znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 607/2012-20

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na neverejnom   zasadnutí senátu   11.   decembra 2012   prerokoval   vyhlásenie   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   vyjadrené prostredníctvom   jeho   predsedu   Š.   H.   o odmietnutí   sudcov   Ústavného súdu   Slovenskej republiky   J.   H.,   S.   K.   a L.   M.   pre   ich   predpojatosť   v rozhodovaní   vo   veci   vedenej pod sp. zn. II. ÚS 244/2012 a takto

r o z h o d o l :

Sudcovia   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky   J.   H.,   S.   K.   a L.   M. n i e   s   ú v y l ú č e n í z výkonu sudcovskej funkcie v konaní vedenom Ústavným súdom Slovenskej republiky pod sp. zn. II. ÚS 244/2012.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bolo 27. septembra 2012 doručené vyhlásenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“ alebo „účastník konania“) vyjadrené prostredníctvom jeho predsedu Š. H., ktorým namieta predpojatosť sudcov ústavného súdu J. H., S. K. a L. M. podľa § 28 ods. 1 zákona Národnej rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993   Z.   z.   o organizácii   Ústavného   súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) vo veci sťažnosti obchodnej spoločnosti K., s. r. o., B. (ďalej len   „sťažovateľka“),   ktorou   namieta porušenie svojho   základného práva   na súdnu   a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1, na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a práva   na   spravodlivý   súdny   proces a prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných   slobôd   uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky sp. zn. 2 Obdo 17/2011   z 12. mája   2011   a   rozsudkom   Krajského   súdu   v Bratislave č. k. 1 Cob 283/2011-341 z 10. novembra 2011, vedenej pod sp. zn. II. ÚS 244/2012.

Sťažnosť sťažovateľky bola v súlade s rozvrhom práce ústavného súdu na obdobie od 1.   marca   2011   až   do   28. februára   2012   (ďalej   len   „rozvrh   práce“)   pridelená na prerokovanie   a rozhodnutie   druhému   senátu   ústavného   súdu,   ktorý   ju   v rozsahu uvedenom v uznesení č. k. II. ÚS 244/2012-38 z 10. júla 2012 prijal na ďalšie konanie.

1. Účastník konania v rámci uplatnenej námietky predpojatosti okrem iného uviedol dôvody vylúčenia sudcu J. H.:

«...   zotrvávanie   tohto   sudcu   na   Ústavnom   súde   je   protiprávnym   stavom.   Žiadny sudca nemôže obliekať sudcovský talár, ak bol právoplatne odsúdený za úmyselný trestný čin - a to bez ohľadu na to, že evidentne bolo jeho odsúdenie zahladené...,

Odmietavý postoj a kritiku JUDr. H. s požiadavkou, aby sa vzdal funkcie sudcu vyjadril   JUDr.   Š.   H.,   predseda   Najvyššieho   súdu   verejne   (viackrát   bol   publikovaný v rôznych médiách, vrátane výrokov, ako napr. „Pán H. by so svojím odpisom nemohol riadiť ani križovatku, je to neuveriteľná kariéra, že z odsúdeného, dokonca za trestný čin neplatenia dane, je dnes sudca najvýznamnejšieho orgánu súdnej moci...“.

Tieto výroky nepochybne vnímal aj JUDr. H. a vytvoril si vo vzťahu k JUDr. Š. H. odmietavý postoj. Nemožno vylúčiť, že ten postoj je nepriateľský, až neprajný. Takýto vzťah ho však diskvalifikuje z účasti na predmetnom konaní a rozhodovaní vzhľadom na jeho pomer k Najvyššiemu súdu ako k účastníkovi konania a k osobe JUDr. Š. H., ako k osobe zástupcu účastníka konania.»

2. Vo vzťahu ku všetkým trom sudcom druhého senátu prezentoval účastník konania tieto dôvody ich vylúčenia z rozhodovania v predmetnej veci:

„Ďalším dôvodom vznesenia námietky predpojatosti voči sudcom Ústavného súdu J. H., S. K. a L. M. vzhľadom na ich pomer (zjavne nepriateľský vzťah) k Najvyššiemu súdu ako   k   účastníkovi   konania   a   k   jeho   (štatutárnemu)   zástupcovi   je   strata   ich   odbornej spôsobilosti na výkon funkcie sudcu Ústavného súdu, jej prejavom je svojvoľné rozhodnutie o   zodpovednosti   Najvyššieho   súdu   za   zbytočné   prieťahy   v   konaní   a   o   porušení   práva účastníka konania na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v konaní vedenom pred Ústavným súdom pod sp. zn. II. US 452/2010-125, keď v náleze z 8. decembra 2011 senát Ústavného súdu v zložení J. H., S. K. a L. M. zjavne v rozpore so zákonom rozhodol, že Najvyšší súd v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Tost 39/2010 porušil čl. 17 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných   slobôd   v   súvislosti   s   právom   sťažovateľa   na   urýchlené   rozhodnutie o zákonnosti väzby...

