pristúpili ďalší účastníci ( ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ – odporcoviav 5. a 6. rade),

- 7. november 2001 – proti uzneseniu okresného súdu z 12. novembra 1999 v zneníopravného uznesenia okresného súdu z 5. februára 2001 (vydanie predbežného   opatrenia)sa odvolali odporcovia v 2. až 6. rade,

- 25. apríl 2002 – Krajský súd v Bratislave prípisom vrátil okresnému súdu súdnyspis ako predčasne predložený z dôvodu absencie plných mocí sťažovateľov a nemožnostiposúdenia, či uznesenie napadnuté odvolaním bolo sťažovateľom účinne doručené,

-   31.   január   2003   –   krajský   súd   potvrdil   uznesením   uznesenie   okresného   súduz 12. novembra 1999,

- 10. marec 2004 – okresný súd nariadil pojednávanie na 1. október 2004, ktoré sauskutočnilo a bolo odročené na 29. november 2004 pre účely ďalšieho dokazovania,

- 7. marec 2005 – okresný súd na pojednávaní vyhlásil rozsudok, ktorým návrhsťažovateľov zamietol,

- 15. december 2005 – po podaní odvolania sťažovateľmi bol súdny spis predloženýna rozhodnutie krajskému súdu,

- 3. október 2007 – na pojednávaní uskutočnenom 3. októbra 2007 krajský súdvyhlásil rozsudok, ktorým napadnutý rozsudok okresného súdu vo veci samej potvrdil, ibav časti týkajúcej sa trov konania ho zrušil a vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie,

- 11. február 2008 – na okresnom súde sa uskutočnilo pojednávanie, pričom okresnýsúd vyzval účastníkov, aby v lehote 30 dní oznámili, či je možné medzi nimi uzavrieťmimosúdnu dohodu o náhrade trov konania,

- 29. február 2008 – ústavnému súdu bola doručená sťažnosť sťažovateľov, ktoríokrem iného žiadali zrušiť rozsudok krajského súdu z 3. októbra 2007,

- 6. február 2009 – okresný súd uznesením nepriznal náhradu trov konania odporcomv 2. až 6. rade,

-   11.   november   2010   –   krajskému   súdu   bol   doručený   nález   ústavného   súdusp. zn. IV. ÚS   334/2010   z   20.   októbra   2010,   ktorým   bol   zrušený   jeho   rozsudokz 3. októbra 2007,

- 23. február 2011 – v nadväznosti na nález ústavného súdu krajský súd uznesenímzrušil   rozsudok   okresného   súdu   zo   7.   marca   2005   v   spojení   s   jeho   uznesenímzo 6. februára 2009 a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

V ďalšom priebehu napadnutého konania až do mája 2013 okresný súd realizovalprocesné úkony, ako napr. zisťovanie pobytu účastníkov konania v zahraničí, ustanovovanietlmočníkov a prekladateľov pre účely vyhotovenia úradných prekladov listín, doručovanielistín a dokumentov do zahraničia, priznávanie odmien za realizácie prekladov písomností,žiadosti   o   vykonanie   dôkazov   podľa   Dohovoru   o   vykonaní   dôkazov   v   cudzinev občianskych a obchodných veciach podpísaného v Haagu 18. marca 1970 a pod.

Ďalší priebeh napadnutého konania bol takýto:

- 12. jún 2013 – okresnému súdu bol doručený návrh sťažovateľov na pripustenieďalších účastníkov do konania na strane odporcov v 7. až 11. rade (obch.   spol. ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, ),

- 1. august 2013 – okresný súd uznesením ustanovil mestskú časť – za opatrovníka odporkyni v 2. rade () a odporcovi vo 4. rade (),

-   12.   september   2013   –   okresný   súd   uznesením   pripustil   vstup   do   napadnutéhokonania na strane odporcov (odporcovia v 7. až 11. rade),

-   7.   október   2013   –   okresný   súd   opravným   uznesením   opravil   výrokovú   časťuznesenia z 12. septembra 2013, keď pripustil aj úpravu petitu návrhu,