Zo zberného spisu vzťahujúceho sa k trestnej veci sp. zn. 1 Tost 39/2010 vyplýva, že zo strany príslušného Najvyššieho súdu nedošlo k porušeniu čl. 17 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v súvislosti s   právom   sťažovateľa   na   urýchlené   rozhodnutie   o   zákonnosti   väzby   a   že   rozhodovanie o sťažovateľovej   žiadosti   bolo   rýchle   a   že   rozhodnutie   bolo   písomne   vyhotovené a expedované v lehote ustanovenej zákonom...

V rozpore so zistenými skutočnosťami druhý senát Najvyššieho súdu rozhodol, že nielen   špecializovaný   trestný   súd,   ale   aj   Najvyšší   súd   porušili   čl.   17   ods.   2   Ústavy Slovenskej republiky a čl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v   súvislosti   s   právom   sťažovateľa   na   urýchlené   rozhodnutie   o   zákonnosti   väzby.   O   to paradoxnejšíe vyznieva odôvodnenie nálezu Ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 452/2010-125 k namietanému porušeniu čl. 17 ods. 2 ústavy a čl. 5 ods. 4 dohovoru a zodpovednosti Najvyššieho súdu za údajne pomalé rozhodnutie o zákonnosti väzby...“

Navrhovateľ   v ďalšej   časti   podania   podrobne   rozoberá   chronológiu   postupu konajúcich   súdov   v konaní   o väzbe   a predkladá   analýzu   a výklad   príslušných   zákonov týkajúcich sa tejto súdnej agendy a v závere uvádza:

«Najvyšší súd rešpektuje rozhodnutia Ústavného súdu, nemôže však akceptovať také svojvoľné a nezákonné rozhodnutie, akým je nález Ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 452/2010 z 8. decembra 2011 najmä bod 2. výroku (str. 3) a jeho „odôvodnenie“ (str. 22 a 23), keďže k údajnému nesprávnemu úradnému postupu (nevykonaniu úkonu v zákonom ustanovenej lehote), ktorý mal spôsobiť, tak ako to tvrdí druhý senát Ústavného súdu, prieťahy v konaní v skutočnosti nedošlo...

znak

Cieľom   inštitútu   vylúčenia   sudcu   je   zabezpečenie   realizácie   práva   účastníkov konania   na   spravodlivé   súdne   konanie   a   na   subjektívne   a   objektívne   nestranný   súd. Okolnosti uvedené vo vzťahu k sudcom Ústavného súdu J. H., S. K. a L. M. odôvodňujú vznik   pochybností   nielen   o   ich   nepredpojatosti   voči   Najvyššiemu   súdu   ako   účastníkovi konania a voči Š. H. ako zástupcovi účastníka konania, ale aj o ich odbornej spôsobilosti vykonávať funkciu sudcu Ústavného súdu. Stará zásada rímskeho práva iura novit euria hovorí, že súd pozná právo. Poznajú ho ale aj členovia druhého senátu Ústavného súdu?... Najvyšší súd Slovenskej republiky preto navrhuje vylúčiť sudcov Ústavného súdu Slovenskej republiky J. H., S. K. a L. M. z výkonu sudcovskej funkcie v konaní vo veci vedenej pred Ústavným súdom pod sp. zn. II. US 244/2012 z dôvodu ich predpojatosti voči Najvyššiemu súdu ako účastníkovi konania a voči Š. H. ako zástupcovi účastníka tohto konania.»

3.   K vyhláseniu   o predpojatosti   sa   listami   z 12.   októbra   2012 vyjadrili   sudcovia ústavného súdu L. M., J. H. a S. K., v ktorých okrem iného uviedli, že podstata námietok predpojatosti vo vzťahu k ich osobám spočíva v spôsobe ich rozhodovania vo veci vedenej ústavným súdom pod sp. zn. II. ÚS 452/2010, pričom poukázali na obsah ustanovenia § 14 ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku (aplikovateľného v konaní pred ústavným súdom na základe   ustanovenia   §   31a   zákona   o ústavnom   súde),   podľa   ktorého   dôvodom na vylúčenie sudcu nie sú okolnosti spočívajúce v postupe sudcu v konaní o prerokovávanej veci alebo v jeho rozhodovaní v iných veciach. V závere vyjadrenia teda uzavreli, že ako dôvody na ich vylúčenie účastník konania uviedol spôsob ich rozhodovania v inej veci, preto tieto námietky predpojatosti treba považovať za nedôvodné. Súčasne vyhlásili, že sa v predmetnej   veci   účastníka   konania   necítia   byť   predpojatí   ani   pre   pomer   k veci,   ani pre pomer k účastníkom konania a ani k právnemu zástupcovi.

Sudca   JUDr.   J.   H.   navyše   k námietke   týkajúcej   sa   iba   jeho   osoby   uviedol,   že námietky týkajúce sa jeho zotrvania vo funkcii sudcu ústavného súdu sú irelevantné, pretože jeho mandát nebol žiadnym postupom príslušných orgánov štátu dotknutý, vie sa vyrovnať aj   s   prehnane   tvrdou   kritikou   a tiež,   že   predseda   najvyššieho   súdu   nie   je   účastníkom konania.

II.

1. Podľa § 27 ods. 1 zákona o ústavnom súde sudca je vylúčený z výkonu sudcovskej funkcie v konaní vo veci, ak so zreteľom na jeho pomer k veci, k účastníkom konania alebo k ich zástupcom možno mať pochybnosti o jeho nepredpojatosti.

Podľa   §   28   ods.   1   zákona   o ústavnom   súde   účastník   konania   môže   vyhlásiť, že niektorého   zo   sudcov   odmieta   pre   jeho   predpojatosť.   Ak   dôvody,   ktoré   vedú   k vyhláseniu   o   odmietnutí   sudcu   pre   jeho   predpojatosť,   vznikli   do   začiatku   ústneho pojednávania,   môže   ju účastník   konania   vyhlásiť   najneskôr   na   začiatku   ústneho pojednávania.   Ak   dôvody,   ktoré   vedú   k   vyhláseniu   o   odmietnutí   sudcu   pre   jeho predpojatosť, vznikli v priebehu prvého ústneho pojednávania, môže ju účastník konania vyhlásiť   bez   zbytočného   odkladu.   Na neskoršie   vyhlásenie   o   odmietnutí   sudcu   pre predpojatosť sa neprihliada a ústavný súd už o ňom nerozhoduje.

Podľa § 28 ods. 2 zákona o ústavnom súde ak ide o rozhodovanie v senáte ústavného súdu,   o   vylúčení   sudcu   pre   predpojatosť   rozhodne   iný   senát;   odmietnutý   člen   senátu nehlasuje. Pri rovnosti hlasov rozhoduje hlas predsedajúceho.

Podľa čl. IV bodu 1 rozvrhu práce o vylúčení sudcu pri rozhodovaní v senáte podľa § 28 ods. 2 zákona o ústavnom súde rozhoduje tretí senát, ak ide o sudcov druhého senátu.

2.   Z   judikatúry   ústavného   súdu   vyplýva,   že   existenciu   nestrannosti   sudcu   treba posudzovať podľa subjektívneho hľadiska, to znamená na základe osobného presvedčenia a správania   konkrétneho   sudcu   v   danej   veci,   a   tiež   podľa   objektívneho   hľadiska,   teda zisťovaním, či sudca poskytoval dostatočné záruky, aby bola z tohto hľadiska vylúčená akákoľvek oprávnená pochybnosť (III. ÚS 16/00).

Objektívna nestrannosť sa nikdy neposudzuje podľa subjektívneho hľadiska sudcu, ale   podľa   vonkajších   objektívnych   skutočností.   V   danom   prípade   teda   platí   tzv.   teória zdania, podľa ktorej nestačí, že sudca je subjektívne nestranný, ale musí sa ako taký aj objektívne javiť v očiach strán. Objektívna nestrannosť sudcu je založená na vonkajších prejavoch previazanosti sudcu s prerokúvaným prípadom či jeho vzťahom k účastníkom (resp. vedľajším účastníkom) konania (m. m. I. ÚS 352/2010).