- 3. január 2014 – okresnému súdu bol doručený návrh sťažovateľov na úpravu petitunávrhu,

- 16. január 2014 – okresný súd uznesením pripustil zmenu petitu návrhu, uznesenímpoveril   predkladateľku   vykonaním   prekladateľského   úkonu   v   súvislosti   s   pripojenoužiadosťou o vykonanie dôkazu vo Švajčiarsku, pričom uznesením z 30. januára 2014 poverilinú prekladateľku a uznesením zakázal nakladať s nehnuteľnosťami odporcom v 8. a 9. rade,pričom proti tomuto uzneseniu odporcovia podali 4. februára 2014 odvolanie,

- 13. február 2014 – okresný súd zrušil svoje uznesenie z 1. augusta 2013 v časti,v ktorej bol odporcovi vo 4. rade ustanovený na konanie opatrovník,

- 18. február 2014 – okresný súd uznesením vyzval odporcov v 8. a 9. rade, abyzaplatili súdny poplatok za podané odvolanie,

- 24. apríl 2014 – okresný súd predložil krajskému súdu súdny spis na rozhodnutieo odvolaní proti uzneseniu okresného súdu zo 16. januára 2014 o nariadení predbežnéhoopatrenia,

-   18.   jún   2014   –   okresnému   súdu   bolo   doručené   uznesenie   krajského   súdusp. zn. 5 Co 258/2014 z 5. júna 2014, ktorým bolo potvrdené uznesenie okresného   súduzo 16. januára 2014,

- 5. september 2014 – okresný súd zmenil pôvodne nariadený termín pojednávaniana 6. október 2014 na nový termín na 19. november 2014.

Ústavný   súd   na   okresnom   súde   zistil,   že   ostatné   pojednávanie   uskutočnené19. novembra 2014 bolo odročené na neurčito.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnomsúde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od nehonemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovatelia   sa   sťažnosťou   okrem   iného   domáhajú   vyslovenia   porušenia   svojhozákladného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa ktorého každý má právo, aby sa jeho vecverejne prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Sťažovatelia zároveň namietajú aj porušenie čl. 6 ods. 1 dohovoru, podľa ktoréhokaždý   má   právo,   aby   jeho   záležitosť   bola   spravodlivo,   verejne   a   v   primeranej   lehoteprejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom.

Ústavný súd si pri výklade základného práva na prerokovanie veci bez zbytočnýchprieťahov   garantovaného   v   čl.   48   ods.   2   ústavy   osvojil   judikatúru   Európskeho   súdupre ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na prejednanie záležitostiv primeranej lehote, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr.II. ÚS 55/98, I. ÚS 132/03, IV. ÚS 105/07, IV. ÚS 90/2010).

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o   sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základnéhopráva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (čo platí, aj pokiaľ ide o čl. 6 ods. 1 dohovoru) vychádzazo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou účelom základného práva na prerokovanieveci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádzaosoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súdesa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istotydochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídanýmspôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutímsúdu (m. m. IV. ÚS 221/04).

Základnou povinnosťou súdu je preto zabezpečiť taký procesný postup v súdnomkonaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník konaniaobrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto   povinnosť   súdu   vyplýva   z   §   6   Občianskeho   súdneho   poriadku   (ďalej   len„OSP“),   ktorý   súdom   prikazuje,   aby   v   súčinnosti   so   všetkými   účastníkmi   konaniapostupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 prvej vetyOSP, podľa ktorej len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak,aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Sudca je podľa § 117 ods. 1 druhej vety OSP povinný robiť vhodné opatrenia, aby sazabezpečilo splnenie účelu pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov. Ďalšia významnápovinnosť pre sudcu vyplýva z § 119 ods. 1 OSP, podľa ktorého sa pojednávanie môžeodročiť len z dôležitých dôvodov, a z § 119 ods. 4 OSP, ak súd zistí, že existuje dôležitýdôvod   na   odročenie   pojednávania,   bez   zbytočného   odkladu   informuje   tých,   ktorí   bolipredvolaní   alebo   upovedomení.   Súd   spravidla   uvedie   deň,   keď   bude   konať   novépojednávanie a dôvod na odročenie sa uvedie v zápisnici alebo poznamená v spise.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní mohlo dôjsť k zbytočným prieťahom,a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1dohovoru,   ústavný   súd   v   súlade   so   svojou   doterajšou   judikatúrou   (III.   ÚS   111/02,IV. ÚS 74/02, III. ÚS 142/03) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktickázložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2) a postupsamotného súdu (3). Za súčasť prvého kritéria sa považuje aj povaha prerokúvanej veci.

1. Predmetom konania pred okresným súdom je vydanie nehnuteľnosti na základeuplatnenia   reštitučného   nároku   podľa   príslušných   ustanovení   zákona   o mimosúdnychrehabilitáciách.   Nehnuteľnosť   sa   nachádza   na   území   Slovenskej   republiky,   pričomsťažovatelia ako účastníci konania sa dlhú dobu zdržiavali v zahraničí a aj niektorí účastnícina strane odporcov majú trvalé bydliská v zahraničí. V súvislosti s uvedeným ústavný súdz vecného   hľadiska   pripúšťa,   že   ide   o zložitejšie   konanie   aj   vzhľadom   na   nutnosťvyhotovovania prekladov a doručovania zásielok do zahraničia, čo však na druhej straneokresný súd nezbavuje zodpovednosti za stav napadnutého konania v čase rozhodovaniao sťažnosti   ústavným   súdom.   Objektívnou   okolnosťou,   ktorá   taktiež   prispela   k dĺžkekonania, bolo aj úmrtie odporkyne v šiestom rade žijúcej v zahraničí a zisťovanie okruhudedičov po nej. Podľa názoru ústavného súdu predmetné konanie po právnej stránke nie jezložité,   tvorí   súčasť   štandardnej   rozhodovacej   agendy   všeobecných   súdov,   pričomv súčasnosti   už   existuje   dostatok   stabilizovanej   judikatúry   upravujúcej   postuppri rozhodovaní uvedených sporov.

2.   Správanie   sťažovateľov   ako   účastníkov   konania   je   druhým   kritériom,   podľaktorého ústavný súd z pohľadu prieťahov posudzuje priebeh napadnutého konania. Ústavnýsúd konštatuje, že aj sťažovatelia majú určitý podiel na spomalení priebehu napadnutéhokonania, a to najmä v období od 20. októbra 1991 do 3. septembra 1999, keď ich právnyzástupca   opakovane   okresný   súd   informoval   o neprítomnosti   sťažovateľov   na   územíSlovenskej   republiky   v dôsledku   ich „dlhodobého   misijného   pobytu   v USA“,   pričomv podaní z 3. septembra 1999 okresnému súdu oznámil, že nemá vedomosť o tom, kde sasťažovatelia nachádzajú a že už viac ako rok s nimi nebol v kontakte. Uvedenú okolnosť,rovnako ako aj rozšírenie návrhu o ďalších odporcov až po ôsmich a následne po dvanástichrokoch a zmenu žalobného návrhu v roku 2013, ústavný súd pripísal na ťarchu sťažovateľovako nepripravenosť na vedenie súdneho sporu a zohľadnil ich pri ustálení sumy finančnéhozadosťučinenia,   rovnako   ako   okolnosť,   že   štyri   pojednávania   boli   odročené   z dôvodovna strane sťažovateľov.

3.   Tretím   hodnotiacim   kritériom,   podľa   ktorého   ústavný   súd   zisťoval,   či   došlok porušeniu základného práva sťažovateľov na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahovpodľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie ich záležitosti v primeranej lehote podľačl. 6 ods. 1 dohovoru, bol samotný postup okresného súdu.

Jurisdikcia   ústavného   súdu   („ratione   temporis“)   sa   vzťahuje   na   obdobiepo 15. februári 1993, teda od nadobudnutia účinnosti zákona o ústavnom súde. Bez zreteľana vznik   právomoci   ústavného   súdu   v rámci   posúdenia   základnej   otázky,   či   sa   vecsťažovateľky prerokovala na okresnom súde v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný súd užkonštantne prihliada aj na dobu, ktorá v konaní uplynula v období do 15. februára 1993(m. m. IV. ÚS 47/03).