Obsahom   práva   na   nestranný   súd   je,   aby   rozhodnutie   v   konkrétnej   veci   bolo výsledkom   konania nestranného súdu,   čo   znamená, že   súd   musí   každú   vec   prerokovať a rozhodnúť tak, aby voči účastníkovi postupoval nezaujato a neutrálne, žiadnemu z nich nenadŕžal   a   objektívne   posúdil   všetky   skutočnosti   závažné   pre   rozhodnutia   vo   veci. Nestranný súd poskytuje všetkým účastníkom konania rovnaké príležitosti na uplatnenie všetkých práv, ktoré im zaručuje právny poriadok, pokiaľ súd má právomoc o takomto práve rozhodnúť (napr. II. ÚS 71/97, III. ÚS 158/08).

3. Sudcovia ústavného súdu L. M., J. H. a S. K. vo svojich vyjadreniach uviedli, že námietku predpojatosti uplatnenú účastníkom konania považujú za nedôvodnú a že vo veci vedenej pod sp. zn. II. ÚS 244/2012 sú pripravení rozhodovať objektívne a nestranne.

4.   Účastník   konania   námietku   zaujatosti vo   vzťahu   k osobám   všetkých   troch označených sudcov ústavného súdu odôvodnil okolnosťami spočívajúcimi v spôsobe ich rozhodovania vo veci vedenej ústavným súdom pod sp. zn. II. ÚS 452/2010 a v prípade sudcu JUDr. J. H. aj z dôvodov týkajúcich sa vzťahu predsedu najvyššieho súdu k nemu.

5. Čo sa týka prvej námietky, pri jej posúdení treba vychádzať z právnej úpravy obsiahnutej v § 14 ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku („Dôvodom na vylúčenie sudcu nie sú okolnosti, ktoré spočívajú v postupe sudcu v konaní o prejednávanej veci alebo v jeho rozhodovaní   v iných   veciach“),   podľa   ktorej   tieto   účastníkom   konania   prezentované dôvody,   o ktoré   opiera   spochybnenie   nezaujatosti   označených   sudcov   ústavného   súdu, jednoznačne spadajú do rámca negatívne vymedzených okolností, na ktoré konajúci súd pri rozhodovaní o vylúčení sudcu neprihliada.

Navyše, formulovaná námietka predpojatosti uvedených sudcov voči najvyššiemu súdu ako ústavnému orgánu súdnej moci, teda nie predpojatosti vo vzťahu ku konkrétnemu sudcovi, ktorý v jeho mene rozhoduje ako zákonný sudca a ktorého rozhodovanie následne posudzuje ústavný súd   v tej-ktorej   veci,   sa   javí logicky   neuchopiteľnou,   teda   vo   svojej podstate iracionálnou.

6.   Obsah   námietok   vznesených   iba   voči   sudcovi   J.   H.   je   prezentáciou   osobných postojov predsedu najvyššieho súdu k jeho osobe. Ústavný súd už v rovnakých súvislostiach viackrát zaujal stanovisko, že nemôžu obstáť námietky predpojatosti vznesené predsedom najvyššieho   súdu,   ktoré   sa   týkajú   výlučne   vzťahu   namietaných   sudcov   ústavného   súdu k osobe   predsedu   najvyššieho   súdu,   pretože   osoba   predsedu   najvyššieho   súdu   nie   je účastníkom   pôvodného   pred   ústavným   súdom   napadnutého   konania,   nebol   ani   členom senátu,   ktorý   v danom   konaní   rozhodoval,   a nepoukázal   na   také   skutočnosti,   ktoré potenciálne mohli nejakým   spôsobom   súvisieť   s predpojatosťou   sudcov   ústavného   súdu vo veci ústavného prieskumu postupu najvyššieho súdu. V takýchto prípadoch ústavný súd nepripustil   námietky   predpojatosti   podobného   charakteru   (napr. I.   ÚS   223/2012, III. ÚS 30/2012, III. ÚS 560/2011, III. ÚS 501/2011).

7. Vychádzajúc z uvedeného záverov III. senát ústavného súdu konštatuje, že nezistil také skutočnosti, ktoré by podľa § 27 ods. 1 zákona o ústavnom súde viedli k vylúčeniu uvedených sudcov z výkonu sudcovskej funkcie v konaní vo veci vedenej na ústavnom súde pod   sp.   zn. II.   ÚS   244/2012.   Výrokom   svojho rozhodnutia   preto   vyslovil, že   sudcovia ústavného súdu J. H., S. K. a L. M. nie sú vylúčení z výkonu sudcovskej funkcie v konaní vedenom ústavným súdom pod sp. zn. II. ÚS 244/2012.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 11. decembra 2012