Pokiaľ ide o postup okresného súdu v posudzovanom konaní, ústavný súd prihliadalna § 100 ods. 1 prvú vetu OSP, podľa ktorej len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súdi bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Z vykonaných   procesných   úkonov   okresného   súdu   vyplýva,   že   jeho   postupv prevažnej časti priebehu napadnutého konania charakterizovala nečinnosť a neefektívnosť.Neefektívnosť postupu okresného súdu je charakteristickou črtou pre takmer celý priebehnapadnutého   konania,   a preto   ústavný   súd   nepovažuje   za   potrebné   bližšie   vymedzovaťobdobia nečinnosti a hodnotiť konkrétne procesné úkony okresného súdu.

Napriek uvedenému ústavný súd posudzujúc priebeh napadnutého konania okresnéhosúdu   poukazuje   aj   na   to,   že   jeho   významné   pochybenie   v súvislosti   s rozsudkomzo 7. marca 2005 spojené s pochybením aj odvolacieho Krajského súdu v Bratislave a jehorozsudkom z 3. októbra 2007 musel napraviť ústavný súd, ktorý nálezom z 20. októbra 2010sp. zn. IV. ÚS 334/2010 napadnuté rozsudky zrušil a vec bola následne vrátená okresnémusúdu na ďalšie konanie, čo nepochybne priebeh napadnutého konania významne spomalilo.V súvislosti s námietkou predsedníčky okresného súdu uvedenej vo vyjadrení k sťažnosti, žesťažovatelia pred podaním ústavnej sťažnosti nevyčerpali opravné prostriedky alebo inéprávne prostriedky, ktoré im zákon priznáva, ústavný súd poukazuje na to, že podľa svojejštandardnej judikatúry (napr. IV. ÚS 371/2013, IV. ÚS 83/2014) na uvedenej požiadavkevzhľadom   na   dĺžku   konania   už   netrvá   a konanie   pred   ústavným   súdom   jej uplatnenímnepodmieňuje.

Pokiaľ predsedníčka okresného súdu vo svojom vyjadrení k sťažnosti okrem inéhotiež uviedla, že v priebehu konania trikrát došlo k zmene zákonného sudcu (september 1995,november 1997 a august 1999), ústavný súd konštatuje, že vo svojej stabilnej judikatúre(napr. m. m. III. ÚS 17/02) uviedol, že personálne problémy justičného systému nezbavujúštát   zodpovednosti   za   zbytočné   prieťahy   v súdnom   konaní   a že   námietka   personálnychkomplikácií nemá povahu okolnosti, ktorá by vylučovala alebo znižovala zodpovednosťsúdu za rozhodnutie vo veci občana, ktorý sa naň obrátil.

Ústavný súd v súvislosti s hodnotením priebehu napadnutého konania zdôrazňuje, žez ústavnoprávneho hľadiska je neakceptovateľné, že konanie nebolo právoplatne skončenéani po viac ako 23 rokoch od jeho začatia.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd dospel k záveru, že postupom okresného súduv napadnutom konaní došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu základného právasťažovateľov na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavya práva na prejednanie ich záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

III.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak porušenie základných práv podľa odseku 1 vzniklonečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil,vo veci konal.

Vzhľadom   na   to,   že   ústavný   súd   rozhodol,   že   základné   právo   sťažovateľovna prerokovanie ich veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a právona prejednanie ich záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru boli postupomokresného   súdu   porušené,   prikázal   mu,   aby   vo   veci   konal   bez   zbytočných   prieťahov,a odstránil tak stav právnej neistoty, v ktorej sa nachádzajú sťažovatelia domáhajúci sarozhodnutia súdu vo svojej veci.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhoviesťažnosti, priznať tomu, koho   práva podľa   odseku 1   boli   porušené, primerané   finančnézadosťučinenie.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeranéhofinančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa hodomáha. Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaníprimeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil,je povinný ho vyplatiť   sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutiaústavného súdu.

Sťažovatelia   sa   domáhajú   priznania   finančného   zadosťučinenia   každý   v   sume15 000 € z dôvodov uvedených vo svojej sťažnosti. Poukázali najmä na to, že sú „fyzicky a psychicky vyčerpaní neustálym dožadovaním sa svojich základných ľudských práv, ktoré však príslušné orgány (súdy) nezákonne porušujú“.

Cieľom   finančného   zadosťučinenia   je   dovŕšenie   ochrany   porušeného   základnéhopráva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžadujenielen   vyslovenie   porušenia,   prípadne   príkaz   na   ďalšie   konanie   bez   pokračujúcehoporušovania   základného   práva   (IV. ÚS 210/04).   Podľa   názoru   ústavného   súdu   v   tomtoprípade prichádza do úvahy priznanie finančného zadosťučinenia. Pri určení finančnéhozadosťučinenia   ústavný   súd   vychádza   zo   zásad   spravodlivosti   aplikovaných   Európskymsúdom pre ľudské práva, ktorý spravodlivé finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 dohovorupriznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.

S prihliadnutím   na   doterajšiu   dĺžku   konania   okresného   súdu   vedenéhopod sp. zn. 10 C   269/91,   berúc   do   úvahy   konkrétne   okolnosti   daného   prípadu,   vrátaneokolností na strane sťažovateľov považoval ústavný súd priznanie spoločne a nerozdielnesumy 5 000 € za primerané finančné zadosťučinenie podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnomsúde.

Ústavný súd na tomto mieste dáva do pozornosti sťažovateľov zásadu, ktorá platila užv rímskom práve, podľa ktorej „vigilantibus iura scripta sunt“ t. j. „práva patria len bdelým“(pozorným, ostražitým, opatrným, starostlivým), teda tým, ktorí sa aktívne zaujímajú oochranu   a   výkon   svojich   práv   a   ktorí   svoje   procesné   oprávnenia   uplatňujú   včas   a   sdostatočnou   starostlivosťou   a   predvídavosťou.   V   slobodnej   spoločnosti   je   totižpredovšetkým vecou nositeľov práv, aby svoje práva uplatňovali či bránili a starali sa o ne,inak   ich   podcenením   či   zanedbaním   môžu   strácať   svoje   práva   majetkové,   osobné,satisfakčné a pod.

Ústavný   súd   napokon   rozhodol aj o   úhrade   trov   konania   sťažovateľov, ktoré   imvznikli   v   dôsledku   ich   právneho   zastúpenia   v   konaní   o ich   sťažnosti   advokátskoukanceláriou AK Gavorová a Partner, s. r. o., Lombardiniho 22B, Bratislava, v mene ktorejkoná advokátka a konateľka JUDr. Edita Gavorová.

Podľa   § 36   ods. 2   zákona   o   ústavnom   súde   ústavný   súd   môže   v odôvodnenýchprípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, abyúplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o priznaní   trov   konania   vychádzal   z priemernejmesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2012, ktorábola 781 €.

Ústavný súd zistil, že uplatnená suma trov konania za dva úkony právnej službyvrátane režijného paušálu a dane z pridanej hodnoty v sume 331,13 € je nižšia ako sumavypočítaná   ústavným   súdom   podľa   vyhlášky   Ministerstva   spravodlivosti   Slovenskejrepubliky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnychslužieb v znení neskorších predpisov a neodporuje tejto vyhláške. Ústavný súd preto priznalsťažovateľom úhradu trov konania v sume uplatnenej ich právnou zástupkyňou.

Priznanú   úhradu   trov   konania   je   okresný súd   povinný   zaplatiť   na   účet   právnejzástupkyne   sťažovateľov — advokátskej   kancelárie   AK   Gavorová   a   Partner,   s.   r.   o.,Lombardiniho   22B,   Bratislava   (§ 31a   zákona   o   ústavnom   súde   v spojení   s § 149   OSP)v lehote uvedenej v bode 4 výroku tohto nálezu.

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie jeprípustný opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou nálezu uvedenou vo výroku tohtorozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 16. decembra 2014